← Slovensko

určenie, že vec patrí do dedičstva

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/153/2023 Identifikačné číslo spisu: 4119209236 Dátum vydania rozhodnutia: 17.07.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Nora Halmová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4119209236.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1. T. A.T., nar. XX. XX. XXXX, G., Z. XX/X, 2. P. W., nar. XX. XX. XXXX, G., Z. XX/X, 3. M. O., nar. X. X. XXXX, V. Z. XXX, všetci zastúpení: Mgr. Jozef Slíška, advokát, Nitra, Coboriho 2, proti žalovaným: 1. agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, štátny podnik, Výstavná 4 Nitra, IČO, zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s. r. o., Bratislava, Twin City Tower, Mlynské nivy 10, IČO: 47 239 921, 2. Slovenská republika v zast. agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, štátny podnik, Nitra, Výstavná 4, IČO: 36 855 642, za účasti intervenienta na strane žalovaných: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Bratislava, Dobrovičova 12, IČO: 00 156 621, o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, vedenom na Okresnom súde Nitra, č. k. 12C/66/2019-648, o dovolaní žalovaného 2. proti rozsudku Krajského súdu Nitra z 16. februára 2023 sp. zn. 7Co/11/2022, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobcom 1. - 3. p r i z n á v a náhradu rov dovolacieho konania voči žalovanému 2. v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Nitra (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) rozsudkom z 19. júla 2021 č. k. 12C/66/2019-648 v spojení s opravným uznesením z 12. júna 2023 č. k. 12C/66/2019-1157 výrokom I. určil, že do dedičstva po poručiteľovi U. W., nar. XX. XX. XXXX naposledy bytom G., R. T.., K.. K.-X, zomr. XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. R. zamerané Geometrickým plánom č. XXX/XXXX na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemkom p. č.: XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X-:/., XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, ktorý dňa 15. 12. 2016 vyhotovil E. C., dňa 15. 12. 2016 autorizačne overil T.. Ľ. Š. a dňa 24. 03. 2017 pod č. XXX/XXXX úradne overila T.. B. V., ako: parc. č. XXXX/X o výmere 2954 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 203 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 822 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 2042 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 40 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 21 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 20 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 6048 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 259 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/XX o výmere 632 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 192 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX o výmere 230 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 2798 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 4203 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 1137 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 653 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 248 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 726 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 319 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 52 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 1407 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 1384 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX o výmere 817 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX o výmere 126 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 336 m2 ako ostatná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 1677 m2 ako zastavaná plocha, parc. č. XXXX/X o výmere 341 m2 ako zastavaná plocha a parc. č. XXXX/X o výmere 274 m2 ako zastavaná plocha. Neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku je Geometrický plán č. 696/2016 na vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva k pozemkom p. č.: XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X-:/., XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, ktorý dňa 15. 12. 2016 vyhotovil E. C., dňa 15. 12. 2016 autorizačne overil T.. Ľ. Š. a dňa 24. 03. 2017 pod č. 340/2017 úradne overila T.. B. V.. Výrokom II. žalobu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade zamietol. O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že priznal žalobcom v 1. až 3. rade náhradu trov konania v plnej výške, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný v 2. rade s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. 1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 130 ods. 1, 3, § 134 Občianskeho zákonníka, poukázal na obsah žaloby, ktorú žalobcovia odôvodnili tým, že vlastníkom sporných pozemkov bol ich právny predchodca U.C. W. a to v zmysle PKV č. XXXX. Žalovaní - štát a jeho organizácie sporné pozemky užívali ale nikdy ich nevlastnili, vedeli, že jediným ich vlastníkom je poručiteľ, pričom k uzavretiu kúpnej lebo inej zmluvy nedošlo a nemohlo dôjsť ani k vydržaniu pozemkov. Zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že podľa výpisu z LV č. XXXX, kat. úz. R., obec G., okres G. bol vlastník sporných pozemkov v čase podania žaloby na súd zapísaný žalovaný 1 - agrokomplex NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, štátny podnik v podiele 1/1. Ako titul nadobudnutia okrem iných je v liste vlastníctva uvedená N 109/98, NZ 107/98, Z 1857/998-152/98, Osvedčenie N 270/99, NZ 273/99, Z 4427/99-434/99, Osvedčenie N 320/00, Z 5849/2000 - 18/20001. V priebehu konania bol podaný na Okresný úrad Nitra katastrálny odbor návrh na opravu chýb v katastrálnom operáte s tým, že zápis vlastníckeho práva štátneho podniku k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXXX vedenom pre kat. úz. R. je nesprávny, správne má byť ako vlastník všetkých nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX evidovaná Slovenská republika a štátny podnik má byť evidovaný ako správca. Následne došlo k zmene v tom smere na LV č. XXXX, že ako vlastník sporných nehnuteľností je zapísaná Slovenská republika v podiele 1/1 a agrokomplex - NÁRODNÉ VÝSTAVISKO, štátny podnik je na liste vlastníctva zapísaný ako správca. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu, boli pôvodne zapísané v PKV č. XXXX - G. ako parcela č. XXXX lúka v hone V. L.Ú. o výmere 6 árov 51 m2, parc. č. XXXX močiar v hone V. L.Ú. o výmere 13 árov 99 m2, parcela č. XXXX/X roľa v hone V. L.Ú. o výmere 29 árov 384 m2. Ako vlastník bol zapísaný U. W., ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX. Pôvodné dedičské konanie po poručiteľovi U. W. bolo vedené na Štátnom notárstve v Nitre pod sp. zn. D 692/78, ktoré bolo ukončené právoplatným rozhodnutím o dedičstve zo dňa 04. 05. 1978, právoplatne dňa 30. 05. 1978. Následne podala pozostalá manželka Ľ. W. žiadosť o dodatočné prejednanie dedičstva po poručiteľovi, dedičské konanie prebiehalo na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. D 1969/96, dedičské konanie bolo uznesením č. k. D 1969/96-32 zo dňa 15. 12. 2004 zastavené z dôvodu, že neboli odstránené vady podaného návrhu a presne označení dedičia. Predmetom konania mal byť okrem iného aj majetok poručiteľa - nehnuteľnosti zapísané v PKV č. XXXX časť parc. č. XXXX, XXXX, XXXX/X, ktoré sú v užívaní Agrokombinátu a Agrokomplexu Výstavníctvo Nitra. V dedičskom spise sa nachádzala aj identifikácia parciel zo dňa 11. 08. 1997 parc. č. XXXX roľa 651 m2, parc. č. XXXX močiar 1399 m2, parc. č. XXXX/X roľa 29384 m2. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 28D/208/2009, D/not 162/2009 vyplýva, že žalobcovia v 1. až 3. rade sú právnymi nástupcami po U. W., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX. 1.2. V konaní ďalej bolo zistené, že Notárskymi zápisnicami - Osvedčením vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný 1. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, predložené boli notárske zápisnice: N 109/98, Nz 107/98 zo dňa 01. 04. 1998, N 270/99, Nz 273/99 zo dňa 23. 09. 1999, N 320/00, Nz 323/00 zo dňa 06. 11. 2000, ako aj ďalšie notárske zápisnice predložené v konaní: N 370/97, Nz 374/97, N 75/99, Nz 74/99, N 79/97, Nz 82/97, N 176/97, Nz 175/97, N 107/00, Nz 107/00, Notárska zápisnica z roku 2002 /nečitateľné číslo/, Kúpnou zmluvou zo dňa 10. 12. 1994 od predávajúceho Agrokombinátu Zobor štátny podnik v likvidácii. Listom zo dňa 21. 06. 1991 bolo E. W. žalovaným v 1. rade oznámené, že obdržali jeho žiadosť o vyplatenie náhrady za vyvlastnené pozemky, ktoré Agrokomplex Výstavníctvo užíva. Žiadali o zaslanie rozhodnutia, na základe ktorého boli pozemky vyvlastnené. Bez týchto dokladov nie je možné jeho žiadosť riešiť. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcovi zaslali žalovanému 1. dňa 14. 08. 2017, 20. 11. 2017, 24. 08. 2018 návrh mimosúdnej dohody. Žalovaný 1. odpovedal listom zo dňa 18. 09. 2017. 1.3. Súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu, keďže v prípade podanej žaloby sa jedná o určovaciu žalobu, kedy žalobcovia sa domáhajú určenia že do dedičstva po poručiteľovi U. W., nar. XX. XX. XXXX zomr. XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. R., ktoré sú predmetom tohto sporu. Súd dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na podanej žalobe, ktorý je daný tým, že existuje aktuálny stav objektívnej neistoty medzi stranami sporu, keď žalobcovia tvrdia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právneho predchodcu, pričom ako vlastník sporných nehnuteľností je na liste vlastníctva zapísaný žalovaný 2. a žalovaný 1. je zapísaný ako ich správca. K námietkam žalovaných uviedol, že reštitučný zákon č. 229/1991 Zb. je lex specialis k Občianskemu zákonníku, márnym uplynutím lehoty na uplatnenie práva sa právo žalobcov prekludovalo a nie je možné ho priznať, preto treba následne postupovať v zmysel ustanovení Občianskeho zákonníka. Táto otázka bola riešená vo viacerých rozhodnutiach (NS SR sp. zn. 5Cdo/36/1999, 5Cdo/47/2011, nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS č. 249/2011, 16/2012) podľa ktorých lex specialis neruší platnosť (záväznosť) lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje až do tej doby, než je zistené (napr. v súdnom konaní), že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno naň uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto predpokladov až sekundárna. 1.4. K posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalobcovia preukázali, že sú právnymi nástupcami po zomrelom poručiteľovi, a to listinnými dôkazmi - dedičskými rozhodnutiami. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaných, uviedol, že v priebehu konania došlo k zmene zápisu v katastri nehnuteľností. Pôvodne bol žalovaný 1. zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX ako vlastník nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu a žalovaný 1. je zároveň aj správcom majetku, ktorý je vo vlastníctve žalovaného 2. Následne bol ako vlastník sporných nehnuteľností na liste vlastníctva zapísaný žalovaný 2. a žalovaný 1. je na liste vlastníctva zapísaný ako správca týchto nehnuteľností, ktorý zastupuje žalovaného 2. Pasívne vecne legitimovaný v konaní je teda žalovaný 2. ako vlastník nehnuteľností a proti nemu oprávnene smeruje podaná žaloba, žalovaný 1. ako správca teda nie je pasívne vecne legitimovaný, preto súd voči nemu žalobu zamietol. Súd zároveň poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania oznámil vstup do konania ako intervenient na strane žalovaných Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky podľa § 82 CSP, a to z dôvodu, že je zakladateľom žalovaného 1. a vložil majetok štátu do štátneho podniku, preto má právny záujem na výsledku tohto konania titulom zodpovednostných a majetkových vzťahov medzi žalovaným 1. a žalovaným 2. 1.5. Súd prvej inštancie sa zaoberal najskôr prvotnou obranou žalovaného 1. že pozemky boli právnemu predchodcovi žalobcov vyvlastnené. Poukázal na písomnú komunikáciu medzi právnym predchodcom žalobcov a právnym predchodcom žalovaného 1., z ktorej vyplynulo, že U. W. nesúhlasil s navrhnutou kúpnou cenou 0,40 Kčs za m2 - list zo dňa 01. 09. 1971. Následne listom zo dňa 14. 09. 1971 mu bolo oznámené, že sa začne vyvlastňovacie konanie. Dôkazy o tom, že pozemky boli právnemu predchodcovi žalobcov vyvlastnené žalovaný 1. v konaní nepredložil, pričom nedošlo ani na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k zápisu vlastníckych práv v pozemno-knižnej vložke, ani v katastri nehnuteľností. Súd poukázal tiež na to, že sám žalovaný 1. vychádzal pri vypracovaní notárskych zápisníc o vydržaní z PKV č. XXXX, pričom pozemková kniha slúži ako zdroj informácií o právnych vzťahoch k pozemkom, ak nie sú zapísané v liste vlastníctva, je bežne používaná pri rozhodovaní súdov vo vlastníckych sporoch a vychádza sa zo zápisov z PKV. Súd zastal názor, že jedinou a poslednou evidenciou o vlastníckom práve k pozemkom pred smrťou poručiteľa je PKV č. XXXX, v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že by pred smrťou poručiteľa došlo k prevodu vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto sporu na inú osobu a preto bolo potrebné vychádzať zo zisteného skutkového stavu a listinného dôkazu - PKV č. XXXX pre kat. uz. G.. Aj v notárskych zápisniciach o vydržaní je konštatované, že pozemky sú vedené na pôvodných vlastníkov. Súd poznamenal, že pokiaľ by neexistovali sporné notárske zápisnice o vydržaní, došlo by k prededeniu majetku po U. W. v rámci dedičského konania a notár by vychádzal prvotne z pôvodnej PKV č. XXXX. K odpredaju časti pozemkov Krajskému investorskému útvaru Bratislava /list poručiteľa zo dňa 01. 09. 1971/ súd uviedol, že tieto pozemky nie sú predmetom tohto sporu - komunikácia sa týkala časti pozemku, ktorý zasahoval do Z. ulice, túto výmeru si žalobcovia neuplatňovali v tomto konaní. Skutočnosť, že nehnuteľnosti neboli prejednané v rámci dedičského konania vedeného pod sp. zn. D 692/78 ešte neznamená, že poručiteľ nebol v čase smrti ich vlastníkom. K znaleckému posudku z 25. 04. 1970 súd uviedol, že tento sa týkal časti parciel, ktoré slúžili na výstavbu Z. ulice a pozemky mimo Agrokomplexu nie sú predmetom tohto konania. Znalecký posudok iba odčlenil časť parciel pre výstavbu Z. ulice. 1.6. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal tým, že zo strany žalovaného 1. malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Dôvodil, že notárske zápisnice z 01. 04. 1998, 23. 09. 1999, 06. 11. 2000 obsahujú nepravdivú informáciu, že pôvodní vlastníci si nikdy nerobili nároky na predmetné pozemky, keď zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. D 1969/96 jednoznačne vyplýva, že takéto nároky si robili, keďže v roku 1996 podali žiadosť o dodatočné prejedanie dedičstva, ktoré sa týkalo sporných pozemkov a ktoré skončilo zastavením konania z procesných dôvodov pre nedohľadanie okruhu dedičov žijúcich v zahraničí. Argumentoval, že žalovaní a ich právni predchodcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, pretože nepreukázali v konaní žiaden právny titul, ktorý by ich oprávňoval k nadobudnutiu vlastníckeho práva, neboli splnené všetky podmienky pre vydržanie, ktoré musia byť splnené súčasne. Subjekt, ktorý sa dovoláva súdnej ochrany musí preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, nie samú dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie - psychický stav. Narušenie dobrej viery nastane okamihom, keď sa stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí a takými skutočnosťami sú informácie od žalobcov - listy z 14. 08. 2017, 18. 09. 2017. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného 1. v tom smere, že je potrebné rozlišovať situáciu na strane žalovaných ohľadne ich právnej formy a je potrebné rozlišovať medzi príspevkovou organizáciou Agrokomplex - výstavníctvo Nitra zriadenou v roku 1989 z rozhodnutia Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SSR, ktorá ku dňu 31. 12. 2007 zanikla zrušením bez právneho nástupcu na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, následne od 01. 01. 2008 prešli všetky práva a povinnosti zo zákona /§ 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z./ na zriaďovateľa príspevkovej organizácie - Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, resp. na Slovenskú republiku, pričom zriaďovateľ vložil majetok do štátneho podniku - žalovaného 1. založeného dňa 01. 01. 2008. Je potrebné rozlišovať prípadné možné nadobúdacie tituly jednotlivých subjektov, avšak nič to nezmenilo na právnom názore súdu, že ani u jedného z týchto subjektov nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. U príspevkovej organizácie sa súd nestotožnil s tým, že príspevková organizácia nadobudla vlastnícke právo k pozemkom vydržaním v zmysle predložených osvedčení vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli vydané formou notárskej zápisnice spísanej dňa 1. 4. 1998, 23. 09. 1999, 06. 11. 2000, pretože príspevková organizácia nepreukázala na základe akého titulu vstúpila do držby a že bola dobromyseľná. Súd zdôraznil, že Agrokomplex - príspevková organizácia musel vedieť, že vlastníkom pozemkov bol U. W. na základe PKV č. XXXX, rovnako vedel o písomnej komunikácii medzi ním a U. W. ohľadne pozemkov, keď sa na kúpnej cene sa nedohodli, a najmä nebola pravdivá informácia uvádzaná v notárskych zápisniciach, že pôvodní vlastníci sa o nehnuteľnosti nezaujímajú, keď dedičia po poručiteľovi sa domáhali prededenia pozemkov. Tieto všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že príspevková organizácia nemohla byť dobromyseľná a nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním a preto súd dospel k záveru, že príspevková organizácia nenadobudla vlastnícke právo k pozemkom, ktoré sú predmetom tohto sporu, vydržaním. 1.7. Následne keďže súd vyslovil, že vlastnícke právo príspevkovej organizácii nikdy nepatrilo, nemohlo ex lege vlastnícke právo k dotknutým pozemkom zrušením príspevkovej organizácie prejsť na zriaďovateľa resp. na Slovenskú republiku a do správy zriaďovateľa. Čo sa týka prechodu práv a povinností z príspevkovej organizácie na štátny podnik, súd uviedol, že išlo o tzv. „papierovú zmenu“, pretože na žalovaného 1. prešli všetky práva a povinnosti príspevkovej organizácie, boli navzájom prepojení a z toho potom vyplýva, že pokiaľ príspevková organizácia nebola dobromyseľná ohľadne nadobudnutia pozemkov, nemohol byť dobromyseľný ani štátny podnik. Žalovaný 1. argumentoval tým, že nová vydržacia doba plynula od 01. 01. 2008, kedy pozemky v dôsledku zrušenia príspevkovej organizácie ex lege prešli do vlastníctva štátneho podniku, aj keby súd pripustil túto argumentáciu, minimálne v roku 2017 musela byť narušená jeho dobromyseľnosť s poukazom na listy zo dňa 14. 08. 2017, 18. 09. 2017 - odpoveď žalovaného 1. a zo dňa 20. 11. 2017, ktorých obsah musel spochybniť dobromyseľnosť obidvoch žalovaných, a preto nemohla uplynúť 10 ročná vydržacia lehota počítaná od 01. 01. 2008. K námietkam ohľadne obsahu listov súd uviedol, že pre stratu dobrej viery držiteľa je určujúce, kedy sa mu dostane informácia objektívne spôsobilá na to, aby zapochyboval o tom, že mu vec patrí. Obsah listov podľa názoru súdu mohol spochybniť dobromyseľnosť žalovaných, pretože hovorí o PKV č. XXXX, z ktorej svedčí vlastníctvo pre U. W., hovorí o komunikácii E. W. s podnikom Agrokomplex Výstavníctvo z roku 1989, hovorí o komunikácii U. W. so štátnym podnikom Agrokomplex Národné Výstavisko z roku 1971, hovorí o rozsahu vlastníctva a označenom v geometrickom pláne, na LV č. XXXX a v duplicitne v PKV č. XXXX aj v jednotlivých notárskych zápisniciach, teda ide o skutočnosti objektívne spôsobilé na to, aby u žalovaných vyvolali pochybnosti o vlastníckom práve k sporným pozemkom. Dodal, že o odoslaní listov svedčili aj predložené podacie lístky zo dňa 14. 08. 2017 a 21. 11. 2017 a predložená bola aj urgencia zo dňa 24. 08. 2018 opatrená pečiatkou žalovaného 1., ktorá odkazuje a potvrdzuje predchádzajúce listy zo dňa 22. 05. 2017, 14. 08. 2017, 20. 11. 2017. 1.8. K argumentom, že „právo patrí bdelým“ súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti neboli predmetom dedičského konania po U. W., tieto sa pokúšali dodatočne prejednať v roku 1996, konanie bolo zastavené v roku 2004, potom opätovne v dedičskom konaní v roku 2009, následne dedičia rokovali so žalovaným 1. o čom svedčí aj písomná komunikácia - listy z roku 2017, 2018 a následne v roku 2019 bola podaná žaloba. K nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016 podľa ktorého, dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pre pôvodným /skutočným/ vlastníkom súd uviedol, že citované rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať na prejednávaný spor, pretože v prípade žalovaných sa nejdená o dobromyseľných nadobúdateľov a v prípade žalobcov sa nejedná o nedbalých vlastníkov. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom v 1. až 3. rade súd náhradu trov konania priznal v plnej výške, nakoľko vo veci mali žalobcovia úspech, a to proti neúspešnej strane, teda žalovanému v 2. rade. V konaní súd videl dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach danej veci s poukazom na ustanovenie § 257 CSP v tom, že pôvodne bol ako vlastník sporných nehnuteľností evidovaný na liste vlastníctva žalovaný 1. a žaloba smerovala správne aj voči nemu a skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene na liste vlastníctva nespôsobili žalobcovia. Uvedené, však malo za následok, že žaloba bola vo vzťahu k žalovanému 1. zamietnutá a ten mal úspech vo veci, nie však v takom zmysle, aby súd zaviazal žalobcov nahradiť mu trovy, keďže žaloba bola pôvodne podaná správne, ale ani v tom smere, aby žalovaného 1. zaviazal žalobcom nahradiť trovy konania. 2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ,,odvolací súd“) na odvolanie žalovaného 1., žalovaného 2. a intervenienta výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I., ako aj vo výroku o trovách konania III. potvrdil. Výrokom II. odvolanie žalovaného 1. odmietol, a výrokom III. žalobcom 1. až 3. voči žalovanému 1. a žalovanému 2. priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní podanom žalovaným 1. a žalovaným 2. (ďalej aj ako ,,žalovaní“) a intervenientom, preskúmal napadnutý rozsudok, konanie, ktoré mu predchádzalo, ako aj dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, dôkazy správne vyhodnotil a vec po právnej stránke správne posúdil a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok aj podrobne a v dostatočnej miere po skutkovej i právnej stránke odôvodnil. S rozsudkom súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto na správnosť týchto dôvodov podľa § 387 ods. 2 CSP iba poukazuje bez toho, aby ich sám podrobne opakoval. 2.2. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov v tom smere, že ešte v roku 1998 bol ako vlastník sporných nehnuteľností evidovaný poručiteľ U. W., preto uplatnenie akýchkoľvek nárokov podľa reštitučných predpisov do roku 1998 by bolo neúspešné pre absenciu odňatia vlastníckeho práva. Podanie žaloby po roku 1998 by bolo zase neúspešné z toho dôvodu, že odňatie by bolo datované až po období neslobody (po 01. 01. 1990), kedy sa reštitučné predpisy neaplikujú (§ 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb., § 2 ods. ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z.). Žalovaný 2. v konaní ďalej spochybňoval rozsah vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti vyplývajúci z PKV č. XXXX, pričom dôvodil, že bolo povinnosťou žalobcov predložiť takú relevantnú listinu, ktorá by preukazovala, aká konkrétna časť pozemkov evidovaných naposledy v PKV č. XXXX patrila poručiteľovi v čase jeho smrti. Žalovaný v tomto smere poukazoval na listiny predložené v konaní a to znalecký posudok z 25. 04. 1970, list MSCPV z 15. 03. 1971, list poručiteľa z 01. 09. 1971 adresovaný MPSCV či obsah dedičského spisu D 692/78, ktoré mali spochybniť rozsah vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti. Odvolací súd sa s týmto tvrdením žalovaného 2. nestotožnil, pretože ani jedna zo spomenutých listín neobsahuje relevantné informácie o tom, že by poručiteľ stratil vlastnícke právo práve k sporným nehnuteľnostiam. Poukázal na vykonané dokazovanie z ktorého vyplynulo, že znalecký posudok z 25. 04. 1970 sa týkal objektu Z. ulica G., R. T.., a to pozemkov o výmere 243 m2, ktoré boli použité pre výstavbu uvedenej lokality. Ide teda o časť pozemkov zastavaných Z. ulicou, ktoré nie sú predmetom tohto konania. List MSCPV z 15. 03. 1971 je len odpoveďou na list poručiteľa z 11. 05. 1970, v ktorom sa špecifikujú jednotlivé parcely s tým, že predmetná organizácia môže poručiteľovi ponúknuť za tieto nehnuteľnosti náhradu vo výške 0,40 Kčs za 1 m2. Samotný list nesie názov Výkup pozemkov pre stavbu vstupného areálu MSCPV Nitra, teda je evidentné, že sa netýka areálu výstaviska. V liste žiadnym spôsobom nie je špecifikované, že by poručiteľ mal vlastniť inú výmeru sporných nehnuteľností, pričom je nepochybné, že sa týka iba ponuky na odkúpenie, ktorá v konečnom dôsledku zo strany poručiteľa nebola prijatá. Rovnako list poručiteľa z 01. 09. 1971 nepreukazuje skutočnosť, že by došlo k odpredaju práve sporných pozemkov týkajúci sa areálu Agrokomplex. Napriek tomu, že v liste sa spomína Krajský investorský útvar Bratislava, ktorý ponúkol poručiteľovi náhradu vo výške 9 Kčs sa za 1 meter štvorcový, uvedené treba vidieť v kontexte s listom poručiteľovi z 21. 04. 1967 zo strany Krajského investorského útvaru Bratislava, kde sa v predmete píše, že ide o ponuku na výkup nehnuteľností týkajúcu sa investičnej výstavby sídlisko R.Á. T.. v G. vo výmere 331 m2. Z uvedených listov vyplýva, že odkúpenie pozemkov týkajúcich sa sídliska R. a Z. ulice realizoval iný subjekt, ako snahu o odkúpenie pozemkov týkajúcich sa výstavby výstaviska Agrokomplex. Najpodstatnejšou skutočnosťou svedčiacou o rozsahu vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti je, že práve PKV číslo XXXX bola príspevkovou organizáciou Agrokomplex použitá ako podklad o vlastníckom práve k daným nehnuteľnostiam slúžiaci na vypracovanie notárskych zápisníc v rokoch 1998 až 2000. Nie je možné akceptovať tvrdenie žalovaného, že poručiteľ postupne strácal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a na druhej strane tento subjekt vychádzal pri vydržaní vlastníckeho práva práve z rozsahu nehnuteľností uvedených v tejto PKV číslo XXXX. 2.3. Odvolací súd sa tiež zaoberal námietkou žalovaného 2., že časť sporných nehnuteľností nadobudla Príspevková organizácia inak než vydržaním, a to kúpnou zmluvou uzavretou s Agrokombinátom „ZOBOR“, štátnym podnikom v likvidácii, pričom súd prvej inštancie sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal. Ak teda súd nepovažoval predmetnú kúpnu zmluvu za neplatnú, vo vzťahu k sporným pozemkom, ktorých sa predmetná kúpna zmluva týka, bolo dané vlastnícke právo Príspevkovej organizácie a toto vlastnícke právo následne prešlo na žalovaného v 2. rade ex lege už dňa 01. 01. 2008. K tejto námietke odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj predloženou listinou - Kúpnou zmluvou zo dňa XX. XX. XXXX (strana 13 odôvodnenia), pričom z odôvodnenia rozsudku nesporne vyplýva, že žiadna listina predložená žalovaným 1. v konaní nebola spôsobilá vyvrátiť skutočnosť, že poručiteľ U. W. bol vlastníkom sporných pozemkov v čase jeho smrti. Nakoniec aj v tomto prípade síce Príspevková organizácia mala nadobudnúť vlastnícke právo k parcele č. XXXX o výmere 2945 m2 titulom uzavretia kúpnej zmluvy s Agrokombinátom „ZOBOR“, štátnym podnikom v likvidácii zo dňa 30. 12. 1994, avšak predávajúcemu v čase uzavretia tejto zmluvy nesvedčalo vlastnícke právo k predmetnej parcele, preto bol nútený tiež spísať Notársku zápisnicu dňa 20. 03. 1995, ktorou sa opätovne osvedčovalo vydržanie vlastníckeho práva v prospech Agrokombinát „ZOBOR“. Z notárskej zápisnice vyplýva, že aj v tomto prípade sa vychádzalo z PKV číslo XXXX, ďalej bol predložený geometrický plán, LV č. XXX a výpis z obchodného registra. Osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva bolo teda spísané iba na základe vyhlásenia T.. V. T., likvidátora Agrokombinátu ZOBOR š. p. v likvidácii. Tento zároveň okrem iného vyhlásil, že „predtým tieto pozemky užíval Štátny majetok Nitra a to od roku 1960, kedy nadobudol všetky vlastnícke práva k uvedeným pozemkom. Posledným subjektom, ktorý vlastnil predmetné nehnuteľnosti bol Agrokombinát ZOBOR š. p. Ten na základe kúpnej zmluvy v roku 1992 predal administratívnu budovu novému subjektu. Pri súčasnej revízii majetku podniku likvidátorom podniku sa zistilo, že parcela číslo XXXX nie je v katastri nehnuteľností poznamenaná na vlastníka Agrokombinát ZOBOR, š. p. v likvidácii. Účastník uvádza, že k tomuto nedopatreniu pravdepodobne došlo na základe toho, že zmluvy o nadobudnutí majetku v roku 1960 pôvodným podnikom sa ku dnešnému dňu nezachovali a neboli taktiež intabulované do pozemkovej knihy, pretože nebol v tom období vyhotovený geometrický plán a podľa vtedy platných predpisov účinnosť zmluvy nebola podmienená intabuláciu vlastníckeho práva.“ Z predložených listín ďalej nesporne vyplýva, že hneď po spísaní notárskej zápisnice NZ 60/95 zo dňa 20. 03. 1995 došlo nasledujúci deň 21. 03. 1995 k overeniu podpisov kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 1994. Odvolací súd dodal, že aj pri tejto nehnuteľnosti malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaných v PKV č. XXXX Agrokombinátom ZOBOR š. p. v likvidácii, pričom vôbec neboli splnené podmienky vydržania, keďže aj v tomto prípade chýbal titul vydržania. Parcelu č. XXXX pôvodne „ zabral“ MCSPV Nitra (Štátny majetok Nitra), ktorému nesvedčalo vlastnícke právo k nej, keďže posledným zápisom o vlastníckom práve bol práve zápis v PKV č. XXXX a ďalším a zároveň posledným bol zápis na LV na základe spornej Notárskej zápisnice o vydržaní NZ 60/95. Aj pri tejto nehnuteľnosti platia všetky dôvody o nesplnení podmienok vydržania, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval súd prvej inštancie. Vzhľadom k uvedenému právny predchodca žalovaného 1. Agrokomplex - výstavníctvo, štátna príspevková organizácia nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k parcele číslo XXXX o výmere 2945 m2 od nevlastníka (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodol vo veľkom senáte dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020). 2.4. Odvolací súd tiež uviedol, že vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nemohlo zrušením príspevkovej organizácie ex lege prejsť na zriaďovateľa, respektíve na Slovensku republiku. Podľa zakladacej listiny žalovaného 1. - na štátny podnik prechádzajú práva a povinnosti zrušenej príspevkovej organizácie Agrokomplex - Výstavníctvo Nitra. Súd prvej inštancie správne uviedol, že ak nenadobudla vlastnícke právo vydržaním príspevková organizácia, keďže nebola dobromyseľná, nemohol vlastnícke právo nadobudnúť ani nástupca - štátny podnik. V danom prípade išlo len o zmenu právnej formy, keď zanikla príspevková organizácia a namiesto nej vznikol štátny podnik, pričom na žalovaného 1., ale zároveň aj na žalovaného 2. prešli všetky práva a povinnosti príspevkovej organizácie Agrokomplex, teda prevzali všetky písomné podklady, dokumenty, zmluvy týkajúce sa majetku príspevkovej organizácie Agrokomplex. Príspevková organizácia a žalovaný 1. boli prepojení majetkovo i personálne, takže nie je možné dospieť k záveru, že keď nebola dobromyseľná príspevková organizácia, tak sa jej zákonný nástupca zrazu stal dobromyseľným od 01. 01. 2008, lebo vychádzal iba zo zápisov o vlastníckom práve v katastri nehnuteľností. 2.5. Odvolací súd nesúhlasil ani s názorom žalovaného 2., že mu od 01. 01. 2008 začala plynúť nová vydržacia doba, keďže sa považoval za dobromyseľného držiteľa sporných nehnuteľností. Aj v prípade, keby mala žalovanému začať plynúť nová vydržacia doba, tak obsah listov zo dňa 14. 08. 2017, 18. 09. 2017, 20. 11. 2017 jednoznačne musel narušiť dobromyseľnosť žalovaných, pretože hneď v prvom liste zo dňa 14. 08. 2017 právny zástupca C. W. predložil žalovanému 1. nielen pozemkovoknižnú vložku číslo XXXX, ale aj notárske zápisnice, komunikáciu U. W. s príspevkovou organizáciou Agrokomplex, pričom v liste sa spomína aj geometrický plán číslo 696/2016, ktorý už bol žalovanému zaslaný. V odpovedi žalovaného 1. zo dňa 18. 09. 2017 sám žalovaný 1. identifikoval akých nehnuteľností sa týka mimosúdna dohoda, keďže sám uvádza, že ide o nehnuteľnosti po nebohom U. W. nachádzajúce sa v katastrálnom území R., vedené na LV číslo XXXX. V poslednom liste zo dňa 20. 11. 2017 - doplnenie návrhu mimosúdnej dohody, je už výslovne poukazované aj na sporné parcely. 2.6. Odvolací súd je názoru, že v danom prípade sa na strane žalovaných nejedná o dobromyseľných nadobúdateľov a v prípade žalobcov nejde o nedbalých vlastníkov. Nemožno akceptovať stav, že po získaní vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam v období predchádzajúceho režimu nezákonným spôsobom by sa tento stav vlastne legalizoval len na základe žalovaným tvrdenej dobromyseľnosti, keď zo všetkých v konaní preukázaných okolností vyplýva, že žalovaní nemohli predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť na základe dobromyseľného vydržania. 2.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP a § 255 ods. 1 CSP a žalobcom 1. až 3., ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému 1. a žalovanému 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný 2. nebol v odvolacom konaní úspešný, keďže jeho odvolanie bolo považované za nedôvodné. Rovnako aj žalovaný 1. v odvolacom konaní úspešný nebol, pretože jeho odvolanie bolo odmietnuté. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 2. (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolanie s tým, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 420 písm.

  1. f)CSP a tiež že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
  2. a)a
  3. b)CSP. 3.1. Dovolateľ napáda A: Nesprávne právne posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe. Je názoru, že existencia vlastníckeho práva žalovaného 2. k sporným pozemkom bráni prejednaniu sporných pozemkov v dedičskom konaní po poručiteľovi žalobcov, a teda aj samotnému určeniu, že sporné pozemky patria do dedičstva po poručiteľovi žalobcov. V prípade, ak po smrti poručiteľa nadobudla sporné pozemky iná osoba (v tomto prípade žalovaný 2.), nie je daný naliehavý právny záujem na určení, že sporné pozemky boli v čase smrti poručiteľa žalobcov v jeho vlastníctve. Pritom vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudol žalovaný 2., ktorý je ako ich vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcov, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Samotné určenie vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov k okamihu jeho smrti je v danom prípade bez významu a takéto určenie vzhľadom na skutočnosť, že ako vlastník sporných nehnuteľností je evidovaný žalovaný 2., nesmeruje k nastoleniu právnej istoty medzi stranami sporu, ale naopak, povedie k vzniku ďalších sporov ohľadne vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Reštitučné zákony dali pôvodným vlastníkom možnosť domáhať sa navrátenia vlastníckeho práva, ktoré bolo štátom odobraté. Žalobcovia mali možnosť žiadať o vydanie veci podľa reštitučných predpisov, avšak toto právo v prekluzívnej lehote nevyužili. S ohľadom na skutočnosti prezentované v konaní je zrejmé, že sporné pozemky boli vyvlastnené. V čase výstavby areálu výstaviska sa uplatňovali zákon č. 87/1958 o stavebnom poriadku a vyhláška č. 144/1959, ktorá vo svojom § 24 ods. 2 uvádzala, že k výstavbe bolo potrebné predložiť doklad o práve k pozemku alebo že bolo požiadané o vyvlastnenie. Žalovaný resp. jeho právny predchodca tak nemohol vykonávať výstavbu bez práva k pozemku. Doklady o vyvlastnení sa síce nepodarilo dohľadať, žalovaný 2. je však toho názoru, že dôkazy o vyvlastnení (a teda existencii reštitučného dôvodu) mali predložiť žalobcovia, pričom nie je akceptovateľné, aby márnym uplynutím prekluzívnej lehoty na uplatnenie reštitučného nároku došlo k obráteniu dôkazného bremena tak, že existenciu vyvlastnenia alebo iného reštitučného dôvodu, majú v súdnom konaní preukazovať žalovaní. Poukázal, že reštitučné predpisy uznávajú za reštitučný dôvod aj prevzatie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, t. j. žalobcovia si mohli uplatniť svoj nárok v reštitučnom konaní aj v prípade, ak vo vzťahu k sporným pozemkom nebolo vydané rozhodnutie o vyvlastnení. Ešte v r. 1971 poručiteľ žalobcov živo komunikoval s právnym predchodcom žalovaného, pričom s ohľadom na bežný chod vecí možno predpokladať, že otázka pozemkov bola predmetom rozhovorov v rodine. Napriek tomu v r. 1978 nedošlo k prededeniu pozemkov a poručiteľ žalobcov ani vo vlastnom závete sporné pozemky neriešil, čo len potvrdzuje, že poručiteľ žalobcov už v čase jeho smrti nebol vlastníkom sporných pozemkov. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa v otázke postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), vo vzťahu špeciality (pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/130/2007 z 25. februára 2009, sp. zn. 5MCdo/4/2009 z 24. februára 2010, sp. zn. 4Cdo/300/2008 z 27. októbra 2010). To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O. s. p. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou.“ (rozsudok NS SR z 28. 06. 2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016). Odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď dospel k záveru, že neuplatnenie nároku podľa reštitučných predpisov nebráni uplatneniu nároku podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledujúcich právnych otázok, pri riešení ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu: 3.2. ? ,,či je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov k okamihu jeho smrti za situácie, keď po smrti poručiteľa žalobcov bolo vlastnícke právo k sporným pozemkom zaevidované v katastri nehnuteľností v prospech žalovaného“ (§ 421 ods. 1 písm.
  4. a)CSP - odklon odvolacieho súdu od rozsudku NS SR z 25. 02. 2009, sp. zn. 4Cdo/130/2007); 3.3. ? ,,či v prípade, ak si žalobcovia neuplatnili reštitučný nárok na základe reštitučných predpisov, môžu si tento nárok uplatniť podľa všeobecných predpisov občianskeho práva“ (§ 421 ods. 1 písm.
  5. a)CSP - odklon odvolacieho súdu od rozsudku NS SR z 28. 06. 2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016). 4. Dovolateľ ďalej napáda B: Napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení, že poručiteľ žalobcov bol v čase jeho smrti vlastníkom sporných pozemkov, a v nesprávnom právnom posúdení dôkazného bremena strán sporu. Je názoru, že súdy vlastníctvo poručiteľa žalobcov založili na jedinej listine - výpise z PKV č. XXXX, a to napriek tomu, že vierohodnosť posledného zápisu v PKV č. XXXX spochybnili nielen žalovaní, ale aj samotní žalobcovia. Podľa názoru žalovaného 2. žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, že posledný zápis v PKV č. XXXX odráža skutočný stav veci v čase smrti poručiteľa žalobcov a že poručiteľ žalobcov bol v čase jeho smrti vlastníkom sporných pozemkov, pričom odvolací súd nesprávne posúdil dôkazné bremeno žalobcov, resp. nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena strán sporu. Odvolací súd v napádanom rozhodnutí nereflektoval, že bolo povinnosťou žalobcov preukázať bez akýchkoľvek pochybností, že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom sporných nehnuteľností. Zápisy v PKV č. XXXX nijako nepreukazujú tú skutočnosť, že poručiteľ žalobcov bol vlastníkom sporných pozemkov v čase svojej smrti, ale preukazujú stav veci iba k okamihu posledného zápisu v PKV, t. j. v roku 1960, príp. do konca doby, počas ktorej sa zmeny vlastníckeho práva zapisovali do PKV, t. j. do roku 1964. Preukázanie, že poručiteľ bol vlastníkom sporných pozemkov v roku 1960 (alebo hoci aj v roku 1964), je pritom bez relevancie. Ak aj poručiteľ žalobcov bol vlastníkom sporných pozemkov v roku 1960 (príp. aj v roku 1964), nebol ním (resp. žalobcovia nepreukázali, že ním bol) aj v čase jeho smrti. Bolo povinnosťou žalobcov predložiť takú relevantnú listinu, ktorá by bez akýchkoľvek pochybností preukazovala, aká konkrétna časť pozemkov evidovaných naposledy v PKV č. XXXX patrila poručiteľovi v čase jeho smrti. V tomto smere neobstojí súdmi prevzaté tvrdenie žalobcov, že predmetom konania nie je celý rozsah pozemkov evidovaných v PKV č. XXXX. Bremeno tvrdenia je neoddeliteľne spojené s dôkazným bremenom. V dôsledku nesplnenia povinnosti žalobcov predložiť dôkazy na preukázanie tvrdenia, že poručiteľ žalobcov bol v čase jeho smrti vlastníkom sporných pozemkov, zároveň nikdy neprešlo dôkazné bremeno na žalovaného 2. Žalovaný 2. nebol povinný vyvracať skutočnosť (existenciu vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov k sporným pozemkom v čase 14 smrti poručiteľa), ktorú žalobcovia iba tvrdili, ale žiadnym spôsobom nepreukazovali (keďže v tomto smere predložili iba PKV č. XXXX, vo vzťahu ku ktorej sami priznali, že v čase smrti poručiteľa už poručiteľ nebol vlastníkom nehnuteľností v rozsahu uvedenom v tejto PKV). Súd vo vzťahu k otázke rozsahu vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov v čase jeho smrti nesprávne preniesol dôkazné bremeno na žalovaných. Žalobcovia teda síce splnili svoju povinnosť tvrdenia vo vzťahu ku skutočnosti, že poručiteľ bol v čase jeho smrti vlastníkom sporných pozemkov oddelených od parciel evidovaných v PKV č. XXXX ako parcely č. XXXX, XXXX a XXXX/X, avšak nesplnili si neoddeliteľnú dôkaznú povinnosť, keďže nepredložili žiaden dôkaz preukazujúci, že práve sporné pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania, boli v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve. V dôsledku nesplnenia predmetnej dôkaznej povinnosti zároveň nikdy neprešlo dôkazné bremeno na žalovaného 2. Žalovaný v konaní predložil celý rad dôkazov preukazujúcich, že poručiteľ pred svojou smrťou postupne strácal vlastnícke právo k pozemkom evidovaným v PKV č. XXXX a že po vykonaní posledného zápisu v PKV č. XXXX dochádzalo k takému nakladaniu s predmetnými parcelami č. XXXX, XXXX a XXXX/X, ktorého výsledkom bolo, že poručiteľovi ostalo zachované vlastnícke právo k dotknutým pozemkom iba v časti parcely č. XXXX o výmere 71 m2 a v časti parcely č. XXXX/X 16 o výmere 139 m2, pričom tieto zostatkové časti predmetných parciel už boli prejednané v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. 28D 208/2009. Neobstojí argumentácia odvolacieho súdu, že žiadna z predložených listín nepreukazuje, že poručiteľ stratil vlastnícke právo práve k sporným pozemkom. Žalovaný 2. predmetnými listinami nepreukazoval nadobudnutie sporných nehnuteľností (keďže takúto dôkaznú povinnosť v predmetnom type súdneho konania ani nemal), ale preukázal, že poručiteľ žalovaných po vykonaní posledného zápisu v PKV č. XXXX postupne strácal vlastnícke právo k jednotlivým častiam parciel č. XXXX, XXXX a XXXX/X, a teda že PKV č. XXXX nie je dôkazom o rozsahu vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov v čase jeho smrti. Nesprávne právne posúdenie odvolacieho súdu spočíva aj v neaplikovaní zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, na základe ktorého došlo k ukončeniu vykonávania zápisov v pozemkových a železničných knihách. Odvolací súd v napádanom rozhodnutí vychádzal z posledného zápisu v PKV č. XXXX vykonaného v roku 1960 a zo skutočnosti, že po tomto zápise nebol v PKV č. XXXX vykonaný žiaden záznam, na základe ktorého by došlo k výmazu vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov. Odvolací súd pritom opomenul, že s ohľadom na prijatie zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, na základe ktorého došlo k ukončeniu vykonávania zápisov v pozemkových a železničných knihách, žalovaným zdokladované ani iné nakladanie s predmetnými parcelami č. XXXX, XXXX a XXXX/X objektívne nemohlo byť v PKV č. XXXX zaevidované. Neobstojí ani tvrdenie odvolacieho súdu, že „najpodstatnejšou skutočnosťou svedčiacou o rozsahu vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti je, že práve PKV číslo XXXX bola príspevkovou organizáciou Agrokomplex použitá ako podklad o vlastníckom práve k daným nehnuteľnostiam slúžiaci na vypracovanie notárskych zápisníc v rokoch 1998 až 2000. Odvolací súd na jednej strane posúdil vydržanie sporných nehnuteľností Príspevkovou organizáciou ako neplatné, na druhej strane práve použitím PKV č. XXXX pri predmetnom vydržaní argumentuje v prospech žalobcov. Nie je pritom zrejmé, prečo by v situácii, keď bolo zo strany odvolacieho súdu ustálené, že Príspevková organizácia postupovala pri vydržaní nesprávne, malo byť práve použitie PKV č. XXXX to jediné správne v postupe Príspevkovej organizácie. Žalovaný 2. nebol na predmetných úkonoch Príspevkovej organizácie účastný a nevie sa vyjadriť, prečo Príspevková organizácia postupovala týmto spôsobom, s ohľadom na vykonané dokazovanie zahŕňajúce vlastné vyjadrenia žalobcov je však nepochybné, že zápisy v PKV č. XXXX už v rokoch 1998-2000 vôbec nezodpovedali skutočnému stavu veci, a teda že odvolanie sa na PKV č. XXXX v predmetných notárskych zápisniciach bolo nesprávne. Dovolateľ je názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia nasledujúcich právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, resp. pri riešení ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu: 4.1. ? ,,či záver o existencii vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov k okamihu jeho smrti možno založiť na znení zápisu v PKV, ktorého vierohodnosť bola spochybnená nielen listinnými dôkazmi predloženými žalovaným, ale tiež vlastným vyjadrením žalobcov, z ktorého vyplýva, že poručiteľ žalobcov už v čase jeho smrti nebol vlastníkom sporných nehnuteľností vo výmere vyplývajúcej z predmetného zápisu“ (§ 421 ods. 1 písm.
  6. b)CSP); 4.2. ? ,,či v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, dôkazné bremeno v otázke existencie vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti zaťažuje žalobcov, ktorí sú povinní preukázať existenciu tohto vlastníckeho práva bez akýchkoľvek pochybností“ (§ 421 ods. 1 písm.
  7. a)CSP - odklon odvolacieho súdu od uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24. 06. 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010); 4.3. ? ,,či dôkazné bremeno v otázke existencie vlastníckeho práva poručiteľa žalobcov k okamihu jeho smrti prešlo na žalovaného za situácie, keď žalobcovia na jednej strane sami spochybnili, že poručiteľ bol v čase jeho smrti vlastníkom nehnuteľností vo výmere vyplývajúcej z posledného zápisu v PKV, na druhej strane nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by preukazovali, že poručiteľ bol v čase jeho smrti naďalej vlastníkom práve tej časti nehnuteľností vyplývajúcich z posledného zápisu v PKV, ktorá je predmetom súdneho sporu“ (§ 421 ods. 1 písm.
  8. b)CSP); 4.4. ? ,,či v situácii, keď z tvrdení samotných dedičov poručiteľa vyplýva, že poručiteľ už v čase jeho smrti nebol vlastníkom nehnuteľností v celom rozsahu vyplývajúcom z posledného zápisu v PKV, je súd oprávnený na toto vlastné vyjadrenie dedičov poručiteľa neprihliadnuť a v priamom rozpore s týmto vyjadrením vychádzať z predpokladu, že poručiteľ bol v čase jeho smrti vlastníkom nehnuteľností v celom rozsahu vyplývajúcom z posledného zápisu v PKV“ (§ 421 ods. 1 písm.
  9. b)CSP); 4.5. ? ,,či v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, v ktorom žalobcovia opierajú svoj nárok o znenie posledného zápisu v PKV, postačuje na záver, že predmetný zápis nie je dôkazom o rozsahu vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti, ak žalovaný preukáže, že poručiteľ po vykonaní predmetného zápisu stratil vlastnícke právo ku ktorejkoľvek časti nehnuteľností vyplývajúcich z predmetného zápisu, alebo sa vyžaduje, aby žalovaný preukázal, že poručiteľ po vykonaní predmetného zápisu stratil vlastnícke právo práve k tým pozemkom, ktoré sú predmetom súdneho sporu“ (§ 421 ods. 1 písm.
  10. b)CSP); 4.6. ? ,,či zápis v PKV vykonaný v roku 1960 možno považovať za nesporný dôkaz o existencii vlastníckeho práva poručiteľa v čase jeho smrti v roku XXXX za situácie, keď prijatím zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností došlo v roku 1964 k ukončeniu vykonávania zápisov v pozemkových a železničných knihách“ (§ 421 ods. 1 písm.
  11. b)CSP); 4.7. ? ,,či pri posudzovaní obsahu vlastníckeho práva poručiteľa k okamihu jeho smrti možno vychádzať z obsahu právnych úkonov (v tomto prípade notárskych zápisníc), na ktorých nebola účastná žiadna zo sporových strán a ktoré súd posúdil ako neplatné“ (§ 421 ods. 1 písm.
  12. b)CSP). 5. Dovolateľ ďalej napáda C: Napádané rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení, že žalovaný 2. nevydržal vlastnícke právo k sporným pozemkom a v nesprávnom právnom posúdení, že žalovaný 2. nebol dobromyseľný, resp. že jeho dobromyseľnosť bola najneskôr v roku 2017 narušená. 5.1. Žalovaný 2. v konaní argumentoval, že aj v prípade, ak by súd dospel k záveru, že žalovaný 2. nenadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom derivatívnym spôsobom ex lege na základe § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRPVS“) a v dôsledku zrušenia Príspevkovej organizácie, nadobudol ho originárnym spôsobom - vydržaním, a to najneskôr dňa 01. 01. 2018. Jedným zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva k veci je nadobudnutie priamo zo zákona. O takýto prípad ide aj v prípade zrušenia príspevkovej organizácie v zmysle druhej vety § 21 ods. 13 ZoRPVS, kedy všetky práva zrušenej príspevkovej organizácie prechádzajú bez ďalšieho na zriaďovateľa. Podľa § 21 ods. 13 ZoRPVS ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne nasledujúcom po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak. Pokiaľ ide o splnenie podmienky oprávnenosti držby, žalovaný 2. sa dôvodne domnieval o existencii svojho práva k sporným pozemkom, keďže: (
  13. i)nastala právna skutočnosť predpokladaná v druhej vete § 21 ods. 13 ZoRPVS, (
  14. ii)Príspevková organizácia bola v čase jej zrušenia evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov, a to na základe právnych titulov (notárskych zápisníc o vydržaní a kúpnej zmluvy), ktorých platnosť nebola v priebehu vydržacej doby nijako spochybnená, (iii) vlastnícke právo k sporným pozemkom si voči žalovanému 2. žiadna iná osoba neuplatňovala až do roku 2019, kedy žalobcovia podali žalobu, na podklade ktorej je vedené toto konanie. Žalovaný 2. sa dôvodne domnieval o existencii svojho nadobúdacieho titulu k sporným pozemkom (nadobudnutie ex lege v zmysle druhej vety § 21 ods. 13 ZoRPVS), t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí, a teda bol držiteľom oprávneným. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Žalovaný 2. nemal a ani nemohol mať pochybnosti o oprávnenosti svojej držby, keďže sa dôvodne domnieval, s ohľadom na evidenciu vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech Príspevkovej organizácie v katastri nehnuteľností na základe nespochybnených právnych titulov, že naňho priamo zo zákona prešlo vlastnícke právo k sporným pozemkom z Príspevkovej organizácie, a to dňom uvedeným v druhej vete § 21 ods. 13 ZoRPVS, t. j. že sporné pozemky nadobudol ex lege. Oprávnená držba žalovaného 2. existovala po celú vydržaciu dobu stanovenú platnou právnou úpravou, a to najneskôr od 01. 01. 2008, kedy sporné pozemky v dôsledku zrušenia Príspevkovej organizácie ex lege prešli do vlastníctva žalovaného 2. Vydržacia doba pritom uplynula žalovanému 2. aj bez započítania doby, po ktorú mal sporné pozemky v držbe ich predchádzajúci vlastník (Príspevková organizácia), a teda je bez relevancie, či Príspevková organizácia bola oprávneným držiteľom sporných pozemkov. 5.2. Dovolateľ je názoru, že odvolací súd dospel k nesprávnemu záveru, že obsah listov zo dňa 14. 08. 2017, 18. 09. 2017 a 20. 11. 2017 bol spôsobilý narušiť dobromyseľnosť žalovaných. Uviedol, že súd je viazaný skutkovými tvrdeniami žalobcov, pričom žalobcovia v konaní s poukazom na predmetnú korešpondenciu spochybnili výlučne dobromyseľnosť držby žalovaného 1. (a to aj po tom, čo bolo zo strany žalovaných opakovane poukázané na to, že v zmysle platnej právnej úpravy je vlastníkom sporných nehnuteľností žalovaný 2.), nie však dobromyseľnosť držby žalovaného 2. Súd nebol oprávnený svojvoľne preskúmavať otázku dobromyseľnosti držby žalovaného 2. s poukazom na dôkazy, ktorými žalobcovia spochybňovali dobromyseľnosť držby žalovaného 1., nie dobromyseľnosť držby žalovaného v 2. Súd takýmto spôsobom porušil prejednací a dispozičný princíp, ktorými je civilné sporové konanie ovládané. Keďže odvolací súd v napádanom rozhodnutí spochybnil oprávnenosť držby žalovaného 2. na základe tvrdení a dôkazov prezentovaných žalobcami výlučne vo vzťahu k žalovanému 1., porušil tým minimálne prejednací a dispozičný princíp a kontradiktórnosť konania, pričom táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň uviedol, že obsah predmetných listov objektívne nebol spôsobilý narušiť dobromyseľnosť žalovaného 2. Odvolací súd sa ďalej dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobcami predložený list zo dňa 20. 11. 2017, ktorého prílohou mal byť geometrický plán č. 696/2016, považoval za pôsobiaci voči žalovanému 2. napriek tomu, že tento list nebol žalovanému 2. nikdy doručený, čím sa odvolací súd zároveň odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Odvolací súd sa rovnako ako súd prvej inštancie uspokojil s tým, že žalobcovia predložili podací lístok zo dňa 21. 11. 2017, a to napriek tomu, že žalovaný v konaní opakovane poprel doručenie predmetnej zásielky. Podací lístok však preukazuje iba podanie zásielky na poštovú prepravu, nie však doručenie zásielky žalovanému. Ak teda odvolací súd na základe podacieho lístka dospel k záveru, že predmetný list bol spôsobilý narušiť dobromyseľnosť žalovaného 2., celkom zrejme vychádzal z predpokladu, že predmetný jednostranný právny úkon pôsobil voči adresátovi už na základe jeho odoslania adresátovi. Podľa názoru žalovaného 2. sa odvolací súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď na vec neaplikoval § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v pochybnostiach o oprávnenosti držby žalovaného 2. nerozhodol v prospech žalovaného 2., čím sa zároveň odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, resp. pri riešení ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu: 5.3. ? ,,či pri posudzovaní splnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prípadná absencia dobromyseľnosti príspevkovej organizácie, ktorá v čase jej zrušenia bola evidovaná v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti, bráni vzniku dobromyseľnosti vydržateľa, ktorým je Slovenská republika a na ktorého ex lege (na základe § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) prešli všetky práva zrušenej príspevkovej organizácie “(§ 421 ods. 1 písm.
  15. b)CSP); 5.4. ? ,,či je súd oprávnený preskúmavať otázku dobromyseľnosti držby žalovaného (v tomto prípade žalovaného 2) v situácii, keď žalobcovia spochybnili výlučne dobromyseľnosť držby iného žalovaného (v tomto prípade žalovaného 1.)“ (§ 421 ods. 1 písm.
  16. b)CSP); 5.5. ? ,,či dobromyseľnosť vydržateľa narúša (môže narúšať) taký jednostranný právny úkon (list) domnelého vlastníka adresovaný vydržiteľovi, v ktorom absentuje informácia o spochybnení vlastníckeho práva vydržateľa a v ktorom nie sú identifikované konkrétne nehnuteľnosti, ktorých by sa mala spornosť vlastníckeho práva týkať, ani nie je uvedené, čím by mala byť spornosť vlastníckeho práva založená, a ku ktorému sú pripojené rôzne listiny (napr. PKV) bez akéhokoľvek popisu, čo má z týchto listín pre vydržateľa vyplývať, a to za situácie, keď samotný domnelý vlastník bol v čase realizácie predmetného právneho úkonu preukázateľne (vzhľadom na neskoršie rozporné tvrdenia o výmere sporných pozemkov - 56 991 m2 vs. 30 249 m2) neistý v tom, ktorých nehnuteľností by sa mala spornosť vlastníckeho práva týkať“ (§ 421 ods. 1 písm.
  17. b)CSP); 5.6. ? ,,či adresovaný jednostranný právny úkon možno považovať za pôsobiaci voči adresátovi len na základe jeho odoslania adresátovi (na základe podania zásielky na poštovú prepravu)“ (§ 421 ods. 1 písm.
  18. a)CSP - odklon odvolacieho súdu od uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28. 01. 2011, sp. zn. 5Cdo/129/2010, a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. 12. 2020, sp. zn. 5Cdo/36/2020); 5.7. ? ,,či v pochybnostiach o oprávnenosti držby zaťažuje dôkazné bremeno vydržateľa alebo toho, kto namieta oprávnenosť držby“ (§ 421 ods. 1 písm.
  19. a)CSP - odklon odvolacieho súdu od rozsudku Najvyššieho súdu SR z 25. 02. 2021, sp. zn. 5Cdo/64/2018, a rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2008, sp. zn. 5Cdo/149/2007. 6. Dovolateľ je tiež názoru, že odvolací súd napádané rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím nielenže zasiahol do základného práva žalovaného 2. na spravodlivý súdny proces garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, ale zároveň tým založil vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu dovolací dôvod podľa § 420 písm.
  20. f)CSP. Odvolací súd sa v odôvodnení napádaného rozhodnutia nevysporiadal s tvrdeniami žalovaného 2.: ? neexistencia naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe s ohľadom na to, že žaloba nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcov; ? nevierohodnosť údajov PKV č. XXXX s ohľadom na vlastné vyjadrenie žalobcov; nepre

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.