Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/168/2023 Identifikačné číslo spisu: 1114200040 Dátum vydania rozhodnutia: 30.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 421ods.

1 písm. b)

navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Žalobca si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania, vrátane odmeny za právne zastupovanie. 3.1. Vady zmätočnosti podľa § 420 písm.

1. e)CSP videl dovolateľ v tom, že konajúce súdy nevyhoveli návrhu žalobcu na prerušenie konania a jeho žiadosti za účelom požiadania Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke súladu ustanovenia § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení zákona č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z., s čl. 2 Zmluvy o založení Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a to bez zdôvodnenia zamietnutia takéhoto návrhu. Dovolateľ taktiež namietal aj nevyhnutnosť riadneho odôvodnenia príslušného rozhodnutia s využitím argumentácie založenej na medzinárodnej, najmä európskej právnej úprave. 3.2. Dovolateľ namietal podľa § 420 písm.
2. f)CSP porušenie práva na spravodlivý proces v súvislosti s nesprávnym procesným postupom pri vydaní rozsudku, konkrétne v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, jeho arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. Uviedol, že aj napriek jeho poukázaniu na právnu úpravu a existenciu judikatúry, v zmysle ktorej je ku konštatovaniu diskriminácie dostačujúce, ak existuje porovnateľná situácia, konajúce súdy žiadali bez odôvodnenia totožnosť (identitu) situácie. Súdy právnu argumentáciu žalobcu ignorovali a nevysporiadali sa s ňou. 3.3. Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP dovolateľ videl v nesprávnom právnom posúdení otázky týkajúcej sa „tzv. komparátora, kedy konajúce súdy nepovažovali za porovnateľnú skupinu poberateľov starobných dôchodkov a poberateľov výsluhových dôchodkov a tieto skupiny (a teda výsluhové a starobné dôchodky) považovali za odlišné z dôvodu absencie totožnosti medzi oboma skupinami (oboma dôchodkami)“. Dovolateľ uviedol, že pre ochranu pred diskrimináciou nie je nevyhnutná totožnosť porovnávaných subjektov, ale ich obdobnosť. Svoju argumentáciu oprel a podložil o nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 17/08-238, PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04-67, PL. ÚS 8/04-202 ako aj rozsudok Súdneho dvora (veľkej komory) z 10. mája 2011 vo veci C-147/08 Jürgen Römer proti Freie und Hansestadt Hamburg. Dovolateľ uviedol, že nesprávne právne posúdenie spočíva v nesprávnej interpretácii právnej úpravy zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), najmä § 2 a § 2a) a súvisiace. 4. Žalovaná 1/, za ktorú koná II. Národná rada Slovenskej republiky, vo svojom vyjadrení k dovolaniu tvrdila, že dovolateľ neprichádza s novou právnou argumentáciou, ale s argumentáciou, ktorá bola dávno prekonaná existujúcou judikatúrou. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP nie je podľa žalovanej 1/ spôsobilý a právne relevantný. Za právne irelevantný a neprípustný považovala aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. e)

dovolací dôvod podľa § 420 písm.

1. f)CSP nie je spôsobilý a ani daný. Žalovaná 1/ v závere navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) dovolanie žalobcu odmietol, nakoľko nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, resp. ak dôjde k záveru, že dovolanie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, aby dovolanie zamietol ako nedôvodné. 5. Žalovaná 1/, za ktorú koná I. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a žalovaná 2/, vo svojom spoločnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, že dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP nie je daný. K dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. e)

§ 420písm.

1. f)CSP uviedli, že dovolateľ nepreukázal rozhodovanie predmetného sporu vylúčeným sudcom, prípadne nesprávne obsadeným súdom, a súd prvej inštancie sa dostatočne a jasne vysporiadal s nárokom žalobcu a výroky rozhodnutia riadne odôvodnil, čím dovolacie dôvody podľa § 420 písm.
2. e)a písm.
3. f)CSP nie sú taktiež dané. V závere navrhli, aby najvyšší súd dovolanie odmietol alebo alternatívne podľa § 448 CSP zamietol. 6. Viac vyjadrení k dovolaniu podaných nebolo. 7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné. Dovolanie podľa § 420 písm.
4. e)CSP 8. Dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
5. e)CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces (fair trial) tak, ako to je vymedzené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „dohovor“) je garancia, aby vo veci rozhodoval správne obsadený súd, pričom podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. 10. V uznesení z 03. júla 2008, sp. zn. IV. ÚS 206/08 Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal názor k obsahu základného práva na súdnu ochranu s osobitným zreteľom k povinnosti/možnosti všeobecného súdu podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len ako „zmluva“) predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (v tom čase Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev) v súvislosti § 109 ods. 1 písm.
6. c)Občianskeho súdneho poriadku. Tieto závery možno plne aplikovať aj po premenovaní a prečíslovaní jednotlivých článkov zmluvy na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (článok 234 zodpovedá článku 267) bez zmeny ich obsahu a tiež po strate účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (podľa § 109 ods. 1 písm.
7. c)ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy) a nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku (v zmysle § 162 ods. 1 písm.
8. c)ktorého súd konanie preruší, ak dal návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti). Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, že vnútroštátny súd preruší konanie a predloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES; takýto postup však môže navrhnúť. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky je „povinnosťou predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ES podľa čl. 234 zmluvy len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimka z povahy veci je návrh na obnovu konania). ....Nepredloženie veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru... Účel a podstata konania o prejudiciálnej otázke je v zmysle stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES pri výklade komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 sa zakladá na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom ES. V dôsledku toho je Súdny dvor ES v zásade povinný rozhodnúť, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C-13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra). Z toho však vyplýva, že v rozsahu výkladu práva spoločenstva je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený rozvrhom práce podľa 1 osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosťou rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nie je možné zásadne obísť, a ak, tak len s komunitárnym právom určenými spôsobmi, ktoré vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora ES, napríklad vo veciach, v ktorých sa uplatní CILFIT formula (pozri rozsudok vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 06. októbra 1982). Ústavný súd pripomína, že ak vnútroštátny sudca nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01). Ústavný súd je preto toho názoru, že ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojim výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti pred ním nesprávne obsadený..“ 11. V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/104/2018 zo dňa 13. marca 2019 sa v obdobnom konaní ako prejednávaný spor uvádza, že súd ako autoritatívny orgán, ktorý rozhoduje spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa
9. a)výkladu zmlúv;
10. b)platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Druhá veta čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie hovorí o povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke; táto povinnosť však nesmie byť vykladaná absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akých okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Súdny dvor v rozsudku vo veci 283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministerstvu zdravotníctva zo 06. októbra 1982 uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne Da Costa 28, 29 až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61, 77, fr. Znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podané aj z dôvodu § 420 písm.
11. e)CSP odmietol, keďže zistil, že rozhodnutia súdov nižších inštancií nie sú založené na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 02. októbra 2019 odmietol ústavnú sťažnosť a označil ju za zjavne neopodstatnenú, čím uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/104/2018 zo dňa 13. marca 2019 prešlo testom ústavnosti. 12. V prejednávanom spore najvyšší súd nezistil dôvod na odklon od takto ustálenej rozhodovacej praxe, keďže aj v predmetnom spore je potrebné považovať za určujúce, že rozhodnutia súdov nižších inštancií nie sú založené na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozsudkov súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu vyplýva, že sa v konaní nevyskytla žiadna predbežná otázka podľa medzinárodnej zmluvy, ktorá by bola relevantnou na podanie žiadosti Súdnemu dvoru, čím nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu podľa § 162 ods. 1 písm.
12. c)CSP. Návrh na prerušenie konania zo strany žalobcu bol zjavne neodôvodnený, keďže v preskúmavanej veci išlo výlučne o aplikovanie a interpretovanie vnútroštátnych právnych predpisov. S odkazom na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľa ohľadne vady konania v zmysle § 420 písm.
13. e)CSP je neopodstatnená. Dovolanie podľa § 420 písm.
14. f)CSP 13. Žalobca vyvodzuje prípustnosť podaného dovolania (
15. aj)z § 420 písm.
16. f)CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Charakterizujúce znaky procesnej vady podľa § 420 písm.
17. f)CSP sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; jeho neoddeliteľnou súčasťou je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Môže ísť napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, právo na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Právo na spravodlivý súdny proces nezakladá automaticky právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v zhode s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je potrebné porušenie práva na spravodlivý proces rozumieť ako nesprávny procesný postup súdov, ktorý spočíva najmä v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká ako zo zákonného, tak aj ústavnoprávneho rámca, a ktoré zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. 14. Dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť. Právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces. Ak všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú v zrejmom omyle konajúcich súdov, právo na istú kvalitu súdneho rozhodnutia je naplnené. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220

§ 393CSP, I.

ÚS 243/2007) ako jeden z princípov riadneho a spravodlivého procesu tvoriacich súčasť práva na spravodlivý proces, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní. Súd má povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo vyjde počas konania najavo, vrátane argumentácie strán sporu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že sa nevyžaduje, aby súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na každý argument strany a to aj na taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný. V prípade, ak ide o rozhodujúci argument pre rozhodnutie, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, Hiro Balani c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, Higgins c. Francúzsko). 15. Keďže v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.

1. f)CSP dovolateľ prevažne iba spochybňuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, dovolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 442 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolateľ v súvislosti s vyššie uvedeným dovolacím dôvodom konkrétne vytkol absenciu zdôvodnenia zamietnutia návrhu na prerušenie konania. Konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok, a ich spätosť v potvrdzovanom rozsudku súdu prvej inštancie a rozsudku odvolacieho súdu vytvára ich kompletizujúce jednotu. V prípadoch, kedy odvolací súd odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, je postačujúce, ak vo svojom odôvodnení poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne hrnie právne posúdenie veci; po obsahovej stránke rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, konštatoval správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, 2 CSP) a poukázal na už ustálenú rozhodovaciu prax súdov v skutkovo a právne obdobných veciach. K návrhu na prerušenie konania sa odvolací súd vyjadril v ods. 11. a nasl. odôvodnenia rozsudku, a výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie označil za vecne a právne správny. V ods. 11.3. odôvodnenia rozsudku uviedol, že „hoci súd prvej inštancie zamietnutie návrhu žalobcu na prerušenie konania a predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie odôvodnil stručne (nedôvodnosťou žaloby, hospodárnosťou konania, išlo len o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych predpisov) neznamená to vecnú a právnu nesprávnosť rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežná nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. V predmetnej právnej veci nie je relevantná otázka komunitárneho práva.“ Takéto odôvodnenie je podľa dovolacieho súdu jasné, stručné, výstižné a zrozumiteľné. 15.1. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 245/2022 zo dňa 20. septembra 2022 „arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 336/2019).“ Arbitrárnosťou súdneho rozhodnutia možno rozumieť aj to, ak dôvody, na základe ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 15.2. Žalobca v dovolaní namieta aj arbitrárnosť rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, keďže tieto ignorovali obdobnosť komparátorov využitých dovolateľom a nedôvodne požadovali ich totožnosť. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ako aj rozsudku odvolacieho súdu (bod 10.1. a nasl. odôvodnenia). Odvolací súd vychádzal z už ustálenej rozhodovacej praxe súdov v skutkovo a právne obdobných veciach, najmä z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/104/2018, ktoré bolo predmetom aj úspešného testu ústavnosti v podobe uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 269/2019. Ústavný súd Slovenskej republiky v právnej vete uviedol: „zmenou právnej úpravy valorizácie dávky výsluhového zabezpečenia (výsluhového dôchodku) došlo k zmene spôsobu jeho valorizácie a takáto zmena týkajúca sa rovnako všetkých bývalých príslušníkov Policajného zboru nemôže byť považovaná za diskriminačnú.“ Obsah týchto dvoch rozhodnutí hovorí o tom, že pri posudzovaní (ne)existencie diskriminácie súdy v rámci základného konania porovnávali postavenie výsluhových dôchodcov s dôchodcami starobnými a konštatovali, že ide o dve odlišné skupiny osôb, pričom v rámci týchto jednotlivých skupín sa za rovnakých, resp. obdobných podmienok s týmito osobami zaobchádza rovnako; nie je preto dôvod pripodobňovať podmienky medzi týmito dvoma skupinami navzájom ani porovnávanie zvyšovania dávok v týchto dvoch rozdielnych systémoch. 15.3. Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že konanie na odvolacom súde ako aj konanie na súde prvej inštancie netrpí v zmysle ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP vadou zmätočnosti v intenzite porušujúcej právo na spravodlivý súdny proces. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP 16. Dovolateľ podal dovolanie aj z dôvodu daného v ustanovení § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. Uvedený dôvod prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu predpokladá v prvom rade formuláciu právnej otázky a zároveň, že danú právnu otázku dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu preto daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. 17. Právnou otázkou relevantnou pre prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
5. b)CSP je otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. V prípade, ak sa v dovolaní vyvodzuje prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
6. b)CSP, dovolateľ by mal/a
7. a)konkretizovať právnu otázku, ktorú riešil odvolací súd a uviesť, ako ju riešil odvolací súd,
8. b)vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil,
9. c)uviesť, akým spôsobom by mala byť táto právna otázka riešená správne. Aplikujúc ustanovenie § 124 CSP dovolací súd posudzoval dovolanie podľa jeho obsahu v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020), no napriek takému posudzovaniu dospel k záveru, že dovolateľ v podanom dovolaní nevymedzil právnu otázku, na ktorej riešení založil odvolací súd svoje rozhodnutie, a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 18. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435. 19. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu v časti, v ktorej namietal vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e)

§ 420písm.

f) CSP odmietol podľa § 447 písm. c)

ko dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné a v častiach, v ktorých dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolania odmietol podľa § 447 písm. f)

ko dovolanie, v ktorých dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.

1. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
2. Záverom najvyšší súd poznamenáva, že aj v skutkovo obdobnej veci vedenej na tun. súde sp. zn. 5Cdo/104/2022 (iného žalobcu) bolo rozhodnuté rovnako ako v predmetnej veci, pričom spoločným bolo takmer totožné odôvodnenie prvoinštančného rozsudku, odvolanie a dovolanie žalobcu a tiež rovnaká podstatná argumentácia odvolacieho súdu. Rozsudok sp. zn. 5Cdo/104/2022 z
3. mája 2023 prešiel testom ústavnosti uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 453/2023 zo
4. septembra
6. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
7. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.