Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/95/2024 Identifikačné číslo spisu: 8121208976 Dátum vydania rozhodnutia: 14.08.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 428

vo vzťahu k § 441 Občianskeho zákonníka žalobkyňa namietala tiež v dovolacom konaní, kde Najvyšší súd SR (ďalej tiež ako „dovolací súd“) rozhodoval o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/32/2021. Rozsudkom sp. zn. 5Cdo/97/2022 zo dňa 26. 10. 2023 dovolací súd dovolanie žalobkyne zamietol. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd zdôraznil, že „ust. § 427 ods. 1 OZ síce garantuje objektívnu zodpovednosť za škodu osobami vykonávajúcimi dopravu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky, a to bez ohľadu na zavinenie osoby, ktorá škodu spôsobila, avšak ust. § 441 OZ pamätá na zavinenie poškodeného, preto možno zotrvať na konštatovaní, že ak bolo zavinenie poškodeného výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, prevádzateľ sa zbaví celkom zodpovednosti a škodu v plnom rozsahu nesie sám poškodený, tak ako je to v prejednávanej veci.“ 2.11. Ďalej dovolací súd poznamenal, že „ust. § 428 OZ umožňuje zbavenie sa objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, pokiaľ sa preukáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.“ Podľa odvolacieho súdu v uvedenom poznamenaní sa zrejme dovolací súd pomýlil v písaní, keďže z ust. § 428 OZ vyplýva zbavenie sa objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke, pokiaľ sa preukáže, že škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. 2.12. Preto odvolací súd aj v tejto veci konštatuje, že jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne pri dopravnej nehode bolo jej konanie pri prechádzaní cez vyznačený priechod pre chodcov, keď v ťažkom stupni opitosti nesprávne zareagovala na prichádzajúcu výrazne červenú jazdnú súpravu tvorenú traktorom s plne naloženou vlečkou a vydávajúcu výrazný zvuk. Žalobkyňa vytvorila vodičovi jazdnej súpravy náhlu prekážku, ktorej už nemohol zabrániť, ani pri vynaložení všetkého úsilia, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Výlučné zavinenie žalobkyne ako poškodenej je dôvodom k tomu, aby si táto strana sporu takto vzniknutú škodu znášala sama podľa ust. § 441 Občianskeho zákonníka. K vylúčeniu zodpovednosti prevádzateľa v takomto prípade dochádza nie z dôvodu zbavenia sa jeho zodpovednosti podľa ust. § 428 vety druhej Občianskeho zákonníka, ale z dôvodu chýbajúcej príčinnej súvislosti medzi okolnosťami, za ktoré prevádzateľ objektívne zodpovedá a vznikom ujmy na strane poškodeného. 2.13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobkyne neboli dôvodné a skutočnosti uvedené v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdený. Keďže súd prvej inštancie žalobu zamietol, správny je aj jeho výrok o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodol porovnávajúc úspech strán sporu. 2.14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení porovnávajúc úspech strán sporu v odvolacom konaní, a keďže žalobkyňa nebola úspešná, odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej v plnom rozsahu. O výške trov konania podľa ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodila z ustanovení § 420 písm.

1. f)CSP a § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. 3.1. Žalobkyňa podané odvolanie založila na troch základných odvolacích námietkach. Prvou bola námietka, že súd prvej inštancie ignoroval významné skutkové okolnosti a nezohľadnil ich pri právnom posúdení veci. Prvou skutočnosťou je, že žalobkyňa vstúpila na vozovku a na priechod pre chodcov nie až na hranici jazdného pruhu traktora, ale už na krajnici vozovky 1,9 metrov pred samotným jazdným pruhom a už v tomto okamihu muselo byť vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa prechádza vozovku po priechode pre chodcov. Ďalšou podstatnou a nezohľadnenou skutočnosťou je fakt, že v krátkej vzdialenosti pred žalobkyňou prechádzala priechod pre chodcov iná chodkyňa X. T.Š. približne vo vzdialenosti 1,8 metrov a vodič napriek tomu nezvýšil opatrnosť znížením rýchlosti. Ide o významné skutočnosti podstatné pre posúdenie včasnosti a spôsobu reakcie vodiča traktora, ako aj posúdenia primeranosti rýchlosti traktora, teda okolnosti majúcich pôvod v prevádzke motorového vozidla podstatných pre posúdenie možnosti prevádzateľa zbaviť sa zodpovednosti za škodu podľa § 428 OZ. Druhou námietkou bolo nevykonanie navrhnutého dôkazu, a to výsluchu znalca Ing. W. O. ku konkrétnej významnej skutočnosti podstatnej pre posúdenie včasnosti reakcie vodiča na konanie žalobkyne pri prechádzaní cez cestu a k hodnoteniu primeranosti rýchlosti vozidla vzhľadom na povinnosť prispôsobiť rýchlosť všetkým okolnostiam, ktoré môže vodič vozidla predvídať. Znalec totiž posudzoval včasnosť reakcie vodiča vozidla a jeho rýchlosť len k okamihu vstupu žalobkyne do jeho jazdného pruhu traktora. Zo znaleckého posudku však bolo zrejmé, že samotnému priechodu pre chodcov v časti jazdného pruhu vozovky predchádzala časť priechodu pre chodcov na krajnici, a to v dĺžke 1,9 metrov. Žalobkyňa teda vstúpila na vozovku a na priechod pre chodcov už na jej krajnici, teda 1,9 metrov pred samotným jazdným pruhom traktora a už v tomto okamihu muselo byť vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa prechádza vozovku po priechode pre chodcov. Znalec sa touto skutočnosťou v znaleckom posudku vôbec nezaoberal. K samotnému priechodu pre chodcov dokonca ešte viedol chodník, po ktorom vstúpila žalobkyňa na samotný priechod a aj na tento chodník mal vodič traktora pohodlný výhľad. Ani táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom v znaleckom posudku technicky vyhodnotená. Treťou odvolacou námietkou bolo samotné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď vo veci nesprávne aplikoval ustanovenia § 441 v spojení s § 427 OZ. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje žiadnu zrozumiteľnú odpoveď na prvé dve odvolacie námietky. Neobstojí tu odkaz na predchádzajúce konania, pretože v konaní pod sp. zn. 9C/9/2021 neboli zohľadnené niektoré skutkové okolnosti a tvrdenia žalobkyne s poukazom na zásadu koncentrácie konania podľa § 153 a § 154 CSP. V konaní vedenom pod sp. zn. 29C/59/2021 potom už súd napriek včas vzneseným prostriedkom procesného útoku odkazoval súd prvej inštancie len na závery konania vedené pod sp. zn. 9C/9/2021. V aktuálnom konaní však žalobkyňa uplatnila prostriedky procesného útoku (skutkové tvrdenia a návrhy na dokazovanie) včas, a preto súd prvej inštancie nemohol na tieto prostriedky procesného útoku žalobkyne neprihliadať, ale mal sa nimi riadne zaoberať. Žalobkyňa tak v rozpore s obsahom práva na spravodlivý proces nedostala konkrétnu, úplnú a presvedčivú odpoveď na uvedené odvolacie námietky napriek tomu, že nimi relevantným spôsobom spochybňovala preskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie a jeho skutkové a právne závery. 3.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. III. ÚS 184/2023-45 zo dňa 07. 09. 2023 konštatoval porušenie práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivý proces zo strany odvolacieho súdu v prípade, kedy bola predmetom súdneho konania náhrada škody sťažovateľky na zdraví, ktorú utrpela ako chodkyňa pri strete s motorovým vozidlom. K tomuto záveru dospel ústavný súd najmä na základe toho, že sa odvolací súd dostatočne nevenoval otázke, či došlo zo strany sťažovateľky ako chodkyne k vytvoreniu náhlej prekážky pre motorové vozidlo. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na potrebu zaoberať sa všetkými známymi okolnosťami dopravnej nehody, pričom k dokazovaniu nie je možné pristúpiť selektívnym spôsobom, keď sa v podstate len aprobujú závery trestného konania. Selektívny prístup pri dokazovaní, izolovane zameraný len na výsledky a závery trestného konania, má ústavnoprávny rozmer a súdy ním porušujú jeden z dôležitých komponentov dokazovania v rámci základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Rovnako tomu bolo aj v danom prípade, kedy sa odvolací súd dôsledne nezaoberal otázkou, či žalobkyňa vytvorila motorovému vozidlu náhlu prekážku. Odvolací súd vychádzal výlučne z formulovaných záverov v znaleckom posudku vypracovanom v trestnom konaní. V znaleckom posudku však nebolo konštatované, že by žalobkyňa mala vytvoriť motorovému vozidlu náhlu prekážku. Ide o základnú a podstatnú otázku pre posúdenie zodpovednosti podľa § 427 OZ. Odvolací súd nekriticky aproboval závery znaleckého posudku bez ich kritického zhodnotenia, ako aj prihliadnutia na tú skutočnosť, že znalec nie je oprávnený právne hodnotiť vec, ale len uviesť zhodnotenie z technického hľadiska. Odvolací súd potom tieto závery znaleckého posudku prevzal ako relevantné, kým iné skutkové okolnosti vyplývajúce z obsahu znaleckého posudku, ktoré boli tiež podstatné pre posúdenie veci z hľadiska možnej občianskoprávnej zodpovednosti, ignoroval. Relevantnosť zohľadnenia aj týchto iných skutkových okolností, na ktoré tak odvolací súd neprihliadal, vyplýva priamo z právnych predpisov. V tomto smere je mimoriadne podstatným ustanovenie § 4 ods. 1 písm.
3. e)Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ZoCP“), podľa ktorého je vodič povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom. Vodič je teda povinný dbať na zvýšenú opatrnosť vždy, keď spozoruje chodca. Je chodcom vždy obmedzený a je povinný predvídať jeho nesprávne konanie a prispôsobiť tomu jazdu. Chodec preto s výnimkou vstupu do vozovky z oblasti zakrytého výhľadu nemôže vodičovi vytvoriť náhlu prekážku, a už vôbec nie za situácie vstupu na priechod pre chodcov, ku ktorému vedie chodník v zornom poli vodiča, resp. ak je v čase príchodu vozidla k priechodu pre chodcov na tomto zaznamenaný pohyb ďalších chodcov, ako tomu bolo v danom prípade. Reakciu vodiča je pritom potrebné hodnotiť z hľadiska jeho prvej možnosti spozorovania chodca, resp. iného rizikového faktora. Obmedzenie vodiča vyplývajúce z povinnosti zvýšenej opatrnosti voči chodcom má úzky vzťah s povinnosťou vodiča prispôsobiť rýchlosť jazdy okrem iného okolnostiam, ktoré možno predvídať. Žalobkyňa v danom prípade nevytvorila vodičovi traktora náhlu prekážku. Ako už bolo vyššie spomenuté, znalec Ing. W.C. O. v znaleckom posudku posudzoval včasnosť reakcie vodiča vozidla a jeho rýchlosť len k okamihu vstupu žalobkyne do jeho jazdného pruhu traktora. Zo zistení znaleckého posudku je však zrejmé, že samotnému priechodu pre chodcov v časti jazdného pruhu vozovky predchádzala časť priechodu pre chodcov na krajnici, a to v dĺžke 1,9 metrov. Žalobkyňa tak vstúpila na vozovku a na priechod pre chodcov už na jej krajnici, teda 1,9 metrov pred samotným jazdným pruhom traktora a už v tomto okamihu muselo byť vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa prechádza vozovku po priechode pre chodcov. Znalec sa touto skutočnosťou v znaleckom posudku vôbec nezaoberal, a túto podstatnú skutočnosť ignoroval aj odvolací súd napriek tomu, že žalobkyňa na dôležitosť tejto skutočnosti viackrát poukazovala. K samotnému priechodu pre chodcov dokonca ešte viedol chodník, po ktorom vstúpila žalobkyňa na samotný priechod a aj na tento chodník mal vodič traktora pohodlný výhľad. Ani táto skutočnosť nebola žiadnym spôsobom v znaleckom posudku technicky vyhodnotená a následne ani zohľadnená zo strany odvolacieho súdu. Ďalšou podstatnou a nezohľadnenou skutočnosťou je fakt, že v krátkej vzdialenosti pred žalobkyňou prechádzala priechod pre chodcov iná chodkyňa X. T. približne vo vzdialenosti 1,8 metrov a vodič napriek tomu nezvýšil opatrnosť znížením rýchlosti. Ide o významné skutočnosti podstatné pre posúdenie včasnosti a spôsobu reakcie vodiča traktora, ako aj posúdenia primeranosti rýchlosti traktora, teda okolnosti majúcich pôvod v prevádzke motorového vozidla podstatných pre posúdenie možnosti prevádzateľa zbaviť sa zodpovednosti za škodu podľa § 428 OZ. 3.3. Nesprávne právne posúdenie objektívnej zodpovednosti za škodu podľa § 427 OZ; prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
4. a)a § 432 ods. 1 CSP: Odvolací súd mal za to, že v danom prípade nie je na mieste aplikácia ustanovenia § 427, resp. § 428 OZ, nakoľko chýba príčinná súvislosť medzi prevádzkou motorového vozidla a vznikom škody. Preto je nutné aplikovať len ustanovenie § 441 OZ. Toto posúdenie je však v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Konkrétne v stanovisku R 3/1984, ktoré sa dlhodobo rešpektuje a aplikuje v praxi súdov Slovenskej republiky, sa v časti Zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov pod bodom 1. uvádza: ,,Vzhľadom na špecifičnosť prevádzky dopravných prostriedkov, ktorá sa pre svoju značnú rizikovosť stáva zdrojom zvýšeného nebezpečenstva pre zdravie a život občanov a majetok spoločnosti i jednotlivca, je zodpovednosť za túto škodu v Občianskom zákonníku upravená osobitne na objektívnom princípe bez zreteľa na zavinenie. Táto úprava zodpovednosti umožňuje oveľa širšie a dôslednejšie zabezpečenie náhrady takejto škody. Je to výnimka zo všeobecnej zásady, podľa ktorej sa občianskoprávna zodpovednosť za škodu zakladá zásadne na zodpovednosti za zavinenie. Značná časť nárokov na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov sa preto opiera o zodpovednosť prevádzateľa podľa ustanovenia § 427 OZ. Postavenie poškodeného pri uplatňovaní týchto nárokov je podstatne uľahčené; nemusí sa preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku (pozri rozhodnutie uverejnené pod č. 20/1975 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk).“ Je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax prijala záver, že predpokladom zodpovednosti za škodu podľa §

nasl. OZ nie je protiprávne konanie škodcu a následne príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním a škodou. Predpokladom je len osobitná okolnosť spočívajúca v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla a vyvolanie škody touto osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla. S prevádzkou dopravných prostriedkov vrátane motorových vozidiel je spojené určité riziko spočívajúce v špecifickom zdroji zvýšeného nebezpečenstva súvisiaceho s ich prevádzkou. Toto riziko nesie predovšetkým ten, komu táto prevádzka slúži, t. j. prevádzkovateľ. Občiansky zákonník v § 427 upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a určuje jej objektívny charakter práve s prihliadnutím na skutočnosť, že táto prevádzka predstavuje zvýšený zdroj nebezpečenstva vzniku škôd. Objektívny charakter tohto osobitného druhu zodpovednosti jasne naznačuje, že pre založenie tejto zodpovednosti nie je podstatné zavinené porušenie povinnosti zo strany vodiča motorového vozidla. Ustanovenie § 427 Občianskeho zákonníka ani ďalšie ustanovenia neuvádzajú zavinené porušenie povinnosti zo strany vodiča motorového vozidla ako nutný predpoklad založenia tejto zodpovednosti a k takémuto záveru nie je možné dospieť ani výkladom týchto ustanovení. Osobitná povaha prevádzky motorového vozidla spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s činnosťou a pohybom motorového vozidla. Zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní motorových vozidiel v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými pravidlami premávky. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré prevádzateľ nemôže vplývať. Preto je odôvodnená objektívna zodpovednosť. V záujme ochrany tretích (nezúčastnených) osôb sa riziko z prevádzky prenáša výlučne len na prevádzateľa. Osobitná povaha prevádzky nie je charakterizovaná len okolnosťami súvisiacimi s pohybom motorového vozidla (rýchlosť pohybu vozidla, zmena rýchlosti pohybu vozidla, smer pohybu, sila vyvinutá pri pohybe vozidla, kinetická energia a pod.), ale aj s vybavením a konštrukciou, prípadne hmotnosťou motorového vozidla, nakoľko práve tieto v kombinácii s rýchlosťou a ďalšími znakmi pohybu vozidla vyvolávajú zvýšené riziko vzniku škôd (náraz či stret s pevnou konštrukciou vozidla pri jeho pohybe). Zákon tým poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému a reflektuje skutočnosť, že motorové vozidlá predstavujú zložité technické zariadenia, s čím sú spojené zvýšené nároky na ich ovládanie, pohybujú sa spravidla väčšou rýchlosťou, pri strete s osobami zvyčajne vyvolávajú značné škodlivé následky a vykazujú preto zvýšené riziko vzniku škôd pre okolitý svet, vrátane zvýšeného rizika vzniku škôd na zdraví a živote ľudských osôb. Objektívna zodpovednosť sa spája práve s týmito prejavmi typickými pre prevádzku motorových vozidiel, najmä pre ich pôsobenie na okolie či dovnútra spôsobom, ktorý je výsledkom vlastností motorového vozidla. V danom prípade bola žalobkyňa zrazená pohybujúcim sa motorovým vozidlom, ktoré do nej narazilo a pri fyzickom strete s telom žalobkyne spôsobilo poškodenie jej zdravia. Teda priamo rýchlosť, hmotnosť, technická konštrukcia, jej tvrdosť či kinetická energia vozidla, čo sú typické znaky osobitnej prevádzky motorového vozidla, pôsobili priamo na telo žalobkyne a v dôsledku zjavného nepomeru sily a odolnosti fyzickej stavby tela žalobkyne a konštrukcie motorového vozidla pri jeho aktuálnej rýchlosti, vyvolali poškodenie zdravia žalobkyne. Preto nie je možný iný záver, ako že škoda na zdraví žalobkyne bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, je následkom príčiny spočívajúcej v osobitnej povahe prevádzky motorového vozidla a je v danom prípade nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 427 OZ. Následne je možné už len skúmať, či v danom prípade neprichádza do úvahy liberácia prevádzkovateľa motorového vozidla spod tejto zodpovednosti s poukazom na ustanovenie § 428 OZ. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že liberácia (čiastočná alebo úplná) je možná len v prípade, ak bola síce škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky, ale nebola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke. Ak bola škoda spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke, nie je sa možné zodpovednosti zbaviť. V tejto súvislosti poukazujeme na to, že za okolnosť majúcu svoj pôvod v prevádzke sa vždy považujú okolnosti, ktoré súvisia s organizáciou, riadením a uskutočňovaním prevádzky a sú v príčinnej súvislosti so škodou. Súdna prax za okolnosť majúcu pôvod v prevádzke považuje už aj samotnú rýchlosť či hmotnosť motorového vozidla, pokiaľ tieto škodlivo pôsobia na zdravie osoby, ako je tomu v prípade zrazenia chodca motorovým vozidlom, pričom v takomto prípade neprichádza do úvahy možnosť liberácie ani pri preukázaní, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia. Obdobne aj v prípade žalobkyne je zrejmé škodlivé pôsobenie rýchlosti a hmotnosti motorového vozidla ako okolností majúcich pôvod v prevádzke, na zdravie žalobkyne, čo vylučuje v zmysle ustanovenia § 428 OZ možnosť prevádzkovateľa zbaviť sa zodpovednosti za škodu. 3.4. Nesprávne právne posúdenie možnosti zabrániť škode pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno považovať podľa § 428 veta druhá OZ; prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.

1. a)a § 432 ods. 1 CSP: V prípade, ak škoda nebola spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke, bolo nutné skúmať, či prevádzkovateľ motorového vozidla mohol v zmysle § 428 veta druhá OZ zabrániť škode pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno požadovať. Podstatným je v tomto smere fakt, že túto skutočnosť (že sa škode nedalo zabrániť) musí bez akýchkoľvek pochybností preukázať samotný prevádzateľ, resp. v danom prípade žalovaný. Toto dôkazné bremeno mu ukladá samotné ustanovenie § 428 veta druhá OZ, ktorá na strane prevádzkovateľa používa v súvislosti s možnosťou zabránenia vzniku škody slovné spojenie ,,len ak preukáže“. Neunesenie tohto dôkazného bremena zo strany prevádzateľa v tomto smere má jednoznačne za následok to, že prevádzateľ sa nezbaví zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného motorového vozidla. Táto skutočnosť musí byť pritom preukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Už zo samotného priestupkového spisu, najmä znaleckého posudku znalca Ing. Jána Sabóa je zrejmé, že vodič traktora Valtra, EČV: O. XXXYC, mal možnosť zabrániť zrážke so žalobkyňou, ak by sa v čase reakcie na žalobkyňu vstupujúcu na priechod pre chodcov pohyboval rýchlosťou maximálne 24 km/hod. Pri posudzovaní možnosti, či škode bolo možné zabrániť pri vynaložení všetkého úsilia chceme poukázať na niektoré podstatné zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Z obsahu priestupkového spisu je zrejmé, že k dopravnej nehode došlo v samom centre mesta za bieleho dňa, priaznivých poveternostných podmienok na priechode pre chodcov. Úsek cesty bol prehľadný, prehľadná bola aj oblasť samotného priechodu pre chodcov a vodič traktora mal dostatočný výhľad na celý priechod pre chodcov vrátane chodníka smerujúceho k priechodu pre chodcov. Samotnému priechodu pre chodcov v časti jazdného pruhu vozovky predchádza časť priechodu pre chodcov na krajnici, a to v dĺžke 1,9 metrov. Žalobkyňa však vstúpila na vozovku a na priechod pre chodcov už na jej krajnici, teda 1,9 metrov pred samotným jazdným pruhom (teda skôr, ako to zvažoval znalec pri svojich zisteniach) a už v tomto okamihu muselo byť vodičovi traktora zrejmé, že žalobkyňa prechádza vozovku po priechode pre chodcov. Vodič traktora mohol na žalobkyňu reagovať skôr, ako až v okamihu jej vstupu do samotného jazdného pruhu. Aj napriek tejto skutočnosti vodič traktora reagoval na žalobkyňu až keď bola na hranici jazdného pruhu. Nehovoriac o tom, že k priechodu pre chodcov viedol chodník, po ktorom vstúpila žalobkyňa na samotný priechod a aj na tento chodník mal vodič traktora pohodlný výhľad. Okrem toho v krátkej vzdialenosti pred žalobkyňou prechádzala priechod pre chodcov iná chodkyňa X. T., a to podľa znalca približne vo vzdialenosti 1,8 metrov. Napriek tomu vodič traktora nezvýšil opatrnosť znížením rýchlosti, lebo podľa vlastných slov len pustil nohu z plynového pedálu, čo však podľa znaleckého posudku nemalo vplyv na rýchlosť jazdnej súpravy, ktorá ostala konštantná. Ako si potom vodič traktora nemohol všimnúť žalobkyňu, keď táto kráčala len cca 1,8 metrov za chodkyňou T., ktorú vodič traktora registroval a na ktorú reagoval len pustením plynového pedála. Vodič traktora mal dobré výhľadové pomery a v zmysle svojich zákonných povinností mal prispôsobiť rýchlosť všetkým okolnostiam, ktoré možno predvídať. Ťarcha potrebnej opatrnosti na strane vodiča je väčšia vzhľadom k tomu, že miesto dopravnej nehody sa nachádza na priechode pre chodcov, kde majú chodci prednosť, ako aj vzhľadom k tomu, že traktor predstavuje v porovnaní s chodcom nepomerne silnejšieho a tým aj nebezpečnejšieho účastníka cestnej premávky. Väčšia ťarcha pozornosti by mala preto spočívať na vodičovi traktora, a to v súlade s účelom objektívnej zodpovednosti prevádzateľa motorového vozidla za škodu. Zo znaleckého posudku je zrejmé, že žalobkyňa nevytvorila vodičovi náhlu prekážku, nevstúpila do jeho jazdnej dráhy zo zakrytého výhľadu a pod. Bola teda zachovaná objektívna možnosť zabrániť škode vynaložením všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Dopravná nehoda sa stala na frekventovanom mieste v centre mesta, na priechode pre chodcov, kde vodič traktora za sebou ťahal plne naloženú vlečku. Za týchto okolností bolo možné od vodiča traktora spravodlivo požadovať, aby potom, čo zaregistroval na frekventovanom mieste v centre mesta na priechode pre chodcov v pomerne blízkej vzdialenosti od neho pohyb chodcov, aby nielenže dal dole nohu z plynového pedála vozidla, ale aby vozidlo spomalil brzdením majúc na zreteli zvýšenú opatrnosť, ktorú má v zmysle § 4 ods. 1 písm.
2. a)ZoCP venovať vodič vozidla chodcom. Aplikujúc analogicky vyššie uvedené závery stanovísk judikatúry R 24/1970 a R 3/1984, nemože byť skúmanie dostatku vynaloženého úsilia na zabránenie škody obmedzené len na zisťovanie, či vodič šiel maximálne dovolenou rýchlosťou či rýchlosťou primeranou. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti mal vodič traktora jednoznačne objektívnu možnosť vyvinúť k uvedenému cieľu zabránenia zrážky žalobkyne ešte účinnejšie úsilie, nakoľko ju musel vidieť už prichádzať po chodníku ku priechodu a rovnako musel vidieť pred ňou idúcu chodkyňu na priechode. 3.5. Nesprávne právne posúdenie zbavenia sa zodpovednosti prevádzkovateľa za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aplikáciou ustanovenia § 441 OZ; prípustnosť a dôvodnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
3. a)a 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku: Odvolací súd ustálil, že škodu na zdraví si výlučne zavinila žalobkyňa porušením právnych povinností, pričom nerešpektovali ustálenú súdnu prax v tomto smere. V stanovisku R 3/1984, sa v časti zbavenia sa zodpovednosti prevádzateľa dopravného prostriedku za spôsobenú škodu, pod bodom 2. uvádza: ,,Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti aj v prípade, ak je škoda spôsobená zavinením poškodeného. Zavinenie poškodeného Občiansky zákonník v ustanovení §

nasl. neupravuje výslovne ako osobitný liberačný dôvod. Treba tu vychádzať z toho, že ustanovenie § 441 OZ, ktoré upravuje zavinenie poškodeného, sa musí s ohľadom na svoju všeobecnú povahu uplatniť aj v tomto osobitnom prípade zodpovednosti. Ustanovenie § 447 OZ je systematicky zaradené do šiestej časti, do druhej hlavy tretieho oddielu pod marginálnou rubrikou „spoločné ustanovenia o náhrade škody.“ Už z toho vyplýva, že ho treba použiť tak v prípadoch všeobecnej zodpovednosti za spôsobenú škodu založených na princípe predpokladaného zavinenia (§ 420 OZ), ako aj v prípadoch osobitnej zodpovednosti vrátane zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami, a to bez zreteľa na to, či škoda bola spôsobená okolnosťami majúcimi alebo nemajúcimi pôvod v prevádzke. Ukladať prevádzateľovi zodpovednosť za škodu i vtedy, keď si ju poškodený svojím zavinením sám spôsobil, by bolo voči prevádzateľovi neúnosné a neprimerané nielen z hľadiska preventívno-výchovného, ale aj z hľadiska reparačného. Aj v dôvodovej správe sa k ustanoveniu § 441 OZ uvádza, že úprava následkov zavinenia poškodeného sa vzťahuje tak na prípady, keď škodca zodpovedá za vzniknutú škodu, pretože ju zavinil (§ 420 OZ), ako aj na prípady, keď ide o zodpovednosť bez zavinenia (§

§ 428OZ).

Výslovne sa stanovuje, že sám poškodený znáša škodu, ktorú výhradne zavinil. Výlučné zavinenie poškodeného môže síce viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti prevádzateľa za škodu, avšak len v tom prípade, ak škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky (§ 427 ods. 1 OZ), ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke (§ 428 OZ).“ Uvedené rozhodnutie, ktoré je taktiež možné považovať za ustálenú súdnu prax, zjavne stotožňuje okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke motorového vozidla a pri ktorej je možná úplná liberácia prevádzateľa spod zodpovednosti za škodu až s tak závažným konaním chodca, ktorý sa sám v samovražednom úmysle vrhne pod vlak alebo pod motorové vozidlo. Takéto právne posúdenie sa uplatňuje aj v súčasnej súdnej praxi (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co/68/2011 zo dňa 13. 01. 2012, podľa ktorého zbavenie sa zodpovednosti v zmysle § 441 OZ prichádza do úvahy len veľmi výnimočne, spravidla pri úmyselnom konaní poškodeného, za aké je možné považovať napr. samovraždu). Prípad žalobkyne je však zjavne iný a v žiadnom prípade tu nebolo možné uvažovať o absolútnom zavinení žalobkyne. Zodpovednosť za škodu bolo nevyhnutné rozdeliť pomerným spôsobom vzhľadom k tomu, že škoda bola v príčinnej súvislosti s osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, ako aj vzhľadom k tomu, že na vzniku škody sa svojím konaním podieľala určitou mierou aj žalobkyňa vzhľadom na právoplatné rozhodnutie v priestupkovom konaní. 3.6. Navrhujeme, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil nasledovne: - Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v sume 9.945,42 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10. 06. 2020 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. - Žalovaný je povinný vyplácať žalobkyni mesačnú rentu v sume 370,78 eur, počnúc 01. 11. 2021, s pravidelným zvyšovaním podľa zákonnej valorizácie, vždy do 15. dňa v mesiaci s 5 % úrokom z omeškania ročne z každej mesačnej dávky od 15. dňa príslušného mesiaca až do zaplatenia. - Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. - Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. - Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. - Alternatívne žalobkyňa navrhuje dovolaciemu súdu, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedla, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo a podrobne uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a s ktorými sa v celom rozsahu žalovaná stotožňuje, má za to, že žalobkyni predmetným rozhodnutím nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nedošlo k odklonu od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, preto nie sú dané žalobkyňou vymedzené dovolacie dôvody, a preto navrhla dovolanie žalobkyne pre jeho zjavnú nedôvodnosť zamietnuť. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, nie však dôvodné. 6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 7. Dovolací súd najskôr skúmal existenciu prvého z dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov, ktorým je tzv. vada zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP. Z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
3. f)CSP sú zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 9. Z hľadiska obsahového (§ 124 ods. 1 CSP) dovolateľka v dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu a jeho nedostatočné a vnútorne rozporné odôvodnenie. 10. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu treba uviesť, že právo na istú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový (skutočný) stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné ani prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať aj v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom rámci, ktorý predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). 11. Vo svetle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu napadnutý dovolaním žalobkyne spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že neboli splnené predpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu najmä, že nebola preukázaná príčinná súvislosť, pretože príčinou nebola povaha prevádzky dopravného prostriedku, ale porušenie pravidiel cestnej premávky zavinením poškodenej. Z odôvodnení rozhodnutí obidvoch súdov nižších stupňov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018) je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil. Odôvodnenie jeho rozsudku zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Odvolací súd sa stručným, ale dostatočným spôsobom vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalobkyne. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné. Závery, ku ktorým odvolací súd dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Dovolací súd pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolateľka v dovolaní neuvádza relevantné skutočnosti, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené v základnom konaní. 12. Dovolací súd uvádza, že odvolací súd (spolu so súdom prvej inštancie) vo svojom odôvodnení dostatočným spôsobom poukázal na zistený skutkový stav a z neho vyvodil závery, že jedinou príčinou poškodenia zdravia žalobkyne bolo jej vbehnutie do jazdnej dráhy traktora, a preto je sama povinná škodu znášať podľa ustanovenia § 441 OZ. Tento záver vyvodil nielen zo záveru predchádzajúceho administratívneho konania, ktorý žalobkyňu v predmetnej veci sankcionoval za dopravný priestupok, ale aj zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré prebehlo pri vyšetrovaní predmetnej dopravnej nehody. Nezaložil teda záver len na záväznosti rozhodnutia o danej dopravnej nehode zo správneho konania, ale najmä na dôkazoch predložených sporovými stranami. Je teda bez významu poukazovanie na odlišnosti pri citovanej judikatúre, pokiaľ ide o záväznosť predchádzajúceho rozhodnutia (či už trestného alebo správneho). To sa týka aj námietok pokiaľ ide o rozhodnutia (najmä) Najvyššieho súdu ČR pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 441 OZ vo vzťahu v ne-použitiu ustanovení §

§ 428OZ.

Predmetné odlišnosti (dovolateľka v podstate tvrdí, že použitie § 441 OZ nie je namieste) sa týkajú skutkového posúdenia, ktoré nie je predmetom dovolacieho prieskumu ako sa obšírnejšie vyjadruje dovolací súd na inom mieste tohto rozhodnutia. Konajúce súdy nižších inštancií však správne poukázali na premisy vyplývajúce z citovaných rozhodnutí, keďže rámcujú právne posúdenie predmetných ustanovení OZ, ktoré vysvetľujú ich úvahy, že pokiaľ sa preukáže výhradné zavinenie poškodeného, ustanovenia §

428 OZ sa neaplikujú ak ide o škodu, ktorá vznikla ako následok dopravnej nehody. Analógia, kedy bol pohyb chodca (alebo cyklistu) voči motorovému vozidlu v iných prípadoch dôvodom na výhradnú zodpovednosť poškodeného a kedy už nie, je z pohľadu možnej nedostatočnosti a prípadnej vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia irelevantná. Je skôr námietkou nesprávnych právnych záverov, pochybenie pri ktorých neznamená nepreskúmateľnosť predmetného rozhodnutia. 13. Dovolací súd ďalej poznamenáva, že prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.

1. f)CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP. Dovolací súd v snahe autenticky porozumieť textu dovolania ako celku (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 15/2021 z 25. mája 2021 alebo jeho nález sp. zn. I. ÚS 336/2019 z 09. júna 2020) sa zaoberal aj celkovým postupom odvolacieho súdu pokiaľ išlo o hodnotenie skutkových zistení a potrebu dokazovania a nezistil porušenie procesných pravidiel CSP v odvolacom konaní, ktoré by mohlo mať za následok prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
4. f)CSP. 13.1. Pokiaľ dovolateľka namietala nesprávne skutkové zistenia, či hodnotenie dôkazov a abstrahovanie skutkových záverov, tieto nespôsobujú prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP. Dovolateľkina argumentácia je totožná s tou, ktorú prezentovala pred súdmi nižších inštancií. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. 13.2. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
6. f)CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil. 13.3. Dovolací súd je oboznámený s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7. septembra 2023 sp. zn. III. ÚS 184/2023, v ktorom ústavný súd posudzoval obdobnú situáciu pri dopravnej nehode, kedy bolo v základnom konaní zistené, že správanie poškodenej chodkyne bolo jedinou príčinou dopravnej nehody, pri ktorej predmetná chodkyňa utrpela zranenia a náhrady škody na zdraví z týchto zranení vyplývajúcich, sa v konaní domáhala. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom odvolacieho súdu (nie dovolacieho súdu, aj keď najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval). Týmto nálezom ústavného súdu bolo zrušené rozhodnutie krajského súdu s tým, že nie je dostatočne odôvodnené, pretože sa odvolací súd dostatočne nezaoberal niektorými otázkami, týkajúcimi sa pre rozhodnutie podstatných skutkových záverov. 13.4. Ako uvádza ústavný súd v predmetnom náleze, najvyšší súd v dovolacom konaní nepreskúmava skutkové zistenia. Napriek tomu v súvislosti s postulátmi vyplývajúcimi z judikatúry označenej v bode 13.2. tohto rozsudku dovolací súd uvádza, že ani v tejto súvislosti a vo svetle nálezu ústavné