zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súčasne žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal (výrok I.); žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal
1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"; výrok II.). 1.
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, nie je rozhodcovským nálezom v zmysle zákona č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nie je zmierom v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 218/1989 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje (pôvodne „je neplatná")". K žalobe sa pripojil aj G.. F. D. a to napriek skutočnosti, že nikdy predtým nespochybnil platnosť a vykonateľnosť exekučného titulu a dokonca na základe tohto titulu aj čiastočne plnil a to vo forme odovzdania tovaru. V uvedenom spore vedenom pod sp. zn. 12C/42/2006 Okresný súd Zvolen rozsudkom zo
2 zákona č. 514/2003 Z. z. (a to existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným rozhodnutím a vznikom škody), pričom výšku sumy nemajetkovej ujmy 20 000 eur, ktorej náhrady sa tiež domáhal z titulu nezákonného rozhodnutia, označila za neprimeranú a neadekvátnu, nakoľko nebola žiadnym spôsobom odôvodnená. Bližšie uviedla, že nárok veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho dlžníka je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody od štátu, keďže až nevymožiteľnosť nároku veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho dlžníka znamená vznik škody. Preto nie je možné domáhať sa náhrady škody spôsobenej orgánom štátu pri výkone verejnej moci za stavu, keď veriteľ disponuje vo vzťahu k dlžníkovi pohľadávkou, ku ktorej nebola preukázaná nemožnosť jej uspokojenia zo strany dlžníka v rámci exekučného konania. Žalovaná označila za nemysliteľné, aby dlžník nebol povinný splniť veriteľovi svoj záväzok, na ktorého plnenie sa sám v Dohode zaviazal, z dôvodu, že žalobca ako veriteľ by bol uspokojený titulom náhrady škody od štátu. Až v prípade nemožnosti uspokojenia práva veriteľa od dlžníka prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu, ktorej náhrady je možné sa, v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom majetkovej škody a konaním orgánu verejnej moci, domáhať od štátu. V uvedenom smere poukázala na judikatúru súdov Slovenskej republiky i Českej republiky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/8/2007, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, sp. zn. II. ÚS 17/2013, II. ÚS 570/2013). Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná zdôraznila, že v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikne iba ak žalobca preukáže, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Až v prípade, ak by žalobca preukázal splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) bolo potrebné skúmať okolnosti, na ktoré treba prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalovaná vyslovila presvedčenie, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Zdôraznila tiež, že žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur, ktorá bezpochyby prevyšuje maximálnu možnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy (v roku 2010 bola výška minimálnej mzdy 307,70 eura a 50-násobok minimálnej mzdy v roku 2010 sa rovnal hodnote 15 385 eur). Napokon žalovaná sa v spore bránila aj tým, že aj v prípade, ak by súd považoval nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči žalovanej za dôvodný, pre jeho uplatnenie už uplynula premlčacia doba a preto žalobcovi nie je možné priznať právnu ochranu. Predmetnú námietku odôvodnila tým, že v zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom (oznámenia) doručenia predmetného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobcovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej týmito rozhodnutiami. Žalobca svoju žalobu doručil Okresnému súdu Bratislava I až dňa
1 v spojení s 262 ods. 1 CSP. 2. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v súdenej veci vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil. Z uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
1 CSP potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti. 2.1. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a na doplnenie uviedol, že podstatným pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo
odvolacieho súdu vyriešenie otázky, či žalobcom uplatnený nárok v konaní je premlčaný. Účelom premlčania je na jednej strane stimulovať veriteľov k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych občianskych práv (pohľadávok) a tým k tomu, aby predchádzali sami vzniku ujmy, a na strane druhej - a to najmä - čeliť tomu, aby dlžníci neboli vo vzťahoch k svojim povinnostiam vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdu.
1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Pri práve na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. stanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia pri každej z nich je upravený odlišne. Objektívna premlčacia doba je upravená tak, že začiatok jej plynutia nastáva jednoducho na základe objektívnej skutočnosti, bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti poškodeného o jeho nároku na náhradu škody. Pri subjektívnej premlčacej dobe § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. stanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa dozvedel o škode, pričom ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia doba od doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Špecifikom plynutia premlčacej doby v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je skutočnosť, že táto premlčacia doba neplynie po dobu predbežného prerokovania nároku
V danom prípade žalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia doba dňom doručenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012 v zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z., keďže práve týmto rozhodnutím bol zrušený rozsudok Okresného súdu vo Zvolene zo
názoru odvolacieho súdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby. 2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože zo súdneho spisu vznik žiadnych trov konania na strane žalovanej nevyplýva a teda súd jej ich náhradu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania priznať nemohol.
f) CSP žalobca namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď uplatnením sudcovskej koncentrácie konania nepripustil tvrdenia a dôkazy o začatí plynutia premlčacej lehoty so zdôvodnením, že žalobca ich nepredložil včas, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.
názoru žalobcu súd posúdil začiatok plynutia premlčacej doby v predmetnej veci v rozpore so skutočnosťami, ktoré boli žalobcom tvrdené a sú v súdnom spise dokladované listinnými dôkazmi, pričom sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu a dôkazmi o tom, kedy začala plynúť premlčacia doba. Žalobca namietal, že súd pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy a ani sa nezaoberal skutočnosťou, že žalobca nemôže v žalobe predvídať všetky možné námietky žalovanej, a teda ani námietku premlčania nároku, ktorú má právo vzniesť žalovaná v ktoromkoľvek štádiu konania. Žalobca má právo k takejto námietke uviesť svoje tvrdenia ako prostriedok procesného útoku a je povinný takéto tvrdenia aj doložiť dôkazmi. Takýto postup nastal aj v prípade tohto sporu, pričom ale súd ustálil názor, že tvrdeniami a dôkazmi žalobcu o začatí plynutia premlčacej lehoty sa nebude zaoberať z dôvodov, že neboli súdu oznámené včas. Posúdenie včasnosti oznámenia skutočností určujúcich začatie plynutia premlčacej doby je však nutné,
názoru žalobcu, viazať na vznesenie námietky premlčania a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe otázka premlčania nebola a ani nemohla byť predmetom posudzovania súdu. Žalobca konštatoval, že v danom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu dôvodov na uplatnenie princípu sudcovskej koncentrácie konania, keďže postup žalobcu nemal žiaden negatívny dopad na rýchlosť alebo hospodárnosť konania, nevyžadovalo si nariadenie pojednávania súdu a ani žiadne ďalšie úkony súdu. Domnieval sa preto, že uplatnenie diskrečného práva súdu nemalo procesné opodstatnenie a znamenalo tak neprimeranú a neopodstatnenú prísnosť súdu neodôvodnenú okolnosťami prípadu. 3.1.1. Žalobca v dovolaní ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne relevantnými dôvodmi v odvolaní, a hlavne so špecifickými námietkami dovolateľa, týkajúcimi sa použitia sudcovskej koncentrácie konania. Mal za to, že súdy nižších inštancií zásadne popreli účel a význam použitej právnej normy. Takýto postup je zásahom do princípu právnej istoty, čím došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces odvolacím súdom, pričom tento zásah má relevantnú intenzitu a tým je naplnený dovolací dôvod
f) CSP). Žalobca poukázal na to, že včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Súd prvej inštancie sa však vyhodnotením okolností prípadu musí venovať riadne a svoju úvahu aj ústavne udržateľným spôsobom odôvodniť. Na rozdiel od všeobecného konštatovania bol súd povinný, ak vyhodnotil podanie žalobcu ako oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku, sa svedomite zaoberať otázkou, či to môže ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti), čo sa však vôbec nestalo. Súd prvej inštancie teda absenciou riadneho odôvodnenia porušil základné právo žalobcu na súdnu ochranu a nápravu neurobil ani odvolací súd, čím súdy tiež porušili základné princípy uvedené v článkoch 2 a 3 CSP. Odvolací súd sa k namietanej sudcovskej koncentrácii konania vyjadril v bode 17 svojho rozsudku veľmi stroho, pričom s argumentáciou žalobcu vo veci interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu, otázkou spravodlivosti, ústavne súladného výkladu zákonov, odmietnutie prílišného formalizmu, sa nezaoberal vôbec. 3.2. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. b) CSP dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií nesprávne uznali opodstatnenosť námietky premlčania s argumentom, že premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcovi uplynula najneskôr 12. októbra 2016, pričom odvolací súd navyše tvrdí, že ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k vykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani
názoru odvolacieho súdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby. Dovolateľ namietal, že jeho žaloba o náhradu škody bola zamietnutá v dôsledku ústavne neakceptovateľného výkladu inštitútu premlčania bez zohľadnenia špecifických okolností prípadu a sudcovskej koncentrácie konania. Súdy aprobovali právny stav, ktorý je nezlučiteľný s Listinou základných práv a slobôd, Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „ESLP").
názoru žalobcu v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola nikdy riešená otázka, týkajúca sa právnej úpravy stanovujúcej začiatok plynutia premlčacej lehoty odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým boli zrušené právoplatné rozsudky,
1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z., a jej uplynutie bez ohľadu na to, že v čase začatia plynutia a ani pri konci plynutia premlčacej doby ešte žalobca nevedel preukázať existenciu škody, keďže túto si prioritne uplatňoval u dlžníka dostupnými právnymi prostriedkami a až nevymožiteľnosť jeho pohľadávky sa považuje za vznik škody, ktorú si mohol uplatňovať na súde. Dovolateľ mal za to, že premlčanie takéhoto nároku je ústavne neobhájiteľné a je v rozpore s judikatúrou ESLP (rozsudok zo
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolanie
žalobcu v danom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu dôvodov na uplatnenie princípu sudcovskej koncentrácie konania, keďže jeho postup nemal žiaden negatívny dopad na rýchlosť alebo hospodárnosť konania, nevyžadoval si nariadenie pojednávania a ani žiadne ďalšie úkony súdu. Uplatnenie diskrečného práva súdu nemalo procesné opodstatnenie a znamenalo tak neprimeranú a neopodstatnenú prísnosť súdu neodôvodnenú okolnosťami prípadu. Žalobca v dovolaní ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne relevantnými dôvodmi v odvolaní, a hlavne so špecifickými námietkami odvolateľa/dovolateľa ohľadne použitia sudcovskej koncentrácie konania.
názoru dovolacieho súdu, ktorý vo svojej argumentácii predostrel aj dovolateľ, je posúdenie včasnosti oznámenia skutočností určujúcich začatie plynutia premlčacej doby potrebné posudzovať s ohľadom na okamih vznesenia námietky premlčania v spore a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe ešte otázka premlčania nebola a ani nemohla byť predmetom posudzovania súdu. Bolo by nesprávne žiadať od žalobcu, aby už v podanej žalobe reagoval na prípadnú námietku premlčania a odôvodňoval jej neopodstatnenosť. Správne mal preto odvolací súd postupovať
3 CSP, v zmysle ktorého odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať tiež s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. V konečnom dôsledku ale
dovolacieho súdu predmetný (nesprávny) postup odvolacieho súdu nedosahoval takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces preto, lebo odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutiu dal žalobcovi odpoveď aj na ním vznesené otázky, ktorých vyriešenie nepovažoval za relevantné pre jeho úspech v spore (tvrdenia o inom momente okamihu vzniku škody). 15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
predstáv dovolateľa (v danom prípade žalobcu). 16.
názoru odvolacieho súdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby...". Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd posudzoval (zvažoval) aj iný počiatok plynutia premlčacej lehoty, a to z tých hľadísk, ktoré uvádzal odvolateľ, avšak sa s nimi nestotožnil. S poukazom na uvedené v okolnostiach veci nebola opodstatnená dovolacia námietka žalobcu, že odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Dovolací súd uzatvára, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých na ktoré žalobca poukazoval aj v rámci dovolacích námietok a myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP). 17. Zo zhora uvedeného (pod bodom 16.1.) je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov (o uplynutí premlčacej lehoty), ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd už
predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. 19. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP. Dovolanie
1 písm. b) CSP 20.
názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu (ale aj súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a ktorá sa týka „stanovenia začiatku plynutia premlčacej lehoty odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým boli zrušené právoplatné rozsudky,
1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z., a jej uplynutia bez ohľadu na to, že v čase začatia plynutia a ani pri konci plynutia premlčacej doby ešte žalobca nevedel preukázať existenciu škody, keďže túto si prioritne uplatňoval u dlžníka dostupnými právnymi prostriedkami a až nevymožiteľnosť jeho pohľadávky možno považovať za vznik škody, ktorú si mohol uplatňovať na súde". Žalobca zamietnutie žaloby o náhradu škody označil ako „dôsledok ústavne neakceptovateľného výkladu inštitútu premlčania bez zohľadnenia špecifických okolností prípadu a sudcovskej koncentrácie konania". 21. Dôvod prípustnosti dovolania
1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od
1 písm. b) CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania. 23. Otázkou relevantnou
1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázkou relevantnou
tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia.
1 CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019). Po konštatovaní prípustnosti dovolania so zreteľom na riadne nastolenú právnu otázku spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 CSP dovolací súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzených právnych otázkach. 27.
1 až 2 zákon č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku
odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie...".
Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.