1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a iné, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku sa dovolanie obvineného Ing. arch. I. K. o d m i e t a. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo 16. januára 2023, sp. zn. 2T/16/2013, bol obvinený Ing. arch. I. K. uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a pokračovacieho trestného činu nezaplatenia dane a poistného
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., na tom skutkovom základe, že 1/ ako predseda predstavenstva spoločnosti S.., a. s. „v konkurze" (do
2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., § 35 ods. 2, § 40 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov.
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. súd výkon trestu podmienečne odložil a
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. určil skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie vo výroku o vine a treste obvinený Ing. arch. I. K., ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ladislava Kováča, advokáta v Lučenci, písomným podaním zo 6. marca 2023; v zákonnej lehote podala odvolanie smerujúce proti výroku o treste obvineného aj prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen. Odvolanie obvineného a prokurátora Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol
Najvyšší súd Slovenskej republiky pre úplnosť konštatuje, že trestná vec bola opakovane prejednávaná na krajskom súde. Dovolaním napadnutému rozhodnutiu krajského súdu predchádzalo uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z
1 písm. c) Trestného poriadku a
1 písm. i) Trestného poriadku. V dovolaní k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
neho vyhodnotil vetou: "Vzhľadom na uvedené pochybenia, procesnú hodnotu nemajú výsluchy niektorých relevantných svedkov v prípravnom konaní". K tomu dodal, že úkony tak ako uvádza prvoinštančný súd, t. j. výsluchy niektorých svedkov sa v období, na ktoré poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nekonali, ale orgány činné v trestnom konaní vykonávali iné úkony, na ktoré poukázal aj v odvolaní a ktorými boli: - dňa
1 písm. i) Trestného poriadku uviedol, že uvedeným dovolacím dôvodom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v skoršom rozsudku nezaoberal z dôvodu, že zrušil napadnutý rozsudok z procesných dôvodov a úvahy súdu k právnemu posúdeniu zisteného stavu, alebo použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia by boli predčasné. Má za to, že pri posudzovaní naplnenia objektívnej stránky pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005 (v ďalšom len „Trestný zákon") v spojení s § 89 ods. 19 Trestného zákona a za pokračovacieho trestného činu nezaplatenia dane
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2002 v spojení s § 89 ods. 19 Trestného zákona, keďže aj táto skutočnosť bola napadnutá dovolaním, mal prvoinštančný súd, mimo iného aj z dôvodov stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj z dôvodov uznesenia odvolacieho súdu, dať jasnú a vyčerpávajúcu odpoveď. K tomu uviedol, že práve na tieto nedostatky už v priebehu konania poukazoval a súd sa nimi nezaoberal a v rozsudku o objektívnej stránke nie je ani zmienka, preto aj z tohto dôvodu je toho názoru, že rozsudok je nejasný a nepreskúmateľný. Ďalej uviedol, že už v priebehu dokazovania poukázal na skutočnosť vyplývajúcu zo znaleckého posudku č. X/XXXX Ing. I. C. (str. 7 posudku - tabuľka o platení dane) a znaleckého posudku č. X/XXXX Ing. I. C. (str. 10 posudku - tabuľka o platení dane), že daň za roky 2004 a 2005 bola v celom rozsahu uhradená. Poukázal tiež na to, že i súdny znalec Ing. I. C. v znaleckom posudku - odbornom stanovisku zo dňa 5. marca 2023 jednoznačne uviedol: „Spoločnosť A-Y. a.s. a spoločnosť N.-W., s.r. o., svoje záväzky voči Daňovému úradu za rok 2004 a 2005 a záväzky voči Sociálnej poisťovni za rok 2004 uhradili v priebehu roku 2004 a 2006 ." K tomu ďalej uviedol, že znalec profesor Ing. I. K. na súde v konaní I. stupňa jednoznačne uviedol, že záväzky neostali za rok 2004 ani na jednej zo spoločností. Súd však zaznamenal v rozsudku, že súdny znalec prof. Ing. I. K. to povedal presne opačne, t. j. že ostali záväzky, pričom túto skutočnosť je možné
neho konfrontovať so zvukovým záznamom z pojednávania. K tomu dodal, že z dôvodu, že Okresný súd Rimavská Sobota zmenil stanovisko súdneho znalca v neprospech obvineného, po vydaní tohto rozsudku zabezpečil odborný posudok od súdneho znalca p. Ing. I. C.. Profesor Ing. I. C. v posudku - odbornom stanovisku zo dňa 5. marca 2023, jednoznačne uviedol v závere, tak ako to už uviedol. Napriek tomu, že prof. Ing. I. K. tieto skutočnosti opakovane, tak ako aj na výsluchu, potvrdil v prospech obvineného, aj krajský súd vo svojom rozsudku uviedol presný opak tvrdenia a dôkazu vykonaného súdnym znalcom. Má za to, že prvoinštančný súd ako aj odvolací súd bez zjavného dôvodu prelomil zásadu ústnosti, tak ako ju formuluje Trestný poriadok v § 2 ods. 18 a z ktorej vyplýva generálne pravidlo, že konanie pred súdom je ústne a výnimky ustanovuje Trestný poriadok. Ďalej uviedol, že v konaní nenastali žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali výnimku z tohto pravidla a súdy, či už prvoinštančný alebo odvolací, ani na žiadnu výnimku z tohto generálneho pravidla nepoukazovali. Má za to, že rozhodnutím súdu došlo aj týmto postupom k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku. Uvedené sa vzťahuje na skutky
a skutky
Je toho názoru, že základnou premisou pri hodnotení objektívnej stránky trestného činu je vyjadrenie znalca prof. Ing. I. K. v odbornom vyjadrení zo dňa 5. marca 2023 vyslovenom v závere vyjadrenia: „Spoločnosť A-Y. a.s. a spoločnosť N.-W. spol. s r.o. svoje záväzky voči daňovému úradu za rok 2004 uhradili v priebehu roka 2004 a 2005 a záväzky voči Sociálnej poisťovni za rok 2004 uhradili v priebehu roka 2005 a 2006". Súd prvej inštancie aj odvolací súd sa pridržal tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré bolo pred súdom vyvrátené. Ďalej uviedol, že ako ďalší dôkaz potvrdenia skutočnosti, ktorá vyplýva zo znaleckého posudku bolo súdu predložené:
ust. § 215 ods. 1, písm. a) Trestného poriadku a nakoniec aj súd
a) Trestného poriadku. Má za to, že súd nesprávne právne posúdil skutok, ktorý bol predmetom prejednávanej veci. Prihliadajúc na tento dôkaz možno
neho konštatovať, že prvoinštančný súd sa nezaoberal objektívnou stránkou trestného činu, lebo by inak prišiel k záveru, že skutok sa nestal. Ďalej poukázal na tvrdenie odvolacieho súdu v uznesení z 20. júna 2023: „Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu, že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný skutky spáchal tak, ako boli ustálené v skutkových vetách napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaného by bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne pravidlami logického úsudku, keďže krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine obžalovaného žiadne rozumné dôvodné pochybnosti. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku,
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán". Nesprávne právne posúdenie zisteného skutku prisudzuje arbitrárnemu, teda svojvoľnému postupu súdu pri neakceptovaní nielen dôkazov, ale aj neakceptovaním záverov znalca. Takýto postup, či prvoinštančného, ale hlavne odvolacieho súdu, nie je zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ale svojvôľou súdu. Odvolací súd vo svojom uznesení z
l, ods. 2 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a trestného činu nezaplatenia dane
l Trestného zákona č.140/1961 Zb. v sebe neobsahujú možnosť použitia peňažných prostriedkov na iný účel, než na ktorý mali byť určené, na rozdiel napríklad od prečinu nevyplatenia mzdy a odstupného
l Trestného zákona. Ak preto obvinený použil peňažné prostriedky, ktoré v čase splatnosti príslušnej dane a poistného mal k dispozícii, na iný účel (hoci aj sanáciu hradného brala), nemôže sa brániť tým, že peňažné prostriedky musel prioritne vynakladať na tento iný účel. Prvoinštančný aj odvolací súd nesprávne právne posúdili aj v tomto prípade skutok, ktorý hodnotia ako trestný čin. Pripomenul, že podstata krajnej núdze spočíva v tom, že pri nej dochádza k stretu dvoch záujmov chránených trestným právom. Jednému z týchto záujmov hrozí porucha (tzv. chránený záujem), ktorá môže byť odvrátená len poruchou druhého záujmu (tzv. obetovaný záujem. (Trestné právo hmotné, Všeobecná časť str. 190-2016). Teda nejde o použitie peňažných prostriedkov na iný účel, než na ktorý boli určené, ako sa nesprávne
neho domnieva odvolací aj prvoinštančný súd. Správne posúdil vec prvoinštančný súd v rozsudku zo 14. septembra 2021 aj s poukazom na príslušnú judikatúru - rozhodnutie Krajského súdu Žiline, sp. zn. 1To/23/2009: „Pokiaľ bola v prípravnom konaní zanedbaná povinnosť objasniť existenciu tvrdeného stavu krajnej núdze, nedostatok aktivity nemožno bez ďalšieho preniesť ni na obžalovaného ani na konajúci súd. Z pohľadu prejednávanej veci to znamená, že ak sa na základe vykonaného dokazovania javí, že mohlo ísť o prípad krajnej núdze, avšak všetky aspekty krajnej núdze nemožno ustáliť (či už pre nedostatok aktivity orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní alebo pre nemožnosť zabezpečenia relevantných dôkazov, napríklad pre uplynutie dlhšej doby), túto skutočnosť nemožno pripísať na ťarchu žalovaného. V tomto prípade ide o prejav uplatnenia zásady - v pochybnostiach v prospech obžalovaného (in dubio pro reo)". Odvolací aj prvoinštatnčný súd
neho nesprávne právne vysvetľujú aj ustanovenie § 66 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o zániku trestnosti, pričom poukazoval na výkazy úhrad dane a uviedol nasledovné: „K úplnej úhrade nedoplatkov zjavne nedošlo, nebolo preto možné uvažovať ani o prípadnej účinnej ľútosti v zmysle ustanovení § 66 a § 148b Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005". Má za to, že i toto tvrdenie prvoinštančného aj odvolacieho súdu sa opiera o nesprávny výklad zákona a pokračovanie a použitie tohto nesprávneho výkladu. Ďalej uviedol, že prvoinštančný súd v rozsudku zo dňa 16. januára 2023 ho odsúdil na úhrnný trest len
2 Trestného zákona, teda má za to, že sa nemôže
odsudzujúceho výroku jednať o úhrnný trest, čím je aj z tohto dôvodu rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení skutku, pričom s touto skutočnosťou sa nevysporiadal ani odvolací súd. V nadväznosti na odôvodnenie krajského súdu, že z výpisov z obchodného registra je zistiteľné, že obvinený bol v rozhodnom období jediným konateľom obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o., a taktiež bol predsedom predstavenstva obchodnej spoločnosti S., a.s., ktorý mohol v mene spoločnosti konať samostatne a na to, že s poukazom na uvedené, ako aj s poukazom na výpovede svedkov, z ktorých bolo zrejmé, že ohľadne prejednávanej trestnej veci s Daňovým úradom a Sociálnou poisťovňou konal vždy len obvinený, bolo
krajského súdu nadbytočné vypočúvať ostatných členov predstavenstva, ako to navrhoval obvinený, poukázal na § 191 ods. l Obchodného zákonníka,
ktorého predstavenstvo je štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorý riadi činnosť spoločnosti a koná v jej mene a na § 191 ods. 2 Obchodného zákonníka,
ktorého stanovy, rozhodnutia valného zhromaždenia alebo dozornej rady, môžu obmedziť právo predstavenstva konať v mene spoločnosti, ale tieto obmedzenia nie sú účinné voči tretím osobám. Je toho názoru, že postup orgánov činných v trestnom konaní ako aj súdu, či už prvoinštančného alebo odvolacieho tým, že nerešpektovali ustanovenie § 191 Obchodného zákonníka o zodpovednosti štatutárneho orgánu a obvinili len jedného člena predstavenstva, hoci sa jednalo o úkony vykonané za celú spoločnosť, nesprávne použili iné hmotnoprávne ustanovenie. To, že niektorý člen predstavenstva mohol konať samostatne alebo s príslušnými orgánmi konal len obvinený, je
neho zúženie právneho výkladu v rozpore s duchom právneho predpisu. Poukázal na to, že nikdy nekonal vo svoj prospech alebo ako fyzická osoba mimo práv a povinností člena štatutárneho orgánu, ale v prejednávanej veci vždy ako člen štatutárneho orgánu, čo sa
neho v konaní aj preukázalo. Vzhľadom na výklad tohto súdom nesprávne aplikovaného právneho predpisu pri hodnotení trestného skutku má za to, že napadnutým rozhodnutím bol porušený zákon a súčasne boli závažným spôsobom porušené aj ustanovenia Trestného poriadku v konaní, ktoré mu predchádzali, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd
l Trestného poriadku vyslovil rozsudkom, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. júna 2023, sp. zn. 5To/37/2023, bol porušený zákon v ustanovení § 371 ods. l, písm.
2 Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. júna 2023, sp. zn. 5To/37/2023 a
ustanovenia § 388 ods. l Trestného poriadku prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. Obvinený prostredníctvom obhajcu JUDr. Ladislava Kováča, advokáta v Lučenci, podaním zo dňa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základných zásad činnosti všeobecných súdov ustanovených v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri osobitnom zohľadnení účelu a zmyslu zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete tohto zákona, pod/' v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení
rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, nevyhnutne vyplýva, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach". Ďalej uviedol, že pre Najvyšší súd Slovenskej republiky platí čl. XV ods. 1 rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: „Trestná vec, ktorá bola opätovne predložená najvyššiemu súdu (
1 písm. b) Trestného poriadku alebo
3 Trestného poriadku, sa pridelí tomu istému senátu, bez ohľadu o číselné označenie, ktorý rozhodoval vo veci naposledy, a to aj v prípade, ak je nápad veci do tohto senátu zastavený. Ak takého senátu niet, vec sa pridelí
čl. IV ods. 4 písm.
jej názoru v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku vyčerpávajúco vysvetlil, ako sa s konštatovaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o porušení práva na obhajobu obvineného v prípravnom konaní vysporiadal. K čítaniu výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní uviedla, že tieto boli uskutočnené v čase, kedy mal obvinený obhajcu a listinné dôkazy boli na hlavnom pojednávaní prečítané s tým, že obvinený sa mal možnosť k nim vyjadriť, pričom označenou skutočnosťou sa pri svojom rozhodovaní o odvolaní zaoberal aj krajský súd, čo je zrejmé z uznesenia o zamietnutí odvolania. Prokurátorka konštatovala, že k dovolaciemu dôvodu uvedenému v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že súd nedal jasnú a vyčerpávajúcu odpoveď k posudzovaniu naplnenia objektívnej stránky vyššie označených pokračujúcich trestných činov, pričom poukazuje na znalecký posudok Ing. C., ktorá skonštatovala, že daň za roky 2004 a 2005 bola v celom rozsahu uhradená, k čomu sa mal v tomto smere vyjadriť aj súdny znalec prof. Ing. I. C., avšak súdy uviedli presný opak týchto tvrdení. Súd teda svojím postupom skutok nesprávne právne posúdil. Nesprávne rozhodnutia súdu posudzuje ako arbitrárne pri neakceptovaní záverov znalca. Nejde teda o zásadu voľného hodnotenia dôkazov, ale o svojvôľu súdu. Poukázal na to, že súdy sa nesprávne vysporiadali aj s jeho argumentom o krajnej núdzi, súd mu nesprávne uložil úhrnný trest, len
2 Trestného zákona. Rovnako poukázal na nerešpektovanie § 191 Obchodného zákonníka o zodpovednosti štatutárneho orgánu, keďže došlo k obvineniu len jedného člena predstavenstva. K uvedeným dovolacím námietkam uviedla, že ani v tomto prípade sa s § 371 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku odmietol. K vyjadreniu prokurátorky k dovolaniu sa obvinený vyjadril podaním z 23. októbra 2023, v ktorom uviedol, že predmetné vyjadrenie prokurátorky JUDr. Jany Žlnkovej z Okresnej prokuratúry Zvolen považuje za nulitné. Ďalej uviedol, že absolútne nič konkrétne k jednotlivým argumentom, ktoré sú uvedené v dovolaní neuvádza. Konštatoval, že pokiaľ by chcela uviesť vyjadrenie k akejkoľvek argumentácii, na základe ktorých je dovolanie dôvodné a predkladané Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, tak by to nevedela vysvetliť bez toho, aby opäť nezavádzala súdy. To má byť
neho jediný dôvod, prečo koná bez akéhokoľvek konkrétneho odôvodnenia v predmetnom vyjadrení. Poukázal na skutočnosť, že hneď na začiatku sa na adresu jeho osoby vyjadruje rozporne, keďže v úvode vety uvádza, že je odsúdený a v závere tej istej vety, že je obvinený. Uvedené
neho zakladá veľkú povrchnosť v konaní prokurátorky JUDr. Jany Žlnkovej. Uviedol, že kauza je umelo a účelovo vyvolaná a trvá už viac ako 15 rokov, pričom za predmetné obdobie orgány činné v trestnom konaní uplatňovali nepravdivé, nezákonné postupy a je
neho dôvodné, aby opakovane o nich rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky. Konštatoval, že je pripravený túto vec v záujme spravodlivého výsledku postupne smerovať na Európsky súdny dvor, a to až dovtedy, pokiaľ nebude zákonným spôsobom rozhodnuté. Súd I. stupňa predložil vec na rozhodnutie o dovolaní obvineného Ing. arch. I. K. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 27. októbra 2023. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) zistil, že dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012). V posudzovanom prípade obvinený uplatnil dovolací dôvod
1 písm. c) a
1 písm. i) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku:
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku sa chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku. Dovolací súd sa ďalej zaoberal konkrétnymi námietkami, ktoré obvinený uviedol v písomných dôvodoch dovolania pod dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, a to, že napriek skutočnosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v skoršom rozsudku v tejto veci (rozsudok z 21. marca 2018, sp. zn. 3Tdo/11/2017) konštatoval porušenie práva na obhajobu, prvoinštančný súd sa
neho s týmto právnym názorom vôbec nevysporiadal a „celý problém" vyhodnotil vetou, že vzhľadom na uvedené pochybenia, procesnú hodnotu nemajú výsluchy niektorých relevantných svedkov v prípravnom konaní, pričom k tomu obvinený uviedol že v období, na ktoré poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky, sa takéto výsluchy nekonali, ale orgány činné v trestnom konaní vykonávali iné úkony, na ktoré poukázal aj v odvolaní a je toho názoru, že odvolací súd sa vo svojom uznesení vôbec zásadným porušením práva na obhajobu nezaoberal. Pokiaľ obvinený namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, k tomu sa žiada v prvom rade uviesť, že
7 Trestného poriadku dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné, preto námietky dovolateľa v tom smere, že rozhodnutia súdov nižšieho stupňa nie sú
jeho názoru náležite odôvodnené, v zásade žiaden dovolací dôvod nenapĺňajú. Na strane druhej je potrebné obvinenému prisvedčiť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantne´ otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolene´ účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasni´ skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovane´ základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutia ústavného súdu, sp. zn. II. U´S 209/04, IV. ÚS 350/2014, II. ÚS 449/2015, IV. ÚS 115/2003, II. ÚS 76/2007, I. ÚS 241/2007). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z
3 Trestného poriadku, pretože posúdenie rozsahu (ne)vykonaných dôkazov je otázkou skutkovou a nie právnou. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. S ohľadom na uvedené nemôže argumentácia dovolateľa, ktorým nie je minister spravodlivosti, o nevykonaní navrhnutého dôkazu súdom zodpovedať dovolaciemu dôvodu
1 písm. c), resp. písm. g) Trestného poriadku. Vyslovený záver v plnom rozsahu zodpovedá doterajšej aplikačnej praxi i judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o nemožnosti preskúmavania správnosti a úplnosti skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní, s výnimkou prieskumu ich rozhodnutí uvedeným spôsobom z podnetu dovolania podaného ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Pokiaľ tak neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
subjektívneho hodnotenia dovolateľa vzhľadom na jeho význam (dôležitosť) vykonaný byť mal. Posúdenie dôležitosti (významu) konkrétneho dôkazu totiž nie je možné bez komplexného vyhodnotenia dôkazného stavu na podklade rozsahu a kvality procesu dokazovania vykonaného súdmi v pôvodnom konaní, ktorého výsledkom je nimi zistený skutkový stav, v konečnom dôsledku odzrkadlený v tzv. skutkovej vete výroku o vine obvineného. Záver o dôležitosti (významu) takého dôkazu preto logicky nie je možný bez primárneho posúdenia otázky náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorý je zase výsledkom procesu hodnotenia dôkazov
kritérií upravených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z ktorého obsahu je navyše nepochybné, že žiadny dôkaz v trestnom konaní nemožno posudzovať izolovane od iných, v danej veci zabezpečených, resp. vykonaných dôkazov. Vyššie uvedený záver tak zohľadňuje systematickú prepojenosť jednotlivých dovolacích dôvodov upravených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ich vzájomné vzťahy a obsahovú nadväznosť, v posudzovanom prípade medzi dovolacími dôvodmi upravenými v tomto ustanovení pod písmenami c) a i) a na vetu za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku logicky nadväzujúci ako jediný možný dovolací dôvod
3 Trestného poriadku. Nejde o porušenie práva na obhajobu, ak súd nevyhovie dôkazným návrhom obhajoby z dôvodu, že skutkový stav považuje za zistený v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie. Nevykonanie prípadne ďalších dôkazov (napr. výsluchy svedkov) nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm.
3 Trestného poriadku, čo ale nie je tento prípad, a to aj preto, lebo dovolanie nebolo podané ministrom spravodlivosti. V prejednávanej veci,
názoru najvyššieho súdu, okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Inak povedané, skutočnosť že súd neuviedol, na ktoré konkrétne dôkazy neprihliadol z dôvodu ich procesnej nespôsobilosti a
obvineného tak nesplnil pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v jeho skoršom zrušujúcom rozsudku preskúmať zákonnosť dôkazov získaných v priebehu prípravného konania a ich použiteľnosť (procesnú spôsobilosť) v konaní pred súdom, z čoho má vyplývať, že nepodrobil prieskumu, či pri procesných úkonoch, z ktorých súdy vyvodzovali dôkaznú situáciu v neprospech obvineného, mal obvinený v čase povinnej obhajoby obhajcu, nemôže naplniť dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku:
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Dikciou za bodkočiarkou sa vylučujú námietky skutkové, čo znamená, že nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdom I. stupňa a odvolacím súdom, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (rozhodnutie č. 47 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2014). Z uvedeného vyplýva, že obvinený môže v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nie je oprávnený posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení a bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože ťažisko dokazovania sa uskutočňuje v konaní pred súdom I. stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. K dovolaciemu dôvodu
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku. Takáto situácia však v posudzovanom prípade nenastala. Pokiaľ teda obvinený namieta pochybenia v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov, spolu s tým sa domáha výlučne podstatnej zmeny skutkových záverov. Pre najvyšší súd je v konaní o dovolaní kľúčovým ustálenie skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu zodpovedá aj tam obsiahnutá právna kvalifikácia. Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Uvedenými námietkami sa obvinený v zásade dožadoval „iba" iného hodnotenia vykonaných dôkazov
svojich predstáv, teda v zásade zmeny zisteného skutkového stavu vo svoj prospech, čo však dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku z už vyššie uvedených dôvodov nenapĺňa, s tým, že okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia doplnených o argumentáciu krajského súdu [odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (primerane napríklad rozhodnutia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 78/2005, III. ÚS 17/2018)] v zásade dostatočným spôsobom, ktorý nie je možné považovať za svojvoľný či arbitrárny, uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Súdy nižšieho stupňa (ako to vyplýva z odôvodnení ich rozhodnutí a ako to bolo vyššie naznačené) dospeli k záveru, že vykonané dôkazy jednotlivo i v súhrne s ostatými dôkazmi preukazujú, že obvinený sa uvedených skutkov dopustil, resp. že preukazujú jeho vinu, pričom správnosť týchto úvah, ktoré nemožno považovať za svojvoľné alebo arbitrárne, najvyšší súd, ako to už bolo vyššie uvedené, nemôže skúmať a ani meniť, pretože by to odporovalo viazanosti dovolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdmi nižšieho stupňa [§ 371 ods. 1 písm. i), text za bodkočiarkou, Trestného poriadku]. Dovolanie svojím obsahom (vytýkanými chybami) pritom nezodpovedá uvedenému dovolaciemu dôvodu v týchto intenciách. K námietke obvineného, že postup orgánov činných v trestnom konaní ako aj súdu, či už prvoinštančného alebo odvolacieho tým, že nerešpektovali ustanovenie § 191 Obchodného zákonníka o zodpovednosti štatutárneho orgánu a obvinili len jedného člena predstavenstva, hoci sa jednalo o úkony vykonané za celú spoločnosť, nesprávne použili iné hmotnoprávne ustanovenie, najvyšší súd poukazuje na obžalovaciu (akuzačnú) zásadu, ktorá vyjadruje možnosť súdu v konkrétnej trestnej veci rozhodovať o skutku obžaloby a len vo vzťahu k osobe, na ktorú prokurátor podal obžalobu, t. j. obvinenému, po nariadení hlavného pojednávania obžalovanému (pričom nie je viazaný len právnym posúdením žalovaného skutku v obžalobe), nie je preto predmetom tohto trestného konania posudzovanie viny iných osôb. Odhliadnuc od uvedeného sa žiada uviesť, že obvinený mal v spoločnosti S., a.s. postavenie predsedu predstavenstva a v zmysle výpisu z obchodného registra mal oprávnenie konať za spoločnosť samostatne. Vzhľadom na uvedené nemôže dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku v intenciách sťažnostnej argumentácie obvineného. Rovnako tak skutkového charakteru sú aj námietky obvineného, že znalec profesor Ing. I. K. na súde v konaní I. stupňa jednoznačne uviedol, že záväzky neostali za rok 2004 ani na jednej zo spoločností, avšak súd zaznamenal v rozsudku, že súdny znalec prof. Ing. I. K. to povedal presne opačne, t. j. že ostali záväzky, pričom túto skutočnosť je možné
obvineného konfrontovať so zvukovým záznamom z pojednávania a z dôvodu, že Okresný súd Rimavská Sobota zmenil stanovisko súdneho znalca v neprospech obvineného, po vydaní tohto rozsudku zabezpečil odborný posudok od súdneho znalca p. Ing. I. C., ktorý v odbornom stanovisku zo dňa
ktorého: "Ani dovolateľom tvrdený extrémny nesúlad právoplatne zisteného skutku s vykonanými dôkazmi nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. Pochybenia skutkovej povahy v podstatných okolnostiach sú uplatniteľné len v rámci dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku". S poukazom na uvedené je zrejmé, že dovolací súd môže preskúmať vyššie uvedený nesúlad len na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti v rámci dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku. Na námietku obvineného, že súdy nesprávne vyhodnotili podmienky ustanovenia o krajnej núdzi
1 Trestného zákona stanovuje, že krajnú núdzu možno v zásade použiť na ochranu všetkých záujmov chránených Trestným zákonom. Chránené záujmy sú určené v jednotlivých hlavách osobitnej časti Trestného zákona a sú totožné s druhovým objektom týchto hláv. Niekedy je možné kombinovať chránené záujmy rozličného druhu. Posúdenie, či je potrebné použiť ustanovenie o okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného zákona, v predmetnej veci § 24 Trestného zákona), je priamou otázkou právnej kvalifikácie skutku - právne posúdenie zisteného skutku (trestnosti dotknutého činu), nie otázkou použitia iných hmotnoprávnych ustanovení, ktorá spadá pod dovolací dôvod
písmena i). Ak však skôr konajúci súd okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu nezistil (resp. nezistil ju v podobe zodpovedajúcej jej zákonnej úprave), nie je možné v dovolacom konaní skúmať úplnosť súdom zisteného skutku v odsudzujúcom rozsudku a takto rozhodnúť v prospech obvineného. To rovnako platí, ak skôr konajúci súd okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu (naopak) zistil a rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom. V dovolacom konaní potom nemožno rozhodnúť v neprospech obvineného. V oboch prípadoch teda nie je možné skúmať skutkové závery napadnutého rozhodnutia. Prichádza do úvahy skúmanie správnosti použitia ustanovení Trestného zákona o okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť činu na dotknuté, aplikačne podkladové skutkové zistenia skôr konajúceho súdu, tie sú však v uvedených prípadoch popísané len v odôvodnení jeho rozhodnutia - dotknutá okolnosť buď nebola zistená (pri uznaní viny) alebo je daná (pri oslobodení spod obžaloby) v oslobodzujúcom rozsudku popísaný žalovaný skutok a obžaloba okolnosť vylučujúcu protiprávnosť neobsahuje, inak by nebola podaná. S ohľadom na uvedené môže byť v takýchto prípadoch dovolanie úspešné, len ak by bolo podané ministrom spravodlivosti
3 Trestného poriadku. Vo vzťahu k námietke obvineného, že odvolací aj prvoinštatnčný súd
neho nesprávne právne vysvetľujú aj ustanovenie § 66 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. o zániku trestnosti ( účinná ľútosť ), pričom súd poukazoval na výkazy úhrad dane a uviedol nasledovné: „K úplnej úhrade nedoplatkov zjavne nedošlo, nebolo preto možné uvažovať ani o prípadnej účinnej ľútosti v zmysle ustanovení § 66 a 148b Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005.", pričom má za to, že i toto tvrdenie prvoinštančného aj odvolacieho súdu sa opiera o nesprávny výklad zákona a pokračovanie a použitie tohto nesprávneho výkladu, najvyšší súd uvádza, že prieskumná povinnosť dovolacieho súdu nie je možná, pretože dovolanie bolo podané obvineným len z dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Podmienky splnenia účinnej ľútosti by mohol najvyšší súd posudzovať, len ak by dovolanie podal minister spravodlivosti
3 Trestného poriadku, čo sa ale nestalo. K námietke obvineného, že prvoinštančný súd v rozsudku zo 16. januára 2023 ho odsúdil na úhrnný trest len
2 Trestného zákona, preto má za to, že sa nemôže
odsudzujúceho výroku jednať o úhrnný trest, čím je aj z tohto dôvodu rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení skutku, pričom s touto skutočnosťou sa nevysporiadal ani odvolací súd, najvyšší súd poukazuje na znenie § 35 ods. 1, veta prvá Trestného zákona ( zákon č. 140/1961 Zb.): „Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest
toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný; ". Z uvedeného je zrejmé, že súd postupoval správne, keď vo výroku o treste uviedol trestný čin najprísnejšie trestný a nie oba, ako sa mylne dožaduje obvinený. Skutočnosť, že sa jedná o úhrnný trest je zrejmá z výroku o vine, kde súd uviedol oba trestné činy. Týmito námietkami preto obvinený dovolací dôvod plynúci z ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou naposledy uvedeného ustanovenia Trestného poriadku, ktorá takúto právomoc dovolacieho súdu vylučuje, čo do normatívneho hľadiska vyslovene negatívnym spôsobom. Ak by najvyšší súd napriek uvedenému zasiahol do ustáleného skutkového stavu tak, ako to predpokladá § 371 ods. 3 Trestného poriadku (dovolanie podané ministrom spravodlivosti), prisvojil by si tým oprávnenie, ktoré dovolaciemu súdu v príslušnom type konania, bez kumulatívneho splnenia ostatných zákonných predpokladov, kompetenčne nepatrí. To by odporovalo základnému ústavnému princípu konania štátneho orgánu len „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon" (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
3 Trestného poriadku, minister spravodlivosti podá dovolanie aj proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúceho zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci.
1 veta prvá Trestného poriadku, dovolanie z dôvodov uvedených v § 371 podá minister spravodlivosti na podnet. Ustanovenie § 373 ods. 3 Trestného poriadku upravuje osobitný dôvod dovolania, predpokladom ktorého je okrem iného aj okolnosť, že právoplatné rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený. Tým sa určitým spôsobom odlišuje od dôvodov dovolania
1 Trestného poriadku, pri ktorých sa skutkové závery rozhodnutia skôr konajúcich súdov napadnuté dovolaním zásadne neskúmajú. Naopak, tento dôvod dovolania je možné uplatniť v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov, pokiaľ sa týkajú okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie. V zásade ide o skutkový podklad pre rozhodnutie o (ne)vine obvineného, ak sa dotknutá okolnosť týka výroku o vine (resp. oslobodenia spod obžaloby) a právnej kvalifikácie zisteného skutku. Zároveň je tento dôvod dovolania daný v prípade, že pri zisťovaní skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, čo predpokladá vecnú súvislosť takejto vady so zisteným skutkovým stavom. Inak povedané, ide o chybu konania vzniknutú pri objasnení veci, ktorá je zároveň čo do intenzity závažná do tej miery, že ovplyvnila skutkové závery rozhodnutia vo vzťahu k okolnostiam, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že obvinený zastúpený obhajcom síce podal z formálneho hľadiska kvalifikované dovolanie, avšak jeho obsah smeroval najmä proti skutkovému stavu a právnemu posúdeniu veci na podklade skutkových zistení obsiahnutých v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku] sa ním najvyšší súd nemohol zaoberať inak, ako je vyslovené vo výroku tohto uznesenia. Riadiac sa vyššie uvedenými právnymi úvahami Najvyšší súd Slovenskej republikyv predmetnej veci nezistil naplnenie žiadneho z dovolacích dôvodov, ktoré obvinený vo svojom dovolaní uviedol, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.