ktorého žalobe napriek existencii nezákonných rozhodnutí, za ktoré nesie zodpovednosť štát (I. rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - ďalej tiež len „MS SR" - č. 4562/2006-51 z 16. augusta 2006, ktorým došlo k potvrdeniu rozhodnutia MS SR, Sekcie civilného práva, odboru občianskeho a správneho práva z 8. júna 2006 o uložení žalobcovi
ktorej odmena znalca a náhrada výdavkov (vecných nákladov) nemôže predstavovať ušlý zisk, ktorým môže byť len čistý zisk (základom pre výpočet ktorého má byť zdaniteľný príjem po odpočítaní všetkých potrebných vynaložených nákladov), nie však za posledných 5 rokov (ako to urobil žalobca).
neho (odvolacieho súdu) pre zodpovedanie základnej otázky dôvodnosti výšky nároku pri určení výšky náhrady ušlého zisku bolo treba vychádzať z priemerného príjmu žalobcu za znaleckú činnosť v období kalendárneho roka pred jeho vyčiarknutím zo zoznamu roku 2005, výška ušlého zisku je daná rozdielom medzi celkovým príjmom a nákladmi potrebnými na jeho dosiahnutie a ak z peňažného denníka žalobcu za rok 2005 bolo zistené dosiahnutie ním odmeny 217.622,40 Sk a výška náhrady výdavkov 41.494,80 Sk, priemerný mesačný príjem činil 18.135,20 Sk (217.622,40 : 12), teda 601,98 eura a po vynásobení príslušným počtom mesiacov, resp. ich alikvotných častí, počas ktorých bolo žalobcovi znemožnené vykonávanie činnosti znalca, sumu prisúdenú zmeňujúcim výrokom jeho rozsudku (ku ktorej patrili i úroky z omeškania v sadzbe a za obdobie
žaloby). 3. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu len čo do zmeňujúceho výroku vo veci samej a v časti trov konania podala dovolanie žalovaná (ďalej tiež „dovolateľka") s návrhom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti a vrátenie veci (v rozsahu zrušenia) na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
nej vyplýva z ustanovenia § 420 písm. f) CSP a vytýkanú vadu tzv. zmätočnosti
dovolateľky založili jednak „hrubá arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a flagrantný rozpor záverov prijatých odvolacím súdom v prisudzujúcej časti s obsahom spisu a s vykonanými dôkazmi a to konkrétne pri určení výšky žalobcovi priznanej peňažnej sumy predstavujúcej ušlý zisk", „nepreskúmateľnosť rozsudku vo vzťahu k zásadnej procesnej obrane žalovanej vznesenej už v jej vyjadrení k žalobe ako prvom úkone v konaní a to v otázke nutnosti zohľadnenia daňového a odvodového zaťaženia vo vzťahu k potenciálnemu príjmu žalobcu pri vyhodnocovaní vzniku a výšky ušlého zisku" a (do tretice) opretie odvolacím súdom jeho rozsudku i o takú úpravu, ktorú súd prvej inštancie nepoužil a odvolací súd na jej použitie postupom
bez jeho riadnej zákonnej citácie a poukazu na jeho konkrétne ustanovenie, z ktorého pri svojom rozhodnutí vychádzal".
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú potom vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 alebo § 421 CSP. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pri dovolaní prípustnom
zmätočnostná vada (§ 431 ods. 1 CSP) a dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 9. U tzv. zmätočnostných vád väčšinová rozhodovacia prax dovolacieho súdu kladie medzi prípustnosť a dôvodnosť dovolania znamienko rovnosti, teda nielen za prípustné, ale aj za dôvodné považuje každé dovolanie, v ktorom je opodstatnene vytýkané zaťaženie konania pred odvolacím súdom (a prípadne i pred súdom prvej inštancie) namietanou zmätočnostnou vadou (tu s prakticky jediným možným výsledkom dovolacieho konania v podobe kasačného uznesenia najvyššieho súdu, ak ide o takýto prípad) a toto platí aj naopak (čím treba rozumieť, že ak sa vada tzv. zmätočnosti vytýka dovolaním nedôvodne, alebo - inak povedané - jej tu
názoru dovolacieho súdu niet, dovolanie nie je len nedôvodným, ale aj neprípustným a ako také musí byť odmietnuté). 10.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písmeno f) ustanovenia). 11. Z hľadiska prípustnosti dovolania
práve odcitovaného ustanovenia CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil tzv. zmätočnostnej vady v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (v tejto súvislosti porovnaj napríklad 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017 a 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v tomto prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľky, že v konaní došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti. 12. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným" postupom súdu s následkom v podobe znemožnenia strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to v takej miere (intenzite), pri ktorej je už namieste konštatovanie porušenia (nerešpektovania) práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup" bol pritom vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R/129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. 13.
CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 14.
1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
odseku 2 rovnakého ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Napokon
odseku 3 tu citovaného ustanovenia sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a rovnako sa musí vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). 15.
CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 16.
2 CSP v odôvodnení rozsudku súd (prvej inštancie) uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 17. Zo súboru zhora citovaných ustanovení potom bolo treba
dovolacieho súdu vyvodiť nižšie uvedené závery. 18. Záujem odvolacieho súdu na použití právnej úpravy nepoužitej pred ním aj súdom prvej inštancie (nerozhodno pritom, z akého dôvodu takáto úprava nebola použitá) musí byť sprevádzaný poskytnutím stranám sporu možnosti argumentovať (a to ešte pred rozhodnutím v druhej, spravidla rozhodujúcej inštancii) aj v smere relevancie takejto úpravy. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež záver, v zmysle ktorého odvolací súd v rámci plnenia si povinnosti
2 OSP) nemá povinnosť ustanovenie (a-)
neho významné a v skoršom konaní nepoužité zasadiť i do príslušného vecného kontextu, teda stranám oznámiť, či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný prípad; z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu prekvapivosť je však nevyhnutné eliminovať prinajmenšom za pomoci výpočtu súdom prvej inštancie nepoužitých a
odvolacieho súdu významných ustanovení právnych predpisov alebo ich citácie. Od odvolacieho súdu sa teda nevyžaduje obrazné „odkrytie kariet" tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne), aké je
neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce právne posúdenie veci (3Cdo/9/2018). Takáto úprava má svoju logiku i preto, že aj súd prvej inštancie má povinnosť uviesť len predbežné právne posúdenie veci a je zjavne najmä vecou kvality, ucelenosti a objektívnej uspokojivosti prípadnej následnej oponentúry voči takémuto právnemu posúdeniu, či ju súd bude pri konečnom rozhodovaní akceptovať (a od predbežného právneho názoru ustúpi) alebo si naopak svoj názor podrží (v tomto prípade s uzrozumením o logickom dôsledku takéhoto jeho počínania v podobe odvolania strany, ktorej argumentáciu neprijal). Výzva odvolacieho súdu stranám
CSP pritom nie je len prostriedkom k zamedzeniu prekvapivým rozhodnutiam, ale odvolaciemu súdu po urobení si ním predbežného záveru o dostatku skutkových zistení pre konečné rozhodnutie a o správnosti (resp. nesprávnosti či najpresnejšie neúplnosti) právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie slúži aj ako nástroj na zistenie správnosti (úplnosti) právneho nazerania na posudzovaný problém ním samotným (tým, že je tu možnosť strán sporu upozorniť ešte i na ďalšie než výzvou naznačené právne súvislosti posudzovania veci), ako aj na poskytnutie stranám v odvolacom konaní možnosti ešte ostatný raz argumentovať tiež skutkovo (tým, že v závislosti na celkom alebo čiastočne odchylnom právnom nazeraní na problém dôjde aj k upozorneniu na prípadné medzery v skutkových zisteniach, v tomto prípade však so zreteľom k úprave odvolacieho konania i s preukázaním skoršej nemožnosti prípadné dôkazy navrhnúť už v konaní pred súdom prvej inštancie - tu porovnaj taktiež body 18. a 19. nateraz ostatného zmieneného rozhodnutia). 19. Ak odvolací súd napriek možnosti obmedzenia sa pri potvrdení rozhodnutia súdu prvej inštancie na skrátené odôvodnenie svojho rozhodnutia (
2 CSP) má aj v takomto prípade povinnosť reagovať na podstatné vyjadrenia strán prednesené na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevyporiadal už takýto súd, i na podstatné tvrdenia uvedené v odvolaní (
3 CSP), korektnou interpretáciou nepochybne strohejšej úpravy v prípade zmeňujúcich rozhodnutí odvolacieho súdu i za použitia argumentu právnej logiky „a minori ad maius" (od menšieho k väčšiemu) treba dospieť k záveru o existencii povinností plynúcich z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP aj tam, kde podstatou argumentácie odvolacieho súdu bude praktická negácia právnych a môžbyť i skutkových záverov súdu prvej inštancie. Takto treba na problém obsahu odôvodnenia zmeňujúceho rozsudku odvolacieho súdu nazerať ako preto, že výsledkom konania v rozhodujúcej inštancii je tu spravidla praktický významový protiklad preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie a tomu musí zodpovedať i argumentačná výbava rozhodnutia odvolacieho súdu (spôsobilá učiniť zadosť aspoň nárokom kladeným na rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo je z pohľadu položenia argumentov oboch nižších súdov na obrazné misky váh absolútne minimum), tak aj preto, že práve odlišný spôsob uchopenia problému odvolacím súdom na jednej a súdom prvej inštancie na druhej strane môže z tvrdení či prednesov v prvej inštancii takpovediac upozadených (pre názor o ich menšom význame či úplnej bezvýznamnosti) urobiť tvrdenia alebo prednesy so zásadným významom a napokon z pohľadu zachovania práva na spravodlivý proces oboch strán sporu sa nepôjde obmedziť len na tvrdenia uvedené v odvolaní, ak strana úspešná v prvej inštancii subjektívne oprávnenie na podanie odvolania nemala a s neexistenciou oprávnenia, o ktorom je tu reč, by mala prísť tiež o oprávnenie poukazovať na tie aspekty, ktoré z pohľadu konečného výsledku konania nejde ponechať bez povšimnutia. 20. Pri riadení sa takýmito úvahami potom prisvedčiť bolo treba žalovanej ako v tom, že odvolací súd pred rozhodnutím vyznievajúcim (v napadnutých výrokoch) v jej neprospech, založenom i na úprave zo zákona o sociálnom poistení, neurobil súčasťou výzvy
CSP aj napokon použité ustanovenie (-a) takéhoto zákona (ktorej povinnosti sa nešlo zbaviť tým, že ani odôvodnenie rozsudku nebude obsahovať citáciu či aspoň poukaz na konkrétne ustanovenie - tak ako sa to stalo aj v tomto konkrétnom prípade bez ohľadu na to, ktoré ustanovenie zákona mal odvolací súd na mysli), tak i v tom, že odôvodnenie jeho rozsudku v časti viažúcej sa k jeho zmeňujúcemu výroku vo veci samej neposkytlo žiadnu odpoveď na špecifický argument neskoršej dovolateľky o potrebe zohľadnenia (pri výpočte žalobcovho ušlého zisku) aj daňového a odvodového zaťaženia, štandardne príjem z odmeny znižujúceho (odhliadnuc na tomto mieste od toho, že odvolací súd nevysvetlil ani to, akú úlohu a či vôbec nejakú pri ustálení ním príjmu žalobcu z odmeny v roku 2005 mala zohrávať ďalšia rozhodne nie až tak zanedbateľná suma 41.494,80 Sk, reprezentujúca náhradu výdavkov - tu rozumej, či ju bolo namieste od sumy odmeny odpočítať alebo naopak pripočítať či dokonca ponechať celkom bez povšimnutia a prečo). 21. Dovolací súd tak ani nemal inú možnosť, než konštatovať, že žalovaná zaťaženie konania pred odvolacím súdom vytýkanou vadou tzv. zmätočnosti
f) CSP namietala (a to hneď z dvoch dovolaním uvádzaných dôvodov) opodstatnene. Pretože v rámci písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu nedošlo k zaujatiu stanoviska k otázkam urobeným už súčasťou vyjadrenia žalovanej k žalobe, vo vzťahu ku ktorým sa aj súd prvej inštancie obmedzil len na paušálne odmietnutie žalobcom zvoleného prístupu k výpočtu ním požadovanej náhrady a odvolací súd pochybil tiež nezakomponovaním do výzvy
CSP aj neskôr použitej úpravy zo zákona o sociálnom poistení a následným len všeobecným odkazom na takú úpravu bez jej citácie a výkladu, dovolanie bolo treba považovať nielen za prípustné, ale v súlade s taktiež už vyššie priblíženou konštrukciou právnej úpravy dovolaní pre zmätočnosť i za dôvodné. Každá zo spomenutých vád je totiž tak závažným nedostatkom rozhodnutia (a zásahu do procesných práv strany sporu), ktorého miera (intenzita) zakladá (až) porušenie práva na spravodlivý súdny proces. 22. Preto bolo
1 a § 450 CSP i v spojení s § 439 písm. a/ rovnakého zákona rozhodnuté spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.
miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou" (m. m. 3Cdo/513/2014). ,,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti"(4MCdo/23/2008).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.