← Slovensko

36 515 eur s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/35/2024 Identifikačné číslo spisu: 0019202223 Dátum vydania rozhodnutia: 26.06.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:0019202223.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v spore žalobcu Z. O., nar. W., Z., zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Košice, Rázusova 1, IČO: 36 588 725, proti žalovanému P. O., nar. W., Z., zastúpenému Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s. r. o., so sídlom Košice, Rázusova 1, IČO: 50 560 611, o zaplatenie 36.515 eur s prísl., vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 16C/16/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 22. augusta 2023 sp. zn. 2Co/125/2023, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a . Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 10. decembra 2021 č. k. 16C/16/2019-470 uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 36.515 eur spolu s príslušenstvom (výrok I.), zamietol žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania nad rámec tých úrokov z omeškania, ktoré boli priznané (výrok II.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania (výrok III.). 1.1. Okresný súd mal za preukázané, že žalobca a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi, a to každý v 1/2, k stavbe súp. č. XXX, na parc. č. 1020/1 - administratívna budova a na parc. č. 1021/3 - prestavba obchodných prevádzok. Sú tiež spoluvlastníkmi každý v 1/2 parc. č. 1016 o výmere 715 m2, parc. č. 1017 o výmere 161 m2, parc. č. 1018/1 o výmere 634 m2, parc. č. 1018/3 o výmere 160 m2, parc. č. 1020/1 o výmere 1391 m2, parc. č. 1021/1 o výmere 642 m2, parc. č. 1021/3 o výmere 172 m2, parc. č. 1021/4 o výmere 10 m2 a parc. č. 1021/5 o výmere 117 m2 - zastavané plochy. V konaní ďalej zo zhodných tvrdení strán sporu bolo preukázané, že žalovaný užíval sám časť budovy - G., resp. G., o výmere 370,2 m2, a to nebytový priestor, ktorý predtým bol prenajatý, pričom prenajímateľmi boli tak žalobca, ako aj žalovaný spoločne a nájomcami boli iné subjekty. Žalovaný vo svojich vyjadreniach nepopieral ani tú skutočnosť, že predmetné priestory užíval sám až do konca roka 2018. Skutočnosť, že disco bar prevádzkoval žalovaný aj v roku 2018 však mal súd za preukázané z listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca súdu, a to z fotografií, resp. inzercie oznamov o konaní disco párty. Uvedené skutočnosti boli tiež preukázané z notárskej zápisnice Nz 477/2021 spísanej na Notárskom úrade JUDr. Zory Chudovej dňa 1. júla 2021. Bolo tiež preukázané, že tú istú časť budovy, ktorú takto žalovaný užíval, ešte pred ním užívali nájomcovia, ktorým žalobca a žalovaný spolu ako prenajímatelia predmetnú časť budovy ako nebytový priestor prenajali. To, že žalobca a žalovaný prenajímali v rámci budovy rôzne nebytové priestory za účelom prevádzkovania, či už služieb, kancelárií alebo reštauračnej kaviarenskej činnosti a prenajímali ich vždy ako samostatný predmet nájmu, vyplýva a je preukázané z predložených nájomných zmlúv. 1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a ods. 2, § 139 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“). 1.3. Vzhľadom na takto preukázaný skutkový stav okresný súd ustálil, že žalobca ako podielový spoluvlastník 1/2 nehnuteľnosti bol vylúčený z užívania časti tejto stavby, a to nebytového priestoru, v ktorom bol prevádzkovaný G. (G.), a to za obdobie od 15. marca 2016 do 31. decembra 2018, pričom žalovaný užíval tento nebytový priestor v rozsahu, ktorý zodpovedá spoluvlastníckemu podielu žalobcu, teda užíval nielen svoj podiel, ale aj podiel žalobcu. Keďže bolo preukázané, že nebola dohoda o takomto užívaní medzi žalobcom a žalovaným ohľadne tohto nebytového priestoru a zároveň nebola ani dohoda o náhrade za takéto užívanie, súd posúdil tento nárok ako nárok vyplývajúci z ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve v zmysle § 137 ods. 1 OZ s tým, že žalobcovi ako spoluvlastníkovi, ktorý bol vylúčený z užívania tohto nebytového priestoru je žalovaný povinný poskytnúť zodpovedajúcu náhradu vo forme peňažného plnenia. Pri ustálení výšky tejto primeranej finančnej náhrady, súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 32/2021, znalca Ing. Zdenka Weissa, ktorý bol podaný dňa 9. novembra 2021 a určil všeobecnú hodnotu nájmu predmetného nebytového priestoru. Podiel, ktorý užíval za dané obdobie žalovaný v predmetnom nebytovom priestore, teda podiel 1/2, z ktorého užívania bol žalobca vylúčený, predstavuje sumu 36.515 eur. Okresný súd preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie tejto sumy od žalovaného, keďže bolo preukázané, že žalobca neužíval spoločnú vec v rozsahu, ktorá zodpovedala jeho spoluvlastníckemu podielu v danom období a žalovaný užíval aj jeho podiel 1/2. 1.4. Pokiaľ žalovaný namietal, že predmetné nebytové priestory užíval iba dva dni v týždni, a to vždy v piatok, v sobotu, od 18.00 hod. do 4.00 hod., a preto nemôže patriť žalobcovi taká výška náhrady, akú odvodzuje od výšky nájmu, ktorú im platili nájomcovia, ktorí predmetné nebytové priestory mali prenajaté v období predtým, než ich užíval žalovaný, súd poukázal na to, že táto námietka žalovaného nie je opodstatnená. Aj s poukazom na ostatné predložené nájomné zmluvy uviedol, že tieto priestory boli na tento účel uspôsobené a nemohli byť využívané v priebehu zvyšku týždňa alebo ostatných hodín v týždni na iný účel tak, ako to tvrdí žalovaný. To je aj, dôvod prečo je neopodstatnená aj ďalšia námietka žalovaného, a to jeho tvrdenie o tom, že žalobca predsa mohol predmetné nebytové priestory užívať v iné dni, resp. v inom časovom rozpätí. Ďalšia námietka žalovaného spočívala v tom, že žalobca, keďže vedel, že žalovaný využíva nebytový priestor na prevádzku disco baru, mohol si vyčleniť iný priestor v rámci W. a užívať ho v obdobnej výmere. Predmetný nárok žalobcu v tomto konaní je odvodený práve od § 137 ods. 1 OZ ako nárok na peňažnú náhradu za to, že bol vylúčený z užívania predmetného nebytového priestoru, v ktorom žalovaný prevádzkoval disco bar, za ktorý mu neposkytol doposiaľ peňažnú náhradu aj za užívanie podielu žalobcu v jednej polovici. Samotná podstata podielového spoluvlastníctva je založená na ideálnom podiele, nie na tom, že každý zo spoluvlastníkov by si mohol užívať akúkoľvek časť spoločnej veci podľa výmery zodpovedajúcej jeho podielu. 1.5. Okresný súd sa vyporiadal aj s odmietnutím ďalších návrhov na dokazovanie zo strany žalovaného, jeho návrhom na odročenie pojednávania a námietkou zaujatosti voči konajúcej sudkyni, keď konštatoval, že v časti argumentácie bola námietka podaná po zákonnej lehote a v časti smerovala k procesnému postupu predmetnej sudkyne, čo nie je prípustný dôvod na námietku zaujatosti. 1.6. Okresný súd sa ďalej vysporiadal aj s judikatúrou, na ktorú poukazoval žalovaný, nepovažoval ju za obdobnú, ale odlišnú, pričom uviedol, že predmetom tohto konania je nárok žalovaného ako podielového spoluvlastníka v jednej polovici vylúčeného z užívania nebytového priestoru, ktorý sa ako nebytový priestor prenajímal dlhé roky iným nájomcom, a to zo strany žalobcu a žalovaného ako prenajímateľov, a teda dlhodobo bol predmetom nájomných vzťahov, ako samostatný predmet uvedených nájomných zmlúv bez ohľadu na to, či bol alebo nebol zapísaný v katastri nehnuteľností. Od roku 2010 a ďalšie roky 2015, 2016, 2017 a 2018 užíval predmetný nebytový priestor výlučne žalovaný pre účely prevádzkovania disco baru bez toho, aby existovala dohoda medzi žalobcom a žalovaným o tom, že môže tento nebytový priestor takto užívať výlučne sám, vznikol žalobcovi v zmysle § 137 ods. 1, 2 OZ nárok na peňažnú náhradu. Podstatná pre toto konanie je skutočnosť, že žalobca stratil možnosť predmetný nebytový priestor užívať, a to v dôsledku toho, že žalovaný ho užíval výlučne sám. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca mal užívať inú časť X. podľa jeho výberu, súd akcentoval, že podielové spoluvlastníctvo je založené na podiele, ktorý je ideálny a vždy podielovému spoluvlastníkovi patrí náhrada za to, ak druhý spoluvlastník bez jeho súhlasu užíva spoločnú vec. Predmetom konania je nárok na peňažnú náhradu iba za konkrétny nebytový priestor - disco bar, ktorý je spôsobilým samostatným predmetom právnych vzťahov, čo vyplýva aj z toho, že bol dlhé roky prenajímaný ako nebytový priestor rôznym nájomcom a neskôr, ako už je uvedené, užívaný výlučne žalovaným. Ak by súd v danom prípade vyvodil iný záver z vykonaného dokazovania, išlo by o zjavný rozpor s účelom ustanovenia § 136 a nasledujúce OZ. 1.7. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej aj ,,CSP“ alebo „zákon“) tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania od žalovaného. 2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 22. augusta 2023 sp. zn. 2Co/125/2023 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 36.079,69 eur s príslušenstvom a vo výroku III. o trovách konania potvrdil (prvý výrok); pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 435,31 eur s príslušenstvom, v tejto časti konanie zastavil a rozsudok vo výroku I. v tejto časti zrušil (druhý výrok); žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (tretí výrok). 2.1. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že oboznámením sa s obsahom spisu, rozsudkom samotným, ale i konaním, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, dospel k záveru, že nedošlo k naplneniu ani jedného z uplatnených odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu postačujúcom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. Vo veci ani nerozhodoval vylúčený sudca, ani neboli zistené žiadne porušenia procesných práv v takej miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP stotožniac sa aj s jeho dôvodmi v celom rozsahu, na ktoré odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Akcentoval správny záver rozsudku súdu prvej inštancie o vyhovení žalobnému návrhu v zmysle § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1, 2 OZ a nároku žalobcu ako podielového spoluvlastníka vylúčeného z užívania vymedzenej časti spoločnej veci/priestorov disco baru v X. uplatnenému proti druhému podielovému spoluvlastníkovi užívajúcemu túto časť spoločnej veci nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, vychádzajúc pritom z preukázanej dohody podielových spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou. 2.2. Odvolací súd sa preto obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie námietky žalovaného a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku doplnil ďalšie dôvody. Považoval za správne právne posúdenie veci súdu prvej inštancie, odôvodniac svoj záver samostatným charakterom tejto časti stavby (akoby nebytovým priestorom) a zistenou dohodou sporových strán ako podielových spoluvlastníkov o spôsobe užívania predmetu spoluvlastníctva spoločným prenajímaním jednotlivých častí nehnuteľnosti/vymedzených priestorov majúcich samostatný charakter, nájomcom. Túto okolnosť žalovaný spočiatku vôbec nespochybňoval. Opodstatnené nebolo ani tvrdenie odvolateľa, že súd skutkové zistenie o užívaní výlučne žalovaným časti budovy - G. posudzoval ako užívanie nebytového priestoru v jeho právnom slova zmysle. Z odôvodnenia je zrejmé, že aj keď súd používal v súvislosti s predmetným priestorom G. termín „nebytový priestor“, nepovažoval ho za nebytový priestor v právnom slova zmysle, ale vychádzajúc z nájomných zmlúv uzatváraných spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ktorými prenajímali samostatné časti stavby/nehnuteľnosti ako nebytové priestory, mal súd tak konkrétnu predmetnú časť nehnuteľnosti, ako i ďalšie také priestory v nehnuteľnosti za nebytový priestor, resp. nebytové priestory vo faktickom slova zmysle. V kontexte posudzovanej veci, spôsobu užívania konkrétne vymedzenej časti spoločnej nehnuteľnosti, to odvolací súd považoval za opodstatnené a správne bez potreby trvať na tom, že konkrétna vymedzená časť spoločnej nehnuteľnosti by musela byť de iure nebytovým priestorom. 2.3. Odvolací súd uviedol, že uzavretie dohody medzi sporovými stranami ako podielovými spoluvlastníkmi (o spoločnom prenajímaní jednotlivých priestorov) bolo dostatočne preukázané a vyplýva z predložených nájomných zmlúv s tretími osobami. Preto obrana žalovaného, že žalobca mohol užívať iné voľné priestory/časti v spoločnej nehnuteľnosti, je irelevantná, resp. nepostačujúca na iný záver než ten, že žalovaný v rozpore s dohodou (resp. bez dohody) užíval predmetné priestory nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Odvolací súd odmietol námietky žalovaného, pokiaľ išlo o obmedzený čas užívania predmetných priestorov, pričom s tým súvisiace tvrdenia o svojvoľných záveroch súdu prvej inštancie nepodložil žalovaný žiadnymi dôkazmi, najmä pokiaľ ide o možnosť používania priestorov diskotéky na iné účely, ale i mieru využívania priestorov v roku 2018. 2.4. Odvolací súd sa zaoberal i námietkami, ktoré smerovali k odmietnutiu žalovaným navrhovaného ďalšieho dokazovania, i voči obsahu znaleckého posudku, a nepovažoval ich za opodstatnené. Taktiež odmietol porušenie lehoty na prípravu pojednávania. Neopodstatnené boli i námietky v odvolaní, že súd prvej inštancie sa náležite a kvalifikovaným spôsobom nevyporiadal s judikatúrou ním označenou, pričom časť tvorili rozhodnutia krajských súdov a pokiaľ šlo o rozhodnutia najvyššieho súdu, tieto vyplývali z odlišných skutkových okolností. Konštatoval, že postupom žalobcu (čiastočným späťvzatím žaloby vo výške 435,31 eur s príslušenstvom so súhlasom žalovaného, vo výške vzniknutého rozdielu medzi sumou prisúdenou vo výške podľa žalobného návrhu žalobcu a sumou vyplývajúcou zo znaleckého posudku) a rozhodnutím odvolacieho súdu o pripustení späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 435,31 eur spolu s príslušenstvom a zastavení konania v tejto časti, zrušením rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. v tejto časti, podstata ďalšej námietky (nepreskúmateľnosť) odpadla, resp. stala sa námietka nedôvodnou a neopodstatnenou. 2.5. Pokiaľ šlo o namietanú zaujatosť konajúcej sudkyne súdu prvej inštancie, po jej vyjadrení k obsahu námietky, odvolací súd žiaden osobitný vzťah sudkyne k právnemu zástupcovi žalobcu nezistil (žalovaný svoje pochybnosti nepreukázal, sudkyňa akýkoľvek taký vzťah vo svojom vyjadrení poprela, rovnako aj právny zástupca žalobcu) a sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci v konaní na súde prvej inštancie nebola vylúčená, a teda v posudzovanej veci nerozhodoval nezákonný sudca, a teda nedošlo ani k naplneniu príslušného odvolacieho dôvodu. 2.6. Rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania, aplikoval zásadu úspechu v odvolacom konaní a trovy odvolacieho konania priznal plne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní (§ 396 ods. l a § 255 ods. l a 2 CSP) bez prihliadnutia na výšku čiastočného späťvzatia žalobného návrhu po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorá je v súvislosti s prisúdenou sumou celkom bezvýznamná a nepatrná. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnil § 420 písm.

  1. e)a
  2. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  3. a)a
  4. b)CSP. 3.1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
  5. f)CSP uviedol, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal, že odvolací súd sa nevysporiadal so zásadnými vadami rozsudku okresného súdu a s ťažiskovou argumentáciou žalovaného obsiahnutou v ním podanom odvolaní a rovnako v priebehu sporu došlo k viacerým neadekvátnym zásahom do procesných práv žalovaného (postup pri doručovaní písomností a príprave pojednávania, resp. jeho neodročení, nerozhodnutie o prerušení sporu, nevyžiadanie si súhlasu so späťvzatím, nesprávny postup pri vykonávaní dôkazov a ich hodnotení, prekvapivé rozhodnutie), pričom tieto pochybenia odvolacieho súdu sú takej intenzity a rozsahu, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 3.2. Prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP žalovaný vyvodil zo skutočnosti, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dvoch nasledovných právnych otázok:
  6. a)ak je niektorá časť spoločnej veci v konkrétnom prípade vhodná na samostatné užívanie (napríklad určité priestory v rámci spoločnej stavby), je takýto charakter tejto časti stavby dôvodom, pre ktorý sa táto časť veci posudzuje na účely aplikácie zákonných ustanovení o spoluvlastníctve (§ 137 a nasl. OZ) samostatne, akoby táto časť samotná bola spoločnou vecou, bez ohľadu na mieru a spôsob užívania zvyšku spoločnej veci (napríklad ostatnej úžitkovej plochy) takejto stavby? Ak nie je stavba rozdelená na nebytové priestory podľa osobitných predpisov tvoriace samostatný predmet právnych vzťahov, má byť pri určovaní miery užívania jednotlivými spoluvlastníkmi vzatá do úvahy stavba ako celok, alebo jednotlivé priestory? (podľa žalovaného táto doposiaľ nebola riešená);
  7. b)vzniká spoluvlastníkovi nárok na náhradu za neužívanie spoločnej veci v prípade, ak druhý spoluvlastník užíva len časť veci, ktorá rozsahom neprevyšuje jeho spoluvlastnícky podiel? (poukázal na rozhodnutia sp. zn. 6Cdo/184/2010 a 3Cdo/218/2017). 3.3. Žalovaný opieral prípustnosť dovolania aj o § 420 písm.
  8. e)CSP, pretože podľa jeho názoru na súde prvej inštancie rozhodoval vylúčený sudca, pričom odvolací súd sa s otázkou jeho vylúčenia nevysporiadal dostatočným spôsobom. 3.4. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žiadnym namietaným spôsobom nedošlo k znemožneniu žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. K jednotlivým dovolacím dôvodom sa podrobne vyjadril. Právne otázky, ktoré položil v dovolaní žalovaný sú podľa žalobcu minimálne neúplné, pričom nereflektujú všetky rozhodujúce skutočnosti a ich zodpovedanie nemá z hľadiska vecnej správnosti žiaden právny význam. Takisto podľa neho nedošlo k vade podľa ustanovenia § 420 písm.
  9. e)CSP. Navrhol dovolanie zamietnuť a priznať žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné zamietnuť. 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
  10. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 9. V danom prípade žalovaný prípustnosť dovolania okrem iného odvodil z § 420 písm.
  11. e)a
  12. f)CSP. 9.1. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  13. e)CSP namietal, že na súde prvej inštancie rozhodovala sudkyňa Mgr. Daniela Pristášová, u ktorej pri aplikácii objektívneho hľadiska nestrannosti sudcu vzhľadom na žalovaným uvádzané okolnosti (vzťahu sudkyne k právnemu zástupcovi žalobcu, procesný postup sudkyne v spore a jej rozhodovanie) je dôvodný záver, že uvedená sudkyňa bola z rozhodovania tohto sporu vylúčená. Išlo o opakovanú námietku uvádzanú tiež v odvolaní. 11. V súvislosti s posúdením opodstatnenosti tejto námietky dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované ako judikát R 59/1997, v zmysle ktorého neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm.
  14. g)Občianskeho súdneho poriadku, posúdiť túto otázku samostatne. Tento záver najvyššieho súdu je naďalej aktuálny vo vzťahu k § 420 písm.
  15. e)CSP. 12. V zmysle § 49 ods. 1 a 3 CSP je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti (ods. 1). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (ods. 3). 12.1. Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanom spore (veci) alebo taký jeho osobný vzťah k stranám sporu (účastníkom konania), ich zástupcom, alebo osobám zúčastneným na konaní, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na spor a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. 12.2. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní; zámerom je tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to:
  16. a)k sporu (veci), v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia sporu alebo konania,
  17. b)k stranám sporu (účastníkom konania), ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom, či priateľskom alebo negatívnom, či nepriateľskom) pomere k nim,
  18. c)k zástupcom strán sporu, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod
  19. b)alebo
  20. d)k osobám zúčastneným na konaní (viď obdobne
  21. b)a c)). 13. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu pre zaujatosť (§ 49 až § 51 CSP) sa v civilnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie sporu nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. 13.1. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 49 ods. 1 CSP predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania prideleného sporu možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) k danej problematike. 14. Vychádzajúc z judikatúry ESĽP, ústavného súdu a zaužívanej praxe najvyššieho súdu subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k sporu disponuje. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. 15. Pri rozhodovaní, či žalovaným uvádzané okolnosti spôsobujú nedostatok nestrannosti zákonnej sudkyne súdu prvej inštancie, a teda, či tu je relevantná obava z nedostatku nezaujatosti, judikatúra ESĽP vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. 16. Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudkyne len subjektívne javí žalovanému. Rozhodujúce je to, či reálne existujú okolnosti objektívnej povahy. Tvrdenú zaujatosť a neobjektívnosť sudkyne súdu prvej inštancie žalovaný odôvodňoval z údajného vzťahu sudkyne k právnemu zástupcovi žalobcu a okolnosťami procesného postupu sudkyne v spore a jej rozhodovacou činnosťou. Za zaujatosť sudkyne pre pomer k sporu alebo stranám sporu, či ich zástupcom, nemožno považovať žalovaným namietaný procesný postup v spore, ani rozhodovaciu činnosť sudkyne (obdobne napr. uznesenia najvyššieho súdu z 20. novembra 2014 sp. zn. 8Nc/46/2014, z 20. novembra 2014 sp. zn. 8Nc/45/2014, zo 14. októbra 2014 sp. zn. 8Nc/37/2014 a iné). 17. V danom prípade namietaná zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne Okresného súdu Michalovce Mgr. Daniely Pristášovej už bola posudzovaná v rámci odvolacieho konania nadriadeným súdom (Krajským súdom v Košiciach), ktorý v rozsudku z 22. augusta 2023 sp. zn. 2Co/125/2023 uviedol, že subjektívne hľadisko sporovej strany, prípadne sudcu samotného, je podnetom na rozhodovanie o eventuálnej zaujatosti, avšak rozhodovanie o tejto otázke musí byť výlučne na základe hľadiska objektívneho. To znamená, že nie je prípustné vychádzať len z pochybnosti o pomere sudcu k právnemu zástupcovi žalobcu, ale i z hmotnoprávneho rozboru skutočností, ktoré k tejto pochybnosti viedli. K vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, ak je evidentné a nie je sporné, že vzťah sudcu k danej veci, sporovým stranám alebo ich zástupcom dosahuje takú povahu a intenzitu, že aj napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodnúť. V danej veci odvolací súd žiaden takýto vzťah sudkyne k právnemu zástupcovi žalobcu nezistil (žalovaný svoje pochybnosti nepreukázal, sudkyňa akýkoľvek taký vzťah vo svojom vyjadrení poprela, rovnako aj právny zástupca žalobcu) a sudkyňa teda z prejednania a rozhodovania veci v konaní na súde prvej inštancie nebola vylúčená, a teda v posudzovanej veci nerozhodoval nezákonný sudca, (...). (pozri bod 35. rozsudku krajského súdu). 18. Aj napriek právoplatnému rozhodnutiu nadriadeného súdu (R 59/1997) pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania dovolací súd posudzoval namietanú nestrannosť zákonnej sudkyne súdu prvej inštancie, pričom vychádzajúc z vyššie uvedených hľadísk pod bodmi 11. až 16. tohto rozhodnutia nezistil existenciu žalovaným opakovane tvrdených dôvodov zaujatosti, ktoré by z objektívneho, či subjektívneho hľadiska vzbudzovali dôvodné pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. 18.1. Dovolací súd môže len konštatovať, so zreteľom na obsah dovolania, ktorým žalovaný namietal zaujatosť sudkyne súdu prvej inštancie, že žalovaný neuviedol žiaden kvalifikovaný pomer namietanej sudkyne k sporu, k stranám, resp. ich zástupcom, a teda neuviedol žiaden konkrétny dôvod, pre ktorý by mala byť namietaná sudkyňa vylúčená. Žalovaného subjektívna nespokojnosť s procesným postupom súdu a s procesnými úkonmi súdu, nie je kvalifikovaným dôvodom (konkrétnym vzťahom sudkyne k tomuto sporu, k stranám, resp. ich zástupcom), pre ktorý by mohla byť vylúčená sudkyňa súdu prvej inštancie. Dovolací súd teda nezistil, že by zo spisu vyplývala taká okolnosť, ktorá by svedčila o tom, že u zákonnej sudkyne nie sú dané záruky objektívneho, nezaujatého a nestranného rozhodovania. Dovolací súd pochybnosti žalovaného o nezaujatosti sudkyne nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv žalovaného. Hodnotenie správnosti súdneho konania a rozhodovania nepatrí stranám sporu a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. 18.2. Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom dovolateľa, že by samotná skutočnosť, že sudkyňa je ročníkovou spolužiačkou (absolventský ročník XXXX na Právnickej fakulte V.) advokáta žalobcu, bola možným dôvodom jej zaujatosti. Sudca/sudkyňa je predstaviteľom súdnej moci a len skutočnosť, že sudkyňa a advokát žalobcu sú spolužiaci z ročníka konkrétnej vysokej školy právnického smeru, nezakladá bez ďalšieho jej kvalifikovaný vzťah k advokátovi žalobcu, či osobný vzťah k prejednávanej veci, ktorý by bol dôvodom na jej vylúčenie z rozhodovania. Sudca je zároveň fyzickou (súkromnou) osobou, ktorá sa dostávala, dostáva, aj bude dostávať do rozmanitých spoločenských a právnych vzťahov, ale jeho profesionalita ako predstaviteľa súdnej moci je bariérou, ktorá umožňuje tieto vzťahy oddeľovať od jeho rozhodovacej činnosti (mutatis mutandis sp. zn. 1Nds/4/2018). U sudcu sa vo všeobecnosti predpokladá a vyžaduje stupeň nadhľadu, ktorý je vyšší, než v bežných spoločenských vzťahoch alebo situáciách (sp. zn. 3Nc/4/2015). 18.3. Najvyšší súd tiež zdôrazňuje, že sudca ako predstaviteľ súdnej moci je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy je povinný vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia (čl. 144 ústavy, § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Je potrebné brať na zreteľ to, že sudca je profesionál, spôsobilý odosobniť sa pri výkone svojej funkcie a rozhodovať nestranne. Jednou zo záruk nestrannosti sudcu je jeho profesionalita. Jej súčasťou je vedomosť sudcu, že princíp nezávislého, nestranného a spravodlivého rozhodovania je zásadným princípom fungovania súdnej moci, a že je jeho zákonnou, či ústavnou, ako aj morálnou povinnosťou tento princíp dodržiavať. 19. Vzhľadom k uvedenému dovolateľ tvrdené dôvody zaujatosti vo vzťahu k namietanej sudkyni ničím nepreukázal (§ 52 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1, 2 CSP), a preto ním uplatnený dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  22. e)CSP nie je dôvodný, ani nezakladá prípustnosť dovolania. 20. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že žalovaný neopodstatnene namietal zmätočnostnú vadu podľa § 420 písm.
  23. e)CSP, že v prvoinštančnom konaní rozhodovala iná ako zákonná sudkyňa. Dovolací dôvod v zmysle § 420 písm.
  24. e)CSP nie je preto daný. 21. Dovolateľ ďalej vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 420 písm.
  25. f)CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm.
  26. f)CSP je
  27. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
  28. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
  29. f)CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 21.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 22. Pod pojmom procesný postup sa rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, či 6Cdo/90/2012). Súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ešte spred účinnosti CSP bol tiež záver, podľa ktorého o znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho konania ide tiež v prípade postupu súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví, resp. odvolací súd odmietne odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup neboli dané (viď napríklad R 23/1994 a R 4/2003, prípadne sp. zn. 1Cdo/41/2000, 2Cdo/119/2004, 3Cdo/108/2004, 3Cdo/231/2008, 4Cdo/20/2001, 5Cdo/434/2012, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/142/2013 alebo 3Cdo/98/2015). 23. Žalovaný v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  30. f)CSP namietal v dovolaní (rovnako aj v odvolaní) nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie (pri ne/doručovaní písomností a posúdení žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania), aj odvolacieho súdu, keď nerozhodli o návrhu žalovaného na prerušenie konania, keď o späťvzatí žaloby v časti odvolací súd rozhodol bez súhlasu žalovaného a nenapravil pochybenia súdu prvej inštancie. Tiež namietal nedostatky v procese dokazovania/nevykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov a arbitrárnosť záverov odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena, porušenie princípu rovnosti sporových strán, nepreskúmateľnosť a prekvapivosť rozsudku odvolacieho súdu. 24. Dovolací súd po preskúmaní obsahu spisu a vedenia konania/sporu pred súdmi nižšej inštancie môže len konštatovať, že nedávajú podklad pre záver, že by súdy porušili princíp rovnosti sporových strán, keď obom stranám sporu vytvorili rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany, ako aj navrhovať a predkladať dôkazy a pri posudzovaní týchto návrhov a pri aplikácii procesných predpisov postupovali s rešpektom na princíp rovnosti sporových strán. Podľa dovolacieho súdu procesný postup odvolacieho súdu, aj súdu prvej inštancie, hodnotiac ho v celkovom kontexte vrátane procesu dokazovania, sa nevymykal zo zákonného rámca CSP a bol vedený spôsobom, ktorým súdy nižšej inštancie neznemožnili žalovanému realizovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 25. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní tvrdil, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo v procese dokazovania, vykonávania dôkazov, ich hodnotenia, aj nevykonaním žalovaným navrhnutých, či označených dôkazov súdmi nižšej inštancie, dovolací súd akcentuje, že k základným právam procesnej strany nesporne patrí aj právo navrhovať a predkladať dôkazy, ale nie je procesným pochybením súdu skutočnosť, že súd procesnou stranou navrhované dôkazy neakceptuje, resp. nevykoná v tomto smere dokazovanie. 25.1. Dovolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktoréhosi súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov (poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Strany boli povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, prípadne akým spôsobom, rozhoduje výlučne súd, a nie strany sporu (§ 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania, a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Ak sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti (viď R 125/1999, R 6/2000). Procesné oprávnenie navrhovať dôkazy žalovaný v danom spore aj využil, nebolo mu odňaté. Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. 25.2. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993), resp. § 420 písm.
  31. f)CSP. Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu. 25.3. Z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu, či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). 25.4. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru, že súdy nižších inštancií svojím postupom, keď nevykonali žalovaným navrhované dôkazy výsluchom svedka P. O., dodatočným výsluchom žalobcu a žalovaného, obhliadky priestorov (viď č. l. 457 zápisnica o pojednávaní z 10. decembra 2021), zaťažili konanie procesnou vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  32. f)CSP. V súvislosti s uvedeným záverom dovolací súd najskôr konštatuje, že tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd z hľadiska odôvodňovania svojich rozhodnutí riadne splnili svoju povinnosť „uviesť, prečo nevykonali ďalšie navrhnuté dôkazy“. 25.4.1. Súd prvej inštancie v bode 42. odôvodnenia rozsudku uviedol: „(...), že nepripustil vykonanie týchto navrhnutých dôkazov, nakoľko mal za dostatočne vypočutého tak žalobcu, ako aj žalovaného. A pokiaľ ide o navrhnutého svedka, aby bol vypočutý za účelom zistenia, ako boli užívané predmetné nebytové priestory, a tiež vykonanie obhliadky za týmto účelom, súd k vykonaniu týchto dôkazov nepristúpil, nakoľko predmetom tohto konania, nie je to, ako bol užívaný predmetný nebytový priestor. A doterajšie vykonané dokazovanie je dostatočným podkladom pre rozhodnutie vo veci. Ohľadne ďalšieho odročenia pojednávania, za účelom, aby bol ešte zo strany žalovaného predložený znalecký posudok, súd poukazuje na to, že platí zásada sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153, kedy sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa ods. 2, na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadať, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Súd poukazuje na to, že právny zástupca žalovaného dňa 18. 06. 2021 žiadal o odročenie pojednávania, za účelom, aby mu bolo umožnené predložiť ešte súdu dôkazy, ktoré však k 10. 12. 2021 súdu nepredložil a mal dosť času predložiť prípadne aj znalecký posudok, na predloženie ktorého žiadal ďalšie odročenie pojednávania. Súd vzhľadom na sudcovskú koncentráciu konania, nepristúpil k vykonaniu takéhoto dôkazu, a to aj zo zistenia, že právny zástupca žalovaného až 03. 12. 2021 zadal objednávku znalcovi Ing. Jozefovi Kondisovi k vypracovaniu znaleckého posudku.“ 25.4.2. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným (body 26., 27., 28. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu) a v súvislosti s námietkou žalovaného o nevykonaní výsluchu znalca Ing. Weissa, ktorý vyhotovil znalecký posudok predložený v konaní žalobcom, keď podľa žalovaného znalec nemal pri vypracovaní znaleckého posudku dostačujúce informácie o technickom stave predmetných priestorov, ich vybavení a zariadení a vyhotovil znalecký posudok bez toho, aby predmetné priestory videl, odvolací súd dodal: „že napriek uplatneniu takejto odvolacej námietky, odvolateľ nevytkol žiadne konkrétne chyby, či nedostatky predloženého znaleckého posudku, a preto sa nejaví ani nevykonanie tohto dôkazu za také, ktorým by došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm.
  33. e)CSP, pretože nie je zrejmé, aké nesprávnosti znaleckého posudku ním mali byť vlastne odstránené.“ Aj v súvislosti s neposkytnutím žalovanému dodatočnej lehoty na predloženie súkromného znaleckého posudku zo strany súdu prvej inštancie dôvodiac sudcovskou koncentráciou konania, odvolací súd mal za to, že okresný súd postupoval správne a tiež dodal: „že predložený znalecký posudok č. 9/2022 znalca Ing. Kondisa vyhotovený vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu nebytového priestoru o výmere 275 m2 v prevádzkovej budove v Z., súp. č. XXX na parcele KN č. 1020/1, kat. úz. Z. je pre posúdenie veci bez právneho významu.“ 25.4.3. Dovolací súd nepovažuje uvedené odôvodnenie nevykonania navrhovaných dôkazov zo strany žalovaného konajúcim súdom za nedostatočné a racionálne neuvážené bez zreteľa na priebeh konania a stav dokazovania. 25.4.4. Dovolací súd tiež poznamenáva, že obsah spisu neosvedčuje, že by v súvislosti s dokazovaním malo byť zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivý proces, a to tým, že mu bolo zo strany súdu prvej inštancie znemožnené predloženie súkromného znaleckého posudku z dôvodu nevyhovenia jeho žiadosti o odročenie pojednávania, čím malo dôjsť k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Žalovanému bola vytvorená možnosť navrhovať dôkazy vrátane predloženia znaleckého posudku aj tým, že na jeho žiadosť pojednávanie dňa 18. júna 2021 bolo odročené na deň 10. decembra 2021 za účelom predloženia ďalších dôkazov, žalovaný však ostal nečinný a znalecký posudok nepredložil včas do termínu pojednávania nariadeného na deň 10. decembra 2021, nemôže byť potom nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď s ohľadom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania a v záujmezamedzenia prieťahom v konaní ďalšie odročenie pojednávania na žiadosť žalovaného (rovnako za účelom ako bolo odročené pojednávanie 18. júna 2021) neumožnil, ako to správne konštatoval aj odvolací súd. Nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu princípu rovnosti zbraní, nakoľko strany sporu mali rovnakú šancu predložiť návrhy na dokazovanie vrátane vlastných znaleckých posudkov, pokiaľ žalovaný do termínu pojednávania (10. decembra 2021) tak neurobil, aj keď mal dostatok času od 18. júna 2021, nemôže byť táto skutočnosť vyhodnotená na jeho prospech a už vôbec nie v tom smere, že došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní. Aj k námietke žalovaného ohľadom nevykonania výsluchu znalca Ing. Weissa a tým nesprávneho postupu súdu prvej inštancie (aj odvolacieho súdu) dovolací súd dodáva, že nemôže byť nesprávny taký postup súdov, keď strana sporu (žalovaný) potrebu výsluchu znalca neozrejmí označením konkrétnych nedostatkov znaleckého posudku, a tak neodôvodní účelnosť výsluchu znalca, pretože výsluch znalca, rovnako ako akýkoľvek iný dôkaz, sa nevykonáva automaticky a len preto, že to strana sporu navrhuje, či považuje za potrebné, ale v prípade výsluchu znalca, ak je to účelné, potom má súd možnosť (nie povinnosť) znalca vyslúchnuť o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom posudku (§ 208 ods. 3 CSP). Postupom okresného (aj odvolacieho) súdu v súlade so zákonom nemohlo byť zasiahnuté do práva žalovaného na spravodlivý proces. 26. Žalovaný v súvislosti s vadou § 420 písm.
  34. f)CSP tiež namietal arbitrárnosť (svojvoľnosť) záverov odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena žalovaným, a to najmä pre svoju vnútornú rozpornosť a nelogickosť. K čomu dovolací súd poznamenáva, že dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Neunesenie dôkazného bremena v sebe obsahuje procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté v spore v jej neprospech. Podstatou inštitútov bremena tvrdenia a dôkazného bremena procesnej strany je tvrdiť a preukázať svoj nárok, pričom ale o tom, či niektorý dôkaz je relevantný k posúdeniu podstaty veci je, plne v súlade s podstatou civilného procesu, vecou posúdenia konajúceho súdu a nie strany konania. Nie každý dôkaz je spôsobilý zmeniť úvahy súdu smerom k posúdeniu sporu a do dôkaznej núdze sa môže procesná strana dostať, aj keď navrhne viacero dôkazov, ktoré ale nie sú relevantné pre rozhodnutie veci. 26.1. Procesná aktivita strán sporu v zmysle čl. 8 CSP a § 149 CSP a ich zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena v kontradiktórnom sporovom konaní leží výlučne na stranách sporu. Povinnosť strany sporu preukázať vlastné tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoje právo, nemôže byť prenášaná na protistranu, pretože by to bolo v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s princípom zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena a princípom formálnej pravdy uplatňovanej v sporovom konaní. 26.2. V prejednávanom spore sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 36.515 eur titulom peňažnej náhrady za obdobie od 15. marca 2016 do 31. decembra 2018 ako podielového spoluvlastníka vylúčeného z užívania spoločnej veci (žalobca) druhým spoluvlastníkom (žalovaným) užívajúcim vec aj v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobcu. Žalobca dôvodil, že spolu so žalovaným sú podielovými spoluvlastníkmi (každý so spoluvlastníckym podielom vo výške 1/2 k celku) stavby X. podľa LV č. XXXX v kat. úz. Z. (ďalej len „stavba“), ktorá stavba je fakticky rozdelená na samostatné nebytové priestory s vlastnými externými vstupmi, ktoré boli určené podľa dohody spoluvlastníkov na prenájom nájomcom prostredníctvom spoločného uzatvárania nájomných zmlúv s nájomcami s tým, že výnosy z prenájmu si spoluvlastníci delili rovným dielom. Jedným z týchto nebytových priestorov stavby bol aj samostatný nebytový priestor na jej prvom poschodí o výmere 290 m2 (plus výmera priľahlých priestorov), ktorý bol na základe uzatvorených zmlúv o nájme nebytových priestorov prenajatý v r. 2008 nájomcovi A. za účelom prevádzkovania kaviarne a reštaurácie za dohodnuté nájomné 1.659,70 eur (50.000 Sk) mesačne, v rovnakej výške nájomného v r. 2009 nájomcovi C. s tým, že od r. 2010 začal tieto priestory bez súhlasu a dohody so žalobcom užívať výlučne a osobne žalovaný na vlastné prevádzkovanie diskotéky a baru, teda predmetný nebytový priestor užíval nad rámec zodpovedajúci svojmu spoluvlastníckemu podielu a žalobcovi neposkytol za jeho užívanie žiadnu náhradu. 26.2.1. Žalovaný nepopieral podielové spoluvlastníctvo spolu so žalobcom v podiele 1/2 stavby o celkovej výmere 3.638 m2, tiež nepopieral, že on a žalobca časť stavby dlhodobo spoločne užívajú tak, že viaceré priestory stavby spoločne prenajímajú tretím osobám zmluvami o nájme, ani to, že priestory na prvom poschodí stavby užíval tak, ako to uviedol žalobca, avšak len o výmere 370,20 m2 (nie 381 m2). Tvrdil, že žalobcovi nič nebráni a ani nebránilo v minulosti, aby aj on sám užíval zvyšnú, nikým neužívanú časť stavby v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, resp. svoju obranu založil aj na tom, že bolo objektívne možné súčasné užívanie jedného priestoru oboma podielovými spoluvlastníkmi, či primárne tvrdil, že nedochádza k užívaniu nad rámec spoluvlastníckeho podielu žalobcu, resp. ako podielový spoluvlastník neužíva predmet podielového spoluvlastníctva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, vo vzťahu ku ktorým tvrdeniam, ktoré zakladali z hľadiska hmotného práva obranu k uplatnenému žalobnému nároku, žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno. 26.2.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcom tvrdené skutočnosti považoval za preukázané, a preto žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný skutočne sám užíval nebytové priestory za účelom prevádzkovania diskotéky a baru aj v období od 15. marca 2016 do 31. decembra 2018, pričom výmera takto užívaných priestorov podľa súhlasného vyhlásenia oboch strán sporu bola 370,20 m2. Pri ustálení výšky tejto primeranej finančnej náhrady vychádzal zo znaleckého posudku č. 32/2021 znalca Ing. Zdenka Weissa z 9. novembra 2021, ktorý určil všeobecnú hodnotu nájmu predmetného nebytového priestoru (bližšie pozri odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie). S vyššie uvedeným záverom sa stotožnil aj odvolací súd a rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 36.079,69 eur spolu s príslušenstvom potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP stotožniac sa s dôvodmi napadnutého rozsudku okresného súdu v celom rozsahu a odkazujúc na ne (§ 387 ods. 2 CSP), pretože ich považoval za správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce. V časti žaloby o zaplatenie 435,31 eur pripustil späťvzatie žaloby a konanie zastavil. Odvolací súd akcentoval dostatočne a presvedčivo objasnený skutkový a právny základ rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý správne v zmysle § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1, 2 OZ posúdil nárok žalobcu ako nárok podielového spoluvlastníka vylúčeného z užívania vymedzenej časti spoločnej veci/priestorov disco baru v X. uplatnený proti druhému podielovému spoluvlastníkovi užívajúcemu túto časť spoločnej veci nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu, vychádzajúc pritom z preukázanej dohody podielových spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou. 26.2.3. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku (v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie) okrem iného na odvolaciu námietku žalovaného dodal, že súd prvej inštancie dôvodil aj znemožnením užívania priestorov na iné účely ako prevádzkovanie diskotéky vzhľadom na uspôsobenie dotknutých priestorov. Aj ak odvolateľ tieto závery súdu označuje za svojvoľné a nezakladajúce sa na žiadnych dôkazoch, samotný odvolateľ netvrdí, neoznačuje dôkazy a nepreukazuje opak, akým spôsobom by predmetné, ním výlučne užívané priestory diskotéky/Disco Baru mohol súčasne užívať žalobca, čím by malo, resp. mohlo byť vylúčené výlučné užívanie priestorov žalovaným, resp. žalobcom tvrdené nadužívanie spoločných priestorov. (bod 23. rozsudku odvolacieho súdu, bližšie pozri aj bod 51. a 52. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej inštancie vo väzbe na žalovaným formulované námietky okrem iného uviedol: Nie je preto pre ustálenie výšky peňažnej náhrady za užívanie nebytových priestorov podstatné to, že diskotéky sa uskutočňovali iba piatky a soboty od 18.00 hod. do 4.00 hod. rána, keďže tieto priestory boli na tento účel uspôsobené a nemohli byť využívané v priebehu zvyšku týždňa alebo ostatných hodín v týždni na iný účel, tak ako to tvrdí žalovaný. To je aj dôvod, prečo je neopodstatnená aj ďalšia námietka žalovaného, a to jeho tvrdenie o tom, že žalobca predsa mohol predmetné nebytové priestory užívať v iné dni, resp. v inom časovom rozpätí. Totiž už samotné umiestnenie prevádzky disco baru do predmetných nebytových priestorov vylučuje použitie týchto nebytových priestorov v iných dňoch na daný účel. Tiež akcentoval: (...) nárok žalobcu v tomto konaní je odvodený práve od § 137 ods. 1 OZ ako nárok na peňažnú náhradu za to, že bol vylúčený z užívania predmetného nebytového priestoru, v ktorom žalobca prevádzkoval disco bar, a za ktorý mu neposkytol doposiaľ peňažnú náhradu aj za užívanie podielu žalobcu v jednej polovici. Samotná podstata podielového spoluvlastníctva, ako bolo uvedené vyššie, je založená na ideálnom podiele, nie na tom, že každý zo spoluvlastníkov by si mohol užívať akúkoľvek časť spoločnej veci podľa výmery zodpovedajúcej jeho podielu.). 26.2.3.1. Z uvedeného je tak podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne zrejmé, že odvolací súd nadviazal na súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie postačujúce pre náležité zistenie skutkového stavu a z neho vyplývajúce správne skutkové zistenia, ktoré odvolateľ (dovolateľ) odvolaním nespochybnil a spochybniť nemohol ani izolovanou námietkou, na ktorú odvolací súd aj logicky, dostatočne a v jednote s rozhodnutím súdu prvej inštancie reagoval. V tejto súvislosti neobstojí námietka žalovaného o údajnom prenesení dôkazného bremena o neexistencii určitých skutočností na žalovaného, keď sa jedná len o účelové a nepodložené tvrdenie, nereflektujúce tzv. delenie dôkazného bremena, podľa ktorého každú procesnú stranu ťaží dôkazné bremeno ohľadne skutkových okolností, ktoré tvrdí a na ktorých zakladá svoju argumentáciu, a z ktorej vyvodzuje pre seba prospešné následky. Preto pokiaľ žalovaný svoju obranu založil aj na tom, že bolo objektívne možné súčasné užívanie jedného priestoru (disco baru) oboma podielovými spoluvlastníkmi, bolo jeho povinnosťou tvrdiť skutočnosti na preukázanie takejto možnosti a tieto aj preukázať. 26.2.4. Nedôvodnou je tak dovolacia námietka žalovaného o arbitrárnosti (svojvoľnosti) záverov odvolacieho súdu o neunesení dôkazného bremena žalovaným, ktorú bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (
  35. i)hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie, ktoré prevzal aj odvolací súd a naviac dodal vo väzbe na odvolaciu námietku a pre umocnenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, (
  36. ii)pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
  37. f)CSP nezakladá. Podľa názoru dovolacieho súdu pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenie vrátane svojvoľnosti, a preto ani nemožno polemizovať s jeho závermi, ktoré v dovolaní žalovaný namietal, osobitne za situácie, keď odvolací súd sa stotožnil so skutkovými, aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a vo väzbe na odvolacie námietky žalovaného dodal argumentáciu navyše, ide o neopodstatnenú námietku zaťaženia konania vadou v zmysle § 420 písm.
  38. f)CSP. 26.2.5. Navyše dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ argumentácia a úvahy dovolateľa smerujú k „reálnemu“ využívaniu konkrétnych častí nehnuteľnosti v spoluvlastníctve jedným alebo druhým spoluvlastníkom, dovolací súd poukazuje na odbornú spisbu, v zmysle ktorej je potrebné zdôrazniť, že spoluvlastnícky podiel nepredstavuje určitú konkrétnu časť spoločnej veci (napr. určitú konkrétnu, presne vymedzenú časť pozemku), resp. vlastnícke právo spoluvlastníka sa nevzťahuje len na určitú konkrétnu časť spoločnej veci, ani neoprávňuje spoluvlastníka užívať len určitú reálnu časť veci; to všetko platí i v prípade, že určitá časť spoločnej veci svojou veľkosťou zodpovedá výške jeho spoluvlastníckeho podielu. Počas trvania spoluvlastníctva preto nie je známe, ktorému spoluvlastníkovi patrí tá-ktorá časť spoločnej veci. Z rovnakého dôvodu spoluvlastník nemôže previesť na iného reálnu časť spoločnej veci (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík., M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 137, 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1065). 26.2.6. Uvedené reflektuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/51/2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že každá vec (teda aj nehnuteľnosť) môže patriť jedinému vlastníkovi, alebo môže byť v podielovom spoluvlastníctve viacerých osôb (

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.