Obsah (20)

§ 9§ 255§ 387§ 396§ 420§ 419§ 7§ 366§ 153§ 181§ 52§ 101§ 182§ 447§ 421§ 103§ 53§ 565§ 100§ 453

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/28/2024 Identifikačné číslo spisu: 1718201732 Dátum vydania rozhodnutia: 28.05.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 9ods.

2 písm.

1. a)až l), s),
2. z)a
3. aa)zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) vrátane správne určenej RPMN. Ďalej konštatoval, že veriteľ pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, a preto bola žalobkyňa ako právna nástupníčka veriteľa oprávnená vyžadovať od žalovanej jednorazové splatenie úveru. 1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané splnenie podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 565 druhej vety OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ s odôvodnením, že veriteľ listom z 27. augusta 2015 vyzval žalovanú k úhrade dlžných splátok a upozornil ju na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti celého úveru pre splátku splatnú v mesiaci jún 2015, ak nedôjde k jej úhrade do 5. októbra 2015. Uzavrel, že trojročná premlčacia doba začala plynúť 20. septembra 2015 a uplynula 20. septembra 2018, preto ak žalobkyňa svoje právo uplatnila na súde žalobou 21. augusta 2018, nedošlo

súdu prvej inštancie k premlčaniu žalovaného nároku. Veriteľovi preto vzniklo právo na vrátenie celého zvyšku nesplateného úveru vrátane úrokov ku dňu zosplatnenia, preto súd prvej inštancie rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku I. jeho rozsudku. O trovách konania rozhodol

§ 255ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z
2. júna 2023 sp. zn. 5CoCsp/40/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100 %. 2.
3. Odvolaciemu súdu z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že právny predchodca žalobkyne upomienkou z
4. augusta 2015 upozornil žalovanú na porušenie jej platobnej disciplíny a omeškanie so splácaním úverových splátok, vyzval ju na doplatenie dlžnej sumy, ako aj na to, že pre prípad nezaplatenia dlžnej sumy (splátky splatnej v mesiaci jún 2015) vzniká veriteľovi právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého úveru. Žalovaná dlžnú sumu neuhradila, preto právny predchodca žalobkyne listom z
5. októbra 2015 úver predčasne zosplatnil. 2.
6. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ak sa žalovaná dostala do omeškania so splátkou zročnou
7. júna 2015, na zaplatenie ktorej bola pod hrozbou zosplatnenia vyzvaná v predžalobnej upomienke z
8. augusta 2015, potom práva spojené s vyhlásením mimoriadnej splatnosti mohol veriteľ prvýkrát uplatniť najskôr dňom nasledujúcim po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre ktorej nezaplatenie pristúpil k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru (
9. septembra 2015), a od toho dňa (
10. septembra 2015) začala plynúť všeobecná premlčacia doba troch rokov. Svoje závery podporil poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
11. februára 2023 sp. zn. 4Cdo/221/
12. Dodal, že ak by sa aj v danej veci zohľadnila zročnosť prvej omeškanej splátky (
13. mája 2015), s ohľadom na skôr uvedené by začala premlčacia doba plynúť
14. augusta
15. Žaloba v predmetnej veci bola na súde podaná práve
16. augusta 2018, teda včas. 2.
17. Odvolací súd k ďalším námietkam žalovanej prezentovaným v jej odvolaní smerujúcim k právnym dôvodom uplatňovaným súdom prvej inštancie ex offo v stručnosti poukázal, že tieto neboli uplatnené či tvrdené v rámci konania pred súdom prvej inštancie a považoval ich za neprípustné novoty v odvolacom konaní. Z toho dôvodu, keď vznesená námietka premlčania neobstála a iné námietky žalovaná v rámci svojej procesnej obrany pred súdom prvej inštancie neprezentovala, odvolaciemu súdu neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť

§ 387ods.

1 CSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol

§ 396ods.

1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 420 písm.

1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. Navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces a prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP oprela žalovaná o tvrdenie, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné, pretože argumentácia odvolacieho súdu je nepreskúmateľná a je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia najmä nijak nevysporiadal s otázkou začiatku plynutia premlčacej doby vo vzťahu k tým neuhradeným splátkam, pre ktoré veriteľ právo na zosplatnenie celého dlhu nevyužil.

žalovanej nebolo v konaní preukázané, že ju veriteľ upozornil na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, keď všetky zásielky adresoval žalovanej na adresu odlišnú od adresy na doručovanie definovanej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa nepreukázala, že by písomnosti, od ktorých vyvodzovala dôvodnosť ňou uplatneného nároku, doručovala na správnu adresu žalovanej, v dôsledku čoho nebolo preukázané, že by sa predžalobná upomienka z

1. augusta 2015, oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru z
2. októbra 2015 resp. oznámenie o postúpení pohľadávky dostali do dispozičnej sféry žalovanej. V tejto súvislosti žalovaná namietala nesprávne skutkové zistenia, pokiaľ ide o závery o preukázaní splnenia podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého úveru, ako aj nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ktorý mali súdy v konaní skúmať ex offo. Na podporu svojej argumentácie označila rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako R 4/2021). 3.
4. Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, že odvolací súd nesprávne vyhodnotil jej ostatné námietky uplatnené v rámci odvolacej argumentácie ako novoty. Súd prvej inštancie okrem posudzovania vznesenej námietky premlčania pristúpil aj k ex offo prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná sa s výsledkami tohto posúdenia mala možnosť oboznámiť až doručením rozsudku súdu prvej inštancie, a preto až v odvolaní mohla v tomto smere prvýkrát uplatniť prostriedky procesnej obrany. V danom prípade tak nešlo o novoty, ale o námietky voči výsledkom ex offo posúdenia rozhodujúcich otázok zo strany súdu prvej inštancie. 3.
5. Vyvodzujúc prípustnosť podaného dovolania aj z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka tvrdila, že odvolací súd sa nesprávne vysporidal s námietkou premlčania. Žalovaná nesúhlasila so závermi vyslovenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
6. februára 2023 sp. zn. 4Cdo/221/2022, o ktoré odvolací súd oprel svoje rozhodnutie. Ak by sa prijal záver, že premlčacia doba začína plynúť až prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nezaplatenie ktorej sa stal splatným celý dlh,

žalovanej by to znamenalo, že takej splátke súd priznal premlčaciu dobu tri roky a tri mesiace. Názor,

ktorého by premlčacia doba mala začať plynúť až okamihom využitia práva na zosplatnenie celého úveru, nie je správny a odporuje ustanoveniu § 103 OZ, ktoré je špeciálnym ustanovením k všeobecnému ustanoveniu § 101 OZ, ktoré

súdu viaže začiatok plynutia premlčacej doby na okamih možnosti podania žaloby na súde. Naopak, ustanovenie § 103 OZ viaže (podobne ako napr. § 106 alebo § 107 OZ) začiatok plynutia premlčacej doby na okamih, kedy nastala právna skutočnosť, ktorá zakladá právo domáhať sa určitého plnenia (konkrétne: domáhať sa splatnosti celého dlhu).

1. K dovolaniu žalovanej sa písomne vyjadrila žalobkyňa. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za vecne správne; odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so skutkovou aj právnou stránkou veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Z toho dôvodu dovolaciemu súdu navrhla, aby dovolanie žalovanej zamietol.
2. Najvyšší súd ako súd dovolací (ďalej aj ako „dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), po preskúmaní zákonom predpísaných náležitosti dovolania (§ 428 CSP) a splnenia ďalších podmienok dovolacieho konania, dospel k záveru, že dovolanie je potrebné ako neprípustné odmietnuť. 6.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Žalovaná vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8. Dovolací súd už konštantne uvádza, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, že došlo až k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Ustanovenie § 420 písm.
3. f)CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. 9.1. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. 9.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 10. Dovolateľka prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP a porušenie práva na spravodlivý proces oprela o tvrdenie, že argumentácia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku je v rozpore s vykonaným dokazovaním a nie je preskúmateľná (ani správna). Odvolaciemu súdu vyčítala tiež to, že nesprávne aplikoval ustanovenia o koncentrácii, keď posúdil jej argumentáciu smerujúcu k právnym dôvodom ex offo prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ako neprípustné odvolacie novoty. 11. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto cez prizmu v dovolaní uplatnených dovolacích námietok skúmal, či došlo k dovolateľkou namietaným procesným vadám; tieto v procesnom postupe odvolacieho súdu nezistil. 12. Dovolací súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu môžu byť len také námietky dovolateľa, ktoré uplatnil už v odvolacom konaní. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017). 12.1. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárnym, čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku, a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnil, hoci tak urobiť mohol a mal, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania. Dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne). Hodnotové obmedzenie prípustnosti opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti. 13. V danej veci je z obsahu súdneho spisu zrejmé, že žalovaná svoju argumentáciu v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zamerala predovšetkým na spochybnenie záveru o včasnosti žalobkyňou uplatneného nároku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, namietajúc nesprávnosť právnych záverov o začiatku plynutia premlčacej doby pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch. Druhá argumentačná línia námietok žalovanej smerovala voči záverom ex offo prieskumu spotrebiteľskej zmluvy. Odvolacie dôvody uplatnené žalovanou však vôbec nesmerovali proti skutkovým záverom súdu prvej inštancie a rovnako tak ani neobsahovali tvrdenia o doručovaní relevantných písomností žalovanej na nesprávnu adresu. Z uvedeného preto plynie záver, že žalovaná prvýkrát až v dovolaní spochybňovala skutkové závery súdu prvej inštancie o preukázaní splnenia podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého úveru a o platnom postúpení pohľadávky veriteľa na žalobkyňu. 14. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní pritom vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy, už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal. Nedávalo by totiž žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. 15. V posudzovanom prípade ide o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria bdelým (vigilanlibus iura scripta sunt). Ak potom žalovaná uvedené námietky (argumentáciu) zakladajúce prípustnosť a dôvodnosť dovolania neuplatnila v odvolacom konaní, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario), lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto rozsudku odvolacieho súdu, ktorý však na to nedostal príležitosť (obdobne napr. 8Cdo/8/2020, 9Cdo/132/2020). 16. Odhliadnuc od uvedeného, žiada sa dodať, že dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd - na rozdiel od súdov prvej a druhej inštancie - nie je súdom skutkovým a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak k takému prieskumu by mohol pristúpiť len v prípade, ak by namietané vady súdu prvej inštancie v procese dokazovania mal možnosť posúdiť už odvolací súd, čo nie je daný prípad. Napokon, súdna prax najvyššieho súdu je jednotná v názore,

ktorého nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 9CdoPr/8/2023). Súlad tohto právneho názoru s ústavou posudzoval Ústavný súd SR, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).

1. Žalovaná ďalej odvolaciemu súdu vytýkala, že svoje rozhodnutie dostatočne a logicky neodôvodnil a neumožnil jej účinne reagovať na právne dôvody ex offo prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
2. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je i právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Len náležite odôvodnené súdne rozhodnutie je spôsobilé stať sa interpretačným nástrojom súdnej autority k zabezpečeniu spravodlivosti. 19.

ústavného súdu zjavná neodôvodnenosť (arbitrárnosť) rozhodnutia všeobecného súdu je najčastejšie daná rozporom súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov, s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky musia pritom dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy (II. ÚS 302/2019-44 z

1. februára 2020, ods. 17).
2. Dovolací súd nezistil, že by v posudzovanej veci išlo o prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania žalovanej, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej.
3. V posudzovanom prípade z dôvodov napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odvolací súd sa dostatočne preskúmateľne zaoberal podstatnými a rozhodujúcimi skutočnosťami pre náležité právne posúdenie otázky premlčania uplatneného nároku. Viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, v intenciách odvolacej argumentácie žalovanej, ktorá skutkové závery súdu prvej inštancie v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie nespochybňovala, odvolací súd uzavrel, že pokiaľ veriteľ (za splnenia ostatných hmotnoprávnych podmienok) naviazal mimoriadnu splatnosť celého úveru na nezaplatenie splátky splatnej
4. júna 2015, práva spojené s vyhlásením mimoriadnej splatnosti mohol prvýkrát uplatniť najskôr
5. septembra 2015, t.j. dňom nasledujúcim po tom, čo uplynuli tri mesiace od omeškania splátky, pre ktorej nezaplatenie pristúpil k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru, a od toho dňa začala plynúť aj všeobecná premlčacia doba troch rokov. 21.1 Odvolací súd ďalej v reakcii na špecifickú odvolaciu argumentáciu žalovanej a na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval dôvodnosť celého žalobkyňou uplatneného nároku, dodal, že aj v prípade, ak by sa v súdenej veci zohľadnila zročnosť prvej omeškanej splátky -
6. mája 2015 - začala by premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, teda
7. augusta
8. Žaloba v predmetnej veci bola na súde podaná
9. augusta 2018, teda ešte v rámci plynutia premlčacej doby. Z uvedeného je potom zrejmé, že odvolací súd konštatoval včasnosť uplatnenia nároku aj pokiaľ ide o splátku splatnú v mesiaci máj 2015, a teda sa vysporiadal aj s tými omeškanými splátkami úveru, pri ktorých veriteľ svoje právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého úveru nevyužil. K tomu dovolací súd len v stručnosti dodáva, že prvú splátku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, splatnú
10. apríla 2015, žalovaná uhradila, čo v konaní ani nebolo sporné.
11. Za procesnú vadu konania

§ 420písm.

f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

predstáv dovolateľky. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane ich dôvodov a námietok. Preto skutočnosť, že žalovaná sa s názormi súdov oboch inštancií nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdnych rozhodnutí.

1. Žalovaná dovolaním napadla rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, v celom rozsahu sa stotožniac i s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1 a 2 CSP). 23.
2. Možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti, hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu, reagovať na argumentáciu z odvolania. Treba zdôrazniť, že zákon aj v prípade tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (§ 387 CSP) vyžaduje, aby odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným tvrdeniam uvedeným v odvolaní (§ 387 ods. 3 druhá veta CSP). Podstatným sa pritom má na mysli taký argument, ktorý má vecný súvis s prejednávanou vecou, a zároveň v prípade jeho preukázania je spôsobilý privodiť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je jednotná v závere, že nerešpektovanie tohto kogentného ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP. Obdobne aj judikatúra ESĽP trvá na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa na taký argument zo strany súdu špecifická odpoveď (Ruiz Torija v. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani v. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis v. Grécko z
3. mája 1997, Higgins v. Francúzsko z
4. februára 1998).
5. Dovolateľka svoju dovolaciu argumentáciu založila aj na tvrdení, že odvolací súd nesprávne aplikoval ustanovenia o koncentrácii konania. V tomto smere odvolaciemu súdu vytýkala, že sa odmietol zaoberať jej námietkami voči právnym záverom ex offo prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s ktorými sa mala možnosť prvýkrát oboznámiť až z rozsudku súdu prvej inštancie.
6. Preskúmaním súdneho spisu dovolací súd zistil, že žalovaná vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie spochybnila právne závery ex offo prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Namietala, že v zmluve bola nesprávne uvedená celková čiastka k zaplateniu, ako aj celkové náklady, absentovali v nej zákonné náležitostí

§ 9ods.

2 písm.

1. g)a
2. j)zákona č. 129/2010 Z. z., obsahovala zmluvnú podmienku, ktorá žalovanú zaväzovala platiť neprimerane vysoký ročný úrok 27,90 %, ako i náklady za poistenie schopnosti splácať úver. Žalobkyňa

žalovanej tiež nepreukázala, že splnila svoju povinnosť posúdiť schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver (bonitu)

§ 7zákona č.

129/2010 Z. z.

1. Odvolací súd uvedené námietky (bližšie pozri body
2. až
3. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) posúdil ako prostriedok procesnej obrany. Zároveň nezistil nemožnosť žalovanej predniesť tieto argumenty bez jej zavinenia už v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto konštatoval, že nejde o situáciu predpokladanú ust. § 366 písm. d) CSP, lebo žalovaná mohla v konaní pred súdom prvej inštancie uplatniť akúkoľvek argumentáciu týkajúcu sa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú považovala za vhodnú. Na tieto argumenty prednesené žalovanou v rámci odvolacieho konania preto v súlade s § 366 CSP odvolací súd neprihliadol. 27.

§ 366písm.

1. d)CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 28. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. 28.1. Opravný prostriedok s právom tzv. novôt, akým je v podmienkach slovenského civilného procesu práve odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. To znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak to zákon predpokladá, okrem iného v situácii ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie [§ 366 písm.
2. d)CSP]. Citované ustanovenie vychádza zo zásady koncentrácie konania

§ 153

a § 154 CSP, v zmysle ktorej sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. 29. Dovolací súd ďalej zistil, že súd prvej inštancie vykonal vo veci pojednávanie, ktorého sa strany sporu ani ich právni zástupcovia nezúčastnili, svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním a rozhodnutím veci in absentia. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé, že súd prvej inštancie si na tomto pojednávaní riadne splnil svoju povinnosť

§ 181ods.

1, 2 CSP. Konštatoval, že medzi stranami nie sú sporné žiadne skutkové tvrdenia, keď za sporné považoval „iba“ právne posúdenie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania. Ďalej uviedol, že v rámci predbežného posúdenia preskúma zmluvu o spotrebiteľskom úvere

§ 52a nasl.

OZ a vec posúdi

§ 101, § 103 a 565 o

Z,

zákona č. [10] Z. z. a zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Po vykonaní dokazovania oboznámením všetkých listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, ktoré strany navrhli na preukázanie svojich tvrdení, vzhľadom na neprítomnosť strán sporu a ich právnych zástupcov vyhlásil dokazovanie za skončené, keď strany na pojednávaní neuplatnili ďalšie prostriedky procesného útoku a obrany a nevyužili ani právo záverečných rečí

§ 182CSP.

30. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo,

ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha [porov. nález ústavného súdu z

1. júna 2020 sp. zn. I. ÚS 24/2019 (ZNUÚS č. 20/2020)].
2. V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú podkladom pre určenie predmetu dokazovania. V spotrebiteľskom spore síce má súd povinnosť ex offo posúdiť povahu zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, to ale nemá vplyv na procesnú diligenciu spotrebiteľa, ak má sám vedomosť o nekalej povahe určitej zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa ho týka. Aj Súdny dvor Európskej únie ochranu spotrebiteľa vo svetle smernice 93/13/EHS interpretuje v tom zmysle, že možnosť vnútroštátneho súdu v konaní ex offo určiť, či je zmluvná podmienka nekalá, má zabezpečiť účinnú ochranu spotrebiteľov, a to najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (napr. rozsudok SDEÚ z
3. júna 2000 v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA). Nedávalo by ale žiaden rozumný zmysel, aby spotrebiteľ, majúci vedomosť o nekalej povahe zmluvnej podmienky, vyčkával s argumentáciou o existencii nekalej zmluvnej podmienky až do momentu, kým sa oboznámi s výsledkom ex offo prieskumu súdom prvej inštancie z jeho rozsudku, ak svoje námietky mohol uplatniť včas už v konaní pred vydaním takéhoto rozhodnutia vo veci samej.
4. Zo zásady kontradiktórnosti konania vyplýva, že ak by súd prvej inštancie v rámci ex offo prieskumu zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel k záveru o nekalej povahe určitej zmluvnej podmienky, bol by povinný umožniť stranám vyjadriť sa k takému zamýšľanému posúdeniu (napr. rozsudok SDEÚ z
5. decembra 2009, Komisia v. Írsko, C-89/08). V posudzovanom spore je ale situácia iná, keď súd prvej inštancie nekalú povahu zmluvných podmienok nezistil a nezistil ani žiadne skutočnosti, z ktorých by mohol vyvodiť záver, že úver poskytnutý žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý veriteľ zosplatnil pre nedodržanie platobnej disciplíny žalovanej, je bezúročný a bez poplatkov.
6. Berúc do úvahy vyššie uvedené dovolací súd z obsahu spisu ustálil, že ak odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovanou uplatnené odvolacie námietky smerujúce k spochybneniu právnych záverov ex offo prieskumu spotrebiteľskej zmluvy predstavujú v prejednávanej veci odvolacie novoty, neznemožnil tým žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušenia jej práva na spravodlivý proces. Na pojednávaní pred súdom prvej inštancie mali strany možnosť oboznámiť sa s výsledkom ex offo posúdenia prijateľnosti zmluvných podmienok súdom prvej inštancie a ak na pojednávanie neprišli a nenamietali nesprávnosť právneho posúdenia veci už v konaní pred súdom prvej inštancie, procesné právo s tým spája nemožnosť namietať ho neskôr, v odvolacom konaní. Dovolací súd zároveň konštatuje, že len samotná skutočnosť, že žalovaná sa s výsledkom ex offo právneho posúdenia veci nestotožnila, nie je porušením jej práva na spravodlivý proces. Do obsahu tohto práva totiž nepatrí právo na to, aby bol účastník konania (v súčasnosti strana sporu) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
7. Berúc do úvahy vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že v podmienkach daného sporu nedošlo k nezákonnému uplatneniu koncentrácie konania (§ 366 CSP) zakladajúceho tvrdený dôvod prípustnosti dovolania

ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP. 35. Dovolací súdu s ohľadom na uvedené vadu konania v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP v posudzovanej veci nezistil, preto dovolanie žalovanej v časti namietajúcej vadu zmätočnosti posúdil ako procesne neprípustné, čo je dôvodom na jeho odmietnutie

§ 447písm.

c) CSP. 36. Keďže konanie vadou

§ 420písm.

1. f)CSP postihnuté nebolo, dovolací súd pristúpil k posúdeniu dovolania z hľadiska žalovanou namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 37. Dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 38. Aby na základe dovolania podaného

ustanovenia § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 39. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je relevantná len taká otázka, ktorá kumulatívne vykazuje všetky nižšie uvedené znaky: a/musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorá je buď hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, b/ spôsob jej vyriešenia odvolacím súdom zakladá "odklon" od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ odvolací súd na jej riešení založil svoje rozhodnutie, d/ uvedená otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, e/ vždy musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú; ak niektorý z týchto znakov chýba, dovolanie nie je

§ 421ods.

1 písm. a) CSP prípustné (k tomu pozri R 1/2018).

1. Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávnosť právneho posúdenia otázky účinného doručenia listín relevantných pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru do dispozičnej sféry žalovanej, dovolací súd túto námietku posúdil ako nedôvodnú, pričom v podrobnostiach odkazuje na body
2. až
3. odôvodnenia tohto uznesenia. Aj na tomto mieste opakovane pripomína, že z rozhodnutia odvolacieho súdu i obsahu odvolania žalovanej nevyplýva, že by žalovaná rovnakú argumentáciu, akú uplatnila v dovolaní, uplatnila i v odvolacom konaní a tak odvolaciemu umožnila zaujať k tejto právnej argumentácii vlastné stanovisko. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie a ani pred odvolacím súdom nepoužila v rámci svojej procesnej obrany argumentáciu o neúčinnom doručovaní predžalobnej upomienky, oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru resp. oznámenia o postúpení pohľadávky dostali do dispozičnej sféry žalovanej. Opierajúc svoju dovolaciu argumentáciu o tvrdenia o nesprávne zistenom skutkovom stave, ktorý včas nenamietala, dovolaciemu súdu vyplynulo, že žalovaná nevymedzila dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia zákonom predpokladaným spôsobom, keď otázku, ktorej právne posúdenie žalovaná v dovolaní namietala, odvolací súd v skutočnosti ani neriešil a na jej posúdení svoje rozhodnutie nezaložil.
4. Posúdiac dovolanie

obsahu (§ 124 CSP) dovolaciemu súdu konštatuje, že dovolateľka zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzila iba jednu právnu otázku, ktorú

nej odvolací súd nesprávne právne posúdil, a síce odkedy začína plynúť premlčacia doba pri strate výhody splátok v spotrebiteľských veciach.

1. Dovolací súd preto pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke, k čomu uvádza nasledovné:
2. Aktuálna rozhodovacia prax dovolacieho súdu sa už ustálila v názore, ktorý bol publikovaný aj ako právna veta v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2023 ako R 29/2023, že

§ 103

OZ plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých

§ 53ods.

9 OZ (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh za podmienky, že v lehote uvedených 3 mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 - dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát (§ 101 OZ). Tento právny názor je stabilne zastávaný aj v recentnej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu (napr. 9Cdo/368/2021, 1Cdo/53/2021, 2Cdo/298/2021, 4Cdo/250/2021, 9Cdo/98/2022, 9Cdo/209/2022, 9Cdo244/2022). 44.

§ 101

OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 45.

§ 103

OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 46.

§ 53ods.

9 OZ, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo

§ 565

najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. 47.

§ 565

Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. 48. Premlčacou dobou sa rozumie časový úsek, v ktorom musí byť právo vykonané, inak môžu nastať účinky premlčania

§ 100OZ.

Premlčacia doba je ustanovená konkrétnym časovým úsekom, ktorý má určený začiatok plynutia. Dĺžku premlčacej doby určuje zákon. Ustanovenie § 101 OZ upravuje trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu.

1. Občiansky zákonník stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda len čo mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata). Trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Rozhodujúcou skutočnosťou z hľadiska možnosti uplatniť právo na súde a začiatku plynutia (všeobecnej) premlčacej doby je okamih splatnosti (zročnosti) záväzku (dlhu), ktorý je konkrétnym momentom, kedy je dlžník povinný záväzok (dlh) splniť, a nie momentom, kedy je dlžník k splneniu iba oprávnený.
2. Splatnosť úverovej pohľadávky žalobkyne je daná spotrebiteľskou úverovou zmluvou, v ktorej si banka (právna predchodkyňa žalobkyne) s dlžníkom (žalovanou) dohodli plnenie v splátkach, s oprávnením banky pre prípad neuhradenia dlžníkom splatné peňažné záväzky v termíne, vyhlásiť úver za splatný.
3. Ide o postupné čiastkové plnenie, ktoré nie je ani opakujúcim sa, či trvajúcim plnením, ani čiastočným plnením. V prípade takéhoto čiastkového plnenia, ktoré je v literatúre prevažne označované ako plnenie v splátkach, je plnenie vopred rozvrhnuté do čiastkových úsekov, ktoré až ako spoločný celok tvoria dlh. Splatnosť týchto úsekov je však daná samostatne (oddelene), teda každý diel má určenú svoju konkrétnu splatnosť. Celkový predmet záväzku je však vopred kvantitatívne určený, pričom jednotlivo plnenými dielmi sa rozsah celej pohľadávky postupne znižuje. Ide teda o rozloženie zamýšľaného jednorazového plnenia v niekoľkých postupných čiastkových plneniach, taktiež jednorazových, pričom dobu splnenia treba rozlišovať jednak pre plnenie celého záväzku, jednak pre jednotlivé čiastkové plnenie. Dobou splnenia čiastkového plnenia je doba jednorazového splnenia jednotlivej dávky, dobou splnenia celého záväzku je doba splnenia poslednej dávky - teda poslednej splátky. V prípade čiastkového plnenia veriteľ nemôže žiadať dlžníka o splnenie jednorazové; to však neplatí pre situáciu uvedenú v ustanovení § 565 OZ, v ktorej dlžník včas a riadne nesplnil niektorú zo splátok, ak to bolo dohodnuté alebo určené v rozhodnutí - tu je veriteľ oprávnený žiadať dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, s ktorou sa dlžník ocitol v omeškaní, pričom toto oprávnenie môže veriteľ uplatniť iba do splatnosti najbližšej budúcej splátky. V takomto prípade dlžník stráca výhodu čiastkového plnenia. 52.

§ 103

OZ plynie pri strate výhody splátok premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný celý dlh. Zákonodarca týmto zákonným ustanovením mienil modifikovať, aby sa pri strate výhody splátok počítala premlčacia doba celého dlhu už odo dňa splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh, čo je v súlade s cieľom, resp. zámerom inštitútu premlčania ako stimulácie veriteľa k rýchlemu (včasnému) uplatneniu jeho práv (

zásady vigilantibus iura) ako aj snahy predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť tým k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/146/2008). Názor, že premlčacia doba zvyšku dlhu plynie až od jeho splatnosti, teda po tom, čo veriteľ svoje právo

§ 565

uplatnil (§ 563) by neprípustne umožňoval odsúvať začiatok plynutia premlčacej doby nečinnosťou veriteľa, čomu zabraňuje skutočnosť, že toto právo môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky (druhá veta § 565), čo je v súlade i s tým legitímnym podkladom vyplývajúcim z § 101 veta druhá OZ, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 53. Pre spotrebiteľské vzťahy, ktorým je i ten v prejednávanej veci, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky až najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (citovaný § 53 ods. 9 OZ). V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok zákonodarca v § 53 ods. 9 OZ zavádza nové pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za podmienok, že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť uplatnenia práva veriteľa

§ 565

OZ je teda podmienená tým, že veriteľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné (pozri Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax, Eurounion, máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka).

1. Z hľadiska vzťahu medzi „trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 OZ, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej doby. Z § 565 veta druhá OZ vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 OZ). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení dlžníka. V tejto súvislosti najvyšší súd zastáva názor, že 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše pokiaľ uplatneniu tohto práva nebráni, ak spotrebiteľ zaplatí niektorú zo skorších splátok.
2. Z § 103 OZ tiež vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť spätne od splatnosti omeškanej splátky, čo má podstatu v právnej logike, keďže je nesporné, že veriteľ môže svoje právo požadovať, okamžité splnenie celého dlhu vykonať už na druhý deň po splatnosti splátky, pre ktorej nesplnenie bol dlh zosplatnený. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch. Tam

§ 53ods.

9 OZ vo všeobecnosti začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh. Až vtedy sa totiž môže veriteľ s úspechom obrátiť na súd po prvýkrát (§ 101 OZ). Veriteľovi tým zostane na uplatnenie svojho práva na súde menej ako celé tri roky všeobecnej premlčacej doby (§ 101 OZ), pretože tomu bráni práve znenie § 53 ods. 9 OZ.

1. Vo vzťahu k samotnej dovolacej otázke je potom nevyhnutné dôsledne zvážiť redukciu aplikovateľnosti § 103 veta druhá, t. j. vyňatie predmetného zákonného ustanovenia pre prípady z oblasti spotrebiteľských vzťahov, na ktoré sa vzťahuje § 53 ods. 9 OZ. Na takýto postup musia byť skutočne pádne dôvody, ktoré na základe systému hodnôt chránených ústavným poriadkom a zákonmi opodstatňujú záver, že zákonodarca daný prípad skutočne nechcel zahrnúť do hypotézy právnej normy, a preto túto normu treba redukovať, nakoľko to narúša princíp právnej istoty.
2. Zákonodarca všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu nestanovuje absolútne, zákon v konkrétne vymedzených prípadoch môže určiť i osobitnú premlčaciu dobu čo do okamihu začiatku jej plynutia, ako aj čo do jej dĺžky, takýto zámer ale z § 103 a § 53 ods. 9 OZ nie je možné vyvodiť. Logická je i úvaha, že pripustením uplatnenia druhej vety § 103 aj v spotrebiteľských vzťahoch by sa dĺžka premlčacej doby dostala do rozporu s už spomenutým § 101 OZ v neprospech veriteľa. Navyše premlčanie je právny inštitút, ktorý oslabením subjektívneho práva veriteľa zvýhodňuje práve dlžníka ako porušiteľa zmluvnej povinnosti. Opačným postupom by sme sa dostali do rozporu s princípom rovnosti v právach, práve ktorý princíp slúži k bezprostrednému naplneniu účelu právnej úpravy, rešpektujúc tak i danosti požiadavky ochrany slabšej strany v spotrebiteľských vzťahoch. Pri ustanovovaní zákonných podmienok ochrany spotrebiteľa, dlžníka, je totiž nutné dbať na vyváženosť právnej úpravy z hľadiska jednotlivých ústavných štandardov, vrátane princípu právneho štátu. Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné právne inštitúty. V danom prípade sa to prejavuje potrebou zabrániť, aby sa slabšia strana - spotrebitelia dostali do horšieho postavenia ako veritelia. V danom prípade ale najvyšší súd nevidí legitímny dôvod, ktorý by takýto rozdielny prístup ospravedlňoval. Len to, že spotrebiteľ si ako slabšia strana vyžaduje vyššiu ochranu, tu nestačí.
3. Vo vzťahu k zodpovedaniu otázky, kedy pre spotrebiteľské vzťahy, na ktoré dopadá § 53 ods. 9 OZ začína plynúť premlčacia doba, keďže práva z týchto vzťahov sú premlčateľné, je potrebné ustáliť, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ), teda kedy najskôr mohol veriteľ úspešne podať žalobu na súd (R 17/2017). Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ (okrem iného) sleduje nielen dosiahnutie splatnosti celej pohľadávky veriteľa (dodávateľa) pri nesplnení povinností dlžníka (spotrebiteľa) riadne a včas plniť dojednané čiastkové plnenia (splátky), ale aj vylúčenie tejto možnosti, ak by bolo takéto porušenie iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Následne ju dopĺňa tým, že podmienkou výzvy na zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ktoré právo môže veriteľ uplatniť najneskôr do splatnosti nasledujúcej splátky je, že veriteľ v zákonnej lehote nie kratšej ako 15 dní upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto ustanovenia, ktorá začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo veriteľovi (dodávateľovi) vzniklo právo

§ 565, t.

j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, bez takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné. Lehota, v ktorej musí byť toto právo uplatnené, je najneskôr do splatnosti nasledujúcej splátky a veriteľ tak môže urobiť až po uplynutí lehoty troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53ods. 9 OZ).

1. Vychádzajúc z daných teoretických východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, dovolací súd zastáva názor, že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň bol teda najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ), čo v danom kontexte znamená, že tento deň bol aj začiatkom plynutia premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu, čím sa naplní i zámer zákonodarcu, aby premlčacia doba pri zosplatnení celého dlhu nezávisela od vôle veriteľa (§ 103 OZ).
2. V posudzovanom prípade odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, keď žalovaná tento včas nespochybnila, ustálil, že ak sa žalovaná dostala do omeškania so splátkou zročnou
3. júna 2015, na zaplatenie ktorej bola pod hrozbou zosplatnenia vyzvaná v predžalobnej upomienke z
4. augusta 2015, práva spojené s vyhlásením mimoriadnej splatnosti mohol veriteľ prvýkrát uplatniť najskôr dňom nasledujúcim po
5. septembri 2015, kedy uplynuli 3 mesiace od omeškania s úhradou splátky, pre ktorej nezaplatenie pristúpil k vyhláseniu okamžitej splatnosti úveru a od toho dňa začala plynúť všeobecná premlčacia doba troch rokov.
6. Dovolací súd na podklade vyššie uvedeného uzatvára, že pokiaľ dovolateľka namietala, že odvolací súd sa pri riešení právnej otázky, od ktorej v danej veci záviselo rozhodnutie, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, robí tak neopodstatnene. Dovolací súd, poznajúc svoju vlastnú judikatúru, zároveň nezistil, že by v danej veci išlo o naplnenie niektorého z dovolacích dôvodov v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) resp. písm. c) v spojení s § 432 CSP. Dovolanie v posudzovanej veci preto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, v dôsledku čoho dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol

§ 447písm.

c) CSP. 62. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol

§ 453ods.

1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.