← Slovensko

určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a iné

Obsah (13)§ 12§ 3§ 213§ 16§ 243b§ 52§ 63§ 470§ 238§ 153§ 239§ 237§ 219

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/60/2023 Identifikačné číslo spisu: 8708200303 Dátum vydania rozhodnutia: 30.07.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 12ods.

1 zákona č. 527/2002 Z. z.; znalecký posudok bol vyhotovený k 18. augustu 2007 a v deň konania dražby nebol starší ako 6 mesiacov.

žalovaného 3/ boli splnené všetky podmienky dražby. 3.2. Okresný súd vec právne posúdil

§ 3Občianskeho zákonníka, § 2 písm.

a), § 10, § 12 ods. 1, § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Po vykonanom dokazovaní a následnom právnom posúdení dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 3.

  1. Poukázal pritom na rozsudok rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., č. k. 1Sob/1109/06, z ktorého mal preukázané, že pôvodná žalobkyňa spolu s dcérou K. boli zaviazané spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 130.000 Sk spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,3 % denne z jednotlivých splátok odo dňa nasledujúceho po splatnosti splátky. Pokiaľ ide o oznámenie o začatí výkonu dražby na základe rozhodcovského rozsudku, toto bolo pôvodnej žalobkyni a jej dcére K. F. zasielané po
  2. júni 2007; adresátky doručované zásielky v danom období nepreberali, tieto sa odosielateľovi vracali ako neprevzaté v odbernej lehote. Okresný súd zvýraznil, že nemožno konštatovať, že by v súvislosti s doručovaním zásielok pôvodnej žalobkyni boli zistené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali konštatovanie o neplatnosti dobrovoľnej dražby. 3.
  3. Okresný súd však zistil, že v rozpore s § 12 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola vykonaná ohliadka nehnuteľnosti. Bez ohľadu na to, kto tento stav zavinil, znalec nevykonal ohodnotenie predmetu dražby ohliadkou; z uvedeného dôvodu vyplýva, že neboli splnené podmienky pre vykonanie dražby, v dôsledku čoho okresný súd konštatoval jej neplatnosť. Porušenie zákona č. 527/2002 Z. z. bolo takej intenzity, ktoré samo osebe bolo dôvodom pre určenie neplatnosti dražby; ohodnotenie predmetu dražby vypracované v rozpore so zákonom mohlo zásadne ovplyvniť cenu dosiahnutú vydražením predmetu dražby. 3.
  4. Pokiaľ okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, týkalo sa to návrhu na určenie, že dohoda uzavretá dňa
  5. januára 2006 medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným 1/ je neplatná; žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo možné podať v lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Táto lehota dodržaná nebola a v dôsledku nedodržania zákonnej prekluzívnej lehoty nemal súd právomoc rozhodovať vo veci, nakoľko mu v tom bráni prekážka veci rozhodnutej. 3.
  6. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd s poukazom na § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
  7. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  8. apríla 2013 č. k. 14Co/51/2012-544 (ďalej aj „rozsudok odvolacieho súdu, prvý v poradí“) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo určené, že dobrovoľná dražba osvedčená notárskou zápisnicou zo
  10. 2007 č. N 291/2007, Nz 41316/2007 a NCRIs 41004/2007, vykonaná v priestoroch Exekútorského úradu Mgr. Juraja Galla, Jilemnického 12, 036 01 Martin, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť evidovaná v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra Poprad a zapísaná na LV č. XXX pre k. ú. Y., a to byt č. X, na A.. poschodí, nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. XX, Obec Y., pozostávajúci z G. izieb, kuchyne a príslušenstva spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a spoločnom pozemku vo veľkosti podielu 489/10000, je neplatná. 4.
  11. Odvolací súd vo veci nariadil pojednávanie; pred pojednávaním výzvou

§ 213ods.

2 OSP vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k možnej aplikácii vo výzve uvedených ustanovení; išlo o ustanovenia, ktoré odvolací súd uviedol už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; predovšetkým sa zaoberal splnením povinnosti

§ 16ods.

3, § 12 ods. 1, § 11 ods. 4 a § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z.

  1. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc o dovolaní žalovaných 2/ a 3/ uznesením z
  2. septembra 2015 sp. zn. 2Cdo/177/2014 rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  3. apríla 2013 sp. zn. 14Co/51/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu vady konania uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f) OSP spočívajúcej v tom, že odvolací súd nedoručil vyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaných, čím došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň k odňatiu možnosti žalovaných 2/ a 3/ konať pred súdom.
  4. Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  5. februára 2016 č. k. 14Co/136/2015-678 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo určené, že dobrovoľná dražba osvedčená notárskou zápisnicou zo
  7. 2007 č. N 291/2007, Nz 41316/2007 a NCRIs 41004/2007, vykonaná v priestoroch Exekútorského úradu Mgr. Juraja Galla, Jilemnického 12, 036 01 Martin, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť evidovaná v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra Poprad a zapísaná na LV č. XXX pre k. ú. Y., a to byt č. X, na A.. poschodí, nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. XX, Obec Y., pozostávajúci z G. izieb, kuchyne a príslušenstva spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach a spoločnom pozemku s upresnením veľkosti podielu 480/10000, je neplatná. 6.
  8. Odvolací súd aj po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie nariadil pojednávanie, vec preskúmal v zmysle zásad vyplývajúcich z § 212 ods. 1, ods. 3 OSP. 6.
  9. Uviedol, že vec neprejednával v rozsahu, v akom nebol odvolaním napadnutý výrok rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. 6.
  10. Uviedol, že súhlasí s odvolateľom v tom, že vo formulácii navrhovaného sudočného výroku je uvedená požiadavka na určenie „neplatnosti právneho úkonu - dobrovoľnej dražby“; uvedená formulácia nebola prekážkou pre to, aby súd nemal pochybnosti o tom, čoho sa žalobcovia domáhali, a že uplatňujú nárok na určenie neplatnosti dražby. 6.
  11. Odvolací súd vo všeobecnosti konštatoval, že neplatnosť dobrovoľnej dražby bola daná do právomoci súdom s tým, že o neplatnosti dražby súd môže rozhodnúť len v samostatnom konaní o určenie jej neplatnosti. Práve o takúto situáciu išlo v prejednávanej veci. Zdôraznil, že pri výklade všetkých ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. je potrebné vychádzať z účelu zákona, historickej a systematickej súvislosti princípov, ktoré majú základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Súd rozhodujúci o takejto žalobe musí mať na zreteli ochranu majetkových práv veriteľa, či záložného veriteľa uplatňujúceho nároky, ale musí mať na zreteli aj ochranu tých istých práv vlastníka nehnuteľnosti. 6.
  12. Z vykonaného dokazovania pre odvolací súd nepochybne vyplynulo, že záložný veriteľ odvodil svoje právo na podanie návrhu na realizáciu dobrovoľnej dražby zo zmluvy o zriadení záložného práva z
  13. januára 2006; v zmluve bola hodnota zálohu ocenená znaleckým posudkom Ing. Jaroslava Líšku na hodnotu 170.000 Sk. Záložný veriteľ mal pôvodnej žalobkyni oznamovať, že proti nej

rozhodcovského rozsudku eviduje pohľadávku na istine 130.000 Sk, na trovách konania 8.000 Sk a na zmluvnej pokute 159.573,69 Sk. Navrhovateľ dražby pre účely zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby realizoval čestné prehlásenie,

ktorého pôvodná žalobkyňa je jeho dlžníkom a jeho pohľadávka vo výške 297.573,69 Sk je platná. 6.5.

  1. S poukazom na § 16 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z. z. odvolací súd zdôraznil, že zmluva o vykonaní dražby musí obsahovať označenie vlastníka predmetu dražby a dôvod, pre ktorý je navrhované konanie dražby; prílohou zmluvy je aj písomné vyhlásenie záložného veriteľa o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva a o tom, že predmet dražby je možné dražiť. K uvedenému odvolací súd umožnil stranám sporu vyjadriť sa, pričom záložný veriteľ v odvolacom konaní nešpecifikoval ani na výzvu odvolacieho súdu to, čo bolo predmetom jeho čestného prehlásenia, a teda v podstate exekučného titulu, ktorý smeroval k realizácii dražby. 6.5.
  2. Žalovaný 1/ nevyužil priestor pre vymáhanie nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom; ak odvádzal svoje nároky od zmluvy o zriadení záložného práva, mohol urobiť predmetom dražobného konania len nároky, ktoré spĺňali podmienku pravosti, výšky a splatnosti pohľadávky odvodenej od zmluvy o zriadení záložného práva. Ak by sa aj dlh ustálil na istine na sumu 130.000 Sk, sankcia s omeškaním dohodnutých splátok dlhu, ako je uvedená v čestnom prehlásení realizovanom dražobníkovi, ďaleko prevyšuje samotnú istinu. Za obdobie približne jeden a pol roka by tieto sankcie mali predstavovať v percentuálnom vyjadrení až 128,90 % istiny. Priznanie takýchto nárokov by pred všeobecným súdom zrejme neprichádzalo do úvahy. Takto dohodnutú výšku zmluvnej pokuty alebo aj úrokov z pôžičky ďaleko prevyšujúcu úrokovú mieru obvyklú v praxi peňažných ústavov, by nebolo možné ináč posúdiť, len ako rozpor s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 6.5.
  3. Dražobník (žalovaný 2/) skutočnostiam uvedeným v čestnom prehlásení nevenoval takú pozornosť, aká by sa od neho, ako licencovaného profesionála, vyžadovala. 6.
  4. Odvolací súd poukázal na § 12 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z., z ktorého vyplýva povinnosť dražobníka zaistiť ohodnotenie predmetu dražby

ceny obvyklej v mieste a čase konania dražby. Je zrejmé, že znalec posudok podal bez realizácie miestnej ohliadky, ktorá mu nebola umožnená; oproti ohodnoteniu nehnuteľnosti v zmluve o zriadení záložného práva bola novým znaleckým posudkom určená hodnota zálohu na sumu 480.000 Sk; došlo k nárastu zo sumy 170.000 Sk na sumu 480.000 Sk. 6.6.

  1. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd zdôraznil, že znalecký posudok ako odhad ceny nehnuteľnosti nemôže byť pri výklade § 12 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. vykladaný tak, že by išlo len o formálne naplnenie litery zákona; súd prvej inštancie správne poukázal na to, že bez ohľadu na skutočnosť, kto zavinil nevykonanie ohodnotenia predmetu dražby ohliadkou, neboli splnené podmienky pre to, aby cena v znaleckom posudku zodpovedala cene obvyklej v mieste a čase konania dražby. Samotný dražobník v dražobnej vyhláške uviedol cenu 800.000 Sk a vydražiteľ krátko po realizácii dražby navrhoval predaj tejto nehnuteľnosti za 1.990.000 Sk. 6.
  2. Krajský súd konštatoval porušenie § 11 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z. z., ktorý vyžaduje uverejnenie dražby na úradnej tabuli obce, v ktorej území sa nehnuteľnosť nachádza. Uvedené môže mať vplyv na cenu dosiahnutú vydražením naplnením požiadavky publicity verejnej dražby. Nezverejnenie dražby v meste, na území ktorého sa nehnuteľnosť nachádza, nemôže byť nahradené zverejnením dražby v notárskom registri. Tým, že nebola dražba zverejnená v meste, v ktorom sa dražený byt nachádzal, malo vplyv na účasť tých dražiteľov, ktorí mohli mať záujem dražiť práve tento predmet, a to práve z dôvodu ich prípadného bývania, či pracovného pôsobenia v tomto teritóriu. 6.
  3. Odvolací súd vytkol aj určenie miesta dražby, ktoré bolo určené v Martine. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. bráni tomu, aby bolo za miesto dražby bežnej nehnuteľnosti určené mesto výrazne vzdialené od miesta, v ktorom sa nachádza dražená nehnuteľnosť a určené tak bez akéhokoľvek zjavného a rozumne odôvodneného dôvodu. 6.
  4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd venoval aj otázke, či došlo k porušeniu dvojinštančnosti civilného súdneho konania a uviedol, že pri alternatíve, keď súd prvej inštancie všetky právne relevantné otázky nastolené už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nezodpovedal v dôvodoch svojho rozhodnutia, odvolací súd mohol na základe zopakovaného dokazovania konštatovať skutkové závery o skutočnostiach, ktoré ho viedli k správnemu záveru o neplatnosti dobrovoľnej dražby. Na základe zopakovaného dokazovania oboznámením listinných dôkazov a na základe danej možnosti účastníkom vyjadriť sa k nasledovným skutkovým a právnym otázkam dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 6.
  5. Reagujúc na skutočnosť, že už súd prvej inštancie si priestor na rozhodnutie o náhrade trov konania vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia, odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko o nich rozhodne v osobitnom rozhodnutí súd prvej inštancie.
  6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalovaný 2/ (ďalej aj „dovolateľ 2/“); prípustnosť dovolania vyvodil zo skutočnosti, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, konkrétne poukázal na skutočnosť, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodoval vylúčený sudca. Uplatnil tak dovolacie dôvody uvedené v § 237 ods. 1 písm. a), e),

  1. f)a
  2. g)OSP. Dovolateľ 2/ tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. 7.1. Žalovaný 2/ namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a do značnej časti nepreskúmateľné aj z dôvodu, že odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie dôvodmi, ktorých relevancia bola vo všeobecnosti odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky okrem iného v plenárnom náleze PL. ÚS 23/2014. 7.2. Za zásadnú vadu konania považoval dovolateľ 2/ skutočnosť, že odvolací súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov; rozhodoval o veci, na prejednanie ktorej bol potrebný návrh, konal o niečom, čo vecne nemalo a nemohlo byť predmetom odvolacieho konania a vecnou zmenou faktických údajov v napadnutom rozsudku zaťažil konanie vadami, ktoré pripúšťajú dovolanie. 7.2.1. Dovolateľ 2/ poukázal na výrok rozsudku súdu prvej inštancie, výrok napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že odvolací súd z prvostupňového výroku odstránil slovné spojenie „právny úkon“, pridal slovné spojenie „s upresnením veľkosti podielu, 480/10000“; zmenil tak veľkosť podielu zo 489/10000 na 480/10000. 7.3. Dovolateľ 2/ namietal odňatie možnosti konať pred súdom; tvrdil, že zo strany súdu mu nebola poskytnutá ochrana tak ako v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky mala byť poskytnutá; resp. bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie. Za kľúčové požiadavky práva na spravodlivý proces považoval rovnosť zbraní v konaní, riadne vykonanie dokazovania a riadne odôvodnenie rozhodnutia. Vo všeobecnosti popísal tieto požiadavky na spravodlivý proces. 7.4. Uviedol, že odvolací súd svoje rozhodnutie založil na iných, resp. dodatočných dôvodoch, ktoré neboli predmetom konania na súde prvej inštancie a ani dôvodmi, ktorými by rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo odôvodnené. Došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania. V tomto smere poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 233/2010. 7.5. Uzavrel, že rozhodnutiam súdov nižších inštancií nepredchádzal postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania, nebol riadne zistený skutkový stav a ani aplikované relevantné normy. Odvolací súd sa v podstatnej časti nevyrovnal s argumentáciou odvolateľa. 7.6. Napokon uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k aplikácii princípu proporcionality na majetkové práva dlžníka, veriteľa a vydražiteľa; tento neproporčný spôsob vychyľuje v prospech subjektu neplniaceho si svojej povinnosti, a tak zasahuje neprípustným spôsobom do garancií obsiahnutých v pojme materiálneho právneho štátu. 8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie aj žalovaný 3/ (ďalej aj „dovolateľ 3/“); prípustnosť dovolania vyvodil z § 237 písm.
  3. f)OSP; namietal tiež inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení. Navrhol, aby dovolací súd postupom

§ 243bods.

2 OSP napadnuté rozhodnutie zmenil a návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol, alebo aby rozhodnutia súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Požiadal o odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu. 8.

  1. Dovolateľ 3/ tvrdil, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom v dôsledku nepredvídateľnosti rozhodnutia a nerešpektovania zásady dvojinštančnosti konania. Uviedol, že odvolací súd zrušujúce uznesenie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nezodpovedal všetky otázky; uložil mu povinnosť zodpovedať, či sa pôvodná žalobkyňa nachádzala v čase doručovania dražobnej vyhlášky vo svojom trvalom bydlisku; analyzovať, či nemala na cenu, za ktorú bola nehnuteľnosť v dražbe vydražená vplyv skutočnosť, že dražba sa uskutočnila v inom meste a zistiť výšku dlhu pôvodnej žalobkyne. Tieto otázky súd prvej inštancie v rozsudku (druhom v poradí) zodpovedal. Bolo tak racionálne predpokladať, že okresný súd po zodpovedaní všetkých odvolacím súdom položených otázok v prospech žalovaných opätovne rozhodne, že žalobu zamietne. Okresný súd však v závere rozsudku bez objasnenia svojho myšlienkového postupu konštatoval, že znalecký posudok, na základe ktorého bola určená cena nehnuteľnosti, bol vypracovaný bez fyzickej ohliadky. V dôsledku uvedeného považoval už okresný súd dražbu ako právny úkon za neplatnú. 8.1.
  2. Súd prvej inštancie neodôvodnil, prečo takýmto výrazným spôsobom zmenil svoj názor. Táto zásadná zmena bola oboma súdmi len okrajovo označená za skutočnosť spôsobujúcu neplatnosť dražby ako právneho úkonu. Súdy nižších inštancií uznali možnosť žalobcov ako dlžníkov obchádzať zákon a nie plniť si svoje záväzky vzhľadom na skutočnosť, že na to, aby sa dražba neuskutočnila a dlžníci tak nemuseli plniť svoje záväzky, bolo potrebné len jednoducho nepreberať poštové zásielky, čím sa definitívne zamedzila možnosť realizovania dražby. 8.1.
  3. Okresný súd rozhodol o neplatnosti dražby výlučne z dôvodu, že nebola vykonaná ohliadka nehnuteľnosti, na základe ktorej mal byť znalcom vypracovaný posudok. Odvolací súd sa však týmto dôvodom neplatnosti dražby zaoberal len okrajovo. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu (druhý v poradí) z dôvodov, ktorými sa v prvostupňovom konaní súd prvej inštancie nezaoberal. Žalovaní tak až do rozhodnutia odvolacieho súdu nemali vedomosť o relevancii odvolacím súdom nastolených otázok pre konanie. 8.1.
  4. Tento postup odvolacieho súdu považoval žalovaný 3/ za porušenie princípu dvojinštančnosti, z ktorého vyplýva, že každá významná otázka v konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Ak odvolací súd dospel k odlišnému právnemu posúdeniu, hoci pri nezmenenom skutkovom stave, nie je oprávnený vec meritórne uzavrieť, ale rešpektujúc princíp dvojinštančnosti je povinný vydať kasačné rozhodnutie. Ak po doplnení alebo zopakovaní dokazovania zistí odvolací súd skutočnosť, ktorá nebola posudzovaná súdom prvej inštancie, ale dospel k iným skutkovým záverom, nemôže bezprostredne rozhodnúť, ale musí napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Tým, že odvolací súd takto nepostupoval, žalovanému 3/ znemožnil realizáciu jeho procesných práv. 8.
  5. Dovolateľ 3/ namietal zmätočnosť, nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. 8.2.
  6. Tvrdil, že rozsudok okresného súdu (druhý v poradí) a ani napadnutý rozsudok odvolacieho súdu neposkytujú vysvetlenie, z akého dôvodu uprednostnili vlastnícke právo žalobcov pred vlastníckym právom žalovaného 3/; išlo o zásadnú otázku, na základe ktorej bol vydaný rozsudok okresného súdu, druhý v poradí. 8.2.
  7. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa bez odôvodnenia a oboznámenia účastníkov konania so svojím odlišným právnym názorom, zaoberal otázkami vplyvu miesta uverejnenia dražobnej vyhlášky na neplatnosť dražby, vplyvu miesta výkonu dražby na neplatnosť dražby, eurokonformitou výkonu záložného práva v Slovenskej republike a ochranou spotrebiteľa počas dražby, nerešpektoval zásadu res iudicata a nesprávne postupoval pri poučovaní advokáta o hmotnom práve. 8.
  8. Odvolací súd založil svoje rozhodnutie aj na posúdení vplyvu miesta uverejnenia dražobnej vyhlášky na neplatnosť dražby. Zaoberal sa skutočnosťou, že oznámenie o dražbe bolo zverejnené na úradnej tabuli Mesta Poprad a nebolo zverejnené na úradnej tabuli mesta Vysoké Tatry.

dovolateľa 3/ táto skutočnosť nemohla mať vplyv na množstvo účastníkov dražby, a to aj z dôvodu, že vzdialenosť medzi oboma mestami je približne 13 km. Namietal, že zákon č. 527/2002 Z. z. nepostihuje sankciou neplatnosti dražby uverejnenie dražobnej vyhlášky v inom meste ako v tom, v ktorom sa nachádza nehnuteľnosť a jej uverejnenie v inom meste nedosahuje takú intenzitu, ktorá by sama osebe bola dôvodom pre vyslovenie neplatnosti dražby. 8.4. Odvolací súd posudzoval aj vplyv miesta výkonu dražby na neplatnosť dražby.

dovolateľa 3/ skutočnosť, že sa dražba uskutočnila v Martine a nie v Meste Vysoké Tatry, nie je možné považovať za poškodenie záujmov záložného dlžníka; predstava, že vážny záujemca o byt na dražbu nepríde z dôvodu vzdialenosti miesta dražby približne 120 km, je vysoko nespravodlivá. Miesto konania dražby nemohlo mať a nemalo vplyv na hodnotu vydraženej nehnuteľnosti a takáto skutočnosť v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách nie je objektívne spôsobilá vyvolať neplatnosť dražby. 8.5. Dovolateľ 3/ poukázal na skutočnosť, že odvolací súd sa zaoberal eurokonformitou výkonu záložného práva v Slovenskej republike a ochranou spotrebiteľa počas dražby. Otázku, či je vôbec legálne a v súlade s právnym poriadkom realizovať výkon záložného práva v zmysle Občianskeho zákonníka považoval odvolací súd za mimoriadne podstatnú.

dovolateľa 3/ však súdu nepatrí právomoc rozhodovať o zmene zákonov, prípadne ignorovať platné znenie právneho poriadku; je v priamom rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale aj právom Európskej únie, aby sa vnútroštátny súd svojvoľne rozhodol upraviť platné právo

svojho aktuálneho uváženia. 8.5.1. Za zmätočný považoval aj prechod z problematiky eurokonformity výkonu záložného práva do problematiky ochrany spotrebiteľa; odvolací súd svojvoľne usúdil, že

Európskej komisie sú dobrovoľné dražby a dokonca aj predaj zálohu v rozpore s právom Európskej únie. Na vzťah žalobcov a žalovaných nemožno aplikovať definíciu spotrebiteľskej zmluvy

§ 52Občianskeho zákonníka.

V tomto smere sa odvolací súd namiesto reakcie na relevantnú argumentáciu žalovaných a na odôvodnenie súdu prvej inštancie zaoberal nesúvisiacou problematikou, ktorej vplyv na neplatnosť nevysvetlil, čím spôsobil zmätočnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku. 8.6.

názoru dovolateľa 3/ odvolací súd nerešpektoval zásadu res iudicata, keď medzi dôvody neplatnosti dražby zaradil aj výšku pohľadávky, resp. dlhu pôvodných žalobcov v prospech žalovaného 1/ napriek skutočnosti, že o výške dlhu bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Takýmto spôsobom odvolací súd nerešpektoval zásadu res iudicata, pričom okresný súd v rozsudkoch (prvom, aj druhom v poradí) deklaroval, že táto otázka už nemôže byť vzhľadom na existenciu rozhodcovského rozsudku opätovne prerokovaná. 8.

  1. Dovolateľ 3/ namietol poučovanie advokáta o hmotnom práve zo strany odvolacieho súdu; okrem iného bola porušená zásada rovnosti zbraní. Žalobcovia zastúpení advokátom žiadali, aby dražba bola označená za neplatný právny úkon; žalovaní opakovane upozorňovali, že dražba nie je právny úkon, ale právna skutočnosť. Súdy nižších inštancií prekročili svoje kompetencie aj tým, že si osvojili nesprávnu hmotnoprávnu kvalifikáciu dražby a určili, že je neplatným právnym úkonom a žalovaných označili za prehnaných formalistov. Rozsudok odvolacieho súdu považovali za nevykonateľný z dôvodu, že za neplatný právny úkon nemôže byť vyhlásený právny úkon, ktorý objektívne neexistuje. 8.
  2. Dovolateľ 3/ napokon namietal nesprávne právne posúdenie ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z., keď žalovaní argumentovali, že znalec vypracovaním znaleckého posudku neporušil zákon na rozdiel od pôvodnej žalobkyne, ktorá zámerne marila uskutočnenie dražby a ignorovala aj svoje povinnosti dlžníka. 8.8.
  3. Namietol tiež, že neplatnosti sa nemôže dovolať ten subjekt, ktorý neplatnosť sám spôsobil. Z § 12 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. platného a účinného do
  4. decembra 2007 nevyplýva zmienka o tom, že by dražobníkom, alebo kýmkoľvek iným mala byť vykonaná ohliadka nehnuteľnosti, a že ide o povinnosť, ktorú je dražobník povinný vykonať. Naopak bolo preukázané, že žalobcovia si zásielky nepreberali, snažili sa mariť doručovanie; bolo preukázané, že boli požiadaní o sprístupnenie nehnuteľnosti. Dovolateľ 3/ tak mal za to, že dovolávať sa neplatnosti nie sú oprávnené subjekty, ktoré ju zapríčinili. 8.8.
  5. Odvolací súd sa tak

dovolateľa 3/ zaoberal skutočnosťami, ktorých množstvo a neodôvodnenosť spôsobili zmätočnosť rozsudku a nezaoberal sa základným argumentom žalovaných a neodôvodnil, prečo priznal výrazne vyšší stupeň právnej ochrany vlastníckemu právu žalobcov, ktorí konali úmyselne v rozpore so zákonom. Nevysporiadal sa s ustanovením § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách,

ktorého musia byť pre vyslovenie neplatnosti dražby kumulatívne splnené podmienky, a to, že boli porušené ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. a zároveň pôvodná žalobkyňa by musela byť dotknutá na svojich právach. Nepostačí akékoľvek porušenie zákona ale len také, ktorým je zároveň osoba dotknutá na svojich právach.

  1. Žalobca 1/, v tom čase zastúpený právnym zástupcom, v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a rozhodol o trovách dovolacieho konania. S poukazom na judikatúru uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam; mal tak za to, že rozsudok odvolacieho súdu dáva odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré boli v konaní nastolené. Odvolací súd dal možnosť dovolateľom vyjadriť sa k možnej aplikácii ďalších právnych noriem výzvou z
  2. januára 2013, čo dovolatelia využili; nemožno tak dôvodne argumentovať odňatím možnosti konať v spojitosti s nerešpektovaním zásady dvojinštančnosti konania.
  3. Po predložení veci dovolaciemu súdu bola vec, v tom čase vedená na dovolacom súde pod sp. zn. 2Cdo/75/2017, vrátená ako predčasne predložená z dôvodu procesných pochybení pri doručovaní podaných dovolaní ostatným stranám sporu. 10.
  4. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ v následnom písomnom vyjadrení naďalej považovali podané dovolanie za neprípustné a žiadali, aby ho dovolací súd odmietol. 10.
  5. Súd prvej inštancie predložil vec na rozhodnutie dovolaciemu súdu; vec bola vedená pod sp. zn. 2Cdo/170/2017; dovolací súd opätovne vrátil vec bez rozhodnutia z dôvodu procesných pochybení pri doručovaní podaní strán sporu. 10.
  6. Po vrátení veci bez rozhodnutia o podanom dovolaní bolo zistené, že
  7. júla 2018 zomrel H. F., v tom čase označený ako žalobca 2/. Napriek uvedenému okresný súd bez vykonania potrebných úkonov vec predložil dovolaciemu súdu, kde bola vec vedená pod sp. zn. 2Cdo/298/
  8. Dovolací súd bez rozhodnutia o podanom dovolaní vec vrátil ako predčasne predloženú za účelom šetrenia okruhu právnych nástupcov po H. F. (v tom čase žalobca 2/). 10.
  9. Okresný súd vykonal potrebné šetrenie a zistil, že ako dedičia po poručiteľovi H. F. prichádzajú do úvahy J. F., štátny občan SR a H. F., štátny občan F.. Obaja vyjadrili nesúhlas s tým, aby s nimi súd konal ako stranami sporu (maloletý prostredníctvom zákonnej zástupkyne); z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uznesením z
  10. januára 2021 č. k. 20C/8/2008-898 konanie vo vzťahu k žalobcovi 2/ H. F. zastavil. 10.
  11. Následne okresný súd vec predložil na rozhodnutie dovolaciemu súdu, vec bola vedená pod sp. zn. 2Cdo/86/
  12. Dovolací súd spis opätovne bez rozhodnutia ako predčasne predložený vrátil súdu prvej inštancie po zistení, že žalobca 1/, Imrich Kováč, zomrel dňa
  13. júla 2022, po začatí dovolacieho konania. Okresný súd v ďalšom konaní obstaral uznesenie vydané v dedičskom konaní, z ktorého vyplýva, že dedičmi po nebohom A. F., titulom dedičského práva po nebohom synovi poručiteľa H. F., zomrelom I. sú jeho deti J. F., narodený I. a P. F., narodený I.; titulom dedičského práva po nebohej dcére poručiteľa K. F., zomrelej I. je dedičom jej syn V. P., narodený I.. Po tomto zistení súd prvej inštancie predložil vec na rozhodnutie o podanom dovolaní.
  14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného 2/ a žalovaného 3/ je potrebné zamietnuť.
  15. Pred vecným posúdením veci dovolací súd ustálil okruh strán sporu na strane žalobcov z dôvodu, že A. F., v čase rozhodnutia odvolacieho súdu žalobca 1/, po podaní dovolania zomrel. 12.1.

§ 63ods.

1 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi

povahy sporu, či má konanie zastaviť alebo či v ňom môže pokračovať. 12.2.

§ 63ods.

2 CSP v konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých

výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve. 12.

  1. Z uznesenia Okresného súdu Poprad z
  2. marca 2023 č. k. 20D/94/2022-81, Dnot 158/2022 dovolací súd zistil, že A. F., nar. I., naposledy bytom Slovenská republika, X., zomrel I.. Dedičmi po zomrelom A. F. sú titulom dedičského práva po nebohom synovi poručiteľa H. F., ktorý zomrel I. jeho deti, a to J. F., nar. I., vnuk poručiteľa a H. F., nar. I., vnuk poručiteľa a titulom dedičského práva po nebohej dcére poručiteľa K. F., zomrelej I. jej syn, V. P., nar. I.. 12.
  3. Predmetný byt, vo vzťahu ku ktorému je žalobou uplatnený nárok na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, nenadobudol žiaden z dedičov. Z uvedeného dôvodu dovolací súd prvou výrokovou vetou rozhodol, že v dovolacom konaní pokračuje s právnymi nástupcami zosnulého žalobcu 1/, a to J. F. a H. F.. V. P. ostáva naďalej stranou sporu z dôvodu dedičskej postupnosti po K. F., o ktorej účastníctve v spore rozhodol už okresný súd po úmrtí pôvodnej žalobkyne. 12.
  4. Nesúhlas s pokračovaním v konaní s dedičmi žalobcu 1/ A. F., nepovažoval dovolací súd za dôvodný s prihliadnutím na zákonnú úpravu v § 63 Civilného sporového poriadku.
  5. V priebehu dovolacieho konania dovolací súd tiež zistil, že nehnuteľnosť evidovaná na LV č. XXX pre k. ú. Y. - byt č. X nachádzajúci sa v bytovom dome so súp. č. XXXXX, spolu so zodpovedajúcim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu bol po rozhodnutí odvolacieho súdu predmetom dobrovoľnej dražby č. VDS 170/57/2014 osvedčenej notárskou zápisnicou z
  6. júla 2019 č. k. N 267/2019, na základe ktorej sa príklepom stala vydražiteľom H. G., bytom F.. Platnosť tejto dražby bola napadnutá v súdnom konaní žalovaným 3/ (LLA, s. r. o.). O žalobe o neplatnosť dražby rozhodol Okresný súd Poprad rozsudkom zo
  7. júna 2021 č. k. 10C/39/2019-269 tak, že žalobu zamietol a Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu právoplatným rozsudkom z
  8. augusta 2023 č. k. 20Co/37/2022-345 potvrdil rozsudok okresného súdu. Dovolací súd nezistil, že by proti tomuto rozsudku bolo podané dovolanie. Naopak zistil, že vydražená nehnuteľnosť bola predmetom ďalšieho prevodu a na základe kúpnej zmluvy Y. z
  9. októbra 2024 sú nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve tretích osôb. 13.
  10. Z uvedeného dôvodu dovolací súd vyzval dovolateľov 2/ a 3/ na vyjadrenie, či trvajú na podanom dovolaní alebo ho berú späť. 13.
  11. Dovolatelia na výzvu oznámili, že na podanom dovolaní trvajú.
  12. Odvolací súd rozhodol rozsudkom z
  13. februára 2016; dovolania boli podané
  14. mája 2016 (žalovaný 3/) a
  15. mája 2016 (žalovaný 2/), a teda pred
  16. júlom 2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. 14.1.

prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 470ods.

2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15.

ustanovenia § 236 ods. 1 OSP dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťal. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku boli upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 OSP. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci

§ 238OSP neprichádzala do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte právny názor nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

4 a ods. 4 OSP. Prípustnosť dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorému z procesných pochybení taxatívne vymenovaných v § 237 ods. 1 OSP. Dovolateľ 2/ dovolanie podal v rozsahu § 237 ods. 1 písm. a), e),

  1. f)a
  2. g)OSP, dovolateľ 3/ v rozsahu § 237 ods. 1 písm.
  3. f)OSP. Obaja zhodne uviedli, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 OSP, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm.
  4. a)-
  5. c)OSP). 15.1. Prípustnosť dovolania

§ 239

OSP tiež neprichádzala do úvahy z dôvodu, že odvolací súd rozhodol vo veci samej rozsudkom; § 239 OSP upravoval v čase podania dovolania prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu. 16. Dovolací súd z úradnej povinnosti preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237 ods. 1 OSP.

tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

  1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
  2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
  3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
  4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
  5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

  1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
  2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Takúto vadu dovolací súd nezistil. 17. Vzhľadom na dovolaciu argumentáciu dovolateľov sa dovolací súd osobitne zaoberal jednotlivými dovolacími námietkami, pričom poukazuje na skutočnosť, že dovolateľ 2/ namietal aj naplnenie dovolacích dôvodov

§ 237ods.

1 písm. a), e), g) OSP. 17.1. Pokiaľ ide o dovolací dôvod

§ 237ods.

1 písm. a) OSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní patrí prejednávanie a rozhodovanie sporov a iných právnych vecí, vyplývajúcich z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov; iba výnimočne, ak osobitný zákon určí, že tieto veci prejednávajú a rozhodujú iné orgány, sú tieto veci vyňaté z právomoci súdov. 17.1.

  1. V prejednávanej veci ide o žalobu (návrh) na vyslovenie (určenie) neplatnosti dražby. S poukazom na ustanovenie § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. dovolací súd nemá žiadnu pochybnosť, že o neplatnosti dražby rozhoduje súd, a to do
  2. júna 2016 v občianskoprávnom konaní a od
  3. júla 2016 v civilnom sporovom konaní. Námietka, ktorú dovolateľ 2/ navyše ničím nekonkretizoval, nie je dôvodná. 17.
  4. Dovolateľ 2/ namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol

zákona potrebný. Uvedeným tvrdením uplatnil dovolací dôvod

§ 237ods.

1 písm.

  1. e)OSP. Občiansky súdny poriadok (v čase účinnosti ktorého bolo konanie začaté), upravoval dispozičnú zásadu spočívajúcu v tom, že konanie začína na návrh; upravoval aj osobitné konania, v prípade ktorých súd mohol začať konanie aj bez návrhu. O takýto prípad ale nejde; je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa návrh na začatie konania podala, namietaná vada zistená nebola. 17.2.1. Túto dovolaciu námietku dovolateľ 2/ rovnako bližšie nekonkretizoval. Ak mal na mysli, že súdy rozhodli o niečom, čo nebolo predmetom konania, prípadne predmetom odvolania, vo vzťahu k rozdielu medzi „určením neplatnosti právneho úkonu - neplatnosti dražby“, resp. „určením dražby“, k uvedenému sa dovolací súd vyjadrí posudzujúc námietku v zmysle § 237 ods. 1 písm.
  2. f)OSP. 17.3. Dovolacou námietkou bolo tvrdenie, že rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený (poukaz na § 237 ods. 1 písm.
  3. g)OSP), uvedená námietka nie je nijako argumentačne podložená a dovolací súd takúto vadu konania nezistil. 18. Obaja dovolatelia namietali, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom; uplatnili tak dovolací dôvod

§ 237ods.

1 písm.

  1. f)OSP. Konkrétne namietali, že
  2. a)odvolací súd odvolanie prejednal z hľadísk, ktoré nemohli byť predmetom odvolacieho konania,
  3. b)neprípustne zasiahol do výroku súdu prvej inštancie vo vzťahu k „odstráneniu“ slovného spojenia „právny úkon“,
  4. c)rozhodnutie odvolacieho súdu bolo nepredvídateľné,
  5. d)odvolací súd nerešpektoval zásadu dvojinštančnosti konania,
  6. e)odvolací súd porušil zásadu rovnosti zbraní z dôvodu poučenia protistrany, zastúpenej právnym zástupcom o hmotnom práve. 19. Pokiaľ ide o neprípustný zásah odvolacieho súdu do výrokovej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré reflektovalo žalobný petit, dovolací súd v zhode s dovolateľmi konštatuje, že súd prvej inštancie výrokom určil, že právny úkon, dobrovoľná dražba ... je neplatná a pokiaľ ide o veľkosť spoluvlastníckeho podielu uviedol zlomkové vyjadrenie 489/10000. Odvolací súd potvrdzujúcim (napadnutým) rozsudkom vypustil slovné spojenie „právny úkon“ a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v napadnutej časti, ktorou bolo určené, že dobrovoľná dražba ... je neplatná. Veľkosť spoluvlastníckeho podielu vyjadril zlomkom 480/10000. 19.1.

názoru dovolacieho súdu nejde o postup odvolacieho súdu, ktorým by bola žalovaným odňatá možnosť konať pred súdom, ale o formálnu zmenu rozhodnutia výroku okresného súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. 19.

  1. Odvolací súd pritom v napadnutom rozsudku vysvetlil, že viazanosť súdu žalobou, či návrhom na začatie konania v zmysle § 153 ods. 2 OSP nemožno chápať tak, že by súd bol povinný do výroku svojho rozhodnutia vo veci samej doslovne prevziať žalobcom formulovaný petit. Nie je porušením § 153 ods. 2 OSP ak súd neuvedie vo výroku také výrazy, ktoré boli nadbytočne uvedené v inak presnom a určitom žalobnom petite, alebo ak súd použitím iných slov vyjadrí presnejšie rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca podaným návrhom domáhal. Pre odvolací súd vo veci vyplynula požiadavka, čoho a na akom skutkovom základe sa (pôvodná) žalobkyňa domáhala. 19.
  2. K uvedenému dovolací súd uvádza, že právna doktrína bola za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku ustálená v názore, že nie je porušením zásady ne ultra petitum, ak súd formulačne upraví petit žaloby vo výrokovej časti rozhodnutia, keď žalobe vyhovuje. Súd musí výrokovú časť rozhodnutia formulovať tak, aby bola jasná, stručná, výstižná a predovšetkým materiálne vykonateľná. Petit žaloby sa nemusí doslovne zhodovať s výrokovou časťou rozhodnutia, a to ani v prípadoch, ak sa žalobe v plnej miere vyhovuje (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár.
  3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, 955 s). Totožný názor doktrína zastáva aj za účinnosti neskoršieho procesného predpisu, keď uvádza, že viazanosť žalobným návrhom neznamená úplnú a bezpodmienečnú viazanosť formuláciou (doslovným znením, slovným vyjadrením) petitu. Zo žaloby a jej petitu musí byť jasné a zrejmé, čoho sa žalobca domáha (a týmto je súd viazaný), nie je nevyhnutne viazaný exaktným spôsobom, akým žalobca petit formuloval. Súd preto neprekročí žalobný návrh, ak enunciát rozsudku nebude doslovne zhodný s vyjadrením petitu. V súlade s princípom neformálnosti súd posudzuje podanie

obsahu (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, 1752 s.). 19.4. S uvedeným názorom právnej doktríny sa stotožnila aj judikatúra dovolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/20/2022 konštatoval, že viazanosť súdu žalobným návrhom však neznamená úplnú a bezpodmienečnú viazanosť formuláciou, doslovným znením, slovným vyjadrením petitu. Zo žaloby a jej petitu musí byť jasné a zrejmé, čoho sa žalobca domáha a týmto je súd viazaný. Nie je nevyhnutne viazaný exaktným spôsobom, akým žalobca petit formuloval. Súd preto neprekročí žalobný návrh, ak enunciát rozsudku nebude doslovne zhodný s vyjadrením petitu. V súlade s princípom neformálnosti, súd posudzuje podanie, a teda aj žalobu vrátane žalobného návrhu,

obsahu. Odborná spisba aj judikatúra (7Cdo/268/2019, 3Cdo/128/2010, 4Cdo/144/2011) je zhodná v názore, že súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh. Súd napriek nesprávnej formulácii petitu môže v konaní pokračovať, ak je z obsahu žaloby zrejmé, čoho sa týka a čo sleduje. Súd je totiž viazaný obsahom žalobného petitu, nie jeho formuláciou. 19.5. Zmena procesného predpisu vo vzťahu k viazanosti súdu petitom žaloby zmenu rozhodovacej praxe, a ani právnej doktríny nepriniesla. 19.6. Odvolací súd potom

názoru dovolacieho súdu nepochybil, ak vo vzťahu k výroku súdu prvej inštancie vykonal vo výrokovej vete formálnu zmenu nemeniac ňou obsah toho, čoho sa pôvodná žalobkyňa v spore domáhala. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že sa domáhala vyslovenia neplatnosti dražby. Formulačná nepresnosť uvedením slovného spojenia „právny úkon“ vo vzťahu k dražbe v žalobe nebola dôvodom pre zamietnutie návrhu. Odvolací súd takýmto postupom žalobcom nepriznal viac a ani nepriznal iné, ako sa žalobou domáhali. 19.

  1. V naznačenom smere je potom nedôvodná aj námietka (žalovaného 3/) porušenia zásady rovnosti zbraní, ktorého sa mal odvolací súd dopustiť tým, že poučoval stranu sporu (žalobcov), ako majú petit žaloby upraviť.
  2. Obaja dovolatelia namietali porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania tvrdením, že odvolací súd potvrdzujúce rozhodnutie založil na iných právnych záveroch, ako ich založil súd prvej inštancie. V takom prípade mal postupovať

§ 219OSP a rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

  1. Dovolatelia poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/145/2004, 3Cdo/302/2008 a 7Cdo/42/
  2. 21.
  3. Zo zásady dvojinštančnosti vyplýva, že v občianskom súdnom konaní (a rovnako aj v civilnom sporovom konaní) je rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmateľné odvolacím súdom; tento princíp umožňuje účastníkom konania (stranám sporu) dosiahnuť preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a minimalizovať tak možnosť chýb v rozhodovaní. Dovolatelia však opomenuli, že tento princíp nie je absolútny a aj v zmysle záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovených v uznesení z
  4. augusta 2017 sp. zn. I. ÚS 389/2017 dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (sporového či mimosporového). V dvojinštančnosti treba vidieť najmä prejav úsilia minimalizovať možné pochybenia súdov prvej inštancie, ktoré je súčasne opodstatnené aj za cenu predĺženia konania (o dobu odvolacieho konania), ako aj za cenu jeho predraženia (o trovy odvolacieho konania). Zároveň z uznesenia ústavného súdu z
  5. júna 2025 sp. zn. I. ÚS 393/2025 vyplýva, že Vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z
  7. 1981, Adolf proti Rakúsku z
  9. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z
  11. 1986), dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (sporového či mimosporového). Dovolací súd vníma, že ústavný súd v označených veciach rozhodoval o sťažnostiach vo veciach skutkovo odlišných. 21.
  12. Z rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré boli v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu známe, dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z
  13. januára 2011 sp. zn. 1ObdoV/41/2011, v zmysle ktorého ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, ako prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania, rozhodol tak v rozpore so zásadou dvojinštančnosti, pretože znemožnil žalobcovi uplatnenie práva domáhať sa riadnym opravným prostriedkom preskúmania skutkových tvrdení a právnych záverov použitých až v konečnom rozsudku odvolacieho súdu. Takýmto postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu boli naplnené skutočnosti, zakladajúce dôvodnosť dovolania

§ 237písm.

f) OSP. 21.

  1. Spoločným konštatovaním dovolateľmi označených rozhodnutí a dovolacím súdom citovaného uznesenia z
  2. januára 2011, je rozhodnutie odvolacieho súdu na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania a absencia možnosti účastníka konania sa k novým právnym záverom vyjadriť. 21.
  3. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení (z
  4. septembra 2011 č. k. 14Co/16/2011-375) vyjadril svoj názor, že súd prvej inštancie sa po konštatovaní o absencii naliehavého právneho záujmu ďalšími skutočnosťami ohľadne namietanej neplatnosti dražby nezaoberal, vytkol zistenie skutkového stavu vo vzťahu k doručovaniu zásielok pôvodnej žalobkyni zo strany dražobnej spoločnosti. Upriamil pozornosť na § 11 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z. z., možnú aplikáciu § 16 ods. 3 toho istého zákona. 21.4.
  5. Odvolací súd po rozhodnutí súdu prvej inštancie rozsudkom (druhým v poradí) a podaní odvolania realizoval výzvu

§ 213ods.

2 OSP, v ktorej vyzval strany sporu (účastníkov konania) na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 11 ods. 4, § 12 ods. 1, § 16 ods. 3 zákona č. 527/2001 Z. z.; možnej aplikácii § 658 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 52 Občianskeho zákonníka a alternatíve predloženia veci Súdnemu dvoru EÚ s prejudiciálnou otázkou. 21.4.

  1. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil pojednávanie, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval a žalovaní sa vyjadrovali aj k právnym otázkam týkajúcim sa špecifikácie prehlásenia veriteľa o pravosti pohľadávky, zverejnenia oznámenia o dražbe na úradnej tabuli v mieste, kde sa dražená nehnuteľnosť nachádza, k vzdialenosti miesta konania dražby. 21.4.
  2. Aj po zrušení rozsudku odvolacieho súdu (prvého v poradí) dovolacím súdom odvolací súd na prejedanie odvolania nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval. 21.
  3. Z uvedeného pre dovolací súd vyplýva, že zásada dvojinštačnosti porušená nebola; odvolací súd rozhodol na základe dokazovania, ktoré v potrebnom rozsahu na odvolacom pojednávaní vykonal (§ 213 ods. 3 OSP); strany sporu (účastníkov konania) na možnosť aplikácie ustanovenia právneho predpisu, ktoré v dovtedajšom rozhodovaní nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce upozornil a účastníkov konania vyzval, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 CSP). 21.
  4. Dovolatelia tak nemôžu dôvodne tvrdiť, že odvolací súd porušil zásadu dvojinštančnosti a takýmto postupom sa im odňala možnosť konať pred súdom. Možnosť žalovaných sa k novým skutočnostiam a možnosti iného právneho posúdenia vyjadriť sa bola zachovaná a v tomto smere bolo vykonané aj potrebné dokazovanie. V konečnom dôsledku úvahy odvolacieho súdu pre žalovaných vyplynuli už zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu; bolo na nich, či a v akom rozsahu sa s týmito úvahami a výzvou odvolacieho súdu vysporiadali. Tvrdenie, že žalovaní až do rozhodnutia odvolacieho súdu nemali vedomosť o relevancii odvolacím súdom nastolených otázok, neobstojí. 21.
  5. Iba na okraj dovolací súd uvádza, že napokon aj neskoršia právna úprava v Civilnom sporovom poriadku nepovažuje za porušenie dvojinštančnosti prípad, ak odvolací súd rozhoduje vo veci ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie ( § 390 CSP); v takom prípade rozhoduje odvolací súd vo veci sám; samozrejme ak vyvstane potreba dokazovanie doplniť alebo zopakovať, odvolací súd nariadi pojednávanie (§ 385 CSP) a aj v režime CSP platí povinnosť odvolacieho súdu na možnú aplikáciu doposiaľ nepoužitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu upozorniť. Tieto skutočnosti boli v čase rozhodnutia odvolacieho súdu nevyhnutne úvahami de lege ferenda.
  6. Dovolatelia namietali aj nesprávne právne posúdenie, ktoré predovšetkým dovolateľ 3/ v podstatných bodoch aj konkretizoval. 22.
  7. Dovolateľ 3/ namietal, že odvolací súd sa neopodstatnene zaoberal otázkou eurokonformity výkonu záložného práva a ochrany spotrebiteľa a otázku, či je vôbec legálne a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky realizovať výkon záložného práva, považoval za mimoriadne podstatnú. 22.
  8. Dovolateľ v tomto smere opomenul význam úvah odvolacieho súdu v otázke eurokonformity výkonu záložného práva, čo aj prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Odvolací súd síce vyslovil otázku, či výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátu (súdom). Zvýraznil potrebu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporovanú ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Svoju argumentáciu uzavrel akceptovateľnosťou realizácie inštitútu dobrovoľnej dražby, ale iba za takej interpretácie a aplikácie zákona č. 527/2002 Z. z., ktorá vychádza z dôsledného rešpektovania a ochrany ústavných práv a právom chránených záujmov osôb zúčastnených na dražobnom procese, pri zachovaní ústavného princípu primeranosti. 22.
  9. Z uvedeného nijako nemožno vyvodiť, že odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktorým určil, že dražba je neplatná, potvrdil z dôvodu, že neakceptoval dobrovoľnú dražbu ako inštitút slovenského právneho poriadku. Iba zvýraznil, akým spôsobom má byť interpretácia aplikácie zákona o dobrovoľných dražbách. Jeho závery v tejto otázke nie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia a nemožno dôvodne konštatovať, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie založil na závere, že dobrovoľná dražba nie je prípustná. 22.
  10. Odvolací súd možno nepriliehavo poukázal na vyjadrenie Európskej komisie zo
  11. februára 2013 vo veci konania o prejudiciálnej otázke vedenej na Súdnom dvore EÚ pod č. C-482/12; iba citácia z uvedeného rozhodnutia nemá za následok nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom. Odvolací súd rozhodnutie nezaložil na konštatovaní, že pôvodná žalobkyňa mala v právnom vzťahu medzi ňou a žalovaným 1/, jej veriteľom, postavenie spotrebiteľa.
  12. Pokiaľ ide o vzdialenosť miesta konania dražby a miesta draženej nehnuteľnosti dovolateľa 3/ skutočnosť, že sa dražba uskutočnila v Martine a nie v Meste Vysoké Tatry nie je možné považovať za poškodenie záujmov záložného dlžníka;

jeho názoru tak miesto konania dražby nemalo vplyv na hodnotu vydraženej nehnuteľnosti.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.