zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli zo štátu na obce a VÚC, konkrétne išlo o pozemok pod miestnou komunikáciou, ktorý žalovaný vlastnil. Súd však konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena
1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, tento nárok vzniká iba pôvodnému vlastníkovi pozemku a v súdnom konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. V čase, kedy sa žalobca stal vlastníkom, ešte pozemkové úpravy vykonané neboli. Vzhľadom na to žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
1 CSP.
1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona. Odvolací súd preto dospel k právnemu záveru, že nie je možné priznanie opakovanej náhrady žalobcovi napriek tej skutočnosti, že v čase podania žaloby žalobca takéto rozhodnutie očakával vzhľadom na dovtedajšiu rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov. Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zároveň zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.152 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 877,20 eura od 08. 10. 2016 a zo sumy 274,80 eura od 06. 01. 2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej zamietavej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil
1 CSP ako vecne správny. 3.1. K odvolacej námietke nesprávneho rozhodovania o trovách konania, keď súd prvej inštancie nevychádzal aj z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP, ktoré mali
jeho názoru spočívať v zmene rozhodovacej praxe vo vzťahu k právnemu posúdeniu náhrady za zákonné vecné bremeno
zákona č. 66/2009 Z.z. odvolací súd uviedol, že v posudzovanej veci ich vzhliadol v povahe a okolnostiach daného sporu. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že vývoj judikatúry za obdobie súdneho konania v tejto veci možno označiť za dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci aplikáciu výnimočného ust. § 257 CSP, nakoľko sa menila od podania žaloby až do rozhodnutia odvolacieho súdu, raz v prospech žalobcu (súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí priznal opakovanú primeranú náhradu rozhodujúc v intenciách Zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 10. 01. 2013), potom zase v jeho neprospech (odvolací súd vychádzajúce z novšej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, že finančná náhrada za vznik vecného bremena
zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová). Odvolací súd vzhľadom na existenciu okolnosti odôvodňujúcej záver o uplatnení moderačného práva súdu
ust. § 257 CSP rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov prvoinstančného a odvolacieho konania nepriznal.
f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Civilného sporového poriadku sa zaoberal v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), kde vyslovil „...ustanovenie § 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej...“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.
3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 16. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z
čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku účinnom od
neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 17.3. Dovolací súd v danom prípade nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu pri skúmaní existencie výnimočných okolností hodných osobitného zreteľa
, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie rozhodnutia zmätočné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd zvažoval splnenie všetkých podmienok pre uplatnenie ustanovenia § 257 CSP v intenciách vyššie prezentovanej ustálenej rozhodovacej praxe. Záver jeho rozhodnutia bol dostatočne odôvodnený v bodoch
bodu 41. rozhodnutia dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol odvolací súd v povahe a okolnostiach daného sporu, keď vývoj judikatúry za obdobie súdneho konania v tejto veci možno označiť za dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci aplikáciu výnimočného ustanovenia § 257 CSP (kde pri začatí konania by bol
zaujatého Stanoviska Krajského súdu v Prešove žalobca v spore o opakovanú primeranú náhradu
zákona č. 66/2009 Z.z. úspešný, pričom v priebehu konania judikatúra Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR dospela k záveru o oprávnenosti len jednej primeranej náhrady). 17.4. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo s podstatnými odvolacími námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je dostatočne vysvetlený s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a
názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania
ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania
f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 18. Dovolateľ ďalej namietal, že výrok odvolacieho súdu o náhrade trov konania nezodpovedá zákonnému rámcu ust. § 262 ods. 1 CSP, čo by mohlo mať za následok jeho nepreskúmateľnosť alebo nevykonateľnosť.
predmetného ustanovenia o náhrade trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ide pritom o jeho procesnú povinnosť, ktorú opomenúť nemôže. V danom rozhodnutí však nejde o tzv. nevykonateľný výrok, lebo nárok v tomto prípade neexistuje, keď zamietnutie náhrady trov konania nepotrebuje špecifikáciu sumy alebo povinného. Pokiaľ dovolateľ namietal, že vo výroku o náhrade trov konania sa neuvádza, ako odvolací súd rozhodol vo vzťahu k výroku o trovách konania v rozhodnutí súdu prvej inštancie, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 396 ods. 2 CSP,
ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. V danom prípade odvolací súd v napadnutom rozsudku rozhodol aj vo veci samej. Uvedené námietky týkajúce sa formálnych nedostatkov výroku odvolacieho súdu o náhrade trov konania preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodné a neopodstatnené pre prípustnosť dovolania
f) CSP. 19. Dovolateľ namietal, že odvolací súd mu neumožnil, aby sa k možnému použitiu ustanovenia § 257 CSP vyjadril v súlade s § 382 CSP, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ak súd má v úmysle použiť moderačné právo
ustanovenia § 257 CSP, alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila.
dovolateľa, že na vec sa vzťahuje ust. § 257 CSP, ktoré nebolo pri doterajšom rozhodovaní použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, musí dospieť odvolací súd a nie procesná strana. 20. Ustanovenie § 382 CSP, ktoré malo byť
dovolateľa postupom odvolacieho súdu porušené, hovorí o ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité. Aplikácie ustanovenia § 257 CSP sa však domáhal žalobca v podanom odvolaní a žalovaný sa k nemu aj vyjadril (bod
názoru dovolacieho súdu považovať za prekvapivé. V tejto súvislosti dovolací súd zároveň uvádza, že ustanovenie § 257 CSP, na základe ktorého súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP), ktorých použitie je pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sporového konania pravidlom. Pri použití ustanovenia § 257 súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza práve dôvody, pre ktoré uvedené zásady výnimočne nebolo možné aplikovať, ako to urobil v danom prípade aj odvolací súd. Použitie ust. § 257 za daných okolností nemožno považovať za prekvapivé. Postupom odvolacieho súdu preto nedošlo k založeniu vady zmätočnosti
f) CSP. 21. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesným postupom odvolacieho súdu nedošlo k založeniu namietanej vady
c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.