Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2ObdoV/1/2024 Identifikačné číslo spisu: 1001899415 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Ivana Nemčeková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 419

CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 30. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 31.

§ 421ods.

1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 32.

§ 431ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

§ 432ods. 1 a 2 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 435

CSP, v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. 35.

§ 440CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

36.

§ 442CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd.

37. Dovolací súd len pripomína, že pri preskúmaní veci v rozsahu dovolacích dôvodov, je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho ustálil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (I. ÚS 6/2018). Viazanosť dovolacími dôvodmi znamená, že dovolací súd môže skúmať dovolacie dôvody len v rozsahu, v akom boli vymedzené, je teda viazaný tým, čo dovolateľ považuje za nesprávne. Právna úprava pripúšťa dva dovolacie dôvody, prvý spočíva v zmätočnosti napadnutého rozhodnutia (§ 431 CSP), druhý v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom (§ 432 CSP). 38. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania, musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. aby (okrem iného) dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP. K prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a),

1. b)CSP - všeobecné predpoklady prípustnosti 39. Dovolatelia v podaných samostatných dovolaniach ich prípustnosť vyvodzovali z tzv. dôvodov zmätočnosti ako aj z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci. Dovolací súd sa týmito vymedzenými dôvodmi prípustnosti dovolaní zaoberal v rámci dovolacieho prieskumu daného rozsahom a dôvodmi dovolania (§ 420 CSP, § 421 CSP). Vzhľadom na obsah dovolania, dovolaciu argumentáciu, považoval za vhodné a efektívne najskôr sa vo svojom rozhodnutí o dovolaní, v časti týkajúcej sa veci samej, vyjadriť k dôvodom týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci. 40. V súvislosti s uplatnenými dôvodmi prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP dovolací súd aj vo všeobecnosti uvádza, že pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a),
2. b)alebo
3. c)CSP, musí dovolateľ vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v § 432 ods. 1 a 2 CSP. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a),
4. b)alebo
5. c)CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zároveň dovolací súd uvádza, že argumentácia dovolateľa musí byť prispôsobená tomu, že dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 432 CSP je zamerané výlučne na riešenie právnych otázok, ktoré sú významné aj pre rozhodnutie konkrétneho sporu, čo znamená, že nesmie ísť o otázky hypotetické, prípadne akademické. 41. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 222/2009 z 26. februára 2010). 42. Z vyššie uvedeného vyplýva rozsah i obsah dôvodov, ktoré musí dovolateľ uplatniť. Nesprávne právne posúdenie pritom môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok napadnutého rozhodnutia. Ak bude dovolateľ tvrdiť, že súdy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie skutkového stavu, ktorý považoval za dôležitý pre rozhodnutie, dovolateľ nesmeruje proti právnemu posúdeniu veci, ale proti skutkovým zisteniam. Nemôže byť v tomto smere postačujúce, nakoľko je dovolací súd viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne uviedol právnu otázku a uviedol, prečo zaujal odvolací súd nesprávny názor na jej riešenie. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J. Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s.1606). 43. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, pričom zároveň predloží vlastnú právnu argumentáciu, ktorej opodstatnenosť, resp. neopodstatnenosť má dovolací súd v nadväznosti na právne závery odvolacieho súdu posudzovať. 44. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/52/2017 z 08.06.2017). K prípustnosti a dôvodnosti dovolania žalovaného 1/ podľa § 421 písm.
6. b)CSP. 45. Dôvodnosť prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
7. b)CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd, ako najvyššia súdna autorita, túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). 46. Žalovaný 1/ v súvislosti s dôvodmi prípustnosti dovolania ním vyvodzovaného z ust. § 421 ods. 1 písm.
8. b)CSP formuloval osem otázok príp. podotázok (viď ods. 16 dovolacieho rozhodnutia), ktorých nesprávne právne posúdenie a zodpovedanie odvolacím súdom považoval za vadu napadnutého rozhodnutia a dôvod na jeho zrušenie, prípadne tiež v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie, resp. na zmenu rozhodnutia ako uviedol v dovolacom návrhu. 47. K prvej otázke dovolací súd prijal záver o jej neprípustnosti. Žalovaný 1/ tu totiž nenamieta právne posúdenie veci, ale podstata jeho námietky smeruje voči procesnému postupu oboch súdov nižších inštancií, ktorého výsledkom bol záver o nespornosti skutkového stavu týkajúceho sa existencie, právneho titulu a výšky pohľadávky (pohľadávok) uplatnenej žalobou. Otázka, či sporová strana (ne)uniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam, ktoré sa na strane žalobcu týkajú žalobného nároku, je otázkou skutkovou, a nie otázkou právneho posúdenia veci. Právnou otázkou by mohlo byť to, na koho strane dôkazné bremeno spočíva, čo však nie je v danom prípade kľúčovou a ani spornou otázkou, ktorú by odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Dovolací súd pripomína, že nie je tzv. skutkovým súdom (treťou inštanciou) a nemôže prehodnocovať skutkový stav zistený a uzavretý pred súdmi nižších inštancií. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). 48. Pokiaľ žalovaný 1/ v rámci prvej otázky ďalej vytýka odvolaciemu súdu, že sa nevysporiadal s námietkou protistrany vyžadujúcou doplnenie dokazovania, pričom sa mal obmedziť len na odkaz na skutkové závery súdov z predchádzajúcich fáz konania, a to napriek tomu, že nimi nie je viazaný, tak aj v tejto časti ide o námietku smerujúcu voči procesnému postupu súdu, resp. voči skutkovým záverom, a nie o právne posúdenie veci. 49. Odhliadnuc od vyššie uvedeného dovolací súd pre úplnosť a odstránenie akýchkoľvek pochybností o zákonnosti rozhodnutia vo veci samej poukazuje na rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že vykonal dokazovanie, a to s podrobným opisom vykonaných dôkazov (ods. 11 odôvodnenia), okrem iného žalovaných faktúr s výsledovkami hospodárenia v Združení Dunaj, listu žalobcu žalovanému 1/ z 19.10.2000, zápisnice z rokovania medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ zo 16.2.2001 vo veci usporiadania pohľadávok žalobcu voči žalovanému 1/ - zoznamom realizačných pohľadávok žalobcu voči žalovanému 1/ na základe zmluvy o pristúpení. V rámci zisteného skutkového stavu konštatoval (ods. 12), že „žalovaný 1/ si svoje povinnosti z uzatvoreného združenia riadne plnil, platby opakovane realizoval, avšak sporná zostala medzi nimi úhrada“ žalovaných faktúr. Súd prvej inštancie ďalej (v ods. 16) uviedol, že obrana žalovaného 1/ spočívala predovšetkým v tvrdení, že „jeho záväzok voči žalobcovi zanikol“. Na uvedené súd nadviazal v konštatovaní a závere (ods. 22), že predmetný nárok žalobcu voči obom žalovaným „je čo do právneho dôvodu a výšky nesporný. Právnym dôvodom je nárok žalobcu voči žalovanému v 1. rade titulom zaplatenia finančných prostriedkov plnenia podľa zmluvy o založení Združenia Dunaj...“. Z už uvedeného vyplýva, že tento skutkový a nadväzujúci právny záver je výsledkom dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, a nie len jednoduchým prevzatím záverov a názorov z predchádzajúceho kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu z 24.10.2012, sp. zn. 1Obo/41/2012-804. Preto nie je možné považovať za opodstatnenú námietku žalovaného 1/ o tom, že by žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku nemusel v konaní niesť dôkazné bremeno, resp. že by ho neuniesol. Nemožno preto dôvodne vytýkať odvolaciemu súdu, že v napadnutom rozhodnutí s poukazom na § 383 CSP konštatoval svoju viazanosť skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ods. 45 odôvodnenia). Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí s predmetnou námietkou osobitne vysporiadal (ods. 57, 58 odôvodnenia), pričom zreteľne vysvetlil, že žalovaný 1/ „sa v tomto súdnom konaní primárne bránil tým, že svoj záväzok voči žalobcovi riadne splnil plnením žalovanému 2/. Je preto v logickom rozpore s týmito tvrdeniami, keď žalovaný 1/ neskôr v konaní uplatňuje námietku, že jeho záväzok (ktorého splnenie doposiaľ v konaní preukazoval) vlastne vôbec nevznikol, resp. že žalobca jeho právny základ nepreukázal“. Odvolací súd sa taktiež zaoberal námietkou žalovaného 1/ týkajúcou sa dokazovania, čo podrobne odôvodnil (ods. 60). 50. K druhej otázke dovolací súd prijal záver o jej neprípustnosti. Pre napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebola druhá otázka tak ako ju žalovaný 1/ formuloval, kľúčová, t. j. od jej vyriešenia napadnuté rozhodnutie nezáviselo. Odvolací súd posudzoval komisionársku zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným 2/ primárne z hľadiska toho, či v okolnostiach danej veci plnenie poskytnuté žalovaným 1/ (dlžníkom) žalovanému 2/ (komisionárovi) mohlo mať/malo účinok splnenia dlhu žalovaného 1/ voči žalobcovi (veriteľovi). Relevantné pre posúdenie (obsahu, platnosti, účinkov) zmluvy (prejavu vôle zmluvných strán) sú okolnosti pri jej vzniku. Žalovaný 1/ však svoju druhú otázku založil na skutkovej okolnosti až následného konania žalovaného 2/, ktorý po získaní finančných prostriedkov (od žalovaného 1/) ako komisionár bez ďalšieho postúpil pohľadávky žalobcu na tretiu osobu. 51. Dovolací súd len pre úplnosť poznamenáva, že to, akú zmluvu (zákonom upravenú ako zmluvný typ, či inominátnu) podnikatelia medzi sebou uzavrú pre naplnenie ich vzájomných obchodov, či iných, s predmetom podnikania spojených činností, je v zásade vecou ich obchodného rozhodnutia, prejavom ich vôle, dohody so zmluvným partnerom a tiež ich podnikateľského rizika. Ingerencia súdu (štátneho orgánu) do tejto zložky podnikania by mala byť minimálna, s obmedzením sa na otázky, nevyhnutné pre právne posúdenie sporu, ktorý strany nedokážu medzi sebou vyriešiť. To je tiež dôvod, pre ktorý súd napríklad nemá vyhľadávať dôvody neplatnosti právnych úkonov (k tomu viď nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014). K druhej dovolacej otázke dovolací súd považuje za vhodné poukázať tiež na čl. 2 ods. 3 ú. z. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“), podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Napokon žalovaný 1/ v dovolaní (bod 108) sám zvýraznil svoj názor, že „právne posúdenie odvolacieho súdu, ktorým pripúšťa možnosť existencie komisionárskej zmluvy, ktorej predmetom je vymáhanie pohľadávok, je správne“, preto nie je zrejmé, v čom má spočívať prípustnosť druhej otázky, ktorej položenie a zodpovedanie má logicky zmysel len v prípade, ak jej zodpovedanie odvolacím súdom považuje dovolateľ za nesprávne, čo v tomto prípade zjavne absentuje (§ 432 ods. 1 a 2 CSP). 52. K tretej otázke dovolací súd prijal záver o jej neprípustnosti. Rovnako ako v prípade druhej dovolacej otázky dovolací súd konštatuje, že odvolací súd posudzoval komisionársku zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným 2/ primárne z hľadiska toho, či v okolnostiach danej veci plnenie poskytnuté žalovaným 1/ (dlžníkom) žalovanému 2/ (komisionárovi) mohlo mať/malo účinok splnenia dlhu žalovaného 1/ voči žalobcovi (veriteľovi). Dovolateľ 1/ však aj svoju tretiu otázku založil na skutkovej okolnosti až následného konania žalovaného 2/, ktorý po získaní finančných prostriedkov (od žalovaného 1/) ako komisionár bez ďalšieho postúpil pohľadávky žalobcu na tretiu osobu. Súčasne, odvolací súd v napadnutom rozhodnutí v súvislosti so skutkovým stavom vo veci konštatoval a interpretujúc právnu úpravu o komisionárskej zmluve zrozumiteľne vysvetlil (ods. 85 odôvodnenia), že „(p)redmetom obchodnej záležitosti podľa komisionárskej zmluvy nebol predaj pohľadávok, ale ich vymoženie, teda získanie peňažného plnenia od konkrétneho dlžníka, nie ich postúpenie tretej osobe za odplatu“, a ďalej, že „(s)kutočnosť, že zmluvné strany tak ale v tomto prípade nepostupovali (t. j. neprišlo k postúpeniu pohľadávky komitenta na komisionára) nemá za následok neplatnosť komisionárskej zmluvy. Komisionár stále mohol uskutočňovať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky, pričom dlžník by toto plnenie poskytol komisionárovi a komisionár by toto plnenie odovzdal komitentovi, čím by došlo k splneniu pohľadávky“. Žalovaný 1/ pritom v dovolaní (bod 115) sám zvýraznil svoj názor, že „pre účely splnenia predmetu komisionárskej zmluvy, ktorým je vymoženie pohľadávok komitenta komisionárom nie je potrebné pohľadávky komitenta postúpiť komisionárovi“. Preto nie je zrejmé, v čom má spočívať prípustnosť tretej otázky, ktorej položenie a zodpovedanie má logicky zmysel len v prípade, ak jej zodpovedanie odvolacím súdom považuje dovolateľ za nesprávne, čo v tomto prípade absentuje (§ 432 ods. 1 a 2 CSP). 53. K štvrtej otázke dovolací súd prijal záver o jej neprípustnosti. Tu je potrebné uviesť, že ide v podstate o dve otázky (ods. 117 a 123 dovolania), resp. o otázku a jej podotázku (aj keď v prípade podotázky v ods. 123 nie zrozumiteľne dovolateľ poukazuje na nadväznosť na otázku č. 3). Rovnako ako v prípade druhej a tretej dovolacej otázky dovolací súd konštatuje, že odvolací súd posudzoval komisionársku zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným 2/ primárne z hľadiska toho, či v okolnostiach danej veci plnenie poskytnuté žalovaným 1/ (dlžníkom) žalovanému 2/ (komisionárovi) mohlo mať/malo účinok splnenia dlhu žalovaného 1/ voči žalobcovi (veriteľovi). Dovolateľ 1/ však aj svoju štvrtú otázku a podotázku založil na skutkovej okolnosti až následného konania žalovaného 2/, ktorý po získaní finančných prostriedkov (od žalovaného 1/) ako komisionár bez ďalšieho postúpil pohľadávky žalobcu na tretiu osobu. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval (ods. 85 odôvodnenia), že „(p)redmetom obchodnej záležitosti podľa komisionárskej zmluvy nebol predaj pohľadávok, ale ich vymoženie, teda získanie peňažného plnenia od konkrétneho dlžníka, nie ich postúpenie tretej osobe za odplatu. Žalovanému 2/ preto nemohli byť pohľadávky zverené za účelom ich predaja, pokiaľ ich postúpenie za odplatu nebolo predmetom obchodnej záležitosti podľa komisionárskej zmluvy. Nemožno potom aplikovať ani vetu prvú § 583 ods. 1 Obchodného zákonníka o hnuteľných veciach zverených komisionárovi na predaj.“ A ďalej (ods. 87 odôvodnenia), že „žalovaný 2/ ako komisionár nekonal v mene žalobcu a neboli naňho ani postúpené pohľadávky žalobcu. Žalovaný 2/ ich preto nebol oprávnený vo vlastnom mene a ani v mene žalobcu postúpiť na tretie osoby. Žalobca je preto naďalej oprávnený tieto pohľadávky vymáhať.“ Odvolací súd teda uvedenú otázku, resp. podotázku riešil, avšak od jej právneho vyriešenia kľúčovo nezáviselo napadnuté rozhodnutie. Určujúca pre rozhodnutie nebola otázka, či sa tretia osoba stala majiteľom pohľadávky postúpenej žalovaným 2/. Táto otázka je naviac založená na hy