miery úspechu vo výške 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o výške náhrady trov konania (výrok II.). 1.
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca pri podaní reklamácie neurobil voľbu nároku v zmysle § 622 OZ. Ustanovenie § 2 písm. m/ zákona o ochrane spotrebiteľa ustanovuje možný spôsob vybavenia reklamácie, kde sa jej vybavením rozumie ukončenie reklamačného konania odovzdaním opraveného výrobku, výmenou výrobku, vrátením kúpnej ceny výrobku, vyplatením primeranej zľavy z ceny výrobku, písomná výzva na prevzatie plnenia alebo jej odôvodnené zamietnutie. Súd prvej inštancie konštatoval, že z obsahu spisu nevyplynulo, že medzi zmluvnými stranami k voľbe niektorého z možných spôsobom vybavenia reklamácie došlo a dodal, že postup predávajúcej v takomto prípade ustanovuje § 18 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Na predmetné ustanovenie poukázal súd prvej inštancie aj v súvislosti s tým, že ak spotrebiteľ uplatní reklamáciu, predávajúci alebo ním poverený zamestnanec alebo určená osoba je povinný poučiť spotrebiteľa o jeho právach
všeobecného predpisu; na základe rozhodnutia spotrebiteľa, ktoré z týchto práv spotrebiteľ uplatňuje, je povinný určiť spôsob vybavenia reklamácie
súdu prvej inštancie zjavne nedošlo, keďže samotný zamestnanec žalovanej sám označil na reklamačnom protokole, že výrobok nefunguje - neprebratý. Reklamácia by bola v danom prípade splnená až odovzdaním opraveného výrobku žalobcovi, pričom žalobca ako spotrebiteľ mal
1 písm. g/ zákona o ochrane spotrebiteľa právo aj na to, aby mu žalovaná predviedla fungujúci výrobok, t. j. to, že na výrobku bola odstránená vada, pre ktorú žalobca podal reklamáciu. Keďže žalovaná opravený výrobok žalobcovi v zákonnej reklamačnej dobe neodovzdala, mal súd prvej inštancie za to, že táto skutočnosť založila zákonné právo v zmysle § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa na odstúpenie od kúpnej zmluvy, čo aj žalobca využil a to listom zo dňa
ktorého došlo k vybaveniu reklamácie v zákonnej lehote. Mal za to, že záverom SOI nie je s prihliadnutím na § 193 CSP viazaný, preto na závery SOI neprihliadol z dôvodu ich nepreskúmateľnosti. Žalovaná nevybavila reklamáciu v zákonnej lehote, a preto žalobca platne odstúpil od kúpnej zmluvy listom zo dňa 20. apríla 2015, pričom týmto úkonom sa kúpna zmluva
2 OZ zrušila od začiatku a
OZ sú povinní obaja účastníci zmluvy vrátiť druhému všetko, čo na základe kúpnej zmluvy dostali. Žalobca si už svoju povinnosť splnil, keď si reklamovaný výrobok od žalovanej ani po odstúpení od kúpnej zmluvy neprebral, žalovaná dosiaľ žalobcovi kúpnu cenu nevrátila, preto súd žalobu v časti žalovanej istiny vyhodnotil ako dôvodnú. 1.2. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol
1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
jeho názoru súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne právne normy (OZ, Zákon o ochrane spotrebiteľa) a dané právne normy aj správne interpretoval. Žalovaná v odvolaní tiež namietla aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku.
mienky odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie obsahu všetky náležitosti vyplývajúce z § 220 CSP a mal za to, že v ňom dal jasnú, presnú a kvalifikovanú odpoveď, prečo žalobe vyhovel a zároveň pripomenul, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
odvolacieho súdu v danej veci nepochybne stalo. Odvolací súd uviedol, že rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Žalovaná uvádzala tvrdenia, ktoré uviedla aj v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie vysporiadal, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku osvojil a v plnom rozsahu naň odkázal. 2.2. Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ukončením reklamácie zákonom predpokladaným spôsobom, teda písomnou výzvou na prevzatie plnenia, keďže ju vyhodnotil ako nedôvodnú obranu žalovanej. Žalovaná považovala vyhodnotenie dôkazu - výzvy na prevzatie opraveného výrobku za nesprávne, dostatočne neodôvodnené a mala za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, poukázal na ustanovenia § 2 písm. m), § 18 ods. 1 až 5, ods. 9 Zákona o ochrane spotrebiteľa. Aj vo vzťahu k reklamačnému konaniu sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie a poukázal na znenie § 18 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa účinného v rozhodnom období, t. j. v čase uplatnenia reklamácie, z ktorého jednoznačne vyplýva, že v prípade ak nedôjde k vybaveniu reklamácie do 30 dní od jej uplatnenia v odôvodnenom prípade, má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo právo požadovať výmenu výrobku za nový výrobok. Odvolací súd mal za to, že žalovaná
4 Zákona o ochrane spotrebiteľa určila spôsob vybavenia reklamácie a to opravou výrobku, čo vyplýva z e-mailu zo dňa 10. novembra 2014, adresovanému žalobcovi. Týmto žalovaná určila spôsob vybavenia reklamácie v súlade § 2 písm. m) Zákona o ochrane spotrebiteľa a to odovzdaním opraveného výrobku. Avšak vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že k odovzdaniu výrobku nedošlo. Keďže k riadnemu vybaveniu reklamácie určeným spôsobom nedošlo a žalovaná neodovzdala žalobcovi opravený fungujúci výrobok, mal žalobca právo odstúpiť od kúpnej zmluvy
4, posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca toto právo využil, listom zo dňa 20. apríla 2015 od zmluvy odstúpil, tento v uvedený deň aj žalovanej doručil, čím nastali právne účinky odstúpenia od zmluvy.
odvolacieho súdu neobstojí tvrdenie žalovanej, že k vybaveniu reklamácie došlo zaslaním písomnej výzvy na prevzatie opraveného tovaru, keďže takýto spôsob vybavenia reklamácie žalovaná neurčila, ako vyplýva z e-mailu zo dňa
ktorej závery súdu prvej inštancie o spočívaní lehoty na vybavenie reklamácie nemajú právny základ. 2.
odvolacieho súdu dostatočne vysporiadal s uvedenou námietkou. K uvedenému odvolací súd dodal, že nestačí bez ďalšieho len márne uplynutie tridsaťdňovej reklamačnej doby na to, aby mohol žalobca odstúpiť od zmluvy, ale musia byť splnené aj ďalšie podmienky. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaná určila spôsob vybavenia reklamácie žalobcu a to oprava výrobku, z toho je zrejmé, že reklamovaná vada bola skutočne vadou, vyskytovala sa u veci v dobe uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady a bola takej povahy, ktorá je pre uplatnenie spotrebiteľom uplatneného právam vyžadovaná. Odvolací súd tak skonštatoval, že záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca oprávnene odstúpil od zmluvy je správny. 2.6. Žalovaná podala odvolanie aj proti výroku o náhrade trov konania, pričom uvedené žiadnym spôsobom neodôvodnila. Aj napriek tomu, že odvolací súd je viazaný rozsahom, ako aj dôvodmi odvolania v zmysle § 379 CSP, odvolací súd zmenil napadnutý výrok tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, keďže súd prvej inštancie síce správne aplikoval ustanovenie § 255, no nerešpektoval
odvolacieho súdu ustanovenie § 262 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania tak odvolací súd rozhodol
1 a 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100 %.
dovolateľky tieto otázky spočívajú najmä v nesprávnom postupe súdu pri vykonávaní dokazovania. Dovolateľka prípustnosť dovolania
f/ CSP opierala o absenciu vysvetlení dôvodov, na ktorých je postavené rozhodnutie v písomnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj o nesprávny procesný postup súdu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia. Dovolateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie sa mal vyporiadať so spočívaním lehoty na reklamáciu. Danú námietku potvrdil aj odvolací súd, no uvedené nijakým spôsobom nerozvinul a preto má dovolateľka za to, že daná otázka nebola adekvátne zodpovedaná ani v rozsudku odvolacieho súdu. Dovolateľka v uvedenom identifikovala značnú arbitrárnosť odvolacieho súdu pri vydaní rozsudku, kedy opomenul prihliadnuť na pochybenie súdu prvej inštancie a svoju úvahu neodôvodnil. Rovnako za pochybenie dovolateľka označila aj argumentáciu odvolacieho súdu pokiaľ išlo o rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej aj „SOI"). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie a síce, že závery SOI v zmysle § 193 CSP nie sú pre súdy záväzné.
dovolateľky však nič nedáva súdom oprávnenosť rozhodnutia SOI či iných orgánov úplne odignorovať a pri rozhodovaní absolútne na tieto neprihliadať. Zároveň dovolateľka doplnila, že aj súdy v prípade, ak sa chcú odchýliť od záverov prijatých správnym orgánom v rámci správneho konania, môžu takéto odchýlenie učiniť len výnimočne a takéto odchýlenie vysvetliť, k čomu však v tejto právnej veci nedošlo. Dovolateľka sa nestotožnila ani s označením rozhodnutia SOI ako rozporným a ani s tým, že odvolací súd vo vzťahu k záverom SOI konštatoval, že nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že SOI konštatovala vybavenie reklamácie zo strany dovolateľky zákonným spôsobom.
dovolateľky zo stanoviska SOI jednoznačne vyplýva, že nedošlo k porušeniu hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo Zákona o ochrane spotrebiteľa zo strany dovolateľky nedošlo. 3.2. Dovolací dôvod
1 písm. a/ CSP dovolateľka vymedzila argumentáciou spočívajúcou v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tým, že nesprávne vyhodnotil argumentáciu dovolateľky o vybavení reklamácie, čím dospel k nesprávnemu rozporuplnému záveru.
dovolateľky e-mail zaslaný žalobcov dňa 10. novembra 2014 spĺňa zákonné predpoklady písomnej formy, pričom reklamácia bola ukončená v zmysle § 2 písm. m) Zákona o ochrane spotrebiteľa písomnou výzvou na prevzatie plnenia zaslanou v rámci 30 dňovej zákonnej reklamačnej lehoty. Odchýlenie od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu dovolateľka vymedzila poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „dovolací súd" alebo „najvyšší súd") sp. zn. 6Sžo/203/2010, v ktorom dovolací súd vyslovil, že „Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky však nedá, v súvislosti s názorom žalovaného vyslovenom vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu za účelom jednotného výkladu ustanovenia § 2 písm. m/ zákona o ochrane spotrebiteľa, neuviesť, že za vybavenie reklamácie v rámci zákonom stanovenej lehoty sa považuje aj písomná výzva na prevzatie plnenia, teda zákon explicitne upravuje spôsob oznámenia o tom, že opravený výrobok je pripravený na odovzdanie spotrebiteľovi.". V danej spojitosti dovolateľka poukázala aj na § 40 ods. 4 OZ,
ktorého „písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila.". 3.
1 písm. a) CSP - predmetom konania bolo zaplatenie sumy 599 eur s príslušenstvom, teda v zmysle ustanovenia § 422 CSP nebola dosiahnutá úroveň tzv. majetkového cenzu podmieňujúca prípustnosť dovolania. Dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie žalovanej
1 písm. a/ CSP odmietol ako neprípustné v zmysle § 477 CSP a
f/ CSP zamietol ako nedôvodné v zmysle § 488 CSP. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) uvádza nasledovné: 6.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP,
ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
dovolateľky vada zmätočnosti konania v zmysle § 420 písm. f) CSP spočívala v prvom rade v absencii zásadných vysvetlení dôvodov, na ktorých je postavené rozhodnutie, v písomnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu, ktoré neobsahovali náležité odôvodnenie časti, v ktorej sa mal súd vysporiadať so spočívaním lehoty na reklamáciu. V tejto súvislosti dovolateľka vytkla práve odvolaciemu súdu, že sa danou problematikou adekvátne nezaoberal, t. j. svoju argumentáciu nerozvinul, z čoho vyvodila značnú svojvôľu odvolacieho súdu. Zmätočnostnú vadu dovolateľka videla aj v argumentácii týkajúcej sa nezáväznosti rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie pre rozhodnutie vo veci samej, ktorej v dovolaní oponovala so zdôraznením, že ak sa súdy chceli od záverov prijatých týmto správnym orgánom v rámci správneho konania odchýliť, mohli tak učiniť len za výnimočných dôvodov s riadnym vysvetlením, čo sa nestalo. 12. Dovolací súd v súvislosti s namietaní svojvôle odvolacieho súdu poznamenáva, že
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je svojvôľa istým druhom arbitrárnosti, ktorá znamená interpretačný exces, okrem iného (extrémneho nesúladu právnych záverov s vykonaným dokazovaním; výkladu zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona; hodnotenia dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z neho pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery) aj pri odôvodňovaní súdneho rozhodnutia. Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces (I. ÚS 115/2020). 13.
dovolacieho súdu ale obsah spisu v súdenej veci nedáva podklad pre konštatovanie, že námietky dovolateľky, v podstate predostreté len všeobecne, sú opodstatnené. Skutočnosť, že dovolateľka sa s napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o jeho arbitrárnosti. Dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu také nedostatky, ktoré by odôvodňovali tvrdenie, že závery ním prijaté boli svojvoľné, zmätočné alebo zjavne neodôvodnené. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Odvolací súd tiež zrozumiteľným a logickým spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Odvolací súd konštatoval správnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, v podstatných bodoch naň odkázal a doplnil ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Odvolací súd jednoznačne zdôvodnil, prečo bola žaloba žalobcu dôvodná a námietky žalovanej neopodstatnené. 14. Ak sa aj odvolací súd stotožnil s názorom žalovanej, že závery súdu prvej inštancie o spočívaní lehoty na vybavenie reklamácie nemajú právny základ, nevyplývajú z ustanovenia § 18 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý upravuje reklamačnú lehotu a nemajú oporu ani v inom právnom predpise, neznamená to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo správne. Správnosť prvoinštančného rozhodnutia vyplýva z ostatnej argumentácie odvolacieho súdu, práve ktorá bola pre rozhodnutie zásadná, bez potreby sa bližšie odvolacou argumentáciou žalovanej o otázke spočívania lehoty na vybavenie reklamácie zaoberať a
dovolacieho súdu je relevantná, dostatočná a presvedčivá. Je pritom logické, že ak aj odvolací súd konštatoval, že spočívanie lehoty na vybavenie reklamácie nemá právny základ, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval v ostatnom za dostatočný podklad pre vyhovenie žaloby, daná otázka pre vec už nebola podstatná, preto sa ňou bližšie ani nezaoberal.
najvyššieho súdu súladné i s ústavným poriadkom. 19. Keďže konanie pred odvolacím súdom v zmysle namietania (spôsobu argumentácie) nebolo postihnuté dovolateľkou namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 22.
1 písm. b), ods. 2 CSP dovolanie
1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. 23. V danom prípade uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu, namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci napadnutého rozhodnutia, bránilo ustanovenie § 422 ods. 1 písm. b/ CSP. V prejednávanej veci je predmetom dovolacieho konania pohľadávka vo výške 599 eur, pričom dvojnásobok minimálnej mzdy ku dňu podania žaloby na súde prvej inštancie (v roku 2017), je 2 x 435 eur, t. j. 870 eur (§ 1 písm. a/ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 280/2016 Z. z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2017). Z uvedeného vyplýva, že výška predmetu dovolacieho konania neprevyšuje zákonom stanovenú hranicu majetkového cenzu, obmedzujúceho prípustnosť dovolania
1 CSP pri peňažnom plnení (ratione valoris), preto je prípustnosť dovolania žalovanej v zmysle § 422 CSP vylúčená.
zásady úspechu strany v dovolacom konaní (§ 255 ods. 1 CSP) má žalobca voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.