Obsah (9)

§ 253§ 429§ 2§ 419§ 420§ 431§ 262§ 256§ 264

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8CdoR/8/2025 Identifikačné číslo spisu: 5724203134 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 253

CMP disponuje informáciou, že u umiestnenej osoby sú dôvody pre ustanovenie procesného opatrovníka na ochranu jeho záujmov alebo z takéhoto oznámenia vyplýva pochybnosť o tom, či má umiestnený spôsobilosť na právne úkony, musí mať umiestnený v konaní ustanoveného procesného opatrovníka od začiatku konania. Nestačí, aby bol procesný opatrovník ustanovený súčasne s doručením rozhodnutia súdu o zákonnosti zbavenia osobnej slobody, teda o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia. Na záverpoznamenal, že dňa 28. januára 2025 bol zo zdravotníckeho zariadenia prepustený a pár dní po rozhodnutí odvolacieho súdu, súd prvej inštancie konanie o prípustnosti držania zastavil.

názoru dovolateľa tento spor nemá len akademický význam, vydané nezákonné rozhodnutia sprevádzali viaceré porušenia práva na spravodlivý proces. Taktiež bolo zasiahnuté do jeho osobnej slobody po dobu viac ako dvoch mesiacov, čo v prípade zrušenia rozhodnutia môže byť dôvodom na nárok na náhradu škody proti štátu. Navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a konanie zastaviť.

1. Procesný opatrovník K. K. s podaným dovolaním nesúhlasil. Zdôraznil, že hospitalizáciou jeho brata došlo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Fyzicky sa zastabilizoval a upokojil.
2. Zdravotnícke zariadenie sa k doručenému dovolaniu nevyjadrilo.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) v spojení s § 2 ods. 1 CMP po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník, v neprospech ktorého bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné. 9.

§ 2ods.

1 CMP na konanie

tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 10.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 11. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 12.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 14. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 15. Ustanovenie § 420 písm.
2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 16. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 17. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že zdravotnícke zariadenie súdu prvej inštancie dňa 14. novembra 2024 doručilo oznámenie o odvolaní súhlasu z 13. novembra 2024 s hospitalizáciou umiestneným E. K. do zdravotníckeho zariadenia na základe odporúčania ambulantnej psychiatričky H.. U. O.. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 17Pu/21/2024-5 zo 14. novembra 2024 začal konanie o prípustnosti prevzatia a držania umiestneného v zdravotníckom zariadení s právoplatnosťou od 26. novembra 2024. Uznesením č. k. 17Pu/21/2024-11 z 18. novembra 2024 ustanovil umiestnenému procesného opatrovníka (brata) K. K., narodeného XX. X. XXXX, ktoré uznesenie bolo doručené umiestnenému dňa 26. novembra 2024. Následne na základe vykonaného dokazovania a to výsluchom ošetrujúceho lekára H.. H. R. a primárky oddelenia H.. A. H., výsluchom umiestneného a oboznámením sa s obsahom zdravotnej dokumentácie umiestneného dňa 18. novembra 2024, súd prvej inštancie uznesením č. k. 17Pu/21/2024-13 z 18. novembra 2024 rozhodol o prípustnosti prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia. Dôvodom prípustnosti prevzatia

zistenia súdu prvej inštancie bolo, že u umiestneného hrozí vysoké riziko ohrozenia zdravia, života a zhoršenie jeho zdravotného stavu. Je nebezpečný aj pre svoje okolie. Vyžaduje ďalšiu ústavnú liečbu, nakoľko u neho pretrvávajú psychotické príznaky. 18. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP dovolateľ namietal porušenie jeho procesných práv súvisiacich s ustanovením mu procesného opatrovníka, s doručením uznesenia o jeho ustanovení, ako aj s doručením rozhodnutia o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia, opomenutie vykonania dôkazu výsluchu manželky umiestneného, nedostatočné vysporiadanie sa so zásadnou otázkou týkajúcou diagnózy umiestneného a jeho rizika pre neho a pre okolie, nedoručenia vyjadrenia zdravotníckeho zariadenia k odvolaniu a nevysporiadanie sa s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, na ktorú dovolateľ v odvolaní poukázal. 19.

čl. 17 ods. 1 a 6 ústavy, osobná sloboda sa zaručuje. Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziať osobu do ústavnej zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držať bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa musí do 24 hodín oznámiť súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní. 20.

čl. 5 ods. 1 písm.

1. e)dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
2. e)zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov. 21.

čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. 22. Podmienky pozbavenia osobnej slobody nedobrovoľným umiestnením jednotlivca alebo jeho držaním v ústave zdravotníckej starostlivosti upravuje čl. 17 ods. 6 ústavy, ktorému svojím obsahom korešponduje čl. 5 ods. 1 písm.

1. e)dohovoru. Z uvedených článkov ústavy a dohovoru vyplývajú právne záruky pozbavenia osobnej slobody, teda garancie určujúce, aby bolo pozbavenie osobnej slobody zákonné a v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Osobitosťou systému ochrany práva na osobnú slobodu je aj to, že okrem záruk výslovne ustanovených v uvedených článkoch ústavy a dohovoru sa na jeho realizáciu uplatňujú aj iné práva chránené ďalšími článkami ústavy a dohovoru, konkrétne ide predovšetkým o záruky spravodlivého súdneho procesu, ktoré sú však v čl. 17 ods. 6 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm.
2. e)dohovoru priamo implikované (III. ÚS 422/2014). 23. Predmetom detenčného konania nie je spor medzi účastníkmi, ale ide o prieskum zákonnosti prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia a o prieskum prípustnosti jeho držania v zariadení. Konanie je mimosporovým konaním ovládaným vyšetrovacím princípom a je povinnosťou súdu, aby v súčinnosti s účastníkmi konania zistil skutočný stav veci v súlade s princípom materiálnej pravdy. Predmetu konania a skutočnosti, že fyzická osoba, ktorej bola obmedzená sloboda pohybu a styku s vonkajším svetom, má postavenie ,,slabšieho subjektu“, je potrebné prispôsobiť priebeh konania a realizáciu procesných úkonov v konaní základným normatívnym východiskám v tej najvšeobecnejšej rovine, ako aj základným princípom právnej úpravy civilného procesu s dôrazom na princíp právnej istoty (čl. 2 Základných princípov CSP), princíp rovnosti účastníkov konania spojeného so zabezpečením účinného prístupu k spravodlivosti (čl. 4 Základných princípov CMP) a princípu neformálnosti procesných úkonov (čl. 7 Základných princípov CMP). Z hľadiska priebehu konania možno identifikovať dve fázy konania, ktoré na seba nadväzujú. Pre obidve fázy je zásadná skutočnosť, že zdravotnícke zariadenie môže umiestneného vždy prepustiť, aj keď súd rozhodol, že existovali zákonné dôvody na prevzatie osoby do zariadenia. Prvou fázou je konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia a druhou o vyslovenie prípustnosti držania umiestneného v zdravotníckom zariadení, pričom tieto prebiehajú v zmysle princípu jednotnosti konania a súd nevydáva uznesenie o začatí druhej fázy konania (Smyčková, R., Števček,M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. I. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2017, 838 s.). 24.

§ 262ods.

1 až 3 CMP súd rozhodne o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia uznesením bez nariadenia pojednávania. Súd vydá uznesenie do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody umiestneného. Súd doručí uznesenie umiestnenému v zdravotníckom zariadení do 24 hodín od jeho vydania, najneskôr však do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody.

1. Dovolací súd posudzujúc uplatnené námietky týkajúce sa zachovania lehoty piatich dní na vydanie uznesenia o prípustnosti držania v zdravotníckom zariadení a jeho doručenie umiestnenému v zdravotníckom zariadení do 24 hodín od jeho vydania, najneskôr však do piatich dní od obmedzenia osobnej slobody konštatuje, že umiestnený uznesenie č. k. 17Pu/21/2024-13 z
2. novembra 2024 prevzal dňa
3. novembra 2024, ktorá skutočnosť je nepochybná a vyplýva z pripojenej doručenky (v spise na č. l. 15). V danom prípade i napriek procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý mailom požiadal o doručenie predmetného uznesenia umiestnenému prostredníctvom zdravotníckeho zariadenia (v spise na č. l. 17), ich následne oznámenie mailom o prevzatí uznesenia, nemožno považovať za zachovanie zákonnej lehoty na jeho doručenie vyplývajúcej z ustanovenia § 262 ods. 3 CMP. Efektivita procesného postupu musí byť zachovaná aj v súvislosti s doručovaním rozhodnutia, ktoré sa účastníkom doručuje do vlastných rúk. V kontexte uvedeného sa preto dovolací súd nestotožnil s posúdením uplatnenej námietky odvolacím súdom, ktorý v bode
4. napadnutého rozhodnutia dôvodil, že ,,zdravotnícke zariadenie oznámilo súdu prvej inštancie doručenie uznesenia o prípustnosti prevzatia umiestnenému dňa
5. novembra
6. Na základe elektronickej komunikácie bolo zrejmé, že umiestnený mal doručené uznesenie a získal vedomosť o rozhodnutí o prípustnosti prevzatia z
7. novembra 2024“. Preukazujúca doručenka o prevzatí uznesenia o prípustnosti prevzatia umiestneným dňa
8. novembra 2024, obsahuje všetky náležitosti vyžadované právnymi predpismi, preto ako verejná listina preukazuje skutočné doručenie rozhodnutia súdu nie v lehote piatich dní od obmedzenia osobnej slobody umiestneného bez jeho súhlasu dňa
9. novembra 2024, ktorý procesný postup nie je v súlade s § 262 ods. 3 CMP v spojení s právom na spravodlivý proces zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. V súvislosti s doručovaním vydaných uznesení v prvej fáze detenčného konania, dovolateľ dôvodne namietal aj procesný postup súdu prvej inštancie, týkajúci sa ustanovenia mu procesného opatrovníka uznesením č. k. 17Pú/21/2024-11 z
11. novembra 2024, ktoré bolo umiestnenému doručované spolu s rozhodnutím o prípustnosti prevzatia, ktoré prevzal dňa
12. novembra
13. 27.

§ 256

CMP súd môže ustanoviť procesného opatrovníka umiestnenému aj vtedy, ak to považuje za potrebné na ochranu jeho záujmov, najmä ak má pochybnosti, či má umiestnený spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. 28. Ustanovenie procesného opatrovníka súdom v konaniach o prevzatie prípustnosti prichádza do úvahy výlučne z procesných dôvodov, preto je v záujme umiestneného, aby bol ustanovený procesný opatrovník na začiatku konania po prevzatí do zdravotníckeho zariadenia a vystupoval v konaní až dovtedy, kým súd nerozhodne inak. V danom prípade jeho ustanovenie spolu s rozhodnutím o prípustnosti prevzatia umiestneného do zdravotníckeho zariadenia vykazuje znaky nesprávneho procesného postupu súdu. Z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) vyplývajú zásady, ktoré majú byť rešpektované ako conditio ad minimi v každej vnútroštátnej úprave. Vyžaduje sa podmienka, (

1. i)aby zbavenie slobody bolo v súlade so zákonom, ktorá sa vzťahuje na hmotnoprávnu, ako aj na procesnoprávnu úpravu detencie; právna úprava musí byť konzistentná s účelom čl. 5 dohovoru a musí zabezpečiť dostatočnú ochranu jednotlivcov pred svojvôľou štátu (Winterwerp proti Holandsku 1979, Witold Litwa proti Poľsku 2000, ako aj Van Der Leer proti Holandsku 1990), (
2. ii)zákonom určený orgán majúci súdny charakter musí rozhodnúť v zákonom stanovených lehotách, ak tieto lehoty nedodrží, bude sa vždy jednať o nezákonné zbavenie slobody (Tkáčik proti Slovensku 2004, Karol Tám proti Slovensku 2004); (iii) duševne chorá osoba musí mať v konaní ustanoveného zástupcu a to od začiatku konania. Nestačí, aby bol zástupca ustanovený súčasne s doručením rozhodnutia súdu o zákonnosti zbavenia slobody. Povinnosť zabezpečiť duševne chorej osobe zástupcu leží na pleciach štátu, túto povinnosť má štát aj v prípade, ak duševne chorá osoba v priebehu konania o ustanovenie zástupcu nepožiadala (Megyeri proti Nemecku 1992). 29. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP, spočívajúcu v porušení zachovania zákonnej lehoty na doručenie uznesenia o prípustnosti prevzatia vyplývajúcej z § 262 ods. 3 CMP, ako aj z dôvodu ustanovenia procesného opatrovníka spolu s rozhodnutím o prípustnosti prevzatia, preto z týchto dôvodov je dovolanie nielen prípustné, ale aj dôvodné. Porušenie procesnoprávnych záruk detenčného konania, ktorého účelom nie je formálne dodržanie jednotlivých procesných ustanovení CMP, alebo lehôt, ale v súlade s princípom právnej istoty (čl. 2 Základných princípov CSP) a princípom rovnosti účastníkov konania spojeného so zabezpečením účinného prístupu k spravodlivosti (čl. 4 Základných princípov CMP), postupovať v konaní tak, aby nedochádzalo k obmedzeniu osobnej slobody v rozpore s čl. 17 ods. 6 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm.
4. e)dohovoru, a tým k porušeniu práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. 30. Napokon za dôvodné považoval dovolací súd aj námietky týkajúce sa náležitého nevysporiadania sa odvolacím súdom s podstatnými uplatnenými námietkami spojenými s právom na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ako aj s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, na ktorú dovolateľ v odvolaní poukázal (§ 387 ods. 3 CSP). Aj v prípade, ak sa chcel odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, mal odklon dôkladne odôvodniť (§ 393 ods. 3 CSP). 31. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M. Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1296 s.). 32. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 33.

judikatúry ESĽP platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z

1. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z
2. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z
3. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z
4. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z
5. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016).
6. Vzhľadom na uvedené relevantné dôvody, dovolací súd už neposudzoval ďalšie uplatnené námietky v zmysle § 420 písm. f) CSP, ani vecne neposudzoval uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 CSP. 35.

§ 264

CMP zdravotnícke zariadenie je vždy oprávnené umiestneného prepustiť, a to aj keď súd rozhodol, že prevzatie do zdravotníckeho zariadenia bolo prípustné.

1. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie uznesením č. k. 17Pu/21/2024-77 zo
2. februára 2025 zastavil konanie z dôvodu prepustenia umiestneného zo zdravotníckeho zariadenia dňa
3. januára 2025 na adresu trvalého bydliska; o trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 52 CMP.
4. V danom prípade i napriek prepusteniu umiestneného zo zdravotníckeho zariadenia a následnému zastaveniu konania, dovolací súd posúdením dôvodnosti podaného dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné z dôvodov uvedených v bodoch 24 až 30 odôvodnenia. V zmysle judikatúry ESĽP, v prípade ak súd nerozhodne o prípustnosti prevzatia dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru. V rozsudku ESĽP vo veci Karol Tám proti Slovensku z
5. júna 2004, súd konštatoval porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného i z dôvodu, že súd nerozhodol o zákonnosti prevzatia umiestneného, ale konanie zastavil z dôvodu prepustenia umiestneného.
6. Nadväzujúc na uvedené preto dovolací súd v súlade s ustanovením § 449 ods. 3 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie tak, že vyslovil neprípustnosť prevzatia E. K., narodeného X. E. XXXX, Y., X. XXXX/X do Psychiatrickej liečebne Sučany dňa
7. novembra
8. Procesné pochybenia súdov nižších inštancií nemožno nahradiť ďalším konaním a rozhodnutím, preto dovolací súd rozhodol o neprípustnosti prevzatia dovolateľa do zdravotníckeho zariadenia formou zmeny napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie. Len uvedený postup dovolacieho súdu sa javí ako účinný rámec ochrany základných práv dovolateľa

čl. 17 ods. 6 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, ktorých porušenie v podanom dovolaní namietal (m. m. nález ústavného súdu z

1. mája 2021 sp. zn. III. ÚS 55/2021).
2. O nároku na náhradu trov konania dovolací súd rozhodol v súlade s § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP.
3. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:
4. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.