2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a vyhlásení o prijatí tohto záväzku osobou oprávnenou; II. vyhlásenia žalobkyne ako ručiteľa a povinnej osoby č. 2 o bezvýhradnom a neodvolateľnom súhlase v prípade nesplnenia svojho záväzku voči osobe oprávnenej s tým, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu
2 Exekučného poriadku na celý jej hnuteľný a nehnuteľný majetok, uvedený vo vyhlásení príkladmým výpočtom a to až do výšky nesplatenej časti dlhu s prípadným príslušenstvom; III. ručiteľského vyhlásenia žalobkyne z
neho dôvodom neplatnosti úkonu (pre rozpor so zákonom aj s dobrými mravmi) bolo preukázané urobenie žalobkyňou vyhlásenia (u notára, ktorý notársku zápisnicu spísal) ešte pred odovzdaním žalovanej 1/ peňazí, reprezentujúcich pôžičku, zo strany zástupcu žalovanej 2/ a keďže u zmluvy o pôžičke ide o reálny a nie konsenzuálny kontrakt (pri ktorom zmluva o pôžičke vzniká až odovzdaním predmetu pôžičky a nie už dohodou zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy), ručiteľským vyhlásením mal byť takto zabezpečený v rozhodnom čase ešte neexistujúci záväzok. Tento úkon navyše žalobkyňa urobila za stavu vedomosti žalovanej 1/ o neschopnosti pôžičku vrátiť a nedostatku jej úmyslu splniť dlh, za čo bola v trestnom konaní súdu prvej inštancie sp. zn. 2T/35/2009, zavŕšenom v konaní Krajského súdu v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) sp. zn. 6To/131/2010 uznaná vinnou z obzvlášť závažného zločinu podvodu. Pri dohode o prevzatí povinností dlžníčky šlo o bližšie nešpecifikovanú a neurčitú dohodu v rozpore s §§ 531 a 533 OZ, pretože tu nemohlo ísť o prevzatie dlhu (na ktoré by sa vyžadovala náhrada pôvodnej dlžníčky novou, o taký prípad však pre podmienenie nástupu povinnosti žalobkyne nesplnením dlhu žalovanou 1/ nešlo) a ani o úmysel žalobkyne pristúpiť do už existujúceho záväzkového vzťahu medzi žalovanými v pozícii spoludlžníčky (keďže v takom prípade by mal byť právnym následkom dohody vznik solidarity dlžníkov, vylučovaný povahou dojednania, podmieňujúceho povinnosť žalobkyne nesplnením dlhu žalovanou 1/) a do tretice neobstála ani obrana žalovanej 2/, založená na potrebe posudzovania dohody o prevzatí povinností dlžníčky
§ 558 OZ (v prvom prípade preto, že ide len o procesné ustanovenie, týkajúce sa sukcesie a samo žiaden prechod práv či povinností neumožňujúce, ale slúžiace len na vykonanie rozhodnutia voči inej osobe a/alebo v prospech inej osoby než tej, ktorá je uvedená v exekučnom titule; v druhom potom podobne ako u dohôd
a 533 OZ pre obligatórnosť písomnej formy úkonu a tu navyše aj charakter uznania ako jednostranného vyhlásenia dlžníka adresovaného veriteľovi, z čoho však ničomu písomná dohoda v notárskej zápisnici nezodpovedala). Napokon u uznania dlhu ide o samostatný zabezpečovací inštitút, zakladajúci právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania (nie teda nový právny titul záväzku) a zlepšujúci pozíciu veriteľa (presunom dôkazného bremena na dlžníka), v tomto prípade však taký úkon musel zdieľať osud záväzku prevzatého ručiteľským vyhlásením, ktorý ale platne nevznikol a preto aj tu bol namieste záver o absolútnej neplatnosti úkonu pre jeho rozpor so zákonom. 3. Odvolací súd v poradí prvým rozsudkom v tejto veci z 26. februára 2018 sp. zn. 23Co/6/2017 na odvolania žalobkyne aj žalovanej 2/ (z ktorých inak v úvodnej časti rozsudku zmienil len odvolanie žalovanej 2/ - pozn. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) rozsudok súdu prvej inštancie
1 aj 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i viacerých neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) potvrdil (ako celok, teda s evidentným vysporiadaním sa výrokom a aj odôvodnením rozsudku s oboma odvolaniami) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nad rámec stotožnenia sa aj s dôvodmi uvedenými v potvrdzovanom rozsudku už na doplnenie prakticky len zdôraznil tie pasáže z argumentácie súdu prvej inštancie, ktoré považoval za kľúčové (na podporu rozhodnutia ako v časti zamietajúcej žalobu tak i tam, kde naopak súd prvej inštancie žalobe vyhovel). 4. Tento rozsudok ale najvyšší súd na dovolanie žalovanej 2/ uznesením z 26. septembra 2020 sp. zn. 3Cdo/107/2018 v napadnutej časti (potvrdzujúcej rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej čo do vyhovenia žalobe a v časti trov konania) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie pre praktické stotožnenie sa s argumentáciou dovolateľky,
ktorej tu šlo o prípad závislosti rozsudku odvolacieho súdu (v dovolaním napadnutej časti) od riešenia dovolacím súdom dosiaľ neriešených právnych otázok (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), ktoré aj
názoru dovolacieho súdu (v zhode s názorom žalovanej 2/) neboli vyriešené správne. Na odôvodnenie takéhoto svojho rozhodnutia dovolací súd uviedol (popri citácii ustanovení § 2 ods. 3, § 36 ods. 1 vety prvej, ods. 2 vety prvej a ods. 4, § 40a prvých dvoch viet, §§ 49a a 51, § 122 ods. 1 vety prvej a ods. 2 vety prvej, §§ 489, 491, 492, 546 a 552, § 151c ods. 2, § 558 vety prvej, § 572 ods. 1 a § 853 ods. 1 OZ) konkrétne toto (citované z tzv. kasačného uznesenia) : „Všeobecne : 25. Občianske právo (s ďalším adjektívom „hmotné“, ktorého základným a takpovediac ťažiskovým právnym predpisom je práve Občiansky zákonník) je v rámci tradičného delenia práva na súkromné a verejné považované za súčasť práva súkromného, ktoré je ovládané zásadou,
ktorej to, čo nie je výslovne zakázané, je dovolené. Vyjadrenie tejto zásady našlo zhodou okolností miesto v celkom rovnako číselne označenom ustanovení (nech aj v jednom prípade paragrafu a v druhom ústavného článku) OZ i Ústavy Slovenskej republiky (v tejto súvislosti porovnaj najmä prvú časť čl. 2 ods. 3 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a jedného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, znejúcu tak, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané) a jeho logickým vyústením je možnosť účastníkov občianskoprávnych vzťahov upraviť si svoje práva a povinnosti aj odchylne od zákona, samozrejme pri rešpektovaní tej zákonnej požiadavky, že takéto odchylné dojednanie zákon výslovne nezakázal a zároveň tu nejde ani o záujem účastníkov na odchýlení sa od takej zákonnej úpravy, u ktorej z jej povahy vyplýva jej kogentný (kategorický a odchylné dohody nepripúšťajúci) charakter (akú povahu majú spravidla ustanovenia OZ o požiadavkách na formu niektorých úkonov, ich náležitosti a pod.). K ručiteľskému vyhláseniu :
ktorého záložné právo možno zriadiť aj na zabezpečenie záväzku, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky).
platnej úpravy je len dôvodom relatívnej neplatnosti právneho úkonu, podmienenej dvomi skutočnosťami, z ktorých tou prvou je urobenie úkonu konajúcou osobou v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca a druhou vyvolanie omylu (úmyselne alebo aj len z nedbanlivosti) osobou, ktorej bol právny úkon určený či prinajmenšom uzrozumenie s existenciou omylu na strane tejto osoby. Pretože ale u ručiteľského vyhlásenia žalobkyne by šlo usudzovať nanajvýš na splnenie prvého z práve uvedených predpokladov neplatnosti úkonu pre omyl, mimo akúkoľvek pochybnosť tu ale nebol splnený predpoklad druhý (keď osobou, ktorej je ručiteľské vyhlásenie určené, nikdy nie je dlžník, ale veriteľ a pri konštrukcii skutkovej podstaty neplatnosti
OZ by tak osobou uvádzajúcou žalobkyňou do omylu alebo s omylom uzrozumenou musela byť žalovaná 2/ a nie žalovaná 1/), právny význam by tu nemohlo mať (z pohľadu uvažovania o úspechu žaloby o neplatnosť ručiteľského vyhlásenia) ani zakotvenie (zákonom) možnosti dovolať sa neplatnosti úkonu
OZ tým, kto je takýmto úkonom dotknutý (ktoré postavenie by pre nesporne možné ohrozenie majetku žalobkyne požiadavkami žalovanej 2/ voči nej, prislúchalo aj tejto strane sporu).
názoru dovolacieho súdu ísť takou cestou výkladu rozhodných ustanovení OZ, ktorá pojem „rozporu s dobrými mravmi“ naplní jeho skutočným a nepochybne tiež zákonodarcom zamýšľaným obsahom, pri ktorom za takto rozporné nepôjde označiť všetky právne úkony vrátane tých, ktoré už porušujú zákon alebo zákon obchádzajú, ale zo všetkých porušiteľných pravidiel vyberie len tie, ktoré svoj pôvod nemajú primárne v zákonoch ani iných súčastiach právneho poriadku, ale v tých kategóriách a normách morálky, svedomia, etiky, môžbyť i biblického desatora a pod., u ktorých nedochádza k ich prekrývaniu s normami právnymi. Úvahy o opačnom výklade by pritom neviedli k ničomu inému než k tomu, žeby sa prakticky nepoužiteľným (obsoletným) stal i zvyšok úpravy z § 39 OZ (obe ním normované skutkové podstaty neplatnosti okrem rozporu s dobrými mravmi). K dohode o prevzatí povinností dlžníčky : 33. Pri závere o neplatnosti tohto právneho úkonu oba nižšie súdy zhodne konštatovali nenaplnenie zákonných predpokladov na to, aby dohodu, o ktorej je reč, šlo považovať za niektorý z právnych úkonov popísaných v argumentácii či už súdu prvej inštancie alebo odvolacieho súdu. Stalo sa tak však - ako to i tu dôvodne namietala dovolateľka - za cenu (nerozhodno či vedomého alebo nevedomého) opomenutia najmä odvolacieho súdu (povinného vysporiadať sa tiež s argumentáciou žalovanej 2/, de facto zopakovanou i v dovolaní) zaoberať sa popri tom, čím dohoda v podobe dojednanej stranami sporu byť (a prečo) nemôže, tiež tým, či za použitia úpravy OZ o podmienkach, analógii a nepomenovaných (resp. i zmiešaných) zmluvách nejde považovať za iný právny úkon a to taký, u ktorého by na rozpor so zákonom, jeho obchádzanie či rozpor s dobrými mravmi usúdiť nešlo (pričom dovolaním sa tu doslova ponúkala práve dohoda o ručení
vety prvej OZ, čo do účinnosti viazaná na splnenie odkladacej podmienky
2 a 5 rovnakého zákona, spočívajúcej v poskytnutí veriteľkou dlžníčke pôžičky). Súčasťou takejto dostatočne analytickej argumentácie rozhodnutia, ašpirujúceho na stotožnenie sa i dovolacieho súdu s ním by pritom v prípade podržania si odvolacím súdom názoru o neplatnosti dohody malo byť aj dostatočne konkrétne, zrozumiteľné a objektívne uspokojivé vysvetlenie toho, do stretu s akým výslovným zákonným zákazom alebo kategorickým ustanovením zákona dohoda prišla a prečo takýto stret je namieste považovať už za taký, ktorý je za hranicou tolerovateľného. K tomu ale nedošlo. 34. V tomto prípade síce nejde poprieť, že nedostatky v argumentácii odvolacieho súdu mali len čiastočne povahu nesprávneho (nedostatočne úplného) právneho posúdenia a sčasti vykazovali už prvky arbitrárnosti (teda tzv. zmätočnostnej vady
f/ CSP, ktorá dovolaním výslovne namietaná nebola), takéto preľnutie sa oboch zákonom ustanovených dovolacích dôvodov však v prípadoch obdobných tomu v prejedávanej veci nejde vylúčiť a preto z jeho existencie ani nejde vyvodzovať názor o neprípustnosti (a nedôvodnosti) dovolania, založeného iba na jednom dovolacom dôvode, zvlášť ak k podaniu dovolania v prejednávanej veci prišlo ešte pred vojdením do známosti faktu prekonania skoršieho rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej tiež len „veľký senát“), ustaľujúceho nemožnosť kumulácie dovolacích dôvodov a dôvodov prípustnosti dovolania
aj § 421 CSP novším rozhodnutím veľkého senátu, takúto kumuláciu naopak pripúšťajúcim (v tejto súvislosti pre prípad záujmu porovnaj tiež uznesenia veľkého senátu z
CSP zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok II.) a vyslovil, že žalovaná 2/ má proti žalobkyni nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 100 % a že žalovanej 1/ súd nárok na náhradu trov tohto konania nepriznáva (výroky III. a IV.). Okrem odôvodnenia rozhodnutia nevyhovieť návrhu žalobkyne na prerušenie konania pre napadnutie tzv. kasačného uznesenia najvyššieho súdu ústavnou sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) jednak základným právom strán sporu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (zvlášť markantným pri začatí konania v tejto veci už v novembri 2007), ako aj predmetom konania pred ústavným súdom (ktorým nie je hmotnoprávne posúdenie uplatňovaných nárokov, ale posúdenie, či postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľky) konštatoval zistenie skutkového stavu v miere dostatočnej pre rozhodnutie, pri ktorého vydaní ale súd prvej inštancie vec neposúdil správne po právnej stránke. Za stavu viazanosti právnym názorom vysloveným v tzv. kasačnom uznesení sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku vo veci samej prakticky obmedzil na prevzatie nosnej argumentácie dovolacieho súdu tak, ako táto bola citovaná zhora a nad jej rámec k otázke skúmania naliehavého právneho záujmu na požadovaných určeniach poukázal na časť judikatúry najvyššieho súdu, pripúšťajúcej aj žaloby na určenie právnych skutočností (R 47/2020) a tiež na časové okolnosti prípadu z prejednávanej veci (v ktorom konanie začalo ešte za účinnosti OSP, teda v čase nepodmienenia možnosti takto žalovať tým, že to vyplýva z osobitného predpisu a uplatnenie aktuálnej úpravy z § 137 písm. d) CSP by opäť aj s prihliadnutím k dĺžke konania bolo prílišným formalizmom a odmietnutím spravodlivosti). 6. Proti tomuto rozsudku podala dovolanie žalobkyňa (ďalej tiež „dovolateľka“). Jeho prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) aj § 421 ods. 1 písm. a), resp. i c) CSP a navrhla zrušenie rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Vadou tzv. zmätočnosti
dovolateľky (poukazujúcej v tomto smere na viacero rozhodnutí najvyššieho súdu, ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva) odvolací súd zaťažil konanie a najmä jeho výsledok (napádaný rozsudok), keď písomné vyhotovenie rozhodnutia vypravil nepreskúmateľným a zmätočným odôvodnením, nereagujúcim na jej zásadnú argumentáciu (žalobkyne). Hoci ani ona nespochybňuje, že právnymi otázkami, od ktorých vyriešenia bolo závislým aj rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci, sú otázky akcentované v napádanom rozsudku a pred ním v tzv. kasačnom uznesení dovolacieho súdu, odpoveďami na tieto otázky sa odvolací súd dopustil odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (výrazom ktorej sú predovšetkým rozhodnutie vo veci sp. zn. 6Cdo/88/2011 so základom v podobe nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010, okrem neho ale tiež rozhodnutia sp. zn. 2Cdo/99/2009 a 1Obdo/57/2010), resp. rozpor záverov z takýchto rozhodnutí a z tzv. kasačného uznesenia zakladá stav rozdielnosti rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V prvom z tu spomínaných rozhodnutí bol riešený pomer absolútnej a relatívnej neplatnosti právneho úkonu (v prospech nutnosti vyriešenia najskôr tej prvej, za stavu zistenia ktorej už skúmanie druhej nemá zmysel), v druhom možnosť vyplynutia rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi i z cieľa, resp. účelu sledovaného úkonom niektorou zo strán s dôležitosťou všetkých okolností, za ktorých bol úkon urobený a v treťom potreba posudzovania záväzku vzniknutého na základe nepomenovanej alebo zmiešanej zmluvy primárne
obsahu zmluvy, ktorá je právnym dôvodom vzniku záväzku a len v prípade neexistencie dohody účastníkov o určitej otázke je priestor pre použitie ustanovení o záväzkoch obsahom najbližších (analógiu), argumentovalo sa ďalej dovolaním, zdôrazňujúcim tiež skutkové okolnosti prípadu podporujúce záver o rozpore právnych úkonov dotknutých zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho súdu s dobrými mravmi. Dovolateľka potom navrhla aj odklad právoplatnosti napádaného rozsudku, dôvodiac osvedčením predpokladu úspešnosti dovolania v spojení s hroziacou obavou z opätovnej exekúcie na celý jej majetok (vrátane strechy nad hlavou) a nereštituovateľnosťou pôvodného stavu po prípadnom vykonaní exekúcie. 7. Žalovaná 1/ dovolací návrh nepodala a žalovaná 2/ navrhla dovolanie s poukazom na názor o jeho neprípustnosti odmietnuť, resp. toto zamietnuť. Mala za to, že v časti tvrdenej tzv. zmätočnosti dovolanie nie je prípustným pre neexistenciu takých nedostatkov v odôvodnení napádaného rozsudku, pre ktoré by bolo namieste uplatniť judikatúru o nepreskúmateľnosti ako podobe porušenia práva na spravodlivý proces. Pri časti dovolania opretej o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci je potom dovolanie tvrdiace odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a zároveň stav rozdielnosti jeho rozhodovania vnútorne rozporným a preto aj zrelým na odmietnutie
f) CSP. Argumentácia z dovolania a jednotlivých častí rozsudkov oboch nižších súdov je skôr svedectvom neochoty dovolateľky prijať právny názor vyslovený tzv. kasačnom uznesení a polemiky s ním. Žalovaná 2/ považuje formulované závery najvyššieho súdu prevzaté tiež súdom odvolacím (ktorý ani inú možnosť nemal) za správne, na ktorých je namieste zotrvať aj v prípade nestotožnenia sa s jej názorom o neprejednateľnosti dovolania vecne a
jej názoru neobstojí ani návrh na odklad právoplatnosti, keď tvrdenie o osvedčení predpokladu úspešnosti dovolania je len želaním dovolateľky, zastavenie skoršej exekúcie na základe skoršieho rozsudku odvolacieho súdu v tejto veci privodilo stav neistoty žalovanej 2/ (nie žalobkyni) a akceptovať nejde ani tvrdenie, že prípadná exekúcia by nastolila nereštituovateľný stav (pretože žalobkyňa ako ručiteľka má voči obligačnej dlžníčke v osobe žalovanej 1/ regres). 8. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonom stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo vydané dovolaním napádané rozhodnutie (§ 424 CSP) a to za splnenia podmienky jej zastúpenia a tiež spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP v spojení s čl. I § 12 a nasl. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších zmien a doplnení), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie tohto svojho postupu (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné : 9.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie napadnúť (úspešne) dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 10.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak (o. i.) f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada;
CSP potom dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 13. Ešte pred analýzou dovolania z pohľadu existencie, resp. neexistencie namietaných vád či nesprávností však žiadúce je poznamenať, že dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad právoplatnosti dovolaním napádaného rozsudku
ustanovenia § 444 ods. 2 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Jednak tu totiž nebola preukázaná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre navrhovaný postup (keď prijať argumentáciu o hrozbe exekúcie by znamenalo urobiť z výnimky pravidlo) a súhlasiť nešlo ani s tvrdením o nereštituovateľnosti exekúciou nastoleného stavu po prípadnom zrušení podkladu exekúcie (nakoľko už zákonom č. 2/2017 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2017 došlo o. i. k takej zmene Exekučného poriadku, ktorou bolo z neho vypustené či presnejšie nahradené obsahovo úplne odlišným znením o náležitostiach upovedomenia o začatí exekúcie jeho ustanovenie § 61 platné a účinné do 31. marca 2017 vrátane,
ktorého navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené). 14. Žalobkyňa vytýkala existenciu tzv. zmätočnostnej vady
f) CSP s poukazom na nedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci ktorého tento
jej názoru nereagoval na jej zásadnú argumentáciu. 15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť (vo všeobecnosti) taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov priznáva. 16. Z práva na spravodlivé súdne konanie síce vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z práve uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
všetkého uniklo, že na rozdiel od prvého odvolacieho konania v tejto veci (iniciovaného odvolaniami oboch strán sporu) to druhé, prebiehajúce po zrušení skoršieho rozsudku odvolacieho súdu len v častiach vyznievajúcich v neprospech žalovanej 2/ a zároveň v prospech žalobkyne, takto ale už len na základe odvolania žalovanej 2/ proti tým čiastkovým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými došlo k vyhoveniu žalobe, so sebou nieslo už len redukovanú argumentačnú povinnosť (vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní - i tu rozumej už len žalovanej 2/
3 vety druhej CSP, pričom o prípad nutnosti vysporiadať sa tiež s podstatnými vyjadreniami strán - tu rozumej aj žalobkyne - prednesenými v konaní na súde prvej inštancie
vety prvej rovnakého ustanovenia tu pre nenaplnenie zákonnej podmienky nevysporiadania sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nešlo). 21. Na základe uvedeného možno konštatovať, že z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých dôvodov došlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie v tej časti, v ktorej sa vec stala po len čiastočnom zrušení skoršieho rozsudku odvolacieho súdu opätovne predmetom konania pred takýmto súdom a
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
f) CSP pritom nemožno považovať to, že dovolateľ sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a/alebo právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
1 písm. a) CSP, u inej
písmena b) rovnakého ustanovenia a u ďalšej (pokiaľ pôjde o stav založenia rozhodnutia odvolacieho súdu na riešení prinajmenšom troch preň významných otázok)
1 písm. c) zákona, o ktorom je reč. 25. V prejednávanej veci dovolateľke nešlo vytýkať, žeby dovolaním právne otázky, od ktorých vyriešenia
nej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, nevymedzila a v tomto smere bolo bez významu, že tu mala prinajmenšom čiastočne uľahčenú pozíciu v dôsledku zaoberania sa už touto vecou zo strany najvyššieho súdu a poskytnutia ním už v tzv. kasačnom uznesení odpovedí na otázky, ktorých riešenie odvolacím súdom sa takto opätovne dostalo na obrazný „pretras“. Takisto tu nešlo v takpovediac čírej podobe o prípad vnútorne protirečivého odôvodnenia dovolania dôvodmi jeho prípustnosti
1 písm.
nej názor odchylný od toho, ktorý bol vyslovený v tzv. kasačnom uznesení v tejto veci, práve v existencii takýchto rozdielnych rozhodnutí dovolacieho súdu videla naplnenie dôvodu prípustnosti dovolania
1 písm. c) CSP a v riadení sa odvolacieho súdu pri jeho rozhodovaní jeho druhým (tentoraz napádaným) rozsudkom názorom z tzv. kasačného uznesenia (nech aj v dôsledku jeho kasačnej záväznosti pre nižšie súdy) odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
1 písm. a) CSP. 26. Hoci stav takejto kumulácie a ani dôvodnosť takto vyargumentovaného dovolania rozhodne nejde vylúčiť, v prejednávanej veci
názoru dovolacieho súdu o prípustnosť dovolania
žiadneho z dovolaním uvádzaných ustanovení (a ani
tretej skutkovej podstaty prípadného nesprávneho právneho posúdenia veci
1 písm. b) CSP, dovolateľkou z logických dôvodov nepoužitej, reprezentovanej chybným prístupom k riešeniu dovolacím súdom dosiaľ neriešenej otázky) nešlo.
rozpor úkonu so zákonom, II. obchádzanie úkonom zákona a III. priečenie sa úkonu dobrým mravom, aké podal najskôr najvyšší súd v tzv. kasačnom uznesení a po ňom aj odvolací súd v napádanom rozsudku (pominúc na tomto mieste isté lavírovanie zo skoršieho rozhodnutia, pri ktorom z neho nebolo celkom zrejmé, o ktorý z dôvodov neplatnosti právneho úkonu na osi omyl - nedostatok vážnosti vôle - rozpor úkonu s dobrými mravmi malo v skutočnosti ísť a tým danú len obmedzenú judikatórnu použiteľnosť takéhoto rozhodnutia).
1 písm. b) CSP]. 32. Vedený týmito úvahami preto dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nemožno považovať za prípustné ani v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci a preto s ním ako s celkom naložil
c) CSP spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto jeho uznesenia.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.