Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obo/4/2024 Identifikačné číslo spisu: 1006201239 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 4bods.

1 písm. a) ZKV po doručení návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu súdu alebo po doručení návrhu na vyhlásenie konkurzu súdom dlžníkovi je dlžník povinný zdržať sa konania smerujúceho k zmenšeniu jeho majetku s výnimkou bežnej obchodnej činnosti. 32.

§ 6ods.

1 ZKV majetok podliehajúci konkurzu tvorí konkurznú podstatu (ďalej len „podstata“). 33.

§ 6ods.

2 ZKV podstatu tvoria veci, byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (ďalej len „majetok“), ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok. 34.

§ 9c

ZKV dlžník môže nakladať s majetkom iba so súhlasom predbežného správcu, inak je jeho právny úkon neplatný. 35. Podľa § 23 ods. 5 zákona o advokácii, advokát nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť v konaní pred súdom alebo iným orgánom, ak predmetom konania je spor medzi ním a klientom alebo jeho právnym nástupcom. 36. V odbornej literatúre sa k ustanoveniu § 9c ZKV uvádza, že závažným právnym dôsledkom ustanovenia predbežného správcu je neplatnosť právnych úkonov dlžníka pri nakladaní s majetkom vtedy, keď predbežný správca nedá súhlas na toto nakladanie. Neplatnosť právnych úkonov nastáva ex lege a týka sa celého majetku, a teda aj toho, ktorý by v prípade vyhlásenia konkurzu nepatril do podstaty. V tomto smere vykonáva správca dohľad nad majetkom úpadcu až do skončenia jeho funkcie - do rozhodnutia súdu o návrhu na vyhlásenie konkurzu (ĎURICA, M. : Zákon o konkurze a vyrovnaní, úplné znenie zákona s komentárom a judikátmi. 2. prepracované a doplnené vydanie, Žilina : Poradca podnikateľa, spol. s.r.o., 2003, s. 41). 37. Z vyššie citovaného znenia ustanovenia § 9c ZKV, ako aj komentára k nemu jednoznačne vyplýva, že ak bol dlžníkovi ustanovený predbežný správca, tak dlžník môže nakladať so svojím majetkom iba so súhlasom predbežného správcu, inak je jeho právny úkon neplatný. Ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ktorá pôsobí od počiatku (účinok ex tunc), nastáva priamo zo zákona (ex lege) a týka sa majetku dlžníka, podľa komentára dokonca aj toho, ktorý by v prípade vyhlásenia konkurzu nepatril do konkurznej podstaty. V uznesení o ustanovení predbežného správcu konkurzný súd nešpecifikoval právne úkony, ktoré by podliehali súhlasu predbežného správcu a takéto právne úkony nie sú vymedzené ani v zákone o konkurze a vyrovnaní, preto -podľa názoru odvolacieho súdu - na každý právny úkon dlžníka, ktorý spadá pod pojem nakladanie s majetkom (mimo bežnej obchodnej činnosti) zákon o konkurze a vyrovnaní vyžaduje ako podmienku jeho platnosti súhlas predbežného správcu. Z ustanovenia § 4b ods. 1 písm.

1. a)ZKV vyplýva, že (už) po doručení návrhu dlžníka na vyhlásenie konkurzu súdu alebo po doručení návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníkovi zo strany súdu (v prípade, ak návrh na vyhlásenie konkurzu podal konkurzný veriteľ) je dlžník povinný zdržať sa konania smerujúceho k zmenšeniu jeho majetku s výnimkou bežnej obchodnej činnosti, pričom pojem bežná obchodná činnosť zodpovedá nakladaniu dlžníka s majetkom pri obvyklom hospodárení. Z vyššie zmieneného komentára autora doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD. k ustanoveniu § 4b ZKV vyplýva, že dispozície s majetkom mimo obvyklého hospodárenia nemôže dlžník vykonávať a ak by tak urobil, veritelia by sa mohli dovolávať ich neplatnosti pre rozpor so zákonom. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že účelom § 4b ZKV je zabrániť majetkovým dispozíciám dlžníka na úkor konkurzných veriteľov. V danom prípade bol tento účel naviac znásobený so zreteľom na inštitút predbežného správcu, ktorý bol dlžníkovi ustanovený uznesením z 1. februára 2005. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že predbežný správca vykonáva dohľad nad majetkom dlžníka až do vyhlásenia konkurzu a tento dohľad vykonáva na ochranu všetkých konkurzných veriteľov, ktorí svoje pohľadávky prihlásia do konkurzného konania. Uznanie záväzku dlžníkom rozhodne nemožno považovať za bežnú obchodnú činnosť, resp. za obvyklé hospodárenie dlžníka. Uznaním záväzku sa zabezpečuje konkrétny záväzok dlžníka, ktorý korešponduje konkrétnej pohľadávke veriteľa (v danom prípade pohľadávke žalobcu na odmenu za ním poskytnuté právne služby), ktorá ako pohľadávka prihlásená v konkurze bude uspokojovaná z majetku patriaceho do konkurznej podstaty dlžníka. V konečnom dôsledku preto uznanie záväzku dlžníkom smeruje k zmenšeniu jeho majetku a je spôsobilé ukrátiť, resp. poškodiť iných konkurzných veriteľov, ktorým dlžník takýmto spôsobom nezabezpečil ich pohľadávky. Aj podľa názoru odvolacieho súdu na právny úkon uznania záväzku dlžníka v čase, keď bol na dlžníka podaný nielen návrh na vyhlásenie konkurzu, ale mu už bol ustanovený aj predbežný správca, bol potrebný súhlas predbežného správcu. Keďže predbežný správca na uznanie záväzku dňa 13. septembra 2005 nedal súhlas, tak uznanie záväzku dlžníkom predstavuje absolútne neplatný právny úkon, ktorého neplatnosť nastala ex lege v zmysle § 9c ZKV ako ustanovenia lex specialis vo vzťahu k úprave Občianskeho zákonníka o neplatnosti právnych úkonov (§ 37 a nasl.). V zmysle § 6 odsekov 1 a 2 ZKV majetok podliehajúci konkurzu tvoria nielen veci hnuteľné alebo nehnuteľné, pohľadávky alebo iné majetkové hodnoty patriace dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu alebo ktoré dlžník nadobudol počas konkurzu, ale aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil (v danom prípade neplatne) svoj majetok. Do konkurznej podstaty úpadcu tak patria aj pohľadávky iných osôb z neplatných právnych úkonov alebo neúčinných právnych úkonov dlžníka, keďže ZKV sankcionuje právne úkony, resp. konania dlžníka, ktoré dlžník urobil pred vyhlásením konkurzu, ako aj po jeho vyhlásení, a ktoré majú za následok zníženie hodnoty jeho majetku, a tým poškodenie konkurzných veriteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu preto aj pohľadávka žalobcu ako konkurzného veriteľa, ktorú si prihláškou prihlásil do konkurzu na majetok dlžníka/úpadcu (ktorú dlžník po tom, čo mu bol ustanovený predbežný správca písomne uznal a takýmto zvýhodňujúcim spôsobom zabezpečil pohľadávku žalobcu ako jedného konkurzného veriteľa oproti iným konkurzným veriteľom), patrí do majetku tvoriaceho konkurznú podstatu úpadcu, a to aj napriek tomu, že vlastníkom tejto pohľadávky je osoba odlišná od úpadcu. Takáto pohľadávka žalobcu totiž môže byť uspokojovaná len z majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu. Výklad ustanovenia § 9c ZKV uskutočnený súdom prvej inštancie je v súlade tak so znením citovaného ustanovenia, ako aj s komentárom k nemu, a to aj v spojení s ustanoveniami § 4b ods. 1 písm.
2. a)a § 6 ZKV. Opačný výklad by bol výkladom contra legem, ktorý by odporoval nielen účelu ustanovenia § 9c ZKV, ale aj účelu zákona o konkurze a vyrovnaní vyjadrenému v § 1 ods. 1 (účelom tohto zákona je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku) a cieľu konkurzu vyjadrenému v § 2 ods. 3 ZKV (ktorým je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z majetku tvoriaceho konkurznú podstatu za podmienok ustanovených zákonom). Zabezpečením formou uznania záväzku (ktoré dlžník v tomto konkrétnom prípade poskytol žalobcovi ako svojmu veriteľovi), dlžník zvýhodnil a uprednostnil žalobcu s jeho pohľadávkou, ktorá bude uspokojovaná z majetku úpadcu, pred inými konkurznými veriteľmi. 38. Rozhodnutiami, na ktoré poukázal žalobca na súde prvej inštancie a následne aj v odvolaní, sa už zaoberal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (odseky 30 až 33 odôvodnenia), preto odvolací súd na túto argumentáciu odkazuje a nebude ju už znovu opakovať. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že uvedené rozhodnutia vychádzali z inej skutkovej a právnej situácie, než je posudzovaný prípad. Rozdiel spočíva predovšetkým v tom, že ani jedno z rozhodnutí, na ktoré poukazoval žalobca, sa netýkalo uznania záväzku v čase, kedy bol dlžníkovi ustanovený predbežný správca a neriešilo tak otázku, či na uznanie záväzku dlžníkom bol alebo nebol potrebný súhlas predbežného správcu. Vo vzťahu k ustanoveniu § 9c ZKV odvolací súd poukazuje na iné rozhodnutia NS SR, ako napr. rozsudok sp. zn. 1Obo/276/2006 z 11. decembra 2007, či rozsudok sp. zn. 3Obo/210/2007 zo 17. januára 2008, z ktorých vyplýva absolútna neplatnosť právnych úkonov (zmluvy o postúpení pohľadávok a kúpnej zmluvy), ktoré boli uzavreté dlžníkom bez súhlasu predbežného správcu v zmysle § 9c ZKV. 39. K povinnosti mlčanlivosti advokáta odvolací súd uvádza, že táto povinnosť nemá absolútny charakter. Práve jednu zo zákonom stanovených výnimiek predstavuje spor medzi advokátom a klientom (alebo právnym nástupcom klienta). Je zrejmé, že žiadny zákon (vrátane zákona o advokácii) nemôže upravovať všetky možné situácie, ktoré sa môžu v praxi vyskytnúť. V prípade absencie alebo neúplnosti právnej úpravy treba na konkrétnu situáciu uplatniť analógiu legis. Ak ide o spor, v ktorom sa advokát ako žalobca domáha zaplatenia odmeny za poskytnuté právne služby proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu, ktorým je bývalý klient advokáta, s ktorým mal uzavretú mandátnu zmluvu na poskytovanie právnych služieb, jedná sa o spor v zmysle § 21 ods. 5 zákona o advokácii napriek tomu, že klient advokáta (úpadca) nie je stranou incidenčného sporu. Okamihom vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu prechádza totiž oprávnenie nakladať s majetkom patriacim do konkurznej podstaty na správcu a žalobca ako každý iný konkurzný veriteľ (pokiaľ sa nejedná o pohľadávku proti podstate) si musí svoju pohľadávku prihlásiť prihláškou do konkurzného konania podľa zákona o konkurze a vyrovnaní alebo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Uplatnenie pohľadávky prihláškou v konkurznom konaní nahrádza jej uplatnenie žalobou na súde. V prípade, ak z dôvodu popretia prihlásenej konkurznej pohľadávky dôjde k incidenčnému sporu podľa ZKV alebo podľa ZKR, je vždy pasívne legitimovanou stranou sporu ten, kto poprel prihlásenú pohľadávku veriteľa (čo expressis verbis vyplýva zo ZKV, ako aj zo ZKR). V danom prípade je preto žalovanou stranou sporu správca konkurznej podstaty úpadcu, ktorý poprel žalobcom prihlásenú konkurznú pohľadávku. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca ako advokát v takomto druhu sporu (incidenčný spor) nie je viazaný povinnosťou mlčanlivosti v zmysle zákona o advokácii. Keďže žalovaný správca prihlásenú pohľadávku žalobcu z titulu odmeny za právne služby poskytnuté dlžníkovi poprel čo do právneho dôvodu a výšky, povinnosťou žalobcu ako konkurzného veriteľa bolo popretú pohľadávku preukázať. 40. Žalobca na preukázanie svojej pohľadávky predložil mandátnu zmluvu, časovú a vecnú špecifikáciu úkonov právnej služby z 1. júna 2016, faktúru č. 20070277 z 21. novembra 2007 a v podaniach z 25. júla 2018 a 16. apríla 2019 označil, resp. v prílohe predložil dôkazy preukazujúce poskytovanie právnych služieb dlžníkovi, ktoré sú podkladom špecifikácie úkonov. Súd prvej inštancie posúdil nárok uplatnený špecifikáciou úkonov v nadväznosti na uvedené dôkazy, a to či preukazujú právne služby uvedené v špecifikácii úkonov a uplatnený nárok na hodinovú odmenu. Z odsekov 49. a 53. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd priznal žalobcovi nárok na odmenu za poskytnuté právne služby za 63 úkonov, a to pod položkami uvedenými v odseku 49. odôvodnenia rozhodnutia a bližšie špecifikovanými v tabuľke v odseku 41. odôvodnenia rozhodnutia, v ktorej súd úkony právnych služieb (pre lepšiu orientáciu) očísloval ako položky č. 1 až č. 328. Súd prvej inštancie považoval za preukázané označenými spismi a listinnými dôkazmi 63 úkonov s tým, že žalobcovi ako dôvodný uznal nárok na dohodnutú (hodinovú) odmenu v sume 4 000 Sk za hodinu, keďže žalobca nepreukázal, že mu pri jednotlivých uplatnených úkonoch právnych služieb vznikol nárok na vyšší počet hodín tak, ako si ich uplatnil v časovej a vecnej špecifikácii úkonov právnych služieb. Celkom súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na odmenu za poskytnuté právne služby za 63 úkonov po 4 000 Sk/hodina, ďalej režijný paušál po 136 eur za 51 úkonov a po 150 Sk za 12 úkonov, teda spolu 260 736 Sk, t. j. 8 654,85 eura. Pohľadávku žalobcu, prihlásenú v konkurznom konaní a popretú správcom, považoval potom za oprávnenú a zistenú do výšky 8 654,85 eura a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keďže mal za to, že nárok na odmenu vo zvyšku nie je preukázaný. 41. Z predloženej časovej a vecnej špecifikácie úkonov právnych služieb za obdobie od 20. januára 2004 do 13. septembra 2005 (založená je v spise na č. l. 639 a nasl.) vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na hodinovú odmenu v zmysle čl. II. bodu 1. mandátnej zmluvy z 20. januára 2004. V čl. II. bode 2. mandátnej zmluvy bola dohodnutá aj podielová odmena, avšak takýto druh odmeny za poskytnuté právne služby nebol zo strany žalobcu uplatnený. 42. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď v prípade 63 položiek a v nich špecifikovaných úkonov právnych služieb (teda nie 63 úkonov právnych služieb), ktoré považoval za preukázané na základe žalobcom označených, resp. predložených listinných dôkazov, priznal žalobcovi len jednu hodinu, namiesto žalobcom uplatneného počtu hodín. Napríklad v položke č. 5 tabuľky (nachádzajúcej sa na strane 10 odôvodnenia rozhodnutia) sú žalobcom špecifikované viaceré úkony právnych služieb (teda nie iba jeden úkon právnej služby) s dátumom vykonania 20. až 22. januára 2004 nasledovne: návrh vo veci určenia neplatnosti zmluvy a návrh na vydanie predbežného opatrenia (sp. zn. 6C 38/04) - konzultácie s klientom, štúdium podkladov, právny rešerš, právna analýza, vypracovanie právneho podania, konzultácie s klientom, zapracovanie pripomienok klienta, finalizácia právneho podania, za ktoré úkony si žalobca uplatnil 16 hodín, pričom súd prvej inštancie mu za všetky takto špecifikované úkony priznal len jednu hodinu. Rovnako súd prvej inštancie postupoval aj v prípade ďalších položiek (a v nich špecifikovaných úkonov právnych služieb), ktoré uviedol v odseku 49. odôvodnenia rozhodnutia, za ktoré žalobcovi priznal nárok na odmenu vždy len za jednu hodinu v sume 4 000 Sk. Z článku II. bodu 1. mandátnej zmluvy však vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že mandatár má nárok na odmenu vo výške 4 000 Sk za každú aj začatú hodinu plus DPH za činnosť v zmysle čl. I odsekov 1. a 3. mandátnej zmluvy, z ktorých vyplýva, že mandatár sa zaviazal v mene a na účet mandanta vykonať právne úkony nevyhnutné alebo potrebné na ochranu práv a oprávnených záujmov mandanta, najmä, ale nielen v súvislosti s protiprávnymi úkonmi spoločníka a konateľa mandanta Ing. Stanislava Ruska a iných osôb, pričom mandatár sa zaviazal poskytnúť mandantovi právne poradenstvo a vypracovať právne stanoviská a právne rozbory. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k názoru, že na vykonanie jednotlivých úkonov právnych služieb špecifikovaných napríklad v položke 5 v dňoch 20. až 22. januára 2004 mala žalobcovi postačovať len 1 hodina, a nie ním uplatnených 16 hodín. Takým istým spôsobom súd prvej inštancie postupoval pri všetkých ďalších položkách, v ktorých žalobca špecifikoval ním vykonané právne služby s označením dňa, prípadne dní, kedy k tomu došlo a s uvedením počtu hodín potrebných na ich vykonanie. Súd prvej inštancie pri všetkých 63 položkách (nie 63 úkonoch právnych služieb ako nesprávne uviedol) uvedených v odseku 49. odôvodnenia rozhodnutia svojou voľnou úvahou, bez bližšieho argumentačného zdôvodnenia, považoval za postačujúci čas na vykonanie jednotlivých úkonov právnych služieb, špecifikovaných v tej-ktorej ním akceptovanej položke, len 1 hodinu. 43. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca vykonal úkony právnych služieb špecifikované v 63 položkách tabuľky (nachádzajúcej sa na stranách 10 až 33 odôvodnenia rozhodnutia), mal akceptovať aj dátumy vykonania týchto úkonov právnych služieb a tiež (žalobcom uplatnený) čas potrebný na ich vykonanie, určený počtom hodín v zmysle článku II. bodu 1. mandátnej zmluvy, v ktorom ustanovení si zmluvné strany dohodli zmluvnú odmenu, a to konkrétne hodinovú odmenu s tým, že nárok na odmenu vo výške 4 000 Sk/hodina vzniká mandatárovi za každú aj začatú hodinu plus DPH. Odvolací súd preto v odvolaním napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi uznal ako dôvodný nárok na dohodnutú odmenu v sume 60 678,48 eura podľa vecnej a časovej špecifikácie úkonov právnych služieb, a to za 63 položiek uvedených v odseku 49. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré súd prvej inštancie p