← Slovensko

vydanie plnenia z neplatného úkjonu

Obsah (26)§ 39§ 220§ 219§ 221§ 10§ 5§ 13§ 365§ 387§ 388§ 224§ 451§ 396§ 420§ 266§ 278§ 421§ 37§ 152§ 444§ 436§ 419§ 431§ 432§ 440§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Obdo/54/2022 Identifikačné číslo spisu: 1104132644 Dátum vydania rozhodnutia: 27.11.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 39Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

  1. Okresný súd Bratislava I v odôvodnení ďalej uviedol, že svojím v poradí prvým rozsudkom č. k. 25Cb/292/2004-192 zo
  2. decembra 2006 rozhodol tak, že žalovaný je povinný vydať žalobcovi sumu 34.402.364,-- Sk z titulu vydania plnenia z neplatného právneho úkonu - článku 2 písm. b) Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci z
  3. júna 2001, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 308.400,-- Sk titulom náhrady trov konania.
  4. Na odvolania žalobcu i žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 4Cob/44/2007-235 zo
  5. júna 2007 napadnutý prvoinštančný rozsudok v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný vydať žalobcovi sumu 34.402.364,-- Sk,

§ 220

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie

§ 219ods.

1 OSP potvrdil ako vecne správny. Zároveň žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v sume 2.111.403,50 Sk.

  1. Na dovolanie žalobcu proti rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „Najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) ako súd dovolací uznesením sp. zn. 6Obdo/37/2007 zo dňa
  2. decembra 2008 (č. l. 261 spisu) napadnutý rozsudok v časti, ktorou bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I zmenený, zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V zrušujúcom rozhodnutí najvyšší súd vytkol odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s termínom „osobitná podielová odmena“ (uvedeným v čl. 2 Zmluvy) vo vzťahu k jednotlivým druhom taxatívne vymenovaných odmien vo vyhl. č. 240/1990 Zb. Taktiež mu vytkol, že sa vo vzťahu k § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka nevysporiadal s tvrdením žalobcu - jeho výkladom, že túto odmenu považoval za podielovú a na druhej strane s tvrdením žalovaného - jeho výkladom, že túto odmenu považoval za paušálnu alternatívne za podielovú odmenu, ako aj, že nesprávne vyložil vyhl.č.240/1990 Zb. Z toho vyslovil nespokojnosť, že odvolací súd mal Zmluvu o právnej pomoci za platne uzavretú, vrátane jej čl. 2, pričom tento záver právne neodôvodnil. Vytkol mu tiež, že na námietku premlčania aplikoval nesprávny právny predpis, keď mal premlčanie posúdiť

Obchodného zákonníka.

  1. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob/99/2009-305 z
  2. novembra 2009 rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/292/2004-192 zo
  3. decembra 2006 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K dôvodu zrušenia krajský súd uviedol, že žalovaný v podaní, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené
  4. novembra 2009 (č. l. 265), v súlade s ustanovením § 98 OSP vzniesol voči žalobcovi protižalobu na zaplatenie 2.413.876,50 eura (72.720.444,-- Sk). Vzhľadom na dodržanie dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania musel preto odvolací súd prvoinštančný rozsudok

§ 221ods.

1 písm. f/ OSP zrušiť a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, ktorého úlohou bude protižalobu spoplatniť a rozhodnúť opätovne o žalobe i protižalobe. Voči tomuto zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR, uznesením sp. zn. 5Obdo/9/2011 z

  1. októbra 2011 (č. l. 328) odmietol ako neprípustné.
  2. Po vrátení veci na ďalšie konanie a jej opätovnom prejednaní, súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 25Cb/292/2004-574 z
  3. apríla 2017, v odôvodnení ktorého na základe rozhodnutí odvolacieho a dovolacieho súdu konštatoval, že predmetom konania je len časť nároku žalobcu priznaného pôvodným rozsudkom súdu prvej inštancie vo výške 1.141.949,28 eura (34.402.364,- Sk), keďže zamietajúca časť pôvodného rozsudku č. k. 25Cb/292/2004-192 zo
  4. decembra 2006 je právoplatná, súčasne je predmetom konania vzájomný návrh žalovaného vo výške 1.494.524,40 eura (45.024.042,-- Sk). V novom konaní pred súdom prvej inštancie sporové strany

súdu prvej inštancie nežiadali vykonať žiadne dokazovanie, dôkaznú situáciu mali za dostatočne zistenú a sústredili sa na konsolidáciu právnej argumentácie na preukázanie dôvodnosti svojich nárokov.

  1. Súd prvej inštancie sa pri opätovnom posudzovaní dôvodnosti žalovaného nároku vo výške 1.141.949,28 eura (34.402.364,-- Sk) v plnom rozsahu stotožnil so závermi vyslovenými v pôvodnom rozsudku a konštatoval, že v zmysle čl. 2 Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, bola odmena advokáta dohodnutá ako tarifná v zmysle § 13 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnej pomoci, účinnej v deň podpísania zmlúv o právnej pomoci, t. j.
  2. júna 2001 (ďalej tiež len „vyhláška“), za každý úkon právnej pomoci a okrem uvedenej odmeny sa klient zaviazal naviac uhradiť advokátovi aj osobitnú podielovú odmenu vo výške 5 % z celkovej sumy, ktorú klient dostane ako úhradu za započítanie voči pohľadávkam aj v prípade, ak dôjde k započítaniu po ukončení zmluvy.

§ 10

vyhlášky, podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania

okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil. Bolo nesporné, že odmena je kombináciou odmien

§ 5ods.

2 vyhlášky s tým, že dohodou došlo ku kombinácii tarifnej odmeny

§ 13

a podielovej odmeny

§ 10vyhlášky.

Súd vychádzajúc z taxatívne vymenovaných druhov odmien vo vyhláške konštatoval, že vyhláška v rozhodnom čase pripúšťala len tam uvedené druhy odmeny alebo ich kombináciu. Z uvedeného vyplýva, že neumožňovala zmluvným stranám dohodu o inom spôsobe odmeny, než sú vo vyhláške uvedené. Z toho dôvodu dohodnutie „osobitnej podielovej odmeny”, ktorá je v podstate podielovou odmenou

§ 10

, avšak okrem tam uvedeného predpokladu, že vec musí byť predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom tak, že vznik nároku rozšíria o započítanie, postúpenie alebo vyplatenie bez splnenia podmienky, že vec musí byť predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, je dohodou, ktorá je v rozpore s ustanoveniami vyhlášky, a teda v zmysle § 39 OZ je absolútne neplatným úkonom. Súd teda ustálil, že ustanovenie čl. 2 Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, je neplatné len v časti dohody o „osobitnej podielovej odmene” dohodnutej v čl. 2 ods. l písm. b) zmluvy. Ako platnú vyhodnotil dohodu o tarifnej odmene

čl. 2 ods. 1 písm. a) zmluvy. 9. Súd prvej inštancie vyhodnotil argumentáciu žalovaného o porušení jeho ústavných práv a zásady všeobecnej spravodlivosti striktným výkladom ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb., ako účelovú a nedôvodnú, nakoľko bolo nesporné, že práve z dôvodu špecifickosti právnej pomoci poskytovanej členmi advokátskej komory je spôsob odmeny upravený samostatným právnym predpisom a obmedzenia, ktoré obsahuje, nie sú porušením ústavného práva na slobodné podnikanie. Z toho dôvodu súd nebral do úvahy ani argumentáciu žalovaného, že súd by platnosť dohody o „osobitnej podielovej odmene” mal posudzovať nie

ustanovení vyhlášky č. 240/1990 Zb., ale

pravidiel § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“).

súdu bolo nesporné, že výkladové pravidlá v ObchZ upravujú posudzovanie právnych úkonov, ktoré nie sú upravené iným spôsobom, pričom vyhláška č. 240/1990 Zb. je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku lex specialis. Stranami sporu dohodnutá „osobitná podielová odmena” bola dohodou o odmene, ktorá je v priamom rozpore so spôsobmi odmeny upravenými vyhláškou, a teda absolútne neplatným právnym úkonom. S poukazom na uvedené súd nepovažoval za potrebné vysporiadať sa s odlišnými tvrdeniami sporových strán o tom, že žalobca považoval „osobitnú podielovú odmenu” za podielovú odmenu, zatiaľ čo žalovaný za paušálnu alternatívne ako podielovú. Bolo nesporné, že sa jednalo o odmenu predstavujúcu podiel na hodnote veci vo výške 5 %, avšak bez naplnenia podmienky prejednania veci pred súdom alebo iným orgánom. Súd mal za nesporné, že pohľadávka zo zmluvy zo dňa 19. júna 2001 nebola nikdy prejednávaná súdom ani iným orgánom. Súd ako nedôvodné posúdil aj tvrdenie žalovaného, že v prípade rozporu ustanovení zmluvy s vyhláškou v časti odmeny, má súd zmluvu posudzovať nie ako zmluvu o právnej pomoci, ale ako mandátnu zmluvu a platenie odmeny na základe neplatného ustanovenia dohody o poskytnutí právnej pomoci ako uznanie dlhu. Súd zmluvu o poskytnutí právnej pomoci vyhodnotil ako platnú, okrem ustanovenia o „osobitnej podielovej odmene”, kde konštatoval absolútnu neplatnosť. Tvrdenie žalovaného o tom, že

obsahu zmluva nebola zmluvou o poskytnutí právnej pomoci, ale mandátnou zmluvou, súd vyhodnotil ako účelové v snahe obísť namietanú a konštatovanú neplatnosť časti zmluvy o „osobitnej podielovej odmene“. O vedomosti sporových strán o rozpore časti dohodnutej odmeny s ustanoveniami vyhlášky

súdu svedčí skutočnosť, že pre jej označenie „vymysleli“ nový názov osobitná. 10. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu vo výške 1.141.949,28 eura ako dôvodný, nakoľko

fa č. 013-49 predstavoval nárok

čl. 2 ods. 1 písm. b) Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci. Konštatáciou absolútnej neplatnosti zmluvy v tejto časti predstavoval tento nárok v zmysle § 457 OZ plnenie z neplatného právneho úkonu, a teda bezdôvodné obohatenie žalovaného, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. Po právoplatnosti časti pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou zamietol nárok žalobcu vo výške 11.054.600,-- Sk predstavujúci vyplatenú tarifnú odmenu v zmysle § 13 vyhlášky, súd konštatoval, že táto časť nároku už nie je predmetom konania.

  1. Záverom rozsudku sa súd prvej inštancie venoval vzájomnej žalobe žalovaného. Uviedol, že žalovaný svoj nárok vyplývajúci zo vzájomnej žaloby vo výške 2.413.876,52 eura, predstavujúci obvyklú výšku odmeny žalovaného, ktorú mu v rozhodnom čase na základe uzatvorených zmlúv vyplácali banky vo výške 13 % hodnoty vymožených pohľadávok, odôvodnil tým, že určením neplatnosti dohody o odmene advokáta stráca zmluva pre žalovaného zmysel, a teda je aj žalobca povinný vydať žalovanému všetko, čo na základe uvedenej zmluvy dostal. Keďže však žalobca na základe zmluvy dostal úkony právnej pomoci a tie nie je možné vrátiť, je žalobca povinný žalovanému vrátiť peňažnú hodnotu úkonov právnej pomoci, ktorú určil na základe obchodných zvyklostí. Súd pri určení neplatnosti právneho úkonu postupoval v zmysle § 41 OZ a konštatoval, že dôvod neplatnosti (dohoda o odmene advokáta v rozpore s vyhláškou č. 240/1990 Zb.) sa vzťahuje len na časť dohody strán sporu o „osobitnej podielovej odmene”. Ako platnú súd vyhodnotil časť dohody strán sporu o tarifnej odmene, a teda určenie neplatnosti zmluvy v uvedenej časti nespôsobilo neplatnosť celej zmluvy pre stratu jej významu pre žalovaného. Súčasne súd skutočnosť, že žalovaný uplatnil tvrdený ušlý zisk ako bezdôvodné obohatenie, vyhodnotil ako nedôvodnú v celom rozsahu. Aj v prípade, ak by súd vyhodnotil vznesený nárok žalovaného ako nárok na náhradu škody, musel by konštatovať, že žalovaný v konaní nepreukázal žiadne priame náklady, ktoré mu v súvislosti s neplatným ustanovením zmluvy o „osobitnej podielovej odmene” vznikli. Z tohto dôvodu súd vzájomnú žalobu žalobcu (správne malo znieť „žalovaného“ - pozn. dovolacieho súdu) v celom rozsahu zamietol.
  2. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že za každý konkrétny úkon právnej pomoci na základe zmluvy si žalovaný vyfakturoval odmenu vo výške tarifného úkonu, a teda dohoda o „osobitnej podielovej odmene” predstavovala nadstavbovú dohodu nad nároky v súvislosti s dohodnutou tarifnou odmenou. Súd preto ustálil, že vyslovením absolútnej neplatnosti dohody o „osobitnej podielovej odmene” vzniklo bezdôvodné obohatenie len na strane žalovaného, a teda aj povinnosť vydať prijaté plnenie na základe neplatného ustanovenia zmluvy v zmysle § 457 OZ.

názoru súdu bol práve žalovaný pri dodržaní predpokladateľnej miery odbornosti ako advokát osobou, ktorá si musela byť vedomá rozporu časti zmluvy obsahujúcej dohodu o „osobitnej podielovej odmene“ s ustanoveniami vyhlášky. Na základe uvedeného súd konštatoval, že žalobca uniesol dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti žaloby v časti nároku na vydanie sumy 1.141.949,28 eura v zmysle § 457 OZ, kým žalovaný dôvodnosť vzájomnej žaloby v žiadnej časti nepreukázal.

  1. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Keďže žalobca bol vo veci pôvodnej žaloby úspešný v rozsahu 75,7 % a v časti vzájomnej žaloby žalovaného v rozsahu 100 %, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 51 % žaloby a 100 % vzájomnej žaloby žalovaného.
  2. Na odvolanie žalovaného proti prvoinštančnému rozsudku z odvolacích dôvodov

§ 365ods.

1 písm. a/, b/, d/, f/ a h/ CSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 3Cob/148/2019-710 z 29. septembra 2021, (v poradí tretí rozsudok odvolacieho súdu) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.141.949,28 eura do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo výroku, ktorým vzájomnú žalobu žalovaného odmietol, ako vecne správny

§ 387ods.

1, 2 CSP potvrdil. Zároveň

§ 388

CSP zmenil výrok prvoinštančného rozsudku v časti žalobcovi priznaného nároku na náhradu trov konania tak, aby bol v súlade s ust. § 255 ods. 1, 2 CSP a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 51 %. Rovnako zmenil výrok prvoinštančného rozsudku o nároku na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe tak, že žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v celom rozsahu. 15. Odvolací súd uznesením č. k. 3Cob/148/2019-812 zo 4. apríla 2022 postupom

§ 224CSP opravil rozsudok č.

k. 3Cob/148/20219-710 z

  1. septembra 2021 vo výroku I. tak, že namiesto nesprávnej časti výroku rozhodnutia „...a vo výroku, ktorým vzájomnú žalobu žalovaného odmietol...“, má výrok správne znieť „...a vo výroku, ktorým vzájomnú žalobu žalovaného zamietol...“.
  2. Odvolací súd vo vzťahu k výroku prvoinštančného rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.141.949,28 eura a vo výroku, ktorým vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, konštatoval jeho vecnú správnosť majúc za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Stotožniac sa s dôvodmi v napadnutom rozsudku uvedenými, mal na základe Zmluvy o poskytnutí právnej pomoci z
  3. júna 2001 za nesporné, že žalovaný sa zaviazal poskytovať právne poradenstvo a pomoc vo veci vymáhania záväzkov spoločnosti ČS Factoring, a.s. Praha voči spoločnosti Slovenská konsolidačná a.s. Ako nespornú vyhodnotil aj tú okolnosť, že vzhľadom na charakter predmetu zmluvy, má záväzkový vzťah medzi stranami sporu obchodno-právny charakter, ktoré posúdenie bolo ustálené v predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných v predmetnej veci. Rovnako nebola sporná skutočnosť, že osobitná podielová odmena bola žalovanému zaplatená dňa
  4. januára
  5. Odvolací súd ďalej konštatoval, že vzhľadom na obchodno-právny vzťah medzi stranami sporu je pre vydanie bezdôvodného obohatenia stanovená 4-ročná premlčacia lehota v zmysle § 397 ObchZ a keďže žaloba bola podaná dňa
  6. augusta 2004, nárok žalobcu premlčaný nebol.
  7. Odvolací súd, citujúc ustanovenia § 5 ods. 1, 2, § 10 ods. 1 a § 11 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. vyslovil názor, že podielová zmluvná odmena v súlade s § 10 ods. 1 vyhlášky dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci sa týka právnej pomoci advokáta v konaní pred súdom alebo iným orgánom. Mal za to, že z logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že za splnenia ostatných podmienok (výsledok konania je veľmi neistý, advokát o tom klienta poučil) je podielová odmena viazaná na poskytovanie právnych služieb a zastupovanie klienta v konaní pred súdom alebo iným orgánom. Pod iným orgánom rozumel odvolací súd konanie správne ako konanie pred orgánmi štátnej správy (ústrednej alebo miestnej) a orgánmi miestnej samosprávy. V prípade, ak by autor vyhlášky mal v úmysle upraviť možnosť dohodnúť podielovú odmenu v inom rozsahu, muselo by tomu

názoru odvolacieho súdu zodpovedať aj znenie § 10 ods. 1 vyhlášky, v ktorom je však možnosť dohodnúť podielovú odmenu presne špecifikovaná na konanie pred súdom alebo iným orgánom. Vzhľadom na znenie § 5 ods. 2 vyhlášky je možná kombinácia rôznych foriem zmluvných odmien (hodinová, paušálna a podielová), a to z dôvodu, aby mohla byť odmena poskytnutá advokátovi za rôznorodý rozsah poskytnutých právnych služieb. Za nesporné odvolací súd mal, že odmena bola dohodnutá v rozsahu 5 % z hodnoty veci 559.388.034,28 Sk, pričom uvedená pohľadávka nebola predmetom súdneho konania ani konania pred iným orgánom. Poukázal na to, že hodnota veci, z ktorej sa mala vypočítať odmena advokáta (559.388.034,28 Sk), bola ustálená v predchádzajúcich rozhodnutiach vydaných v tejto veci a jednoznačne vyplýva aj z čl. 2 bod 2 zmluvy.

  1. Odvolací súd ďalej konštatoval, že strany si v čl. 2 ods. 1 písm. b/ Zmluvy o právnej pomoci z
  2. júna 2001 dohodli podielovú odmenu advokáta tak, že „okrem uvedenej odmeny [pozn. čl. 2 ods. 1 písm. a) zmluvy] sa klient zaväzuje naviac uhradiť advokátovi aj osobitnú podielovú odmenu vo výške 5 % z celkovej sumy, ktorú klient po podpise tejto zmluvy od dlžníka dostane zaplatenú, alebo ktorú klient dostane ako úhradu za odplatné postúpenie predmetných pohľadávok, alebo ako započítanie voči týmto pohľadávkam, a to aj v prípade ak dôjde k vyplateniu sumy, postúpeniu pohľadávky alebo k započítaniu aj po ukončení platnosti tejto zmluvy.” 19.

názoru odvolacieho súdu, aj keď strany nazvali takto dohodnutú odmenu ako „osobitnú podielovú odmenu” je nepochybné, že takúto odmenu nie je možné považovať za odmenu hodinovú, ani paušálnu, ale jednoznačne za odmenu podielovú. Iný druh odmeny advokáta vyhláška nedovoľovala. Rozsah „osobitnej podielovej odmeny ” je

názoru odvolacieho súdu v rozpore s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky. Takto dohodnutá „osobitná podielová odmena” neprimerane a v značnom rozsahu prekračuje dovolený zákonný rámec podielovej odmeny

§ 10ods.

1 vyhlášky. V takto dohodnutej podielovej odmene nie je v rozpore s vyhláškou uvedené, že odmena sa vzťahuje na konanie pred súdom alebo iným orgánom, pričom absentuje poučenie advokáta o tom, že klienta poučil o neistom výsledku konania. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie k záveru, že „osobitná podielová odmena” dohodnutá v čl. 2 ods. 1 písm. b/ zmluvy je v rozpore s vyhláškou MS SR č. 240/1990 Zb., a preto je v súlade s § 39 a § 41 OZ absolútne neplatná. S poukazom na absolútnu neplatnosť uvedeného ustanovenia zmluvy považoval odvolací súd argumentáciu strán o tom, ako si túto odmenu vykladali, kto ju použil prvý a čo bolo jej účelom, za nepodstatnú. Zdôraznil, že skutočnosť, že odmena v sume 1.141.949,28 eura bola žalovanému zaplatená, nebola medzi stranami sporná. Vzhľadom na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie v zhode s odvolacím súdom dospeli k názoru, že dohoda o „osobitnej podielovej odmene” je absolútne neplatná, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v súlade s § 451 ods. 2 OZ a toto obohatenie sa

§ 451ods.

1 OZ musí vydať.

  1. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaného aj v časti vzneseného protinávrhu (vzájomnej žalobe) na zaplatenie 1.141.949,28 eura s tým, že v tejto časti odkázal na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), Ruiz Torija c. Španielsko z
  2. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, S 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  3. decembra 1994, séria A č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  4. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  5. februára 1998], ako i Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“), ktorý v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 115/03 vyslovil, že v odôvodnení napadnutého rozsudku boli poskytnuté odpovede na zásadné otázky pre posúdenie uplatnených nárokov.
  6. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd

§ 396ods.

1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli. 22. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný (č. l. 734 - 759), dôvodiac jeho prípustnosťou

§ 420písm.

  1. f)a § 421 ods. 1 písm. a), b),
  2. c)CSP. 23. Z dovolania žalovaného vyplýva, že žalobca dňa 30. júna 2000 nadobudol postúpením od Všeobecnej úverovej banky, a. s. (ďalej len „VÚB“) pohľadávku voči dlžníkovi ČS Faktoring, a. s., so sídlom Pobrežní 46, Praha, Česká republika, IČO: 25629352 (ďalej len „ČSF“), a to za odplatu, ktorej výška sa zhodovala s nominálnou hodnotou postupovanej pohľadávky (istiny a príslušenstva) vyčíslenej VÚB k 30. júnu 2006, konkrétne 559.388.034,28 Sk (18.568.281,03 eura). Predmetná pohľadávka sa nepriamo dotýkala spoločnosti VÚB Factoring, a. s., so sídlom Krížna 54, Bratislava, IČO: 31 345 310 (ďalej len „VÚBF“), nakoľko súvisela s financovaním jej faktoringových a forfaintingových obchodov. Žalovaný odporúčal žalobcovi vymáhať pohľadávku súdnou cestou od ČSF, nakoľko sa jednalo v tom čase o veľmi bonitnú dcérsku spoločnosť rakúskej Erste Bank. Vysoká bonita dlžníka ČSF bola potvrdená znaleckým posudkom v konaní. Na základe tohto odporúčania sa zaktivizovali zástupcovia ČSF a VÚBF a „presvedčili” žalobcu, aby odkúpil od ČSF akcie spoločnosti VÚBF za cenu totožnú s výškou pohľadávky žalobcu voči ČSF. Žalobca tak urobil na základe vlastného ekonomického rozhodnutia a posúdenia, čím došlo k úplnému uspokojeniu jeho pohľadávky voči ČSF. Podanie žaloby v mene žalobcu voči ČSF na súd nemalo význam, pretože pohľadávka žalobcu bola plne uspokojená. Žalovaný žalobcovi poskytol poradenstvo a v dôsledku vykonaných úkonov žalovaného tak žalobca získal úplné uspokojenie svojej pohľadávky, vymáhanej prostredníctvom a za pomoci žalovaného, preto žalobca v celom rozsahu vyplatil žalovanému odmenu na základe Zmluvy o právnej pomoci, uzatvorenej 19. júna 2006 na vymáhanie pohľadávok voči dlžníkovi ČSF. Vrátenia vyplatenej odmeny žalovanému sa žalobca v žalobe domáhal až po 3 rokoch, a to na základe tvrdenia o absolútnej neplatnosti Zmluvy o právnej pomoci, vo vzťahu ku ktorej však

tvrdenia žalovaného ani najvyšší súd a ani Krajský súd v Bratislave vo svojich skorších rozhodnutiach absolútnu neplatnosť nezistili a nekonštatovali.

  1. Opísaním doterajšieho priebehu konania žalovaný poukázal osobitne na právny záver dovolacieho súdu v jeho skoršom uznesení sp. zn. 6Obdo/37/2007 z
  2. decembra 2008, ktorým mal byť odvolací súd viazaný,

ktorého na posúdenie premlčania treba aplikovať Obchodný zákonník, ako aj to, že ustanovenia zmluvy o právnej pomoci a tvrdenia strán sporu ohľadom výkladu pojmu „osobitná podielová odmena“ a jeho obsah, majú byť posudzované

§ 266ods. 1 Obch

Z. Uviedol ďalej, že najvyšší súd v pôvodnom dovolacom rozhodnutí nekonštatoval absolútnu neplatnosť dojednania v ustanovení čl. 2 ods. 1 písm. b) Zmluvy o právnej pomoci, pričom ak by o absolútne neplatné dojednanie išlo, takýto záver by musel prijať, pretože na absolútnu neplatnosť súdy prihliadajú ex offo.

  1. Žalovaný ďalej poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/99/2009-305 z
  2. novembra 2009, ktorým zrušil prvoinštančný rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/292/2004-192 zo
  3. decembra 2006 v odvolaním napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne rozsudkom č. k. 25Cb/292/2004-574 z
  4. apríla 2017 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.141.949,28 eura, súčasne zamietol vzájomnú žalobu žalovaného v celom rozsahu. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3Cob/148/20119-710 z
  5. septembra 2021 prvoinštančný rozsudok v zaväzujúcej časti potvrdil, rovnako tak ho potvrdil aj v časti jeho druhého výroku, ktorým odmietol vzájomnú žalobu žalovaného. Žalovaný v tejto súvislosti v dovolaní tvrdí, že vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie vzájomnú žalobu v skutočnosti zamietol (a nie odmietol), odvolací súd nemohol potvrdiť rozsudok prvoinštančného súdu, ktorým vzájomnú žalobu odmietol. Jedná sa tak

žalovaného o zrejmé pochybenie odvolacieho súdu.

  1. Žalovaný v nasledujúcej časti dovolania vytkol súdu prvej inštancie, že nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie. Uviedol, že dňa
  2. novembra 2016 sa konalo v predmetnej veci pojednávanie, na ktoré boli riadne predvolaní žalovaný aj žalobca, ktorý sa ale na pojednávanie nedostavil. Žalovaný preto navrhol, aby súd rozhodol rozsudkom

§ 278CSP a § 274 CSP, súd však o návrhu žalovaného (do dnešného dňa) nerozhodol.

V opísanom postupe žalovaný vzhliada porušenie ustanovenia § 420 písm. f) CSP tvrdiac, že nesprávnym procesným postupom súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

  1. Citujúc rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 777/2014, žalovaný súdu prvej inštancie vytkol skutočnosť, že nezrušil uznesenie o skončení dokazovania, ktoré mal zrušiť, čoho dôkazom je zápisnica z pojednávania konaného na prvoinštančnom súde dňa
  2. marca 2017, ktorá okolnosť je tiež

názoru žalovaného porušením ustanovenia § 420 písm. f) CSP. 28. Žalovaný vo vzťahu k procesnej vade konania

§ 420písm.

f) CSP odvolaciemu súdu vytkol aj porušenie procesných ustanovení o vykonávaní dôkazov a ich hodnotení, argumentujúc arbitrárnosťou pri dokazovaní. Poukázal na to, že dovolací súd požadoval vyhodnotiť rozdielne tvrdenia strán sporu ohľadom výkladu pojmu „osobitná podielová odmena” s tým, že následne mal byť jeho obsah posudzovaný

§ 266ods. 1 Obch

Z, čo sa však nestalo.

  1. Poukázaním na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/391/2013 zo
  2. decembra 2013, stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z
  3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016), judikatúru ESĽP (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  4. decembra 1994, séria A, č. 303A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), ako aj Ústavného súdu SR (I. ÚS 226/03, I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08), žalovaný odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné a vnútorne rozporné. Tvrdí, že poukázanie odvolacieho súdu na výkladové pravidlá obsiahnuté v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 4 ObchZ a ich následné nevyužitie je postup, ktorý nespĺňa požiadavky formálnej logiky a spochybňuje argumenty podporujúce závery súdu obsiahnuté v odôvodnení jeho rozhodnutia. Tvrdí ďalej, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil, prečo prax žalobcu pri uzatváraní zmluvy a jeho postoj pri úhrade osobitnej podielovej odmeny považoval za irelevantné, rovnako dostatočne nezdôvodnil, prečo sa nezaoberal námietkou vznesenou žalovaným spočívajúcou v tvrdení, že by k zmluve nikdy nepristúpil, ak by nemal dohodnutú osobitnú odmenu za vybavenie veci. Rovnako sa odvolací súd

tvrdenia žalovaného dostatočne nezaoberal následkami neplatnosti tohto úkonu z pohľadu § 276 ObchZ a § 49a OZ. Odvolaciemu súdu žalovaný vytýka, že v bode 20. dovolaním napadnutého rozsudku iba odkazuje na odôvodnenie uvedené v prvoinštančnom rozsudku, pretože ho považuje za vecne správne, toto odôvodnenie je však

názoru žalovaného zmätočné a nedostatočné, ktorú okolnosť mu vytkol už v podanom odvolaní. Odvolací súd sa však jeho námietkami a odvolacími dôvodmi vôbec nezaoberal, nevyhodnotil ich a ich posúdenie v odôvodnení rozsudku ani nespomenul. 30. Naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP žalovaný vzhliada v absencii zdôvodnenia aj tej okolnosti, prečo odvolací súd z neplatnosti dohody o osobitnej podielovej odmene neodvodil neplatnosť celej zmluvy, a to napriek tomu, že rozhodol v rozpore s procesnou obranou žalovaného (napr. podanie z

  1. mája 2009 alebo výpoveď žalovaného na pojednávaní na odvolacom súde
  2. septembra 2021) a že sa svojím rozhodnutím odkláňa od záväznej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 5MCdo/4/2011 z
  3. augusta 2013, 5Obdo/47/2010 z
  4. apríla 2011). Tvrdí, že časť zmluvy, o neplatnosti ktorej súd rozhodol, nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Uviedol, že nemal záujem na uzavretí Zmluvy o právnej pomoci s iným obsahom, ako je text celej zmluvy, vrátane dohody o osobitnej podielovej odmene. Keďže tarifná odmena dokáže pokryť iba náklady advokátskej kancelárie, neumožňuje však vytvoriť zisk, je bežné s klientmi uzatvárať dohody, na základe ktorých sa odmena advokáta zvyšuje v prípade úspechu vo veci. Konštatovanie súdov, že dôvod neplatnosti sa vzťahuje iba na časť zmluvy, je

názoru žalovaného nedostatočné pre zdôvodnenie, či v následku bude neplatnou iba časť zmluvy alebo zmluva celá. Rovnako konštatovanie, že zvyšok zmluvy je platný, bez akéhokoľvek ďalšieho zdôvodnenia, je nedostatočné, pretože žalovaný výslovne namietal neplatnosť celej zmluvy. Poukázal na to, že samotný žalobca v žalobe označil za neplatnú celú Zmluvu o právnej pomoci a nie iba jej časť. Žalobca, po vynesení prvoinštančného rozsudku potvrdil, že so žalovaným dňa

  1. februára 2001 uzavrel dodatky k viacerým zmluvám o právnej pomoci uzavretým so žalovaným (asi 10 zmlúv) a v dodatkoch strany vylúčili ustanovenia o „osobitnej podielovej odmene“. Jednalo sa o prípady, kde vymáhanie pohľadávky nemalo význam pre nemajetnosť dlžníka. Vo vzťahu k posudzovanej Zmluve o právnej pomoci však podobný dodatok uzavretý nebol a jeho uzavretie žiadna zo strán ani nenavrhla.
  2. Žalovaný konajúcim súdom tiež vytkol, že v ich rozhodnutiach absentuje vyhodnotenie rozhodných skutkových okolností týkajúcich sa toho, že Zmluva o právnej pomoci bola koncipovaná a napísaná žalobcom a bola zaužívaná prax medzi stranami sporu uzatvárať aj zmluvy o poskytnutí právnej pomoci, pri ktorých bola odmena dohodnutá rovnako, ako to bolo v prípade poskytovania právnej pomoci v tejto veci. Dojednanie a obsah čl. 2 písm. b/ Zmluvy o právnej pomoci bol stranám sporu známy a bolo ich vôľou uzatvoriť ho v danom znení, pretože to reflektovalo náročnosť vymáhania pohľadávky žalobcu.
  3. Poukázaním na dokazovanie vykonané výsluchom JUDr. H. C., riaditeľky právneho odboru v dotknutom období u žalobcu a Ing. C. U., riaditeľa odboru metodiky a analýzy v dotknutom období u žalobcu (body
  4. a 73 dovolania) žalovaný vyslovil, že nakoľko existovali zmluvy o právnej pomoci uzavreté medzi žalobcom a žalovaným, pri ktorých strany dohodou vylúčili ustanovenia o „osobitnej podielovej odmene“, zároveň existovala aj predmetná Zmluva o právnej pomoci, v ktorej žalobca a žalovaný dohodu o osobitnej podielovej odmene úmyselne uviedli a uzavreli a nikdy ju dodatkom nevylúčili, z uvedeného a contrario vyplýva, že v Zmluve o právnej pomoci, ktorá obsahovala dohodu o osobitnej podielovej odmene, predstavovala táto dohoda podstatnú súčasť, bez ktorej by zmluvu jej účastníci neuzavreli. Inak by totiž strany dohodu o osobitnej podielovej odmene zo zmluvy vylúčili, či už dodatkom ako pri iných zmluvách alebo by ju tam ani nezahrnuli. V uvedenom žalovaný vzhliada arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť vykonaného dokazovania, majúc za to, že vo veci bola porušená zásada právnej istoty.
  5. Vo vzťahu k tvrdeniu, že neplatnosť podstatnej náležitosti zmluvy zakladá vždy neplatnosť celej zmluvy, žalovaný poukázaním na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5MCdo/4/2011 z
  6. augusta 2013 a 5Obdo/47/2010 z
  7. apríla 2011 vyslovil, že z povahy právneho úkonu, t. j. Zmluvy o právnej pomoci je zrejmé, že výška odmeny je hlavný dôvod, pre ktorý advokát zmluvu uzavrel, a teda jednotlivé časti dohodnutej odmeny nie je možné od seba oddeliť. Výška odmeny je podstatnou náležitosťou každej zmluvy o právnej pomoci a všetky súčasti odmeny advokáta predstavujú jeden celok, ktorý nie je možné navzájom oddeliť.
  8. Citujúc ust. § 2 ods. 1 ObchZ žalovaný vyslovil, že ak súd svojou interpretáciou svojvoľne zníži odmenu advokáta o viac ako 90 %, tak sa rozhodne nejedná o zmluvu, ktorou by mohol advokát dosahovať zisk. Takáto interpretácia obsahu zmluvy

žalovaného odporuje § 2 ods. 1 ObchZ. Argumentujúc uvedeným má žalovaný za to, že rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 5MCdo/4/2011 z 21. augusta 2013), čím je

neho naplnený dovolací dôvod

§ 421ods.

1 písm.

  1. a)CSP. 35. V ďalšej časti dovolania žalovaný prvoinštančnému súdu vytkol, že „vymyslel“ neexistujúcu „nadstavbovú dohodu“ o odmene (bod 86. rozsudku) napriek tomu, že zákon pojem „nadstavbová dohoda” nepozná a je to „výtvor“ prvoinštančného súdu, ktorý nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení, ani v judikatúre. Zákon pozná iba pojem „odmena” v súvislosti s poskytovaním právnych služieb advokátmi. Tvrdí, že skutočnosť, že teoreticky mohla nastať situácia, pri ktorej bude v zmysle uzavretej Zmluvy o právnej pomoci splatná iba tarifná odmena a nebude splatná osobitná podielová odmena, nie je relevantná pre posúdenie, či osobitná podielová odmena bola dohodnutá spolu s tarifnou odmenou ako celok na jednej strane za všetky vykonané úkony právnej pomoci ako celok na strane druhej. Tvrdí ďalej, že splatnosť jednotlivých častí odmeny nie je dôležitá, nakoľko sa stále jedná o jednu odmenu advokáta ako celok za všetky úkony právnej pomoci. Ak by pripustil, že existuje „nadstavbová dohoda” o odmene, ktorá sa nevzťahuje k žiadnym úkonom právnej pomoci a je teda platená ako dar, charitatívny príspevok alebo iný podobný jednostranný úkon a nemá vzťah k vynaloženým úkonom právnej pomoci, bolo by to v rozpore s ustanoveniami § 19 ods. 1 zákona o advokácii č. 132/1990 Zb. a § 1 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb., rovnako tak v rozpore s § 2 ods. 1 ObchZ, pretože by takáto „nadstavbová dohoda” nesmerovala k dosiahnutiu zisku, nakoľko by nemala protihodnotu v úkonoch právnej pomoci. Vzhľadom na skutočnosť, že otázka a možnosť vytvorenia novej právnej kategórie tzv. „nadstavbovej dohody” o odmene, ktorá nemá protiplnenie druhej zmluvnej strany, doteraz v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, zakladá táto okolnosť dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  2. b)CSP. 36. V nasledujúcej časti dovolania sa žalovaný venoval posúdeniu vzťahu vyhlášky č. 240/1990 Zb. a Obchodného zákonníka (bod 80. prvoinštančného rozsudku). Tvrdí, že pravidlo lex specialis sa nevzťahuje na právne predpisy rôznej právnej sily, ale iba na predpisy rovnakej právnej sily, napriek tomu súd vyslovil, že vyhláška môže derogovať zákon, a teda zrušiť jeho platnosť. Takýto výklad považuje žalovaný za nesprávny, nakoľko právny predpis nižšej právnej sily nemôže derogovať predpis vyššej právnej sily, a teda vyhláška nemôže derogovať zákon. Keďže konajúce súdy použili právne pravidlo určené pre predpisy rovnakej právnej sily na predpisy rôznej právnej sily, takýmto nesprávnym postupom vylúčili aplikáciu ustanovenia § 266 ObchZ na Zmluvu o právnej pomoci. Pre úplnosť žalovaný doplnil, že o derogácii právnych predpisov možno uvažovať iba v prípade, ak sa aplikácia dvoch predpisov vzájomne vylučuje, čo však nie je tento prípad, nakoľko ustanovenia vyhlášky č. 240/1990 Zb. sa s ustanoveniami § 266 ObchZ vzájomne nevylučujú, preto by sa nemohli derogovať ani v prípade, ak by mali rovnakú právnu silu. Konštatujúc vyššie uvedené žalovaný uzavrel, že použitie právneho pravidla lex specialis na predpisy rôznej právnej sily nemá oporu v zákone, žalovaný sa nemohol v konaní brániť vo vzťahu k aplikácii neznámych a neexistujúcich právnych pravidiel, preto je aj týmto postupom súdov naplnený dovolací dôvod

§ 420písm. f) CSP. 37. Vo vzťahu k neaplikovaniu ustanovenia § 266 Obch

Z súdmi žalovaný poukázal na viacero nesporných okolností v spore, a to, že strany uzavreli viacero identických zmlúv o právnej pomoci za účelom vymáhania rôznych pohľadávok od rôznych dlžníkov žalobcu s tým, že v mnohých zmluvách strany dodatkom vypustili ustanovenie o osobitnej podielovej odmene, nie však v zmluve preskúmavanej v tomto súdnom konaní. Za nesporné žalovaný považuje, že v dôsledku právnych úkonov žalovaného žalobca získal 100 %-ný úspech pri vymáhaní svojej pohľadávky od dlžníka ČSF a že vďaka činnosti žalovaného získal žalobca plnenie v hodnote 559.388.034,-- Sk (18.568.281,02 eura), a teda v plnej výške vymáhanej pohľadávky. Na základe tejto skutočnosti zaplatil žalobca žalovanému osobitnú podielovú odmenu vo výške 5 % z vymoženej hodnoty. Žalovaný tvrdí, že obe strany mali úmysel a vôľu vymôcť pohľadávku od ČSF a zaplatiť žalovanému odmenu 5 % z vymoženej čiastky, a to aj v prípade, ak by vymáhanie neprebiehalo súdnou cestou a že táto dohoda o odmene bola medzi stranami sporu uzavretá v zmysle § 266 ObchZ. Tvrdí ďalej, že takáto dohoda je v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 písm. a) uvedenej vyhlášky, pretože sa jednalo o odmenu presne vyjadriteľnú v peniazoch za úplné vybavenie veci alebo súboru vecí, čiže za úplné vymoženie pohľadávky voči ČSF, z čoho nesporne vyplýva, že ustanovenie posudzovanej zmluvy neodporuje zákonu, a teda nemôže byť absolútne neplatná. Konajúcim súdom žalovaný vytkol, že sa otázkou, či je dohoda o osobitnej podielovej odmene v súlade s ustanovením § 8 vyhlášky č. 240/1990 Zb., nezaoberali, a to napriek tomu, že toto posúdenie je pre výsledok sporu kľúčové a jeho posúdenie bolo žalovaným požadované skoro v každom jeho podaní a pri každej jeho výpovedi na pojednávaní, ktorá okolnosť má za následok naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP. 38. V ďalšej časti dovolania žalovaný, citujúc článok II ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“), v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, vyslovil, že žiadny zákon nezakazuje, aby strany zmluvy o právnej pomoci použili pojmy „osobitná podielová” odmena, aj keď táto odmena nepredstavuje podielovú odmenu

§ 10a § 11 vyhlášky č.

240/1990 Zb. a nezakazuje to ani ustanovenie § 10 predmetnej vyhlášky. Tvrdí, že každá podielová odmena môže byť zároveň aj paušálnou odmenou, pretože suma vyjadrená podielom na hodnote veci je zároveň aj paušálnou sumou. Tvrdí ďalej, že zo znenia § 8 a § 10 vyhlášky č. 240/1990 Zb. je zrejmé, že ustanovenie o podielovej odmene je lex specialis k ustanoveniu o paušálnej odmene. Preto sa ustanoveniami § 8 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o paušálnej odmene riadia iba tie dohody o odmene medzi klientom a advokátom, ktoré nenapĺňajú ostatné znaky podielovej odmeny

§ 10vyhlášky.

Ak sú naplnené aj ostatné podstatné náležitosti paušálnej odmeny, táto podlieha ďalším obmedzeniam zo strany zákonodarcu, a to aj keď strany nepoužijú pojem „podielová odmena“. Odmena nesmie prevyšovať 20 % hodnoty veci; taktiež musí mať advokát plný úspech vo veci. Tieto obmedzenia sa nevzťahujú na paušálnu odmenu a

žalovaného je tomu tak preto, lebo vyriešiť rovnakú vec mimosúdne je podstatne náročnejšie a pre klienta rýchlejšie a výhodnejšie, ako ju vyriešiť súdne v trvaní niekedy mnohých rokov. Žalovaný má za to, že žalobca a žalovaný mohli v zmluve o právnej pomoci voľne používať pojmy „osobitná podielová“ odmena aj pre iné typy odmeny, ako je podielová odmena

§ 10vyhlášky č.

240/1990 Zb., nakoľko to nie je zakázané.

  1. Citujúc rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/11/2009 z
  2. októbra 2010 a sp. zn. 6Cdo/119/2018 z
  3. júna 2019 žalovaný vyslovil názor, že od uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v označených rozhodnutiach sa odvolací súd odchýlil v bode
  4. svojho rozsudku, v ktorom uviedol, že „

názoru odvolacieho súdu, aj keď strany nazvali takto dohodnutú odmenu ako „osobitnú podielovú odmenu“ je nepochybné, že takúto odmenu nie je možné považovať za odmenu hodinovú ani paušálnu ale jednoznačne za odmenu podielovú. Iný druh odmeny advokáta cit. vyhl. nedovoľovala. Rozsah „osobitnej podielovej odmeny“ je

názoru odvolacieho súdu v rozpore s ust. § 10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 240/1990 Zb. Takto dohodnutá „osobitná podielová odmena“ neprimerane a v značnom rozsahu prekračuje dovolený zákonný rámec podielovej odmeny

ust. § 10 ods. 1 cit. vyhl. V takto dohodnutej podielovej odmene nie je v rozpore s vyhl. uvedené, že odmena sa vzťahuje na konanie pred súdom alebo iným orgánom, pričom absentuje poučenie advokáta o tom, že klienta poučil o neistom výsledku konania.“ Odvolací súd

žalovaného bez akéhokoľvek zdôvodnenia uprednostnil výklad zmluvy, ktorý zapríčiňuje neplatnosť zmluvy, keď vykladal pojmy „osobitná podielová“ odmena ako „podielová“ odmena

§ 10vyhlášky č.

240/1990 Zb., pričom súd sa ani nepokúsil o výklad, ktorý by v súlade s ústavným princípom „čo nie je zakázané, je dovolené”, zakladal platnosť celej zmluvy o právnej pomoci. Taký výklad však

žalovaného existuje a subsumuje osobitnú podielovú odmenu pod § 8 vyhlášky č. 240/1990 Zb. Tvrdiac, že postup odvolacieho súdu je v rozpore s citovanou judikatúrou dovolacieho súdu a jedná sa aj o prípad prílišného formalizmu, dovolateľ v takomto postupe vzhliada prípustnosť dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP.

  1. Poukázaním na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obdo/16/2016 z
  2. apríla 2017, žalovaný zdôraznil (tak, ako to uviedol aj vo svojom písomnom podaní z
  3. mája 2009), že dohoda medzi stranami bola jasná, zrozumiteľná a určitá a jej obsah je možné subsumovať pod mandátnu zmluvu v zmysle Obchodného zákonníka. Táto zmluva nemusí byť pritom uzavretá ani písomne. Citujúc ustanovenie § 566 ods. 2 ObchZ a zdôrazniac, že výška odplaty nebola medzi stranami sporná, žalovaný súdom vytkol, že v rámci rozhodovacej činnosti nemôžu len tak znížiť odmenu advokáta o viac ako 90 %. Tvrdí, že odvolací súd, ako i súd prvoinštančný sa vo svojich rozhodnutiach odchýlili od označenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, čoho následkom je tiež naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP. 41. Naplnenie dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP žalovaný vidí aj v tom, že odvolací súd neposúdil, či je žalobca tiež ochotný vrátiť peňažnú hodnotu prijatého plnenia. K uvedenej námietke žalovaný, poukázaním na ustanovenia § 457, § 48 ods. 1 OZ uviedol, že za celé plnenie žalovaného mal zaplatiť žalobca celú odmenu, vrátane osobitnej podielovej. Preto, ak má vrátiť žalovaný žalobcovi hoci aj len časť plnenia, musí v zmysle § 457 OZ vrátiť aj žalobca žalovanému, čo

zmluvy dostal, nakoľko zákon stanovuje, že každý z účastníkov je povinný vrátiť, čo

zmluvy dostal. Nie je

žalovaného možné, aby sa čo len časť odplaty, ktorú žalovaný dostal, nevzťahovala k nejakým úkonom žalovaného vykonaným pre žalobcu, nakoľko v takom prípade by nešlo o odmenu, ale o dar. Preto, ak žalovaný musí vrátiť čo len časť odmeny, musí žalobca vrátiť žalovanému zodpovedajúcu časť hodnoty vynaložených právnych úkonov v peniazoch. Žalovaný zdôraznil, že nikdy neprejavil vôľu vymáhať pre žalobcu pohľadávku voči ČSF iba za tarifnú odmenu. Ak by si žalobca ponechal poskytnuté právne služby v plnej hodnote, avšak zaplatil by žalovanému výrazne menšiu ako dohodnutú odmenu (menšiu o 1.141.949,28 eura), nepochybne by sa obohatil na úkor žalovaného. Citujúc rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo/170/2019 z 26. februára 2020 a sp. zn. 2Cdo/92/2010 z 19. januára 2012, žalovaný v tejto časti uzavrel, že pokiaľ súd považuje zmluvu o poskytovaní právnej pomoci za neplatnú alebo čiastočne neplatnú, musí v zmysle § 457 OZ rozhodnúť aj o vrátení hodnoty vynaloženej práce žalovaného v peniazoch a tým, že tak neučinil, odchýlil sa odvolací súd

názoru žalovaného od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 42. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm. a) CSP žalovaný napokon namietol, že konajúce súdy sa nezaoberali podstatnými vyjadreniami a dôkazmi žalovaného, čím porušili právo žalovaného na spravodlivý proces (bod

  1. dovolania).
  2. V ďalšej časti dovolania žalovaný, argumentujúc ústavnou povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu a nie naopak, vyslovil názor, že aj v prípade pochybností o určitosti obsahu či predmetu právneho úkonu bude tento neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel ustanovených v § 35 ods. 1 a 2 OZ a § 266 ods. 1, 2 a 3 ObchZ. Poukázal na zásadu zmluvnej autonómie ako jednu z hlavných zásad súkromného práva, vychádzajúcu priamo z Ústavy SR (čl. 2 ods. 3) a Listiny základných práv a slobôd (čl. 2 ods. 3) a konajúcim súdom vytkol, že aj napriek námietkam žalovaného, bol princíp autonómie zmluvných strán v prejednávanej veci opomenutý. Tvrdí, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa vôbec nevysporiadali s argumentáciou žalovaného, že pokiaľ je časť Zmluvy o právnej pomoci neplatná, musí sa súd zaoberať otázkou platnosti záväzku žalobcu v zmysle zásady zmluvnej voľnosti a preskúmať jeho platnosť v zmysle ostatných právnych predpisov platných v čase uzavretia Zmluvy o právnej pomoci v Slovenskej republike. Uvedené vplýva najmä z ustanovenia § 41a ods. 1 OZ,

ktorého, pokiaľ má neplatný právny úkon náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby (tzv. konverzia právneho úkonu). Uvedené v konaní žalovaný namietal argumentujúc, že predmet Zmluvy o právnej pomoci obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvného typu mandátnej zmluvy, pri ktorej zákon nevyžaduje písomnú formu a kde nárok na odmenu vyplýva priamo zo zákona bez ohľadu na to, či priniesla očakávaný výsledok alebo nie (§ 571 ods. 1 ObchZ), čo však súdy nevzali do úvahy. Tvrdí ďalej, že interpretácia zo strany súdu prvej inštancie, ako aj súdu odvolacieho spočívajúca vo vyslovení absolútnej neplatnosti ust. čl. 2 písm.

  1. b)Zmluvy o právnej pomoci, je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, keďže bola popretá zmluvná autonómia strán a bol odopretý prejav vôle strán, majúci jasné dôsledky, ktoré zmluvné strany takýmto prejavom zamýšľali vo svojej právnej sfére vyvolať (pričom žalobca na základe sporného ust. čl. 2 písm. b/ Zmluvy o právnej pomoci v celom rozsahu aj plnil). Aj v uvedenom postupe vzhliada žalovaný porušenie jeho práva na spravodlivý proces, zakladajúce dovolací dôvod v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP. 44. Pokračujúc v argumentácii vo vzťahu k procesnej vade konania

§ 420písm.

f) CSP, žalovaný poukázal na časť zmluvy o právnej pomoci,

ktorej sa žalobca a žalovaný dohodli, že žalobca zaplatí žalovanému osobitnú podielovú odmenu vo výške 5 % z celkovej sumy, ktorú žalobca po podpise tejto zmluvy dostane od dlžníka (ČS Factoring, a.s., Praha) zaplatenú, alebo ktorú žalobca dostane ako úhradu za odplatné postúpenie predmetných pohľadávok, alebo ako započítanie voči týmto pohľadávkam, a to aj v prípade ak dôjde k vyplateniu sumy, postúpeniu pohľadávky alebo k započítaniu aj po ukončení platnosti tejto zmluvy. Citujúc uvedenú časť zmluvy zdôraznil, že pre prípad neplatnosti zmluvy si zmluvné strany dohodli tzv. Salvátorskou klauzulou náhradnú dohodu o odmene, ktorá bola totožná s pôvodnou dohodou, ak by sa pôvodná dohoda stala neplatnou. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd vyhodnotil dohodu o osobitnej podielovej odmene za neplatnú, mal sa

žalovaného zaoberať existenciou dohody pre prípad neplatnosti zmluvy, ktorú si žalobca so žalovaným dohodli vo forme Salvátorskej klauzuly, čo sa však nestalo. 45. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP žalovaný zhrnul, že súdy sa náležitým spôsobom nevysporiadali s obsahom prednesov a podaní realizovaných jeho osobou, vrátane nevysporiadania sa s námietkou ohľadom nevykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ani komplexnou argumentáciou vo vzťahu k žalobe a vzájomnej žalobe, ich rozhodnutia sú nedostatočné a zmätočné. Za závažné porušenie práva na spravodlivý proces považuje žalovaný neposúdenie procesných podmienok konania, arbitrárne prijatie záverov bez opory vo vykonanom dokazovaní a v rozpore so zákonom. Argumentuje predchádzajúcim dovolacím rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým mal byť odvolací súd viazaný a ktorý absolútnu neplatnosť dojednania ustanovenia čl. 2 ods. 1 písm. b/ Zmluvy o právnej pomoci nekonštatoval; tvrdí, že pokiaľ by o absolútnu neplatnosť išlo, takýto záver by prijať musel, nakoľko na absolútnu neplatnosť prihliadajú súdy ex offo. Vo vzťahu k ustanoveniu § 266 ObchZ poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/58/2010 z 26. marca 2012 a vyzdvihol právny záver predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu v tejto veci,

ktorého na posúdenie premlčania treba aplikovať Obchodný zákonník, súčasne, že dotknuté ustanovenia zmluvy a tvrdenia strán sporu ohľadom výkladu pojmu „osobitná podielová odmena“ a jeho obsah majú byť posudzované

§ 266ods. 1 Obch

Z. Vyslovil názor, že tým, že žalobca prostriedky advokátovi uhradil, potvrdilo sa pravidlo uvedené v § 266 ods. 3 ObchZ v neprospech žalobcu, t. j. následné správanie strán zmluvy (najmä žalobcu, ktorý odmenu uhradil) a je

žalovaného neakceptovateľné, aby až po niekoľkých rokoch bolo spochybňované ustanovenie Zmluvy o právnej pomoci v rozpore s tým, aká bola zmluvne dohodnutá prax medzi stranami. Žalovaný poukázal na názor vyslovený odvolacím súdom v jeho skoršom rozsudku, v ktorom uviedol, že zmluvné strany dohodu o odmene považovali za jasnú, určitú a zrozumiteľnú, pričom neurčitosť takto uzavretej odmeny nikdy nenamietal ani samotný žalobca, ktorý odmenu v celom rozsahu uhradil, nakoľko si bol vedomý toho, že ak dôjde k vysporiadaniu pohľadávky aj mimosúdnou cestou, musí zaplatiť odmenu vo výške 5 %. Odvolací súd preto ustálil, že ustanovenie čl. 2 písm. b/ Zmluvy o právnej pomoci nie je neurčité, a preto ani neplatné

§ 37OZ.

46. V závere žalovaný uviedol, že svoj protinárok si vzájomnou žalobou uplatnil iba do výšky nároku priznaného súdom žalobcovi, ako prostriedok procesnej obrany v zmysle § 147 ods. 2 CSP. Takto uplatnený protinárok predstavuje zároveň hmotnoprávnu námietku

§ 152CSP.

Poukázal na to, že nárok na 5 % z vymoženej čiastky existuje aj po ukončení platnosti zmluvy (Salvátorská klauzula v zmluve). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný uplatnil svoj protinárok v súlade s § 404 ObchZ pred platnosťou Civilného sporového poriadku, upresňuje v dovolaní svoj uplatnený nárok

ustanovení CSP.

  1. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalovaný dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu č. k. 3Cob/148/2019-710 z
  2. septembra 2021 zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne, aby označený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalovanému priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.
  3. Žalovaný zároveň

§ 444ods.

1 CSP navrhol odloženie vykonateľnosti rozsudku odvolacieho súdu č. k. 3Cob/148/2019-710 z

  1. septembra 2021 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/292/2004-574 z
  2. apríla 2017, a to až do rozhodnutia o dovolaní dovolacím súdom. Tvrdí, že prípadné vymáhanie žalovanej sumy by mohlo mať pre neho likvidačný charakter už pred tým, ako by súd o dovolaní rozhodol, a teda následne by už nebolo možné vrátiť veci do pôvodného stavu. Argumentuje tou okolnosťou, že v súčasnosti už nie je podnikateľom a jeho príjmy ani zďaleka nepostačujú na zaplatenie žalovanej pohľadávky. Dôvodí tiež dĺžkou súdneho konania, keď od podania žaloby uplynulo viac ako 18 rokov, akou aj okolnosťou spočívajúcou v starostlivosti o tri nezaopatrené deti, z ktorých dve sú ešte maloleté.
  3. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním z
  4. augusta 2022 (č. l. 832 - 841 spisu), v ktorom v celom rozsahu zotrval na svojich skutkových a právnych tvrdeniach prednesených v priebehu súdneho konania. Považujúc závery konajúcich súdov vyslovené v ich rozhodnutiach za vecne správne, žalobca navrhol dovolanie žalovaného ako neprípustné odmietnuť a pre prípad, ak by dovolací súd dospel k záveru o dôvodnosti dovolania žalovaného, navrhol ho ako nedôvodné zamietnuť. Náhradu trov konania si žalobca neuplatnil, nakoľko mu v doterajšom priebehu konania žiadne nevznikli.
  5. Písomné vyjadrenie žalobcu zaslal súd prvej inštancie postupom

§ 436ods.

4 CSP žalovanému, ktorého ďalšie vyjadrenia v konaní nenasledovali. 51. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie je v niektorých dovolacích námietkach dôvodné. 52.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 53.

§ 420písm.

f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 54.

§ 421

ods.1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

  1. a)pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
  2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
  3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 55.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 56.

§ 432

CSP dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 57.

§ 440CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní.

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne druhá strana. 58.

§ 420

CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP). 59. Naproti tomu pre dovolanie prípustné

§ 421

CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

  1. Dovolací súd je viazaný aj rozsahom dovolania (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c) citovaného ustanovenia).
  2. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 59/2017 z 8. júna 2017). 62. V tu posudzovanej veci žalovaný v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania

§ 420písm.

  1. f)a § 421 ods. 1 písm. a), b),
  2. c)CSP. K dovolaciemu dôvodu

§ 420písm.

f) CSP 63. Dôvodiac prípustnosťou dovolania

§ 420písm.

f) CSP, žalovaný - dovolateľ namietol, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to aj v dôsledku nespravodlivého, arbitrárneho a ústavne neudržateľného právneho posúdenia veci, ako aj vyhodnotenia a zistenia skutkového stavu. 64.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala j

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.