pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo do času, keď skončí pracovný pomer. Táto náhrada však nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal
pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Súd prvej inštancie záverom konštatoval, že valorizáciu náhrady mzdy nemožno priznať, pretože náhrada mzdy je istým druhom satisfakcie pre neplatne skončený pracovný pomer, nie reparáciou ujmy v úplnom slova zmysle. Zákonná úprava nepripúšťa valorizáciu priemerného zárobku u nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Zo žiadneho predpisu nevplýva, že by za obdobie od 26.1.2017 do 26.1.2020 malo byť prihliadané k prípadnej valorizácii náhrady mzdy, ale je potrebné vychádzať z priemerného mesačného zárobku zisteného za rozhodujúce obdobie
1 a ods. 2 ZP. 3. Pri určení výšky nároku žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vychádzal súd prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cpr/l/2019 z pravdepodobného zárobku, ktorý zisťoval z mesačnej mzdy, ktorú by žalobca dosiahol v štvrtom štvrťroku roku 2015, keby pracoval, čo je štvrťrok predchádzajúci neplatnému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou. Žalobcovi preto patrí iba náhrada mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru
ust. § 79 ods. 1 ZP v znení účinnom od 1.1.2015 vo výške pravdepodobného zárobku za rozhodujúce obdobie, ktorým v zmysle § 134 ZP je štvrtý kalendárny štvrťrok roku 2015, teda štvrťrok predchádzajúci neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Súd zdôraznil, že rozhodujúce obdobie pre výpočet pravdepodobného zárobku žalobcu je len jedno, v danom prípade
zákona č.553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa poskytuje plat a nie mzda. Preto, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov a zamestnávateľov
1 zákona č. 553/2003 Z.z., obsahujú ustanovenia o mzde, rozumie sa ňou zákona
zákona o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, plat. Rovnako tak, ak osobitné predpisy obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku či priemernej mzde napr. ako v danej veci § 79 Zákonníka práce ustanovuje pri náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, že patrí zamestnancovi náhrada v sume jeho priemerného zárobku, rozumie sa ním funkčný plat či plat pri výkone inej práce priznaný v čase, kedy vznikol dôvod na jeho použitie. 5.
2 zákona č. 553/2003 Z.z., ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľ a zamestnancov
1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat
4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat
3 priznaný zamestnancovi v čase keď vznikol dôvod na jeho použitie. 6. Odvolací súd konštatoval, že v oboch prípadoch pre účely náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zistený priemerný zárobok (či už
Zákonníka práce alebo správne
2 zákona č. 553/2003 Z.z.) sa používa, resp. platí pre celé posudzované obdobie. Náhrada mzdy priznaná z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nepodlieha žiadnej valorizácii neopodstatnená resp. nedôvodná. Odvolací súd dodal, že prípadnú valorizáciu upravuje, a teda valorizáciu pripúšťajú napr. ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. pri valorizácii výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia alebo zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pri valorizácii dôchodkových dávok, ale nie Zákonník práce v § 79 ods. 1 pri určení výšky náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru . 7. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením 421 ods. 1 písm. b) CSP. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu vysloveného v bode 18 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde sa v danom prípade poskytuje plat a nie mzda a má sa poskytovať
2 zákona č. 533/2003 Z. z. 8. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že odvolací súd ustálil, že žalobca bol odmeňovaný
Poriadku odmeňovania žalovaného účinného od 01.04.2008, ale toto skutkové zistenie neposúdil správne v intenciách ustanovenia § 1 odsek 3 písm. b) zákona č. 553/2003 Z. z. Ak bol odmeňovaný
Poriadku odmeňovania žalovaného, na jeho odmeňovanie sa potom
neho nemôžu použiť ustanovenia zákona č. 553/2003 Z. z. Preto na jeho nárok nemožno aplikovať § 29 odsek 2 zákona č. 553/2003 Z. z. a neplatí na neho ani výluka z aplikácie ustanovenia § 134 Zákonníka práce, vyplývajúca z ustanovenia § 29 odsek 4 zákona č. 553/2003 Z. z. 9. Ďalej nesúhlasil, že náhrada mzdy alebo platu priznaná z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nepodlieha valorizácii. Toto právne posúdenie považuje za nesprávne a rozporné s platnou právnou úpravou, a to s poukazom na § 78 ods. 2 a § 134 Zákonníka práce, keďže Zákonník práce neobsahuje odlišnú právnu úpravu pre výpočet náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku pri neplatnom skončení pracovného pomeru, nie je možné pri jej výpočte postupovať inak ako
ustanovení § 134 ZP, t. j. v prípade žalobcu periodickým zisťovaním pravdepodobného zárobku (štvrťročne), ktorý by žalobca zrejme (t. j. pravdepodobne) dosiahol v rozhodujúcom období. Poukazoval na to, že prvoinštančný a odvolací súd správne vo vzťahu k výpočtu nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru odkázali na ustanovenie § 134 odsek 1 a 2 ZP. Z odôvodnenia ani jedného z týchto rozhodnutí však nevyplýva, prečo sa jeho dikcie nepridržiavali a vyslovili svojvoľný názor, že valorizácia pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnancovi nepatrí. Z vyššie citovaných ustanovení § 134 ZP totiž vyplýva
neho opak. Za správny preto považoval právny názor, že zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, patrí
ustanovenia § 79 odsek 2 ZP náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ktorý sa počíta
ustanovenia § 134 ZP, a to vrátane prípadnej valorizácie pri zohľadnení podmienok
ustanovenia § 134 odsek 3 ZP. Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
neho spôsobilý spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Dovolateľ vo svojom dovolaní
jeho názoru nevymedzil právnu otázku v zmysle § 421 ods. 1 CSP, čím spôsobil nevymedzenie ním použitého dovolacieho dôvodu spôsobom predpokladaným v § 431 až 435 CSP ako aj vecnú neprejednateľnosť jeho dovolania. Ďalej uviedol, že žalobcom nastolená otázka už bola riešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu s odkazom na vybrané uznesenia. Preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. 11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že žalobca dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) ako strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) a dovolanie
Dovolanie
1 písm. b) CSP 6.
1, písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( „CSP“) dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 7. Žalobca v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie. Dovolacia námietka žalobcu smerovala proti právnemu záveru súdu prvej inštancie potvrdenému napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, že žalobcovi ako zamestnancovi, s ktorým žalovaný zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, nemožno priznať valorizáciu náhrady mzdy, pretože náhrada mzdy je istým druhom satisfakcie pre neplatne skončený pracovný pomer, nie reparáciou ujmy v úplnom slova zmysle. Oba súdy nižších inštancií svorne uzavreli, že zákonná úprava
ich názoru nepripúšťa valorizáciu priemerného zárobku u nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. 8. Žalobca formuloval právnu otázku tak, že : „ Zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, patrí
ustanovenia § 7 odsek 2 Zákonníka práce náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ktorý sa počíta
ustanovenia § 134 Zákonníka práce, a to vrátane prípadnej valorizácie pri zohľadnení podmienok
ustanovenia § 134 ods.3 Zákonníka práce.
ustanovenia § 134 Zákonníka práce, resp. § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z. z., ktorej výška bola určená pre celé posudzované obdobie s tým, že náhrada mzdy priznaná z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nepodlieha žiadnej valorizácii. Zdôraznil, že účelom náhrady mzdy
ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce je reparovať zamestnancovi ujmu, ktorú utrpel v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s ustanovením § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal prideľovať prácu
pracovnej zmluvy, hoci zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a bol pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu pre zamestnávateľa v súlade s pracovnou zmluvou.....“. Dovolací súd sa s týmto právnym názorom stotožnil, s tým, že uskutočnený výklad súdom prvej inštancie je ústavne konformný, keď v bode 37, kde okrem iného uviedol: „....V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil aj s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie vo vzťahu k zamietajúcemu výroku, týkajúcemu sa nepriznania náhrada mzdy v uplatnenej výške (54.590,26 eur brutto) nad priznanú sumu 10.425,40 eur brutto (§ 387 ods. 1 a 2 CSP), zároveň sa korektným a ústavne konformným výkladom vysporiadal aj s uplatnenými odvolacími námietkami (§ 387 ods. 3 CSP). Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci“. 10. S poukazom na vyššie citované rozhodnutie, najvyšší súd odkazuje na právny názor v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/82/2020 a stotožňuje sa s hore uvedeným riešením právnej otázky. 11.
311/2001 Z.z. Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
421 ods. 1 písm. b) CSP nebol daný, a preto
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.