určenie vlastníckeho práva

(1)Základné právo spoločnosti PONECO, s. r. o., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/138/2009, 8Co/139/2009 z 21. januára 2010 porušené bolo.

(2)Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/138/2009, 8Co/139/2009 z 21. januára 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd zároveň rozhodol o povinnosti odvolacieho súdu uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia; nepripustil vstup Mesta Prešov ako vedľajšieho účastníka do konania. 3.1. Z nálezu ústavného súdu vyplýva, že sa stotožnil s námietkou sťažovateľky, že v rámci súdneho sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8C/258/2006, predmetom ktorého bola žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tento nemohol ako predbežnú otázku posudzovať platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby, na základe ktorej sťažovateľka nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, pretože o neplatnosti dražby možno rozhodovať len v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách. 3.2. Ústavný súd považoval obranu krajského súdu spočívajúcu v tvrdení, že „nebolo potrebné podávať žalobu o neplatnosť dražby, keďže otázku dražby riešil ako otázku predbežnú, pretože spor o vlastníctvo pokrýval aj otázku dražby a tým, že tu už spor bol, tak bola zachovaná aj lehota“, odvolávajúcu sa na „vyššie princípy spravodlivosti“ za očividné a neodôvodnené, či nespravodlivé vybočenie (exces) zo štandardného výkladu, ktoré predstavuje interpretačnú svojvôľu. Odkázal pritom aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozsudok z 1. júla 2008 sp. zn. 3Cdo/272/2007, podľa ktorého dražba uskutočnená podľa zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd; neplatnosť dražby pritom súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona. 3.3. Ústavný súd sa tiež stotožnil s námietkou sťažovateľky, že pokiaľ žalobca tvrdil, že k zápisu jeho vlastníckych práv „nedošlo len v dôsledku administratívneho nedopatrenia“, a zároveň nedokáže hodnoverne preukázať, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom jeho správanie tomu dosiaľ ani nenasvedčovalo, „s poukazom na originálne nadobudnutie predmetu konania právnym predchodcom sťažovateľky je nepodstatné skúmanie relevantnosti vyvlastnenia“. Krajský súd sa k tejto námietke osobitne nevyjadril, ale stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu týkajúcim sa vyhlásenia neplatnosti právneho úkonu - prevodu vlastníckeho práva. Ústavný súd uviedol, že „preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností je prioritný právny problém, ktorý musia všeobecné súdy vyriešiť, až následne môžu pokračovať v konaní, keď bude vyriešená táto základná otázka“. 3.4. Po rozhodnutí ústavného súdu úlohou krajského súdu v ďalšom konaní malo byť opätovné meritórne posúdenie odvolacích námietok sťažovateľky, vychádzajúc z odôvodnenia nálezu a ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami zaručených základných práv a slobôd a zároveň opätovne rozhodnúť aj o trovách konania pred všeobecnými súdmi. 4. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 30. októbra 2012 č. k. 20Co/123/2011-545, 20Co/51/2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu, druhý v poradí“) rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdil (prvá výroková veta). Vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože otázka, či nadobudnutie predmetu dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/25002 Z. z. o dobrovoľných dražbách na základe výkonu záložného práva predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv ako sám má, a či dobrovoľná dražba predstavuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, je zásadného právneho významu (druhá výroková veta). Rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 1.385,18 Eur na účet právneho zástupcu, v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku (tretia výroková veta). 4.1. Odvolací súd prioritne riešil právny problém preukázania vlastníctva sporných nehnuteľností. Uviedol, že žalovaný odvodzuje svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam postupne od R. Q., ktorá ich mala nadobudnúť dedením po poručiteľke R. R. P. zosnulej dňa G.. R. nehnuteľnosti zmluvou z 11. augusta 2006 previedla na R. Y., tento zasa zmluvou z 15. augusta 2006 na Cartes, s. r. o., následne mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť L. Y. na základe dobrovoľnej dražby konanej 11. januára 2007, na návrh záložného veriteľa BENC, s. r. o., v rámci výkonu záložného práva zriadeného na tieto nehnuteľnosti, zriadeného zmluvou medzi záložným veriteľom a Cartes, s. r. o., ako záložcom. Žalovaný mal sporné nehnuteľnosti nadobudnúť priamo od L. Y. zmluvou z 8. februára 2007. Mal tiež za preukázané, že vlastníkom nehnuteľností sa stal žalobca na základe rozhodnutia o vyvlastnení z 9. augusta 1977 č. Vyst.Finc.8751/77-Pk v súlade s vtedy platnými predpismi. Odvolací súd neprisvedčil tvrdeniu žalovaného, že správanie žalobcu spočívajúce v snahe uzavrieť kúpnu zmluvu s predchodcami žalovaného nenasvedčovalo tomu, že je vlastníkom. Snahu o uzavretie právneho úkonu odvolací súd považoval len za prejav snahy čo najskôr a čo najefektívnejšie si obstarať titul, ktorý by umožnil priamy zápis žalobcu ako vlastníka do katastra. 4.2. Odvolací súd výslovne uviedol, že neposudzoval otázku platnosti dobrovoľnej dražby; zaoberal sa otázkou originárnej povahy nadobúdania vlastníckeho práva v dobrovoľnej dražbe. Z dôvodov v rozsudku (druhom v poradí) uvedených dospel k záveru, že dobrovoľná dražba nemohla viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydražiteľom L. Y., keďže spoločnosť Cartes, s. r. o., ako záložca nebola tiež vlastníkom predmetu dražby a originálne nadobudnutie nebolo možné. Keďže L. Y. nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol vlastnícke právo ani previesť zmluvou z 8. februára 2007 na žalovaného. Nebolo preukázané, že by žalobca stratil svoje vlastnícke právo. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 16. decembra 2015 sp. zn. 5Cdo/441/2012 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. októbra 2012 sp. zn. 20Co/123/2011, 20Co/51/2012 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 5.1. Dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu (druhého v poradí) bolo zistenie, že odvolanie prejednal a vo veci rozhodol senát 20Co v nezákonnom zložení nezodpovedajúcom ani rozvrhu práce, ani príslušným ustanoveniam zákona č. 757/2004 Z. z., čím došlo k porušeniu ústavnej zásady neodňateľnosti zákonného sudcu a konanie odvolacieho súdu bolo zaťažené vadou v zmysle § 137 písm.

1. g)OSP spočívajúcou v nesprávnom obsadení súdu. 5.2. Najvyšší súd výslovne uviedol, že vzhľadom k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezaoberal skúmaním ostatných dovolacích dôvodov namietaných dovolateľom a nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom, pretože by tým prejudikoval výsledok sporu v rozpore so zásadou dvojinštančnosti súdneho konania. 6. Krajský súd uznesením z 28. novembra 2016 č. k. 20Co/1/2016-677, 20Co/2/2016 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu“) rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 6.1. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zopakoval niektoré závery vyslovené už v rozsudku, druhom v poradí. Poukázal na novšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä uznesenie z 18. decembra 2012 sp. zn. 2MCdo/20/2011, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom R 61/2014, podľa ktorého „ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až § 33 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov.“ Zdôraznil, že nemôže posudzovať otázku platnosti konanej dobrovoľnej dražby, nakoľko sa oprávnená osoba vyslovenia jej neplatnosti nedomáhala. Dodal však, že po vyriešení otázky zásadného právneho významu rozhodnutím R 61/2014 je zrejmé, že dobrovoľná dražba nespôsobuje nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom vtedy, ak ten, ktorého vec bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom. Odvolací súd poukázal tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, podľa ktorého je potrebné postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. 6.2. Zdôraznil však, že doteraz sa súd prvej inštancie uvedenými okolnosťami a kolíziou ústavných hodnôt vlastníckeho práva žalobcu a princípom ochrany dobrej viery žalovaného nezaoberal a súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom základe, že prejudiciálne preskúmaval platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby. Aj z hľadiska dvojinštančnosti súdneho konania nebolo možné tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (prvý v poradí) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uložil okresnému súdu vyriešiť otázku vlastníctva sporných nehnuteľností a posúdiť prípadnú kolíziu ústavných hodnôt, princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. 7. Súd prvej inštancie rozsudkom z 9. decembra 2020 č. k. 15C/10/2017-819 (ďalej len „rozsudok okresného súdu, druhý v poradí“) určil, že žalobca je vlastníkom parciel C-KN č. XXX - orná pôda o výmere 6974 m2, C-KN č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 3362 m2 a E-KN č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 284 m2, zapísaných na LV č. XXXXX, k. ú. Y. (prvá výroková veta). Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta). 7.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, druhého v poradí, vyplýva, že žalobca sa v spore domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXXX, k. ú. Y., a to parciel C - KN č. XXX - orná pôda o výmere 6974 m2, C - KN č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 3362 m2 a E - KN č. XXXX/XX o výmere 284 m2 (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Žalobu odôvodnil tým, že vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam prebehol proces vyvlastnenia; v čase vyvlastnenia a zabratia nehnuteľností išlo o pôdu, na ktorej bol zriadený československým štátom cintorín. Tvrdil, že sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností v dôsledku vydržania dobromyseľným užívaním nehnuteľností po dobu viac ako 10 rokov; užívania sa ujal v podstate v roku 1977. Okrem vydržania malo vlastníctvo prejsť na žalobcu v zmysle zákona o majetku obcí. Právny predchodca žalovaného, R. R., rod. P., si neuplatnila reštitučné nároky všeobecne a ani konkrétne k parcelám, ktoré sú predmetom sporu. Prejednaním dedičstva po nej, došlo k obídeniu zákona. Poručiteľka v čase smrti nebola vlastníčkou sporných nehnuteľností a následné prevody nehnuteľností boli neplatné. Pokiaľ došlo k dražbe, túto považoval žalobca za neplatnú; nehnuteľnosť, na ktorej bol zriadený cintorín, nemohla byť predmetom dražby; konanie o dražbe bolo vykonané v rozpore s dobrými mravmi a bolo riadené konateľom žalovaného, ktorý riadil aj celý proces prevodov. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a navrhoval ju zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti nadobudol kúpou od L. Y., ktorý nehnuteľnosti nadobudol v dražbe v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. dňa 11. januára 2007. Udelenie príklepu licitátorom je jedným z originárnych spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva. Žaloba o určenie neplatnosti dražby podaná nebola. Namietal žalobcu ako nedbalého vlastníka. 7.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 108 ods. 1, ods. 2 písm. c), § 109 ods. 1 a ods. 3, § 111 ods. 1, § 112 ods. 1, ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení účinnom od 1. októbra 1976; aplikoval § 2 ods. 1, § 4 ods. 2, ods. 3, § 5 ods. 1, ods. 2 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností v znení účinnom do 1. januára 1993. Taktiež aplikoval § 135 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. marca 1983, § 16 ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení účinnom ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení. Vec posúdil aj podľa § 1 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 písm. m), n), p), § 11 ods. 1 písm. b), § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Aplikoval tiež ustanovenia zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, konkrétne § 2 ods. 1, ods. 7, § 18, § 14 ods. 2, § 16 ods. 6. Z ustanovení Občianskeho zákonníka aplikoval predovšetkým § 3 ods. 1, § 39 a § 460. 7.3. Pokiaľ ide o vlastníctvo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam okresný súd poukázal na rozhodnutie Mestského národného výboru - odbor výstavby a územného plánovania v Prešove o vyvlastnení, ktorým Československý štát nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, mpč. XXXX/X, zapísanej v pozemkovej knihe pod č. XXX, k. ú. Y.. Správu tejto nehnuteľnosti vykonával Mestský národný výbor - finančný odbor v Prešove. Skutočnosť, že toto rozhodnutie nebolo zapísané do katastra nehnuteľností je bez právneho významu, zápis právnych vzťahov podľa zákona č. 22/1964 Zb. nemal právotvorný, iba evidenčný účinok. Vo vzťahu k námietkam žalovaného týkajúcim sa vyvlastnenia zdôraznil, že súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať obsahovú a vecnú správnosť správneho rozhodnutia, a teda jeho platnosť. Námietku vo vzťahu k nevyplateniu náhrady za vyvlastnenie tiež nepovažoval za dôvodnú; nevyplatenie náhrady nemohlo spôsobiť neplatnosť rozhodnutia, na základe ktorého sa oprávnená osoba mohla úspešne domáhať vyplatenia náhrady právnou cestou. Okresný súd v tejto časti uzavrel, že dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., a teda 1. mája 1991 nadobudol žalobca sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva podľa § 2 ods. 1 a ods. 7 uvedeného zákona. 7.4. Okresný súd poukázal na skutočnosť zistenú vykonaným dokazovaním, a teda, že v neskoršom období boli sporné nehnuteľnosti predmetom zmluvných prevodov ako aj predmetom dražby; v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný. Ustálil, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení. 7.5. Poukázal na problematiku právnej otázky prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka. Občiansky zákonník možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla; tieto výnimky nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby zákonodarca takúto možnosť pripustil. Je potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne neupravuje. Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2017 sp. zn. 3Cdo/223/2016 a z 28. júna 2017 sp. zn. 3Cdo/115/2016. 7.6. Súd prvej inštancie ustálil, že sporné nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľky - R. R., rod. P. dňa G. neboli reálne v jej vlastníctve, a preto ani nemohli prejsť na dedičku R. Q.. V zmysle zásady nemo plus iuris dedička nemohla uzavrieť platnú kúpnu zmluvu, kde ako kupujúci vystupoval R. Y. a v dôsledku toho je absolútne neplatný aj následný prevod spočívajúci v kúpnej zmluve z 15. augusta 2006 na kupujúceho, spoločnosť Cartes, s. r. o. Neplatná je tak aj zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam podpísaná dlžníkom, spoločnosťou Cartes, s. r. o. a veriteľom spoločnosťou BENC, s. r. o., a na jej základe uzavretá zmluva o vykonaní dražby z 28. novembra 2006. 7.6.1. Okresný súd poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2012 sp. zn. 2MCdo/20/2011, podľa ktorých, ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až § 33 zákona č. 527/2002 Z. z. Konštatoval, že niet dôvodu, prečo by sa zásada nemo plus iuris, nemala vzťahovať aj na ďalší inštitút zmluvnej povahy, a to dobrovoľnú dražbu. Ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby alebo záložca nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Ak teda dražba nepredstavuje originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, nie je platná ani zmluva o prevode sporných nehnuteľností medzi vydražiteľom a žalovaným uzavretá 8. februára 2007. 7.6.2. V ďalšom okresný súd posudzoval otázku dobrej viery žalovaného ako nadobúdateľa sporných nehnuteľností. Zdôraznil pritom, že žalovaný a ani jeho právni predchodcovia nikdy nedržali a nemali faktickú moc nad spornými nehnuteľnosťami, čo spochybňuje ich dobrú vôľu pri nadobudnutí a prevode. Žalovaný nemohol byť dobromyseľný pri nadobudnutí sporných nehnuteľností z dôvodu, že jeho konateľ, Y. J., bol zároveň štatutárnym zástupcom spoločnosti Cartes, s. r. o., ktorej bolo 23. novembra 2006 doručené uznesenie súdu o nariadení predbežného opatrenia. Konateľ žalovaného nazrel do spisu už dňa 19. októbra 2006, pričom si nechal vyhotoviť fotokópiu žaloby. Pri uzavretí kúpnej zmluvy 8. februára 2006 teda žalovaný, zastúpený Y. J., nemohol byť v absolútnej dobrej viere, že nadobúda vlastníctvo od skutočného vlastníka sporných nehnuteľností. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že žalovaný mal vedomosť o tom, že na sporných nehnuteľnostiach sa nachádza cintorín; pri obvyklej miere opatrnosti mohol zistiť, že ostatné časti cintorína sú vo vlastníctve žalobcu, respektíve cirkvi. 7.6.3. Z vykonaného dokazovania pre okresný súd tiež vyplynulo, že ani dedička, R. Q., pri prevode nehnuteľností na R. Y. nemohla byť v dobrej viere, že jej sporné pozemky patria, nakoľko podľa tvrdenia žalovaného sa pôvodne chcela domáhať reštitúcie pozemkov. Následne R. Y. len jeden deň po nadobudnutí vlastníckeho práva previedol sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou na spoločnosť Cartes, s. r. o., a to bez zisku. Pochybnosti vzbudila aj skutočnosť, že žalovaný je na R. Y. prepojený prostredníctvom spoločnosti LECRAST, s. r. o. 7.6.4. Súd prvej inštancie poukázal na neštandardný postup pri dražbe, vo vzťahu k doručovaniu písomnosti dražobníka osobne navrhovateľom dražby. Dražiteľ, L. Y., zároveň na pojednávaní uviedol, že v skutočnosti chcel kúpiť pozemky za účelom výstavby, dostal sa tak do omylu a až z oznámenia o dražbe bol pred dražbou informovaný, že na značnej časti oceňovaných parciel je postavený cintorín s hrobkami zosnulých. V tomto smere okresný súd poukázal aj na prepojenie L. Y. na konateľa žalovaného. 7.6.5. Sporné otázky vyplynuli aj ohľadom platnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva; z dokazovania vyplynulo, že v čase ich uzavretia sa štatutárny zástupca spoločnosti BENC, s. r. o., nezdržiaval v Slovenskej republike a vyjadrenia žalovaného v tomto smere pôsobili rozporuplne. 7.6.6. Pre okresný súd uvedené okolnosti vo svojom súhrne vytvorili obraz, že postup od prejednania dedičstva až po nadobudnutie vlastníctva žalovaným bol koordinovaný a vopred naplánovaný žalovaným, resp. jeho konateľom. Išlo o konanie zjavne v zlom úmysle alebo rozpore s dobrými mravmi; cielené prevody mali za cieľ vyvolať dojem právne čistého nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na ktorých je zriadený cintorín, ako miesto odpočinku a piety, ktoré nemá byť predmetom obchodovania. 7.7. Okresný súd tak dospel k záveru o absencii dobrej viery nadobúdateľa sporných nehnuteľností; žalobu považoval za dôvodnú, a preto jej v celom rozsahu vyhovel. 7.8. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie aplikoval § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“). 7.9. Opravným uznesením zo 7. marca 2022 č. k. 15C/10/2017-952 súd prvej inštancie opravil výrok rozsudku (druhého v poradí) tak, že tento správne znie: I. Súd určuje, že žalobca je vlastníkom parciel C-KN č. XXX - orná pôda o výmere 6974 m2, C-KN č. XXX/X - ostatné plochy o výmere 3362 m2 a E-KN č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 284 m2 , zapísaných na LV č. XXXXX, k. ú. Y.. II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %. Opravným uznesením tak došlo k oprave nesprávneho uvedenia čísla listu vlastníctva. 8. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. septembra 2023 č. k. 20Co/17/2022-999 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením potvrdil (prvá výroková veta); uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím (druhá výroková veta). 8.1. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP; konštatoval, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. 8.2. S poukazom na závery vyslovené ústavným súdom v náleze sp. zn. III. ÚS 448/2010 (bod 3. - 3.4. tohto uznesenia) zdôraznil, že prioritným právnym problémom v prejednávanej veci bolo preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností. Ustálil, že sporné nehnuteľnosti sú nepochybne užívané na účel cintorína od namietaného vyvlastňovacieho konania, čo je notorietou. Možno konštatovať, že žalobca využíva pozemky na uvedený účel ku dňu podania žaloby viac ako 29 rokov. Vzhľadom na osobitné okolnosti veci dobromyseľnosť žalovaného, ale aj jeho právnych predchodcov, je vylúčená. Odvolací súd vyslovil záver, že ani jeden z predchodcov žalovaného, so zreteľom na predmet sporu a účel, na ktorý slúži, nemohol byť dobromyseľným nadobúdateľom. Zvýraznil súvislosti týkajúce sa pôžičky a zmluvy o zriadení záložného práva, na základe ktorej sa realizovala dobrovoľná dražba, ako aj skutočnosť, že konateľ žalovaného pred prvým nadobudnutím v rade od R. na R. Y. uzavrel s pani Q. dňa 10. augusta 2006 zmluvu o postúpení pohľadávky, čo v súvislosti s prepojeniami jednotlivých aktérov všetkých prevodov spochybňuje konanie účastníkov týchto vzťahov, že postupovali čestne, bez zlého úmyslu a v súlade s dobrými mravmi. 8.3. Odvolací súd sa vysporiadal s námietkami týkajúcimi sa vyvlastnenia sporných nehnuteľností v roku 1977. Konštatoval, že už v čase pozemkovej knihy platila doktrína o tom, že pozemková kniha nezodpovedá za výmeru; pozemková kniha v ďalšom období mala už len evidenčný charakter. Len chybná výmera dotknutého pozemku izolovane nespôsobovala neúčinnosť prevodu alebo prechodu nehnuteľností. Osamotené nevyplatenie náhrady za vyvlastnenie netvorilo prekážku ich uplatnenia a domáhania sa jej. Krajský súd zdôraznil, že rozhodnutie o vyvlastnení bolo vydané oprávneným orgánom, nadobudlo právoplatnosť a došlo k vyvlastneniu a meritórnu správnosť správneho aktu súd nie je oprávnený skúmať (v tomto smere poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 332/2006). 8.3.1. Pokiaľ žalovaný namietal, že s pani P. sa vo vyvlastňovacom konaní nekonalo odvolací súd uviedol, že prípadné procesné pochybenia v administratívnom konaní nemožno nahrádzať ani naprávať v občianskom sporovom konaní; niektoré krivdy z minulosti sa výslovne týkali len procesných nedokonalostí, aj právnych nedostatkov, vrátane vyvlastňovacích konaní, a sotva by sa dali napraviť všetky pochybenia, vrátane procesných. Muselo by ísť o tak závažné zistenia, ako napríklad zistenie, že žiadne vyvlastňovacie konanie neprebehlo; o takýto prípad sa v prejednávanej veci nejedná, keďže vyvlastňovacie konanie k pozemku prebehlo pod sp. zn. VYST.FINC.8751/77-PK; vyvlastňovacie konanie má svoje vlastné označenie a doručované bolo opatrovníkovi. 8.3.2. Otázku vyvlastnenia odvolací súd uzavrel konštatovaním, že vlastníkom nehnuteľností sa stal žalobca na základe rozhodnutia o vyvlastnení z 9. augusta 1977 v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi; okolnosť, či bol alebo nebol zapísaný do evidencie nehnuteľností je vzhľadom na jej evidenčný charakter nepodstatná. 8.4. Reagujúc na odvolaciu námietku žalovaného krajský súd aproboval odôvodnenie súdu prvej inštancie, že v čase smrti poručiteľky dňa G. neboli sporné nehnuteľnosti reálne v jej vlastníctve, a preto ani nemohli prejsť na dedičku R. Q.. 8.5. Pri posudzovaní kolízie tvrdeného (a podľa vyššie uvedeného preukázaného) vlastníckeho práva žalobcu a vlastníckeho práva žalovaného evidovaného v katastri nehnuteľností odvolací súd zdôraznil poukaz na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 61/2014 (bod 7.6.1., resp. 6.1. tohto uznesenia) a konštatoval, že nezistil dôvod neaplikovať túto doktrínu aj na žalobcu, ktorý rovnako nebol účastníkom dobrovoľnej dražby. 8.6. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý správne stotožnil skutočnosť, ktorá u každého priemerného pozorovateľa musela objektívne vyvolať neistotu, podozrenie a otázky, či nadobudnutie a prevod pozemku cintorína bude bezchybný. Užívanie prevádzanej nehnuteľnosti žalobcom, teda osobou zjavne odlišnou od prevodkyne a nezáujem nadobúdateľov o zistenie tohto stavu, predstavuje jedno z významne pôsobiacich okolností, spôsobilých narušiť dobromyseľnosť záujemcov o nehnuteľnosť, a to aj v právnych poriadkoch vychádzajúcich z materiálnej publicity údajov o vlastníckych právach v evidencii nehnuteľností. Konfiškačné rozhodnutie bolo vydané 29 rokov pred podaním žaloby; od roku 1977 do roku 2007 sa žalobca považoval za vlastníka predmetných pozemkov na základe vyvlastnenia podľa § 114 zákona č. 50/1976 Zb. Žalovaný a jeho právni predchodcovia napriek užívaniu predávaného pozemku na účely mestského cintorína sa nemobilizovali smerom k zisťovaniu a overeniu, z akých dôvodov je cintorín zriadený na sporných pozemkoch. 8.7. Ak žalovaný poukazoval na úvahy žalobcu zameniť alebo odkúpiť pozemok, odvolací súd poznamenal, že takéto začaté, no neukončené a právne neuzavreté úkony, nemajú žiadne právne účinky. Iba skutočnosť, že pani P., resp. pani Q. svedčil zápis na liste vlastníctva a s touto skutočnosťou sa žalovaný a jeho právni predchodcovia uspokojili, nekonali dostatočne obozretne a v záujme starostlivo zisteného objektívneho stavu veci. Argumentácia žalovaného, že jeho právni predchodcovia konali s náležitou opatrnosťou, neobstojí. 8.8. Odvolací súd sa s poukazom na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2021 sp. zn. IV. ÚS/65/2019 a najmä na závery vyslovené v uznesení veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (ďalej aj „veľký senát“) z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 zaoberal otázkou prelomenia zásady nemo plus iuris. Zdôraznil, že prelomenie tejto zásady sa musí vykladať reštriktívne; nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch predstavujúcich výnimku z tejto zásady. Len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci. Rozširovanie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa nad konkrétne zákonné výnimky je neprípustné. Postup žalovaného a jeho právnych predchodcov nemožno priradiť medzi výnimky z nadobúdania vlastníctva, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka. 8.9. Dobromyseľnosť nadobúdateľa sa má podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať prísne, a teda, či so zreteľom na všetky okolnosti danej veci mohol byť nadobúdateľ dobromyseľný v čase nadobudnutia nehnuteľností, že predmetné nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho právneho predchodcu a nie inej osoby. 8.10. Konštatujúc vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že dobrovoľná dražba, na základe, ktorej sa stal vydražiteľom pán Y., sa konala za okolností, ktoré museli každému, kto nahliadol do podkladov dražby, vzbudiť podozrenie, že ide o simulovaný, resp. cielene a umelo vyvolaný úkon. Dobrovoľná dražba nemohla viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydražiteľom, keďže spoločnosť Cartes, s. r. o., ako záložca nebola vlastníkom predmetu dražby a originálne nadobudnutie nie je v zmysle ostatných záverov možné. Keďže L. Y. nebol vlastníkom sporných nehnuteľností, nemohol vlastnícke právo ani previesť zmluvou z 8. februára 2007 na žalovaného. 8.11. Nebolo preukázané, že by žalobca stratil svoje vlastnícke právo. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď za týchto okolností určil, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností. 8.12. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok o trovách konania; o trovách odvolacieho konania rozhodol za aplikácie § 396 v spojení s § 255 CSP. 9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ) dovolanie, prípustnosť dovolania odvodil z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP; z kontextu dovolania možno vyvodiť, že prípustnosť dovolania odvodil aj z § 420 písm.
3. f)CSP. Navrhol, aby dovolací súd sám vo veci rozhodol a napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Ak dovolací súd dospeje k záveru, že sám vo veci rozhodnúť nemôže, dovolateľ navrhol, aby zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 9.1. Vo všeobecnosti k dovolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia uviedol, že odvolací súd sa so závermi ústavného súdu v prejednávanej veci (nález z 13. apríla 2011 č. k. III. ÚS 448/2010-48) neriadil; došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k tretej nastolenej právnej otázke mal za to, že odvolací súd konanie žalobcu nazývané ako „úvahy mesta Prešov zameniť alebo odkúpiť pozemky“ nesprávne právne posúdil, keď im nepriznal žiaden význam. 9.2. Dovolateľ rozsiahlo poukázal na priebeh konania, v ňom vydané rozhodnutia a na nosnú argumentáciu žalobcu a žalovaného v spore. Vymedzil právne otázky, od vyriešenia ktorých závisel napadnutý rozsudok, nasledovne: I. Môže súd v rámci súdneho sporu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli nadobudnuté v dobrovoľnej dražbe podľa zákona č. 527/2002 Z. z. rozhodnúť, že vydražiteľ predmetu dražby predmet dražby nenadobudol, nie je jeho vlastníkom, tzn. môže súd posudzovať otázku platnosti dobrovoľnej dražby v inom konaní
4. a)keď súdny spor o určenie vlastníckeho práva nie je sporom o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ako to predpokladá § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách a žaloba ani nebola podaná v lehote troch mesiacov od konania dražby,
5. b)keď účastníkmi súdneho sporu o určenie vlastníckeho práva neboli všetci tí, ktorí boli účastníkmi predmetnej dobrovoľnej dražby? II. Nadobudol vydražiteľ nehnuteľnosti vydražené v dobrovoľnej dražbe konanej podľa zákona o dobrovoľných dražbách originárnym spôsobom, keď predmetná dražba nebola súdom, v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby určená za neplatnú? III. Boli právni predchodcovia žalovaného, a to R. R., rod. P., R. Y. a spoločnosť Cartes, s. r. o., v dobrej viere, že sú oprávnenými vlastníkmi sporných nehnuteľností, pokiaľ Mesto Prešov napriek tomu, že sporné nehnuteľnosti užívalo 29 rokov ako cintorín, chcelo sporné nehnuteľnosti od nich odkúpiť, a to s poukazom s dôverou na určitý, im druhou stranou (Mestom Prešov) prezentovaný skutkový stav, navyše potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie? 9.3. Prvú nastolenú otázku dovolateľ vymedzil s poukazom na § 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP; tvrdil, že o tejto otázke už rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci nálezom z 13. apríla 2011 (sp. zn. III. ÚS 448/2010) a týmto názorom bol odvolací súd viazaný. 9.3.1. K posúdeniu nastolenej otázky odvolacím súdom poukázal na jeho závery, keď krajský súd rozhodol, že vydražiteľ nie je vlastníkom vydražených nehnuteľností. 9.3.2. Podľa názoru dovolateľa mala byť právna otázka s poukazom na § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 314/2018 Z. z.“) vyriešená tak, ako ju posúdil ústavný súd v citovanom náleze. 9.3.3. Dovolateľ v rámci namietaného odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
7. a)CSP) poukázal aj na závery vyplývajúce z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008 sp. zn. 3Cdo/272/2007, z 30. júna 2009 sp. zn. 2Cdo/66/2008 a zo 16. septembra 2010 sp. zn. 3Cdo/186/2010. 9.3.4. Dovolateľ uzavrel, že ak dobrovoľná dražba, ktorá sa konala dňa 11. januára 2007 na notárskom úrade JUDr. Bžánovej, so sídlom Partizánska 21, Snina, bola platná, vydražiteľ L. Y. nadobudol vydražené nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, a to bez ohľadu na vlastnícke právo navrhovateľa dražby. 9.4. Druhú nastolenú právnu otázku dovolateľ rovnako vymedzil § 421 ods. 1 písm.
8. a)CSP. Poukázal na závery rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že dobrovoľná dražba nemohla viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydražiteľom L. Y., keďže spoločnosť Cartes, s. r. o., ako záložca, tiež nebola vlastníkom predmetu dražby a originárne nadobudnutie nie je v zmysle vyššie uvedených záverov možné. 9.4.1. Podľa názoru dovolateľa mala byť právna otázka rovnako s poukazom na § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. riešená tak, že žalovaný je vlastníkom sporných nehnuteľností, keďže ich nadobudol od vydražiteľa L. Y., na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený a L. Y. ako vydražiteľ ich nadobudol originárnym spôsobom v dobrovoľnej dražbe konanej dňa 11. januára 2007. 9.5. Vo vzťahu k nastoleným právnym otázkam podľa vyššie uvedeného dovolateľ zdôraznil viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v prejednávanej veci nálezom sp. zn. III. ÚS 448/2010. Dovolateľom citované závery ústavného súdu sú podľa jeho názoru nepochybne vyslovením záväzného právneho názoru, ktorým bol odvolací súd viazaný. Napriek uvedenému sú časti rozsudku odvolacieho súdu v rozpore s vysloveným záväzným právnym názorom ústavného súdu. 9.5.1. Poukázal pritom na množstvo iných rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa viazanosti všeobecného súdu právnym názorom ústavného súdu a uzavrel, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z., podľa ktorého platí, že samotný právny názor ústavného súdu spočíva v jeho autoritatívnom závere, ktoré právne normy majú byť v určitej veci aplikované, ako majú byť interpretované a použité a, prípadne k akému právne významnému výsledku sa má dospieť. Viazanosť právnym názorom ústavného súdu znamená predovšetkým povinnosť adresáta rešpektovať právny názor rozhodnutia ústavného súdu. 9.6. Tretiu nastolenú právnu otázku dovolateľ vymedzil s tvrdením nesprávneho právneho posúdenia, bez odkazu na konkrétne ustanovenie Civilného sporového poriadku pokiaľ ide o dovolacie dôvody a s tvrdením porušenia práva na spravodlivý proces. 9.6.1. Uviedol, že odvolací súd vylúčil dobromyseľné nadobudnutie sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalovaného a samotného žalovaného s poukazom na predmet sporu a účel, ktorému slúžia. Vôbec sa nezaoberal správaním sa žalobcu k týmto osobám v čase pred podaním žaloby; konanie žalobcu v čase pred podaním žaloby ignoroval s odôvodnením, že „takéto začaté, no neukončené a právne neuzavreté úkony nemajú žiadne právne účinky“. Podľa názoru dovolateľa odvolací súd konanie žalobcu nesprávne právne posúdil. 9.6.2. Odvolací súd mal túto otázku správne posúdiť tak, že právni predchodcovia žalovaného boli pri nadobúdaní sporných pozemkov dobromyseľní, a to práve s poukazom na to, že subjekt, ktorý predmet sporu užíval, sa sám necítil byť jeho vlastníkom. Právni predchodcovia žalovaného totiž sporné nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere vychádzajúc z údajov katastra nehnuteľností a s dôverou založenou na konaní samotného žalobcu, ním prezentovaný skutkový stav, keď niekoľko rokov rešpektoval vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného. Odvolací súd ignoroval princíp právnej istoty, nechránil vlastnícke práva žalovaného. 9.6.3. Podľa názoru žalovaného mal odvolací súd vychádzať z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne z nálezu zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, z 3. mája 2017 sp. zn. I. ÚS 151/2016 a 20. decembra 2017 sp. zn. I. ÚS 460/2017. 9.6.4. Dovolateľ poukázal na podľa neho relevantné skutočnosti, ktorými je skutočnosť, že žalobca s právnymi predchodcami žalovaného jednal ako so skutočnými vlastníkmi sporných pozemkov; právni predchodcovia žalovaného konali v dobrej viere s dôverou v určitý skutkový stav potvrdený konaním žalobcu v období dvoch rokov pred podaním žaloby; tento skutkový stav bol potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie; R. nadobudla vlastnícke právo na základe uznesenia o dedičstve, ktoré vydal súdny komisár ako štátom poverená osoba a táto listina bola zapísaná do katastra nehnuteľností; žalobca R. dvakrát navrhol odkúpenie sporných nehnuteľností; správa katastra zapísala vlastnícke právo k sporným pozemkom na R. Y.; správa katastra zapísala vlastnícke právo spoločnosti Cartes, s. r. o.; žalobca sa nedomáhal upustenia od dražby a po dražbe sa nedomáhal určenia jej neplatnosti. 9.6.5. Podľa názoru žalovaného to bol žalobca, ktorý svojím nedbanlivým a laxným prístupom spôsobil, že žiaden z právnych predchodcov žalovaného nemal dôvod pochybovať o svojej dobrej viere, že je skutočným vlastníkom sporných nehnuteľností, a že ich vlastníkom má byť niekto iný. Práve z konania žalobcu vyvstali v prejednávanej veci výnimočné okolnosti, ktoré odôvodňujú výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom a v konečnom dôsledku samotnému žalovanému. 9.6.6. V uvedenom videl žalovaný porušenie práva na spravodlivý proces. 10. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného ako neprípustné podľa § 447 písm.
9. c)a
10. f)CSP odmietol a priznal mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 10.1. Podané dovolanie považoval za neprípustné; dovolateľ iba zopakoval dôvody, ktoré uviedol vo svojom odvolaní, pričom odvolací súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil jednotlivé odvolacie námietky. 10.2. Ak dovolateľ namietal, že konajúce súdy nerešpektovali nález ústavného súdu žalobca zdôraznil, že z uvedeného nálezu okrem iného vyplynulo, že podstatným právnym problémom prejednávanej veci bolo preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností. Po rozhodnutí ústavného súdu bolo v posudzovanej veci vykonané dokazovanie práve na objasnenie a preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam. Súdy sa tak prioritne zaoberali preukazovaním vlastníctva sporných nehnuteľností; namietané nerešpektovanie nálezu ústavného súdu nie je dôvodné. 10.3. Ak dovolateľ v rámci námietky nesprávneho právneho posúdenia položil otázku, či môže súd v rámci súdneho sporu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli nadobudnuté v dobrovoľnej dražbe rozhodnúť, že vydražiteľ predmetu dražby predmet dražby nenadobudol, žalobca namietal formuláciu právnej otázky z dôvodu, že súdy nerozhodovali o tom, že vydražiteľ predmetu dražby predmet dražby nenadobudol a nie je jeho vlastníkom, ale rozhodovali o vlastníckom práve žalobcu k nehnuteľnostiam. Súdy neskúmali platnosť alebo neplatnosť dobrovoľnej dražby, tak ako boli dôvody neplatnosti dobrovoľnej dražby vymedzené ustanovením § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Neriešili otázku platnosti, resp. neplatnosti dobrovoľnej dražby, a to ani ako predbežnú otázku. Touto otázkou sa nezaoberali, nakoľko toto nie je možné riešiť v prejednávanej veci. Napokon riešenie danej otázky nebolo pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné. 10.4. Súdy nižších inštancií poukázali na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2012 sp. zn. 2MCdo/20/2011; uvedené rozhodnutie bolo podrobené ústavnému prieskumu a ústavný súd sa vecou zaoberal v uznesení z 23. januára 2014 č. k. IV. ÚS 1/2014-17. 10.5. Napokon k poslednej nastolenej právnej otázke, či boli právni predchodcovia žalovaného v dobrej viere, že sú oprávnenými vlastníkmi sporných nehnuteľností žalobca uviedol, že táto otázka nie je otázkou právnou, ale skutkovou; na jej zodpovedanie je potrebné hodnotiť vykonané dokazovanie, čo nie je prípustné v dovolacom konaní. Súd pri právnom posúdení veci rieši právne otázky a nie skutkové; dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nie je možné odôvodniť spochybnením skutkových záverov odvolacieho súdu. 11. Žalovaný v ďalšom vyjadrení zotrval na podanom dovolaní a dôvodoch v ňom uvedených. K vyjadreniu žalobcu zdôraznil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/20/2011 na prejednávanú vec nedopadá, keďže v prejednávanej veci sú pre všetky súdy konajúce v predmetnom konaní záväzné právne závery vyslovené v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 448/2010. Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky stanovuje bezvýnimočnú viazanosť právnym názorom ústavného súdu, čo znamená, že súd, ktorý vec znova prerokúva a rozhoduje, nemá inú možnosť ako upustiť od svojich vlastných právnych názorov a konštrukcií a podriadiť sa právnym názorom Ústavného súdu SR. 12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť. 13. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016). 14. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). 15. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014). 16. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03). 17. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
11. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 19. V danom prípade dovolateľ poukazom na zákonné ustanovenie (§ 421 ods. 1 písm.
12. a)CSP) a zároveň argumentačne dovolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci a definoval rozhodujúce právne otázky. Z uvedeného vyplýva, že namietal nesprávne právne posúdenie z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolacia argumentácia sa však prelína s tvrdeniami o porušení práva na spravodlivý proces; porušenie práva na spravodlivý proces je esenciálnou zložkou vady zmätočnosti, tak ako ju predpokladá § 420 písm.
13. f)CSP, ktorý vymedzuje prípustnosť dovolania v prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ v tvrdenom nerešpektovaní záverov ústavného súdu v náleze, vydanom v prejednávanej veci a zároveň vo vzťahu k hodnoteniu dobrej viery v rade prevodov a prechodov vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, v rámci ktorých posledným v rade nadobúdateľov bol práve žalovaný. Dovolací súd opätovne podotýka, že argumentácia žalovaného týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia a vady zmätočnosti sa v odôvodnení dovolania prelína, možno ju však abstrahovať a oddeliť od ostatnej argumentácie tak, že dovolacia argumentácia je pre dovolací súd a strany sporu zrejmá a zodpovedateľná. 20. Z ustanovenia § 420 písm.
14. f)CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 21. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 22. Vo vzťahu k § 420 písm.
15. f)CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
16. f)CSP, sú
17. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
18. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 23. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 24. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm.
19. f)CSP, z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ namietal skutočnosť, že: - odvolací súd nerešpektoval viazanosť právnym názorom vysloveným ústavným súdom v prejednávanej veci, konkrétne nerešpektoval závery vyplývajúce z nálezu sp. zn. III. ÚS 448/2010 a vec právne posúdil odlišne ako ústavný súd (tým sa aj prelína vada nesprávneho právneho posúdenia a vada zmätočnosti) - odvolací súd vec nesprávne právne posúdil pokiaľ dospel k záveru, že právni predchodcovia žalovaného a žalovaný neboli v dobrej viere pri nadobudnutí sporných nehnuteľností; v tomto smere ale tiež uviedol, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 25. K uvedenému dovolací súd uvádza, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné. Úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Je teda zrejmé, že jedna strana v spore musí byť vždy tou neúspešnou. Podstata dovolania a jeho dôvodov nemôže byť založená na samotnej skutočnosti neúspechu v konaní a na argumentácii, že súdy mali považovať tvrdenia neúspešnej strany za pravdivé a relevantné. 26. Dovolací súd nijako nespochybňuje tvrdenie dovolateľa o tom, že všeobecné súdy sú viazané právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky; uvedené jednoznačne vyplýva zo znenia zákona (§ 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. a rozhodovacej praxe ústavného súdu). Za všetky rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa záväznosti právneho názoru ústavného súdu dovolací súd pripomenie iba závery vyplývajúce z uznesenia ústavného súdu z 15. februára 2017 sp. zn. I. ÚS 89/2017, podľa ktorých „kasačná záväznosť rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky je prísnejšia než precedenčné pôsobenie iných rozhodnutí ústavného súdu v obdobných veciach. Kasačná záväznosť viaže všeobecný súd, ktorý vo veci konal, a to najmä v prípade, keď nedošlo k zmene právnej úpravy ani k zmene skutkových okolností a ústavný súd vo veci rozhodol meritórne a svoj právny názor jednoznačne formuloval.“ 26.1. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 448/2010 dovolateľ vyvodil nasledovné závery: A/ V rámci súdneho sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8C/258/2006, ... tento nemohol ako predbežnú otázku posudzovať platnosť, resp. neplatnosť dobrovoľnej dražby, na základe ktorej sťažovateľka nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pretože o neplatnosti dražby možno rozhodovať len v zmysle zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý v § 21 ods. 2 jednoznačne ustanovuje: „V prípade, ak boli porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby. Právo domáhať sa určenia neplatnosti dražby zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu ...“ B/ Dražba uskutočnená podľa zákona č. 527/2002 Z. z. je neplatná, ak jej neplatnosť určí súd; neplatnosť dražby pritom súd nemôže posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 21 ods. 2 uvedeného zákona, a to ani ako otázku prejudiciálnu (predbežnú). Na uplatnenie práva na určenie neplatnosti dražby je ustanovená lehota troch mesiacov odo dňa príklepu; ide o lehotu prekluzívnu a jej márnym uplynutí právo zaniká. C/ Vydražiteľom je účastník dražby, ktorému bol udelený príklep. Ak uhradil vydražiteľ cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote, prechádza na neho vlastníckeho právo alebo iné právo k predmetu dražby udelením príklepu. D/ Právny predchodca žalovaného L. Y. nadobudol predmet konania originárnym spôsobom. E/ Je nepodstatné skúmanie relevantnosti vyvlastnenia vydražených nehnuteľností zo strany právneho predchodcu žalobcu. F/ Preukázanie vlastníctva sporných nehnuteľností je prioritný právny problém, ktorý musia všeobecné súdy vyriešiť, až následne môžu pokračovať v konaní, keď bude vyriešená táto základná právna otázka. 26.2. Je pravdou, že súd prvej inštancie a odvolací súd svoje pôvodné rozhodnutia (rozsudok súdu prvej inštancie, prvý v poradí a rozsudok odvolacieho súdu, prvý v poradí) založili na skutočnosti, že riešili právnu otázku neplatnosti dražby ako otázku predbežnú (prejudiciálnu). Práve uvedené súdom nižších inštancií vytkol ústavný súd. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a ním potvrdzovaného rozhodnutia súdu prvej inštancie však nevyplýva, že by svoje rozhodnutia založili na konštatovaní, že dražba sporných nehnuteľností (určenie vlastníctva ku ktorým je predmetom sporu) je neplatná; nekonštatovali porušenie zákona o dobrovoľných dražbách a nevztiahli si na seba oprávnenie rozhodovať o platnosti (resp. neplatnosti) dražby, ktoré súdu patrí iba v prípade, ak je v zákonnej lehote oprávnenou osobou podaná žaloba o neplatnosť dražby (§ 21 zákona č. 527/2002 Z. z.). Odvolací súd (a súd prvej inštancie) svoje rozhodnutia založili na riešení právnej otázky - aplikácie zásady nemo plus iuris z dôvodu, že zistili vlastníctvo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam na základe vyvlastňovacieho procesu z roku 1977 a v nadväznosti na ustanovenia zákona o majetku obcí a nadobudnutie sporných nehnuteľností prechodom a prevodom vlastníckeho práva od nadobudnutia v dedičskom konaní, zmluvného nadobudnutia, nadobudnutia vlastníctva v dobrovoľnej dražbe a napokon zmluvného nadobudnutia. Súdy nižších inštancií v ďalšom konaní riešili otázku nemo plus iuris v kontexte kolízie ústavných hodnôt, princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Od záverov vyplývajúcich z nálezu ústavného súdu (bod 26.1. A/ a B/) sa súdy nižších inštancií neodklonili. 26.3. K bodu 26.1. C/ dovolací súd uvádza, že ide iba o citáciu § 1 písm.
20. g)a § 27 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z. z. a nie o právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze. Napokon z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by odvolací súd spochybnil tieto ustanovenia zákona, resp. ich vyložil inak ako je ich doslovné znenie. 26.4. Tvrdenie v bode 26.1. D/ nie je konštatovaním ústavného