← Slovensko

určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/40/2025 Identifikačné číslo spisu: 6318201606 Dátum vydania rozhodnutia: 04.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6318201606.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1/ X. T., narodený dňa XX.XX.XXXX, J. Y. XXX/XX, XXX XX G. G., 2/ Ľ. O., narodený X.X.XXXX, J. E. J., E. XXX/XX, W.. C. O., narodený XX.X.XXXX, J. E. J., L. K. Y. XXX/XX, C.. O. E., rodená O., L. XX.X.XXXX, J. Y. XXX/X, C., ako právni nástupcovia pôvodnej žalobkyne 2/ C.. C. O., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy J. Y. XX, XXX XX C., 3/ I. T., narodený dňa XX.XX.XXXX, J. J.Á. X, XXX XX G. G., 4a/ Y. Y., narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/XX, T., XXX XX G. X, Č. O., a 4b/ L. W., narodená dňa XX.XX.XXXX, J. K. XXX/XX, D., XXX XX G. X, Č.R. O., všetci zast. JUDr. Vierou Žembovou, advokátkou so sídlom ČSA 5, 977 01 Brezno, proti žalovanej: E. C., narodená dňa XX.XX.XXXX, J. G.. D.O. XX, XXX XX J. J., zast. JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom, so sídlom Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. BR-9C/21/2018, o dovolaní žalobcov a žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/150/2023 z

  1. júla 2024, takto rozhodol: V dovolacom konaní p o k r a č u j e s právnymi nástupcami žalobkyne 2/ Ľ. O., narodeným X.X.XXXX, bytom v J., E. XXX/XX (synom poručiteľky), W.. C.L. O., narodeným XX.X.XXXX, bytom E. J., L. K. Y. XXX/XX, (synom poručiteľky), C.. O. E., rodenou O.M., narodenou XX.X.XXXX, J. Y. XXX/X, C. (dcérou poručiteľky) a Slovenskou republikou - Okresným súdom Banská Bystrica. Dovolanie žalobcov o d m i e t a. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. júla 2024 sp. zn. 15Co/150/2023 v časti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určil, že nehnuteľnosť v celosti zapísaná na žalovanú na LV č. XXX, kat. úz. G. G., obec G. G., okres J., v registri ,,C“ - parciel ako parcela C-KN 556 zastavané plochy a nádvoria o výmere 460 m2, patrí v podiele 1/12-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/12-iny patrí do dedičstva po neb. S. T., rod. G., narodenej XX. X. XXXX, zomrelej dňa XX. X. XXXX z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Odôvodnenie
  3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“) napadnutým rozsudkom sp. zn. 15Co/150/2023 z
  4. júla 2024 vo výroku I. zmenil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) č. k. 9C/21/2018-374 z
  5. septembra 2022, ktorým tento zamietol žalobu v celom rozsahu tak, že určil, že nehnuteľnosť v celosti zapísaná na žalovanú na LV č. XXX, kat. úz. G. G., obec Pohronská Polhora, okres Brezno, v registri ,,C“ - parciel ako parcela C-KN 556 zastavané plochy a nádvoria o výmere 460 m2, patrí v podiele 1/12-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X.. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/12-iny patrí do dedičstva po nebohej S. T., O.. G., narodenej XX. X. XXXX, zomrelej K. XX. X. XXXX a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo výroku II. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobcom 1/, 2/, 3/, 4a/ a 4b/ v rozsahu 60 %, na úhradu ktorých, žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/, 2/, 3/, 4a/ a 4b/ v rozsahu 60 %, ktoré sú žalobcovia povinní uhradiť spoločne a nerozdielne.
  6. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že podiely v nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. G. G., zapísané u Okresného úradu v Brezne, odbor katastrálny a to: - podiel v nehnuteľnosti vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3-iny zapísaný na žalovanú na LV č. XXXX v registri „C“ - parciel ako dom s. č. XXX stojaci na parcele C-KN 558 patrí v podiele 1/6-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/6-iny patrí do dedičstva po neb. S. T., O.. G., narodenej XX. X. XXXX, zomrelej dňa XX. X. XXXX - podiel v nehnuteľnosti vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/3-iny zapísaný na žalovanú na LV č. XXXX v registri „E“ parciel ako parcela E-KN 16873 zastavané plochy a nádvoria o výmere 96 m2 patrí v podiele 1/6-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/6-iny patrí do dedičstva po neb. S. T., rod. G., narodenej XX. X. XXXX, zomrelej dňa XX. X. XXXX - nehnuteľnosť v celosti zapísaná na žalovanú na LV č. XXXX E. registri ,,E“-parciel ako parcela E-KN 16877 zastavané plochy a nádvoria o výmere 42 m2 patrí v podiele 1/2-ice do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/2-ice patrí do dedičstva po neb. S. T., rod. G., narodenej XX. X. XXXX, zomrelej dňa XX. X. XXXX - podiel v nehnuteľnosti vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/3-iny zapísaný na žalovanú na LV č. XXXX v registri „E“- parciel ako parcela E-KN 16878 zastavané plochy a nádvoria o výmere 67 m2 patrí v podiele 1/3-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/3-iny patrí do dedičstva po neb. S. T., rod. G.j, narodenej XX. X. XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX - nehnuteľnosť v celosti zapísaná na žalovanú na LV č. 205 v registri ,,C“ - parciel ako parcela C-KN 556 zastavané plochy a nádvoria o výmere 460 m2 patrí v podiele 1/8-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/8-iny patrí do dedičstva po neb. S. T., rod. G., narodenej XX. X. XXXX, zomrelej dňa XX. X. XXXX, alternatívne sa u parcely C-KN 556 zastavané plochy a nádvoria o výmere 460 m2 domáhali učenia takto: - nehnuteľnosť v celosti zapísaná na žalovanú na LV č. XXX v registri ,,C“ - parciel ako parcela C-KN 556 zastavané plochy a nádvoria o výmere 460 m2 patrí v podiele 1/12-iny do dedičstva po nebohom E. T., narodenom X. XX. XXXX, zomrelom X. XX. XXXX a v podiele 1/12-iny patrí do dedičstva po neb. S. T., rod. G., L. XX. X. XXXX, X. K. XX. X. XXXX. 2.
  7. Poukázal na to, že žalobcovia, vo vzťahu k rodinnému domu s. č. 105 a k pozemkom - parcela E-KN 16873, parcela E-KN XXXXX a parcela E-KN XXXXX, tvrdili, že ich právni predchodcovia E. T. a S. T. držali predmetné nehnuteľnosti v celosti dobromyseľne od roku 1943, kedy do dobromyseľnej držby vstúpili titulom kúpnej zmluvy uzavretej dňa
  9. 1943 s predávajúcimi I. C. a jeho manželkou N.. Táto ich dobromyseľná držba trvala až do smrti E. T. a nebola nikým rušená. V dobromyseľnej držbe týchto nehnuteľností pokračovala manželka E. T. S. T. a ich syn X. T. (žalobca 1/), ktorý predmetné nehnuteľnosti do dnešného dňa obýva spolu so svojou rodinou a aj nerušene užíva. Vydržacia doba preto podľa tvrdenia žalobcov začala plynúť ich právnym predchodcom od
  11. 1943, kedy bola uzavretá kúpna zmluva. 2.
  12. Súd prvej inštancie, s ohľadom na začiatok plynutia vydržacej doby a dátum, ku ktorému žalobcovia tvrdili, že k vydržaniu malo dôjsť - ku dňu
  14. 1960, aplikoval na daný skutkový a právny stav právnu úpravu platnú a účinnú na území Slovenska do
  16. 1964, a to zák. č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení. Na základe vykonaného dokazovania mal potom za preukázané, že žalobcovia preukázali faktické ovládanie veci ich právnymi predchodcami, ako aj ich vôľu nakladať s vecou ako so svojou, pričom tieto práva vykonávali po zákonom požadovanú dobu, počas ktorej neboli v užívaní týchto nehnuteľností nikým rušení. Žalobcovia však nepreukázali dobrú vieru ich právnych predchodcov, že im takto označené nehnuteľnosti aj skutočne vlastnícky patria v celosti. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa
  18. 1943, a to z bodu
  19. totiž jednoznačne vyplývalo, že E. T. a S. T. od predávajúcich odkúpili ich podiely z podielového spoluvlastníctva v nehnuteľnostiach zaznačených v pozemno-knižných hárkoch obce Brezno n/Hronom 4025, m. č. XXXXX pod B41/a, 41/b, č. hárku XXXXX m. č. XXXXX, XXXXX pod B3/a, 3/b. Pokiaľ aj žalobcovia poukazovali na bod
  20. tejto zmluvy, kde jej účastníci zhodne uviedli, že predmetom „kúpo-predaja“ je jedna izba, jedna kuchyňa, maštaľ a záhradka, ako aj čiastka z dvora, tento bolo potrebné vykladať v kontexte s bodom
  21. zmluvy, kde bolo jasne uvedené, čo predávajúci predávali a čo kupujúci nadobúdali. Predmetné nehnuteľnosti sú v súčasnosti vedené na LV č. XXXX, XXXX, XXXX k. ú. G. G. tiež v podielovom spoluvlastníctve právnych nástupcov bývalých pozemno-knižných spoluvlastníkov. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že o vlastníckom práve k spoluvlastníckemu podielu 1/3 k rodinnému domu s. č. 105 Okresný súd Banská Bystrica právoplatne rozhodol rozsudkom zo dňa
  23. 2013 č. k. 2C/268/2010-201, právoplatným dňom
  25. 2017, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
  27. 2017 č. k. 13Co/440/2016-229, v zmysle ktorých bolo určené, že S. E., O.. T. (matka žalovanej) je spoluvlastníčkou rodinného domu s. č. 105, postaveného na parcele 558, zapísanom na LV č. XXX, ktorý je vedený na Okresnom úrade Brezno, katastrálny odbor, k. ú. G. G., na LV č. XXX, a to v 1/
  28. V predmetnom konaní sp. zn. 2C/268/2010 ako žalobca, vystupoval žalobca 1/ X. T., pričom súd v rámci tohto konania považoval nárok právnej predchodkyne žalovanej za dostatočne preukázaný. Žalobca v tomto konaní, napriek jeho vedomosti u uplatnenom nároku, ničím nepreukázal, ako nadobudli, prípadne mohli nadobudnúť jeho právni predchodcovia podiel vo výške 1/3, ktorý podľa pk. zápisnice patril právnym predchodcom žalovanej. Súd v tomto konaní konštatoval, že nebolo preukázané, že by I. T. G. (právny predchodca žalovanej) svoj podiel na nehnuteľnostiach zapísaných v pk. zápisnici previedol na tretiu osobu. 2.
  29. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie v tomto konaní uzavrel, že u žalobcov neboli splnené všetky podmienky stanovené zákonom na to, aby bolo možné určiť, že vlastnícke právo k sporným pozemkom im vzniklo vydržaním, pretože tu absentovala dobromyseľnosť ich právnych predchodcov, že im toto právo počas celej doby vydržania skutočne výlučne patrilo. 2.
  30. Vo vzťahu k parcele E-KN XXXXX súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia v konaní nijakým spôsobom nezdôvodnili a ničím nepreukázali ako nadobudli, prípadne mohli nadobudnúť ich právni predchodcovia vlastnícke právo k predmetnej parcele, keď z pozemkovoknižného výpisu vyplývalo, že táto parcela (E-KN 16877) bola evidovaná v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXXX, pričom vlastníctvo k nej svedčilo pod B12 I. T. v 52/60, pod B20/a I. T. G. v 1/60, pod B20/b M. T.Í. rod. L. v 1/60 a pod B22 I. T.Í. G. v 6/
  31. Z týchto zápisov v pozemkovej knihe, ako aj dedičskými rozhodnutiami po poručiteľovi I. T. (D 461/74 zo dňa
  32. 8.1974) a po poručiteľke M. T., rod. L. (D 64/82 zo dňa 29.1.1982). Z uvedeného mal súd prvej inštancie preukázané, že vlastnícke právo k predmetnej parcele E-KN 16877 v celosti svedčí v prospech právnych predchodcov žalovanej. 2.
  33. Ohľadne parcely C-KN 556, mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetný pozemok nadobudla žalovaná na základe darovacej zmluvy V-835/93 zo dňa
  35. 1993, ktorou jej pozemok darovala jej matka S. E.. Podľa spôsobu využitia uvedeného pozemku, podľa listu vlastníctva, tento je charakterizovaný ako pozemok, na ktorom je spoločný dvor. Spoločný dvor parcela C-KN č. XXX bola na list vlastníctva č. XXX zapísaná na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  37. 1993 sp. zn. 10C/40/92, ktorým tento súd určil, že matka žalovanej je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených v pk. zápisnici č. 15454, ktoré podľa geometrického plánu č. 244-10-91 zo dňa
  39. 1991 zodpovedajú parcelám EN č. XXX, XXX, XXX, XXX S. XXX. Uvedený rozsudok však nezohľadňoval skutočnosť, že spoločný dvor bol zapísaný nielen v pk. zápisnici č. XXXXX, ale aj v pk. zápisnici č. XXXX, XXXXX S. XXXX, a teda, že spoluvlastnícky patril aj ostatným spoluvlastníkom zapísaným v týchto zápisniciach. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že časť spoločného dvora prináležala aj vlastníkom, ktorí svoje vlastnícke právo odvodzovali zo zápisnice 1025, a preto patril aj právnym predchodcom žalobcov. Súd prvej inštancie však prisvedčil argumentácii žalovanej, ktorá v konaní uplatnila procesnú obranu v tom smere, že ako dobromyseľná a oprávnená držiteľka ten podiel na parcele C-KN č. XXX, ktorý si v konaní uplatňujú žalobcovia, vydržala, pričom jej vydržacia lehota by uplynula najneskôr
  42. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že žalovaná nadobudla tento pozemok v celosti, keďže bol majetkovoprávne vysporiadaný rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  44. 1993 v súdnom konaní sp. zn. 10C/40/92 a následne aj zapísaný na list vlastníctva. Žalovaná mala dôveru v tento zápis do katastra nehnuteľností. Najneskôr od
  46. 1993 tak pozemok užívala v dobrej viere, že jej tento pozemok vlastnícky v celosti patrí. Súd prvej inštancie poukázal na právnu úpravu katastra nehnuteľností, kde podľa § 68 zák. č. 192/1995 Z. z., je upravené, že údaje v katastri nehnuteľností evidované na listoch vlastníctva sú verejné, a teda zo strany žalobcov alebo ich právnych predchodcov bolo možné kedykoľvek po dni
  48. 1993 uplatňovať svoje nároky ohľadne tohto pozemku. Žalobca 1/ si svoj nárok uplatnil až žalobou podanou dňa
  50. 2010 v konaní vedenom na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 2C/268/
  51. Súd prvej inštancie preto prisvedčil argumentácii žalovanej, že konanie žalobcov bolo v tomto smere nedbalé, a vzhľadom na takýto postoj žalobcov, mal za to, že vlastníckemu právu žalovanej k parcele C-KN XXX je potrebné poskytnúť ochranu pred žalobcami aj s ohľadom na princíp ochrany dobrej viery, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/
  52. S prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti, ako aj na individuálne okolnosti prejednávanej veci, súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade vyššie riziko majú niesť žalobcovia ako nedbalí vlastníci než žalovaná ako nadobúdateľ v dobrej viere a z uvedených dôvodov považoval uplatnený nárok žalobcov aj vo vzťahu k parcele C-KN XXX za nedôvodný.
  53. Odvolací súd, vychádzajúc zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu, ako aj doplnením dokazovania obsahom súdneho spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10C/40/1992 (kedy súd prvej inštancie síce tento dôkaz vykonal, avšak z neho nevyvodil žiadne skutkové zistenia) dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti odvolania žalobcov. 3.
  54. Odvolací súd poukázal na to, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo dňa
  55. decembra 2010, R 32/2011). 3.
  56. Uviedol, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval vo veci príslušné ustanovenia stredného Občianskeho zákonníka, zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník účinného v čase, kedy malo dôjsť podľa tvrdení žalobcov k vydržaniu, to znamená ku dňu
  59. Podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Občiansky zákonník z roku 1950 v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145; išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Z intertemporálneho ustanovenia (§ 566) vyplývalo, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred
  60. januárom 1951, najneskoršie
  61. januára 1961, t. j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku 1950, počítanej od
  62. januára
  63. V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred
  64. januárom 1951, t. j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku
  65. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. 3.
  66. Žalobcovia tvrdili, že ich právni predchodcovia E. T. a S. T. držali predmetné nehnuteľnosti v celosti dobromyseľne od roku 1943, kedy vstúpili do dobromyseľnej držby titulom kúpnej zmluvy uzavretej dňa
  68. 1943 s predávajúcimi I. C. a jeho manželkou N.. V dobromyseľnej držbe týchto nehnuteľností pokračovala manželka E. T. S. T. a ich syn X. T. (žalobca 1/), ktorý predmetné nehnuteľnosti do dnešného dňa obýva spolu so svojou rodinou a aj nerušene užíva. Vydržacia doba preto podľa tvrdenia žalobcov začala plynúť ich právnym predchodcom od
  70. 1943, kedy bola uzavretá kúpna zmluva. Súd prvej inštancie potom správne vyhodnotil, že vo veci nebola splnená podmienka dobromyseľnosti, pretože z kúpnej zmluvy (bod 1.) vyplývalo, že E. T. a S. T. od predávajúcich Jozefa C. C. a jeho manželky N. C. odkúpili len podiely v nehnuteľnostiach zaznačených v pozemno-knižných hárkoch obce Brezno n/Hronom 4025, m. č. XXXXX pod B41/a, 41/b, č. hárku 19096 m. č. XXXXX, XXXXX pod B3/a, 3/b. Preto bolo potrebné bod
  71. predmetnej zmluvy vykladať tak ako uviedol súd prvej inštancie, a to v súvislosti s bodom
  72. tejto zmluvy, ktorý presne špecifikoval, čo predávajúci predali a čo kupujúci nadobudli. 3.
  73. Ďalej odvolací súd poukázal na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav (ods. 34, 18, 19 rozsudku), a to na obsah pozemkovoknižnej zápisnice č. XXXX, z ktorého pri majetkovej podstate parc. č. XXXXX, XXXXX S. XXXXX (dom 121 so spoločným dvorom), vyplýval zápis vlastníctva pod B42a E. T. v 1/3, pod B42b S. T. v 1/3 a pod B43 I. T. G.T. v 1/
  74. Zo zápisov v pozemkovej knihe bolo potom zrejmé, že k zapísaniu E. a S. T. došlo až v nadväznosti na kúpnu zmluvu zo dňa
  76. 1943, ktorú títo uzavreli s predávajúcimi I. C. „.“ a manželkou N. C.L. O.. Q., ktorí 2/3 nehnuteľností nadobudli podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 19.02.
  77. I. T. G. svoj 1/3 -nový podiel nadobudol od T. T. a jeho manželky C., O.. I.. Podľa kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
  79. 1942 predávajúci T. T. predal I. T. G. nehnuteľnosti, resp. čiastky z nehnuteľností zapísané v pozemkovej knihe obce Brezno ako aj superdifikáty vystavené, s hospodárskymi budovami vystavenými na nehnuteľnostiach č. hárku 4024, č. hárku 4025 (m. č. XXXXX), č. hárku 19096 (m. č. XXXXX, XXXXX), č. hárku 8126 (m. č. 16872, 16881). Touto zmluvou bolo súčasne zriadené vecné bremeno práva doživotného bývania pre I. X. a pre T. T.. Naviac aj z pozemkovoknižného výpisu zvláštneho zo dňa
  81. 1954 vyplýval zápis: číslo zápisnice 4025, majetková podstata parcelné číslo XXXXX, dom č. XXX s dvorom (dvor je spoločný s domami číslo XXX, XXX/a S. XXX/b podľa zápisníc 10075, 8126 a 15454) vlastníctva pre E. T. v 1/3 a jeho manželky S. T. v 1/3 a I. T. G. 1/3, číslo zápisnice 19096, majetková podstata par. č. XXXXX S. XXXXX, ako aj zápis vlastníctva pre E. T. E. X/X, S. T. v 1/6 a I. T. G. E. X/X. 3.5 Vzhľadom na uvedené zápisy jednotlivých podielov v pozemkovoknižných zápisniciach, ale aj na jednoznačné znenie kúpnej zmluvy, nebolo podľa odvolacieho súdu možné z objektívneho hľadiska vyhodnotiť, že na strane právnych predchodcov žalobcov bola dobromyseľnosť, teda že boli ohľadom svojho práva v omyle, ktorý je ospravedlniteľný. Posúdenie, či držiteľ bol alebo nebol dobromyseľný, bolo potrebné hodnotiť objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a bolo potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je neospravedlniteľný (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
  82. októbra 2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009). Táto zásada, ktorá vyplýva zo samotnej podstaty práva, platila aj v ťažkých vojnových časoch, pričom nebolo možné opomenúť, že vydržiteľ musel byť dobromyseľný počas celého priebehu vydržacej doby, teda musel byť v ospravedlniteľnom omyle počas celej vydržacej doby. 3.
  83. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru o neexistencii dobromyseľnosti na strane právnych predchodcov žalobcov ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním k predmetným nehnuteľnostiam v celosti. Zároveň súd prvej inštancie vo vzťahu k parcele E-KN XXXXX dospel k správnemu záveru, že žalobcovia v konaní nijakým spôsobom nezdôvodnili a ničím nepreukázali ako nadobudli, prípadne ich právni predchodcovia mohli nadobudnúť, vlastnícke právo k predmetnej parcele, keďže z pozemkovoknižného výpisu zvláštneho vyplývalo, že táto parcela E-KN XXXXX bola evidovaná v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXXX, pričom zápis vlastníctva k nej, svedčil pod B12 I. T. v 52/60, pod B20/a I. T. G. v 1/60, pod B20/b M.B. T. O.. L. v 1/60 a pod B22 I. T. G. v 6/
  84. Z týchto zápisov v pozemkovej knihe, ako aj dedičskými rozhodnutiami po poručiteľovi I. T. (D 461/74 zo dňa 05.08.1974) a po poručiteľke M.Í. T., O.. L. (D 64/82 zo dňa 29.01.1982). 3.
  85. Pokiaľ išlo o spoločný dvor, žalobcovia tiež tvrdili, že ich rodičom patril podiel minimálne v 1/8, resp. 1/12, čo odvodzovali od toho, že ak boli ich rodičia zapísaní v pk. zápisnici 4025 v podiele 2/3, tak v pomere k celku aj podľa kúpnej zmluvy aj podľa zápisov v pozemkovej knihe, im patril spoločne tento podiel. Žalovaná tvrdila, že žalobcovia sa zmätočne domáhajú podielu, ktorý ich právnym predchodcom nikdy nepatril. 3.
  86. Odvolací súd v tomto smere za správne, označil závery súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovanie zistil, že z kúpnej zmluvy z
  88. 1943, z pozemkovoknižnej zápisnice č. XXXX, aj vyjadrenia správy katastra vyplynulo, že predmetný dvor (ktorý bol spoločný s domami č. 119, 120a a 120b) spoluvlastnícky nadobudli právni predchodcovia žalobcov. Uviedol, že z oznámenia správy katastra Brezno vyplynulo, že spoločný dvor pozemkovoknižne spoluvlastnícky patril vlastníkom zapísaným v pk. zápisniciach č. XXXX, XXXXX, XXXX, XXXXX v príslušných spoluvlastníckych podieloch znížených o 1/
  89. Až na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
  90. februára 1993 sp. zn. 10C 40/92 bola na LV č. XXX zapísaná S. E. ako výlučná vlastníčka nehnuteľností vedených v pk. zápisnici č. XXXXX, ktoré podľa geometrického plánu č. 244-10-91 zo dňa 11.10.1991 zodpovedali parcelám EN č. XXX, XXX, XXX, XXX S. XXX, pričom podľa správy katastra nebola v rozsudku zohľadnená skutočnosť, že spoločný dvor bol pôvodne okrem pk. zápisnice č. XXXXX citovanej v rozsudku aj v pk zápisniciach č. XXXX, XXXXX a XXXX, a teda, že tento spoluvlastnícky patril aj ostatným spoluvlastníkom, resp. ich právnym nástupcom zapísaným v týchto zápisniciach. 3.
  91. Odvolací súd poukázal na to, že na Okresnom súde Banská Bystrica bolo pod sp. zn. 10C/40/1992 vedené konanie o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, na základe žaloby žalobkyne S. E. (právnej predchodkyne žalovanej) proti žalovaným 1/ I. T., bytom C., Y. Č..X, 2/. S. O., bytom G. G., A.. G. Č.. X, 3/ neznámym dedičom po V. T., 4/ neznámym dedičom po I. T., 5/ neznámym dedičom po S. T.. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
  92. februára č. k. 10C 40/92-52 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z
  93. apríla 1993 č. k. 10C/40/92-36 určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností vedených v pozemno-knižnej zápisnici, katastrálne územie Pohronská Polhora, č. zápisnice XXXXX, ktoré zodpovedajú podľa geometrického plánu súkromnej zamestnaneckej kancelárie zememeračskej kancelárie D. S. I. č. z. 244-10-91-241 zo dňa
  95. 1991, parc. EN XXX - zastavaná plocha o výmere 42 m2 , EN 565 - zastavaná plocha o výmere 62 m2 , EN 554 - zastavaná plocha o výmere 65 m2 , EN 556 - zastavaná plocha o výmere 460 m2 , EN 551- záhrada o výmere 24 m2 , EN 566- záhrada o výmere 174 m2 , EN 547- záhrada o výmere 130 m 2 a EN 549 - zastavaná plocha o výmere 53 m
  96. 3.
  97. Odvolací súd, po zopakovaní dokazovania obsahom predmetného súdneho spisu (sp. zn. 10C/40/1992) mal v tomto konaní za preukázané, že právna predchodkyňa žalovanej (jej matka S. E.) ako žalobkyňa v danom konaní zobrala žalobu späť v časti týkajúcej sa parc. č. CKN 556 o výmere 460 m2, teda práve v časti spoločného dvora, ktorému späťvzatiu súd vyhovel a na pojednávaní dňa
  99. 1992 uznesením pripustil zmenu žaloby. Predmetom daného konania tak prestal byť spoločný dvor, a to na základe dispozičného úkonu právnej predchodkyne žalovanej. Výrok rozsudku súdu v konaní sp. zn. 10C/40/1992 však nereflektoval na toto rozhodnutie o zmene žaloby. Táto chyba nebola odstránená a S. E. bola zapísaná do katastra nehnuteľností ako výlučná vlastníčka spoločného dvora. Následne ho napriek uvedenej chybe, o ktorej musela vedieť, darovala svojej dcére (žalovanej), ktorá sa v tomto konaní potom bránila tým, že mala dôveru v zápis v katastri a nič nenasvedčovalo tomu, že by akákoľvek iná skutočnosť svedčila o opaku. S tvrdením žalovanej, že nič nenasvedčovalo tomu, že by zápis v katastri nebol v poriadku, však odvolací súd nesúhlasil, pretože jej matka zobrala žalobu späť v časti týkajúcej sa spoločného dvora (ústne na pojednávaní a dodatočne aj písomne). Odvolací súd poukázal na to, že v predmetnom konaní prebehlo až osem pojednávaní, v ktorom žalobkyňa okrem podania žaloby, túto trikrát zmenila, ďalej navrhla doplnenie rozsudku a po právoplatnosti rozsudku a jeho zápise do katastra, následne spoločný dvor darovala svojej dcére (žalovanej) darovacou zmluvou zo
  102. S prihliadnutím aj na ďalšie podstatné okolnosti, a to užívanie spoločného dvora právnou predchodkyňou žalobcov, a to viac ako 10 rokov od uzatvorenia darovacej zmluvy až do jej smrti v r. 2004, tieto nasvedčovali tomu, že žalovaná musela mať objektívne pochybnosti o existencii svojho práva a to napriek tomu, že bolo zapísané na základe darovacej zmluvy do katastra nehnuteľností. 3.
  103. V tomto smere odvolací súd poukázal aj na nález Ústavného súdu SR z
  104. januára 2021 sp. zn. ÚS 510/2016 v zmysle ktorého „Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.“ Odvolací súd konštatoval, že s ohľadom na uvedené skutočnosti nebola na strane žalovanej dobromyseľnosť ako jedna z podmienok na vydržanie vlastníckeho práva. 3.
  105. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že v otázke prelomenia zásady „nemo plus iuris“ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe a to prostredníctvom uznesenia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z
  106. apríla 2021 sp. zn. 1 VObdo 2/2020, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky aj ako judikát R 56/2021, ktorý judikoval právne vety: I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. 3.
  107. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris - okrem zákonom predvídaných výnimiek - nie je teda podľa veľkého senátu možné odvodiť ani zo znenia ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého ako takého tiež nie je možné odvodiť uprednostnenie ochrany dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti pred ochranou jej vlastníka alebo aspoň pomerovanie medzi ochranou vlastníka veci a dobrou vierou ďalšieho nadobúdateľa. 3.
  108. Veľký senát napokon dospel k záveru, že „dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere.“ 3.
  109. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav v prípade podielu na nehnuteľnosti - spoločný dvor nesprávne právne vec posúdil, keď prisvedčil argumentácii žalovanej, že ako dobromyseľne žalobcami uplatnený podiel na spoločnom dvore vydržala s tým, že mala dôveru v zápis do katastra nehnuteľností a pozemok od
  111. 1993 užívala v dobrej viere, že jej tento vlastnícky v celosti patrí. Súd prvej inštancie síce vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa
  113. 2016, avšak podstatou konania v prípade ústavným súdom posudzovanej veci bola žaloba sťažovateľa, ktorou sa podľa § 78 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii domáhal vylúčenia nehnuteľností z konkurznej podstaty úpadcu. Ústavný súd tu neposudzoval porušovanie práva na ochranu majetku sťažovateľa ako dobromyseľného nadobúdateľa, ale vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie pre namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie za účelom opätovného právneho posúdenia a vecného odôvodnenia nového rozhodnutia. Táto skutočnosť následne umožnila, aby právne otázky nadobúdania vlastníckeho práva boli predmetom ďalšieho skúmania, ktoré bolo uzavreté v rámci všeobecných súdov práve rozhodnutím Veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2020 z
  114. apríla 2021 (R 54/2021). 3.
  115. Odvolací súd zároveň konštatoval, že súd prvej inštancie chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav v prípade podielu na nehnuteľnosti - spoločný dvor pri E. T. nesprávne vec právne posúdil aj z toho hľadiska, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, mal posúdiť, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa nemohli mať vplyv na rozhodnutie súdu. Súd prvej inštancie potom zohľadnil v prípade E. T. aj skutočnosti, ktoré nastali až po jeho smrti. E. T. bol ku dňu smrti spoluvlastníkom spoločného dvora ako to vyplývalo zo zistení súdu prvej inštancie „dvor (parcela C-KN č. XXX) pozemkovoknižne patril vlastníkom zapísaným v pk. zápisniciach č. XXXX, XXXXX, XXXX, XXXXX v príslušných spoluvlastníckych podieloch znížených o 1/4, pričom parcela č. XXX bola na LV č. XXX zapísaná na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica 10C 40/
  116. Uvedeným rozsudkom nebola zohľadnená skutočnosť, že spoločný dvor bol okrem pk. zápisnice 15454 aj v pk. zápisniciach č. 4025, 10075 a
  117. Časť spoločného dvora teda prináležala aj vlastníkom, ktorí svoje vlastnícke právo odvodzujú z pk. zápisnice 4025, a teda aj právnym predchodcom žalobcov“(viď ods. 66 rozsudku súdu prvej inštancie). Požadované určenie sa tu teda vzťahovalo ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemohli mať vplyv na rozhodnutie súdu o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. 3.
  118. Odvolací súd v ďalšom uviedol, že v prípade S. T. síce súd prvej inštancie správne prihliadal aj na skutočnosti, ktoré nastali počas jej života, tieto však nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že pokiaľ žalobcovia v odvolaní tvrdili, že ich matka ako aj oni samotní, boli presvedčení o dobromyseľnosti držby predmetných nehnuteľností po úmrtí otca s poukazom na rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Banskej Bystrici pod č. D 910/71 zo dňa 10.09.1971, ktoré ostalo podľa ich názoru súdom prvej inštancie nepovšimnuté, odvolací súd pripomenul, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj týmto rozhodnutím. Odvolací súd opätovne poukázal na vyššie uvedené jednoznačné zápisy v pozemkovoknižných zápisniciach a znenie kúpnej zmluvy, ktorej účastníčkou bola matka žalobcov, čo vylučovalo jej dobromyseľnosť v prípade nadobudnutia podielov na predmetných nehnuteľnostiach v celosti (rodinný dom s.č. 121 so spoločným dvorom, parc. č. XXXXX, parc. č. XXXXX). Len výnimočne možno právny omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
  119. októbra 2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009). Právna predchodkyňa žalobcov potom nebola dobromyseľná už pri vstupe do držby predmetných nehnuteľností, preto objektívne nemohla ani po rozhodnutí v dedičskom konaní po zomrelom E. T. pri bežnej opatrnosti nemať dôvodné pochybnosti o tom, že jej predmetné nehnuteľnosti patria v celosti. 3.
  120. Ohľadne poukazu žalobcov na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/484/2015, odvolací súd uviedol, že uvedený nález prioritne riešil otázky vydržania v prípade nedôsledností týkajúcich sa formálnych náležitostí prevodu nehnuteľností (absencia písomnej formy kúpnej zmluvy). Ústavný súd v uvedenom náleze považoval za podstatné zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. V posudzovanom prípade však súd prvej inštancie pri skúmaní dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov (ktorá bola odvodzovaná od uzatvorenia kúpnej zmluvy, a neskôr u právnej predchodkyne žalobcov aj od rozhodnutia v dedičskom konaní) dospel k záveru, že títo nemohli nadobudnúť objektívne presvedčenie o tom, že im sporné nehnuteľnosti v celosti patria, pretože vzhľadom ku všetkým okolnostiam (jednoznačnému zneniu kúpnej zmluvy, zápisom v pozemkovoknižných zápisniciach), je vylúčené ich akékoľvek dobromyseľné presvedčenie. 3.
  121. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcov, že súd prvej inštancie nevykonal obhliadku. Podľa odvolacieho súdu, postupoval súd prvej inštancie správne, keď nevykonanie tohto navrhovaného dôkazu náležite odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožnil. V pripojenom spise Okresného súdu Brezno sp. zn. 2C/268/2010, ktorým súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, sa totiž nachádzala fotodokumentácia a zápisnica z obhliadky predmetných nehnuteľností, súd prvej inštancie z nej v danom konaní vychádzal, a preto vykonanie ďalšej obhliadky aj s prihliadnutím na uvedené právne závery by bolo nadbytočné a nehospodárne. 3.
  122. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodol tak, že zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa spoločného dvora a určil, že nehnuteľnosť parcela C-KN XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 460 m2, v katastrálnom území G. G., patrí v podiele 1/12-iny do dedičstva po nebohom E. T., a v podiele 1/12-iny patrí do dedičstva po neb. S. T. s tým, že vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Veľkosť podielu 1/8 uplatnená v rámci alternatívneho petitu žaloby tak bola, ako uviedla žalovaná, nesprávna, pretože právnym predchodcom žalobcov patrila zo spoločného dvora zapísaného v štyroch pozemkovoknižných zápisniciach časť zodpovedajúca ich podielu 2/3 v pozemkovoknižnej zápisnici 4025, čo predstavuje u každého z nich podiel 1/12 zo spoločného dvora. 3.
  123. Odvolací súd potom zmenil napadnutý rozsudok aj v závislom výroku o trovách konania a určil nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalobcom v rozsahu 60 %, pretože bola úspešná v rozsahu 4/5 žaloby (podiel na rodinnom dome, na par. 16873, 16877, 16878) zatiaľ čo žalobcovia boli úspešní v rozsahu 1/5 (podiel na spoločnom dvore). Čistý úspech žalovanej potom predstavoval 3/5, čomu zodpovedá rozsah 60 %. 3.
  124. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP. Z hľadiska pomeru úspechu v rozsahu podaného odvolania boli žalobcovia úspešní v rozsahu 1/5 (podiel na spoločnom dvore), zatiaľ čo žalovaná bola úspešná v rozsahu 4/5 (podiel na rodinnom dome, na par. XXXXX, XXXXX, XXXXX), čistý úspech žalovanej potom predstavoval 60 %.
  125. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia aj žalovaná.
  126. Žalobcovia prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Uviedli, že určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v žalovanom rozsahu sa domáhali na tom skutkovom základe, že ich rodičia ešte v roku 1943 odkúpili riadnou kúpnou zmluvou z 10.11.1943 nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území G. G., zapísané v PKN zápisnici č. XXXX ako dom s pozemkom - parcelou XX XXX, ďalej nehnuteľnosti parcely zapísané v PKN zápisnici XX XXX - parcely XX XXX, XX XXX a podiel v spoločnom dvore od predávajúceho Jozefa Muránskeho a manželky Gizely za kúpnu cenu 25 000 Ks, pričom podľa kúpnej zmluvy bolo vložené vlastnícke právo v prospech ich rodičov dňa 2.12.
  127. Určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva sa domáhali na tom právnom základe, že ich právni predchodcovia nadobudli predmetné nehnuteľnosti za účinnosti uhorského obyčajového práva, platného od roku 1927 do roku 1951, podľa ktorého sa vyžadovala na vznik vlastníckeho práva vydržaním nerušená držba trvajúca 32 rokov. Po nadobudnutí účinnosti stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bolo možné vydržať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam po splnení podmienky nepretržitej oprávnenej držby v trvaní 10 rokov, pričom podľa prechodných ustanovení, lehota, ktorá začala bežať pred
  128. januárom 1951 skončí, ak tento zákon neustanovuje kratšiu lehotu najneskôr uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej od 1.1.1951, t. j. v danom prípade k dátumu 31.12.
  129. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol s tým, že žalobcovia síce preukázali faktické ovládanie veci ich právnymi predchodcami, ako aj vôľu nakladať s vecou ako svojou, tieto práva vykonávali po zákonom stanovenú dobu, pričom nikým neboli rušení v užívaní týchto nehnuteľností, avšak nepreukázali ich dobrú vieru, že im takto označené nehnuteľnosti skutočne vlastnícky patrili v celosti. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na znenie kúpnej zmluvy z 10.11.1943, keď z bodu 1/ tejto zmluvy jednoznačne vyplývalo, že E. T. a S. T. od predávajúcich odkupujú ich podiely v nehnuteľnostiach. Pokiaľ aj žalobcovia poukazovali aj na bod 2/ zmluvy, kde jej účastníci zhodne uviedli, že predmetom kúpy a predaja je 1 izba, 1 kuchyňa, maštaľ a záhradka, ako aj čiastka z dvora, tento je ale potrebné vykladať v kontexte s bodom 1/ zmluvy, kde je jasne uvedené, čo predávajúci predávali a čo kupujúci nadobúdali. Zároveň súd vo svojom odôvodnení poukázal na to, že o vlastníckom práve k spoluvlastníckemu podielu 1/3- iny k rodinnému domu súp. č. XXX Okresný súd Banská Bystrica právoplatne rozhodol rozsudkom z 25.10.2013 sp. zn. 2C/268/2010, právoplatným 8.3.
  130. Taktiež súd poukázal, že v danom konaní nárok právnej predchodkyne žalovanej bol dostatočne preukázaný, pričom žalobcovia ničím nepreukázali, ako nadobudli ich právni predchodcovia podiel vo výške 1/3- iny, ktorý patril právnym predchodcom žalovanej. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom sa v konaní nepodarilo produkovať také dôkazy, ktoré by relevantným spôsobom preukazovali dobromyseľnosť ich právnych predchodcov - nadobudnutie sporných nehnuteľností v celosti. Pokiaľ išlo o parcelu č. E-KN XXXXX tu mal súd za preukázané, že vlastnícke právo v celosti svedčí v prospech právnych predchodcov žalovanej a uplatnený nárok žalobcov vo vzťahu k tejto parcele považoval za nedôvodný. Súd prvej inštancie neuznal ani uplatnený nárok žalobcov vo vzťahu k parcele č. C-KN XXX, ktorá tvorí spoločný dvor, ktorá je vo výlučnom vlastníctve žalovanej, avšak v tejto časti odvolací súd žalobcom vyhovel. 5.
  131. Odvolací súd svoje rozhodnutie vo výroku „...vo zvyšnej časti žalobu zamieta“ t. j. ktorým nevyhovel návrhu žalobcov na určenie vlastníctva k ostatným nehnuteľnostiam v katastrálnom území Pohronská Polhora - domu s. č. 105, stojacemu na parcele C-KN 558, ako aj k ďalším parcelám registra - E- (parciel E-KN XX XXX, EKN XX XXX a E-KN XX XXX) odôvodnil tým, že súd prvej inštancie pri posudzovaní žalobného nároku postupoval správne. Odvolací súd bol zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že tu neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. V danom prípade absentovala dobromyseľnosť ich právnych predchodcov pri nadobúdaní predmetných nehnuteľností, ktorí od začiatku museli vedieť, že si kupujú len podiel na predmetných nehnuteľnostiach. Z kúpnej zmluvy z 10.11.1943 nemohli nadobudnúť presvedčenie, že si odkupujú nehnuteľnosti v celku, ale im muselo byť jasné, že si kupujú len podiel na týchto nehnuteľnostiach. Preto z objektívneho hľadiska nebolo možné vyhodnotiť ich držbu ako dobromyseľnú. 5.
  132. Žalobcovia v tomto smere poukázali na bod 2/ kúpnej zmluvy, podľa ktorej predmetom kúpo - predaja bola 1 izba, 1 kuchyňa, maštaľ a záhradka, ako aj čiastka z dvora. Z uvedeného textu potom vyplýva, že si kúpili dom v celosti, maštaľ a záhradku v celosti. Len u spoločného dvora bol v kúpnej zmluve uvedený popis „čiastka z dvora“. U kupovaných nehnuteľností domu, záhradky a maštale sa takýto popis nenachádza. Takto im nehnuteľnosti - celý dom, celá maštaľ a celá záhradka boli odovzdané predávajúcimi manželmi Muránskymi, t. j. takto sa chopili ich držby a užívania. Pritom sa jednalo o dom, ktorý má v súčasnosti s. č. XXX, parcelu pod týmto domom s. č. XX XXX a parcely XX XXX, XX XXX predstavujúce maštaľ a záhradku. Za dôležitú označili skutočnosť uchopenia sa držby v roku 1943, ktorá nebola nikým rušená, nikto sa nikdy nedomáhal žiadnych nárokov vyplývajúcich z vlastníckeho práva a ktorá trvala najmenej do roku
  133. Zdôraznili, že si svoje nároky neodvodzujú od zmluvy, ktorá by bola uzavretá neplatne, ale boli náležite starostliví a opatrní, jednalo sa o zmluvu schopnú vkladu. Aj všetci svedkovia potvrdili, že sporný dom s. č. 105, ako aj pozemok pod ním, vždy užívala len rodina T.. Títo tiež potvrdili, že rodine T.j patrila aj maštaľ a záhradka. Svedkovia tiež zhodne uviedli, že na spoločnom dvore bývali 4 rodiny, pričom všetci vedeli, čo sa týka domových nehnuteľností a vedľajších stavieb, ktorý dom, ktorá maštaľ, humno či záhradka, ktorej rodine patrí a neboli medzi nimi žiadne spory. Žalobcovia preto majú za to, že bolo preukázané, že ich rodičia a starí rodičia, sa chopili držby oprávnene a dobromyseľne v takom rozsahu, ako im boli odovzdané predávajúcimi manželmi C.W.. O oprávnenosti svojej držby bola ich matka, ako aj oni ako dedičia po ich rodičoch, presvedčení aj po úmrtí ich otca. Po ich otcovi E. T.W., ktorý zomrel X.XX.XXXX, prebehlo dedičské konanie pred bývalým štátnym notárstvom v Banskej Bystrici pod číslom D 910/71 dňa 10.09.
  134. Rozhodnutie štátneho notárstva však ostalo nepovšimnuté, súd ho napriek tomu, že bolo predložené, ako dôkaz nevyhodnotil. Pričom z neho vyplývalo, že dedičstvo pozostávajúce z polovice domu s. č. 98 (terajšie č. 105) nadobúdajú manželka S. T. v 4/10- inách a syn X. T. v 1/
  135. Predmetom dedenia po E. T.W. tak bola polovica domu zapísaného pôvodne ako dom s. č. XXX nové XX a v súčasnosti zapísaného na LV č. 2246 v registri „C“ parciel ako dom so s. č. 105 s pozemkom pod ním, teda tento dom sa dedil v polovici a nie v 1/3- ine. Notár pri prejednávaní dedičstva teda tiež vychádzal zo skutočnosti, že druhá polovica nehnuteľnosti patrí pozostalej manželke - ich matke S. T. z titulu vyporiadania BSM, ktoré zaniklo smrťou jej manžela. Ak potom rodičia - starí rodičia E. S. S. T.E. nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním už k dátumu 31.12.1960 a štátnym notárstvom toto vlastníctvo bolo potvrdené, nemohol byť zvlášť osobitne u domu s. č. XXX podiel v týchto nehnuteľnostiach predmetom žiadneho ďalšieho dedičského konania, podľa dedičských rozhodnutí po poručiteľovi I. T. č. D 461/74 z 5.8.1974, podľa ktorého podiel 1/3 - iny nadobudla jeho manželka M. T. a po jej smrti ho nadobudla S. E. podľa D 64/82 z 29.1.
  136. Predmetom dedenia po I. T. v roku 1974 vzhľadom na skoršie rozhodnutia bývalého štátneho notárstva D 910/71 z 10.9.1971 po ich otcovi E. T.W., nemohol byť už žiadny podiel na predmetných nehnuteľnostiach, podľa zásady „nemo plus iuris“. Následne ani pri dedičskom konaní po S. T., ktorá zomrela 23.8.2004 žalobcovia nemohli mať žiadne pochybnosti o nadobudnutí domu s pozemkami, keď predmetom dedenia bol rodinný dom - nie iba podiel na tomto rodinnom dome. Aj z osvedčenia o dedičstve vydaného pod 4D 641/2004 z 9.2.2005 po ich matke vyplýva, že predmetom dedenia bol dom s. č. XXX a drobné stavby v celosti, nie podiely v dome, respektíve podiely v ostatných nehnuteľnostiach. Z uvedeného potom vyplýva, že ani rodičia, ani žalobcovia nemali žiadne pochybnosti o nadobudnutí sporných nehnuteľností v celosti. Žalobcovia majú za to, že súdy nižších inštancií sa týmito okolnosťami majúcimi podstatný vplyv na rozhodnutie dostatočne nevysporiadali. Súdy pritom nezohľadnili, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcimi I. C. S. C. N., bola uzavretá počas druhej svetovej vojny, za ťaživých spoločenských okolností, ďalej neprihliadli k tomu, že sa jednalo o bývalý tzv. gazdovský dvor, v ktorom bývali 4 rodiny, kde v prednej časti smerujúcej k ulici mali rodinné domy, v zadnej časti v spoločnom dvore mali maštale a záhradky, všetky reálne vydelené a reálne užívané. Ako vyplynulo aj z výpovede vypočutých svedkov, ku každému domu prináležali aj zadné záhrady a maštale v tzv. spoločnom dvore, každý užíval svoju maštaľ a svoju záhradu. O skutočnosti, že ich rodičia sa držby sporných nehnuteľnosti chopili dobromyseľne a oprávnene, svedčí aj ich konanie, že za domom (s. č. 105), ktorý odkúpili, vykonali prístavbu - teda nakladali s ním ako s vlastným. Aj v konaní sp. zn. 2C/268/2010 bolo preukázané, že rodiny, ktoré v spoločnom dvore bývali, mali medzi sebou reálne jednotlivé nehnuteľnosti rozdelené a neužívali ich podľa výšky podielov zapísaných v pozemkových knihách. Žalobcovia majú za to, že pre vydržanie nie je potrebné preukazovať platný právny dôvod nadobudnutia nehnuteľnosti, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. V tom je potom základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu, nie v prípade vydržania. Záverom poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015-46 zo 14.11.2018, v ktorom ústavný súd vyslovil, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonu intenciu uviesť dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby, treba ako podstatnú otázku skúmať, či držiteľ mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Za poctivé nadobudnutie treba považovať také nadobudnutie, ktoré v súlade s dobrými mravmi. Žalobcovia preto navrhli, aby dovolací súd, rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, zrušil.
  137. Žalovaná prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP. Za otázku označila to, či v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide len o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci, či sa navrhované určenie v takomto prípade vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a či okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu môžu alebo nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Ide o otázku výkladu a aplikácie ustanovenia § 217 ods. 1 CSP a § 137 písm. c/ CSP. Odvolací súd totiž postupoval v zmysle záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 154/2010 (R 32/2011) v zmysle ktorých, „v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné“. 6.
  138. V kontexte uvedeného, odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie zohľadnil v prípade E.S. T. aj skutočnosti, ktoré nastali až po jeho smrti. E. T. bol ku dňu smrti spoluvlastníkom spoločného dvora, ako to vyplývalo zo zistení súdu prvej inštancie „dvor (parcela C-KN č. XXX) pozemkovoknižne patril vlastníkom zapísaným v PK zápisniciach č. XXXX, XX XXX, XXXX, XX XXX v príslušných spoluvlastníckych podieloch znížených o 1/4, pričom parcela č. XXX bola na LV č. XXX zapísaná na základe rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 10C 40/
  139. Uvedeným rozsudkom nebola zohľadnená skutočnosť, že spoločný dvor bol okrem PK zápisnice 15 454 aj v PK zápisniciach č. 4025, 10 075 a
  140. Časť spoločného dvora teda prináležala aj vlastníkom, ktorí svoje vlastnícke právo odvodzujú z PK zápisnice 4025, a teda aj právnym predchodcom žalobcov“. Požadované určenie sa tu teda vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu potom vyplýva, že tento sa odvoláva na rozhodnutie R 32/2011, ktoré považuje za ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu. Žalovaná má za to že s poukazom na článok 2 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V danom prípade potom odvolací súd vôbec nevzal do úvahy tú skutočnosť, že vo vyššie vymedzenej otázke, došlo k zmene ustálenej praxe dovolacieho súdu, a to rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý k tejto problematike zaujal úplne protichodný názor v náleze sp. zn. I. ÚS 151/
  141. Ústavný súd potom uviedol, že „...ak má mať určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom ), nemožno vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila. Navyše aj rozhodnutie o takomto určení musí deklarovať existenciu právneho vzťahu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia podľa § 154 ods. 1 OSP (teraz § 217 ods. 1 CSP). Pokiaľ taký právny vzťah už neexistuje, nemôže mať ani návrh na určenie, že veci patria do dedičstva po zomrelom poručiteľovi, úspech...“. Opačný prístup možno potom vytknúť odvolaciemu súdu v napadnutom rozsudku. Je potom celkom zrejmé, že rozhodnutie R 32/2011 už nepredstavuje ustálenú súdnu prax dovolacieho súdu, kedy naviac k tomuto rozhodnutiu Ústavný súd výslovne uviedol, že úvahy v ňom uvedené, okrem zjavného predlžovania stavu právnej neistoty a ktoré sú spojené s „rozmnožovaním sporov“, nekorešpondujú s princípmi materiálneho právneho štátu. Naviac názor prezentovaný Najvyšším súdom v rozhodnutí R 32/2011 je aj v rozpore s ustanovením § 217 ods. 2 CSP, podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ak si potom odvolací súd osvojil názor vyjadrený v R 32/2011, rozhodol v rozpore s predmetným nálezom Ústavného súdu. Týmto je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Odvolací súd sa teda mohol a mal zaoberať aj skutočnosťami, ktoré nastali po smrti E.S. T., preto sa v konaní mal zaoberať aj otázkou jej vydržania jeho spoluvlastníckeho podielu. 6.
  142. V prípade dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, žalovaná vymedzila otázku týkajúce sa výkladu a aplikácie ustanovenia § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 226, § 228 ods. 1, 2, § 230 CSP a to v znení „ či skutočnosť, že žalobca zobral žalobu späť v časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a následne súd uznesením túto zmenu žaloby pripustil, vylučuje dobromyseľnosť a oprávnenú držbu ako jednu z podmienok vydržania vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnosti, ktorej sa toto späťvzatie žaloby týkalo a to aj za situácie, keď súd následne rozsudkom rozhodol tak, že určil vlastnícke právo v prospech žalobcu k nehnuteľnosti, vo vzťahu, ku ktorej žalobca zobral žalobu späť a tento rozsudok súdu následne nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť ?“. V tomto smere poukázala na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý mal tento preukázané, že „ právna predchodkyňa žalovanej, jej matka S. E., ako žalobkyňa v konaní sp. zn. 10C/40/1992 zobrala žalobu späť v časti týkajúcej sa parcely č. CKN XXX o výmere 460 m2, teda práve v časti spoločného dvora, ktorej súd vyhovel a na pojednávaní 7.9.1992 vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil zmenu žaloby. Predmetom konania už ďalej nebol spoločný dvor, a to na základe dispozičného úkonu právnej predchodkyne žalovanej. Výrok rozsudku súdu v tomto konaní však nereflektoval na predchádzajúce rozhodnutie o zmene žaloby. Táto chyba nebola odstránená a S. E. bola zapísaná do katastra ako výlučná vlastníčka spoločného dvora. Následne ho, napriek uvedenej chybe o ktorej musela vedieť, darovala svojej dcére (žalovanej), ktorá sa potom v tomto konaní bránila tým, že mala dôveru v zápis v katastri a nič nenasvedčovalo tomu, že by akákoľvek iná skutočnosť svedčila o opaku. S týmto tvrdením žalovanej sa odvolací súd nestotožnil, pretože jej matka zobrala žalobu späť v časti týkajúcej sa spoločného dvora, pričom v predmetnom konaní prebehlo až 8 pojednávaní, kde žalobkyňa okrem podania žaloby, túto trikrát menila, navrhla aj doplnenie rozsudku a po právoplatnosti rozsudku a jeho zápise do katastra, následne spoločný dvor darovala svojej dcére darovacou zmluvou zo 06.12.1993“. Žalovaná takýto právny názor odvolacieho súdu nepovažuje za správny, nakoľko odvolací súd v tomto prípade vykladal ustanovenia § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez nadväznosti na ustanovenia § 226, § 228 ods. 1 a § 230 CSP. Odvolací súd tieto ustanovenia CSP pri výklade ustanovení Občianskeho zákonníka úplne ignoroval, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci. V citovaných ustanoveniach Civilných sporový poriadok zakotvuje tzv. materiálnu stránku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti rozhodnutia pre zákonom stanovené subjekty a tiež v zásadnej nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia. Nezmeniteľnosť rozsudku sa podľa § 230 CSP po nadobudnutí jeho právoplatnosti prejavuje v podobe prekážky veci právoplatne rozsúdenej, to znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Z materiálnej stránky právoplatnosti rozsudku potom vyplýva, že vo vzťahu k subjektom, pre ktoré je výrok právoplatného rozsudku podľa § 228 ods. 1 CSP záväzný a podľa § 230 CSP nezmeniteľný, sa potom uplatňuje zásada prezumpcie správnosti a zákonnosti právoplatného súdneho rozhodnutia, a preto tieto subjekty nielenže nemôžu správnosť právoplatných rozsudkov mimo rámec mimoriadnych opravných prostriedkov napádať, ale dokonca nemôžu správnosť právoplatných rozsudkov ani skúmať a už vôbec nemôžu sami urobiť záver o ich protizákonnosti. Je potom zrejmé, že odvolací súd v danej veci tieto ustanovenia nerešpektoval, hoci bol viazaný právoplatným rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. 10C/40/1992 a preto nebol oprávnený skúmať to, či v danom konaní postupoval súd v súlade so zákonom a či v ňom nedošlo k vadám, a už vôbec nebol oprávnený si sám urobiť záver o existencii týchto vád, či iného protizákonného postupu. Takýto záver by totiž mohol urobiť len súd konajúci o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorý by proti právoplatnému rozsudku včas podala strana sporu. Bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu tento rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica rešpektovať, nakoľko ním bol viazaný. Odvolací súd potom nielenže tento rozsudok nerešpektoval, ale dokonca aj od právnej predchodkyne žalovanej, ktorá bola stranou v tomto konaní a, pre ktorú bol výrok tohto právoplatného rozsudku záväzný a nezmeniteľný, fakticky žiadal, aby správnosť tohto rozsudku skúmala a aby si sama urobila záver o jeho protizákonnosti a následne, aby na základe jeho údajnej protizákonnosti, spochybnila svoju vlastnú dobromyseľnosť a oprávnenú držbu pozemku a to v rozpore s jeho výrokovou časťou, ktorá naopak v jej prospech vlastníctvo k tomuto pozemku určovala a na základe, ktorej bola následne aj zapísaná na list vlastníctva ako vlastníčka tohto pozemku. Odvolací súd tak v podstate od právnej predchodkyne žalovanej požadoval, aby nerešpektovala právoplatný rozsudok, ktorým bola viazaná. Takýto postup odvolacieho súdu nie je ústavne konformný, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty. Žalovaná má za to, že právoplatný rozsudok určujúci vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech žalobcu, na zák

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.