Obsah (12)

§ 295§ 382§ 319§ 21§ 48§ 287§ 371§ 263§ 374§ 130§ 2§ 393

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1TdoV/11/2023 Identifikačné číslo spisu: 9519100128 Dátum vydania rozhodnutia: 13.05.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Zeleňaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 295ods.

1 písm. a) Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom

1. mája 2025 v Bratislave o dovolaní obvineného Y. J. proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. mája 2020, sp. zn. 2 To 11/2019, takto rozhodol:

§ 382písm.

c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Y. J. odmieta. Odôvodnenie Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením z 26. mája 2020, sp. zn. 2 To 11/2019,

§ 319

Trestného poriadku zamietol odvolania obvineného a prokurátora proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu z 9. septembra 2019, sp. zn. BB-4T/15/2019, ktorým bol obvinený Y. J. uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

§ 295ods.

1 písm. a) Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci ako návodca a pomocník

§ 21ods.

1 písm.

1. b)a
2. d)k § 245 ods. 1 Trestného zákona na tam uvedenom skutkovom základe. Obvinenému bol za to uložený

§ 295ods.

1, § 37 písm. h), m), § 38 ods. 2, ods.4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia

§ 48ods.

2 písm. a) Trestného zákona.

§ 287ods.

1 Trestného poriadku mu bola uložená aj povinnosť nahradiť škodu poškodenému U. V. vo výške 2 200 eur. Proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu podal obvinený dovolanie z dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku namietajúc zákonnosť čítania kľúčovej výpovede svedka R. V.

§ 263ods.

4 Trestného poriadku. Na vykonanie tohto dôkazu,

názoru obvineného, neboli splnené zákonné podmienky, keďže súdy nemali akceptovať postoj svedka R. V., ktorý na hlavnom pojednávaní odoprel vypovedať z obavy, že by si tým privodil nebezpečenstvo trestného stíhania, vzhľadom na to, že v prípravnom konaní po poučení vypovedal. Uvedené nebezpečenstvo pritom u svedka nie je ani hypoteticky možné, keďže za identický skutok bol v čase súdneho konania už právoplatne odsúdený. Obvinený vyjadril názor, že ak výpoveď svedka v prípravnom konaní nevyústila do jeho trestného stíhania, ak by vypovedal pravdivo, takýto následok by nenastal ani po jeho výpovedi pred súdom. Obvinený dovolaciemu súdu navrhol, aby po zistení dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku vyslovil, že napadnutým uznesením bol porušený zákon v § 319, § 321 ods. 1 písm.
2. a)Trestného poriadku, zrušil toto uznesenie a najvyššiemu súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K tomuto dovolaniu sa vyjadril iba poškodený U. V.,

ktorého súdy postupovali správne, ak na hlavnom pojednávaní pripustili čítanie výpovede svedka R. V. z prípravného konania namiesto jeho osobného výsluchu. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd”) ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm.

1. h)Trestného poriadku], bolo podane´ prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm.
2. b)Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Zistil ďalej, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky však zároveň dospel k záveru, že podane´ dovolanie je potrebne´ odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania

§ 371Trestného poriadku [§ 382 písm.

1. c)Trestného poriadku]. V prvom rade sa žiada uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod číslom 57/2007]. Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm.
2. a)až
3. n)Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie“. (Primerane napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020). Vo všeobecnosti k posudzovaniu obsahu dovolaní, viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi dovolania

§ 374ods.

1, ods. 2 a § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa netýka ich formálno - právneho uplatnenia v zmysle § 371 ods. 1 až ods. 3 Trestného poriadku, ale dovolateľom vecne pomenovaných chýb [rozhodnutie uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“)]. To znamená, že dovolateľ musí špecifikovať, ktorú časť rozhodnutia napáda (či spochybňuje zákonnosť rozhodnutia ako celku alebo len niektorý/é z jeho výrokov a prípadne aj tomu predchádzajúcu časť konania) a v nadväznosti na to uviesť konkrétne chyby majúce zakladať nezákonnosť dotknutej časti rozhodnutia. Zodpovednosť za kvalitu dovolania teda znáša sám dovolateľ, keďže iba on určuje rozsah a hĺbku posudzovania veci dovolacím súdom. Inými slovami, najvyšší súd nemôže na seba preberať vlastnú aktivitu dovolateľa a iniciatívne zisťovať chyby v napadnutom rozhodnutí alebo aj v jemu predchádzajúcom konaní, ktoré by napĺňali niektorý z taxatívne vymedzených dovolacích dôvodov.

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistene´ porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov, tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom 24/2020). Výpoveď svedka R. V. z prípravného konania, ktorá bola prečítaná na hlavnom pojednávaní namiesto jeho osobného výsluchu, bola podstatná pre ustálenie skutkových zistení v tejto veci (s. 6-7 rozsudku Špecializovaného trestného súdu a s. 9-11 uznesenia odvolacieho súdu), a preto otázka zákonnosti tohto dôkazu je relevantná z hľadiska prípadného naplnenia dovolacieho dôvodu

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku. Zo spisu vyplýva, že svedok R. V., ktorého trestná vec pre identický skutok bola

1. júna 2018 vylúčená na samostatné konanie (č. l. 52-54), na hlavnom pojednávaní v tejto veci
2. septembra 2019 odoprel vypovedať s odôvodnením, že za tento skutok bol právoplatne odsúdený, bol mu uložený trest odňatia slobody a aktuálne má podaný návrh na podmienečné prepustenie. Na návrh prokurátora preto Špecializovaný trestný súd

§ 263ods.

4 Trestného poriadku prečítal výpoveď tohto svedka z 12. septembra 2018 (č. l. 487).

§ 263ods.

4 Trestného poriadku zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď

§ 130

, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.

§ 130ods.

2, veta prvá, Trestného poriadku je svedok oprávnený odoprieť vypovedať, ak by si svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Napriek tomu, že o (ne)splnení podmienok na odopretie výpovede rozhoduje orgán, ktorý svedka vypočúva, je na svedkovi, ak uňho existujú dôvody na odopretie výpovede v zmysle § 130 Trestného poriadku, či toto právo využije počas celého trestného konania alebo iba v jeho určitom štádiu, resp. pri niektorom výsluchu. To znamená, že svedok, ktorý odoprel vypovedať v prípravnom konaní môže zmeniť svoj postoj pred súdom a naopak. Z uvedeného dôvodu by orgány činné v trestnom konaní mali zohľadniť prípadnú budúcu neochotu svedka vypovedať s odkazom na § 130 Trestného poriadku a jeho výpoveď zadovážiť spôsobom, aby ju bolo možné použiť v ďalšom konaní

§ 263ods.

4 Trestného poriadku. Najvyšší súd zároveň opakovane judikoval, že osoba, ktorá bola obvinená z účasti na trestnom čine, o ktorom má vypovedať ako svedok, má vždy právo odmietnuť vypovedať

§ 130ods.

2 Trestného poriadku, a to aj vtedy, ak sa jej trestné stíhanie už právoplatne skončilo. Jej predchádzajúcu výpoveď je však za danej situácie možné prečítať na hlavnom pojednávaní

§ 263ods.

4 Trestného poriadku (k tomu pozri rozhodnutia uverejnené v Zbierke pod č. 60/2003-I. a 14/2012-I.). Nadväzujúc na predchádzajúci odsek, prekážka právoplatne skončenej veci

§ 2ods.

8 Trestného poriadku nepredstavuje dostatočnú procesnú ochranu pred nebezpečenstvom (ďalšieho) trestného stíhania pre svedka, ktorý bol právoplatne odsúdený za skutok, o ktorom má vypovedať, keďže výpoveď takéhoto svedka (sama osebe alebo v kombinácii s inými dôkazmi) môže byť dôvodom na obnovu konania

§ 393a nasl.

Trestného poriadku v jeho neprospech. V tomto prípade sa navyše nedá vylúčiť ani vznesenie obvinenia svedkovi za iný trestnoprávne relevantný skutok, ako to konkrétne naznačil odvolací súd vo svojom uznesení (na s. 15-16). Právna existencia nebezpečenstva trestného stíhania, a teda právo svedka odoprieť výpoveď

§ 130ods.

2 Trestného poriadku, pritom nie je závislé od faktického stavu, či jeho skoršia výpoveď (ak k nej došlo) vyústila do takéhoto následku. Obvinený svoju dovolaciu námietku oprel aj o rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dieter Wanner proti Nemecku z 22. novembra 2018, sťažnosť č. 26892/12, k čomu sa vyjadril už odvolací súd. K tomu je potrebné doplniť, že podstata označeného rozsudku, relevantná pre posudzovanú vec (obsiahnutá najmä v bodoch 29.-35.), spočíva v tom, že odsúdený sa nemôže dovolávať práva neusvedčovať seba samého v situácii, ak má vypovedať ako svedok v súvislosti so skutkom, za ktorý už bol právoplatne odsúdený a z konkrétnych (preukázaných) okolností nevyplýva reálna obava z jeho ďalšieho trestného stíhania. Ako vyplýva zo skôr uvedenej judikatúry, postavenie svedka, ktorý je alebo v minulosti bol trestne stíhaný za skutok, o ktorom má vypovedať ako svedok, je natoľko špecifické, že samotná táto skutočnosť ho oprávňuje odoprieť výpoveď

§ 130ods.

2 Trestného poriadku; potreba ďalšieho zisťovania opodstatnenosti nebezpečenstva trestného stíhania tým odpadá. Porovnaním je zrejmé, že výklad vnútroštátneho predpisu - § 130 Trestného poriadku, poskytuje svedkovi vyšší štandard ochrany, a preto v súlade s čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je relevantný výklad čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v označenej veci zaujal Európsky súd pre ľudské práva. V tejto súvislosti je žiaduce vziať do úvahy, že ak zákon poskytuje ochranu určitému právu jednej osoby, nemôže využitím tohto práva (svedka odoprieť nevypovedať) dôjsť k nezákonnému zásahu do práva inej osoby - obvineného na obhajobu (k tomu pozri uznesenie najvyššieho súdu z 21. augusta 2019, sp. zn. 1 TdoV 6/2018, ktorého závery odobril Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 30. júna 2020, sp. zn. III. ÚS 247/2020, bod 27.). Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.