1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež len „CSP“) ako vecne správny (aj keď primárne z iných právnych dôvodov, ako uviedol súd prvej inštancie) a výrok III. zmenil tak, že štát má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania z titulu nevyplateného znalečného v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že v danej veci sú žalovaní 1/ aj 2/ narodení za účinnosti zákona o rodine č. 94/1963 Zb., avšak
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z
tohto ustanovenia) ešte pred podaním žaloby. V období od
nového znenia zákona aj s novým spôsobom určenia počítania lehoty pre zapretie otcovstva, avšak len vtedy, ak im do zverejnenia označeného nálezu ÚS SR lehota
starého znenia § 86 ods. 1 ZoR neuplynula. V ustanovení § 119b ods. 1 ZoR je uvedené, že musí ísť o deti narodené po
starého znenia § 86 ods. 1 Zákona o rodine už uplynula (zanikla), teda § 119b nemal úmysel dať (nedal) ďalšiu (
tretej právnej úpravy od narodenia žalovaných 1/ a 2/ a takto už tretiu) šancu zapierať otcovstvo
znenia zákona od
starého zákona o rodine č. 94/1963 Zb. a tiež
nového zákona o rodine (v znení do jeho novelizácie účinnej od
nového znenia § 86 ods. 1 ZoR platného od
predchádzajúcej právnej úpravy už zanikli.
nového znenia zákona novú šancu pre otcov detí, ktorých (zapieracie) práva
predchádzajúcich právnych úprav zákona o rodine už zanikli, keď dôvodová správa uvádza potrebu úpravy začiatku plynutia zapieracej lehoty na zapretie otcovstva s poukazom na označený nález ÚS SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej tiež len „Dohovor“ - opäť pozn. najvyššieho súdu). Novou právnou úpravou nebolo možné (zme)meniť právne vzťahy založené (právne dané) pred jej účinnosťou a zmeniť ani dôsledky predchádzajúcej (starej) právnej úpravy na zánik práva žalobcu zapierať otcovstvo. Ak sa dieťa narodilo pred 7. septembrom 2008, i
komentárov k ustanoveniu § 119b ods. 1 ZoR (EPI, BECK) sa zapieracie právo jeho rodičov malo realizovať
vtedy účinných ustanovení, a teda rodičom už lehota uplynula a zaprieť otcovstvo môže už len dieťa
1 zákona, ktoré ustanovenie už ohľadom zapretia otcovstva ku všetkým deťom neplatí. Uvedený výklad zodpovedá princípu právnej istoty a charakteru právnej normy (keďže nejde o reštitučné ustanovenie), ako aj testu proporcionality pri strete práv žalobcu (otca) a žalovaných (1/ a 2/, t. j. detí), keď tzv. žalobné právo otca bez hmotnoprávnej povahy neprevažuje potrebu stability rodinných vzťahov u detí (aj po ich plnoletosti), s dôsledkami na ich (hmotnoprávne) vzťahy a nároky voči rodičom a je tu tiež nemožnosť vplyvu na právne vzťahy (ich zmenu - zrušenie) založené pred účinnosťou novej právnej úpravy (od 1. januára 2016), nakoľko novou právnou úpravou nemožno (retroaktívne) meniť tzv. subjektívnu právnu situáciu, ktorá dovtedy nastala. Vychádzajúc z toho, že obaja žalovaní (1/ a 2/) sa narodili už pred 7. septembrom 2008, nebolo potom zo zhora uvedených dôvodov
názoru odvolacieho súdu možné v ich prípade aplikovať § 86 ods. 1 ZoR v znení od
odvolacieho súdu len subjektívnym názorom. Záverom skonštatoval, že súd nie je povinný napĺňať predstavy žalobcu a ani dávať odpovede na všetky jeho otázky, teda vyvracať jeho názory a pochybnosti, vrátane atakov na konanie a odbornosť znalca, keďže subjektívne presvedčenia nezvrátia (správne) skutkové závery z vykonaného dokazovania. 5. Dopĺňacím rozsudkom z 1. júna 2023 sp. zn. 8CoP/27/2022 potom odvolací súd doplnil výrok rozsudku sp. zn. 8CoP/27/2022 (č. k. 8CoP/27/2022 - 510) zo 4. mája 2023 o chýbajúci výrok,
ktorého žalovaným priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 6. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „otec“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z § 420 písm.
neho porušilo právo na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Doplnil, že pokračovanie jeho právneho otcovstva v rozpore s biologickou realitou by predstavovalo výrazný zásah do práv dovolateľa (napr. aj s ohľadom na jeho možnosti usporiadania majetku pre prípad smrti a podobne). K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že za nesprávny považuje výklad ustanovení § 114 a § 86 ods. 1 ZoR v znení od 1. apríla 2005 do 31. decembra 2015 aj ustanovení § 119b ods. 1 a 2 tohto zákona. Výklad,
ktorého návrh na zapretie otcovstva
právnej úpravy účinnej od
právnych predpisov platných a účinných v čase ich vzniku, avšak ostatné aspekty týchto vzťahov, napr. ich výkon či trvanie, sa posudzujú
ustanovení novej právnej úpravy, teda aj
súčasnej právnej úpravy zapretia otcovstva. V tejto súvislosti citoval časti označeného nálezu ústavného súdu,
ktorých: I. „Právo na zapretie otcovstva manželom matky, ktoré, s výnimkou dĺžky lehoty, je identicky upravené v obidvoch citovaných zákonoch, je bez akýchkoľvek pochybností tým právom, ktoré sa z uvedeného rámca obsahu rodinnoprávneho vzťahu otec - dieťa jednoznačne vymyká. Toto právo síce v určitej potenciálnej rovine existuje, ale rozhodne nejde o právo hmotnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné zahrnúť do „práv vzniknutých“ z rodinnoprávneho vzťahu otec - dieťa. Tu skôr možno hovoriť o určitej podobe tzv. žalobného práva, ktoré však, ak je uplatnené za účinnosti zákona č. 36/2005 Z. z., treba posudzovať
tohto nového zákona. Na základe uvedeného rozboru a všetkých podstatných skutočností, ktoré majú vplyv na posúdenie nastolenej otázky, ústavný súd konštatoval, že v konaní pred všeobecným súdom, v súvislosti s ktorým krajský súd predložil návrh ústavnému súdu, sa pri rozhodovaní o zapieracej žalobe zákon č. 94/1963 Zb. nepoužije a je potrebné aplikovať zákon č. 36/2005 Z. z.“; II. „Manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom“ a III. „Z hľadiska vyváženia všetkých dotknutých záujmov pri usporiadaní právnych vzťahov súvisiacich s právnym otcovstvom je potrebné zobrať do úvahy ustanovené začatie plynutia zapieracej lehoty od momentu, keď sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa, totiž neprimerane oslabuje jeho záujmy.“
jeho § 2 ods. 1 sa na konania
tohto zákona použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. Pretože doplnková úprava v CMP v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci vo vzťahu k dovolaciemu konaniu (§§ 76 až 77a) inak neustanovuje, dovolací súd v konaní o dovolaní žalobcu (otca domáhajúceho sa zapretia otcovstva) ďalej postupoval
úpravy v CSP. 11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) podal ten, v koho neprospech bolo vydané (z procesného hľadiska) napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že v časti namietajúcej tzv. zmätočnosť dovolanie nie je prípustné a v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci síce prípustnosť naopak daná je, dovolanie však v tomto prípade nie je dôvodným (vecne opodstatneným). 12.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 13.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 15.
1 CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a
odseku 2 rovnakého ustanovenia dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 16.
1 CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a
odseku 2 ustanovenia dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní spôsobom zodpovedajúcim zákonu, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 CSP alebo § 432 CSP). 18. Ešte pred poskytnutím dôvodov, pre ktoré bolo
dovolacieho súdu namieste na dovolanie z prejednávanej veci nazerať tak, ako to uvádza záver bodu 11. tohto odôvodnenia, sa však žiada poznamenať, že dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre navrhovaný odklad vykonateľnosti a právoplatnosti dovolaním napadnutého rozsudku
1 a 2 CSP. Návrh totiž neobsahoval uvedenie žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by či už vykonateľnosť (v tomto prípade len vo vzťahu k tzv. náhradovým výrokom) a/alebo aj právoplatnosť (tá naopak len vo vzťahu k výroku vo veci samej, nech aj v tomto konkrétnom prípade - pre zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie a potvrdenie takéhoto jeho rozhodnutia odvolacím súdom - nič nemeniacom na doterajšom stave vecí) mala (-i) byť odložená (-é). Ak dovolateľ len veľmi stručne poukazoval na význam výsledku konania v prejednávanej veci pre iné konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva (žalobcu a žalovanej 3/ ako dnes už bývalých manželov), takýto súvis žiadnym spôsobom neobjasnil a
dovolacieho súdu ho ani niet z čoho vyvodiť (nakoľko
j. zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení pri vyporiadaní sa má prihliadať o. i. na potreby maloletých detí, starostlivosť o rodinu a starostlivosť o deti, pričom žalovaným 1/ a 2/ status maloletých detí prestal prislúchať už dávno pred začatím konania a starostlivosť o rodinu a deti tu má význam bez ohľadu na to, či niektorému z právnych rodičov detí prináleží aj status rodiča biologického). V súlade so svojou ustálenou praxou potom nevydal (rozumej o zamietnutí návrhu) samostatné rozhodnutie. 19. Pokiaľ šlo o vec samu, žalobca vyvodzujúci prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal jednak nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (jeho nepreskúmateľnosť) s poukazom na znalecký posudok, ktorý
jeho názoru predstavoval v konaní najpodstatnejší dôkazný prostriedok, okrem toho potom tiež nevykonanie druhého znaleckého posudku, ktorý by bol spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého nevykonanie súdom nebolo taktiež dostatočne a presvedčivo odôvodnené. 20. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 21. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že navrhovateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, resp. dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, I. ÚS 50/04 a IV. ÚS 252/04). 27. Špecificky k problému iných právnych dôvodov vedúcich odvolací súd k potvrdeniu rozsudku súdu prvej inštancie ako vecne správneho a k riziku prekvapivosti s týmto súvisiaceho možno uviesť, že odvolací súd si v prejednávanej veci vytvoril podklad pre korekciu právnych záverov súdu prvej inštancie výzvou
januára 2023 (v rozsudku zrejmou chybou v písaní „2013“, porovnaj bod
2 OSP) ustanovenie (a-)
neho významné a v skoršom konaní nepoužité nie je povinný zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda stranám oznámiť či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu samu osebe alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať i v smere jej významnosti (či naopak nevýznamnosti), od odvolacieho súdu však nevyžaduje obrazné „odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní tiež dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im ozrejmí (viac či menej detailne), aké je
neho správne, teda dostatočne komplexné a na zodpovedanie všetkých prípadných otázok pomýšľajúce právne posúdenie veci (tu porovnaj napríklad 3Cdo/9/2018). 28. Dovolací súd v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a ďalšími dôkazmi (predloženými aj v priebehu dovolacieho konania) považuje za potrebné uviesť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie [tu porovnaj ustanovenie § 442 CSP,
ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým (v mimosporových konaniach rozumej skutočným) stavom tak, ako ho zistil odvolací súd]. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté niektorým zo závažných deficitov v dokazovaní spomenutých už v závere bodu 21. tohto odôvodnenia a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a/alebo prijaté v zrejmom omyle popierajúcom zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
ktorých dovolania
1 písm. a) CSP na jednej a dovolania
1 písm.
1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby ju ako najvyššia súdna autorita vyriešil (zaujal k nej svoje stanovisko, ktorým buď názor odvolacieho súdu podporí alebo mu naopak bude oponovať). Základným predpokladom pri posudzovaní prípustnosti dovolania tu je, či dovolací súd prieskumom svojej rozhodovacej činnosti bude schopný nájsť rozhodnutie (resp. aj viaceré rozhodnutia) s potenciálom vyvrátiť tvrdenie dovolateľa,
ktorého nastolenú, odvolacím súdom riešenú aj vyriešenú a pre jeho rozhodnutie významnú právnu otázku dovolací súd doposiaľ neriešil (a preto ani nevyriešil). Ak sa mu to (dovolaciemu súdu) podarí, dovolanie ako neprípustné odmietne, ak ale tvrdenie dovolateľa vyvrátiť nedokáže, je jeho povinnosťou na nastolenú otázku poskytnúť odpoveď a úmerne tomu o dovolaní rozhodnúť vecne (či už jeho zamietnutím, ak sa so spôsobom riešenia rozhodnej otázky odvolacím súdom stotožní alebo naopak zmenou, resp. zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, ak v spore dovolateľa s odvolacím súdom prisvedčí dovolateľovi).
názoru dovolateľa ale ustanovenie § 114 zákona o rodine predstavuje uplatnenie inštitútu tzv. nepravej retroaktivity, pri ktorej sa vznik právnych vzťahov a nároky z nich vyplývajúce posudzujú
právnych predpisov platných a účinných v čase ich vzniku, avšak ostatné aspekty týchto vzťahov (napr. ich výkon či trvanie) treba posudzovať
ustanovení novej právnej úpravy - čo aj v tentoraz posudzovanom prípade so sebou nesie následok v podobe vztiahnutia súčasnej právnej úpravy zapretia otcovstva aj na prípad žalobcu. U takejto otázky ide de facto o otázku pomeru medzi jednotlivými prechodnými ustanoveniami zákona o rodine (§ 114 na jednej a § 119b ods. 1 a 2 na druhej strane) a o otázku uplatniteľnosti úpravy lehoty na zapretie otcovstva
R v znení účinnom od 1. januára 2016 aj na prípady druhovo totožné s tým v prejednávanej veci, teda na prípady, v ktorých už otcovi usilujúcemu o zapretie otcovstva v súlade so skorším právom márne uplynula lehota, v ktorej tak mohol urobiť. Pri takejto otázke (otázkach) niet pochyby, že tu ide o otázku právnu (otázku interpretácie súboru ustanovení zákona o rodine s prihliadnutím na posuny v jeho znení, sčasti vynútené zásahom ústavného súdu), že na jej vyriešení celkom konkrétnym (dovolateľovi ale nekonvenujúcim) spôsobom bolo závislým rozhodnutie odvolacieho súdu a že (do tretice) tu ide o otázku, na ktorú v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (zrejme aj pre relatívnu novosť problému) ešte nezaznela odpoveď (medzi ktorý ostatný záver a prípustnosť dovolania tak bolo treba vložiť matematické znamienko rovnosti otvárajúce cestu k hľadaniu správnej odpovede s výsledkom v podobe meritórneho rozhodnutia o dovolaní). 33.
1 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. (v znení platnom a účinnom v čase narodenia žalovaných 1/ a 2/, t. j.
pôvodného zákona len v znení jeho prvej novelizácie, ku ktorej došlo zákonom č. 132/1982 Zb. s účinnosťou od 1. apríla 1983 a ktorá sa ustanovenia tu citovaného nedotkla) manžel môže do šesť mesiacov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. 34.
čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine (tu rozumej zákona č. 36/2005 Z. z.) v znení platnom a účinnom od
ktorého (o. i.) ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca účinnosť a ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť] manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom. 35.
čl. I § 114 zákona o rodine (ustanovenia zaradeného pod marginálnu rubriku „Prechodné ustanovenia“, ktoré inak bolo už súčasťou pôvodného znenia ZoR od nadobudnutia jeho účinnosti a počas doterajšieho „života“ zákona nedoznalo žiadnych zmien), právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005, sa posudzujú
ustanovení tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa však posudzujú
doterajších predpisov.
ktorého odseku 1 manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom - v tejto súvislosti pre prípad záujmu porovnaj tiež čl. I bod 33. v spojení s čl. V zákona č. 175/2015 Z. z. aj pôvodné znenie čl. I § 86 ods. 2 zákona o rodine - pred touto novelizáciou). 37.
čl. I § 119b zákona o rodine (i jeho zaradeného do zákona v rámci novelizácie vykonanej zákonom č. 175/2015 Z. z. - tu porovnaj čl. I bod
predpisu účinného od
čl. 7 ods. 5 Ústavy s následkom v podobe straty účinnosti takéhoto (napadnutého) právneho predpisu (ďalej tiež len „neústavnosť“) si vyžaduje uverejnenie nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a účinky má len do budúcna (nie aj spätne, pretože by to viedlo k stavu extrémnej právnej neistoty, pri ktorej by bolo možné následné spochybňovanie všetkých postupov riadiacich sa dotknutým ustanovením, hocako sa tu natíska i skôr teoretická úvaha,
ktorej neústavnosť, pokiaľ k záveru o nej ústavný súd dospeje, by mala byť neústavnosťou aj predtým, než sa tak stane - aj keď na eliminovanie rizík z tohto pohľadu najväčších je tu ešte i inštitút pozastavenia účinnosti právnych predpisov
čl. 125 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Už momentom zverejnenia nálezu ústavného súdu vyslovujúceho neústavnosť v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dotknutý predpis alebo jeho časť, ktorej sa zistená neústavnosť týka, stráca účinnosť a už tým vzniká do istej miery neštandardná situácia, v ktorej právny predpis majúci regulovať určené právne vzťahy tieto regulovať prestáva, nech aj súčasťou právneho poriadku po dobu ďalších šiestich mesiacov ostáva. Ide tu pri porovnaní s procesom uvádzania do praxe nových právnych predpisov alebo aj novelizácií tých už existujúcich o obrazné zaradenie spiatočky a cúvanie [kým nový predpis je najskôr len v štádiu návrhu a tak ešte súčasťou právneho poriadku nie je, až po jeho prijatí je uverejnený na to určeným spôsobom, kedy nadobúda aj platnosť a účinnosť nasleduje spravidla až potom a legislatívna kultúra túto káže odložiť na neskorší čas v záujme oboznámenia sa adresátov právnej normy s jej obsahom - tzv. vacatio legis (prázdniny zákona), v prípadoch ústavným súdom konštatovanej neústavnosti ide o pohyb opačným smerom - od všeobecnej záväznosti na regulované vzťahy, pokiaľ nedôjde k pozastaveniu účinnosti najskôr k strate účinnosti a potom i strate platnosti, ak v určenej lehote nepríde k náprave]. 39. Tým, čo ale v posudzovanom prípade je ešte dôležitejším, je zásada teórie práva,
ktorej všeobecná právna norma (s dopadom na regulované vzťahy) sa uplatní len vtedy, ak tu niet osobitnej právnej normy prijatej za účelom špecifickej regulácie (lex specialis derogat lex generali). Keďže táto zásada platí bez ohľadu na povahu ustanovenia, teda i na ustanovenia prechodné, za korektnú a tiež ústavne konformnú interpretáciu práva a jeho následnú aplikáciu sa dá považovať len taká, ktorá uplatnenie všeobecného pravidla nepripustí, ak by dôsledkom opačného výkladu bolo praktické popretie zmyslu a účelu pravidla osobitného. Práve to mal na mysli i odvolací súd v prejednávanej veci, pokiaľ argumentoval neaplikovateľnosťou úpravy z čl. I § 114 zákona o rodine v spojení s čl. I § 86 ods. 1 rovnakého zákona v znení účinnom od 1. januára 2016 (pokiaľ šlo o druhým z takých ustanovení normovaný nový spôsob počítania lehoty na podanie žaloby o zapretie otcovstva manželom matky), ak by opak mal za následok nepotrebnosť ďalšieho prechodného ustanovenia z čl. I § 119b zákona o rodine (nakoľko takto by sa všetci tí manželia usilujúci o zapretie otcovstva, ktorým už uplynuli objektívne lehoty či už
zákona č. 94/1963 Zb. alebo
pôvodného znenia aj dnes platného a účinného zákona o rodine, dostali do lepšieho postavenia ako tí hoc aj len potenciálni žalobcovia, ktorým malo zjednať novú cestu k uplatneniu ich práv bez rizika nezaoberania sa ich požiadavkami súdmi vecne z dôvodu plynutia času práve osobitné prechodné ustanovenie na to určené). Pre úplnosť v tejto časti možno ešte dodať, že pomocným (nech aj zaiste nie jediným) vodidlom pri orientácii sa medzi prechodnými ustanoveniami všeobecnými, naviazanými už na nahradenie skoršej úpravy ako celku novým predpisom a osobitnými, týmito naopak prijatými v súvislosti s novelizáciou právneho predpisu, je jednak nedoplnenie tých prvých žiadnym ďalším údajom a tých druhých naopak dovetkom v znení „ ... k úpravám účinným od .. “ (v tejto súvislosti porovnaj citácie v bodoch
čl. I § 86 ods. 1 zákona o rodine v znení zákona č. 175/2015 Z. z. nemá. 41. So zreteľom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že podané dovolanie síce vyvolalo (v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke dovolacím súdom dosiaľ neriešenej) procesný účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, výsledkom takéhoto dovolacieho prieskumu ale musel byť záver, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné (pretože odvolací súd dovolaním nastolenú otázku, na ktorej vyriešení záviselo jeho rozhodnutie, vyriešil správne). Preto dovolanie žalobcu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.