← Slovensko

náhradu škody spôsobenej trestným činom

Obsah (11)§ 110§ 8§ 10§ 421§ 429§ 419§ 420§ 431§ 132§ 124§ 382

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/4/2024 Identifikačné číslo spisu: 2212220259 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

ktorého ,,každý občan má nárok, aby pri splnení objektívnych skutočností dosiahol maximálne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, keď iný pohľad by znamenal porušovanie základných ľudských práv žalobkyne, ktorej nemôže byť na neprospech, že má záujem pracovať či integrovať sa do spoločnosti“, súd prvej inštancie zohľadnením individuálnych okolnosti v danom prípade zvýšil bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 20 % teda o 325 bodov. V kontexte uvedeného poznamenal, že i napriek stupňu poškodenia zdravia žalobkyne nešlo o najzávažnejšie možné sťaženie uplatnenia sa v živote, ktoré by odôvodňovalo využitie plného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. Žalobkyni už bola žalovanou 2/ vyplatená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu 1085 bodov, preto rozdiel predstavoval 865 bodov pri hodnote 15,72 eura, čo predstavuje sumu vo výške 13 597,80 eura, k zaplateniu ktorej súd prvej inštancie žalovaných 1/ a 2/ zaviazal a v prevyšujúcej časti nárok ako nedôvodný zamietol. 1.

  1. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodné vznesené námietky premlčania k uplatneným nárokom na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia žalovanými. Uviedol, že z vykonaného dokazovania s poukazom aj na závery znaleckého posudku vyplynulo, že k ustáleniu zdravotného stavu s objektívnou možnosťou vykonať bodové ohodnotenie bolestného došlo až dňa
  2. marca 2014 a sťaženia spoločenského uplatnenia v januári 2015, preto k ich uplatneniu došlo včas. 1.
  3. Žalobkyňa si v konaní uplatnila aj nárok na ušlý príjem. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že skutočná majetková škoda, ktorá žalobkyni vznikla bola vyššia ako poskytnuté peňažné plnenia. Vzniknutá majetková škoda predstavuje rozdiel medzi priemerným zárobkom žalobkyne ako poškodenej pred škodovou udalosťou a peňažným plnením z titulu náhrady straty na zárobku po skončení práceneschopnosti. Súd prvej inštancie zdôraznil, že princíp plného odškodnenia za utrpenú ujmu na zdraví je jednou zo záruk práva na ochranu zdravia garantovaného čl. 31 Listiny základných práv a slobôd. Opodstatnenosť tohto nároku žalobkyňa opierala aj o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z
  4. októbra 2018 sp. zn. PL. ÚS 10/2016-53, v ktorom bolo prejudikované, že v prípade odškodňovania škody na zdraví spôsobenej protiprávnym konaním škodcu musí platiť princíp náhrady skutočnej majetkovej škody v plnej výške, nie vo výške redukovanej, s čím sa súd prvej inštancie stotožnil. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na ušlý príjem

potvrdenia vtedajšieho zamestnávateľa žalobkyne o pravdepodobnom hrubom zárobku žalobkyne za posledný štvrťrok, v ktorom mala príjem, v sume 504,37 eura mesačne, po odpočítaní odvodov (67 eur), a dane (26 eur), úrazovej renty a invalidného dôchodku vo výške

rozhodnutí Sociálnej poisťovne. Celkovo stanovil ušlý príjem za obdobie od

  1. marca 2012 do konca roka 2021 vo výške 19 361,42 eura, od čoho boli odpočítané príjmy žalobkyne z brigádnickej činnosti za roky 2018-2020 v sume 1 367,31 eura, teda z titulu ušlého príjmu určil sumu vo výške 17 994,11 eura, k zaplateniu ktorej zaviazal žalovaných 1/ a 2/. 1.
  2. Zároveň súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú vznesenú námietku premlčania aj voči uplatnenému nároku na ušlý príjem. Dôvodil, že nárok na ušlý príjem bol uplatnený v žalobnom návrhu a následne vyčíslený na pojednávaní dňa
  3. mája 2015 ako nárok na ušlú mzdu v sume 5 430,45 eura, teda v sume predstavujúcej rozdiel medzi čistým príjmom žalobkyne a súčtom úrazovej renty a invalidného dôchodku. Nárok v rozsahu ušlého príjmu bol tak žalobkyňou uplatnený v rámci plynutia premlčacej doby a to i za situácie, ak by bol tento nárok posudzovaný z hľadiska premlčania ako jeden celok, keďže úrazová renta bola žalobkyni priznaná listom zo
  4. decembra 2013 a za obdobie od
  5. marca 2012 do
  6. decembra 2013 bola táto žalobkyni vyplatená dňa
  7. decembra 2013 jednorazovým doplatkom v sume 2 953,15 eura, kedy sa žalobkyňa dozvedela výšku ušlého príjmu. Aj keby sa nárok posudzoval z hľadiska premlčania optikou

§ 110ods.

3 Občianskeho zákonníka, platí trojročná premlčacia lehota. Súd prvej inštancie napokon akcentoval, že pri takýchto typoch konania je vždy potrebné posudzovať a riešiť vec na princípe spravodlivého vyriešenia prípadu aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), preto priznanie tohto nároku v rozsahu uplatnenou žalobkyňou považoval za spravodlivé a dôvodné. 1.

  1. O povinnosti žalovaných nahradiť znalcovi trovy dôkazu súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 251 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“). O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 v spojení s § 255 CSP. O zastavení konania sčasti o sumu 2 095,40 eura súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanoveniami § 144 a § 145 CSP. O náhrade trov konania v tejto časti súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 256 ods. 1 CSP.
  2. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/384/2012-222 zo
  3. apríla 2014 uložil žalovanému 1/ poriadkovú pokutu vo výške 820 eur, z dôvodu nedostavenia sa na pojednávanie určeného na deň
  4. marca
  5. Proti uvedenému uzneseniu podal žalovaný 1/ odvolanie, v ktorom namietal, že v roku 2012 odišiel za prácou do Veľkej Británie. Akonáhle sa dozvedel o termíne pojednávania, kontaktoval svojho právneho zástupcu, ktorý ospravedlnil jeho neúčasť na pojednávaní a so žiadosťou o jeho odročenie. Žalovaný 1/ zdôraznil, že sa nevyhýbal pojednávaniam, ani sa nesnažil o obštrukcie.
  6. Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z
  7. marca 2023 sp. zn. 24Co/147/2022, 24Co/148/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti o priznaní náhrady bolestného a jej zvýšenia v sume 11 188,95 eura; náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a jej zvýšenia v sume 13 597,80 eura a v sume 17 994,11 eura z titulu náhrady ušlého príjmu; zmenil nárok žalovaných 1/ a 2/ na náhradu trov konania v späťvzatej časti o sumu 2 095,40 eura tak, že žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. V zamietavom výroku v časti o zaplatenie sumy vo výške 20 436 eur z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia a v súvisiacom výroku o náhrade trov dôkazu a o trovách konania zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Zmenil napadnuté uznesenie tak, že uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť poriadkovú pokutu v sume 100 eur na účet Okresného súdu Dunajská Streda v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 3.
  8. Odvolací súd k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces žalovanými uviedol, že ich námietku nepovažoval za dôvodnú. Napadnutý rozsudok z hľadiska jeho odôvodnenia považoval objektívne presvedčivo a dostatočne jasne odôvodnený, preto sa stotožnil s jeho odôvodnením. Na doplnenie a k uplatneným námietkam doplnil, že žalovanej 2/ sa nepodarilo spochybniť správnosť záverov znaleckého posudku pri ohodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec F.. J. Q. v znaleckom posudku č. 4/2019, v jeho doplnení a výpoveďou na pojednávaní presvedčivým spôsobom vysvetlil svoj postup.

odvolacieho súdu je znalecký posudok úplným vo vzťahu k zadaniu, ktorý znalec odborným a prehľadným spôsobom vykonal na základe spisového materiálu, zdravotnej dokumentácie žalobkyne a vyšetrenia žalobkyne, bodového ohodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Argumentáciu žalovanej 2/ spochybňujúcu bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v položkách č. 159a, č. 232c, č. 325c a 304a, preto nepovažoval za dôvodnú, citujúc závery vyplývajúce zo znaleckého posudku, z ktorých vychádzal. K tvrdeniam žalovanej 2/, že zo žaloby nebolo zrejmé čoho sa žalobkyňa domáha a že žaloba bola podaná predčasne, odvolací súd poukázal na obsah žalobného návrhu zo 6. novembra 2012, ktorým sa žalobkyňa domáhala náhrady škody spôsobenej trestným činom. Okolnosť, že neuviedla všetky tvrdenia významné

hmotného práva, nebránili súdu v pokračovaní konania o uplatnených nárokoch. Žalobkyňa v priebehu konania svoje tvrdenia doplnila a svoje nároky upresnila podaním z

  1. septembra 2013, na pojednávaní konanom dňa
  2. mája 2015, ako aj podaniami z
  3. septembra 2019 a z
  4. marca
  5. Skutok, z ktorého žalobkyňa odvodzovala svoje nároky na odškodnenie, bol v žalobe dostatočne popísaný tak, že vylúčil možnosť zámeny s iným skutkom s ohľadom aj na okolnosti týkajúce sa jej zdravotného stavu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval nedôvodnosť tejto námietky. 3.
  6. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania uplatnených nárokov na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Zo skutkového stavu v danej veci vyplýva, že oba nároky boli na súde prvej inštancie uplatnené ešte pred začatím plynutia premlčacej lehoty, teda ešte pred ustálením zdravotného stavu, teda do začiatku plynutia premlčacej lehoty ich možno považovať za predčasne uplatnené, avšak nie za premlčané. Odvolací súd nesúhlasil s názorom žalovanej 2/, že za riadne uplatnenie práva žalobkyne na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je písomné podanie žalobkyne z
  7. septembra
  8. Týmto podaním

názoru odvolacieho súdu došlo k upresneniu žaloby, ktoré nemalo vplyv na plynutie premlčacej doby, pretože údaje k identifikácii uplatneného nároku boli obsiahnuté už v žalobe. K uvedenému poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 302/1997 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 240/

  1. V prípade zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyňa nároky uplatnila podaním z
  2. septembra 2013, pričom v tomto čase ešte nebol zdravotný stav žalobkyne ustálený. Začiatok plynutia premlčacej doby sa odvíjal od ustálenia zdravotného stavu, preto ani tieto nároky neboli premlčané. V kontexte tvrdenia žalovanej 2/, že žalobkyňa ani po predložení lekárskeho posudku nekonkretizovala sumu, ktorej sa domáhala, odvolací súd upozornil na skutočnosť, že lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný F.. T. L. nespĺňal náležitosti lekárskeho posudku

§ 8ods.

1 zákona č. 437/2004 Z. z. 3.3. K námietke týkajúcej sa posúdenia vznesenej námietky premlčania nároku na náhradu za stratu na zárobku, ku ktorej došlo v dôsledku škody na zdraví, odvolací súd uviedol, že táto sa posudzuje

ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Náhrada za stratu na zárobku je totiž jednou zo zložiek práva na náhradu škody vzniknutej pri poškodení zdravia, pričom

ustanovenia § 106 ods. 2 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka je v tomto prípade objektívna premlčacia doba vylúčená. V danom prípade dvojročná subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy bola žalobkyni priznaná úrazová renta, lebo až týmto dňom sa žalobkyňa dozvedela výšku škody, ktorá jej vznikla z titulu straty na zárobku. Súd prvej inštancie správne ustálil, že k

  1. marcu 2012 bola žalobkyni priznaná úrazová renta. Rovnako správne zohľadnil aj to, že žalobkyňa si nárok uplatnila už v podanej žalobe, kde si uplatnila ušlú mzdu. Následne podaním z
  2. októbra 2013, k ušlej mzde uviedla, že od
  3. marca 2012 bola uznaná za invalidnú s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 75 %, s priznaním invalidného dôchodku vo výške 141,80 eura mesačne. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne z
  4. júla 2013 jej bola stanovená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 60 % a sumou invalidného dôchodku vo výške 94,10 eura mesačne. Vzhľadom na uvedené dôvody si preto žalobkyňa uplatnila rozdiel medzi priemernou mzdou a invalidnými dávkami, keďže z dôvodu zníženia schopnosti vykonávať doterajšie zamestnanie bola vylúčená, nakoľko má trvalé následky, kvôli ktorým nebude môcť v dohľadnej dobe vykonávať ani len sedavé zamestnanie. Nárok na náhradu straty na zárobku bol preto uplatnený riadne a včas. Odvolací súd k výpočtu mesačnej úrazovej renty podotkol, že novelizované ustanovenie § 447 Občianskeho zákonníka stanovuje stratu na zárobku pri invalidite ako rozdiel medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody a súčtom príjmu po práceneschopnosti a priznaného invalidného dôchodku. S odkazom na ustanovenie § 879w Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že novela účinná od
  5. januára 2019 sa vzťahuje aj na žalobkyňou uplatnený nárok, ktorý správne vyčíslila. Z tohto dôvodu preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné uplatnené námietky. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v súlade s § 387 CSP v časti týkajúcej sa priznania náhrady bolestného a jej zvýšenia v sume 11 188,95 eura, náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a jej zvýšenia v sume 13 597,80 eura, ako aj v časti priznania náhrady z titulu ušlého príjmu v sume 17 994,11 eura. 3.
  6. Odvolací súd nesúhlasil so zamietnutím žaloby ohľadne nároku žalobkyne na priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 20 436 eur, z dôvodu, že náležitého neodôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti. V tejto súvislosti poznamenal, že súd prvej inštancie priznal len základnú sadzbu, keďže znalec zvýšenie ponechal na úvahu súdu.

§ 10ods.

4 zákona č. 437/2004 Z. z. však zvýšenie bodového ohodnotenia patrí výlučne posudzujúcemu lekárovi, preto bolo potrebné požiadať znalca o písomné stanovisko k prípadnému zvýšeniu. V tejto časti preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane súvisiacich výrokoch o trovách konania a trovách dôkazu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 3.5. Odvolací súd zmenil výrok o náhrade trov konania v súlade s ustanovením § 388 CSP v časti týkajúcej sa späťvzatia žaloby. Aplikáciou ustanovenia § 257 CSP náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ nepriznal. Zároveň odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie o uložení poriadkovej pokuty tak, že uložil žalovanému1/ povinnosť zaplatiť poriadkovú pokutu vo výške 100 eur. Podotkol, že z obsahu spisu nevyplýva, že by právny zástupca žalovaného 1/ akýmkoľvek spôsobom komunikoval so súdom prvej inštancie, preto tvrdené skutočnosti v odvolaní považoval za nepreukázané. Výšku uloženej poriadkovej pokuty však nepovažoval v sume 820 eur za primeranú. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie (ďalej len ,,dovolateľ“), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.

  1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými uplatnenými argumentmi, pričom poukázal na judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP, z ktorej relevantné časti citoval. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade argumentácie je nevyhnutné, aby sa súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu nimi zaoberal a vysporiadal. Iba takýto prístup zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako základného atribútu spravodlivého procesu. Poukázal na vznesenie námietky premlčania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorú podrobne odôvodnil. Bol toho názoru, že plynutie premlčacej doby sa zastaví dňom, keď bola podaná žaloba na súd, a to iba v rozsahu, v akom bol nárok uplatnený S odkazom na rozhodovaciu prax iných všeobecných súdov. Tvrdil, že v žalobnom petite musí byť uvedená čiastka, ktorá je žalobcom uplatnená. Žalobkyňa prvýkrát uviedla konkrétnu sumu, ktorej sa domáhala až v podaní z 2. septembra 2019, pričom

názoru dovolateľa 1/ išlo o kvantitatívnu zmenu žaloby. Keďže zdravotný stav žalobkyne bol ustálený dňa

  1. marca 2014, žalobkyňa si uplatnila svoj nárok po uplynutí premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu si právo nemohla uplatniť podaním z
  2. septembra
  3. Zároveň dovolateľ nesúhlasil ani s vyčíslením nároku na náhradu za stratu zárobku. Tvrdil, že žalobkyňa nepostupovala v súlade so zásadou ,,vigilantibus iura scripta sunt“, nakoľko jej nič nebránilo v tom si pred uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty zabezpečiť znalecký posudok a presne označiť, akú čiastku majú žalovaní zaplatiť. Podotkol, že nie je povinnosťou súdov objasňovať vymedzenie uplatňovaného nároku. Z uvedeného dôvodu vytkol odvolaciemu súdu, že nereagoval na ním uplatnené námietky. Dovolateľ ďalej nesúhlasil s nepriznaním nároku na náhradu trov konania v zastavenej časti o sumu 2 095,40 eura. Argumentoval tým že odvolací súd nevyzval žalovaných 1/ a 2/ vyjadriť sa k prípadnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP, čím porušil ich právo a konanie zaťažil vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. 4.
  4. V rámci namietaného nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ dôvodil, že napadnuté rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky v znení, či zastavenie premlčacej doby v dôsledku uplatnenia peňažného nároku na súde nastáva bez ohľadu na konkrétnu uplatnenú sumu alebo len v rozsahu, ktorý zodpovedá sume vyčíslenej žalobcom. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, ktorý považoval uplatnenie nárokov žaloby za a dôvodné, i napriek tomu, že v týchto prejavoch svoje nároky nevyčíslila jednotlivo. Vychádzal z právnych názorov vyplývajúcich z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/240/2004 a s p. zn. 2 Cdon 302/97, ktoré

názoru dovolateľa neboli aplikovateľné na danú vec. Právne závery z nich vyplývajúce sú

dovolateľa v priamom rozpore s ustálenou súdnou praxou,

ktorej pokiaľ ide o účinky zastavenia plynutia premlčacej body na samotnú pohľadávku, rozhodujúce je v akom rozsahu bolo príslušné právo uplatnené na súde, pretože plynutie premlčacej lehoty spočíva len pokiaľ ide o sumu, ktorej priznania sa v konaní domáha, ak v konaní riadne pokračuje; ohľadne neuplatneného zostatku plynie premlčacia doba ďalej, pretože zákonom požadované podmienky jej spočívania nie sú splnené (rozsudok bývalého Najvyššieho súdu ČSR zo 6. februára 1974 sp. zn. 3Cz/4/1974). Ďalej dovolateľ poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2008 sp. zn. 4Cdo/146/2008 a z 18. augusta 2011 sp. zn. 2Obdo/36/2010,

ktorých je účelom premlčania aj snaha predchádzať dôkaznej núdzi na strane veriteľa, ktorá vzniká v dôsledku plynutia času.

dovolateľa by bol neželaný stav, keby žalobca po podaní žaloby, ktorou uplatnil nárok na náhradu škody bez uvedenia výšky požadovanej náhrady, kedykoľvek a bez časového obmedzenia mohol určiť výšku požadovanej náhrady alebo ju zvýšiť. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie. 5. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná 2/ (ďalej len ,,dovolateľka “), ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.

  1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. Namietala, že žalobkyňa nevymedzila v žalobe a ani následne svoje nároky peňažnou sumou, napriek tomu, že sa domáhala v konaní nároku na náhradu škody a súd ju na opravu a doplnenie podania nevyzval, i napriek tomu, že ho o to opakovane žiadala. Žalobkyňa, ktorá bola od začiatku sporu právne zastúpená, mohla uviesť konkrétnu sumu náhrady škody aj bez toho, aby ju súd vyzval, nakoľko jej boli doručované naše podania obsahujúce výhradu k neurčitému a k nezrozumiteľného petitu. Týmto nesprávnym postupom súdu bola

názoru dovolateľky odňatá možnosť kvalifikovane sa brániť voči žalobe, a predovšetkým odôvodniť vznesenú námietku premlčania. Tento nedostatok sa napokon premietol aj do rozhodnutia súdov, ktoré považovali nároky žalobkyne za nepremlčané. Týmto postupom bola od začiatku narušená rovnosť strán sporu, kedy žalobkyňa vedela čo si v konaní uplatňuje a žalovaní v konaní v neistote. V tejto súvislosti namietala, že i napriek uvedenému súdy nižšej inštancie priznali nároky žalobkyni bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou žalovaných o spočívaní premlčacej doby vo vzťahu k rozsahu uplatneného práva, došlo tým k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. Ďalej dovolateľka namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu nevysporiadania sa s argumentom, že v žalobe a aj v následných vyjadreniach až do roku 2019 absentovalo vyjadrenie peňažnej sumy, ktorú si žalobkyňa uplatňuje. Zároveň sa odvolací súd nevyjadril ani k rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/144/2011 a sp. zn. 1Cdo/70/2010, ani k namietanej otázke, či došlo k spočívaniu premlčacej lehoty a v akom rozsahu. Zároveň namietala výrok o náhrade trov konania. Namietala, že odvolací súd sporové strany k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP nevyzval, ani nepostupoval v súlade s § 382 CSP, čím došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. 5.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľka namietala riešenie právnych otázok, či musí žalobca domáhajúci sa na súde peňažného plnenia, uviesť v žalobe presnú výšku peňažnej sumy, ktorú požaduje a či zastavenie premlčacej lehoty v dôsledku uplatnenie peňažného nároku na súde nastáva bez ohľadu na konkrétnu uplatnenú sumu alebo len v rozsahu, ktorý zodpovedá sume vyčíslenej žalobcom (i); či zastavenie (spočívanie) premlčacej doby v dôsledku uplatnenia peňažného nároku na súde nastáva bez ohľadu na konkrétnu uplatnenú sumu alebo len v rozsahu, ktorý zodpovedá sume vyčíslenej žalobkyňou (ii). Následne dovolateľka dôvodila, že ak ide o peňažné plnenie uplatnené z dôvodu náhrady škody, musí byť peňažná suma, ktorú žalobca požaduje uvedená jasne a presne, čím je súd v konaní i pri rozhodovaní viazaný a od ktorej sa len výnimočne môže odchýliť v prípadoch ustanovených v § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. júna 2010 sp. zn. 1Cdo/70/
  2. V tejto súvislosti podotkla, že odvolaciemu súdu stačilo opísanie skutkového stavu a predmetu procesných nárokov i napriek tomu, že v žalobe nebola v rozpore s ustálenou súdnou praxou uvedená konkrétna výška peňažnej sumy, ktorú žalobkyňa požadovala, dokonca ani len nepochybne určiteľná výška požadovanej náhrady škody iným spôsobom. Odvolací súd nepovažoval nároky na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnené na súde ešte pred začatím plynutia premlčacej lehoty, teda pred ustálením zdravotného stavu za premlčané. Vychádzal z právnych názorov vyplývajúcich z rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo/240/2004, 2 Cdon 30/97, ktoré však dovolateľka nepovažovala za aplikovateľné na danú vec, lebo ich predmetom neboli peňažné nároky. Uvedené názory nepovažovala za ustálenú rozhodovaciu prax. S právnym posúdením vznesenej námietky premlčania odvolacím súdom sa preto nestotožnila. Poukázala na právny názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu ČSR z
  3. februára 1974 sp. zn. 3Cz/4/1974, ktorý patrí do ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. V kontexte uvedeného akcentovala, že jej nie je známe rozhodnutie, z ktorého by vyplývalo, že právny názor vyplývajúci z rozhodnutia sp. zn. 3Cz/4/1074 je nesprávny. Napokon dodala, že názor ustálenej rozhodovacej praxe sa nikdy nezmenil v tom, že sa plynutie premlčacej doby pri uplatnení práva na peňažné plnenie zastaví iba v rozsahu, ktorý zodpovedá sume, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáha. Uplatnením nároku na súde nedochádza k pozastaveniu plynutia premlčacej doby aj z hľadiska možného budúceho rozšírenia žaloby. Žaloba o náhradu škody je žalobou na splnenie peňažnej povinnosti, ktorá sa zvyčajne vyjadruje konkrétnou sumou, prípadne i iným vyjadrením, ak z tohto samotného vyjadrenia je možné ustáliť výšku nárokovanej sumy. V prípade náhrady škody nie je postačujúce, aby žalobca si uplatnil na súde peňažné plnenie bez určenia výšky nárokovanej sumy. Podaním takého prejavu vôle nie je zachovaná lehota pre celý nárok, a to ani vtedy, ak nárok zakladá jeden právny titul. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/146/2008, 2 Obdo/36/2010 dodal, že účelom premlčania je aj snaha predchádzať dôkaznej núdzi na strane veriteľa, ktorá vzniká v dôsledku plynutia času a prispieť k právnej istote v súkromnoprávnych vzťahoch.

názoru dovolateľky je v príkrom rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania práva stav, kedy žalobca po podaní žaloby, ktorou uplatnil nárok na náhradu škody bez uvedenia výšky požadovanej náhrady, kedykoľvek a bez časového obmedzenia mohol určiť výšku požadovanej náhrady alebo ju zvýšiť. Pričom žalovaný by nemohol úspešne namietať premlčanie nároku uplatneného žalobcom v celku alebo v časti. Dovolateľka preto trvala na tom, že žalobkyňa si uplatnila nároky po márnom uplynutí premlčacej doby až písomným podaním z

  1. septembra
  2. Rešpektujúc ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka a vyjadrenie znalca o okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne na účely hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, potom premlčacia doba uplynula pri nároku na bolestné dňa
  3. marca 2016 a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v januári
  4. Právo na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti sa premlčalo najneskôr dňa
  5. mája 2015, pravdepodobne aj skôr a to vychádzajúc z právoplatného trestného rozsudku a z rozhodnutia Sociálnej poisťovne o výške invalidného dôchodku z
  6. apríla
  7. V tejto súvislosti podotkla, že odvolávať sa na dátum, kedy bola žalobkyni oznámená výška úrazovej renty zo strany žalovanej 2/ považovala za nezmysel, nakoľko v čase podania žaloby a až do novelizácie ustanovenia § 445 Občianskeho zákonníka sa strata na zárobku po skončení práceneschopnosti počítala ako úrazová renta a nebol dôvod, aby ju žalobkyňa odpočítavala. Skutočnosť, že žalobkyňa si uplatnila stratu na zárobku v rozpore s vtedy platným a účinným zákonom nemôže byť v neprospech žalovaných. Navrhla napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť; uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
  8. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniam nesúhlasila s tvrdením žalovaných, že sa súdy nevysporiadali s ich argumentáciou. Namietala, že aj keby bola námietka premlčania opodstatnená, jej uplatnenie v tomto prípade by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Ujma, ktorá by jej v dôsledku priznania účinkov premlčania vznikla, by predstavovala nielen majetkový zásah, ale aj výrazný psychický dopad, pretože konala v dobrej viere, uplatnila si nároky riadne a poskytovala súčinnosť.

žalobkyne by žalovaní v takom prípade len formálne využili nedostatky v uplatnení nároku, ktorého skutkový a právny základ v podstate nepopierajú, čo by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti. Vzhľadom na charakter nárokov, a to náhradu škody na zdraví spôsobenej trestným činom a ich trvalý dopad, bola presvedčená, že aj teoretické premlčanie by nemalo byť chránené právnym poriadkom. V reakcii na zásadu právo patrí bdelým, žalobkyňa uviedla, že podala žalobu, hoci bola po dopravnej nehode v ťažkom zdravotnom stave. Dôvodila, že nie je možné požadovať od poškodeného, aby bol sám schopný vyhodnotiť ustálenosť svojho zdravotného stavu, najmä ak v tom nemajú jasno ani odborníci. V pochybnostiach by mal byť chránený záujem slabšej strany, teda poškodeného. Napokon žalobkyňa odmietla aj tvrdenie, žeby súd prvej inštancie vymedzil žalobný návrh namiesto nej. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe konkrétneho petitu s presne vyčíslenými nárokmi, takže nešlo o žiadne nahradzovanie formulácie žaloby zo strany súdu. K argumentácii o odklone od ustálenej rozhodovacej praxe žalobkyňa dôvodila, že z konštantnej judikatúry jednoznačne vyplýva, že nie je podstatné, ako žalobca po formálnej stránke vyjadril svoje nároky, dôležité je, čoho sa po vecnej (obsahovej) stránke domáha. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky k otázke individualizácie skutkovej stránky predmetu konania, náležitostí žaloby a jej doplnenia, napr. sp. zn. 30 Cdo 3527/2014, 21 Cdo 370/2002, 32 Odo 315/2004, 33 Odo 209/2005, 30 Cdo 3527/2014. Vo vzťahu k nároku na náhradu straty na zárobku sa žalobkyňa stotožnila s názorom odvolacieho súdu, pričom poukázala na jej vyjadrenie v priebehu konania. Žalobkyňa nesúhlasila s námietkou žalovaných vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP odvolacím súdom na rozhodnutie o trovách konania.

jej názoru žalovaní mali procesný priestor na vyjadrenie sa. Aplikáciu uvedeného ustanovenia už navrhovala v konaní pred súdom prvej inštancie v záverečnej reči dňa

  1. mája 2022, s poukázaním aj na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Navrhla dovolanie zamietnuť, prípadne odmietnuť; uplatnila si nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie vo veci samej je potrebné odmietnuť. 8.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 9. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 10.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
  3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
  6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 12. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

  1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 13. Ustanovenie § 420 písm.
  2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 14. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 15. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP dovolatelia (obaja žalovaní, poznámka dovolacieho súdu) zhodne namietali nedostatočné vysporiadanie sa s podstatnými argumentmi uplatnenými v odvolaní, týkajúcimi sa vymedzenia uplatnených nárokov v žalobe a následne v priebehu konania žalobkyňou, ako aj namietali nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorý na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP bez toho, aby žalovaní mali možnosť sa vyjadriť.

  1. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou zo
  2. novembra 2012 domáhala zaviazať žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť jej peňažnú náhradu z titulu náhrady vecnej škody vo výške 379,75 eura, náhradu nákladov súvisiacich s jej liečbou na zdravotníckych pomôckach a liekoch, náhradu nákladov vynaložených na prepravu v súvislosti s jej liečbou, ďalej náhradu z titulu doplatku Sociálnej poisťovni, ako aj z titulu náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady z titulu ušlej mzdy. V žalobe uviedla, že trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 3T/77/2012 bol žalovaný 1/ uznaný za vinného a s nárokom na náhradu škody bola odkázaná na občianskoprávne konanie z dôvodu, že do skončenia adhézneho konania jej liečba nebola ukončená, preto ju nemohla bez jej viny vyčísliť a riadne uplatniť. K žalobnému návrhu pripojila listinné dôkazy a zároveň navrhla pribrať do konania znalca na stanovenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako aj znalca ekonóma na stanovenie celkovej sumy jej straty na zárobku počas práceneschopnosti. Uznesením č. k. 7C/384/2021-127 z
  3. apríla 2013 s právoplatnosťou od
  4. júna 2013 súd prvej inštancie konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 3T/77/
  5. Podaním z
  6. júla 2013 žalobkyňa požiadala o pokračovanie v konaní z dôvodu právoplatného skončenia trestného konania vedeného pod sp. zn. 3T/77/
  7. Následne podaním z
  8. októbra 2013 oznámila, že žalovaná 2/ jej poskytla peňažné plnenie vo výške 31 190,31 eura z titulu náhrady vecne škody na motocykli v sume 1 230 eur a 279,49 eura, z titulu vynaložených nákladov na liečenie v sume 105,33 eura a 79,64 eura, z titulu vynaložených nákladov na kúpu zdravotných pomôcok v sume 26,43 eura, z titulu straty na zárobku počas práceneschopnosti v sume 1 415,42 eura, z titulu náhrady bolestného za 715 bodov v sume 10 997 eur pri hodnote bodu 15,38 eura a z titulu náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia za 1 085 bodov v sume 17 057 eur pri hodnote bodu v sume 15,72 eura, vychádzajúc zo znaleckého posudku F.. T. L., X..

záverov znaleckého posudku č. 4/2019 vypracovaného znalcom F.. Q. v spojení s jeho doplnením k znaleckému posudku č. 4/2019 (7/2020) k ustáleniu zdravotného stavu pre hodnotenie bolestného došlo dňa

  1. marca
  2. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo možné hodnotiť zvyčajne rok od poslednej operácie, ktorá bola vykonaná dňa
  3. januára 2014, preto k ustáleniu zdravotného stavu pre hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia došlo koncom januára
  4. Znalec F.. Q. v znaleckom posudku č. 4/2029 ohodnotil bolestné v rozsahu 1 622,50 bodov, po jeho korekcii doplnení znaleckého posudku stanovil bodové ohodnotenie bolestného v rozsahu 1442,50 bodov. Sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotil v rozsahu 1 625 bodov, predstavujúcu základnú sadzbu, pričom deklaroval zvýšenie náhrady úvahou súdu. Žalobkyňa podaním z
  5. septembra 2019 (v spise na č. l. 388) upresnila výšku uplatnených nárokov prednesenú na pojednávaní konanom
  6. mája 2015, ktorej upresnenie žiadala súdom pripustiť. Z titulu náhrady na škody na zdraví sa domáhala náhrady nákladov spojených s liečením v sume 935,42 eura, doplatok Sociálnej poisťovni v sume 489,72 eura, náhrad bolestného vrátane jeho zvýšenia v sume 13 957,35 eura a náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vrátane jeho zvýšenia v sume 34 033,80 eura po zohľadnení už vyplatených súm žalovanou 2/. Z titulu náhrady ušlého zisku si uplatnila nárok vo výške 14 343,44 eura. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne s účinnosťou od
  7. marca 2012 bol žalobkyni priznaný invalidný dôchodok v sume 141,80 eura mesačne z dôvodu poklesu miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 75 %. Následne rozhodnutím s účinnosťou od
  8. júla 2013 bola stanovená miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 60 % s priznaním invalidného dôchodku vo výške 94,10 eura (v spise na č. l. 150 až 158). 17.

§ 132ods.

1 až 3 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. 18.

§ 124ods.

1 a 2 CSP každé podanie sa posudzuje

jeho obsahu. Hmotnoprávny úkon strany je voči súdu účinný okamihom doručenia a voči ostatným subjektom od okamihu , keď sa o ňom v konaní dozvedeli. 19. Civilné sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína podaním žaloby. Iba formálne spôsobilá žaloba je základným predpokladom vecného prejednania veci. Žaloba musí obsahovať všeobecné náležitosti podania uvedené v ustanovení § 127 ods. 1 CSP, teda ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Zároveň musí obsahovať osobitné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 132 ods. 1 CSP teda označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh, ktorý musí byť jasný, zrozumiteľný a presne formulovaný. Žaloba je však procesný úkon strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie

obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S, Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol .Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 484 až 487 s.).

  1. Najvyšší súd v uznesení z
  2. novembra 2020 sp. zn. 7Cdo/268/2019, ktoré rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 judikoval právnu vetu pod R 14/2021 v znení: ,,Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh“. Z obsahu odôvodnenia vyplýva, že pre analýzu právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý žalobkyňa vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je tak rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu. Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcov v spore. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh.
  3. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, v preskúmavanej veci súdy nižších inštancií správne postupovali, ak posudzovali uplatnené nároky žalobkyne nielen na základe žalobného petitu, ale aj v kontexte uvádzaných skutkových okolností v žalobe, z ktorých bolo nesporné, že žalobkyňa si uplatnila okrem vecnej škody, aj nároky na náhradu za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a nárok na náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, ktorých výšku následne po ustálení zdravotného stavu konkretizovala. Z uvedeného dôvodu preto dovolací súd považoval uplatnené nároky riadne na základe žaloby, ktorá spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovení § 127 v spojení s § 132 CSP. Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Z procesného postupu súdov nižších inštancií nemožno preto vyvodiť existenciu vady zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.
  4. Odvolací súd v rámci vysporiadania sa s uplatnenou námietkou okrem opisu žaloby, citujúc ustanovenia § 42 ods. 3, § 79 ods. 1 vety prvej a druhej Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase podania žaloby ustálil, že predmet procesných nárokov bol dostatočne a určito vymedzený v žalobe, z ktorej vyplynuli rozhodné skutočnosti podstatné pre posúdenie toho, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Skutkové okolnosti považoval odvolací súd za dostatočne vymedzené. Okolnosť, že neuviedla všetky tvrdenia

hmotného práva, nebránila súdu v pokračovaní konania o uplatnených nárokoch. Žalobkyňa v priebehu konania svoje tvrdenia doplnila a nároky upresnila podaním z

  1. septembra 2013, na pojednávaní konanom dňa
  2. mája 2015, podaním z
  3. septembra 2019 a z
  4. marca
  5. Odvolací súd zároveň akcentoval, že skutok z ktorého žalobkyňa odvodzuje uplatnené nároky na odškodnenie bol v žalobe dostatočne popísaný tak, aby vylučoval možnosť zámeny s iným skutkom, boli popísané okolnosti týkajúce sa nielen vzniku škody, ale aj jej zdravotného stavu. V kontexte uvedeného preto nepovažoval za dôvodne namietaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým nevyzval žalobkyňu na doplnenie žaloby (body 64 až 68 odôvodnenia). Uvedené dôvody sú

názoru dovolacieho súdu dostatočné pre záver o správnom procesnom postupe súdu prvej inštancie, preto uplatnená námietka nedostatočného vysporiadania s uplatnenou argumentáciou v odvolaní nie je dôvodná.

  1. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovanými odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi súdom prvej inštancie v bodoch 62.1 až 62.
  2. Na doplnenie a po zhrnutí skutkového stavu v podstatnom rozsahu uviedol, že oba nároky na náhradu za bolesť aj sťaženie spoločenského uplatnenia boli uplatnené na súde prvej inštancie ešte pred začatím plynutia premlčacej lehoty, teda pred ustálením zdravotného stavu, preto do začiatku plynutia premlčacej lehoty ich možno považovať za predčasne uplatnené. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovanej 2/, že riadnym uplatnením nároku je podanie z
  3. septembra
  4. Zdôraznil, že uvedeným podaním došlo k upresneniu žaloby, ktoré nemalo vplyv na plynutie premlčacej lehoty, pretože údaje k identifikácii uplatneného nároku boli obsiahnuté už v žalobe s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cdon 302/97, 22 Cdo 240 /
  5. V prípade zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia si žalobkyňa nároky uplatnila podaním z
  6. septembra 2023, v čase kedy ešte nebol ustálený zdravotný stav, od ktorého sa odvíja začiatok plynutia premlčacej doby, preto ani nároky zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženia spoločenského uplatnenia nie sú premlčané. V kontexte uvedeného podotkol, že v lekárskom posudku vypracovanom F.. T. L., X.. absentovali údaje o poškodení zdravia, pri bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, ako aj údaje o začiatku a ukončení liečenia, ktoré údaje sú podstatnými náležitosťami lekárskeho posudku

§ 8zákona č.

437/2004 Z. z. (body 70 až 76). 23.

  1. K nároku na náhradu straty na zárobku po skončení práceneschopnosti v súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovanou 2/, odvolací súd poukázal na odôvodnenie uvedené súdom prvej inštancie v bodoch 63.1 a
  3. Následne po zhrnutí skutkového stavu týkajúceho sa uplatneného nároku, citujúc ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu podania žaloby, ak aj účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, prechodného ustanovenia § 879w Občianskeho zákonníka v znení novely účinnej od
  4. januára 2009, dôvodil, že uvedené prechodné ustanovenie sa vzťahuje aj na výpočet žalobkyňou uplatneného nároku označeného žalobkyňou ako ušlý príjem, ktorý si žalobkyňa vyčíslila a uplatnila ako rozdiel medzi príjmom, ktorý by v zamestnaní dosahovala a súčtom úrazovej renty a invalidného dôchodku. V tejto súvislosti odvolací súd považoval uplatnenú námietku nedostatočného odôvodnenia žalovaným 1/ za nedôvodnú (body 77 až 89). Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch o priznaní žalobkyni sumy 11 188, 95 eura z titulu náhrady bolestného a jej zvýšenia, sumy 13 597, 80 eura z titulu náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia a zvýšenia a sumy 17 994,11 eura z titulu náhrady ušlého príjmu.
  5. Z odôvodnení rozhodnutí súdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej kompletizujúcej jednote (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bodoch 70 až 89 napádaného rozhodnutia preto spĺňa náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ustanovení § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP, lebo zodpovedá základnej formálnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Vysporiadanie sa s uplatnenými podstatnými odvolacími námietkami, odvolacím súdom možno považovať za dostatočné aj v zmysle § 387 ods. 3 CSP.
  6. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu vyplýva, že prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci v zásade nezakladá vadu konania

§ 420písm.

  1. f)CSP (R 24/2017). Do úvahy preto neprichádza ani relevantnosť námietky, že odvolací súd nedostatočným odôvodnením rozhodnutia dovolateľovi znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06). Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizovateľné základné právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 26. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. 27. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, zároveň však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska proti Španielsku z 29. apríla 1993; m. m. II. ÚS 410/06, I. ÚS 736/2016). 28. Nadväzujúc na uvedené dovolací súd konštatuje, že v preskúmavanej veci nezistil existenciu vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP, preto dovolanie nie je vo vzťahu k veci samej prípustné a ani dôvodné. V tejto časti preto dovolací súd odmietol dovolanie v súlade s ustanovením § 447 písm.
  3. c)CSP. 29. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľov dovolací súd dodáva, že za procesnú vadu konania

§ 420písm.

f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil

predstáv dovolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo sa nevzťahuje na danú vec. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Iba skutočnosť že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

  1. Dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd.
  2. Dovolací súd však považoval za dôvodnú námietku dovolateľov vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania v zastavenej časti konania. Argumentovali tým že odvolací súd nepostupoval v súlade s § 382 CSP a tým zaťažil konanie vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. 32.

§ 382

CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 33.

čl. 2 ods. 1 a 2 Základných princípov CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 34. Použitie ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom znamená, že nárok treba posúdiť sčasti alebo

celkom iného právneho predpisu ako ho použil súd prvej inštancie, alebo síce

toho istého právneho predpisu ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale

iného ustanovenia. Uvedená prvá zákonná podmienka znamená, že pri doterajšom rozhodovaní nebol použitý právny predpis, o ktorého výklad a použitie nežiadala v priebehu konania žiadna zo sporových strán. Druhou zákonnou podmienkou, ktorá musí byť splnená súčasne je, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. O takúto procesnú situáciu ide vtedy, ak odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej t. j. je toho názoru, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384) treba subsumovať pod určitú právnu normu alebo súbor právnych noriem. Ak chce odvolací súd zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je nevyhnutné poučiť strany odvolacieho konania, že zistený skutkový stav môže byť právne posúdený s použitím inej právnej normy alebo iných právnych noriem, než o ktorých konal a rozhodoval súd prvej inštancie. Výzva odvolacieho súdu

§ 382CSP je plnením osobitného druhu tzv.

manudukčnej povinnosti odvolacieho súdu, ktorej podstatou je zabrániť, aby nesprávnym procesným postupom nedošlo k porušeniu procesných práv sporovej strane v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že sa má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí, vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípu právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty (I. ÚS 236/2006). 35. V zm

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.