← Slovensko

určenie povinnosti a zapl. 23 902,44 a 1 726,80 eur s prísl.

Obsah (6)§ 18e§ 3§ 150§ 4§ 191§ 266

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/6/2024 Identifikačné číslo spisu: 7115209248 Dátum vydania rozhodnutia: 27.08.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 18eods.

1 zákona o podpore sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona o podpore, a preto nemôže byť

§ 18eods.

1 aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom do

  1. decembra
  2. Pre žalobkyňu platí len to, že podľa doterajších predpisov zostávajú zachované len podmienky podpory výroby elektriny (§ 3), ktoré nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Z ustanovenia článku I. § 1 zákona o podpore, ktorý špecifikuje predmet úpravy, nepochybne vyplýva, že zákon ustanovuje jednak spôsob podpory a podmienky výroby [§ 1 písm. a)] a jednak práva a povinnosti výrobcov [§ 1 písm. b)]. V nadväznosti na predmet úpravy potom § 3 zákona o podpore bližšie konkretizuje spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny a § 4 upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Zákon o podpore teda dôsledne odlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov.

§ 3

upravuje podmienky, ktoré je treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu. Pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle § 4 citovaného zákona a v prípade porušenia niektorej z povinností uloženej subjektu s právom na podporu, je zákonom daná sankcia.

§ 18e

v tejto súvislosti iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok zostávajú pre žalobkyňu zachované. Teda, ak sa zmenia podmienky podpory (podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, a to po tom, ako sa žalobkyňa takýmto subjektom stala), prípadné nové podmienky sa v zmysle § 18e netýkajú žalobkyne, ale len nových subjektov.

§ 18eods.

1 zákona o podpore má teda väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny (§ 3) a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa znenia zákona do 31. decembra 2018. Vychádzajúc z uvedeného,

§ 18eods.

1 zákona o podpore nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom do 31. decembra 2018, a to tak, že žalobkyňa nemusí plniť povinnosti (notifikačnú povinnosť) v zmysle § 4 pod hrozbou sankcie. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke posúdil správne, keď práva a povinnosti výrobcov podľa § 4 zákona o podpore nepodriadil pod podmienky podpory podľa § 3 a neaplikoval na ne prechodné

§ 18eods.

1 zákona o podpore. 4. Základnou spornou otázkou v konaní bolo posúdenie splnenia zákonnej povinnosti žalobkyne v zmysle § 4 ods. 2 písm.

  1. c)zákona o podpore vo vzťahu k jej výrobnému zariadeniu, čo bolo nevyhnutné pre posúdenie riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobkyňou voči žalovanej 1/, pretože podľa citovaného ustanovenia je žalobkyňa ako výrobca elektriny s právom na podporu povinná Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.
  2. b)zákona o podpore, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Nesplnenie tejto povinnosti by malo za následok to, že žalobkyňa si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení uplatniť právo na podporu na rok 2015. Žalobkyňa tvrdila, že svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanej 1/ si riadne a včas splnila, a to prostredníctvom vyplneného a podpísaného formulára, ktorý bol žalovanej 1/ zaslaný v poštovej zásielke č. RP/909909977Sk zo dňa 3. júna 2014 spolu s faktúrou č. 005/2014 a jej prílohou, pričom žalovaná 1/ takúto poštovú zásielku aj obdržala pred 15. augustom 2014. Žalovaná 1/ voči tomu namietala, že jej podateľňa síce eviduje príjem uvedenej zásielky, avšak neeviduje, že by jej obsahom bol vyššie uvedený formulár. Odoslanie zásielky s oznámením o uplatnení podpory mala preukazovať svedecká výpoveď Mgr. Q. G., na ktorú súd prvej inštancie neprihliadol argumentujúc, že nie je vierohodná, vzhľadom na jej blízky vzťah ku konateľovi žalobkyne. Preukázanie zaslania oznámenia malo vyplývať aj z odlišnej hmotnosti zásielok, ktoré obsahovali iba faktúru a jej prílohu, t. j. neobsahovali formulár. Žalobkyňa poukázala aj na svedeckú výpoveď pracovníčky podateľne, z ktorej malo vyplývať, že evidencia obsahu prijatých zásielok neprebiehala podľa formalizovaných pravidiel, bola nepresná a nespoľahlivá. 5. V reakcii na vyššie uvedené odvolací súd poukázal na

§ 150

CSP, ktoré zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, ktorou je povinnosť tvrdiť a na dané tvrdenie predložiť dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť (dôkazné bremeno). Povinnosť strany sporu uviesť skutkové tvrdenia a označiť dôkazy preukazujúce ich pravdivosť sa vzťahuje na všetky skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť úspech strany v spore. Ide teda o tie právne skutočnosti, ktoré spôsobia vznik jej nároku alebo zánik jej povinnosti. Dôsledkom toho, že tvrdenie nie je preukázané, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru (zhodne so súdom prvej inštancie), že žalobkyňou v konaní produkované dôkazy neboli spôsobilé preukázať, že žalobkyňa si riadne a včas splnila povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. Je pravdou, že blízky vzťah svedka k strane sporu (resp. k jej štatutárnemu zástupcovi) sám osebe (bez ďalšieho) nevylučuje hodnovernosť svedeckej výpovede, no hodnotiac dokazovanie (všetky vykonané dôkazy) spôsobom uvedeným v § 191 CSP, teda prihliadnuc na skutočnosť, že v knihe došlej pošty žalovanej 1/ oznámenie nie je evidované (to, že sa pri evidovaní mohla občas stať nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo aj v prejednávanej veci), že rozdielna hmotnosť zásielok nepreukazuje, že vyššiu hmotnosť spôsobilo oznámenie (existencia kancelárskej spinky atď.) a z evidencie prijatej pošty bolo preukázané, že obsah zásielky neobsahoval oznámenie, nie je skutkové tvrdenie žalobkyne preukázané s vysokou pravdepodobnosťou. 6. K tvrdeniu žalobkyne, že sprievodný list žalovanej 1/ spolu s návrhom zmluvy, ďalej uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9. decembra 2014 a sprievodný list žalovanej 1/ zo dňa 10. decembra 2014 predstavujú uznanie záväzku žalovanej 1/, čomu zodpovedá právo žalobkyne na poskytnutie podpory, odvolací súd uviedol, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 veta prvá zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“), urobené dlžníkom, musí byť písomné, adresované veriteľovi a záväzok musí byť určený jednoznačne (bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť). Právny úkon uznania môže byť súčasťou aj iných právnych úkonov dlžníka, avšak pre jeho platnosť sa vyžaduje splnenie vyššie uvedených zákonných podmienok.

§ 4ods.

2 písm.

  1. c)zákona o podpore nepochybne stanovuje žalobkyni povinnosť oznámiť dve skutočnosti, a to uplatnenie podpory a predpokladané množstvo dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, musí byť preukázané, že boli splnené, pričom listiny, na ktoré žalobkyňa poukázala, nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobkyňa si splnila povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore v roku 2014, aby nestratila právo na podporu pre nasledujúci rok 2015. Z obsahu uvedených dokumentov nevyplýva skutočnosť, že žalovaná 1/ uznáva (deklaruje), že má voči žalobkyni záväzok v roku 2015. Keďže žalobkyňou uvádzané dokumenty nie sú uznaním záväzku žalovanej 1/, je nenáležitá aj argumentácia žalobkyne o prenose dôkazného bremena na žalovanú. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo žalobkyne na podporu nezaniklo (čo deklarujú aj uvedené dokumenty), ale vzhľadom na nesplnenie povinností ustanovených v § 4 zákona o podpore si ho žalobkyňa nemôže uplatniť v kalendárnom roku 2015. 7. Zmluva o dodávke a doplatku 2015, ku ktorej uzavretiu došlo po 15. auguste 2014 (kedy žalovaná 1/ musela vedieť o prípadnom nesplnení povinnosti žalobkyne pre rok 2015) nie je sama o sebe dôkazom, že došlo k splneniu tejto povinnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobkyňa právo na podporu má (čo deklaruje uvedená zmluva), avšak pre ten-ktorý kalendárny rok si ju môže uplatniť len, ak splní podmienky uvedené v § 4 ods. 2 písm.
  2. c)zákona o podpore. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku komu smeruje a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona na nasledujúci kalendárny rok. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na potrebu použitia výkladových pravidiel podľa § 266 OBZ ňou naznačeným spôsobom, odvolací súd konštatoval, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať. Nedôvodná je aj námietka nevykonania žalobkyňou navrhovaného dôkazu (výsluchom osôb, ktoré uzatvorili Zmluvu o dodávke doplatku 2015 a za žalovanú 1/ podpisovali sprievodné listy k nej), keďže výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že išlo o dôkaz nespôsobilý preukázať spornú skutočnosť. 8. Sumarizujúc vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala, že si splnila svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.
  3. c)zákona o podpore. Zároveň zdôraznil, že výrobca má určité zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu vôle nemôže mať žalovaná 1/ vedomosť, či výrobca má záujem uplatniť si podporu, a ani to, že žalobkyňa má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok. 9. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd tiež výrok o trovách konania na súde prvej inštancie a o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej 1/, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktorú je povinná uhradiť neúspešná žalobkyňa. Pokiaľ ide o žalovanú 2/, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, ich náhrada jej nebola priznaná. 10. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm.
  4. f)a § 421 ods. 1 písm.
  5. a)a písm.
  6. b)CSP. Žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“ alebo „dovolací súd“) napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne (ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu) aby zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Alternatívne (ak dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je dôvodné a môže sám vo veci rozhodnúť) dovolateľka navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a dovolateľke prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 11. V úvodnej časti dovolateľka zhrnula konanie pred súdom prvej a druhej inštancie po skutkovej a právnej stránke a zároveň poukázala na relevantné dôvody uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 12. K prípustnosti a dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm.
  7. f)CSP uviedla, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a to aj v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie: (
  8. i)neobsahuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie postupu a spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré by sa zaoberalo všetkými skutkovo a právne relevantnými dôvodmi, ktoré dovolateľka uplatnila vo svojej žalobe a v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, (
  9. ii)sa nezaoberá dostatočne a presvedčivo argumentáciou dovolateľky, ktorá si vyžadovala špecifickú odpoveď a ktorá eventuálne mohla mať (podľa dovolateľky aj mala) zásadný význam pre rozhodnutie vo veci, (iii) je založené na dôvodoch, ktoré sú zjavne protirečivé a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky a taktiež sú zjavne jednostranné a aj v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, (
  10. iv)náležitým spôsobom (v celom súhrne posudzovaných skutočností) nevyhodnocuje všetky skutkové zistenia, ktoré vyšli v konaní najavo (a na ktoré dovolateľka poukazovala), niektoré z takýchto podstatných zistení úplne ignoruje, pričom dostatočne neodôvodňuje ich prípadnú nepodstatnosť a nevysvetľuje myšlienkový postup súdu pri prijímaní potrebných právnych záverov, vyplývajúcich zo všetkých rozhodujúcich skutočností zistených vykonaným dokazovaním, pričom existuje aj nesúlad medzi skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov a skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, (
  11. v)je zjavne neodôvodnené a arbitrárne v súvislosti s právnym posúdením, pretože interpretácia a aplikácia zvolených právnych noriem zo strany súdu na zistený skutkový stav je neudržateľná a zásadne popiera ich účel, význam a väzbu k ostatným právnym predpisom, takisto je ústavne nesúladná, svojvoľná a bez presvedčivého, racionálneho a logického odôvodnenia, (
  12. vi)dokumentuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu (a aj súdu prvej inštancie), spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a zároveň tak znamená porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva a práva na spravodlivý proces, (vii) v dôsledku svojej arbitrárnosti odníma dovolateľke možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti nemu v rámci využitia opravného prostriedku, čo v konečnom dôsledku porušuje právo dovolateľky na spravodlivý súdny proces. 13. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR (IV. ÚS 345/2009, IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 96/2013, III. ÚS 314/2018, III. ÚS 311/2017, II. ÚS 120/2020, IV. ÚS 314/2020, I. ÚS 68/2022) a NS SR (7Cdo/126/2018, 4Cdo/46/2019, 2Cdo/127/2018, 5Cdo/208/2018, 3Obdo/72/2016, 3Obdo/72/2019, 3Obdo/64/2019, 1Obdo/1/2021), z ktorých vyplýva, že ak všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so zásadnou argumentáciou sporovej strany, takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s ústavne garantovaným právom na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rovnako v prípade, ak odvolací súd nedá odpovede na zásadné otázky, podstatné pre rozhodnutie vo veci a nevysporiada sa so základnou argumentáciou odvolateľa, je naplnený dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.
  13. f)CSP. O naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
  14. f)CSP ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav veci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia a tiež vtedy, keď určité skutočnosti v konaní strana namietala, avšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či irelevantnosť. Ďalej poukázala na nález Ústavného súd SR sp. zn. III. ÚS 90/2015 z 1. decembra 2015, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval porušenie vyššie označených práv sťažovateľky postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý selektívne pristupoval k výberu dôkazov následne hodnotených, a tým aj pojatých do procesu ustaľovania skutkového stavu veci. 14. V konkrétnostiach potom dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala, že napriek jej rozsiahlej právnej argumentácii za jedinú kľúčovú otázku v danej veci považovali skutkovú otázku, a to či dovolateľka oznámila žalovanej 1/ uplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014 v zmysle § 4 ods. 2 písm.
  15. c)zákona o podpore a či uvedené aj preukázala. Čo podľa názoru súdov oboch inštancií predstavuje výlučne to, či dovolateľka priamo preukázala, že predmetné oznámenie o uplatnení podpory bolo žalovanej 1/ doručené dňa 5. júna 2014 v poštovej zásielke č. RP909909977Sk. Zdôraznila, že pri poštových zásielkach odosielaných na diaľku je objektívne nemožné, aby odosielateľ mohol priamo preukázať, čo bolo v doručenej poštovej zásielke pri jej otvorení v podateľni adresáta, obzvlášť ak táto podateľňa zaznamenávala obsah prijatých zásielok nepresne a nedôsledne. V tejto súvislosti tiež namietala, že pri dokazovaní skutočného obsahu doručenej poštovej zásielky sa nemožno obmedziť iba na záznam v evidencii došlej pošty adresáta zásielky a na ním predložený údajný obsah takejto zásielky. Záver odvolacieho súdu o hodnovernosti záznamov podateľne činnej v tom čase pre žalovanú 1/ o obsahu prijatých zásielok je zjavne jednostranný a vyslovene špekulatívny a vedie k absolutizovaniu významu takéhoto dôkazu na úroveň kardinálneho a nespochybniteľného dôkazu. Uvedený záver odporuje nielen svedeckej výpovedi pracovníčky podateľne, ktorá zaevidovala obsah predmetnej poštovej zásielky, ale aj jej vyhodnoteniu Krajským súdom v Košiciach vo veci sp. zn. 2Cob/137/2018, ktorý považoval za preukázané, že podateľňa prijímajúca zásielky aj pre žalovaného v 1/ rade nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie a zaevidovanie každého listinného podania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, a preto považoval za potrebné hodnotiť skutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami získanými v procese dokazovania. Dovolateľka tiež poukázala na to, že z kópie príslušného listu evidencie podateľne činnej pre žalovanú 1/ o obsahu poštovej zásielky č. RP909909977Sk vyplýva, že príslušné pole (kolónka) pre záznam o obsahu zásielky uvádzalo iba faktúru č. 005/2014 a nie aj jej prílohu, ktorá podľa tvrdenia žalovanej 1/ jej tiež bola doručená v tej istej poštovej zásielke a nebola s faktúrou ničím spojená (faktúra a jej príloha vo svojom texte na seba neodkazovali). Naviac na faktúre č. 005/2015 a ani na obálke k predmetnej poštovej zásielke nebolo podateľňou vôbec vyplnené (v odtlačku jej pečiatky predznačené) pole o počte doručených listín, resp. príloh a príloha k faktúre dokonca neobsahovala žiaden odtlačok pečiatky podateľne. Z uvedeného dovolateľka vyvodzuje, že záznam podateľne ohľadne obsahu predmetnej poštovej zásielky bol neúplný a nepresný. Podľa jej názoru je tiež zjavné, že predloženiu obsahu zásielky muselo predchádzať jej vyhľadanie v evidencii (archíve) žalovanej 1/, pričom je pravdepodobné, že k takémuto vyhľadávaniu došlo iba v rozsahu podľa záznamu v evidencii podateľne. Zároveň nie je bez významu, že vzhľadom k odlišnej povahe listín (o ktorých dovolateľka tvrdí, že boli obsahom zásielky), mali byť tieto spracúvané rôznymi vnútroorganizačnými útvarmi žalovanej 1/ a pravdepodobne aj oddelene archivované, pričom žalovaná 1/ v tomto smere nepredložila žiaden dôkaz a ani neprezentovala žiadne tvrdenie o spôsobe archivácie obsahu jej doručených zásielok po ich zaevidovaní podateľňou a ani o možnosti následného dohľadania ich celého obsahu v jej archívoch. Odvolací súd všetky tieto skutočnosti prehliadol a označené uznesenie Krajského súdu v Košiciach ani len nespomenul v odôvodnení napadnutého rozhodnutia napriek tomu, že jedna z členiek senátu, ktorý vydal (dovolaním) napadnuté rozhodnutie, rozhodovala aj vo veci sp. zn. 2Cob/137/2018. 15. Dovolateľka namietala aj voči spôsobu, akým súdy oboch inštancií hodnotili svedeckú výpoveď pani Q. G.. Súd prvej inštancie mal síce pochybnosti o vierohodnosti jej výpovede, avšak žiadne bližšie vysvetlenie k tomu neposkytol a tiež nerešpektoval nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2716/2014 z 9. júna 2015, keď uvedenú svedeckú výpoveď diskvalifikoval výlučne na základe príbuzenského vzťahu svedkyne ku konateľovi a spoločníkovi dovolateľky, pričom ostatné relevantné dôkazy boli s ňou v súlade, resp. jej neodporovali. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je podľa názoru dovolateľky zjavné, že odvolací súd pri hodnotení tejto svedeckej výpovede priznal relevantnosť iba záznamu v evidencii prijatej pošty žalovanej 1/, a to aj napriek svedeckej výpovedi pracovníčky podateľne, ktorá uviedla, že v prípade doručenia faktúry a iných listín v jednej zásielke sa zaznamenával iba príjem faktúry, že pracovníčky podateľne ani nemali právo rozdeľovať veci v obálke a že v tom čase sa evidencii oznámení o uplatnení podpory nejak extra nevenovali a zmena v podrobnejšom evidovaní prijatých zásielok nastala až na konci roka 2014. Hodnotiacemu záveru odvolacieho súdu odporuje aj samotný záznam podateľne o obsahu prijatej zásielky, ktorý uvádzal iba prijatie faktúry (fa 005/14) bez toho, aby zaznamenal aj príjem formulára Údaje o výrobe a dodávke elektriny pre uplatnenie podpory v zmysle Zákona č. 309/2009 Z.z., tvoriaceho prílohu predmetnej faktúry. S poukazom na uvedené dovolateľka namietala, že odvolací súd hodnotil výpoveď pani Q. G. extrémne selektívne a arbitrárne a napriek odkazu na

§ 191

CSP v skutočnosti nehodnotil túto výpoveď v kontexte ostatných dôkazov a všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého to, že sa mohla stať pri evidovaní občas nesprávnosť, neznamená, že sa tak stalo v prejednávanej veci, označila dovolateľka za špekuláciu, pretože pracovníčka podateľne vo svojej výpovedi netvrdila, že pri evidovaní obsahu prijatej zásielky, v ktorej bola faktúra a iné listiny, sa iba niekedy evidoval len príjem faktúry. Odvolací súd tak účelovo, neobjektívne a v rozpore s požiadavkou nestrannosti skreslil obsah uvedenej svedeckej výpovede a zároveň odignoroval zjavnú neúplnosť záznamu o obsahu prijatej zásielky a tiež to, že by bolo nelogické, aby pri absencii doručenia oznámenia dovolateľky o uplatnení podpory na rok 2015 bolo dovolateľke následne navrhnuté uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s (celou a bezvýhradnou) účinnosťou od 1. januára 2015, ktorá bola následne aj takto uzavretá a aby naviac ešte žalovaná 1/ na konci roka 2014 inštruovala dovolateľku k fakturácii podľa uvedenej zmluvy práve pre rok 2015. Súdy oboch inštancií sa zákonne konformným spôsobom nevysporiadali s tým, že tvrdenia žalovaných v tomto konaní logicky odporujú ich predošlému konaniu. Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého Zmluva o dodávke a doplatku 2015 sama osebe nepreukazuje oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, je v tomto ohľade absolútne nedostatočný a ignorujúci časové a vecné okolnosti jej uzavretia, ako aj axiómy stanovené v § 191 CSP. 16. V tejto súvislosti dovolateľka namietala aj porušenie princípu rovnosti zbraní, keďže medzi stranami sporu existovali protichodné tvrdenia o tom, či obsahom zásielky bolo oznámenie dovolateľky o uplatnení podpory pre rok 2015. Kým dovolateľka na podporu svojho tvrdenia poukázala na svedeckú výpoveď pani Q. G., na dátum odoslania predmetnej poštovej zásielky a jej hmotnosť, ako aj na kroky žalovaných po 15. auguste 2014, tak žalované svoje (opačné) tvrdenie podporili iba predložením kópie záznamu z evidencie prijatej pošty vedenej externou podateľňou pre viacero spoločností toho istého podniku (medzi nimi aj pre žalovanú 1/). Dovolateľka poukazovala na to, že spomenutá podateľňa v relevantnom čase preukázateľne neevidovala obsah prijatých poštových zásielok úplne a presne a že aj obsah spornej zásielky bol zaevidovaný neúplne a nepresne. Namietala tiež, že ak by riadne a včas neoznámila žalovanej 1/ uplatnenie podpory na rok 2015, tak by bolo nelogické, aby jej žalovaná 1/ (bez akejkoľvek výhrady) navrhla uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 s účinnosťou od 1. januára 2015 a po jej uzavretí ešte inštruovala dovolateľku k fakturácii podľa nej práve pre rok 2015. Napokon dovolateľka poukazovala tiež na to, že hneď ako od žalovanej 1/ obdržala list z 15. decembra 2014, kontaktovala žalovanú 1/ s námietkou proti uvedenému a potom ako sa neskôr dozvedela o konkrétnom dôvode výhrady, okamžite dokladovala oznámenie uplatnenia podpory na rok 2015 zaslaním kópie predmetného oznámenia spolu s kópiu podacieho lístka. Dovolateľka za danej situácie navrhla, aby k okolnostiam a dôvodom uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ako aj k inštruovaniu k fakturácii podľa nej pre rok 2015 boli vypočuté konkrétne osoby, ktoré predmetnú zmluvu a sprievodné listy podpisovali za žalovanú 1/. Súd prvej inštancie jej návrh zamietol z dôvodu, že obrana žalovaných spočívajúca v ich skutkových tvrdeniach bola dostačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu a dostatočne preukázali nesplnenie si zákonných povinností žalobcu voči žalovanému v 1. rade. Ani odvolací súd nič z uvedeného nevzal do úvahy a všetko toto odmietol s odôvodnením, že výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (§ 185 ods. 1 CSP). Aj odvolací súd má za to, že išlo o dôkaz nespôsobilý preukázať spornú skutočnosť (tak, ako to správne skonštatoval aj súd prvej inštancie). Z uvedeného podľa názoru dovolateľky vyplýva, že súdy oboch inštancií pripísali tvrdeniu žalovanej 1/ väčšiu váhu ako tvrdeniam dovolateľky a popri tom ignorovali dôkazy svedčiace v prospech dovolateľky a jej relevantný návrh na vykonanie dokazovania, ktoré malo priamu schopnosť odstrániť rozdiel v tvrdeniach zúčastnených strán, čím narušili rovnosť strán sporu (rovnosť zbraní) a porušili aj právo dovolateľky na spravodlivý proces. 17. Dovolateľka súdom oboch inštancií vytýkala aj ignorovanie jej argumentácie, podľa ktorej je v súdenej veci potrebné primárne posúdiť právne otázky, a to: (

  1. i)charakter právnej úpravy danej zákonom o podpore, ktorá dopadá na reguláciu iba povinnej, zo zákona nárokovateľnej a jej poskytovateľovi kompenzovanej podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysokovýkonné kombinované výroby elektriny a tepla (ďalej aj „OZE a KVET“), (
  2. ii)povahu záväzkovo-právneho vzťahu založeného Zmluvou o dodávke a doplatku 2015, ktorá bola uzavretá na návrh žalovanej 1/ po 15. auguste 2014 s jej celou a bezvýhradne navrhnutou a aj dohodnutou účinnosťou už od 1. januára 2015, (iii) povahu žalovaných nárokov týkajúcich sa časti roku 2015 podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a vo väzbe na uvedené následne právne posúdiť (
  3. iv)platnosť, záväznosť a právne účinky písomne uzavretej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 zo dňa 9. decembra 2014 pre rok 2015. Poukázala na to, že v konaní pred súdmi oboch inštancií argumentovala (o. i.) tým, že zákon o podpore nezakazoval a ani nebránil uzavretiu a plneniu súkromnoprávnej zmluvy o poskytovaní podpory elektriny vyrobenej z OZE a KVET v prípade, ak neboli splnené podmienky alebo povinnosti predpokladané iba pre povinnú a zo zákona nárokovateľnú podporu a jediným dôsledkom takejto zmluvy je to, že podpora podľa nej nie je poskytovateľovi kompenzovaná v cenovom konaní pred ÚRSO. Žalované nároky týkajúce sa roku 2015 sú podľa názoru dovolateľky dôvodné a legitímne, keďže Zmluva o dodávke a doplatku 2015 bola platne uzavretá po 15. auguste 2014 s jej celou a bezvýhradnou účinnosťou od 1. januára 2015, a to na návrh žalovanej 1/, ktorá v tom čase vedela, či bude alebo nebude povinná poskytovať dovolateľke (zo zákona) povinnú podporu v roku 2015 (a či tak bude z jej poverenia povinná robiť žalovaná 2/), pričom uvedená zmluva jednoznačne vyjadruje záväzok žalovaných platiť dovolateľke za dodanú elektrinu jej cenu na straty a doplatok s účinnosťou už od 1. januára 2015. Zdôraznila, že žalované nároky sú zmluvnými nárokmi súkromnoprávnej povahy, ktoré by bolo možné právne uprieť iba vtedy, ak by bola konštatovaná absolútna (čiastočná) neplatnosť Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, alebo jej relatívna neplatnosť pre ospravedlniteľný omyl na strane žalovaných (ktorého by sa títo museli dovolávať). Prípadne aj nesplnenie odkladacej alebo nastúpenie rozväzovacej podmienky, čo je však vylúčené, keďže podmienkou nemôže byť okolnosť, ktorá mala nastať pred uzatvorením predmetnej zmluvy. Prípadná pohnútka (resp. vnútorná výhrada) žalovanej 1/ k uzavretiu spomínanej zmluvy iba pre prípad, ak jej budú kompenzované náklady na podporu podľa nej pre rok 2015 v cenovom konaní pred ÚRSO, je podľa názoru dovolateľky irelevantná, pretože nebola v zmluve vyjadrená. Súdy oboch inštancií uvedené osobitné a podstatné argumenty dovolateľky celý čas ignorovali a neposkytli ani osobitnú, zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď, prečo by mali byť irelevantné. 18. Dovolateľka opakovane zdôraznila, že žalovaná 1/ jej uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 navrhla po 15. auguste 2014, kedy už vedela, či bude povinná dovolateľke poskytovať podporu v roku 2015 alebo nie. Pri návrhu zmluvy a ani pri jej uzavretí ani jedna zo žalovaných neprejavila vôľu, že by zmluva v roku 2015 nemala alebo nemohla byť v celosti plnená. Zároveň ani dovolateľka nevedela (nemala dôvod vedieť), že napriek navrhnutej a dohodnutej účinnosti zmluvy žalované v skutočnosti nechceli celú uvedenú zmluvu uzavrieť a plniť už od 1. januára 2015. Podľa názoru dovolateľky tak existuje protirečenie medzi zmluvou a záverom súdov oboch inštancií, že žalované (napriek uvedenému) neboli povinné zmluvu plniť v roku 2015. Súdy oboch inštancií uvedené protirečenie vo vzťahu k obsahu a časovým a vecným okolnostiam uzavretia Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 nevysvetlili, hoci išlo o podstatný argument dovolateľky. Zároveň je podľa názoru dovolateľky zrejmé, že súdy nesprávne vychádzali z kogentnej povahy právnej normy obsiahnutej v § 4 ods. 2 písm.
  4. c)v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore. Záver odvolacieho súdu, že mechanizmus sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore sa uplatňuje ex lege, a preto dovolateľke nevznikli žalované nároky, označila za rozporný a arbitrárny, neposkytujúci náležitú odpoveď na argumentáciu o absencii kogentnej povahy uvedeného ustanovenia, najmä vzhľadom k predmetu a účelu zákona o podpore. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, ktorý podľa jej názoru potvrdzuje, že súkromnoprávna úprava zákona o podpore má primárne dispozitívny charakter a iba v nevyhnutných prípadoch kogentný charakter. Z predmetného nálezu tiež jednoznačne vyplýva, že ex lege následok bol spojený iba s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o podpore v jeho znení účinnom pred 1. januárom 2014. Sankcia upravená v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 1. januára 2014 má však už povahu súkromnoprávnej sankcie, čo potvrdzuje aj neskorší nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 491/2018-65 z 31. januára 2019. Dovolateľka v konaní podrobne argumentovala, že uvedená právna norma nemá kogentný charakter v tom zmysle, že by svojím znením alebo účelom zakazovala výrobcovi elektriny z OZE a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (resp. osobe poverenej k odberu elektriny za cenu na straty) dobrovoľne uzavrieť a plniť zmluvu o poskytovaní podpory aj bez splnenia podmienok alebo povinností podľa zákona o podpore. Pri súkromnoprávnej Zmluve o dodávke a doplatku 2015 má kogentná alebo dispozitívna povaha uvedenej právnej normy zásadný význam, pretože tak rozhodnutie súdu prvej inštancie ako aj napadnuté rozhodnutie upierajú dovolateľke žalované nároky práve ohľadne roku 2015 a s odkazom na dôsledok podľa uvedenej právnej normy. Návrh aj uzavretá zmluva pritom jednoznačne vyjadrujú vôľu žalovaných odoberať elektrinu za cenu na straty od dovolateľky a poskytovať jej doplatok s účinnosťou už od 1. januára 2015. Napadnuté rozhodnutie zároveň úplne ignoruje, že ak nie je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
  5. c)zákona o podpore pre konkrétny rok, potom právo na povinnú podporu pre tento rok ostáva vo sfére naturálneho záväzku, ktorý ale môže byť predmetom ďalšej súkromnoprávnej dispozície zúčastnených strán, t. j. môže dôjsť k založeniu práva na podporu na samostatnom skutkovom základe, pričom ale náklady na realizáciu takéhoto práva nebudú jeho poskytovateľovi kompenzované v cenovom konaní pred ÚRSO. Uvedené podľa názoru dovolateľky signalizuje, že v konaní pred súdmi oboch inštancií došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože súdy pri svojom rozhodovaní nesporne konštatovali existenciu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 uzavretej dňa 9. decembra 2014 (t. j. po 15. auguste 2014) s účinnosťou od 1. januára 2015, avšak sa nezaoberali namietanou otázkou absencie kogentnej povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore a ani nekonštatovali (čiastočnú) neplatnosť alebo neúčinnosť uvedenej zmluvy, ktorá by jedine mohla byť dôvodom upretia žalovaných zmluvných nárokov. 19. Súdy oboch inštancií tiež podľa názoru dovolateľky neodôvodnene ignorovali závery rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21. novembra 2017, ktorý dovolateľka predložila na podporu svojich argumentov. Uvedený rozsudok priznal prednosť zmluvnému dojednaniu zúčastnených strán pred prípadným rozporom so zákonom o podpore, o ktorom prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy musel vedieť ešte pred uzavretím príslušnej zmluvy a jeho prípadný omyl v tomto smere bol právne irelevantný. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí predmetný rozsudok vôbec nespomína, kým odvolací súd ho spomína (v stručnej a neúplnej forme) v bode 9.3. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (v rámci rekapitulácie argumentácie dovolateľky uvedenej v odvolaní), avšak bez toho, by sa k nemu vyjadril. Dovolateľka v tejto súvislosti poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 4Obdo/7/2018 z 28. februára 2019, podľa ktorého neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov predstavuje jurisdikčnú svojvôľu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie k zmluvnej povahe žalovaných nárokov uvádza len toľko, že medzi dovolateľkou a žalovanými vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o dodávke a doplatku 2015. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí (body 23, 25. a 28.4. odôvodnenia) venoval iba tomu, či Zmluva o dodávke a doplatku 2015 sama osebe preukazuje to, že dovolateľka oznámila žalovanej 1/ uplatnenie si podpory na rok 2015 v termíne do 15. augusta 2014. Odvolací súd pri svojom závere úplne ignoroval zjavný a nespochybniteľný fakt, že uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 navrhla práve žalovaná 1/ po 15. auguste 2014 s jej bezvýhradnou a celou účinnosťou už od 1. januára 2015, táto bola následne takto aj uzavretá, pričom priamo založila žalované nároky ohľadom roku 2015 (keďže dohodnutá účinnosť sa týkala nielen prevzatia zodpovednosti za odchýlku, ale aj doplatku a dodávky elektriny za jej cenu na straty). Za daných okolností neplnenie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 práve v roku 2015 je v priamom rozpore s jej bezvýhradnou a celou účinnosťou už od 1. januára 2015. Dovolateľka vyjadrila nesúhlas aj so spôsobom, akým sa odvolací súd vysporiadal s jej argumentáciou o potrebe interpretovať návrh na uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ako aj uzavretú zmluvu a sprievodné listy žalovanej 1/ zo dňa 10. októbra 2014 a 10. decembra 2014 podľa § 266 OBZ. Pokiaľ odvolací súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejavy vôle dopĺňať, podľa názoru dovolateľky ide o nesprávnu inšpiráciu rozsudkom NS SR sp. zn. 3Cdo/81/2011 z 31. júla 2012, ktorý sa však týka interpretácie občianskoprávnych (a nie obchodnoprávnych) úkonov podľa § 35 ods. 2 OZ. Zdôraznila, že

§ 266OBZ má kogentnú povahu a musí byť súdmi vždy zohľadňované.

Zároveň je podľa jej názoru zrejmé, že odvolací súd interpretáciou vyššie uvedených úkonov zmenil ich jasný význam a obsah, ktorý jednoznačne smeruje k účinnosti celej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 od 1. januára 2015, resp. takémuto jednoznačnému dojednaniu neodôvodene a svojvoľne nepripísal žiadny význam. S poukazom na to, že pri interpretácii zmlúv nie je možné zobrať do úvahy iba vôľu jednej zmluvnej strany a ignorovať vôľu druhej strany, dovolateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie ignoruje jasné

o účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 a jeho záver o nemožnosti meniť obsah právneho úkonu jeho interpretáciou je bez akéhokoľvek skutkového a právneho základu a zároveň odporuje elementárnej právnej logike.

  1. Ďalej dovolateľka namietala aj voči spôsobu, akým sa súdy oboch inštancií vysporiadali s ňou tvrdeným presunom dôkazného bremena na žalované, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku uznania záväzku žalovanou 1/. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že aj odvolací súd potvrdil, že uznanie záväzku môže byť súčasťou iného právneho úkonu, pričom právnym úkonom je tak návrh zmluvy spolu so sprievodným listom z
  2. októbra 2012, ako aj písomná Zmluva o dodávke a doplatku
  3. Uvedené dokumenty jasne vyjadrujú záväzok žalovanej 1/ (a z jej poverenia aj žalovanej 2/) poskytovať dovolateľke podporu pre rok 2015, t. j. už od
  4. januára
  5. Záväzok žalovanej 1/ platiť dovolateľke za dodanú elektrinu jej cenu na straty a aj doplatok pritom vyplýval zo Zmluvy o dodávke doplatku 2011, a to od uzavretia uvedenej zmluvy (
  6. mája 2011) do budúcna. Pokiaľ teda žalovaná 1/ počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke doplatku 2011 navrhla dovolateľke uzavretie Zmluvy o dodávke doplatku 2015 s účinnosťou od
  7. januára 2015, pričom uvedenou zmluvou mali byť realizované tie isté plnenia ako podľa zmluvy z roku 2011, iba s tým rozdielom, že časť plnenia mala byť zabezpečovaná žalovanou 2/ konajúcou z poverenia žalovanej 1/, tak je podľa názoru dovolateľky zrejmé, že návrh a aj uzavretie Zmluvy o dodávke doplatku 2015 spolu so sprievodnými listami žalovanej 1/ z
  8. októbra 2014 a
  9. decembra 2014 predstavujú jasné deklarovanie záväzku žalovanej 1/ poskytovať dovolateľke aj naďalej povinnú podporu, a to osobitne pre rok 2015, pretože žalovaná 1/ v tom čase už vedela, či (ne)bude povinná túto podporu poskytovať. Skutočnosť, že podpora formou odberu elektriny za jej cenu na straty má byť pre rok 2015 realizovaná (z poverenia žalovanej 1/) žalovanou 2/ nie je relevantná. Skutočnosť, že podpora má byť realizovaná pre rok 2015, predstavuje iba časové určenie plnenia uznaného záväzku, neznamená však, že záväzok predtým neexistoval, pretože tento existoval už na základe Zmluvy o dodávke doplatku
  10. Závery súdov oboch inštancií sú podľa názoru dovolateľky v rozpore s realitou, rozporuplné, nelogické a odporujú nielen obsahu zmieňovaných právnych úkonov, ale aj právnej úprave uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka. Podstata uznania záväzku v zmysle § 323 ods. 1 OBS spočíva v nastúpení vyvrátiteľnej právnej domnienky, že záväzok v čase jeho uznania trvá. V dôsledku takejto domnienky dochádza v zmysle § 192 CSP k zmene procesného postavenia veriteľa (dovolateľky), pretože dôkazné bremeno o neexistenciu záväzku zaťažuje dlžníka (žalované). S poukazom na § 192 CSP sa teda vyžadoval dôkaz opaku zo strany žalovaných (ako dôkaz, ktorý preukazuje opak niečoho, resp. iný konkrétny výsledok), pričom dovolateľke prislúchali protidôkazy (dôkaz, ktorý nepreukazuje iný konkrétny výsledok, iba vyvracia pod mieru praktickej istoty určité tvrdenie). Na základe uvedeného malo byť súdmi oboch inštancií posudzované, či žalované poskytli dôkaz opaku a (vzhľadom na protidôkazy dovolateľky) či uniesli dôkazné bremeno, pričom podľa názoru dovolateľky sa tak nestalo. Napriek podrobnej argumentácii dovolateľky smerom k uznaniu záväzku v predmetnej veci, súdy toto ignorovali a neposkytli špecifickú, zrozumiteľnú, jasnú a presvedčivú odpoveď na otázku, ktorá má podstatný význam pre ich postup z hľadiska dokazovania a rozloženia dôkazného bremena strán sporu.
  11. Dôvodnosť podaného dovolania na podklade namietanej vady zmätočnosti videla dovolateľka aj v súvislosti s výkladom prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona o podpore. V konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní opakovane argumentovala, že jej zariadenie na výrobu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa
  12. apríla 2011, a preto s poukazom na § 18e ods. 1 zákona o podpore nie je možné žalované nároky podmieňovať takými podmienkami povinnej podpory, ktoré neboli vymedzené zákonom o podpore v jeho znení účinnom pred
  13. januárom
  14. Odvolaciemu súdu vyčítala, že sa v napadnutom rozhodnutí zameral výlučne na systematiku radenia a začlenenie jednotlivých ustanovení zákona o podpore a úplne ignoroval jej argumenty, podľa ktorých (i) zákon o podpore odlišuje pojmy podmienky na získanie podpory podľa § 3 a podmienky podpory (výroby elektriny) a tieto pojmy aj odlišne používa; (ii) zákon o podpore v jeho znení účinnom do
  15. decembra 2013 určoval podmienky podpory výroby elektriny kombinovaným spôsobom, a to jednak prostredníctvom pozitívneho vymedzenia (§ 3) a aj negatívneho vymedzenia [§ 3b ods. 2, 3 a 5 a § 4 ods. 2 písm. a) a b) ]; (iii) zákon o podpore v jeho znení účinnom do
  16. decembra 2013 chápal podmienky podpory výroby elektriny širšie ako iba s obmedzením na jeho § 3, čo dokumentuje aj

§ 4ods.

2 písm.

  1. d)v spojení s § 4 ods. 2 písm.
  2. a)a § 4 ods. 3 v spojení s § 4 ods. 2 písm.
  3. a)a
  4. b)uvedeného zákona v jeho znení účinnom do 31. decembra 2013; (
  5. iv)novelizáciou zákona o podpore účinnou od 1. januára 2014 bolo zavedené riešenie stretu, resp. koexistencie dovtedajšej úpravy s novou úpravou prostredníctvom ultraaktivity, a preto je potrebné vychádzať zo znenia zákona účinného do 31. decembra 2013. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na uvedené podstatné argumenty dovolateľky nereagovalo dostatočným a ani presvedčivým spôsobom (k uvedenému neposkytuje špecifickú odpoveď), čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. 22. Dovolateľka ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzovala z ustanovení § 421 ods. 1 písm.
  6. a)a písm.
  7. b)CSP a v tejto súvislosti sa zaoberala ustanovením § 422 ods. 1 písm.
  8. a)CSP a v ňom upraveným tzv. majetkovým cenzom. Poukázala na to, že minimálna mzda ku dňu podania žaloby na súde prvej inštancie bola 380 eur a desaťnásobok tejto sumy predstavuje 3 800 eur. Napadnutým výrokom odvolacieho súdu bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba dovolateľky na peňažné plnenie, a to v sume 23 904,44 eura voči žalovanej 1/ a v sume 1 726,80 eura voči žalovanej 2/. Z uvedeného vyplýva, že nárok dovolateľky voči žalovanej 1/ prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy. Pokiaľ ide o peňažný nárok voči žalovanej 2/, dovolateľka bola toho názoru, že samostatné posudzovanie prípustnosti dovolania ohľadne tohto nároku by bolo možné iba vtedy, ak by išlo o dielčí nárok so samostatným skutkovým, resp. právnym základom. Skutkovo samostatnými nárokmi sa pritom rozumejú také nároky, ktorých existencia je navzájom natoľko nezávislá, že každý z nich môže vzniknúť samostatne, bez ohľadu na vznik ostatných nárokov, pretože predpoklady ich vzniku sú v porovnaní s ostatnými nárokmi odlišné a k ich naplneniu môže aj odlišne dôjsť. Nároky dovolateľky voči žalovanej 1/ a žalovanej 2/ vyplývajú z jednej a tej istej Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, v rámci ktorej žalovaná 2/ koná z poverenia žalovanej 1/. Táto zmluva konštruuje nároky voči obom žalovaným kumulatívne a ich základom je rovnaký skutkový základ. Zároveň z ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
  9. c)zákona o podpore vyplýva, že dovolateľka (ako výrobca elektriny s právom na podporu) by mala právo na doplatok aj vtedy, ak by si neuplatňovala právo na odber elektriny za cenu na straty (čo by však neplatilo opačne). Ak si dovolateľka uplatnila právo na odber elektriny za cenu na straty, potom má automaticky aj právo na doplatok. 23. Podľa názoru dovolateľky, dovolaním napadnuté rozhodnutie (rovnako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené a aj od právnych otázok, pri ktorých riešení sa odvolací súd (a aj súd prvej inštancie) odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom oba súdy tieto otázky nesprávne právne posúdili a na tomto nesprávnom posúdení aj v podstatnej miere založili svoje rozhodnutia. 24. Toto nesprávne právne posúdenie veci videla dovolateľka predovšetkým v posúdení povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore v znení účinnom od 1. januára 2015, ktoré je podľa jej názoru dispozitívnym ustanovením. Poukázala na to, že rozsudky súdov oboch inštancií prezentujú právny záver, že žalované nároky ohľadne roku 2015 sú nedôvodné v dôsledku nutnej aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore, pretože podľa tohto ustanovenia si dovolateľka nemôže uplatniť nárok na podporu za rok 2015 v zmysle Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 účinnej od 1. januára 2015, ak do 15. augusta 2014 neoznámila žalovanej 1/ uplatnenie podpory na kalendárny rok 2015. Je teda zrejmé, že súdy oboch inštancií pripísali ustanoveniu § 4 ods. 3 zákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára 2015) prioritu pred jasným prejavom vôle dokumentovaným Zmluvou o dodávke a doplatku 2015, a teda mu priznali účinky, ktoré sú spojené iba s kogentnými ustanoveniami zákona. Posúdenie otázky povahy ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára 2015) zo strany súdov oboch inštancií je nesprávne, pričom táto právna otázka nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Správne právne posúdenie predmetnej otázky vyžaduje zohľadnenie predmetu a účelu právnej úpravy danej zákonom o podpore, a to v súlade s už spomínaným rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 10Cb/287/2014-471 z 21. novembra 2017. Podľa názoru dovolateľky táto právna úprava reguluje iba povinnú nárokovateľnú podporu, ktorej náklady sú zohľadňované (kompenzované) jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy) v rámci cenovej regulácie pred ÚRSO, nezasahuje však do zmluvnej autonómie súkromnoprávnych subjektov (výrobcu elektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) mimo uvedenej sféry. Založenie platného záväzku k podpore výroby elektriny z OZE, ktorý sa odkláňa od § 4 ods. 3 zákona o podpore, nie je v rozpore s predmetom a účelom zákona o podpore, nespôsobuje neplatnosť takéhoto záväzku a spôsobuje iba to, že náklady na takúto podporu nebudú v rámci cenovej regulácie zohľadnené a kompenzované jej poskytovateľovi. Ak by teda aj nastúpila sankcia podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore pre nasledovný kalendárny rok z dôvodu nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
  10. c)zákona o podpore v stanovenom termíne, avšak po tomto termíne by došlo k založeniu zmluvného záväzku pre nasledovný kalendárny rok, potom je takýto záväzok platný a účinný. Formulácia uvedeného ustanovenia „nehovorí“ nič o nemožnosti, resp. zákaze odchylného zmluvného dojednania, a teda neustanovuje výslovný zákaz dohody, podľa ktorej by právo na podporu bolo priznané, resp. zmluvne založené aj v prípadoch nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
  11. c)zákona o podpore. Pri bližšom pohľade na

§ 4ods.

3 zákona o podpore je tiež podľa názoru dovolateľky zrejmé, že tento „hovorí“ o existencii práva na podporu, ktoré nezaniká v dôsledku nesplnenia povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.

  1. c)zákona o podpore, ale je v dôsledku uvedeného iba oslabené v tom zmysle, že s jeho existenciou potom nie je spojený nárok (t. j. možnosť uplatnenia si práva na nadchádzajúci kalendárny rok). Uvedené právo tak zostáva v rovine naturálnej obligácie (4MCdo/7/2008). Z povahy veci pritom vyplýva, že v prípade naturálnej obligácie táto nielen že môže byť dobrovoľne plnená, ale môže byť dobrovoľne (následne) založený aj zmluvný záväzok na jej splnenie, ktorý sa už stáva samostatne vymáhateľným. Dovolateľka tiež poukázala nato, že pre klasifikáciu určitej normy ako kogentnej je rozhodujúci účel, ktorý táto norma sleduje (teleologický výklad právnej normy). Povahu a účel ustanovení § 4 ods. 2 písm.
  2. c)a § 4 ods. 3 zákona o podpore je potrebné vidieť z celkového pohľadu právnej úpravy zákona o podpore, ktorý upravuje spôsob a podmienky zabezpečenia povinnej podpory výroby elektriny z OZE, výroby elektriny vysokoúčinnou kombinovanou výrobou a výroby biometánu. Táto úprava je daná z dôvodu verejného záujmu, ktorý by bez takejto regulácie pri výkone súkromnoprávnych činností (bežného trhového pôsobenia) nebol vôbec zabezpečený alebo bol zabezpečený nedostatočne. Účel uvedenej právnej úpravy však nespočíva v tom, že by zakazovala širšiu zmluvne dohodnutú podporu výroby elektriny alebo voľnejšie dohodnuté podmienky takejto podpory, ale jeho účelom je stanoviť iba takú povinnú podporu a jej podmienky, náklady na ktoré sú jej poskytovateľovi (prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy) zohľadňované v konaní o cenovej regulácii pred ÚRSO. Špeciálna povaha právnej úpravy podľa zákona o podpore (lex specialis) k všeobecnej právnej úprave v oblasti súkromného práva (OBZ alebo OZ) nesiaha a ani nemôže siahať až tam, aby zabezpečenie zmluvne dohodnutej podpory (nad rámec zákona o podpore) nebolo možné. Dôsledkom takejto podpory (nad rámec zákona o podpore) by bolo iba to, že náklady na ňu nebudú jej poskytovateľovi kompenzované (zohľadnené v konaní o cenovej regulácii), a nie to že by takáto podpora bola zakázaná. Aj nález Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017 kvalifikuje sankčný dôsledok podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore ako sankciu, ktorá má súkromnoprávny charakter. Právo na takúto sankciu, resp. nárok z nej môže byť predmetom súkromnoprávnej dispozície, t. j. môže byť zmluvne vylúčený, obmedzený alebo môže byť predmetom vzdania sa a pod. Záver súdov oboch inštancií, ktorý vychádza z kogentnosti ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore, nezohľadňuje skutočnosť, že predmetná právna norma reguluje obchodné záväzkové (súkromnoprávne) vzťahy medzi subjektami súkromného práva a popiera tak podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy. 25. Podľa názoru dovolateľky spočíva napadnuté rozhodnutie aj na nesprávnom právnom posúdení procesnoprávnej otázky dôkazného bremena, keď súdy oboch inštancií dospeli k nesprávnemu záveru, že dôkazné bremeno o doručení oznámenia dovolateľky o uplatnení podpory na rok 2015 žalovanej 1/ zaťažuje dovolateľku ako odosielateľa poštovej zásielky č. RP900000077Sk, ktorá podľa tvrdenia dovolateľky obsahovala aj spomenuté oznámenie. Nejde pritom o skutkovú otázku, pretože na rozdiel od skutkového záveru, že strana sporu neuniesla dôkazné bremeno, záver o tom, ktorá zo strán sporu nesie dôkazné bremeno, predstavuje právny záver. Dovolateľka má za to, že ak odosielateľ poštovej zásielky, ktorá bola adresátovi doručená, tvrdí jej určitý obsah (pričom evidencia prijatej pošty adresáta bola vedená nespoľahlivo) a adresát doručovanej zásielky vykonal po jej doručení kroky a úkony, ktoré časovo a logicky nadväzovali a korešpondovali doručeniu odosielateľom tvrdeného obsahu doručovanej zásielky, potom dôkazné bremeno o obsahu doručenej zásielky zaťažuje adresáta. Vyššie uvedená právna otázka (podľa názoru dovolateľky) nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Pokiaľ by však dovolací súd dospel záveru, že rozhodnutia NS SR sp. zn. 4MCdo/3/2011 z 27. februára 2012 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 32/2012 z 13. marca 2012 predmetnú otázku už vyriešili a tieto rozhodnutia aj zakladajú ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, potom dovolateľka žiadala, aby bol ňou uplatnený dovolací dôvod posúdený v zmysle § 421 ods. 1 písm.
  3. a)CSP. Zdôraznila, že v tejto veci existuje podstatná časová súvislosť, ktorú akcentoval ako NS SR, tak aj Ústavný súd SR v spomenutých rozhodnutiach a naviac existuje aj kauzálna a vecná súvislosť a zhodná nadväznosť konania žalovaných, ktorá o to viac spôsobuje prenos dôkazného bremena na žalované. Podľa jej názoru nie je možné vychádzať z tzv. negatívnej dôkaznej teórie, ktorá je v rozhodnutiach NS SR vymedzená ako pravidlo, že neexistencia niečoho majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje (6Cdo/81/2020, 6MCdo/17/2010). V predmetnej veci sa však jedná iba o jednorazovú skutočnosť, a to či v poštovej zásielke bolo alebo nebolo okrem iných listín aj oznámenie dovolateľky o uplatnení podpory na rok 2015. Zároveň v zmysle negatívnej dôkaznej teórie musí byť nemožnosť preukázania negatívnej skutočnosti objektívna, iba subjektívna neschopnosť takéhoto preukázania je irelevantná. Okrem toho tzv. negatívna dôkazná teória bola modernou civilistikou prekonaná (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/1479/2017 z 26. júla 2017) a má sa za to, že aj negatívnu skutočnosť možno preukázať, a to preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu preukazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1As/2/2010 z 10. februára 2010 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2631/08 zo 4. februára 2008), pričom v súdnej praxi k tomu často aj dochádza s tým, že ako určité špecifikum sa v takýchto prípadoch častejšie uplatňuje použitie nepriamych dôkazov (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo/3108/2010 z 26. februára 2013). Preukázanie takýchto komplementárnych skutočností bolo aj v danom prípade objektívne možné, napríklad ak by žalované preukázali, že pri návrhu uvedenej zmluvy, príp. pri jej uzatváraní bola dovolateľka informovaná o tom, že splnenie jej oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm.
  4. c)zákona o podpore pre rok 2015 nie je evidované žalovanou 1/, resp. že uvedená zmluva nebude z tohto dôvodu plnená v roku 2015 a pod. Absencia takýchto objektívne možných dôkazov na strane žalovaných nespôsobuje (objektívnu) nemožnosť unesenia ich dôkazného bremena, ale iba (subjektívnu) neschopnosť uniesť predmetné dôkazné bremeno. 26. Napokon dovolateľka namietala aj to, že napadnuté rozhodnutia súdov oboch inštancií vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, v zmysle ktorého

§ 18eods.

1 zákona o podpore nevylučuje uplatnenie sankcie podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona v jeho znení účinnom od

  1. januára 2014 za nesplnenie povinnosti výrobcu elektriny z OZE podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, ktorý svoje zariadenie na výrobu elektriny uviedol do prevádzky pred
  2. januárom
  3. Uvedené je aj prípad dovolateľky, ktorá svoje zariadenie uviedla do prevádzky
  4. apríla
  5. Podľa jej názoru však

§ 18eods.

1 zákona o podpore vylučuje uplatnenie dôsledkov podľa § 4 ods. 1 zákona o podpore (v znení účinnom od 1. januára 2014) na zariadenia výrobcov elektriny s právom na podporu podľa zákona o podpore, ktoré boli uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, ak si takíto výrobcovia nesplnili povinnosť (iba) podľa § 4 ods. 2 písm.

  1. c)zákona o podpore. Právna otázka aplikácie § 4 ods. 3 v spojení § 18e ods. 1 zákona o podpore nebola podľa dovolateľky doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená. Dovolateľke sú síce známe rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Obdo/41/2020 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 420/2021, avšak tieto podľa jej názoru nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí úplne prehliadol, že v súvislosti s ustanovením § 18e ods. 1 zákona o podpore je nevyhnutné posudzovať podmienky podpory podľa právneho stavu účinného do 31. decembra 2013, ktoré podmienky boli zjavne definované nielen v ustanovení § 3, ale aj v § 4 ods. 2 písm.
  2. a)a
  3. b)zákona o podpore účinného do 31. decembra 2013. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí tiež nevzal do úvahy, že je potrebné vnímať § 4 ods. 2 v spojení s § 4 ods. 3 zákona o podpore v celistvosti ako jednu právnu normu (ktorej hypotéza je uvedená v prvom zo zmienených ustanovení a sankcia v druhom zmienenom ustanovení). Uvedené sa týka aj uznesenia Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 420/2021. Vyššie uvedené rozhodnutia sa vôbec nedotýkajú argumentácie dovolateľky ohľadom princípu iura quaesita a argumentácie ohľadom ultraaktivity, ani nekonštatujú, že tieto by nemohli byť použité, resp. neuvádzajú, prečo by nemohli byť použité. Spomenuté rozhodnutia nereagujú ani na to, že zákon o podpore vo svojom texte rozlišuje pojmy podmienky na získanie podpory podľa § 3 a podmienky podpory (výroby elektriny), pričom druhý z uvedených pojmov, ktorý je použitý aj v § 18e ods. 1 zákona o podpore, je širší a podľa zákona o podpore v jeho znení účinnom do 31. decembra 2013 mal väzbu nielen na § 3, ale aj na § 4. Dovolateľka má za to, že ak by aj dovolací súd pri rozhodovaní o uvedenej otázke pripísal vyššie spomenutým rozhodnutiam povahu ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít, tak bez

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.