1. ods. 2 písm.
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného N. U. odmieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 26. augusta 2021, sp. zn. 1T/114/2019, uznal obvineného H. T. a obvineného N. U. za vinných zo zločinu pozbavenia osobnej slobody
1. ods. 2 písm.
2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere osem rokov, na výkon ktorého bol
odsek 2 písmeno b) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Okresný súd uložil obvinenému N. U.
2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona a § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov a desať mesiacov, na výkon ktorého bol
a) Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvého stupňa
1 Trestného poriadku odkázal poškodeného T. U. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením zo 7. júna 2023, sp. zn. 1To/48/2023
U. zamietol. II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Proti vyššie citovanému uzneseniu krajského súdu podal obvinený N. U. (ďalej len ,,obvinený“) dovolanie doručené Mestskému súdu Bratislava I dňa 13. decembra 2024, z dôvodov
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku uviedol, že odvolací súd nielenže nesprávne vyhodnotil dôkazy, ale navyše ani nezabezpečil tie, ktoré obvinený navrhol vykonať už v prípravnom konaní, a ktoré mali svedčiť o nevine obvineného. Medzi kľúčovými svedkami, ktorých výsluchy obvinený žiadal, boli P. O., U. W., P. K., C. W., U. I.. Tieto osoby mali priamy vzťah k udalostiam a mohli poskytnúť dôležité informácie, ktoré by podporili tvrdenia obvineného. Odmietnutím návrhov obhajoby zasiahol súd do práva na spravodlivý súdny proces a kontradiktórnosti konania. V súvislosti s nevykonaním dôkazov navrhnutých obhajobou obvinený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený uviedol, že jeho účasť na udalostiach bola spôsobená zavádzaním a nesprávnym chápaním situácie. Obvinený bol zapojený do obchodnej činnosti a P. O. ho uistil, že činnosti, ktoré vykonávali, boli legálne a súviseli s podnikateľskou činnosťou. Obvinený ďalej namietal, že nebolo v konaní jednoznačne preukázané naplnenie znakov organizovanej skupiny
Úloha obvineného, ako ju súdy interpretovali, spočívala len v okrajovej činnosti, ktorá nepreukazovala, že bol aktívnym a vedomým členom organizovanej skupiny. Z dôkazov nevyplynulo, že participoval na plánovaní alebo vykonávaní trestného činu. Súd prvého stupňa neadekvátne posúdil rozdiely medzi výpoveďami svedkov a obrazovými dôkazmi. Napríklad svedkovia D. a U. uvádzali odlišné počty osôb, ktoré sa zúčastnili na spáchanom skutku. Tieto rozdiely neboli dostatočne analyzované a interpretované. Obrazové záznamy, ktoré boli predložené ako dôkazy, vykazovali odchýlky od tvrdení svedkov a nepreukazovali jednoznačne, že by sa obvinený zúčastnil na skutku tak, ako uvádzala obžaloba. Záverom obvinený poukázal na nezákonný výsluch svedka P. X., ktorý bol vypočúvaný v prípravnom konaní bez toho, aby bol obhajca obvineného prítomný. Po konfrontácii s výpoveďami, ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom, sa súd rozhodol prijať jeho skoršiu výpoveď, čím neumožnil, aby bol jeho výsluch vykonaný transparentne a s možnosťou obhajoby. Z uvedeného dôvodu obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súdu a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len ,,prokurátor“) podaním z
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.
Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia, a nie ich označenie
Jednotlivé dovolacie dôvody (§ 371 ods. 1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu. Najvyšší súd v zmysle konštantnej judikatúry uvádza, že dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku predpokladá nie akékoľvek porušenie práva na obhajobu, ale len tie prípady, keď toto právo obvineného bolo porušené zásadným spôsobom. Spravidla pôjde o prípady, keď obvinený nebol v trestnom konaní zastúpený obhajcom napriek tomu, že išlo o niektorý z prípadov povinnej obhajoby (§ 37 Trestného poriadku). Spôsob obhajoby obvineného je mimo rámec tohto dovolacieho dôvodu. Vo všeobecnosti možno dodať, že právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu (pozri uznesenie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 7/2011). Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcich „rovnosť zbraní“ medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Trestného poriadku, vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a je garantovaná v ďalších významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor.
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Porušenie práva na obhajobu je podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku je však koncipovaný oveľa užšie, keďže nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva zásadným spôsobom. Pri posudzovaní, či v danom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na tieto v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal skutočnosť, že súd odmietol v konaní vykonať dôkazy výsluchom osôb P. O., U. W., P. K., C. W., U. I.. Tiež namietal výsluch svedka P. X., ktorý bol v prípravnom konaní vypočutý bez prítomnosti obhajcu obvineného, pričom súd zobral do úvahy práve túto jeho skoršiu výpoveď z prípravného konania. V tomto prípade je nutné poukázať na znenie § 272 ods. 3 Trestného poriadku,
ktorého súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi. Rozhodnutie o odmietnutí vykonať dôkaz sa oznámi tomu, kto návrh na jeho vykonanie podal, a to spravidla ústne po otvorení hlavného pojednávania; súd je však oprávnený, ak sa to ukáže potrebným v priebehu ďalšieho pojednávania, takéto rozhodnutie zmeniť a vykonanie dôkazu pripustiť. Okresný súd v odôvodnení rozsudku na str. 25 uviedol, že „
3 Trestného poriadku súd odmietol vykonať dôkazy navrhované obžalovaným U. výsluchom (vyššie uvedených, pozn.) svedkov s odôvodnením, že dôkazy sa týkali okolností, ktoré bolo možné zistiť inými dôkazmi - najmä výsluchmi oboch obžalovaných, výsluchom poškodeného a listinnými dôkazmi. Preto súd v tomto smere považoval výsluch uvedených svedkov za nadbytočný.“ Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia na str. 9 a 10 doplnil, že ,,Hoci súd prvého stupňa odôvodnil odmietnutie návrhov na doplnenie dokazovania výsluchom týchto svedkov s poukazom na § 272 ods. 3 Trestného poriadku a teda, že ich výsluchy považoval za nadbytočné (strana 25 odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa), odvolací súd nad rámec konštatuje, že vo veci boli vykonané dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie. Súd vykonávajúci dokazovanie čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi obhajoby a je na zvážení súdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci opodstatnenosť, pretože nie je určujúce koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Rozsah vykonaného dokazovania tak, ako bol vyššie ustálený pritom vinu obžalovaného bez akýchkoľvek pochybností preukázal. Skutočnosti, ku ktorým navrhoval obžalovaný vykonať výsluch vyššie uvedených osôb boli preukázané inými dôkazmi, pričom tieto boli podrobne rozobraté vyššie a to tak k vo vzťahu k existencii organizovanej skupiny, ako aj k účasti obžalovaného na spáchaní trestného činu bez potreby ich ďalšej rekapitulácie. Pokiaľ obhajoba poukazovala na rozsudok ESĽP vo veci Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike z 15. decembra 2022 a na podklade toho sa domáhala realizácie nimi navrhovaných výsluchov svedkov (P. O., U. W., P. K., C. W., U. I.), je nevyhnutné uviesť, že v trestnej veci obžalovaného N. U. ide o rozdielnu procesnú situáciu, pretože krajský súd nemôže vyššie uvedené osoby vypočuť nie preto, že by chcel obžalovanému uprieť právo na výsluch svedkov, ale preto, že nie je známe miesto ich pobytu. V trestnej veci obžalovaného N. U. apriori odvolací súd teda neodmieta obžalovanému právo vykonať výsluchy týchto svedkov navrhovaných obhajobou a podrobiť ich tak do úvahy prichádzajúce výpovede procesu hodnotenia dôkazov, avšak ide o osoby, ktoré nie sú dostupné... a z tohto dôvodu boli vylúčení na samostatné konanie...“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že okresný súd mal vinu obvineného U. za preukázanú inými dôkazmi, a to predovšetkým jeho vlastnou výpoveďou, ako aj výpoveďou spoluobvineného T., výsluchom poškodeného T. U., ale aj inými dôkazmi prevažne listinného charakteru, a preto v zmysle § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol vykonať navrhnutý dôkaz. Krajský súd nad rámec uvedeného konštatoval, že vo veci boli vykonané dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, pričom u navrhovaných svedkov nie je známe miesto ich pobytu. K uvedenému je potrebné ešte uviesť to, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní, alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti
10 Trestného poriadku. Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený mal v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, čo napokon aj využil, a o týchto návrhoch súd riadne rozhodol. Najvyšší súd konštantne a v súlade so svojou judikatúrou (R 7/2011, R 116/2014) uvádza, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku). Tak ako nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, nemožno za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu považovať ani obsah a rozsah vlastnej úvahy súdov nižšej inštancie o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
1 Trestného poriadku ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach. Čo sa týka dovolateľom namietaného výsluchu svedka P. X. v prípravnom konaní, vykonaného bez prítomnosti obhajcu obvineného, najvyšší súd zo spisového materiálu zistil, že svedok bol v prípravnom konaní vypočutý 18. marca, 26. marca, 6. mája a 11. októbra 2019. Trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením z 26. decembra 2018 (č. l. 3 spisu). Obvinenie N. U. pre zločin pozbavenia osobnej slobody
1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona bolo vznesené uznesením z
1 Trestného poriadku na návrh prokurátora prečítal výpoveď svedka z prípravného konania 11. októbra 2019, ktorá bola vykonaná kontradiktórne. Zásada kontradiktórnosti trestného konania znamená diskusiu strán o predložených dôkazoch a argumentoch protistrany v konaní pred nezávislým súdom, ktorý je povinný rozhodnúť len na podklade dôkazov, ktoré boli pred ním bezprostredne vykonané. Zásada kontradiktórnosti trestného konania teda zahŕňa v sebe celý systém záruk (zásad), ktorými je ovládané trestné konanie a ktoré v súhrne tvoria spravodlivý proces. Určité poňatie takto chápanej zásady kontradiktórnosti vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, ktorá v článku 48 ods. 2 zdôrazňuje že každý má právo (okrem iného) aj na to, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Princíp zachovania rovnosti strán vyžaduje, aby bola zabezpečená možnosť účasti obhajcu obvineného, či priamo obvineného na úkone trestného konania (pozri Zbierku stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2003 č. 81). S poukazom na uvedené možno konštatovať, že súd postupoval v súlade so zákonom, či už pri odmietnutí vykonať dôkaz, alebo pri odstraňovaní rozporov vo výpovedi svedka P. X., nakoľko prečítaný výsluch tohto svedka realizovaný v prípravnom konaní spôsobom, že obhajcovi bolo umožnené sa tohto zúčastniť, bol výsluchom vykonaným kontradiktórne, a preto nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku. Navyše, obvinený i jeho obhajca sa mali na hlavnom pojednávaní možnosť vyjadriť k tejto výpovedi svedka i klásť mu ďalšie otázky, čo taktiež vylučuje možnosť naplnenia dovolacieho dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Formulácia tohto ustanovenia vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností
noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 57, roč. 2007 - II.). Povedané inými slovami, predmetný dovolací dôvod dikciou za bodkočiarkou vylučuje námietky skutkové, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom tohto hodnotiaceho procesu. Ďalej predpokladá, ako už bolo vyššie uvedené, výlučne chyby právne, ktoré sa dotýkajú právneho posúdenia zisteného skutku v tom zmysle, že tento bol v rozpore s Trestným zákonom posúdený buď ako prísnejšie alebo miernejšie trestný čin alebo že vôbec nemal byť posúdený ako trestný čin pre existenciu niektorej Trestným zákonom predpokladanej okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť páchateľa alebo protiprávnosť činu. Spomenutý dovolací dôvod je okrem toho daný aj nesprávnou aplikáciou iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorá nemusí bezprostredne súvisieť len s právnym posúdením skutku, ale sa môže dotýkať, napr. rozhodovania o treste, či ochrannom opatrení (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 47/2014-II). Za naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku obvinený považoval to, že výpovede svedkov boli interpretované v jeho neprospech, skutkový stav nebol objasnený v dostatočnej miere, do celej situácie bol zatiahnutý nevedomky, ako aj to, že jeho účasť nemožno považovať za účasť v organizovanej skupine. Najvyšší súd (ako jeho judikatúra opakovane zdôrazňuje) teda v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku len posúdi, či skutok zistený súdom zodpovedá použitej právnej kvalifikácii (všetkým jej znakom). Nevstupuje do procesu hodnotenia dôkazov, teda dôkazy nehodnotí, ani nepreskúmava správnosť úvah skôr vo veci konajúcich súdov pri hodnotení dôkazov. Dovolací súd musí pri svojom kvalifikačnom prieskume vychádzať výlučne zo skutkovej vety odsudzujúceho výroku napadnutého rozsudku (pozri odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 22/2015).
1 Trestného zákona kto iného neoprávnene pozbaví osobnej slobody, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.
2 písm. c) Trestného zákona odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.
i) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu organizovanou skupinou.
2 Trestného poriadku organizovanou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu. Ustanovením § 182 Trestného zákona je chránená predovšetkým osobná sloboda v zmysle slobody pohybu, ktorá je zároveň aj objektom tohto trestného činu. Objektívna stránka spočíva v pozbavení osobnej slobody iného človeka, pričom k pozbaveniu musí dôjsť zo strany páchateľa neoprávnene, pretože oprávnené pozbavenie osobnej slobody (napr. vzatie do väzby) v zmysle čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky nie je trestné. Osobná sloboda predstavuje voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže
vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (R 8/2004). Pozbavenie osobnej slobody znamená trvalé alebo aspoň dlhšie trvajúce obmedzenie osobnej slobody, ktoré sa blíži k uväzneniu. Oslobodenie z tohto zásahu je obzvlášť ťažké. Spôsob, akým dôjde k pozbaveniu osobnej slobody nie je rozhodujúci. Môže k nemu dôjsť napríklad použitím násilia, využitím ľsti, uvedením do omylu a pod. O pozbavenie osobnej slobody ide vtedy, ak páchateľ uzavrie alebo uzamkne na niekoľko dní osobu v priestore, z ktorého sa táto osoba sama nedostane. Subjekt tohto trestného činu je všeobecný, a teda páchateľom môže byť ktorákoľvek trestne zodpovedná fyzická osoba. Rozdiel medzi organizovanou skupinou a spolupáchateľstvom spočíva najmä v miere organizácie, plánovania a štruktúry medzi páchateľmi. Na páchaní trestného činu organizovanou skupinou sa podieľajú najmenej tri osoby, medzi ktorými dochádza k určitému rozdeleniu úloh. Práve miera plánovitosti a koordinácie (okrem iného) odlišuje spolupáchateľstvo od spáchania trestného činu organizovanou skupinou. Organizovaná skupina vyžaduje vyššiu mieru koordinovanosti a plánovitosti než spolupáchateľstvo. Zároveň platí, že existencia všetkých znakov organizovanej skupiny (vrátane plánovitosti a koordinovanosti) musí vo výsledku zvýšiť pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu. Deľba úloh v organizovanej skupine znamená na rozdiel od spolupáchateľstva, že členovia skupiny majú minimálne vo všeobecných črtách určené akú úlohu majú zohrať pri páchaní a po spáchaní činu, ktorý sa vyznačuje dohodou a rozdelení koristi alebo profite ako základného cieľu páchania trestnej činnosti (NS SR č. 4To/8/2014 z 28. októbra 2016).
skutkovej vety sa obvinený U. podieľal na zločine pozbavenia osobnej slobody poškodeného tým spôsobom, že obvinený T. spolu s najmenej ďalšími tromi páchateľmi poškodeného T. U. najskôr úmyselne obmedzili na osobnej slobode pred hotelom Sheraton v Bratislave a naložili ho do auta. Následne ho previezol na dohodnuté miesto v Bratislave - Petržalke, kde ho preložili do iného motorového vozidla a previezli ho do obce Žirany do bytu, kde sa nachádzal obvinený U. spolu s ďalšou osobou. Práve obvinený U. na základe úlohy vopred danej zabezpečil tento byt a stráženie poškodeného. Uvedeným konaním došlo k pozbaveniu osobnej slobody poškodeného, a to na viac ako 48 hodín. Celá trestná činnosť mala nepochybne znaky organizovanosti, koordinovanosti, nakoľko páchatelia mali všetko vopred naplánované a zabezpečené. Za účelom realizácie skutku sa obvinený U. spolčil s ďalšími osobami, a to s spoluobvineným T. a (O., W. K., W., I. - o vine ktorých doposiaľ nebolo rozhodnuté), a teda išlo o spolčenie najmenej troch osôb, ktoré mali medzi sebou rozdelené úlohy spočívajúce v príprave celej akcie, vylákaní poškodeného, zabezpečení motorových vozidiel, bytu, či presunu poškodeného do bytu a jeho stráženie v byte. Uvedené vyplynulo aj z výpovede obvineného U., ktorý na pojednávaní
1, ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
1 písm.
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.