← Slovensko

§ 188/1, 2c, 4a Tr.zák.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Tdo/7/2024 Identifikačné číslo spisu: 2110011976 Dátum vydania rozhodnutia: 29.10.2024 Meno a priezvisko: JUDr. Dana Wänkeová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 48ods.

3 písm.

  1. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 20 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 29. novembra 2013, sp. zn. 2T/76/2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 1. októbra 2014, sp. zn. 1To/27/2014, právoplatným 1. októbra 2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Obvinenému A. H. okresný súd podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm.
  2. m)a § 38 ods. 4 a s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov,

§ 48ods.

3 písm.

  1. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 3. júla 2013, sp. zn. 2T/16/2011, právoplatným 12. septembra 2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Rovnako mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 2 roky. Zároveň mu okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
  2. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  3. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  4. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému D. H. okresný súd podľa 186 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l), písm. n), písm. o), § 37 písm.
  5. m)a § 38 ods. 3 a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b), § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 4 mesiace,

§ 48ods.

3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 8,5 roka so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 3. júla 2013, sp. zn. 2T/16/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 11. decembra 2013, sp. zn. 1To/88/2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň mu okresný súd podľa § 60 ods. 1 písm.

  1. a)Trestného zákona uložil aj trest prepadnutia veci - 1 ks modrý magnetický maják s čiernym káblom s koncovkou do zapaľovania, a podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutej veci stala Slovenská republika. Rovnako mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 1 rok, a podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
  2. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  3. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  4. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému N. A. okresný súd podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 37 písm.
  5. m)a § 38 ods. 4 a s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 24 rokov,

§ 48ods.

3 písm.

  1. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 3. júla 2013, sp. zn. 2T/16/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 11. decembra 2013, sp. zn. 1To/88/2013, právoplatným 11. decembra 2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 2 roky. Rovnako mu okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
  2. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  3. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  4. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému S. I. okresný súd podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm.
  5. j)a § 38 ods. 3 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov,

§ 48ods.

3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 3 roky. Rovnako mu okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:

  1. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  2. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  3. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému O. F. okresný súd podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 a s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov,

§ 48ods.

3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o úhrnnom treste odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z

  1. júla 2016, sp. zn. 1T/101/2009, právoplatným
  2. júla 2016, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 3 roky. Rovnako mu okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody: a) oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať, b) osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a c) vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému K. F. okresný súd podľa § 188 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j), písm. l) a § 38 ods. 3 a s použitím § 39 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov,

§ 48ods.

3 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 2 roky. Rovnako mu okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:

  1. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  2. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  3. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému N. N. okresný súd podľa § 44 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Trestného zákona, pretože pokladal na ochranu spoločnosti a nápravu obvineného za dostatočný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 3. júla 2013, sp. zn. 2T/16/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 5. februára 2014, sp. zn. 1To/105/2013. Zároveň mu okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 1 rok. Rovnako mu okresný súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
  4. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  5. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za tri kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  6. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Okresný súd podľa § 83 ods. 1 písm.
  7. g)Trestného zákona uložil aj zhabanie vecí, a to: • 1 ks kovové putá - rozpílené • 4 ks jednorazové zaťahovacie plastové putá. Podľa § 83 ods. 2 Trestného zákona sa vlastníkom zhabaných vecí stala Slovenská republika. 3) Okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvinenému X. H. v prípade skutku 1) povinnosť nahradiť: • poškodenej X. J. škodu vo výške 6.151,93 EUR, • poškodenej Z. N.Ň., a. s., so sídlom Q. P. X/A, XXX XX D., škodu vo výške 10.562,34 EUR, • poškodenej J. N.V., a. s. C. X. Z., so sídlom Š. X, XXX XX D., škodu vo výške 444,37 EUR. Okresný súd podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú X. J. so zvyškom svojho uplatneného nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvinenému N. A. v prípade skutku 1) povinnosť nahradiť: • poškodenej Mgr. A. K., rod. K. škodu vo výške 839,47 EUR, • poškodenej O. - I. N., a. s., so sídlom A. W. X, XXX XX D., škodu vo výške 15.950,01 EUR. Okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvineným X. H. a D. H. v prípade skutku 2) povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť: • poškodenému N. C. škodu vo výške 16,60 EUR, • poškodenej O. - I. N., a. s., so sídlom A. W. X, XXX XX D., škodu vo výške 2.048,73 EUR. Okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvinenému D. H. v prípade skutku 2) povinnosť nahradiť poškodenej B. U. N., a. s., so sídlom D. XX/A, XXX XX D., škodu vo výške 81,86 EUR. Okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvineným X. H., A. H., D. H., N. A., S. I., O. F., K. F. a N. N.R. v prípade skutku 2) povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenému N. C. škodu vo výške 142.137,51 EUR. Okresný súd podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodeného N. C. so zvyškom svojho uplatneného nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces a poškodených K. W. a Q. C.Á., rod. Š., s nárokmi na náhradu škody odkázal na civilný proces. Obvinení X. H., A. H., N. A., S. I., O. F. a K. F. napadli uvedený rozsudok okresného súdu odvolaniami, o ktorých Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd“) rozsudkom z 16. septembra 2020, sp. zn. 3To/66/2018, rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obvinenému X. H. a obvinenému A. H. a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku obvinenému X. H. podľa § 145 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Trestného zákona a s použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody na 25 rokov,

§ 48ods.

3 písm.

  1. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne krajský súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 20 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 29. novembra 2013, sp. zn. 2T/76/2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 1. októbra 2014, sp. zn. 1To/27/2014, právoplatným 1. októbra 2014, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň mu krajský súd podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 2 roky. Rovnako mu krajský súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
  2. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  3. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  4. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Obvinenému A. H. krajský súd podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2 s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov,

§ 48ods.

3 písm.

  1. b)Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Súčasne krajský súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu zrušil výrok o treste odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, ktorý bol obvinenému uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra z 3. júla 2013, sp. zn. 2T/16/2011, právoplatným 12. septembra 2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň mu krajský súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil aj ochranný dohľad na 2 roky. Rovnako mu krajský súd podľa § 77 ods. 1 Trestného zákona uložil povinnosti po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody:
  2. a)oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch svojej obživy a tie aj preukazovať,
  3. b)osobne sa hlásiť jedenkrát za dva kalendárne mesiace u probačného a mediačného úradníka okresného súdu v mieste svojho bydliska, a
  4. c)vopred oznamovať vzdialenie sa z miesta bydliska uvedeného v rozhodnutí súdu. Krajský súd podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obvinených N. A., S. I.Ň., O. F. a K. F. zamietol ako nedôvodné. Proti rozsudku krajského súdu, ktoré bolo obvinenému A. H. doručené 5. marca 2021, podal obvinený prostredníctvom zvoleného obhajcu 13. júla 2023 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. h), písm. i), písm.
  5. k)Trestného poriadku a § 371 ods. 3 písm.
  6. b)Trestného poriadku. V odôvodnení dovolania obvinený A. H. k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  7. c)Trestného poriadku v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
  8. h)a písm.
  9. i)Trestného poriadku poukázal na priebeh konania pred nižšími súdmi, stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 44/2017 a stanovisko trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline č. Jtk 20/10, a na zákonné ustanovenia § 374 ods. 3 a § 371 ods. 5 Trestného poriadku, dôvodiac tým, že porušením jeho práva na obhajobu súd zásadným spôsobom ovplyvnil jeho postavenie v trestnom procese. Pokračoval, že 19. októbra 2017 sa Okresný súd Trnava na hlavnom pojednávaní oboznámil s podstatnou časťou priloženého spisu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2T/16/2011, predovšetkým s jeho rozsudkom z 3. júla 2013, ktorého výrok o treste bol zrušený 18. januára 2018 v tomto trestnom konaní. Z výroku o treste vyplýva, že Okresný súd Nitra rozhodoval zistiac poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
  10. j)a písm.
  11. l)Trestného zákona. Okresný súd Nitra nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť použil zmierňujúce § 39 ods. 3 písm.
  12. b)Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Po zrušení tohto rozsudku Okresného súdu Nitra v časti výroku o treste, vydal okresný súd vlastný rozsudok, kde zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
  13. m)Trestného zákona s využitím § 38 ods. 4 Trestného zákona a s využitím takzvanej asperačnej zásady mu vymeral súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, pričom krajský súd nezistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.
  14. m)Trestného zákona a po aplikácii asperačnej zásady mu uložil nový súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 21 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd vychádzal pri výpočte trestnej sadzby zo zákonného ustanovenia podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona a trestnú sadzbu vymedzil od 20 do 25 rokov, alebo až na doživotie. Odvolací súd pri úvahách o uloženom treste nadviazal na dokazovanie okresného súdu a vychádzal aj zo správy a hodnotenia z ÚVTOS, kde okresný súd na str. 130 rozsudku podľa obvineného nesprávne uviedol, že v čase rozhodovania si odpykáva trest odňatia slobody uložený Okresným súdom Nitra z 29. novembra 2013, sp. zn. 2T/76/2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 1. októbra 2014, sp. zn. 1To/27/1014. Doplnil, že toto konanie sa týkalo X. H., ktorý bol vylúčený na samostatné konanie, a bol mu uložený podstatne vyšší trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov. Pokračoval, že Okresný súd Nitra mu uložil trest 15 rokov odňatia slobody, čo nebolo napadnuté žiadnou z procesných strán. Rozsudok Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2T/16/2011 nadobudol právoplatnosť a vo veci konal vecne i miestne príslušný senát. Okresný súd Nitra podľa obvineného neprihliadal pri úvahách o treste ani na jeho osobné a rodinné pomery, jeho podiel viny na spáchanom skutku, mieru, ktorou prispel k ustáleniu skutkového stavu a usvedčeniu spolupáchateľov. Trest preukázateľne plnil účel v súlade s § 34 ods. 1 Trestného zákona, čo vyplýva zo skutočnosti, že súd dva krát akceptoval jeho návrh na zmenu spôsobu výkonu trestu odňatia slobody a to uznesením Okresného súdu Trnava zo 4. júla 2017, sp. zn. 15Nt/59/2017, ktorým bol preradený z ústavu s maximálnym stupňom stráženia do ústavu so stredným stupňom stráženia, uznesením Okresného súdu Trnava zo 17. februára 2020, sp. zn. 3Nt/8/2020, bol následne preradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa názoru obvineného úlohou oboch konajúcich súdov nebolo revidovať rozsudok Okresného súdu Nitra, ale po zrušení jeho výroku o vine boli oba súdy povinné vziať do úvahy dôvody, pre ktoré mu okresný súd uložil zmiernený trest, a to až o päť rokov pod spodnú hranicu základnej trestnej sadzby. Z uvedených dôvodov obvinený namietal zásadné porušenie jeho práva na obhajobu. Trestná sadzba za skutok prejednaný pred okresným súdom, a krajským súdom bola v rozpätí od 15 do 20 rokov. Krajský súd vo svojom rozsudku na str. 62 konštatoval, že vzhľadom na uplatnenie asperačnej zásady bolo potrebné ukladať trest podľa prísnejšej trestnej sadzby, podľa § 186 ods. 4 Trestného zákona a to v rozmedzí od 20 do 25 rokov odňatia slobody, alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Poznamenal, že výpočet trestnej sadzby na základe príslušných zákonných ustanovení osobitnej časti Trestného zákona je nevyhnutná formálna stránka rozhodovacieho procesu. Následne má nastúpiť proces zisťovania priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, pričom podľa obvineného krajský súd pochybil, keď prehliadol poľahčujúce okolnosti vyplývajúce zo zrušeného rozsudku Okresného súdu Nitra [podľa § 36 písm. j), a písm.
  15. l)Trestného zákona], nakoľko ide o ustanovenie Trestného zákona kogentnej povahy (§ 38 ods. 2 Trestného zákona). Zákonný postup, o ktorý krajský súd oprel svoj výrok o treste nebráni, aby aj pri aplikácii asperačnej zásady súd uložil trest pod dolnú hranicu novostanovenej trestnej sadzby. Jediný zákonný limit v tomto prípade vyplýva z § 42 ods. 2 Trestného zákona, druhej vety, podľa ktorej súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom. Okresný súd Nitra mu uložil trest 15 rokov odňatia slobody, čo bol podľa obvineného aj zákonom stanovený limit pre výpočet novo uloženého trestu pri využití asperačnej zásady. V súvislosti s otázkou rozlišovacieho kritéria obmedzenia mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, v § 39 ods. 3 písm.
  16. b)až
  17. e)Trestného zákona, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 13/2013, a na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok z 19. júna 2012, sp. zn. 1 TdoV 16/2011). Okresný súd pri rozhodovaní o treste podľa obvineného úplne prehliadol podstatné skutočnosti svedčiace v jeho prospech a použil iné hmotnoprávne ustanovenie Trestného zákona a v konečnom dôsledku mu vymeral trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Krajský súd jeho odvolacie dôvody neakceptoval, a až na zrušenie priťažujúcej okolnosti prisvedčil postupu okresného súdu. Dodal, že vytýkané pochybenie zásadne ovplyvnilo jeho postavenie, čím podľa neho došlo k naplneniu dôvodov dovolania uvedených v § 371 ods. 1 písm.
  18. c)písm. h), písm.
  19. i)Trestného poriadku. Obvinený ďalej namietal, vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  20. e)Trestného poriadku, poukazujúc na zákonné ustanovenie § 31 ods. 4 (správne ods. 3, pozn.) Trestného poriadku, keď uviedol, že z rozhodovania na súde vyššieho stupňa bol v danej veci vylúčený sudca JUDr. Rastislav Kresl, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa. Pokračoval, že predseda senátu Krajského súdu JUDr. Rastislav Kresl rozhodoval ako odvolací sudca proti rozhodnutiu Okresného súdu Trnava z 18. januára 2018, sp. zn. 3T/80/2010, bol činný aj ako predseda senátu okresného súdu v prvostupňovom konaní. Obvinený v námietke, ktorá bola doručená súdu 9. septembra 2020 (č. l. 6645) požadoval vylúčenie predsedu senátu s poukazom na § 31 ods. 4 Trestného poriadku - ex lege. Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku osobitným dôvodom vylúčenia sudcu z prejednávania trestnej veci je jeho účasť na rozhodovaní v inom štádiu konania, z ktorého vyplýva neprípustnosť takzvanej sukcesie funkcií. Z uvedeného ustanovenia plynie nielen vylúčenie sudcu, ktorý sa na inom stupni zúčastnil na meritórnom rozhodnutí. Podstatné pre vylúčenie sudcu je práve druh a rozsah procesného postavenia sudcu vo veci na súde príslušného stupňa. Ďalej obvinený argumentoval, že JUDr. Rastislav Kresl nastúpil za predsedu senátu okresného súdu po zmene senátu, ktorého predsedom bol predtým JUDr. Patrik Príbelský. Prvé pojednávanie nového senátu sa uskutočnilo 17. mája 2016, kedy sudca JUDr. Rastislav Kresl vykonal procesné rozhodnutie vo veci a prijal obžalobu Krajskej prokuratúry Nitra pod sp. zn. Kv 58/2008-241 zo 4. novembra 2010. V zmysle § 243 ods. 1 Trestného poriadku po preskúmaní uvedenej obžaloby rozhodol, že môže byť nariadené hlavné pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na 18. októbra 2016, a ktoré opätovne viedol JUDr. Rastislav Kresl. Ak teda sudca JUDr. Rastislav Kresl 17. mája 2016 nariadil hlavné pojednávanie na 18. októbra 2016, vyjadril podľa obvineného svoj právny názor a v rozhodovacom procese zaujal ako sudca okresného súdu právne stanovisko k odôvodnenosti podanej obžaloby a súhlasil so zákonnosťou vykonaných dôkazov, ako aj nevzhliadol pochybenie v uplatnení jeho práva na obhajobu. Z uvedeného je podľa obvineného zrejmé, že v prípade sudcu JUDr. Rastislava Kresla bol naplnený dôvod na jeho vylúčenie v zmysle § 31 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku. Dodal, že menovaný sudca preukázateľne vykonával meritórne rozhodovanie vo veci resp. vykonal rozhodnutie smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu - rozsudku. Okrem už uvedených skutočností je podľa obvineného dôležité, že svojim právnym názorom prejudikoval zákonnosť dôkazov zabezpečených v prípravnom konaní, a zároveň zaujal postoj, že zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebolo porušené jeho právo na obhajobu, čo však v ďalších štádiách konaniach, pred odvolacím súdom, namietal. Pochopiteľne nebolo podľa obvineného možné očakávať, že odvolací súd pod vedení predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla vyhovie námietkam obvineného, nakoľko takýto verdikt by znamenal dva protichodné názory tej istej osoby v tej istej veci. Ďalej argumentoval, že konanie nesmie prebiehať za takých okolností, ktoré sú spôsobilé vyvolať podložené pochybnosti o správnosti procesného postupu a spravodlivosti, objektívnosti a nestrannosti súdu. Podľa názoru obvineného predseda senátu JUDr. Rastislav Kresl mal byť vylúčený z prejednania odvolania proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 18. januára 2018, sp. zn. 3T/80/2010, z dôvodu pochybnosti o jeho nezaujatosti podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku per analogiam k článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože išlo o významnú procesnú aktivitu na súde prvého stupňa, čoho dôkazom bolo aj vytýčenie pojednávania na druhom stupni po dvoch mesiacoch od napadnutia veci jeho trestnému senátu, pričom predchádzajúci senát, ktorému vec napadla ako prvému, sa oboznamoval so spisom v rozsahu cca 7000 strán viac ako dva roky. Z toho dôvodu mal obvinený veľké pochybnosti o legitimite sudcu, ktorý vytýčil pojednávanie do Ústavu na výkon väzby a trestu odňatia slobody Leopoldov, bez prítomnosti verejnosti, kde aj s konečnou platnosťou druhostupňový súd rozhodol o podaných odvolaniach. V ďalšej časti obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  21. k)Trestného poriadku v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
  22. g)Trestného poriadku týkajúci sa porušenia zásady špeciality voči jeho osobe a poukázal na § 496 ods. 1 Trestného poriadku s tým, že bol zadržaný v Grécku, na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného Okresným súdom Nitra z 20. augusta 2008, sp. zn. 21Tp/303/2008. Následne príslušný súd v Solúne rozhodol o vydaní obvineného na stíhanie pred súdmi Slovenskej republiky pre trestný čin, ktorý je podrobne opísaný v európskom zatýkacom rozkaze 21Tp/303/2008 vydaného Okresným súdom Nitra. Poznamenal, že nesúhlasil s vydaním na územie Slovenskej republiky a nevzdal sa zásady špeciality, a tak súd rozhodol o uplatnení zásady špeciality podľa zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze. Dodal, že jeho nesúhlas s vydaním na územie Slovenskej republiky vyplýva aj z rozhodnutia odvolacieho súdu v Solúne č. k. 1086/09, ktorý rozhodoval o európskom zatýkacom rozkaze vydanom Okresným súdom Nitra. Okresný súd sa podľa obvineného absolútne nedostatočne vysporiadal s námietkou obhajoby o porušení zásady špeciality, pričom druhostupňový súd viac-menej zopakoval odôvodnenie prvostupňového súdu. Základnou zásadou trestného konania je preskúmateľnosť rozhodnutí. Neprejavil súhlas so vzdaním sa zásady špeciality, dôkazom čoho je aj uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 33Tp/56/2010. V protiklade s tým krajský súd tvrdí, že sa zásady špeciality vzdal pri vydaní na stíhanie na území Slovenskej republiky, pre skutky ktoré boli predmetom obžaloby v trestnej veci, pre ktoré podal dovolanie. Poukázal na § 31 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a uviedol, že pokiaľ súd vydáva európsky zatýkací rozkaz, musí v ňom byť okrem personálnych údajov hľadanej osoby a úradu, ktorý ho vydal, uvedený aj popis skutku s označením trestnej sadzby za uvedený trestný čin, ktorá by obvinenému hrozila pri stíhaní v krajine žiadajúcej o vydanie. Keďže vo vzťahu k jeho osobe nebolo možné jednotlivé úkony vykonať z dôvodu uplatnenej zásady špeciality, nie sú použiteľné pre účely dokazovania, a preto považoval uvedené konanie za nezákonné a zmätočné. Dovolacím dôvodom, uplatneným podľa § 371 ods. 1 písm.
  23. c)Trestného poriadku dovolateľ namietal, že okresný súd nevykonal svoju poučovaciu povinnosť tak, ako to predpokladá § 34 ods. 5 Trestného poriadku, § 284 ods. 2 Trestného poriadku, a v podrobnostiach vyplývajúcich zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 14/2019-II; ide konkrétne o poučovaciu povinnosť súdu o úprave trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, samostatne alebo v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona. Ďalej uviedol, že okresný súd už pri zahájení konania vedel, že v rámci rozhodovania o treste bude rušiť výrok rozsudku Okresného súdu Nitra sp. zn. 2T/16/2011 o treste a po aplikácii asperačnej zásady bude trest vymeriavať podľa upravenej trestnej sadzby v rozpätí od 20 do 25 rokov trestu odňatia slobody alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Poznamenal, že v úvode konania pred súdom prvého stupňa nemal v tejto otázke jasné informácie vyplývajúce z poučenia súdom, preto svoje vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku nedokázal jasne sformulovať, a jeho stanovisko znelo „nevyjadrujem sa“. Obvinený nesúhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorý vo svojom rozsudku na str. 48 vyhodnotil jeho námietku ohľadom nesprávneho poučenia zo strany okresného súdu konštatovaním: „ … obsahom tejto povinnosti však nie je poučenie o hmotnom práve, medzi ktoré bezpochyby patrí aj právna kvalifikácia skutku a trestná sadzba za spáchaný skutok. Navyše, zo žiadneho ustanovenia Trestného poriadku expressis verbis nevyplýva, že by bol súd povinný obvineného výslovne poučiť o tom, že obžalovanému hrozí uloženie trestu podľa asperačnej zásady.“ Obvinený poukázal na § 284 ods. 2 Trestného poriadku a uviedol, že z uvedeného je zrejmé, že súd má za povinnosť obžalovaného poučiť o právnej kvalifikácii skutku, čo je nepochybne poučenie o hmotnom práve. Okresný súd Trnava obvineného neuznával za vinného zo skutku, ktorý prejednával Okresný súd Nitra v konaní sp. zn. 2T/16/2011, ale rušil iba výrok o treste a pri novom treste aplikoval asperačnú zásadu a k takémuto prípadu sa výslovne vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky (stanovisko jeho trestnoprávneho kolégia č. 14/2019). Argument odvolacieho súdu, že poučenie obvineného mal v tomto prípade vykonať obhajca je podľa obvineného nesprávny, pretože zákon v tomto smere nepočíta s takou alternatívou (teda že buď poučuje v celom rozsahu súd, alebo poučuje obvineného jeho obhajca). Naopak, zákon predpokladá, že pred vyhlásením obžalovaného v zmysle § 257 odsek 1 Trestného poriadku bude mať obžalovaný vedomosť, aká trestná sadzba mu v prípade odsúdenia reálne hrozí. Dodal, že právo obvineného na obhajobu (právo na spravodlivé súdne konanie) je zakotvené aj v článku 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), pričom podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je právo na oboznámenie sa s obvinením úzko späté aj s právom poznať právnu kvalifikáciu, podľa ktorej hrozí obvinenému trest. Obvinený skonštatoval, že oboznámenie sa s povahou a dôvodom obvinenia v zmysle Dohovoru znamená, že súd je povinný informovať obvineného počas konania o všetkých modifikáciách obvinenia, čo dáva predpoklad, že obvinený bude môcť adekvátne reagovať v rámci svojej pripravenej obhajoby; Okresný súd Trnava mu svojím postupom teda zmaril možnosť efektívne reagovať či už pri úvodnom prednese jeho vyhlásenia a ďalej pri realizácii samotných obhajovacích práv v priebehu pojednávania. V súvislosti s uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 písm.
  24. b)Trestného poriadku poukazom na dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm.
  25. i)Trestného poriadku obvinený konštatoval, že súd svoj záver o spôsobenej škode (hotovosti odcudzenej poškodenému N. C. v obale od notebooku) oprel výhradne o neskoršiu výpoveď poškodeného N. C., prepočet podľa kurzového lístka Národnej banky Slovenska a výpoveď obvineného kajúcnika D. H.. Poznamenal, že na preukázanie zodpovednosti za spôsobenú škodu platia rovnaké zásady dokazovania, ako ktoréhokoľvek iného znaku trestného činu, nevynímajúc zásadu ústnosti, bezprostrednosti, a zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Obvinený predovšetkým namietal, že súd pri ustálení výšky škody v skutku 2) nezohľadnil všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, ale selektívne vyberal dôkazy a tým cielene smeroval dokazovanie v prospech obžaloby. Ďalej súd podľa obvineného prehliadol vážne rozpory v tvrdeniach poškodeného N. C.. Obvinený doplnil, že pri výsluchu z 19. marca 2008 hneď po skutku uviedol odlišnú sumu odcudzených peňazí, pričom v neskorších fázach trestného konania sumu opäť menil; nakoniec výšku škody oprel o záznamy z valutovej knihy, ktorú údajne odovzdal polícii; existenciu valutovej knihy však spochybnil obvinený z dôvodu, že obžaloba tento dôkaz na hlavnom pojednávaní nenavrhla vykonať. Súd nemal podľa obvineného dostatočný podklad na vyčíslenie výšky škody a tvrdenie poškodeného N. C. bolo podľa neho rozporuplné, navyše postavené na údajoch z valutovej knihy, ktorej existencia respektíve autentickosť je viac ako otázna. Ďalej poukázal na § 278 ods. 2 Trestného poriadku a uviedol, že rozhodnutie súdov je v rozhodujúcej miere opreté o záznam k prepočtu podľa kurzového lístka Národnej banky Slovenska, ktorý záznam vyhotovil vyšetrovateľ, podplukovník Ing. N. J. a poukázal tiež na prepočet finančnej hotovosti, ktorú mal poškodený Q. J. pri sebe v čase jeho usmrtenia, pričom listinný dôkaz, ktorému okresný súd a krajský súd pripisujú významnú dôkaznú hodnotu, svojím obsahom vzbudzuje vážne pochybnosti a dôvodné podozrenie o falšovaní dôkazu zo strany konajúceho vyšetrovateľa. Naplnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 odsek 1 písmeno
  26. g)Trestného poriadku sa podľa obvineného dopustili súdy oboch inštancií, lebo v rámci hodnotenia dôkazov nezisťovali pôvod, dôveryhodnosť autentickosť a v neposlednom rade ani výpovednú hodnotu označeného dôkazu. Na základe uvedených skutočností je podľa obvineného zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní už v prípravnom konaní postavili obvinenie voči jeho osobe na nezákonnom, t. j. neprípustnom dôkaze; nezákonnom procese, kedy ani krajská prokuratúra neodstránila nezákonný stav, ktorý sa následne preniesol aj do súdneho konania a rozsudkov oboch konajúcich súdov. Vzhľadom na uvedené argumenty obvinený navrhol, aby dovolací súd rozhodol o neprípustnosti označeného dôkazu. Obvinený v ďalšej časti uviedol, že ďalším z dôkazov, o ktoré oba konajúce súdy opreli svoje rozhodnutie o vine a náhrade spôsobenej škody v bode 2 rozsudku je výpoveď spoluobvineného D. H., ktorý vystupoval ako kajúcnik spolupracujúci s orgánmi činnými v trestnom konaní a ktorému vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 2T/16/2011 (únos S.. K.) súd mimoriadne znížil trest odňatia slobody na 8 a pol roka a v ďalšom trestnom konaní pred Okresným súdom Nitra 6Tk/1/2015 (obzvlášť závažné skutky, lúpeže a iné) mu bolo pod spisovou značkou ČVS: ORP-PZ-ZZ/T30K-Z-2009 z 8. marca 2010 odložené uznesenie o vznesení obvinenia podľa § 205 ods. 1 Trestného poriadku. V čase konania výsluchu D. H. pred Okresným súdom Trnava v predmetnom konaní (3T/80/2010) 25. októbra 2016 bol už D. H. podmienečne prepustený na podmienečný odklad zvyšku výkonu trestu odňatia slobody. Po poučení zo strany súdu o možnosti urobiť niektoré z vyhlásení D. H. svoju vinu vyhlásil, pričom súd jeho vyhlásenie prijal; v ďalšom však odmietol vypovedať. Preto krajská prokuratúra navrhla prečítať jeho výpoveď z prípravného konania, čo súd akceptoval. Teda podľa obvineného žiadny zo spoluobvinených a ich právnych zástupcov nemali možnosť spochybniť jeho svedectvo prostredníctvom výsluchu na hlavnom pojednávaní, kladením doplňujúcich otázok, alebo formou vzájomnej konfrontácie z očí do očí. Dodal, že žiadny z tam prítomných obhajcov nebol prítomný na výsluchu D. H. v prípravnom konaní 9. júna 2009. Okresný súd označil túto výpoveď za vierohodnú, konzistentnú a súladnú s ďalšími dôkazmi a svoje rozhodnutie o vine a náhrade škody postavil primárne na tomto dôkaze. Konečným rozsudkom v tejto v trestnej veci bol D. H. ponechaný na slobode po tom ako mu súd vymeral trest odňatia slobody na dobu 9,4 roka, čo podľa obvineného znamená, že po spojení s už vykonanou časťou rozsudku Okresného súdu Nitra z 3. júla 2013, sp. zn. 2T/16/2011, ktorý bol týmto rozsudkom zrušený, bolo možné aj tento výkon trestu podmienečne odložiť. Súd tomuto návrhu vyhovel nesporne v rámci poskytnutia benefitov za svedectvo proti spoluobvineným. Dodal, že trestné konanie, v ktorom bolo D. H. odložené uznesenie o vznesení obvinenia dodnes nebolo voči jeho osobe zahájené, z čoho je podľa obvineného možné vyvodiť jediný logický záver, že už žiadne trestné konanie za zločiny lúpeží, krádeže, a nedovoleného ozbrojovania neprebehne. Ďalšia motivácia na výpoveď podľa predstáv orgánov činných v trestnom konaní bola podľa obvineného preukázateľne dostatočná aj za cenu prvotného rizika, že sa vystavuje možnosti vyššieho postihu. V tomto trestnom konaní bol D. H. potrestaný iba formálne a v konaní pred Okresným súdom Nitra 6Tk/1/2015 sa trestnému stíhaniu vyhol. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, vo veci Adamčo proti Slovenskej republike z 12. novembra 2019, č. 45084/14. Námietku, že spomenuté benefity D. H. nesúviseli s jeho výpoveďou z 9. augusta 2009, nakoľko boli poskytnuté oveľa neskôr, že ide iba o neodôvodnenú domnienku, je podľa obvineného možné vysvetliť poznámku Európskeho súdu pre ľudské práva v spomenutom rozhodnutí, že vzhľadom na hierarchickú organizáciu prokuratúry na Slovensku je poskytovanie výhod kajúcnikom výmenou za usvedčujúce výpovede, organizované koordinovane. Dodal, že odloženie uznesenia o vznesení obvinenia voči D. H. bolo výhradne v rukách polície a prokuratúry; rovnako tak prípadné obnovenie tohto trestného konania stojí iba na týchto orgánoch činných v trestnom konaní. Ďalej obvinený poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Melnikov proti Ruskej federácii zo 14. januára 2010, č. 23610/03, a zopakoval, že súdy oboch inštancií posúdili prečítanú výpoveď D. H. ako vierohodnú, napriek tomu, že nebola podrobená kritickej previerke na hlavnom pojednávaní. Doplnil, že 14. septembra 2010 pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu navrhol vyšetrovateľovi, aby vykonal jeho konfrontáciu s D. H., čo však bolo zamietnuté. Suma odcudzených finančných prostriedkov uvádzaná vo výpovedi D. H. nie je podľa obvineného konzistentná ani súladná s ďalšími vykonanými dôkazmi, ako to uvádzajú konajúce súdy. Naopak jej vierohodnosť je podľa neho spochybnená tým, že D. H. sa na hlavnom pojednávaní rozhodol nevypovedať, pričom za výpoveď v prípravnom konaní dostal už spomenuté benefity. Podľa obvineného súdy v rámci voľného hodnotenia dôkazov prehliadli výpoveď obvineného X. H., ktorý vypovedal na hlavnom pojednávaní 18. októbra 2016 po tom, čo sa rozhodol doznať ku skutkom obžaloby. Z jeho výpovedí podľa obvineného vyplýva, že po spáchaní skutku lúpeže poškodeného N. C. sa všetci obvinení presunuli do obce Horné Vestenice a okrem K. F. a N. N. išli do domu D. Š., kde X. H.Á. všetky peniaze zrátal a zistil, že v taške od notebooku je hodnota okolo 3,5 milióna slovenských korún v rôznych menách. Doplnil, že skutočnosť, že X. H. bol poverený prerátať odcudzené peniaze potvrdili D. H. a samotný obvinený, avšak žiadnym dôkazom nebolo toto tvrdenie vyvrátené. Súdy vo svojich rozsudkoch nevysvetlili, prečo nevzali do úvahy tvrdenia vyplývajúce z priznania X. H. na hlavnom pojednávaní, ktorý odpovedal na všetky otázky procesných strán a súdu. Pri ustálení výšky škody v bode 2) obžaloby súdy podľa obvineného jednoznačne svojvoľne porušili základné zásady trestného konania - § 2 ods. 10, ods. 12, ods. 14, § 119 ods. 1, ods. 2, § 278 ods. 2, § 168 ods. 1, § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
  27. f)Trestného poriadku - čím sú podľa neho splnené ním uvádzané dovolacie dôvody. Obvinený preto navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 384 Trestného poriadku preskúmal v časti týkajúcej sa jeho osoby zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v tomto dovolaní, vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, o ktoré sa tieto dôvody opierajú, a rozsudkom zrušil napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský prokurátor príslušnej krajskej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“) v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného A. H. uviedol, že v predmetnej trestnej veci dovolanie neobsahuje žiadne argumenty či už hmotnoprávneho alebo procesného charakteru vo vzťahu k napádaným rozsudkom, ktoré by bolo možné podradiť dôvodom dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Vo vzťahu k namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
  28. c)Trestného poriadku v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
  29. h)a písm.
  30. i)Trestného poriadku prokurátor uviedol, že je na úvahe súdu, či okolnosti uvádzané obvineným vyhodnotí ako naplnenie niektorej z alternatív poľahčujúcich okolností a pokiaľ sa s ich priznaním (resp. nepriznaním) oba súdy vysporiadali vo svojich rozhodnutiach. V súvislosti s dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
  31. e)Trestného poriadku prokurátor poukázal na § 31 ods. 4 prvá veta Trestného poriadku a s poukazom na aktuálnu a ustálenú judikatúru konštatoval, že prípady vylúčenia sa tykajú len účasti sudcu na priamom rozhodovaní, nie na iných úkonoch (teda pokiaľ ide o konanie kde nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej). Poznamenal, že odvolací súd na str. 39 - 40 rozsudku, podľa prokurátora, dostatočne presvedčivo rozviedol, z akého dôvodu pôsobenie JUDr. Rastislava Kresla v prvostupňovom konaní nie je možné považovať za rozporné s § 31 ods. 4 Trestného poriadku. Prokurátor v reakcii na obvineným namietaný dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  32. k)Trestného poriadku v spojení s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
  33. g)Trestného poriadku uviedol, že je potvrdená existencia viacerých európskych zatýkacích rozkazov vydaných vo vzťahu k osobe dovolateľa v súvisiacich prejedávaných trestných veciach, pričom z nariadenia Krajskej prokuratúry Thessaloniki č. 21/2010 vydaného 30. marca 2010 podľa prokurátora evidentne vyplýva, že dovolateľ nesúhlasil s jeho vydaním na územie Slovenskej republiky na základe zatýkacieho rozkazu z 20. augusta 2008, sp. zn. 33Tp/303/2008, (únos - pošk. K.) a súhlasil s ďalšími zatýkacími rozkazmi zo 17. septembra 2009, sp. zn. Tp/407/2009, a z 24. novembra 2009, sp. zn. Tp/411/2009, (účasť v zločineckej skupine, vražda spolupáchateľstvom - pošk. J.Á., lúpež spolupáchateľstvom - pošk. C.), preto po jeho výsluchu k účasti na únose justičný orgán Helénskej republiky rozhodol o vykonaní všetkých troch európskych zatýkacích rozkazov (body 3. a 5. predmetného nariadenia) a objednal vydanie vyžiadaného občana Slovenskej republiky dovolateľa príslušným orgánom Slovenskej republiky, aby bol postavený pred súd za trestné činy uvedené v spomínaných zatýkacích rozkazoch. Prokurátor poznamenal, že príslušná správa SIRENE k eskortácii vtedy obvineného dovolateľa sa nachádza na č. l. 373 - 374 vyšetrovacieho spisu, pričom samotné rozhodnutie gréckeho justičného orgánu je súčasťou súdneho spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 2T/16/2011, kde sa viedlo trestné stíhanie vo veci únosu pošk. S. K. (č. l. 374 - 389). Dodal, že pokiaľ teda dovolateľ poukazuje na naplnenie dovolacieho dôvodu ohľadom vedenia trestného konania voči nemu napriek neprípustnosti trestného stíhania, ani v tomto smere postup súdu nebol podľa prokurátora v rozpore s § 496 Trestného poriadku. Pokiaľ ide o namietaný postup okresného súdu s § 34 ods. 5 Trestného poriadku [subsumovaný dovolateľom pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  34. c)Trestného poriadku], prokurátor uviedol, že dovolateľ sa po otvorení hlavného pojednávania vyjadril, že ani jedna zo zákonných formulácii mu nevyhovuje a odmietol sa vyjadriť z tohto dôvodu. Pokračoval, že § 34 ods. 5 Trestného poriadku nie je možné vykladať tak, že obvinenému musí byť podaný kompletný výklad všetkých ustanovení Trestného zákona/poriadku, ktoré sa vzťahujú na jeho prípad a takýmto spôsobom mu umožniť jeho náležitú obhajobu. Poučenie obvineného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení nie je podľa prokurátora v zmysle § 257 ods. 1 Trestného poriadku viazané na poučenie o hroziacich trestných sadzbách. Dodal, že úlohou súdu nie je poskytovať právne rady obvineným, a aj vzhľadom k tomu, že dovolateľ žiadne z vyhlásení neurobil (a už vôbec nie vyhlásenie o vine) nie preto, lebo údajne nevedel, v akej sadzbe mu hrozí trest, tento dovolací dôvod spočívajúci v porušení práva na obhajobu podľa prokurátora neobstojí. Prokurátor nevzhliadol naplnenie dovolacieho dôvodu pri dovolateľovej polemike o prípustnosti niektorých dôkazov nezákonne prevzatých z prípravného konania, ako aj s významom výpovede obvineného D. H., ktorú súd nepodrobil kritickej previerke a tejto bez výhrad uveril. S poukazom na vyššie uvedené prokurátor navrhol, aby dovolací súd podľa § 382 písm.
  35. c)Trestného poriadku dovolanie obvineného A. H. odmietol, pretože je podľa neho zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky 30. septembra 2024, obvinený A. H. doplnil dôvody dovolania, a to poukazujúc na novelu Trestného zákona. Konkrétne na zmenu trestnej sadzby § 186 ods. 4 písm. a), keďže škoda spôsobená jeho konaním neprevyšovala škodu 250.000 EUR. Uviedol, že trestná sadzba § 186 ods. 4 písm.
  36. a)Trestného zákona teda nezodpovedá závažnosti ním spáchaného skutku a v jeho prípade by trestnosť jeho skutku spadala pod § 186 ods. 2 písm.
  37. a)s trestnou sadzbou od 10 do 15 rokov; ide teda o značné zníženie oproti sadzbe 20 až 25 rokov, prípadne doživotie. Ďalej podľa obvineného súdy v pôvodnom konaní vôbec nezohľadňovali (vo veľkej miere pre znenie zákona v danej dobe) neúmernú dĺžku konania 12 rokov - teda od obvinenia po právoplatné odsúdenie - mala byť jednoznačne premietnutá do výšky trestu aj s pohľadu európskej legislatívy. Ďalšou zmenou v jeho prípade je zmena § 76 ods. 1 Trestného zákona, teda vypustenie prvého odseku, podľa ktorého súd nemal inú možnosť, ako uložiť mu ochranný dohľad, ktorý vzhľadom na jeho bezproblémové správanie vôbec nie je nutný avšak Trestný zákon účinný do 5. augusta 2024 súdy nútil k ich plošnému ukladaniu. V súvislosti s uloženým drakonickým trestom obvinený poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, článku 49 ods. 1 veta prvá Charty základných práv Európskej únie, judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a uviedol, že zásady lex mitior a právnej istoty preto nie sú podľa obvineného obmedzené na časový okamih, v ktorom došlo k spáchaniu skutku; uplatňujú sa počas trvania celého trestného konania. Obvinený ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. januára 2013, sp. zn. 2 Tdo 69/2012. Dovolateľ považoval svoj trest v okolnostiach vyššie uvedeného za neprimerane vysoký a prísny, rovnako aj ochranný dohľad ktorý mu bol uložený za nepotrebný a neopodstatnený, keďže počas svojho výkonu trestu bol za vzorné správanie preradený do stredného stupňa stráženia a následne do minimálneho stupňa stráženia a jeho správanie bolo príkladné. Po uložení súhrnného trestu mu bol výkon trestu odňatia slobody uložený na výkon opäť do maximálneho stupňa stráženia. Momentálne bol preradený za vzorné správanie opäť do stredného stupňa stráženia. Namietal, že škodu reálne nespáchal, bol odsúdený iba za pokus škody cca 140.000 EUR, v tejto súvislosti zopakoval novelizáciu Trestného zákonu vo vzťahu k škode a následne zmene právnej kvalifikácie. Ide podľa obvineného o značné zníženie a nepomer. Naviac bol potrestaný aj zhabaním majetku a prišiel o rodinný dom, ktorý nebol výnosom zo žiadnej trestnej činnosti. Vzhľadom na uvedené, podľa názoru obvineného, bol potrestaný neprimerane prísne a navrhol, aby dovolací súd vzhľadom na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
  38. i)[Trestného poriadku, pozn.] vyslovil podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku rozsudkom porušenie zákona v ustanoveniach o ktoré sa dôvody dovolania opierajú a aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a prikázal mu vo veci opätovne konať a rozhodnúť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm.
  39. b)Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm.
  40. h)Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia. Dovolací súd, ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm. h), písm.
  41. i)a písm.
  42. k)Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené. Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štrukt

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.