1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona a iné, o dovolaní menovaného podanom proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020, z
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného V.. N. H. o d m i e t a . Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020, z 27. apríla 2021 bol obvinený V.. N. H. uznaný za vinného v bodoch I. a II. z pokračovacieho zločinu vydierania
1, ods. 2 písm.
1 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že: ako riaditeľ Správy katastra U., na Správe katastra U. z pozície nadriadeného, v rozpore s § 4 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov I. od 28.03.2011 minimálne do 13.10.2011 bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad (§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov) v konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, sp. zn. D. XXXX/XX, D. XXXX/XXXX, v ktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) je Ž., poľnohospodárske družstvo, IČO: XX XXX XXX, ktoré boli na rozhodnutie pridelené N.. W. N., nar. XX.XX.XXXX, jeho podriadenej, zamestnankyni Správy katastra U.Š., ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek tomu, že tieto konania boli prerušené rozhodnutiami zo dňa 21.01.2011, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t. j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, N.. W. N. bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch pod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany štátneho zamestnanca, t. j. v kontexte § 47 písm. h), § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny vydať príslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu jeho pokynov bolo zrejmé, že N.. W. N. mala v daných konaniach povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a tak konal s cieľom zaobstarať pre Ž., poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra, ktorými by boli protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra nehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným II. po tom, čo bola ku dňu 06.05.2011 N.. W. N. menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra U., bezdôvodne a neoprávnene jej listom zo dňa 06.05.2011 zakázal vykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, t. j. v kontexte § 47 písm. h), § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola povinná a III. po tom, čo s N.. W. N. bola dňa 12.08.2011 opäť uzatvorená služobná zmluva, bezdôvodne a neoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol odovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad, neprideľoval jej prácu, zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto stav udržiaval minimálne do 30.08.2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy katastra U., IV. v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom Ž., poľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho podriadená, zamestnankyňa Správy katastra U., pracujúca na pozícii zapisovateľa listín - N. H., nar. XX.XX.XXXX, predmetný návrh dňa 30.10.2011 zákonne označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa 03.11.2011 písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho stavu, a dňa 09.01.2012 jej písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila správnosť postupu N. H. v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra nehnuteľností v prospech Ž., poľnohospodárske družstvo, a tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech Ž., poľnohospodárske družstvo úkon správy katastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný pokyn a pre prípad nesplnenia pokynu jej dal do pozornosti § 60 ods. 1 písm. a), b), e), zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov. Za to bol obvinenému V.. N. H.
2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e), § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 1 Trestného zákona, uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky 4 (štyri) mesiace a 16 (šestnásť) dní; pričom
2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na podklade odvolania obvineného, dcéry obvineného a prokurátora rozhodol uznesením, sp. zn. 2To/43/2021, z 30. marca 2022 tak, že
Trestného poriadku odvolania obvineného a prokurátora zamietol, pretože neboli dôvodné a
Trestného poriadku odvolanie dcéry obvineného zamietol, pretože bolo podané oneskorene. Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený V.. N. H. prostredníctvom ustanoveného obhajcu JUDr. Róberta Slamku dovolanie s poukazom na údajné naplnenie dôvodov dovolania
1 písm.
zákona, viď text, bod 16 odôvodnenia tohoto Dovolania.
obvineného opätovné porušenie práva odsúdeného na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj opätovné porušenie práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na obhajobu
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako sa v rozsudku OS NO, sp. zn. 6T/1/2020-1434, z
judikatúry ... nemožno použiť na zločin, iba prečin. Odsúdený však poukazuje na základnú skutočnosť a základný fakt a hrubé porušenie jeho práva na spravodlivý proces, že čo sa týka prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, okresný súd počas celého konania od roku 2013 nevykonal potrebné dokazovanie, pretože sám okresný súd, resp. sudkyňa okresného súdu už pri prvom svojom rozsudku z roku 2013 túto skutočnosť nevykonania dokazovania odôvodnila, že dokazovanie okresný súd nevykonal z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a ani prečinom. Následne, aj napriek tomu, že Krajský súd v Žiline dvakrát vrátil vec, Okresný súd Námestovo už nikdy nepristúpil k dokazovaniu, ktoré sa malo týkať prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa a bez akéhokoľvek dokazovania, na ktoré sám súd prvého stupňa poukazoval, obžalovaného odsúdil
bodov I. II. III. IV. obžaloby aj za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa, a z toho dôvodu tiež ´opomenul´, že mohol a mal pri prečine zneužívania právomoci verejného činiteľa túto zásadu použiť! Okresný súd Námestovo svojim odsudzujúcim rozsudkom 6T/1/2020-1434 z
ktorého pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. Predpokladom je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno pokladať za dostatočne odôvodnené.´ - Avšak
uznesenia Krajského súdu v Žiline pod č. 2To/13/2019, z 10. júla 2019 sa okresný súd nezaoberal napr. výhradou, či v čase prerušenia vkladových konaní boli skutočne vedené reštitučné konania, čo je dôležité z hľadiska rozhodnutia o vine obžalovaného, ako aj ďalšie výhrady: - žiadosti samotnej poškodenej, aby jej obžalovaný uviedol, ako má rozhodnúť v predmetných vkladových konaniach, - nedostatku kompetencie obžalovaného na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s poškodenou, - (ne)preukázania, že obžalovaný konal s cieľom získať konkrétny majetkový prospech), ktorými sa súd prvého stupňa nezaoberal, nevysvetli svoj odklon od predchádzajúcich právnych záverov a ktoré ostali sporné v rozhodovaní o odvolaní, - odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. - To, čo je sporná, právna otázka, na ktorú okresný súd a ani odvolací súd zámerne neodpovedal a ktorá otázka tak, ako sme už uviedli má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, je výklad k ustanoveniu v § 11 ods. 1 písm. a), v § 62 ods. 1 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, a to na ktorého vedúceho zamestnanca sa toto ustanovenie vzťahuje/nevzťahuje. - Ako má obžalovaný ako vedúci štátny zamestnanec zodpovedať za výkon štátnej správy na úseku katastra, keď zistí, že podriadené zamestnankyne porušili zákon a on nie je oprávnený postupovať
zákona ?? - Pritom podriadená zamestnankyňa pri zadanej úlohe žiada nadriadeného, aby jej presne uviedol, ako má v spornej veci rozhodnúť !! - Ako má reagovať na dotaz, aby neporušil uvedené zákonné opatrenie!“ Obvinený V.. N. H. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, po vyslovení porušenia zákona v jeho neprospech, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu v celom rozsahu, ako aj rozsudok okresného súdu a prikázal, aby súd vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor, ktorý uviedol: „Ad 1/ Posúdenie vykonaných dôkazov a výklad použitých právnych predpisov ako základ, z ktorého súdy odvodili svoje skutkové a právne závery, nemá nič spoločné s právom na obhajobu. Je nepochybné, že odsúdený si v konaní už od začiatku slobodne volil obhajcov, ktorí ho v celom rozsahu svojich práv a povinností riadne obhajovali tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred všeobecnými súdmi a Ústavným súdom SR. Odsúdenému neboli v tomto smere kladené žiadne prekážky a napokon ani on sám neoznačil žiaden úkon vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu, ktorým by bolo jeho právo na obhajobu krátené. Ad 2/ Vzhľadom na povahu uplatneného dovolacieho dôvodu konštatujem, že odsúdený neoznačil žiaden dôkaz, ktorý nemal byť
jeho názoru vykonaný pred súdom zákonným spôsobom. Odsúdený iba nejasným a nezrozumiteľným spôsobom vyjadril nespokojnosť s hodnotením svedeckých výpovedí súdom. Ad 3/ Odsúdený neoznačil žiadne hmotnoprávne ustanovenie, na ktorého nesprávnom posúdení mali byť napadnuté rozhodnutia založené. Z ďalšieho textu dovolania som sa snažil získať bližšie odôvodnenie existencie deklarovaných dovolacích dôvodov, no ide iba o nesúvislý kompilát opisu priebehu konania a odôvodnení jednotlivých súdnych rozhodnutí, do ktorého sú vkladané časti obhajobnej obrany, ktorú odsúdený prezentoval v podstate počas celého súdneho konania. Dospel som k záveru, že odsúdený neoznačil relevantné dovolacie dôvody, ktoré by zodpovedali deklarovaným ustanoveniam § 371 ods. 1 Trestného poriadku, pričom sa pokúša iba o revíziu skutkových zistení súdu, urobených na základe riadne vykonaných dôkazov, čiže akési druhé odvolanie k súdu najvyššieho stupňa.“ Prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného V.. N. H.
c) Trestného poriadku odmietol, alternatívne aby dovolanie
1 Trestného poriadku zamietol. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj na dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku, ďalej na dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku, pričom ďalšie námietky v dovolaní ponechal bez zaradenia pod konkrétny dovolací dôvod. Z tohto dôvodu najvyšší súd pristúpil k systematizácii jednotlivých námietok a začlenil ich pod tie dovolacie dôvody, pod ktoré z hľadiska ich vecného obsahu patria. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
l písm.
obvineného rozhodujúci význam pre rozhodnutie z hľadiska jeho oprávnení ako vedúceho štátneho zamestnanca a napokon spravodlivého rozhodnutia o vine. Namietanie ústavne súladného výkladu hmotnoprávneho predpisu však nespadá pod dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku, ale obsahovo zodpovedá skôr dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku. Najvyšší súd sa preto touto námietkou zaoberá nižšie v rámci hodnotenia uvedeného dovolacieho dôvodu. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c) Trestného poriadku.
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. c) Trestného poriadku v prípade, ak súdom ustálený obsah a rozsah vlastnej úvahy o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a hodnotenia z nich získaných výsledkov (to znamená, hodnotenia dôkazov) na podklade § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku nevyhovuje predstavám dovolateľa. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vykonaný v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku, a tak by predstavoval spôsobilý podklad pre dovolací prieskum zo strany najvyššieho súdu (konajúceho v zmysle ,,iniciačného“ procesného úkonu obvineného ako osoby oprávnenej podať dovolanie v zmysle skôr citovaných ustanovení Trestného poriadku), takýto výklad by odporoval principiálnej viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku treba súčasne chápať aj ako základné interpretačné a napokon i kvalitatívne kritérium pre dovolanie podané niektorou zo strán pôvodného konania - teda základného konania predchádzajúcemu podaniu dovolania (§ 369 ods. 2 v spojení s ods. 5 Trestného poriadku). Vyjadruje totiž základné argumentačné pravidlá konania pred dovolacím súdom, ktorých spoločným menovateľom je zákonom a stabilnou judikatúrou ustálený účel takto intenčne vymedzeného dovolacieho konania: spravidla výsostné posudzovanie právnych otázok naproti prieskumu skutkových zistení realizovaných skôr vo veci konajúcimi a rozhodujúcimi súdmi. Uvedené je vyjadrením limitácie dovolacieho súdu správnosťou a úplnosťou zistenia skutkového stavu skôr vo veci konajúcimi súdmi, a tak pretavením princípu, že správnosť a úplnosť zisteného skutku je doménou základného konania, do ktorej môže dovolací súd zasahovať len výnimočne, a to len vtedy, ak dovolanie podá minister spravodlivosti
3 Trestného. S tým plne korešponduje záver, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd sumarizuje: V prípade dovolania podaného obvineným nemožno opätovne (nakoľko za týmto účelom je obvinenému poskytnutý dostatočne široký priestor v konaní o riadnom opravnom prostriedku - odvolaní) namietať proti skutkovým zisteniam súdov - ktoré sú založené práve na výsledkoch vykonaného dokazovania v rozsahu, ktorý súd považoval za dostatočný - prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. V dovolacom konaní nemožno účinne namietať zvolené, resp. použité dôkazné prostriedky a na ich podklade vykonané hodnotenie dôkazov v intenciách § 2 ods. 10, resp. ods. 12 Trestného poriadku, ak takéto ,,finálne“ hodnotenie v konečnom dôsledku nevyhovuje predstavám obvineného. Tento kruh viazanosti správnosťou a úplnosťou zisteného skutku sa v tomto kroku uzatvára - práve s poukazom na § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Pokiaľ neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdmi v pôvodnom konaní dovolací súd nemôže preskúmavať v rámci dovolateľom (obvineným alebo generálnym prokurátorom) uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, nemožno takéto skutkové preskúmanie rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní dosiahnuť (a vo svojej podstate obchádzať) prostredníctvom uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. K námietkam obvineného uplatneným v dovolaní, ktoré smerovali predovšetkým proti skutkovým zisteniam a spôsobu hodnotenia dôkazov, najvyšší súd uvádza, že obvinený namietal najmä nesprávne právne posúdenie skutku, vyplývajúce
neho z nedostatočného a nesprávneho hodnotenia skutkového stavu veci. Z obsahu dovolania však zjavne vyplýva, že tieto výhrady smerujú najmä k opätovnému a subjektívnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, pričom obvinený nerešpektuje skutočnosť, že súdy nižších stupňov postupovali v súlade so zásadami trestného konania, najmä so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
12 Trestného poriadku. Obvinený namietal, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, či konaním, ktoré je mu kladené za vinu, by mohlo dôjsť k protiprávnemu zápisu do katastra nehnuteľností v prospech subjektu Ž.V., PD a či by takýto zápis viedol k zadováženiu neoprávneného majetkového prospechu. K uvedenej námietke najvyšší súd konštatuje, že otázkou preukázania úmyslu obvineného zadovážiť majetkový prospech pre Ž., PD sa dôsledne a presvedčivo zaoberali už súdy prvého a druhého stupňa. Okresný súd Námestovo sa touto otázkou podrobne zaoberal v odôvodnení rozsudku, sp. zn. 6T/1/2020, z
názoru obvineného túto skutočnosť potvrdzovala. Toto tvrdenie obvineného však nie je pravdivé. Otázkou existencie prebiehajúcich reštitučných konaní sa súd prvého stupňa zaoberal po doplnení dokazovania výsluchom svedka V.. S.. Ako podrobne uvádza vo svojom rozhodnutí (rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/1/2020, strany 28 až 30), táto výpoveď bola vyhodnotená v súvislosti s ostatnými dôkazmi a jej obsah nezakladal skutkový stav, ktorý by spochybňoval právne závery súdu. Následne sa k tejto otázke vyjadril aj odvolací súd (uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/43/2021, str. 32), pričom jednoznačne konštatoval, že skutkové zistenia nie sú týmto dôkazom spochybnené. Z hľadiska právneho posúdenia veci je rozhodujúce, že obvinený nedisponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou na rozhodovanie o návrhoch na vklad do katastra nehnuteľností, a preto mu neprináležala žiadna právomoc zasahovať do rozhodovacej činnosti osoby, ktorá touto spôsobilosťou disponovala. V tomto smere je potrebné opäť zdôrazniť, že najvyšší súd ako dovolací orgán nie je oprávnený prehodnocovať skutkové zistenia ani spôsob, akým nižšie súdy vykonané dôkazy hodnotili, pokiaľ sa toto hodnotenie pohybuje v rámci zásad logického uvažovania a nie je v zrejmom rozpore s vykonanými dôkazmi. Obvinený taktiež v rámci dovolania uviedol, že ako riaditeľ správy katastra nedisponoval právomocou ukončiť štátnozamestnanecký pomer poškodenej zamestnankyne, čím spochybňoval naplnenie znaku „hrozby inej ťažkej ujmy“ ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu vydierania. Aj táto otázka už však bola predmetom analýzy rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z ich rozhodnutí (strany 25 a 26 rozsudku okresného súdu a strana 34 uznesenia krajského súdu) vyplýva, že napriek absencii kompetencie na ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru, obvinený ako nadriadený vedúci zamestnanec mohol iniciovať disciplinárne konanie alebo podniknúť iné kroky, ktoré by u poškodenej objektívne vyvolali dôvodnú obavu zo straty zamestnania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že hrozba inej ťažkej ujmy je hrozba takým konaním páchateľa, ktoré môže viesť k vážnemu ohrozeniu alebo porušeniu významného záujmu osoby iným spôsobom než použitím fyzického násilia. Vyžaduje sa kumulatívne splnenie ohrozenia alebo porušenia významného záujmu, ktorým je napríklad česť, dobrá povesť, rodinný život a zároveň objektívne vážne ohrozenie tohto záujmu, ktoré za vážne pociťuje aj osoba, ktorej záujmov sa táto iná ťažká ujma priamo týka. Musí pritom ísť o konanie neoprávnené. Ako už bolo uvedené, obvinený nemal oprávnenie usmerňovať rozhodovaciu činnosť osoby disponujúcej osobitnou odbornou spôsobilosťou, a teda jeho konanie v tomto smere bolo neoprávnené. Týmto konaním mohol objektívne vyvolať u poškodenej hrozbu inej ťažkej ujmy, keďže táto mohla mať dôvodnú obavu, že v prípade nesplnenia požiadaviek obvineného môže dôjsť k závažnému ohrozeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru na základe iniciovania disciplinárneho konania. Obvinený taktiež namietal, že Okresný súd Námestovo nepristúpil k dokazovaniu, ktoré sa malo týkať prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa a bez akéhokoľvek dokazovania odsúdil obvineného
bodov I., II., III. a IV. obžaloby aj za prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa a z toho dôvodu aj opomenul využiť zásadu ultima ratio. Toto tvrdenie obvineného taktiež nie je pravdivé. Najvyšší súd konštatuje, že okresný súd na viacerých miestach v jeho odôvodnení k jednotlivým skutkom jasne a podrobne vysvetlil, prečo konanie obvineného právne kvalifikoval ako prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa. Tento záver oprel o konkrétne zákonné ustanovenia, najmä § 60 ods. 1 písm. a), b), e), § 62 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ako aj § 4 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v spojení s § 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností. Tieto právne závery sú riadne odôvodnené v rozsudku okresného súdu na str. 22-23 a 30-32, ako aj na str. 31, 32 a 34 uznesenia krajského súdu, a preto nie je potrebné ich opakovať. Pokiaľ ide o aplikáciu zásady ultima ratio, najvyšší súd pripomína, že obvinený bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu v súbehu s pokračovacím prečinom. V trestnom práve možno zásadu ultima ratio aplikovať výlučne ako tzv. materiálny korektív
2 Trestného zákona, a to iba v prípadoch prečinov. Takýto výklad potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. 96/2014. Z uvedeného vyplýva, že úvahy o aplikácii zásady ultima ratio v tomto prípade neboli možné, keďže rozhodovanie súdu sa netýkalo výlučne prečinu, ale aj zločinu, na ktorý sa uvedená zásada nemôže vzťahovať. Nesúhlas obvineného so závermi, ktoré vyplynuli z dôkazov, nemení nič na skutočnosti, že detailným spôsobom koncipované odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu nepochybne spĺňajú požiadavku zákonnosti, presvedčivosti a preskúmateľnosti, jasne a zrozumiteľne dávajú odpovede na všetky skutkové a z toho vyplývajúce právne relevantné otázky súvisiace s predmetom trestného konania a zároveň z nich vyplýva vzťah medzi obsahom vo veci vykonaných dôkazov a deklarovanými skutkovými zisteniami na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Najvyšší súd preto nemá právomoc zasahovať do hodnotenia dôkazov vykonaného súdmi nižších stupňov, pričom tvrdenie obvineného, že hodnotenie dôkazov nezodpovedá jeho očakávaniam nemožno považovať za dovolací dôvod
1 písm. c) Trestného poriadku (ako ani žiaden iný z katalógu dovolacích dôvodov dostupných pre obvineného v rámci § 371 ods. 1 a nasledujúcich Trestného poriadku). Najvyšší súd konštatuje, že súdy nižšieho stupňa svoje rozhodnutia rozsiahlo, podrobne, vecne a náležite odôvodnili, pričom už v nich dali relevantné odpovede na všetky sporné otázky, ktoré sú uvedené v podanom dovolaní. Dostatočne sa vysporiadali aj so súvisiacou rozhodovacou činnosťou súdov a iných štátnych orgánov (strany 28-29 rozsudku okresného súdu). Na tom nič nemení skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožnil s tam uvádzanými hodnotiacimi závermi. Preto najvyšší súd vyhodnotil argumentáciu obvineného vzťahujúcu sa k dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Trestného poriadku.
1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
1 písm.
ktorého dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (rozhodnutie uverejnené v Zbierke pod č. 24/2020-I.). Najvyšší súd dopĺňa, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a jeho zrkadlové znenie - rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom, nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale neskoro (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku). V súhrne preto platí, že dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, to znamená, že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Povedané inými slovami, dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený: - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd vykonal nezákonným spôsobom, to znamená, že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, ale prihliadal na ne, - ak je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré síce boli získané zákonným spôsobom, ale nie sú procesne použiteľné na preukazovanie skutočností rozhodných pre rozhodnutie o vine obvineného. V rámci dovolacieho konania môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Trestného poriadku), či jediný alebo rozhodujúci usvedčujúci dôkaz boli vykonané zákonným spôsobom. Ak následne najvyšší súd dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Ďalej platí, že nesúlad so zákonom musí byť v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku konštatovaný v tomu zodpovedajúcej intenzite vo vzťahu k dôkazu, na ktorom je rozhodnutie založené vo výlučnej alebo v rozhodujúcej miere. V prípade namietaných dôkazných prostriedkov musí ísť v rámci takto zúženého priestoru o chybu, ktorá by vo výlučnej alebo rozhodujúcej miere ovplyvnila samotnú podstatu a význam dôkazných prostriedkov. Takto je zároveň zachovaný princíp, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok možno úspešne podať len v prípade výskytu závažných chýb aplikácie hmotného alebo procesného práva. Obvinený v podanom dovolaní spochybnil vierohodnosť svedeckej výpovede N.. G., ktorý má byť zaujatý z dôvodu blízkeho osobného vzťahu k poškodenej. Súčasne namietal, že ostatní zamestnanci neboli odborne ani právne spôsobilí kvalifikovane sa vyjadriť k interpretácii právnych ustanovení, ktorých výklad je predmetom jeho námietok, a napokon obvinený poukazoval aj na zaujatosť poškodených zamestnankýň, ktoré mali postupovať v prospech subjektu Urbárski spolumajitelia. Pokiaľ ide o námietku obvineného týkajúcu sa údajnej zaujatosti poškodených zamestnankýň, najvyšší súd v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie krajského súdu, uvedené na strane 33 napadnutého uznesenia. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania totiž nebolo možné dospieť k záveru, že by tvrdenia obvineného o ich zaujatosti boli opodstatnené. Vzhľadom na absenciu akýchkoľvek objektívnych skutočností, ktoré by takúto zaujatosť potvrdzovali, nebolo možné tejto obrannej argumentácii obvineného priznať právnu relevanciu. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o obvineným tvrdenú zaujatosť svedka N.. G.. Ani v tomto prípade tvrdenie obvineného nemá relevanciu, keďže samotná existencia medziľudských väzieb medzi svedkom a poškodenou nepostačuje na spochybnenie dôveryhodnosti svedeckej výpovede. Najvyšší súd zároveň konštatuje, že výsledky vykonaného dokazovania, na základe ktorých bolo rozhodované o vine obvineného, nijakým spôsobom nesúvisia s osobným alebo profesijným vzťahom medzi týmto svedkom a poškodenou, preto ani táto námietka nemá vplyv na zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel najvyšší súd k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania a preto nemôže ďalej spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy, ako ani ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci obvineného nemožno dospieť k záveru o tom, že by bol naplnený dôvod dovolania
1 písm. g) Trestného poriadku, preto aj v tejto časti dovolaciu argumentáciu obvineného najvyšší súd odmietol ako nedôvodnú. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Trestného poriadku.
1 písm.
1 Trestného poriadku (čo je tak isto kategória procesného práva) ukladá povinnosť dokazovať v trestnom konaní najmä:
1 písm. i) Trestného poriadku je dovolací súd viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie, pričom nie je oprávnený posudzovať spôsob hodnotenia dôkazov a závery, ktoré z dokazovania skôr vo veci konajúce a rozhodujúce súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Preto platí, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého prípadne druhého stupňa môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, no nikdy nie námietky skutkové. Bezprostredným následkom uplatnenia nesprávnych dovolacích námietok je to, že podané dovolanie je v prevažnej časti len ďalším odvolaním a formulovaním obhajobných tvrdení, s ktorými sa tomu zodpovedajúcim spôsobom vysporiadali riadne a adekvátne už súd prvého stupňa v spojení s odvolacím súdom. Tým je súčasne vylúčená akákoľvek polemika viažuca sa k údajnej nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti dovolaním napadnutého rozsudku [viď úvahy najvyššieho súdu viažuce sa k obvinenou uplatnenému dôvodu dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku]. K dovolacej námietke obvineného,
ktorej súdy nižších stupňov nevykonali ústavne konformný výklad ustanovení § 11 ods. 1 písm.
1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe vedúci zamestnanec na účely tohto zákona je nadriadený štátny zamestnanec, ktorý je
tohto zákona alebo
osobitného predpisu oprávnený určovať a ukladať podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy na vykonávanie štátnej služby a dávať mu na tento účel pokyny.
1 písm. b) vedúci zamestnanec je okrem povinností uvedených v § 60 ďalej povinný ukladať podriadeným štátnym zamestnancom služobné úlohy a dávať im na tento účel pokyny v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a so služobnými predpismi.
1 katastrálneho zákona v konaní o návrhu na vklad rozhoduje zamestnanec vykonávajúci štátnu službu na úseku katastra, ktorý má osobitnú odbornú spôsobilosť rozhodovať o návrhu na vklad. Na základe citovaných ustanovení najvyšší súd konštatuje, že hoci bol obvinený vedúcim štátnym zamestnancom, čo mu
zákona dáva oprávnenie riadiť výkon štátnej služby podriadených zamestnancov prostredníctvom ukladania služobných úloh a vydávania pokynov, toto oprávnenie nemožno vykladať tak, že by mu samo osebe umožňovalo zasahovať do zákonom zverených rozhodovacích právomocí zamestnanca, ktorý na výkon danej činnosti musí spĺňať požiadavku osobitnej odbornej spôsobilosti. Je potrebné dôsledne rozlišovať medzi dvoma typmi pokynov vedúceho zamestnanca: na jednej strane ide o oprávnenie určiť, aby podriadený štátny zamestnanec konal v určitej veci (napríklad, aby sa zaoberal konkrétnym návrhom na vklad), na druhej strane však ide o prekročenie právomoci, ak vedúci zamestnanec bez potrebnej osobitnej odbornej spôsobilosti určuje, ako konkrétne má byť v danej veci rozhodnuté. Z toho vyplýva, že ak obvinený sám nedisponoval osobitnou odbornou spôsobilosťou, mohol ako vedúci zamestnanec uložiť poškodenej služobný pokyn, aby konala v konkrétnych veciach (v medziach svojej zodpovednosti za riadny a efektívny výkon štátnej služby), avšak nebol oprávnený určovať jej spôsob rozhodnutia v jednotlivých konaniach, ako to v predmetnom prípade urobil. Úmyselné konanie obvineného v prospech subjektu Ž., PD možno jasne vidieť aj v súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom IV., keďže napriek tomu, že bol s výsledkami kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktoré potvrdili správnosť postupu zamestnankyne H.T. v danej veci, oboznámený, jej následne uložil pokyn vykonať zápis vlastníckeho práva v prospech Ž., PD formou záznamu do katastra nehnuteľností, a to aj napriek tomu, že samotná zamestnankyňa označila takýto návrh za nezapísateľný (odôvodnenie krajského súdu na str. 34 uznesenia). Z uvedeného postupu je zrejmé, že cieľom obvineného nebolo len riadne ukončenie konania, ale presadenie konkrétneho výsledku bez ohľadu na výsledky kontroly a zákonné medze jeho právomocí. Na základe vyššie prijatého záveru o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu je pre dovolací súd v zmysle uvedeného kľúčovým skutkové zistenie,
ktorého obvinený N. H. spáchal trestný čin tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, následne potvrdeného uznesením odvolacieho súdu. Tam opísanému skutkovému stavu plne zodpovedá aj právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného v bodoch I. a II. ako pokračovacieho zločinu vydierania
1, ods. 2 písm.
1 písm. b) Trestného zákona. Použitú právnu kvalifikáciu
citovaných ustanovení odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu. Preto, rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku, vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku, najvyšší súd uzatvára, že námietky obvineného a s tým súvisiaca argumentácia nenapĺňa ani dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku (ani žiadny iný). S ohľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v trestnej veci obvineného nemožno konštatovať naplnenie žiadneho dovolacieho dôvodu, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.