← Slovensko

určenie vlastníckeho práva a o vydanie bezdôvod. obohatenia

Obsah (9)§ 255§ 396§ 257§ 438§ 61§ 63§ 429§ 420§ 431

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/93/2023 Identifikačné číslo spisu: 8104131662 Dátum vydania rozhodnutia: 20.08.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

názoru súdu prvej inštancie nemohlo prejsť vlastníctvo k pozemkom urbárskych gazdov obce Šváby na základe rozhodnutí Finančného odboru Okresného národného výboru v Prešove č. Fin RP 348/1968 H z

  1. novembra 1968, č. Fin RP 425/70 H z
  2. januára 1970 a č. Fin RP 425/70 H z
  3. mája 1970 (nehnuteľnosti uvedené v bode 1.1 pod písmenom a/) do správy štátnych majetkov v Prešove, resp. hospodárskeho kombinátu mesta Prešov, pretože československý štát nebol vlastníkom týchto pozemkov. Žalobcovia preukázali, že v obci Šváby nikdy družstvo založené nebolo. Táto skutočnosť vyplynula aj z listinných dôkazov. Nebola tak splnená zákonná podmienka, že tento majetok prechádza z JRD na štát. Taktiež nebola splnená ani druhá zákonná podmienka

zákona č. 81/1949 Zb., že do vlastníctva JRD sa mohli previesť len pasienky, keď v danom prípade boli do majetku štátu prevedené aj role. Vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému hospodáreniu zostalo zachované. Z vykonaného dokazovania navyše vyplynulo, že predmetné rozhodnutia sú v rozpore aj s vtedy platnou právnou úpravou a sú nezákonné. Základným predpokladom nadobudnutia vlastníctva je právomoc štátneho orgánu; týmto štátnym orgánom nebol

názoru súdu prvej inštancie v predmetnom období Finančný odbor ONV Prešov, ktorý nemal právomoc rozhodovať o zániku vlastníckeho práva bývalých urbárskych gazdov obce Šváby. 1.

  1. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že aktívna legitimácia v posudzovanej veci, pokiaľ ide o pozemky patriace urbárskym gazdom, vychádza z hlasovacieho zoznamu, z menného zoznamu podielnikov a im prislúchajúcej výšky podielov, ktorý bol schválený na riadnom valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva dňa
  2. februára
  3. Urbárski gazdovia obce Šváby mali za povinnosť pretvoriť sa na spoločenstvo za účelom správy vecí vyplývajúcich zo spolumajiteľstva. Právni predchodcovia žalobcov sa

zákonného článku X/1913 pretvorili v roku 1944 na spoločenstvo s názvom Pasienkové spoločenstvo vo Šváboch. Po zániku pasienkového spoločenstva na základe zákona č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len ,,zákon č. 181/1995 Z. z.“) sa podielnici Pasienkového spoločenstva vo Šváboch združili do spoločenstva bez právnej subjektivity s názvom Urbár Šváby. Urbár Šváby ako pozemkové spoločenstvo zriadené

zákona č. 181/1995 Z. z. je obnoveným spoločenstvom vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti. Zo žalobcami predloženej notárskej zápisnice č. N 602/98, Nz 114/99 z

  1. marca 1999 vyplynulo, že štatutárny zástupca Pozemkového spoločenstva Urbár Šváby požiadal o osvedčenie jeho vyhlásenia o mennom zozname podielnikov a o výške podielov s tým, že k uvedenému osvedčeniu došlo na valnom zhromaždení dňa
  2. septembra
  3. Žalobcovia predložili súdu hlasovací zoznam podielnikov Pasienkového spoločenstva vo Šváboch v súlade so zápisom ku dňu
  4. apríla 1994 a ku dňu
  5. septembra
  6. Žalobcovia predložili súdu listiny, dedičské rozhodnutia a kúpne zmluvy, ktorými preukázali kontinuitu medzi podielnikmi zapísanými v hlasovacom zozname z roku 1944 a podielnikmi, ktorí boli zapísaní v zozname podielnikov, ktorých zoznam bol následne odsúhlasený na riadnom valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva, ktoré sa konalo
  7. februára 1995 a definitívne na mimoriadnom valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva, ktoré sa konalo dňa
  8. septembra
  9. Predloženými dedičskými rozhodnutiami a kúpnymi zmluvami žalobcovia preukázali, že sa v nich nikdy neuvádzal aj užívací spoluvlastnícky podiel na Pasienkovom spoločenstve vo Šváboch a platilo, že ten, kto zdedil alebo odkúpil pozemky mimo spoločných nedielnych pozemkov patriacich pasienkovému spoločenstvu, nadobudol aj užívací podiel na Pasienkovom spoločenstve vo Šváboch. Predložené rozhodnutie a kúpne zmluvy

súdu prvej inštancie preukazovali právne nástupníctvo podielnikov Pasienkového spoločenstva vo Šváboch. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že ani žalobcovia ani ich právni predchodcovia ako podielnici pôvodného Pasienkového spoločenstva vo Šváboch si nemuseli a ani nemohli uplatniť reštitučný nárok, keďže majetok je v súlade so zákonom stále v ich vlastníctve. 1.

  1. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia z
  2. septembra 1969 č. 5942/1968 (nehnuteľnosti uvedené v bode 1.1 pod písmenom b/) súd prvej inštancie uviedol, že nemal za preukázané doručenie vyvlastňovacieho rozhodnutia všetkým účastníkom správneho konania. Správny orgán konal s osobami, ktoré boli v čase doručovania vyvlastňovacieho rozhodnutia mŕtve, čo vyplynulo z predložených úmrtných listov, pričom v spore nebolo preukázané, že by príslušný správny orgán konal s dedičmi po týchto nebohých osobách.

právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania správneho orgánu rozhodnutie, ktoré nebolo oznámené hoci aj jednému z účastníkov správneho konania, nenadobudlo právoplatnosť a účinnosť, hoci ostatní účastníci boli v dobrej viere o tom, že rozhodnutie právoplatnosť nadobudlo a správny orgán túto skutočnosť na rozhodnutí vyznačil. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z

  1. augusta 2010 sp. zn. III. ÚS 279/2010, ako aj rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 127/2010 a III. ÚS 148/
  2. Súd prvej inštancie nemal preukázané ani vyplatenie finančných prostriedkov žalobcom titulom vyvlastnenia. Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že Mestský národný výbor v Prešove sa snažil zapísať vlastnícke právo na list vlastníctva, ale neúspešne. Nehnuteľnosti boli zapísané stále na pôvodných vlastníkoch. Ak by príslušný správny orgán mal za preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre zmenu zápisu, správa katastra by nemala dôvod nehnuteľnosti nezapísať v prospech mesta Prešov. MNV Prešov požiadal o zápis nehnuteľností na československý štát až tri roky po zrušení Pionierskej železnice, pre ktorú sa vyvlastňovanie realizovalo. Vyvlastňovacie rozhodnutie, ktorým mali byť vyvlastnené pozemky za účelom majetkovoprávneho vysporiadania Pionierskej železnice, bolo vydané v čase, kedy už Pionierska železnica neexistovala. Súd prvej inštancie považoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcov, že vyvlastňovacie rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť, nebolo doručené, nebol naplnený účel vyvlastnenia a nebola zložená finančná náhrada dotknutým vlastníkom. Na základe uvedených dôvodov určil, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia, sú vo vlastníctve pôvodných žalobcov, resp. ich právnych nástupcov. 1.
  3. Vo vzťahu k nehnuteľnostiam zahrnutým do notárskej zápisnice o vydržaní (v bode 1.1 pod písmenom c/) súd prvej inštancie uviedol, že v notárskej zápisnici č. N 602/98, Nz 114/99, ktorá bola spísaná dňa
  4. marca 1999 na Notárskom úrade JUDr. Mariána Petra, mesto Prešov v zastúpení primátorom vyhlásilo, že je vlastníkom nehnuteľností v k. ú. B., a to vo vzťahu k presne špecifikovaným novovytvoreným pozemkom

geometrického plánu č. 14360071-107/98 overeného dňa

  1. októbra
  2. Mesto Prešov v zastúpení primátorom vyhlásilo, že tieto nehnuteľnosti boli vyvlastnené pre československý štát v správe Mestského národného výboru a mesto ich od štátu nadobudlo

zákona č. 138/91 Zb. o majetku obcí. Formálni vlastníci vedení v katastri nehnuteľností nerušili výkon jeho vlastníckeho práva. Zároveň mesto Prešov predložilo čestné prehlásenie dvoch osôb znalých miestnych pomerov. Q. B., narodený XX. Q. XXXX a V. Q., narodená XX. V. XXXX vyhlásili, že mesto Prešov nadobudlo nehnuteľnosti v roku 1961 od predchádzajúcich vlastníkov. Tieto osoby však boli v tom čase maloleté a v tejto lokalite vôbec nebývali. V kontexte uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že nebola splnená podmienka uplynutia vydržacej doby, pretože mesto Prešov si vlastnícke právo osvedčilo už po ôsmich rokoch. S poukazom na listinné dôkazy - listy J. F. a Q. F., ako aj Q. Č., poukázal na to, že mesto nebolo v držbe dobromyseľné z dôvodu, že súčasťou súdneho spisu sú listy žalobcov, ktorí sa domáhali majetkovoprávneho vysporiadania a vrátenia pozemkov. Navyše súd prvej inštancie poznamenal, že mesto Prešov si osvedčilo pozemky o výmere 12 070 m2 naviac oproti výmere pozemkov, ktoré boli premetom vyvlastňovacieho rozhodnutia z 29. septembra 1969. Mesto Prešov si tak osvedčilo nielen tie pozemky, ktoré boli vyvlastnené, ale aj tie, ktoré neboli vôbec dotknuté vyvlastňovacím rozhodnutím. Notárskou zápisnicou, ktorou bolo osvedčené vlastnícke právo mesta Prešov, došlo k odňatiu vlastníckeho práva nedovoleným spôsobom, a tým k poškodeniu žalobcov ako legitímnych vlastníkov nehnuteľností. Na základe uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe aj v tejto časti vyhovel. 1.6. O trovách konania v časti o určenie vlastníckeho práva súd prvej inštancie rozhodol

§ 255ods.

1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Prihliadol na úspech žalobcov a neúspech žalovaných 1/ až 3/, ktorí zavinili toto konanie. Vo vzťahu k žalovaným 4/ až 13/ aplikoval ustanovenie § 257 CSP.

  1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ až 3/ rozsudkom z
  2. novembra 2019 sp. zn. 23Co/171/2018 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej tak, že žalobu proti žalovanému 2/ zamietol; v prevyšujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobcom 1a/ až 91/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2/ trovy konania súvisiace s konaním o určenie neplatnosti zmluvy a konaním o určenie vlastníckeho práva v rozsahu 100 %, ako aj povinnosť nahradiť žalovanému 1/ trovy konania súvisiace s konaním o určenie neplatnosti zmluvy v rozsahu 100 %; žalovaným 1/ a 3/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1a/ až 91/ trovy konania súvisiace s konaním o určenie vlastníckeho práva v rozsahu 100 %. Opravným uznesením zo
  3. júna 2020 sp. zn. 23Co/171/2018 odvolací súd rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičmi pôvodného žalobcu 41c/, a opravil záhlavie rozsudku z
  4. novembra 2019 sp. zn. 23Co/171/2018 tak, že namiesto žalobcu 41c/ uviedol žalobcov 41ca/, 41cb/ a 41cc/. 2.
  5. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/ a žalovanému 3/ za vecne správne. Na zdôraznenie jeho správnosti uviedol, že naliehavý právny záujem žalobcov je daný, pretože neexistuje iný spôsob, akým môžu žalobcovia dosiahnuť odstránenie právnej neistoty v svojom postavení. Ich vlastnícke právo môže byť v danom prípade zapísané len na základe rozhodnutia súdu, keďže zapísaní vlastníci neuznávajú ich vlastníctvo. Nie je v tomto prípade nevyhnutné, aby bol naliehavý právny záujem odôvodnený osobitne vo vzťahu k žalovanému 1/ a osobitne vo vzťahu k žalovanému 3/. Okruh účastníkov na strane žalovaných (správne žalobcov; pozn. dovolacieho súdu) je správny, vychádza zo zákona č. 181/1995 Z. z. a zo schválenia na mimoriadnom valnom zhromaždení Pozemkového spoločenstva Urbár Šváby, ktoré sa konalo dňa
  6. septembra
  7. Odvolací súd sa stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie, že vyvlastňovacie rozhodnutie z
  8. septembra 1969 č. 5942/68 nenadobudlo právoplatnosť. Vyvlastňované neboli podiely, ale konkrétne nehnuteľnosti, ktoré tvorili jeden funkčný celok, preto nebolo možné prijať záver, že každý z účastníkov vyvlastňovacieho konania mal postavenie samostatného spoločníka. Zároveň podotkol, že bolo potrebné prihliadnuť aj na to, či vyvlastňovacím rozhodnutím bolo možné naplniť účel vyvlastnenia, teda výstavbu Pionierskej železničky, pričom zo spisu vyplynulo, že železnica v tom čase už prestávala plniť svoj účel. 2.
  9. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodnutia Finančného odboru ONV v Prešove č. 348/1968 H z
  10. novembra 1968, č. 425/70 H z
  11. januára 1970 a č. 425/1970 H z
  12. mája 1970 sú nulitnými právnymi aktmi, pretože to boli rozhodnutia vydané bez právneho podkladu. Nebolo preukázané, že existoval právny predpis, ktorý by umožňoval rozhodnúť o prechode vlastníctva JRD Šváby na štát. Z uznesenia vlády č. 997/1959, na ktoré sa odvolávajú rozhodnutia Finančného odboru ONV v Prešove nevyplýva, že príslušné orgány mali rozhodovať o prevode vlastníctva JRD Šváby na štát. JRD Šváby sa nenachádza v prílohe tohto uznesenia v zozname družstiev, ktorých sa týkal prevod. Z dôkazov, ktoré produkovali žalobcovia, najmä zo správ z archívov vyplýva, že JRD v obci Šváby nebolo založené, a teda ani pokiaľ by neboli pochybnosti o tom, že existoval právny predpis, ktorý umožňoval rozhodnúť o prechode vlastníctva z JRD Šváby na štát, aj tak by takéto rozhodnutie finančného odboru bolo bez právneho základu, pretože JRD Šváby nevzniklo. Dôkazy, ktoré o existencii JRD Šváby predložili žalovaní, nie sú listinami oprávnených štátnych orgánov, ktoré by mohli potvrdiť vznik tohto JRD. Na základe žiadnych z rozhodnutí nebolo zapísané vlastníctvo či už štátu alebo mesta Prešov k predmetným nehnuteľnostiam. K zmene zápisu vlastníctva došlo až na základe osvedčenia notárskou zápisnicou č. N 602/98, Nz 114/99 z
  13. marca
  14. Odvolací súd sa stotožnil s tým, že toto osvedčenie nemá právne účinky, pretože neboli splnené zákonné podmienky na jeho vydanie. 2.
  15. Vo vzťahu k žalovanému 2/ odvolací súd konštatoval, že žalovaný 2/ nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu, keďže všetky tieto nehnuteľnosti previedol na žalovaného 3/. Pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok (§ 388 CSP) tak, že žalobu vo vzťahu k žalovanému 2/ zamietol. 2.
  16. Keďže odvolací súd čiastočne zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, rozhodol

§ 396ods.

2 CSP o celých trovách konania, teda o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania. Vo vzťahu žalobcov a žalovaného 2/ bol žalovaný 2/ úspešný, má preto nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania, avšak odvolací súd považoval za účelne vynaložené trovy konania len tie trovy, ktoré vznikli po prevode vlastníctva nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, na žalovaného 3/. Vo vzťahu žalobcov a žalovaných 1/ a 3/ v konaní o určenie vlastníckeho práva boli žalobcovia úspešní v celom rozsahu, preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V konaní o neplatnosť zmluvy bol úplne úspešný žalovaný 1/, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v tejto časti v plnom rozsahu. Zároveň odvolací súd poznamenal, že nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným stranám

§ 257CSP.

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalovaný 1/ a žalovaný 3/ (ďalej aj „dovolatelia“), každý samostatne, obsahovo totožné dovolania, ktorých prípustnosť vyvodzovali z ustanovení § 420 písm.

  1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. Navrhli, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
  3. f)CSP dovolatelia videli v tom, že odvolací súd sa nevysporiadal s ich odvolacou námietkou, že nútené spoločenstvo na strane žalobcov nie je úplné, pričom odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie je primárnou otázkou, s ktorou sa príslušný orgán musí ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadať v každom konaní. Poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 150/2018 tak rozhodnutie odvolacieho súdu považovali za arbitrárne a nepreskúmateľné. Z rozhodnutia odvolacieho súdu tiež nevyplýva, ku ktorým konkrétnym parcelám bol ako vlastník zapísaný žalovaný 1/ a ku ktorým žalovaný 3/. Dovolatelia ďalej konštatovali, že súd im nedoručil geometrický plán, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie súdu. 3.1. K dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  4. a)CSP dovolatelia uviedli, že súd prvej inštancie ani odvolací súd nepostupovali v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, keď neodôvodnili naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení. Odvolací súd sa právnym záverom, v zmysle ktorého v prípade vlastníckych žalôb je danosť naliehavého právneho záujmu notorietou, odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe vyjadrenej napr. v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zo 6. decembra 2012 sp. zn. 5Cdo/31/2011, z 30. júna 2009 sp. zn. 4Cdo/111/2008, či R 17/1972. Poukázali aj na uznesenie ústavného súdu zo 6. októbra 2017 sp. zn. II. ÚS 590/2017. Z ustanovenia § 186 CSP a ani z rozsiahlej a ustálenej rozhodovacej praxe súdov

nich nemožno vyvodiť, že všeobecne známou skutočnosťou je aj naliehavý právny záujem pri vlastníckych žalobách. 3.

  1. Za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu považovali dovolatelia aj právny záver odvolacieho súdu, že pokiaľ vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo doručené účinne čo i len jednej z osôb, ktorým boli nehnuteľnosti vyvlastnené, rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť ako celok. V posudzovanej veci sa odvolací súd odklonil od záveru vyplývajúceho z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžr/30/2014, v ktorom sa posudzovalo to isté vyvlastňovacie rozhodnutie z
  2. septembra 1968 č. 5942/68,

ktorého každý z účastníkov vyvlastňovacieho konania mal vo vyvlastňovacom konaní postavenie samostatného spoločníka, preto vyvlastňovacie rozhodnutie muselo nadobudnúť právoplatnosť samostatne voči každému z nich. Napokon dovolatelia vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietali nesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu,

ktorého aktívna legitimácia žalobcov vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré patrili urbárskym gazdom, vychádza zo zákona č. 181/1995 Z. z., zo schválenia na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva Urbár Šváby, ktoré sa konalo dňa

  1. septembra 1995, a z osvedčenia vyhlásenia o mennom zozname podielnikov a o výške podielov takisto na valnom zhromaždení dňa
  2. septembra 1995, bez skúmania riadnej identifikácie pôvodných urbárnikov a následne skúmania vstupu právnych nástupcov na základe skutočností stanovených hmotným právom, čo

ich názoru predstavuje odklon od právneho názoru vyplývajúceho z nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 150/2018 a rozsudku najvyššieho súdu z

  1. apríla 2019 sp. zn. 10Sžr/2/
  3. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k dovolaniam žalovaných 1/ a 3/ uviedli, že tvrdenia o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva sú irelevantné, poukazujúc na záver prijatý najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/56/
  4. Za nedôvodné považovali žalobcovia aj námietky dovolateľov, týkajúce sa nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie - právneho nástupníctva po podielnikoch zapísaných na hlasovacom zozname Pasienkového spoločenstva vo Šváboch. Vo vzťahu k otázke právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia poukázali na závery rozsudku súdu prvej inštancie vyslovené v bodoch
  5. až
  7. Počas dovolacieho konania zomreli: žalobkyňa 59/ K. W. (XX. Q. XXXX), žalobca 42/ Q. H. (XX. B. XXXX), žalobca 48/ Š. H. (XX. Q. XXXX), žalobkyňa 49b/ P. J. (XX. V. XXXX), žalobca 72/ Q. G. (XX. P. XXXX), žalobkyňa 91/ J.. X. V. (XX. Q. XXXX), žalobkyňa 90/ M. H. (X. F. XXXX), žalobkyňa 89a/ V.. F. Y. (XX. F. XXXX), žalobca 8/ Q. Č. (XX. H. XXXX), žalobkyňa 78b/ H. B. (XX. B. XXXX), žalobkyňa 53a/ Q. K. (X. H. XXXX). 6.

§ 438ods.

1 CSP pre konanie na dovolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak zákon neustanovuje inak. 7.

§ 61

CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. 8.

§ 63ods.

1 a 2 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi

povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých

výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

  1. Z dedičských uznesení Okresného súdu Prešov, a to sp. zn. 38D/698/2023 z
  2. októbra 2023 vydaným notárom JUDr. Mariánom Petrom, sp. zn. 34D/618/2024 z
  3. decembra 2024 vydaným notárom JUDr. Mariánom Petrom, sp. zn. 37D/549/2024 z
  4. septembra 2024 vydaným notárom JUDr. Tomášom Čiževským, sp. zn. 34D/71/2024 z
  5. júna 2024 vydaným notárom JUDr. Jánom Marušinom, sp. zn. 34D/500/2024 zo
  6. novembra 2024 vydaným notárom JUDr. Tomášom Čiževským, sp. zn. 14D/62/2022 z
  7. septembra 2022 vydaným notárkou JUDr. Andreou Kašperovou, sp. zn. 12D/13/2023 z
  8. apríla 2023 vydaným notárom JUDr. Jozefom Pavlíkom, sp. zn. 42D/544/2022 z
  9. júla 2023 vydaným notárkou JUDr. Magdalénou Drgoňovou, sp. zn. 37D/1066/20224 z
  10. januára 2023 vydaným notárkou JUDr. Ivetou Andrášovou, sp. zn. 34D/153/2025 z
  11. marca 2025 vydaným notárom JUDr. Rastislavom Demeterom a z oznámenia o okruhu dedičov v dedičskej veci sp. zn. 34D/174/2025 vydaného notárkou JUDr. Ivanou Čuchtovou najvyšší súd zistil, že dedičkou zomrelej žalobkyne 59/ sa stala Q. V., dedičkou zomrelého žalobcu 42/ sa stala J.. Z. Y., dedičom zomrelého žalobcu 48/ sa stal J.. W. H., dedičkou zomrelej žalobkyne 49b/ sa stala J.. K.N. B., dedičom zomrelého žalobcu 72/ sa stal Q. G., dedičkou zomrelej žalobkyne 91/ sa stala V.. J. F., dedičom zomrelej žalobkyne 90/ sa stal J.. Q. H., dedičom zomrelej žalobkyne 89a/ sa stal F. Y., dedičmi zomrelého žalobcu 8/ sú Q. Č.Z., V.. Q. V., a Q. Č., dedičkou zomrelej žalobkyne 78b/ sa stala žalobkyňa 78a/ J.. D. F., dedičmi zomrelej žalobkyne 53a/ sú žalobkyňa 53b/ Ľ.L. A. a žalobca 53c/ B. K..
  12. Na základe uvedeného najvyšší súd rozhodol v súlade s ustanovením § 63 ods. 2 CSP v spojení s § 438 ods. 1 CSP o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami žalobcov tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia. Keďže právni nástupcovia žalobkyne 90/ a žalobkyne 91/ už vystupujú v spore na strane žalovaných ako žalovaná 13/ a žalovaný 11/ z titulu svojich spoluvlastníckych práv k sporným nehnuteľnostiam, pričom v tomto štádiu konania, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej už nemožno konanie vo vzťahu k týmto účastníkom zastaviť (v dovolacom konaní v zásade nestoja proti sebe žalobca ako dominus litis proti žalovanému, ale dovolateľ proti strane, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní), najvyšší súd bude v dovolacom konaní pokračovať s týmito právnymi nástupcami žalobcov v ich pôvodnom postavení žalovaných.
  13. Pre úplnosť najvyšší súd pripomína, že už súd prvej inštancie viacerými uzneseniami, vydanými po rozhodnutí odvolacieho súdu, rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami účastníkov konania, ktorí zomreli v rokoch 2020 a 2021 (uznesenia zo
  14. augusta 2020 č. l. 3079, z
  15. septembra 2020 č. l. 3114, z
  16. januára 2021 č. l. 3257, z
  17. februára 2022 č. l. 3698 a z
  18. apríla 2022 č. l. 3712). Dovolací súd preto o pokračovaní s týmito právnymi nástupcami v dovolacom konaní samostatne nerozhodoval.
  19. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolania podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté - žalovaný 1/ a žalovaný 3/, zastúpení v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, dospel k záveru, že dovolania žalovaných 1/ a 3/ je potrebné čiastočne odmietnuť a čiastočne im vyhovieť, teda zrušiť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a v tejto časti mu vec vrátiť na ďalšie konanie. 13. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 14.

§ 420písm.

f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 15.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 16. Citované ustanovenie § 420 písm.

  1. f)CSP v spojení s § 431 CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, keď miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, predvídateľnosť rozhodnutia, zachovanie rovnosti strán v konaní, relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019). 17. Najvyšší súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 220 ods. 2 a 3, § 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie týchto kogentných ustanovení zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania. Dodržiavanie povinnosti riadne odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. 18. Pokiaľ teda odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil skutočnosti namietané odvolateľom alebo druhou stranou, resp. dostatočne neodôvodnil ich irelevantnosť, odôvodnenie jeho rozhodnutia treba považovať za nedostatočné, čo predstavuje porušenie práva strany na spravodlivý proces a vadu konania v zmysle § 420 písm.
  2. f)CSP (porov. 4Cdo/120/2019). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 107/07). 19. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm.
  3. f)CSP dovolatelia tvrdili, že odvolací súd riadne nevyhodnotil ich odvolaciu námietku, že medzi žalobcami, domáhajúcimi sa určenia vlastníckeho práva k podielom na nehnuteľnostiach, ktoré patrili pasienkovému spoločenstvu bývalých urbárnikov (títo boli uvedení vo výroku XIV. rozsudku súdu prvej inštancie), je tzv. nútené spoločenstvo, pričom v preskúmavanej veci spoločenstvo na strane žalobcu nie je úplné. Nie je zrejmé, z akého dôvodu malo byť

dovolateľov medzi týmito žalobcami založené nútené procesné spoločenstvo. Toto ich tvrdenie je v rozpore s inou časťou ich dovolaní, kde uviedli, že už na pojednávaní konanom dňa

  1. mája 2016 poukazovali na procesnú a hmotnoprávnu samostatnosť žalobcami uplatňovaných nárokov.
  2. K uvedenej námietke dovolací súd uvádza, že nútené spoločenstvo je v zmysle ustanovenia § 78 ods. 1 CSP také procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Nútené spoločenstvo teda vzniká len vtedy, ak tak ustanovuje osobitný predpis. Vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom na pozemkoch, ktoré patrili pasienkovému spoločenstvu bývalých urbárnikov, neexistuje žiaden osobitný predpis, ktorý by takéto nútené spoločenstvo zakladal. Treba pripomenúť, že žalobcovia žiadali o určenie vlastníckeho práva k jednotlivým spoluvlastníckym podielom individuálne, každý sám za seba, nie ako celé pozemkové spoločenstvo, kde by sa vyžadoval kolektívny prejav vôle. Žalobcovia sú teda v postavení samostatných procesných spoločníkov. Jedine žalobcovia, ktorí žiadajú určiť, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi, sú medzi sebou v postavení nerozlučných spoločníkov; vo vzťahu k ostatným žalobcom sú však v postavení samostatných procesných spoločníkov.
  3. Dovolatelia okrem procesného spoločenstva namietali aj to, že odvolací súd primerane nereagoval na ich námietky vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcov domáhajúcich sa určenia vlastníckeho práva k tzv. urbárskym pozemkom. Odvolací súd na odvolaciu námietku, že „z ustanovení zákona č. 181/1995 Z. z. nemožno dospieť k záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcov, pokiaľ ide o pozemky patriace urbárskym gazdom, vychádza z hlasovacieho zoznamu, schváleného v roku 1995“ odpovedal len veľmi stručne, že „okruh účastníkov na strane žalovaných (správne na strane žalobcov - pozn. dovolacieho súdu) je správny, vychádza zo zákona č. 181/1995 Z. z. a zo schválenia na mimoriadnom valnom zhromaždení Pozemkového spoločenstva Urbár Šváby, ktoré sa konalo dňa 22.9.1995“. Takáto argumentácia aj

dovolacieho súdu nepredstavuje dostatočnú odpoveď na uvedenú podstatnú odvolaciu námietku.

  1. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu vyplýva, že nie na každý argument strany musia dať súdy odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  2. decembra 1994, ods. 29, Hiro Balani c. Španielsko z
  3. decembra 1994, Georgiadis c. Grécko z
  4. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
  5. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03).
  6. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným 1/ a 3/ za vecne správne a stotožnil sa s jeho závermi (§ 387 ods. 2 CSP), je potrebné vnímať rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie vrátane ich odôvodnenia ako organickú jednotu. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení rozsudku venoval aktívnej vecnej legitimácii pomerne veľký priestor (bod 39 odôvodnenia na s. 38 - 56), avšak vo vzťahu k urbárskym pozemkom sa zaoberal len právnym nástupníctvom jednotlivých žalobcov po členoch pozemkového spoločenstva Urbár Šváby zapísaných v hlasovacom zozname z roku
  7. Len vo všeobecnosti dodal, že žalobcovia predložili listiny, dedičské rozhodnutia a kúpne zmluvy, ktoré preukázali kontinuitu medzi podielnikmi zapísanými v hlasovacom zozname z roku 1944 a podielnikmi, ktorí boli zapísaní v zozname podielnikov odsúhlasenom v roku
  8. Nie je však zrejmé, o aké listiny, rozhodnutia či zmluvy malo ísť, keďže vo vyššie uvedenom zdôvodnení aktívnej legitimácie jednotlivých žalobcov súd prvej inštancie pri viacerých žalobcoch neuviedol žiadnych právnych predchodcov, aj keď sa títo žalobcovia narodili po roku 1944, teda nemohli byť zapísaní v zozname podielnikov z roku 1944 (napr. žalobca 14/, žalobkyňa 21/, žalobca 40/, pôvodný žalobca 42/, žalobca 51/, žalobkyňa 61/, žalobca 71/, žalobca 74/, žalobkyňa 83/).
  9. Dovolatelia pritom už v odvolaniach a rovnako následne v dovolaniach namietali, že žalobcovia pri schvaľovaní hlasovacieho zoznamu v roku 1995 riadnym spôsobom nepreukázali svoje právne nástupníctvo po podielnikoch zapísaných na hlasovacom zozname z roku 1944, t. j. okruh osôb, ktoré mali vstúpiť do práv a povinností ako univerzálni sukcesori po svojich právnych predchodcoch, a špecificky poukazovali na to, že H. W., narodený v roku 1903, ktorý bol zapísaný v hlasovacom zozname z roku 1944,

dedičského rozhodnutia mal dvoch právnych nástupcov, a to okrem žalobcu 62/ aj A. B., ktorá však nebola stranou sporu. Obdobne právnym nástupcom Q. V. bola okrem žalobkyne 61/ aj V. W.. S touto špecifickou argumentáciou, spochybňujúcou aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov - právnych nástupcov po členoch pasienkového spoločenstva z roku 1944, sa nevysporiadal ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd.

  1. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že v zmysle § 23 zákonného článku X/1913 o nedielnych spoločných pasienkoch, ak podiely spoluvlastníkov neboli individuálne zapísané v pozemkovej knihe, vlastníctvo spoločnej pastviny prechádzalo na spoločenstvo a jednotlivým členom prislúchalo len spoločné užívanie pastviny. To znamená, že v pozemkovej knihe mohlo byť zapísané ako vlastník pozemkov pasienkové spoločenstvo bývalých urbárnikov namiesto jeho jednotlivých členov. Súčasné pozemkové spoločenstvo Urbár Šváby, založené v roku 1995, však nie je priamym právnym nástupcom pôvodného pasienkového spoločenstva v tom zmysle, že by vstúpilo do jeho práv a povinností, napokon toto nové pozemkové spoločenstvo ani nemá právnu subjektivitu. Je teda zrejmé, že vlastníctvo zapísané v pozemkovej knihe na bývalé pasienkové spoločenstvo nemožno transformovať na vlastníctvo súčasného pozemkového spoločenstva.
  2. V zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 181/1995 Z. z. sa pozemkovým spoločenstvom rozumie lesné a pasienkové spoločenstvo vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovali právne predpisy o úprave právnych pomerov majetku bývalých urbarialistov (urbárnikov), komposesorátov a podobných právnych útvarov, vrátane zákonného článku X/1913 o nedielnych spoločných pasienkoch. Toto ustanovenie však nemožno interpretovať tak, že by sa zakladajúci členovia nového pozemkového spoločenstva mohli bez preukázania právneho nástupníctva automaticky považovať za jediných a výlučných nástupcov pôvodných členov spoločenstva, založeného

zákonného článku X/1913. 27. Je možné akceptovať priznanie vlastníckych práv právnym nástupcom po členoch pôvodného pasienkového spoločenstva, aj keď pôvodne bolo vlastníctvo v pozemkovej knihe zapísané v prospech pasienkového spoločenstva, nie jeho členov. Právne nástupníctvo po členoch pôvodného pasienkového spoločenstva však nie je možné odvodzovať od vyhlásenia žalobcov, aj keď bolo toto vyhlásenie súčasťou rokovania zakladajúcej alebo inej členskej schôdze novo založeného pozemkového spoločenstva, a ani od vyhlásenia predsedu novo založeného pozemkového spoločenstva, aj keď zahrnutého do notárskej zápisnice. 28. Bez ohľadu na to, či bolo povinnosťou pozemkového spoločenstva aktualizovať zoznam svojich členov (§ 43 zákonného článku X/1913) alebo nie (ako tvrdili žalobcovia), je zrejmé, že posledný existujúci zoznam členov bol z roku 1944. Preto ak žalobcovia žiadali o určenie vlastníckeho práva k pozemkom, zapísaným na bývalé pasienkové spoločenstvo, bolo potrebné vychádzať z tohto posledného existujúceho zoznamu členov pasienkového spoločenstva (t. j. zoznamu z roku 1944) a rozhodnúť tak, aby sa sporovým konaním nenahrádzalo dedičské konanie po týchto pôvodných členoch pasienkového spoločenstva (rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2014 sp. zn. 3MCdo/4/2013; R 3/2015). 29. K záveru o tom, kto je právnym nástupcom, nemožno dospieť bez riadnej identifikácie pôvodného subjektu, od ktorého sa nástupníctvo odvádza, teda jednotlivých pôvodných členov pasienkového spoločenstva. Keďže súd prvej inštancie ani odvolací súd v odôvodnení rozsudkov neidentifikovali mená pôvodných členov pasienkového spoločenstva, chýba zásadný podklad, ktorý by umožňoval vysporiadať sa s otázkou právneho nástupníctva, a tým aj existenciou podielového spoluvlastníctva členov súčasného pozemkového spoločenstva k predmetným pozemkom (porov. nález ústavného súdu zo 6. decembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 150/2018). Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že členovia súčasného pozemkového spoločenstva Urbár Šváby sú súčasne aj podielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov, pričom tento svoj záver náležitým spôsobom neodôvodnili a nevysporiadali sa s relevantnými námietkami žalovaných 1/ a 3/, ktorí poukazovali na to, že dedičmi po pôvodných podielnikoch zapísaných v zozname z roku 1944 boli aj iné osoby než žalobcovia, zaťažili konanie vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

  1. f)CSP. Dovolanie žalovaných 1/ a 3/ bolo v tejto časti, týkajúcej sa určenia spoluvlastníckych podielov k urbárskym pozemkom, nielen procesne prípustné, ale aj dôvodné, preto dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou potvrdil výrok XIV. rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúci sa urbárskych pozemkov, v súlade s § 449 ods. 1 CSP zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). 30. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočívalo zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu, t. j. námietkami dovolateľov o nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 421 ods. 1 CSP vo vzťahu k urbárskym pozemkom. Totiž v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť zásadného charakteru, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska právneho posúdenia veci (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/166/2017, 2Cdo/88/2017, 3Cdo/146/2018, 4Cdo/191/2018, 5Cdo/29/2016, 8Cdo/70/2017). 31. Vzhľadom na čiastočné zrušenie potvrdzujúceho výroku vo veci samej bolo potrebné čiastočne zrušiť aj výrok napadnutého rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými 1/ a 3/ ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej (§ 439 písm.
  2. a)CSP). Zrušenie potvrdzujúceho výroku vo veci samej sa týka len tých žalobcov, ktorí požadovali určenie vlastníckeho práva k tzv. urbárskym pozemkom a ktorí boli uvedení vo výroku XIV. rozsudku súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k ostatným žalobcom dovolací súd dovolanie odmietol (dôvody pozri nižšie). Preto aj pri výroku o trovách konania, ktorý odvolací súd formuloval súhrnne ako nárok (všetkých) žalobcov proti žalovaným 1/ a 3/, bolo potrebné v dovolacom konaní rozlišovať medzi žalobcami uvedenými vo výroku XIV. rozsudku súdu prvej inštancie - len vo vzťahu k nim bolo potrebné výrok o trovách zrušiť - a ostatnými žalobcami, vo vzťahu ku ktorým zostal výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách nedotknutý. Dovolací súd poznamenáva, že vo výroku, ktorým čiastočne zrušuje výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách, uviedol žalobcov tak, ako boli účastníkmi konania v čase rozhodovania odvolacieho súdu, aj keď niektorí z nich už v súčasnosti nežijú a v konaní sa pokračuje s ich právnymi nástupcami. Dôvodom je, že odvolací súd tento výrok vyhlásil v konkrétnom čase voči osobám, ktoré boli v tom čase stranami sporu, preto je potrebné ho v tomto (autentickom) znení aj zrušiť. V novom rozhodnutí vo veci samej súdy nižšej inštancie rozhodnú o trovách už vo vzťahu k právnym nástupcom, ktorí sú (resp. v čase rozhodovania budú) aktuálnymi sporovými stranami. 32. Pokiaľ ide o zvyšnú časť dovolaním napadnutého potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu, t. j. potvrdenie výrokov I. až XIII. rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcich sa pozemkov uvedených v bode 1.1 tohto odôvodnenia v písmenách
  3. b)a c), dovolatelia namietali, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, ku ktorým konkrétnym pozemkom bol ako vlastník zapísaný žalovaný 1/ a ku ktorým žalovaný 3/. To však ani nebolo potrebné osobitne uvádzať. Vo vzťahu k všetkým novovytvoreným parcelám súd prvej inštancie určil vlastnícke právo v celom rozsahu, teda aj keď jednotlivým žalobcom priznal spoluvlastnícke podiely, súčet týchto podielov vždy tvorí celok (1/1). Súd teda nerozhodoval o jednotlivých spoluvlastníckych podieloch žalovaného 1/ alebo žalovaného 3/, kde by musel uviesť, spoluvlastnícky podiel ktorého z nich prechádza na žalobcov, ale rozhodoval o novovytvorených parcelách ako celku. Pritom žalovaný 1/ aj žalovaný 3/ boli účastníkmi tohto sporového konania, teda bolo zrejmé, že rozsudok je voči nim záväzný, preto bol vykonateľný a zapísateľný do katastra nehnuteľností aj bez určenia, ktorý z týchto žalovaných má byť v katastri nehnuteľností ako vlastník vymazaný. 33. K námietke nedoručenia geometrického plánu dovolateľom dovolací súd uvádza, že táto námietka nebola vznesená v odvolacom konaní. V súlade so zásadou subsidiarity môže byť predmetom dovolacieho prieskumu len taká skutočnosť, ktorú dovolateľ už predtým urobil predmetom odvolacieho prieskumu; inak by sa stierali rozdiely medzi odvolacím a dovolacím súdom. Z uvedeného dôvodu sa dovolací súd s touto námietkou dovolateľov nemohol zaoberať. 34. Ak dovolatelia tvrdili, že súdy neodôvodnili naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, bolo potrebné dať im za pravdu v tom, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal s naliehavým právnym záujmom žalobcov na požadovanom určení, iba citoval ustanovenie § 137 CSP. Tento nedostatok však napravil odvolací súd, keď konštatoval, že „žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, neexistuje totiž iný spôsob, akým môžu dosiahnuť odstránenie právnej neistoty v svojom postavení. Ich vlastnícke právo môže byť v danom prípade zapísané len na základe rozhodnutia súdu, keďže zapísaní vlastníci neuznávajú ich vlastníctvo.“ Takúto odpoveď na odvolaciu námietku týkajúcu sa nedostatku naliehavého právneho záujmu považuje dovolací súd za dostatočnú. 35. Pokiaľ odvolací súd dodal, že „v prípade vlastníckych žalôb je danosť naliehavého právneho záujmu notorietou“, určite nemal na mysli, ako sa to snažia interpretovať dovolatelia - notorietu v zmysle § 186 CSP, teda všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné v spore preukazovať. Odvolací súd v tejto súvislosti ani neodkazoval na ustanovenie § 186 CSP. Mal na mysli to, že v judikatúre sa opakovane („notoricky“) uvádza, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu, resp., že naliehavý právny záujem na určení, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, existuje vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností (napr. sp. zn. 1Cdo/56/2003, 3Cdo/44/2008, 7Cdo/291/2019; vo vzťahu k určeniu, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva tiež sp. zn. 1Cdo/26/2007). Odkaz na takto ustálenú judikatúru nemožno považovať za odklon od judikatúry, v zmysle ktorej nemôžu súdy rozhodovať o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, citovaného v predchádzajúcom bode je zrejmé, že odvolací súd sa zaoberal otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na žalobcami požadovanom určení, pričom dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem, pretože ich vlastnícke právo môže byť v danom prípade zapísané len na základe rozhodnutia súdu. 36. Neobstojí ani snaha dovolateľov rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situácii jeho bezprostredného ohrozenia a v situácii, keď ide o odstup takmer 40 rokov. Vlastníctvo je nepremlčateľné, preto je možné požadovať jeho určenie, resp. požadovať určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, aj po 40 rokoch. Odstup času nijako neoslabuje naliehavý právny záujem žalobcov. Tvrdenie o zneužití tohto procesného prostriedku dovolatelia nijako neodôvodnili. Okrem toho v tomto prípade išlo o pozemky, ktoré boli zapísané na pôvodných vlastníkov až do roku 1999, keď si ich žalovaný 1/ nechal osvedčiť notárskou zápisnicou, teda určite neprešlo 40 rokov. S otázkou uplynutia či neuplynutia vydržacej doby sa súdy nižšej inštancie zaoberali a dovolatelia túto otázku neurobili predmetom dovolania. 37. Dovolací súd nezistil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe ani vo vzťahu k otázke právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia č. 5942/1968 z 29. septembra 1969. Je pravda, že najvyšší súd v rozsudku z 1. apríla 2015 sp. zn. 3Sžr/30/2014 vo vzťahu k tomu istému vyvlastňovaciemu rozhodnutiu konštatoval, že „každý z účastníkov mal vo vyvlastňovacom konaní postavenie samostatného spoločníka, vyvlastňovacie rozhodnutie muselo nadobúdať právoplatnosť samostatne voči každému z nich“. Na druhej strane však najvyšší súd dospel k záveru, že „pokiaľ právoplatnosť

samotného obsahu vyvlastňovacieho rozhodnutia bola viazaná na vyplatenie náhrady, ide v podstate o odkladaciu podmienku nadobudnutia právoplatnosti. V danom prípade nejde o preskúmavanie zákonnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože sa nedotýka preskúmavania jeho obsahu.“ Napokon najvyšší súd zdôraznil, že „treba prihliadnuť na skutočnosť, že išlo o vyvlastnenie v prospech štátu, pričom účel

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.