1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 spáchaného formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí s verejným vyhlásením rozsudku konanom
1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
2 Trestného poriadku z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/51/2020, z 10. septembra 2020, v časti týkajúcej sa obvineného I.. T. U.. Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. III.
1 Trestného poriadku prikazuje sa Krajskému súdu v Žiline, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 9T/49/2009, z
1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005, spáchaného formou spolupáchateľstva
2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že: 1/ V. Q. ako zamestnanec spoločnosti B., a. s. Q., od
4, § 53 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona peňažný trest vo výške 1.000,- Eur (tisíc Eur) a
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) mesiac. Obvinený I.. T. U. podal prostredníctvom obhajcu JUDr. Igora Müllera proti uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie, a to s poukazom na údajné naplnenie dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku a
1 písm. i) Trestného poriadku. Obvinený ďalej uviedol nasledovné: ,,...súd prvej inštancie ustálil v odôvodnení prvostupňového rozsudku, č. k. 9T 49/2009-2167 z
okresného súdu vzhliadnuté v samotnom počínaní obžalovaných vo vzťahu k zamestnancom právnickej osoby - B., ktorým dali pokyn promptne uhradiť faktúry vystavené na základe fiktívnych zmlúv, ktoré boli prezentované ako reálne a bez ich podpisov by takéto zmluvy boli nepoužiteľné a fakticky neexistujúce, pričom si boli vedomí, že práce C., ani C. C. v prospech B. vykonané neboli.
názoru nadriadeného súdu v omyle však konali štatutárni zástupcovia obchodných spoločností C. I.. B.C., konajúci na základe generálneho plnomocenstva a F. L., konateľ spoločnosti C. C., ktorí iba podpísali príslušné dokumenty, pričom konali v presvedčení, že práce budú a boli vykonané. Obidvaja štatutári však
vykonaného dokazovania nemali vedomosť o tom, že v skutočnosti práce ich spoločnosťami neboli a nebudú vykonané, a teda, že nemajú žiadny právny nárok na prijatie plnení na základe uzatvorených fiktívnych zmlúv so spoločnosťou B.. Bez konania týchto dvoch osôb v omyle by však nemohlo dôjsť k spáchaniu stíhaného trestného činu podvodu.“ (strana 19 napadnutého uznesenia). Na strane 10 a 17 napadnutého uznesenia potom odvolací súd zopakoval: „Štatutári obchodných spoločností B. (ktorý konal na základe generálneho plnomocenstva) a L. nekonali so znalosťou všetkých reálnych okolností prípadu, konali však v mylnej predstave, že diela a práce budú a boli v skutočnosti realizované ich spoločnosťami C. S. a C. C. a finančné čiastky od spoločnosti B. tak prijali oprávnene.“ Obvinený v ďalšej časti poznamenal, že skutkové okolnosti, kto mal byť osobou uvedenou obvinenými do omylu a kto mal v omyle vykonať majetkovú dispozíciu podstatnú z hľadiska skutkovej podstaty trestného činu podvodu
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, musia byť súčasťou skutkovej vety výroku o vine odsudzujúceho rozsudku vo veci tohto trestného činu. Zásadné porušenie práva na obhajobu dovolateľ vzhliadol v tom, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení neprípustným nepredvídateľným spôsobom „od stola“ odklonil od podstatného skutkového zistenia okresného súdu (t. j. kto bol vlastne údajným spoločným podvodným konaním obvinených uvedený do omylu), ktoré navyše neakceptovateľným spôsobom ani súdy neuviedli do skutkovej vety výroku o vine, bez toho, aby odvolací súd sám vykonal (zopakoval, doplnil) akékoľvek dokazovanie v odvolacom konaní. Obvinenému odňal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré vo veci vykonané neboli, hoci mali byť, a z ktorých odvolací súd vyvodil odlišné skutkové zistenia, než súd prvého stupňa. Dovolateľ tiež poukázal na skutočnosť, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sa bez vykonania akéhokoľvek vlastného dokazovania odvolacím súdom z osôb pôvodne spoluobvinených spolu s dovolateľom za ten istý skutok, ktorých spoločné obvinenie spolu s dovolateľom trvalo po dobu vyše 10 rokov, stali osoby, ktoré mali byť s obvineným a zvyšnými dvoma spoluobvinenými I.. Š. U.B. a V. Q. uvedené do omylu. Dovolateľ tiež namietal skutkovú vetu výroku o vine odsudzujúceho rozsudku oproti obžalobe, kde vypadla podstatná skutková okolnosť, kto bol vlastne konaním obvinených uvedený do omylu (resp. koho omyl obžalovaní využili), z hľadiska skutkovej podstaty trestného činu podvodu
1 Trestného zákona účinného do
výroku odsudzujúceho rozsudku (v ktorom sa vôbec neuvádza, kto bol uvedený do omylu, resp. čí omyl obžalovaní využili), a jednak
len obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu spáchal. Uvedeným došlo k porušeniu ustanovenia § 278 ods. 1 Trestného poriadku, zakotvujúceho zásadu zachovania totožnosti skutku, čo malo za následok naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 písm. i) Trestného poriadku, i keď jej
mojej mienky treba s ohľadom na ďalej analyzované okolnosti pripísať relevanciu i z hľadiska § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.“ Obvinený v súvislosti s vyššie uvedeným poukázal na § 163 ods. 3 Trestného poriadku, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 509/2015 a III. ÚS 412/2020, z 30. novembra 2021 a zhrnul: ,,...vo výroku o vine odsudzujúceho rozsudku nie sú uvedené žiadne konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývala vzájomná dohoda obžalovaných, ani konanie s úmyslom získať neoprávnený majetkový prospech, pričom je neprípustné a rozporné s materiálnym chápaním práva na obhajobu podsúvať zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu do skutkovej vety rozsudku už de facto právno - kvalifikačné formulácie, resp. formulácie súhrnného, neurčitého, všeobecného až frázovitého charakteru („po predchádzajúcej vzájomnej dohode“, „s úmyslom získať neoprávnený majetkový prospech“), bez bližšej skutkovej konkretizácie, ako „barličky“, ktoré majú pomôcť súdu pripodobniť skutkovú vetu želanému právnemu posúdeniu stíhaného trestného činu.“ Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku dovolateľ namietal, že vyjadrením zisteného skutkového stavu je skutok obsiahnutý v skutkovej vete rozsudku, nie skutkové okolností uvedené v dôvodoch rozhodnutia, vyplývajúce z vykonaného dokazovania či odvolania obvineného, pokiaľ nie sú uvedené v skutkovej vete rozsudku.
obvineného skutok tak, ako je uvedený v skutkovej vete výroku o vine v rozsudku okresného súdu z 5. decembra 2019, pozostávajúci z troch čiastkových konaní (útokov) pod označením 1, 2 a 3, nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu podvodu
1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona účinného do
obvineného úhrady faktúr vyhodnotených súdom prvého stupňa ako fiktívne, pričom išlo vo všetkých prípadoch o úhrady uskutočnené spoločnosťou B., a. s., ktoré
skutkovej vety mali zabezpečiť obvinený a Ing. U. ako členovia predstavenstva tejto spoločnosti. Obvinený I.. U. ďalej uviedol, že o nesprávnom právnom posúdení veci vyslovene svedčí fakt, že kým ešte v poradí prvom rozsudku okresného súdu bolo v popisnej časti právnej kvalifikácie skutku vo výroku uvedené pri obvinenom I.. U. a pri spoluobvinených I.. U. a Q., že spoločným konaním na škodu cudzieho majetku obohatili ,,seba“, v popisnej časti právnej kvalifikácie identicky formulovaného skutku vo výroku v poradí druhého rozsudku okresného súdu sa už uvádza pri všetkých obvinených, že spoločným konaním na škodu cudzieho majetku obohatili „iného“, pričom uvedená právno-kvalifikačná zmena nebola súdom prvého stupňa ani odvolacím súdom žiadnym spôsobom objasnená a zo skutkovej vety nevyplýva, kto konkrétne - ako „iný“, čiže tretia osoba - bol naším spoločným konaním obohatený.
obvineného zo zmyslu a účelu skutkovej podstaty trestného činu podvodu možno vyvodiť, že je vylúčené, aby osoba, ktorá bola podvodným konaním uvedená do omylu a ktorá konala v omyle, bola zároveň osobou, ktorá sa majetkovou dispozíciou vykonanou v tomto omyle obohatila. V závere dovolateľ ešte namietol: ,,...zo skutkovej vety výroku o vine odsudzujúceho rozsudku nevyplýva ani naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu
1 Trestného zákona účinného do
Trestného poriadku rozhodol na neverejnom zasadnutí, pretože zistil, že dôvod dovolania
1 písm. i) Trestného poriadku je preukázaný a je zrejmé, že vytýkané nedostatky povedú k postupu
1 Trestného poriadku. Najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto sú možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané ako „ďalšie odvolanie“. Čo sa týka viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, k tomu treba poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku. Z toho vyplýva, že v prípade, ak chybám vytýkaným v dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
Trestného poriadku a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c) Trestného poriadku, alebo zamietne
1 Trestného poriadku bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2Tdo/30/2011, zo 16. augusta 2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Ak námietky obvineného sú skutkového charakteru, keď atakujú nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi nižšieho stupňa, najvyšší súd pripomína, že na základe dovolania podaného obvineným nie je oprávnený zaoberať sa zisteným skutkovým stavom. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku podstatným zistenie, či sa súd prvého stupňa alebo odvolací súd návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberali (t. j. či ho zaregistrovali) a súčasne uviedli aspoň stručné dôvody, na podklade ktorých sa takémuto návrhu rozhodli nevyhovieť. Povinnosťou súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu je rešpektovať ústavne garantované právo obvineného na obhajobu, z ktorého vyplýva požiadavka, aby sa konajúce súdy vysporiadali s námietkami odvolateľa, ktorými toto svoje právo realizuje (pre odvolací súd je táto povinnosť zvýraznená prostredníctvom článku 2 ods. 1 dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd). Túto povinnosť konajúce súdy porušujú, ak ignorujú námietky odvolateľa voči dôkazom, na ktoré je v odsudzujúcom rozhodnutí poukazované ako na kľúčové pre tvrdené skutkové závery. Výrok rozhodnutia sám o sebe totiž nestačí na to, aby naplnil požiadavku spravodlivého procesu, pretože z pohľadu obvineného je potrebné, aby bolo zrejmé, akými úvahami sa súd riadil, ako sa vysporiadal s dôkazmi a ktorá argumentácia bola pre súd presvedčivejšia a tvorí základ jeho rozhodnutia. Preto musí byť daný výrok náležite odôvodnený. Sprostredkovaným výsledkom je následne možnosť obvineného ,,skontrolovať“, ako sa súd vysporiadal s jeho argumentáciou a dôkazmi, čím získa obraz o výkone spravodlivosti, v ,,jej mene“ (Tatishvili v. Rusko). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia sa musí vysporiadať s relevantnými právnymi a skutkovými otázkami, ako aj s argumentami obvineného, ktoré sú podstatného právneho významu. Ak ide o náležitý argument významný pre rozhodnutie, odpoveď naň musí byť nielen konkrétna, no navyše aj v zásade špecifická. Nakoľko platí predpoklad, že v zásade každý návrh obvineného je potrebné vnímať čo do významového hľadiska (pre obvineného) zvlášť citlivo, treba dodať, že v konaní vedenom pred profesionálnymi sudcami, obvineného chápanie jeho odsúdenia vychádza predovšetkým z dôvodov uvedených v súdnych rozhodnutiach. V takých prípadoch musia vnútroštátne súdy uviesť dostatočne jasne dôvody, na ktorých sa zakladajú ich rozhodnutia. Okrem toho je povinnosťou súdu založiť svoje úvahy na objektívnych argumentoch a tiež chrániť právo na obhajobu. Rozsah povinnosti odôvodnenia závisí od povahy rozhodnutia a musí byť stanovený s ohľadom na okolnosti prípadu. Na splnenie požiadavky na spravodlivý proces, obvinený a samozrejme aj verejnosť musia byť schopní pochopiť verdikt súdu, ktorý bol daný - to je zásadnou poistkou proti svojvôli (Taxquet v. Belgicko). V nadväznosti na to je úlohou súdu, aby sa jasným, právne korektným, no najmä zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými právnymi a skutkovými okolnosťami, ktoré tvoria podklad jeho rozhodnutia z hľadiska právneho významu (IV. ÚS 14/07). V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva že hodnotenie dôkazov súdmi nižších stupňov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nepredstavuje porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Jedná sa o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy vyhodnotené v jeho prospech. Zo zmieneného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
3 Trestného poriadku). Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Námietky obvineného smerujú voči konečným skutkovým zisteniam a záverom, namietajúce ich správnosť či úplnosť (prepojenie s obchodnými spoločnosťami, organizácia realizácie zákaziek a posudzovanie pracovnej náplne a pod.), sú preto z pohľadu dovolacieho konania irelevantné, keďže pre dovolací súd je záväzný skutok tak, ako bol ustálený zo strany okresného a krajského súdu, a ten nemôže Najvyšší súd Slovenskej republiky nijako meniť, ani dopĺňať. Obvinený napádal spôsob hodnotenia dôkazov - výpovedí svedkov z pohľadu ich vierohodnosti, ktorí tvrdili, že obvinený V. Q. zorganizoval podpísanie zmluvy a vystavenie daňových dokladov. To nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie súdov nižšieho stupňa, bez právneho podkladu, a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania. Vo vzťahu k otázke právneho posúdenia veci, dovolací súd uvádza nasledovné.
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 sa trestným činom podvodu rozumie - kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti, alebo peňažným trestom, alebo prepadnutím veci.
4 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.
1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 sa trestným činom sprenevery rozumie - kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo zákazom činnosti, alebo peňažným trestom, alebo prepadnutím veci.
4 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.
5 Trestného poriadku dôvody
odseku 1 písm. i) a
odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (poukázanie na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu a ústavného súdu v predmetnej veci u obvinených I.. Š. U. a V. Q.). V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že skutok uvedený vo výroku rozsudku (správnosť kvalifikácie ktorej sa preskúmava) sa nemôže považovať za doplnený obsahom odôvodnenia rozsudku, dovolací súd preto musí pri svojom kvalifikačnom prieskume vychádzať výlučne zo skutkovej vety odsudzujúceho výroku napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade skutkovej vety zistil, že dovolacie námietky obvineného sú dôvodné vo vzťahu k okolnosti vyjadrenej tak, že „z popisu skutku nie je zrejmé, koho obvinení uviedli do omylu“. Uvedená okolnosť má zásadný kvalifikačný význam pre právne posúdenie veci, aj keď v konečnom dôsledku zásadne neovplyvnila postavenie okrem iných aj obvineného. Z popisu skutkov vo výroku rozsudku okresného súdu nevyplýva zrozumiteľným spôsobom uvedenie do omylu alebo využitie omylu ktorejkoľvek skutkovým opisom dotknutej osoby ako „niekoho“ v zmysle § 250 ods. 1 Trestného zákona. Zo skutkovej vety nevyplýva, že by obvinený V. Q. ako zamestnanec spoločnosti B., a. s. a obvinený I.. Š. U. ako člen predstavenstva tejto spoločnosti. a I.. T. U. ako predseda predstavenstva tejto spoločnosti uviedli do omylu obchodnú spoločnosť B., a. s., resp. využili jej omyl, ktorej bola spôsobená značná škoda. Skutková veta netvrdí uvedenie tejto obchodnej spoločnosti do omylu alebo využitie jej omylu, a to ani výslovne ani opisne. Pri znaku „uvedie niekoho do omylu“, alebo „využije niečí omyl“, ako esenciálneho kvalifikačného momentu pri trestnom čine podvodu však musí byť skutkový podklad tohto zákonného znaku vo výroku odsudzujúceho rozsudku jednoznačne vyjadrený. Právnickú osobu teda možno uviesť do omylu len uvedením do omylu fyzickej osoby, ktorá je oprávnená tvoriť vôľu právnickej osoby a prejavovať ju navonok, teda rozhoduje a koná v jej mene, pričom môže ísť aj o osobu, ktorá je členom štatutárneho alebo iného orgánu právnickej osoby. V danom prípade V. Q., I.. Š. U. a I.. T. U. ako zamestnanci, resp. členovia orgánov obchodnej spoločnosti B., a. s. nemohli uviesť do omylu právnickú osobu, prostredníctvom ktorej „konali“ a ani sami neboli uvedení do omylu. Ako už bolo uvedené, z popisu skutku vo výroku rozsudku nevyplýva uvedenie do omylu obchodnej spoločnosti B., a. s. Keďže nie je zo skutkovej vety identifikovateľný omyl niektorej dotknutej osoby, nie je (a ani nemôže byť) z tejto vety ani zrejmé, ktorej okolnosti sa týka uvedenie niekoho do omylu.
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danom prípade môže ísť o posúdenie skutku ako trestného činu sprenevery § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
názoru odvolacieho súdu mali predstavovať vymedzenie zákonného znaku trestného činu podvodu, ktorým je „uvedenie iného do omylu“, neboli vôbec skutkovo ustálené v rozsudku súdu prvého stupňa, aj táto argumentácia trpí tým, že odvolací súd tým vo svojej podstate pripustil takú konštrukciu podvodného konania obvinených,
ktorej mali obvinení vlastne (ani nie uviesť do omylu, ale skôr) využiť omyl štatutárnych zástupcov spoločnosti C. S. a C. C.A.L., I.. B. a L., aby tak podvodne previedli finančné prostriedky spoločnosti B. práve na tieto iné (dve) spoločnosti, čím v skutočnosti v osobách B.C. a L., eventuálne v spoločnostiach, ktoré zastupovali (C. S. a C. C.A.) spojili do jedného subjektu osoby, ktoré mali byť uvedené do omylu s osobami, ktoré mali byť týmto trestným činom obohatené. Uvedenú argumentačnú líniu nemožno hodnotiť ako logickú, pretože v sebe pripúšťa taký, z pohľadu logiky len ťažko prijateľný záver,
ktorého akoby obvinení mali svojím konaním zámer v skutočnosti neobohatiť seba, ale obohatiť iného, ktorého na ten účel uviedli do omylu (teda obohatiť B.C. a L., resp. C. S. a C. C.A.L.), a to bez ich vedomosti a vôle byť vôbec takto obohatení, a ešte navyše práve tieto osoby na ten účel mali uviesť do omylu, čím vlastne tieto osoby mali byť jednak uvedené do omylu a súčasne obohatené podvodným konaním obvinených proti ich vlastnej vôli. Dôvody, pre ktoré by obvinení takýmto spôsobom mali vôbec chcieť konať (ich motív), z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu pritom nie sú zistiteľné. Takúto argumentáciu odvolacieho súdu (rovnako ako argumentáciu súdu prvého stupňa) hodnotí dovolací súd ako neakceptovateľnú pre ustálenie právnej kvalifikácie. Pokiaľ ide o konštatáciu odvolacieho súdu, v zmysle ktorej osoba uvádzaná do omylu nevyhnutne nemusí byť identická s osobou poškodenou, tento záver nepochybne platí, avšak pokiaľ sa prisudzuje páchateľovi trestného činu podvodu podvodný úmysel (uvedením iného do omylu) s cieľom neobohatiť seba samého, ale iného (keď samotným ekonomickým cieľom trestného činu podvodu už z jeho povahy je získať na úkor iného neoprávnený majetkový prospech - buď pre seba alebo iného), bez zistenia motívu takého konania aj samotný záver o existencii podvodného úmyslu takto konajúcej osoby je ťažko argumentačne obhájiteľný. Vo svojej podstate v posudzovanom prípade ide o zodpovedanie otázky, prečo by obvinení vôbec mali chcieť zneužiť svoje postavenie v spoločnosti B. (na škodu tejto spoločnosti) k tomu, aby došlo k vyplateniu odmien za práce a služby, ktoré v skutočnosti neboli vykonané, a tým chcieť obohatiť iné dve obchodné spoločnosti (C. S. a C. C.) alebo osoby za ne konajúce (I.. B. a L.), a navyše na ten účel využiť omyl týchto osôb spočívajúci v nevedomosti o tom, že prijímajú peniaze za práce a služby, ktoré neboli vykonané, a vo výsledku tak dosiahnuť vlastný „zámer obohatiť tieto iné osoby bez ich vedomosti a vôle o podvodnom konaní obvinených a o takomto ich zámere“. Navyše takáto konštrukcia trpí už v základe tým, že pripúšťa ten záver, že I.. B. a L., ako osoby priamo konajúce v mene obchodných spoločností C. S. a C. C.A.L. nevedeli, že prijímajú finančné prostriedky za práce a služby nevykonané a neposkytnuté týmito spoločnosťami, hoci už z tohto ich postavenia vyplýva, že ide o skutočnosti, ktoré vedieť nielen mohli, ale hlavne mali. Dovolaciemu súdu je pritom zrejmé, že argumentačne neudržateľný záver, na ktorý vyššie poukazuje vo vzťahu k argumentácii odvolacieho súdu v pôvodnom konaní, má svoj podklad v tom procesnom aspekte predmetného konania pred súdom, že pôvodne (okrem obvinených I.. Š. U., I.. T. U. a V. Q.) bola obžaloba podaná aj na I.. U.C. B. a F.J. L.J., keď v žalovaných skutkoch samotná konštrukcia podvodného konania bola založená na závere o koordinovanosti a spolupráci pôvodne všetkých týchto piatich obvinených, t. j. vrátane I.. U. B. (skutok v bode 1) a F. L. (skutky v bode 2/ a 3/). Obžaloba pritom vychádzala pri konštrukcii skutkového deja zo záveru o vedomosti pôvodne taktiež obžalovaných I.. U. B. a F. L. o tom, že v spolupráci s ďalšími troma obvinenými sa spolupodieľajú spoločným konaním (ako spolupáchatelia) na vylákaní peňažných prostriedkov zo spoločnosti B. v prospech spoločností C. S. a C. C., a preto bolo dôvodné aj usudzovať, že takto vylákané peňažné prostriedky predstavujú obohatenie všetkých zainteresovaných obvinených (a teda aj eventuálnu dohodu o spôsobe podieľania sa na zisku). Nemožno však opomínať a nebrať zreteľ na procesne právoplatný stav oslobodenia I.. U. B.W. a F. L. spod obžaloby v identickej trestnej veci v dôsledku ustúpenia od obžaloby zo strany prokurátora, keď prokurátor tak urobil v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní konanom 22. marca 2018, čoho procesným dôsledkom bolo oslobodenie menovaných spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 9T/49/2009, z 22. marca 2018,
g) Trestného poriadku (teda z dôvodu ustúpenia od obžaloby prokurátorom). Naposledy uvedený záver, odvíjajúci sa od skutkovej konštrukcie obžaloby, tak vzhľadom na právoplatný oslobodzujúci verdikt vo vzťahu k I.. U. B. a F. L., neobstojí. K námietke obvineného I.. T. U., že súdy zmenili totožnosť skutku oproti obžalobe, dovolací súd uvádza, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno však vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa nenaruší totožnosť skutku. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o plnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní a súdu získané poznatky sa môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia alebo v obžalobe môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku nenarušujú: - zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného aj čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania zostala zachovaná, pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou, resp. medzi obžalobou a tým, čo vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať totožnosť skutku zhoda spôsobeného následku, - ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. o obsah následku. Ak obvinený namieta nekompatibilný stav skutkovej vety obžaloby a rozsudku a z tohto dôvodu sa teda
svojej obhajoby nemohol brániť voči tam uvedeným skutkovým tvrdeniam a navrhovať dôkazy, tak obvinený mohol v plnej miere sám alebo prostredníctvom obhajcu realizovať svoje výhrady, predkladať v tomto smere dôkazy, obvinenému bola poskytnutá “komplexná možnosť“ realizovať svoje právo na obhajobu, a to nielen v prípravnom konaní, ale aj v konaní pred súdom. Dovolací súd tiež upozorňuje na skutočnosť, že rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 9T/49/2009, z
c) Trestného poriadku odmietol. Následne na podklade ústavnej sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu obvineného I.. Š. U., rozhodol nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 550/2021-29, z
1 Trestného poriadku zrušil a
1 Trestného poriadku prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky boli preto podkladom pre rozhodnutie aj v tomto konaní, keďže dovolanie obvineného I.. T. U. bolo takmer identické ako dovolania jeho spoluobvinených v skoršom konaní. Na podklade už vyššie uvedených záverov dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí tak bude vecou Krajského súdu v Žiline, aby opätovne v rámci odvolacieho konania, posúdil odvolanie obvineného I.. T. U. podaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 9T/49/2009, z 5. decembra 2019. V tejto súvislosti dovolací súd len pripomína, že
1 Trestného poriadku orgán, ktorému bola vec prikázaná, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci dovolací súd, a je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie dovolací súd nariadil; a
2 Trestného poriadku ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len v dôsledku dovolania podaného v prospech obvineného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Zohľadňujúc už vyššie uvedené závery dovolací súd zdôrazňuje primárne nemožnosť právneho posúdenia súdených skutkov ako (pokračovacieho) trestného činu podvodu, pričom bude vecou ďalšieho posúdenia odvolacieho súdu, či tieto skutky z pohľadu ich ustálenej konštrukcie v skutkovej vete rozsudku súdu I. stupňa - pri rešpektovaní zásady zákazu zmeny k horšiemu (zákaz reformatio in peius), ktorá vyjadruje aj nemožnosť skutkových zmien a okolností, ktoré sú v neprospech obvinených - vôbec napĺňajú znaky niektorého iného trestného činu. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.