osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
uvedeného nariadenia vlády.“ Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.). 1.
tvrdenia žalobkyne v žalobe žalovanému zaplatila z uvedenej zmluvy 855,56 eura, pričom toto jej skutkové tvrdenie žalovaný nespochybnil. Zároveň mal súd prvej inštancie za nesporné, že zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 5 Občianskeho zákonníka. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou procesnej prípustnosti žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a to aj v prípade ukončenia zmluvy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie s poukazom ustálenú na rozhodovaciu prax súdov dospel k záveru, že aj v prípade ukončenia zmluvy je žaloba o určenie neprijateľných zmluvných podmienok procesne prípustná aj v individuálnom spotrebiteľskom spore. Taktiež poukázal na účel a cieľ žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorý nepochybne spočíva v tom, že má pôsobiť ako odstrašujúci prostriedok voči dodávateľom so zámerom predchádzať nečestným zmluvným podmienkam. Následne súd prvej inštancie podrobil prieskumu žalované zmluvné podmienky v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, pričom dospel k záveru, že všetky tieto zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané, keďže boli súčasťou predtlačeného formulára zmluvy zo strany žalovaného, ktorých obsah v tejto časti žalobkyňa nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal tým, či žalované zmluvné podmienky predstavujú vyvážený vzťah medzi zmluvnými stranami a teda či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V tomto kontexte zdôraznil, že dôležité je objektívne posúdenie zmluvnej podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi, a teda rozhodujúce je to, či je objektívne spôsobilá vyvolať stav hrubej nerovnováhy bez ohľadu na pôsobenie klauzuly v skutkových okolnostiach prípadu. 1.2. Zmluvnú podmienku týkajúcu sa zmluvnej pokuty a aj pri tejto zmluvnej podmienke dospel k záveru o jej neprijateľnosti. S poukazom na § 3a ods. 1 až ods.3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uviedol, že všetky sankcie, a teda aj zmluvná pokuta aj úroky z omeškania nesmú spolu prevýšiť limit uvedený v § 3a ods. 1 tohto nariadenia. V prejednávanom prípade len výška zmluvnej pokuty bola stanovená ako spomínaný limit a nezohľadňovala výšku úrokov z omeškania ako ďalšej sankcie, na ktorý má žalovaný nárok
1, 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň súd prvej inštancie poukázal aj na problematickosť formulácie zmluvnej pokuty v predmetnej zmluve v bode 8.1 a 8.3 keďže z nich nevplýva, že zmluvná pokuta by mohla byť uplatňovaná len do výšky istiny úveru, tak ako to vyplýva z § 3a ods. 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Z takejto formulácie spomínaných bodov vyplýva možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty aj úrokov z omeškania, a to aj v tom prípade, ak zmluvná pokuta dosiahne istinu úveru. Navyše dohodu o výške zmluvnej pokuty považoval súd za neurčitú, keďže spotrebiteľ, by musel zisťovať pred každým omeškaním aká bola priemerná hodnota RPMN príslušného úveru za predchádzajúci štvrťrok v čase jeho omeškania. Zároveň uviedol, že dohodnutá zmluvná pokuta bola v predmetnom prípade neprimerane vysoká, keďže v čase uzavretia zmluvy bola priemerná hodnota RPMN 10,94 %, čiže po pripočítaní 10 % zmluvná pokuta predstavovala až 20,94 % ročne. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie
Csp/9/2023 rozsudok potvrdil a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.
1 CSP, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, a to tým, že odignoroval písomné dôkazy, ktoré mali preukázať, že žalobkyňa individuálne určila rozsah spracovávania osobných údajov prostredníctvom podpísania listiny „Udelenie súhlasu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov“ zo dňa 11.06.2017 odvolací súd uviedol, že v danom prípade predformulované vyhlásenie klienta je súhlasom, ktorý je daný pre široký okruh neurčitých subjektov, ktoré budú v zmysle tohto udelenia oprávnené spracovať jeho osobné údaje, pričom takto udelený súhlas, ako to vyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky trvá 10 rokov. Odvolací súd sa v tomto prípade zhoduje s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že v danom prípade sa skutočne jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže klient tento súhlas môže odvolať, ale najskôr až po roku od splnenia záväzku, pričom sa vyžaduje aktívne konanie spotrebiteľa vo forme písomného oznámenia. Ukladanie takýchto povinností, ako uviedol súd prvej inštancie nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Vo vzťahu k žalovaným uvádzanej listine považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že aj táto bola žalobkyni predkladaná v znení, ktoré nemohla individuálne dojednať. 2.
nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že nedošlo k naplneniu tejto odvolacej námietky. 2.7. Odvolací súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie uviedol, že táto odvolacia námietka splnená nebola. Dôvodil, že zmluvná pokuta je formulovaná v bode 8.1 zmluvy v spojení s formuláciou v bode 8.3 Zmluvy, ktorý ustanovuje, že ak výška zmluvnej pokuty dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, je klient povinný uhradiť spoločnosti v prípade omeškania úrok z omeškania. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že takto formulovaná zmluvná podmienka spôsobuje jej neprijateľnosť, a teda vedie k hrubej nevyváženosti vzťahu účastníkov v neprospech spotrebiteľa. Z takto uvedenej formulácie zmluvnej pokuty v ustanovení zmluvy nie je evidentné, či platí len do výšky pokiaľ nedosiahne výšku istiny úveru. V súvislosti s objektívnym posúdením zmluvnej podmienky je rozhodujúce, či je objektívne spôsobilá vyvolať stav hrubej nerovnováhy bez ohľadu na pôsobenie tohto ustanovenia v skutkových okolnostiach. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že takto formulované ustanovenie vo vzťahu k uplatňovaniu zmluvnej pokuty je spôsobilé privodiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Navyše, priemerná hodnota RPMN v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere dosahovala výšku 10,94, čiže po pripočítaní 10 % predstavovala zmluvná pokuta viac ako dvojnásobok, čo vzhľadom na limit uvedený v nariadení vlády SR č. 87/1995 Z. z. možno považovať, ako obchádzanie zákona, ako správne uviedol súd prvej inštancie. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný (ďalej len „dovolateľ“), prípustnosť ktorého vyvodil v zmysle § 420 písm.
jeho názoru samotná zmluvná podmienka nespĺňa základný predpoklad značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Zdôraznil, že za neprijateľné zmluvné podmienky možno označiť len ustanovenia, ktoré spôsobujú skutočne značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a aj to len za predpokladu, že sa netýkajú hlavného predmetu plnenia, alebo nie sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne, alebo neboli individuálne dojednané. V súvislosti s rozsahom spracovania osobných údajov formuloval dovolateľ ďalšiu právnu otázku: „či je možné označiť ustanovenia zmluvy za neprijateľné v prípade, ak predmet jeho úpravy (v tomto prípade spracovanie osobných údajov) dojednali zmluvné strany osobitne, individuálne, nad rámec znenia štandardného zmluvného formuláru, resp. či aj v prípade takéhoto osobitného dojednania dochádza k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán.“ Dovolateľ uviedol, že obsah, resp. znenie ustanovenia zmluvy bol vopred pripravený žalovaným, čo však nie je v zmluvných vzťahoch výnimočným javom. Zdôraznil, že žalobkyňa svojím podpisom a faktickým konaním (zaškrtnutím) potvrdila, že obsahu Zmluvy, resp. dodatku Zmluvy porozumela a prejavila vôľu byť jej ustanoveniami viazaná. Predmetné ustanovenie dodatku neobsahuje žiadne zložité, resp. zavádzajúce právne formulácie. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 6Co/291/2019, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10Co/55/2020, rozhodnutie Súdneho Dvora EÚ vo veci C-472/11. Následne dovolateľ vytýkal, že súd nemá právomoc posudzovať, či udelenie súhlasu dotknutej osoby s vytknutým obsahom predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko perfektnosť súhlasu dotknutej osoby so spracovaním osobných údajov je oprávnený riešiť výlučne Úrad na ochranu osobných údajov. Konštatoval, že všeobecnému súdu takáto právomoc neprináleží. Odvolanie súhlasu so spracovaním osobných údajov vždy bude vyžadovať aktívne konanie dotknutej osoby, bez ohľadu jej spotrebiteľského statusu. Súhlas so spracovaním osobných údajov
názoru dovolateľa nevyžadujú povinnosti vymienené konajúcimi súdmi. V tejto súvislosti namietal porušenia § 420 písm. b) CSP. 3.1. V súvislosti s druhou neprijateľnou podmienkou (zmluvnou pokutou) dovolateľ poukázal na odôvodnenie súdu prvej inštancie,
ktorého: „S poukazom na ustanovenie § 3a nariadenia vlády číslo 87/1995 Z. z. v spotrebiteľských zmluvách teda všetky sankcie, to znamená tak zmluvná pokuta ako aj úroky z omeškania, nesmú spolu prevýšiť limit uvedený v § 3a ods. 1. V tomto prípade však výška len zmluvnej pokuty bola stanovená ako spomínaný limit, respektíve jedna jeho kumulatívna časť, keďže zmluvná pokuta bola dohodnutá vo výške priemernej hodnoty RPMN navýšenej o 10 % ročne a teda nezohľadňovala výšku úrokov z omeškania ako ďalšej sankcie, na ktorý žalovaný má zákonný nárok
1, 2 Občianskeho zákonníka. V bode
článku 1 ods. 2 Smernice rady 93/13/EHS z
osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania a
uvedeného nariadenia vlády “. Žalobkyni mohla byť v prípade omeškania uložená zmluvná pokuta vo výške najviac trojnásobku úrokov z omeškania (limit stanovený v článku
nariadenia. Takýmto konaním, keď odvolací súd označil znenie nariadenia vlády za obchádzanie zákona, konal proti základnému princípu trojdelenia moci. Neaplikovanie, resp. spochybnenie správnosti platnej právnej úpravy, na ktorú pri úprave sankcií zmluva výslovne odkazuje predstavuje nesprávny procesný postup znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Žalovaný zastáva názor, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je absolútne nepreskúmateľný a zároveň nepredvídateľný, pričom aj právne závery v ňom uvedené nemožno v napadnutej časti považovať za správne. V danom prípade sa odvolací súd dopustil závažného interpretačného a judikatúrneho excesu, keď v prípade zmluvnej pokuty posúdil ustanovenie odrážajúce záväzné zákonné ustanovenie ako neprijateľné. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť. 4. K dovolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla dovolanie odmietnuť, resp. zamietnuť. 5. Dovolateľ vzal dovolanie v časti späť, ktorými sa dovolával nápravy vo vzťahu k zmluvnej podmienke uvedenej v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, č. 7069804783, zo dňa 11.06.2017, v časti vyhlásenie klienta, spravujúcej spracovanie osobných údajov žalobkyne. 6.
7. So zreteľom na právne účinný dispozitívny úkon žalovaného, ktorým vzal podané dovolanie vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, týkajúcej sa spracovania osobných údajov žalobkyne späť, dovolacie konanie
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 11. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 12. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 13. Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú (v tomto prípade) žalovanou, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. 21.1.
2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., za sankcie
odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. 21.2.
3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ak sankcie
odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania
tohto nariadenia vlády.
osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, pričom nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
uvedeného nariadenia vlády. bod
osobitného predpisu pred vznikom omeškania navýšenej o 10 percentuálnych bodov ročne, avšak súčasne nepresahujúcej trojnásobok úrokov z omeškania
uvedeného nariadenia vlády. Ak táto zmluvná pokuta dosiahla výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (výšku istiny úveru), v ďalšom vznikla žalobkyni v prípade omeškania s úhradou jednotlivých splátok povinnosť platiť už len úrok z omeškania, vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov. 23.2. Ustanovenie § 3a vl. nariadenia č. 87/1995 Z. z. upravuje najvyššiu prípustnú výšku sankcií za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (a to komplexne ako najvyššie prípustnú výšku všetkých do úvahy prichádzajúcich sankcií spoločne, medzi ktoré radí „úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov“- §3a ods. 2) s tým, že výška týchto sankcií v súhrne (spolu) nesmie prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmie prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
nariadenia vlády, a ak tieto sankcie dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (istinu úveru), následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov už nesmú prevýšiť úroky z omeškania
tohto nariadenia vlády. 23.3. Čl. 8.1 a 8.3 zmluvy o spotrebiteľskom úvere pripúšťajú v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov len dve sankcie, a to zmluvnú pokutu (bod 8.1.) - do času, kým táto dosiahne výšku istiny úveru a úrok z omeškania (bod 8.3.) - od času, kedy zmluvná pokuta (ako prioritne jediný sankčný nárok spojený s omeškaním spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver), dosiahla výšku úverovej istiny. Inak povedané, uvedené články spotrebiteľskej zmluvy, v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úverových splátok, umožňujú žalovanému domáhať sa zaplatenia len jedinej sankcie, a to zmluvnej pokuty [ktorej výška dosahuje maximálny prípustný limit pre sankcie uplatňované s omeškaním
1 - teda žalovaný má síce v takomto prípade nárok len na jednu sankciu (zmluvnú pokutu), avšak v maximálnej výške (t. j. pri takomto dojednaní výšky zmluvnej pokuty je zároveň vylúčené uplatňovať prípadný iný, ďalší sankčný nárok, nakoľko tento by spolu s dojednanou zmluvnou pokutou prevýšil najvyššie prípustný limit
1)], a to až do doby kým táto nedosiahne výšku istinu úveru. Až keď zmluvná pokuta dosiahne výšku úverovej istiny, vzniká žalovanému nárok už len na úrok z omeškania vo výške
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (z čoho potom takisto súčasne vyplýva, že iný druh sankcie si už uplatňovať nemôže, nakoľko by tým presiahol výšku úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády. Inými slovami tiež povedané, žalovanému (v prípade omeškania žalobkyne so splácaním úveru) vzniká len nárok na zmluvnú pokutu, a to len do času, kým jej výška nedosiahne výšku úverovej istiny (a keďže výška dohodnutej zmluvnej pokuty je určená v maximálne prípustnej miere výšky sankcii - §3a ods. 1, je zároveň zrejmé, že žalovanému do tohto času nárok na prípadnú inú sankciu vzniknúť ani nemôže). Ak zmluvná pokuta dosiahne výšku istiny úveru, žalovanému vzniká už len právo na úrok z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov (z čoho rovnako vyplýva, že iný sankčný nárok (a teda ani zmluvnú pokutu) už uplatňovať nemôže, nakoľko (keďže úrok z omeškania bol takisto určený v maximálne prípustnej výške
3) by uplatňovaním prípadného iného, ďalšieho sankčného nároku túto maximálnu prípustnú výšku sankčných nárokov
3 presiahol. Nemožno sa preto stotožniť s konštatovaním odvolacieho (ani prvoinštančného) súdu, že „ Z uvedenej formulácie zmluvnej pokuty v ustanovení zmluvy nie je evidentné, či platí len do výšky pokiaľ nedosiahne výšku istiny úveru“, keďže táto skutočnosť je zrejmá už len z toho, že ak zmluvná pokuta dosiahne výšku istinu úveru, platí bod 8.3., z ktorého je potom zrejmé, že žalovaný má v ďalšom už len nárok na úrok z omeškania, pričom z formulácie jeho výšky je súčasne zrejmé, že popri tomto úroku z omeškania (dohodnutého v maximálnom limite
3) už požadovanie iného sankčného nároku (teda ani zmluvnej pokuty) možné nie je. Ak by si žalovaný naďalej uplatňoval zmluvnú pokutu aj po tom, čo jej výška dosiahla výšku úverovej istiny a popri tom by si uplatňoval aj úrok z omeškania (dohodnutý v bode 8.3.), konal by nielen v rozpore s bodom 8.3 samotnej zmluvy, ale aj s § 3a ods. 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (a takýto nárok by mu nebolo možné ani priznať - a to pre priamy rozpor s vládnym nariadením č. 87/1995 Z. z. a to aj bez potreby vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky). Súdy nižších inštancií de facto neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky nevyvodzovali ani tak z toho, že by bola formulovaná v rozpore s uvedeným vládnym nariadením, ale skôr z tohto pohľadu, že nebola formulovaná dostatočne výrazne doplnením slovného spojenia, že „zmluvná pokuta sa uplatňuje len do doby, kým jej výška dosiahne výšku úverovej istiny“. Je síce potom pravdou, že takúto výslovnú konštatáciu zmluva nepoužíva, avšak v kontexte znenia bodov 8.1 a 8.3 zmluvy (najmä so zohľadnením dohodnutej výšky zmluvnej pokuty
bodu 8.1, ako aj dohodnutej výšky úroku z omeškania
bodu 8.3) musí byť každému zrejmé, že žalovaný je oprávnený si uplatňovať zmluvnú pokutu len do doby, kým jej výška nedosiahne výšku istiny úveru a zároveň, že do tejto doby je zmluvná pokuta jedinou dohodnutou sankciou za omeškanie spotrebiteľa so splácaním úveru. Rovnako je z tohto kontextu zrejmé, že k uplatneniu úroku z omeškania môže žalovaný pristúpiť až potom, čo zmluvná pokuta dosiahla výšku istiny úveru, a že po tomto čase, je zase jedinou sankciou za omeškanie so splácaním úveru už len úrok z omeškania. Dovolací súd preto nesúhlasí s názorom súdov nižších inštancií (resp. ich závery považuje za nedostatočne odôvodnené), že „V danom prípade z formulácie bodu 8. 1 aj v kontexte s bodom 8. 3 vyplýva možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty aj úrokov z omeškania a to aj v prípade, ak zmluvná pokuta dosiahne istinu úveru, keďže ustanovenie o zmluvnej pokute nie je formulované tak, že platí len do doby pokiaľ zmluvná pokuta nedosiahne istinu úveru“. Ani samotná skutočnosť, že zmluvná pokuta bola dohodnutá v maximálnej výške sankcií, prípustnej
1, nemôže spôsobiť jej neprijateľnosť, keďže táto je v posudzovanej veci jediným dohodnutým sankčným nárokom
1, na ktorý žalovanému vznikol nárok (do času dosiahnutia výšky istiny úveru) - je potom jedno, či by si žalovaný dohodol viac sankčných nárokov, ktorých výška by bola nižšia, avšak v súhrne by dosahovala limit
1, alebo si dohodol iba jeden takýto sankčný nárok v uvedenom limite. 23.4. Neobstojí ani názor súdov nižších inštancií (resp. tento nie je dostatočne odôvodnený), že „formulácia dohody o výške zmluvnej pokuty je problematická vzhľadom na jej neurčitosť, keďže spotrebiteľ, aby sa dopracoval k výške zmluvnej pokuty musel by zisťovať pred každým omeškaním, aká bola priemerná hodnota RPMN príslušného úveru za predchádzajúci štvrťrok v čase jeho omeškania, pričom táto výška priemernej hodnoty RPMN sa mení každý štvrťrok a dostať sa k daným informáciám aj pre priemerného spotrebiteľa je náročné“, nakoľko s takýmto pojmom „pracuje“ aj samotné nariadenie č. 87/1995 Z. z.. Ak potom samotné nariadenie vlády vo svojom ustanovení §3a ods. 1 používa pojem „priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnená
osobitného predpisu pred vznikom omeškania“, pričom toto ustanovenie bolo prijaté práve za účelom ochrany spotrebiteľov (v nadväznosti na § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka
ktorého „ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis“), nemožno ho označiť za neurčité. Pri výklade zaujatom súdmi nižších inštancií by potom za neurčité bolo potrebné v tomto smere považovať aj samotné ustanovenie §3a ods. 1 cit. vládneho nariadenia. 23.5. Dovolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením súdov o tom, že „nakoľko v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola priemerná hodnota RPMN 10,94 %, takže po pripočítaní 10 %, zmluvná pokuta predstavovala až 20,94 % ročne a vzhľadom na limit trojnásobku úrokov z omeškania činila 15 % ročne, je uvedené možno vnímať aj ako obchádzanie zákona, keďže sankčné úroky sú podstatne nižšie ako dohodnutá zmluvná pokuta, aj keď je nepochybné, že nie je vylúčené uplatnenie oboch týchto sankčných inštitútov popri sebe, ale rozhodujúce je to, aby boli v primeranej výške“. Ustanovenie § 3a ods. 1, 2 nariadenia č. 87/1995 Z. z. umožňuje uplatňovať v prípade omeškania spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (ak bolo predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi), sankcie a to tak úroky z omeškania, zmluvné pokuty ako aj akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (§ 3a ods. 2). Je teda zrejmé, že popri sebe bolo možné dohodnúť viaceré takéto sankcie, avšak s tým, že tieto nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády. Keďže v danom prípade si žalovaný uplatňoval len jednu sankciu (zmluvnú pokutu), ktorá neprevyšovala uvedený limit (prípadné iné sankcie pre omeškanie žalobkyne so splácaním úveru dohodnuté neboli a vzhľadom na dohodnutú výšku zmluvnej pokuty dohodnuté byť ani nemohli), bolo irelevantné, že prípadné sankčné úroky z omeškania (ktoré však dohodnuté do doby, kým zmluvná pokuta nedosiahla výšku istiny úveru, neboli) by boli nižšie (inak povedané, žalovaný si mohol so žalobkyňou dohodnúť aj kombináciu sankčných nárokov, pričom je zrejmé, že v takomto prípade by musela byť zmluvná pokuta dohodnutá v nižšej výške, nakoľko by spolu s prípadným iným sankčným nárokom, nemohli prekročiť tento limit). Keďže si strany dohodli len jednu sankciu (a to zmluvnú pokutu), táto mohla byť dohodnutá aj vo výške maximálneho limitu pre takéto sankcie. Z ustanovenia §3a ods. 1 je totiž podstatným len to, aby sankcie pre žalobkyňu (v prípade jej omeškania so splácaním úveru) neprevyšovali „priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú
osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne“ a súčasne neprevyšovali „trojnásobok úrokov z omeškania
tohto nariadenia vlády“, a nie to, či bola dohodnutá iba jedna takáto sankcia, alebo kombinácia viacerých sankcií (podstatným bolo, aby žalobkyňa neplatila za svoje omeškanie viac ako pripúšťalo vl. nariadenie v §3a ods. 1). Cit. vl. nariadenie nikde neupravuje požiadavku, aby bola zmluvná pokuta dohodnutá v nižšej výške než úroky z omeškania, ale iba to, aby sankcie
2 či už v súhrne alebo jednotlivo, nepresiahli najvyššie prípustný limit (maximálnu výšku) uvedený v §3a ods. 1. Ak v danom prípade potom nebol tento limit prekročený, nemožno hovoriť o neprimeranej výške zmluvnej pokuty (jej maximálna výška bola stanovená práve s ohľadom na to, že iný sankčný nárok pre omeškanie žalobkyne so splácaním úveru dohodnutý nebol - a teda ak sa aj jej samotná výška javí vyššia než je bežné, stále bola dohodnutá v limite
1). Následky nesplácania úveru rovnako potom mohli byť dohodnuté aj tak, že by výška zmluvnej pokuty bola síce nižšia, avšak súčasne by bol dohodnutý aj ďalší sankčný nárok, a tieto by spolu dosahovali limit
1). Žalovaný si však so žalobkyňou dohodli len jednu sankciu (zmluvnú pokutu) a jej výšku v limite
1, hoci v najvyššej prípustnej výške. 23.6. V danom prípade tak nejde ani tak o druh sankcie, ani dobu, po ktorú sa uplatňujú, príp. ani o to, z akého základu sa počítajú, ale podstatným je len to, aby súhrnná výška uplatnených sankcií (§3a ods. 2) nepresiahla hodnotu
1 nariadenia č. 87/1995 Z. z. - a práve možnosť presiahnutia/nepresiahnutia tejto hodnoty je to rozhodujúce pre vyhodnotenie, či išlo alebo nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Nie je teda rozhodujúce, či by mal žalovaný právo (v prípade omeškania žalobkyne so splácaním úveru) na jednu, dve alebo viac sankcií, ani to, z akého základu by sa tieto počítali, podstatným bolo iba to, aby ich súhrnné vyčíslenie (konečná suma určená pre spotrebiteľa na jej zaplatenie titulom omeškania) neprevýšilo hodnotu RPMN o 10% a zároveň neprevýšilo trojnásobok úrokov z omeškania (t. j. trojnásobok základnej úrokovej sadzby ECB zvýšenej o 5 %). Ak takto dohodnutá výška týchto sankcií (určených na zaplatenie) dosiahla hodnotu istiny úveru, žalovanému v ďalšom mohol vzniknúť už len nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške. V danej veci si strany v zmluve v súvislosti s omeškaním žalobkyne so splácaním úveru dohodli len jednu z možných sankcií (a to zmluvnú pokutu), ktorej výška neprekračovala limit
1 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (bod 8.1.), a zároveň bolo dohodnuté, že potom, čo táto zmluvná pokuta dosiahne výšku poskytnutých peňažných prostriedkov (istinu úveru), následnou sankciou za omeškanie žalobkyne so splácaním peňažných prostriedkov, bude už len úrok z omeškania vo výške neprevyšujúcej úroky z omeškania
tohto nariadenia vlády (8.3.).
1 nariadenia č. 87/1995 Z. z.). Na uvedenom nič nemení ani to, že samotná skutočnosť, že žalovaný má nárok na zmluvnú pokutu len do času, kým jej výška nepresiahne výšku istiny úveru, takto nebola expresis verbis v čl. 8.1. výslovne uvedená (možno ju však dovodiť z čl. 8.3 zmluvy). Rovnako nie je zrejmé, aký limit (pri dohodnutej výške zmluvnej pokuty) uvedený v nariadení vlády č. 87/1995 Z. z. mal byť prekročený (a teda mal obchádzať zákon), keďže výška dohodnutej zmluvnej pokuty rešpektovala limit stanovený v § 3a ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (naviac relevantným nebol ani poukaz odvolacieho súdu na priemernú RPMN v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko pre maximálnu výšku limitu uplatnených sankcií bola smerodajná priemerná hodnota RPMN naposledy zverejnená pred vznikom omeškania, a nie v čase uzatvorenia zmluvy, z dôvodu ktorého je potom tento záver aj nepreskúmateľným).
názoru dovolacieho súdu závery odvolacieho súdu okrem toho, že vykazujú znaky arbitrárnosti, pôsobia pomerne zmätočne a vnútorne rozporne. 25. Dovolací súd poznamenáva, že výkladom proti doslovnému jazykovému zneniu zákona a na jeho základe rozhodovaním contra legem nevyhnutne dochádza k intenzívnemu zásahu do jedného zo základných princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty. Rozhodovať takto nie je možné nikdy v prípade, pokiaľ sa aplikuje jasný, jednoznačný a zjavne úplný text zákona, resp. právnej normy obsiahnutej v zákone, pričom vzhľadom na všetky okolnosti niet pochýb o úmysle zákonodarcu na takej úprave právnych vzťahov; čo platí práve pre daný prípad. V ustanovení § 3a vládneho nariadenia č. 87/1995 Z. z. bolo zavedené generálne pravidlo, pod
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.