Obsah (17)

§ 365§ 149§ 143a§ 39§ 138§ 181§ 421§ 50a§ 447§ 420§ 182§ 382§ 118§ 204§ 237§ 387§ 432

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/60/2023 Identifikačné číslo spisu: 3821203731 Dátum vydania rozhodnutia: 30.04.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

odvolacieho súdu zrejmé, že súd prvej inštancie výzvou z

2. 2021 v zmysle § 138 CSP vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby, keďže ju považoval za zjavne nedôvodnú. V tejto výzve tiež uviedol, že Zmluvu o budúcej zmluve zo dňa
4. 2020 predloženú žalobcom, považuje za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. Svoje predbežné právne posúdenie teda súd prvej inštancie uviedol už v písomnej výzve na späťvzatie žaloby. Ako vyplýva z odvolania, súd svoj predbežný názor uviedol opätovne bezprostredne pred otvorením pojednávania dňa
6. 2022 (v rámci pokusu o zmierne riešenie sporu). Pokus o zmier pred otvorením pojednávania síce nie je formálne predbežným prejednaním sporu, avšak jeho účel je v zásade rovnaký - pokúsiť sa ukončiť spor bez pojednávania po tom, čo súd uvedie svoj názor na vec. Žalobca teda poznal právne posúdenie veci súdom, preto skutočnosť, že súd neuviedol formálne právne posúdenie opätovne po otvorení pojednávania, nemožno považovať vo vzťahu k žalobcovi za nesprávny procesný postup. 2.
7. Skutočnosť, že súd prvej inštancie na pojednávaní výslovne neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné, nepredstavuje taký vážny nesprávny procesný postup, že by ním došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pokiaľ skutkové posúdenie veci jednoznačne vyplynulo z dovtedajších písomných či ústnych vyjadrení súdu. V tomto prípade bolo žalobcovi z výzvy na späťvzatie žaloby aj z pokusu o zmier pred otvorením pojednávania zrejmé, že súd považuje žalobcom predloženú Zmluvu o budúcej dohode o vyporiadaní BSM za neplatnú, a teda nie je potrebné ďalej zisťovať skutkový stav a vykonávať dokazovanie k skutkovým tvrdeniam strán. V prípade preukázania nepravosti podpisu žalovanej by síce nešlo o neplatnú, ale skôr o neexistujúcu zmluvu, avšak dôsledky vo vzťahu k predmetu tohto konania by boli rovnaké - zamietnutie žaloby, preto rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať vo vzťahu k žalobcovi za prekvapivý. To isté platí aj o žalobcom namietanom neoboznámení strán sporu s listinami a pripojeným spisom. Jediným podkladom pre rozhodnutie súdu bola v tomto prípade samotná Zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM, ktorá bola obom stranám známa, preto ju nebolo potrebné oboznamovať. Napokon, ak žalobca nebol spokojný s vykonaným dokazovaním (ak mal za to, že súd prvej inštancie mal vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy), mal možnosť to uviesť v odvolaní ako odvolací dôvod

§ 365ods.

1 písm. e) CSP a túto možnosť aj využil, keď v odvolaní namietal nevykonanie výsluchu žalobcu a žalovanej. Nevykonanie navrhnutých dôkazov však, keďže je samostatným odvolacím dôvodom, nepredstavuje vadu zmätočnosti ani nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie

§ 365ods.

1 písm. b) CSP. 2.3. Pokiaľ išlo o právne posúdenie veci, bolo možné dať za pravdu žalobcovi v tom, že názor o nemožnosti čiastočného vyporiadania BSM dohodou bývalých manželov, sa považuje za prekonaný, a to nielen v českej judikatúre, ale aj na Slovensku. Čiastočné vyporiadanie BSM dohodou sa v súčasnej súdnej praxi väčšinou pripúšťa, pričom tú časť majetku v BSM, ktorá nebola dohodou vyporiadaná, je možné vyporiadať neskoršou dohodou, alebo ak nebude ďalšia dohoda uzavretá v zákonnej trojročnej lehote ani nebude v tejto lehote podaná žaloba o vyporiadenie BSM, nastúpi fikcia vyporiadania

§ 149ods.

4 Občianskeho zákonníka. Pripustenie čiastočného vyporiadania BSM dohodou však neznamená, že je prípustná aj zmluva o budúcej dohode o (čiastočnom) vyporiadaní BSM. 2.

1. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že uzavretie dohody/zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM v čase, keď BSM nezaniklo ani nebolo zákonným spôsobom zrušené, je v rozpore so zákonom a aj s dobrými mravmi. Bolo potrebné dať za pravdu žalobcovi v tom, že jeden právny úkon nemôže byť v rozpore s niektorým ustanovením zákona a súčasne toto ustanovenie obchádzať. Obchádzanie zákona totiž v zásade predpokladá, že úkon je formálne v súlade s tým-ktorým zákonným ustanovením (neodporuje výslovnému zneniu tohto ustanovenia), avšak nie je v súlade s jeho podstatou, teda svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. Právny úkon teda nemôže byť v rozpore a súčasne obchádzať to isté zákonné ustanovenie, môže však byť v rozpore s jedným zákonným ustanovením a súčasne obchádzať iné zákonné ustanovenie. 2.
2. Odvolací súd dospel k záveru, že dohoda/zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM uzavretá ešte počas existencie BSM je v priamom rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého sa vyporiadanie vykonáva až po zániku BSM („ak zanikne..."). Je zrejmé, že k zániku BSM môže dôjsť za zákonom stanovených podmienok aj počas trvania manželstva (tak ako tomu bolo aj v prípade žalobcu a žalovanej), avšak nie je možné vyporiadať také BSM, ktoré ešte nezaniklo. Dohoda o budúcom vyporiadaní, uzavretá ešte počas existencie BSM, je teda v rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak súčasne predstavuje obchádzanie zákonom ustanovených modifikácií BSM

§ 143aods.

1, ods. 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 2, § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že výpočet možných modifikácií BSM v § 143a Občianskeho zákonníka je taxatívny (tzv. numerus clausus), rovnako ako výpočet dôvodov zániku BSM, ide o kogentné právne normy (t. j. také, od ktorých nie je možné sa odchýliť ani dohodou strán), v dôsledku čoho nie je prípustná žiadna iná dohoda medzi manželmi týkajúca sa majetku patriaceho do BSM. 2.6. Odvolací súd zároveň nesúhlasil so žalobcom, že by právny úkon nemohol byť súčasne v rozpore so zákonom resp. obchádzať zákon, a súčasne byť v rozpore s dobrými mravmi. Je samozrejme potrebné rozlišovať medzi zákonom ako právnou (a teda štátom aprobovanou a vynucovanou) normou a dobrými mravmi ako súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré nie sú priamo súčasťou zákona, avšak zákon na ne odkazuje, a tak im dáva povahu osobitného korektívu konania fyzických a právnických osôb. Tieto dva inštitúty (zákon a dobré mravy) sa však navzájom nevylučujú, práve naopak, v ideálnom prípade by mali byť v zhode. Je pravdou, že ak je nejaký právny úkon v rozpore so zákonom alebo zákon obchádza, nie je už potrebné aplikovať inštitút dobrých mravov, keďže takýto právny úkon je neplatný práve z dôvodu rozporu so zákonom alebo obchádzania zákona. To však neznamená, že súd nemôže poukázať na to, že nejaké konanie nielen obchádza zákon, ale súčasne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda je aj spoločensky neprijateľné. Uzavretie dohody o budúcej dohode o vyporiadaní BSM ešte počas existencie BSM je možné považovať aj za rozporné s dobrými mravmi, keďže takáto dohoda umožňuje podmieňovanie súhlasu s dohodou o modifikácii BSM alebo so zrušením BSM (resp. podmieňovanie návrhu na zrušenie BSM) súhlasom druhej strany s konkrétnym spôsobom budúceho vyporiadania BSM. Takéto (hoci len potenciálne) vynucovanie súhlasu nie je v súlade s dobrými mravmi. Je však potrebné dodať, že toto kritérium je len podporné, podstatný je však rozpor predmetnej dohody o budúcej dohode o vyporiadaní BSM so zákonom. Pre rozpor so zákonom je táto dohoda neplatná

§ 39Občianskeho zákonníka.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzoval z § 420 písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. a)a písm.
3. b)CSP. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces namietal v súvislosti s prekvapivosťou napadnutého rozhodnutia, keďže mal za to, že odvolací súd na vec aplikoval nové ustanovenia právnych predpisov, ktoré pri rozhodovaní súdu prvej inštancie použité neboli (§ 146 ods. 2 a § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Za vadu zmätočnosti považoval aj to, že súd prvej inštancie neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné a nevyjadril sa k dôkazom a zároveň považoval za neakceptovateľný názor odvolacieho súdu, že výzvami vykonanými pred prvým pojednávaním sa mali zhojiť všetky vytknuté vady, že nebolo potrebné oboznamovať dôkazy, pretože sa rozhodovalo len na základe zmluvy. Dovolateľ sa zároveň nestotožnil s úvahou odvolacieho súdu, že ak bol s týmto postupom nespokojný, mal to možnosť vytknúť v odvolaní, čo žalobca aj využil, ale

odvolacieho súdu nešlo o vadu zmätočnosti, ani nesprávny procesný postup.

žalobcu použitie postupu

§ 138

CSP nezbavuje povinnosť súdu dodržať postup

§ 181CSP.

Opomenutie splniť si tieto povinnosti nebolo zhojené žiadnym spôsobom ani v konaní na súde prvej inštancie, ani na odvolacom súdu. Odvolací súd nenapravil chybu súdu prvej inštancie a nevykonal žiadne dokazovanie. Za nesprávny procesný postup považoval aj nevykonanie dôkazov, neoboznámenie strán sporu s listinami v spise a s pripojeným spisom (sp. zn. 7C/10/2020). Za nepochopiteľný považoval záver odvolacieho súdu o tom, že pre zamietavé rozhodnutie v zásade nebolo potrebné ani dokazovanie samotnou zmluvou, keďže právne posúdenie tejto zmluvy ako neplatnej bolo možné už na základe tvrdenia žalobcu o existencii a obsahu takejto zmluvy. Týmto vyjadrením odvolací súd znegoval celé dokazovanie, ktoré vykonal súd prvej inštancie a poprel účel dokazovania v CSP. Dovolateľ sa zároveň nestotožnil ani s právnym názorom odvolacieho súdu, že uzavretie zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM, v čase keď BSM nezaniklo, je nielen v rozpore so zákonom, ale aj s dobrými mravmi.

neho právny úkon môže byť buď v rozpore s dobrými mravmi, alebo so zákonom, nie naraz. Dobré mravy sú nepísané pravidlá, zákon je pravidlom písaným. Ak sa teda určité pravidlo stane zákonom písaným, nejde už o dobré mravy. Odvolací súd zároveň nevysvetlil nezrozumiteľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k odkladacej podmienke v zmluve. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľ videl aj pri nezohľadnení jeho argumentácie ohľadom vynucovania dohody počas trvania manželstva. Nevidel dôvod na to, aby zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM mala byť považovaná za vynútene uzatvorenú, len preto, že bola uzatvorená počas trvania BSM, pričom neexistovalo žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by považovalo akúkoľvek takúto dohodu za vynútenú. Dovolateľ sa zároveň nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že § 146 ods. 2, § 148 ods. 1 a 2, § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka vôbec neupravuje uzatváranie akýchkoľvek dohôd medzi manželmi, ale riešia obmedzenie užívacieho práva a zánik BSM, kde žalobca nevidel žiadnu súvislosť so zmluvou o budúcej zmluve. Tieto závery odvolacieho súdu považoval za nepreskúmateľné, keďže neobjasnil, v čom má spočívať rozpor zmluvy o budúcej dohode s týmito ustanoveniami. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu aj nezrozumiteľnosť ohľadom úvah o pravosti podpisu na zmluve, keďže na pravosť podpisu nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Porušenie práva na spravodlivý proces namietal aj v tom, že súdy nižšej inštancie platne uzatvorenú zmluvu zodpovedajúcu vôli strán vyložili ako neplatnú a v zákone cielene hľadali ustanovenia, ktoré im umožnili uvedenú zmluvu posudzovať ako neplatnú. Zároveň odvolací súd nezohľadnil argumentáciu žalobcu ohľadom možnosti čiastočného vyporiadania BSM s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax. Odvolací súd síce akceptoval možnosť čiastočného vyporiadania BSM, ale tento záver neaplikoval na tento spor a nevyvodil z toho pozitívne dôsledky pre možnosť uzatvorenia zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM. 3.2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a) CSP dovolateľ videl pri riešení otázky ,,Či je možné zmluvu o budúcej zmluve uzavrieť aj v oblasti právnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva manželov, či už na modifikáciu BSM, alebo na budúce vyporiadanie BSM?"

dovolateľa odvolací súd vyslovil nesprávny právny názor, že inštitút zmluvy o budúcej zmluve nie je použiteľný na oblasť BSM. Bol toho názoru, že tak ako je zmluva o budúcej zmluve použiteľná pri akomkoľvek inom type zmluvy, alebo pri zmluve nepomenovanej, tak je plne použiteľná aj na uzavretie budúcej dohody o vyporiadaní, teda tak ako ju žalobca so žalovanou uzatvorili.

neho neexistuje žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré by vylučovalo uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve aj na tento účel, na ktorý ju uzavreli strany sporu (vyporiadanie BSM). Svoje tvrdenia podoprel ustálenou rozhodovacou praxou reprezentovanou rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2007, sp. zn. 2Cdo/274/2004, sp. zn. 4Cdo/146/99, sp. zn. 1Cdo/180/2009, sp. zn. 1ObdoV/23/2007, sp. zn. 1Cdo/109/2004 a nálezom ÚS SR sp. zn. I. ÚS 242/07, v zmysle ktorých zmluvu o budúcej zmluve je možné použiť na budúce zmluvy pomenované. Podstatné je to, aby boli dodržané náležitosti zmluvy o budúcej zmluve

§ 50a

Občianskeho zákonníka a aby takáto zmluva obsahovala aspoň podstatné náležitosti budúcej zmluvy. 3.3. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. b) CSP žalobca videl pri riešení otázky možnosti uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve na účely vyporiadania BSM, alebo jeho modifikácie. Žalobca sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že zmluvu o budúcej dohode o vyporiadaní BSM považoval za neplatnú, pretože bola v rozpore s § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zároveň v rozpore s dobrými mravmi a obchádzala zákon (§ 143a ods. 1, 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, 2, § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Bol toho názoru, že zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM bola platná. Rozpor zmluvy s § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka neexistoval, pretože išlo len o predbežnú zmluvu, ktorá nevyporiadavala majetok v BSM pred zánikom BSM. Zároveň nebola ani v rozpore s dobrými mravmi ako pravidlami správania sa, keďže dokazovanie na vynucovanie dohody nebolo vykonané a zmluva bola uzatvorená na základe slobodnej vôle strán. Žalobcom uzatvorená zmluva neobchádzala ani zákon vo vyššie uvedených ustanoveniach, keďže nešlo o zmluvu o modifikácii BSM, ani neriešila zánik BSM, riešila len povinnosť uzatvoriť dohodu o vyporiadaní BSM po jeho zániku, teda kontraktačnú povinnosť smerujúcu k vyporiadaniu BSM. Neriešené právne otázky, ktoré žiadal dovolacím súdom zodpovedať sú: A/ ,,Môžu manželia pre účely vyporiadania BSM po jeho zániku uzavrieť platnú zmluvu o budúcej zmluve o vyporiadaní celého majetku v BSM, alebo jeho časti, v čase keď ešte BSM nezaniklo?" B/ Je zmluva o budúcej dohode o úplnom vyporiadaní BSM, či čiastočnom vyporiadaní BSM, uzavretá medzi manželmi v rozpore s § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka?" C/ ,,Obchádza zmluva o budúcej dohode o úplnom vyporiadaní BSM, či čiastočnom vyporiadaní BSM uzatvorená medzi manželmi ustanovenia § 143 ods. 1, 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, 2 a § 148a ods.2 Občianskeho zákonníka?" D/ ,,Je zmluva o budúcej dohode o úplnom vyporiadaní BSM či čiastočnom vyporiadaní BSM, uzavretá medzi manželmi v rozpore s dobrými mravmi?" Keďže odvolací súd považoval zmluvu o budúcej dohode o vyporiadaní BSM aj za dohodu v smere modifikácie BSM, žalobca formuloval aj právne otázky: E/ ,,Môžu manželia pre účely modifikácie BSM uzavrieť platnú zmluvu o budúcej zmluve o modifikácii BSM, v čase keď BSM ešte nezaniklo?" F/ ,,Je zmluva o budúcej dohode o modifikácii BSM uzavretá medzi manželmi v rozpore s § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka?" G/ ,,Obchádza zmluva o budúcej dohode o modifikácii BSM uzavretá medzi manželmi ustanovenia § 143a ods. 1, 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, 2 a § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka?" H/ „Je zmluva o budúcej dohode o modifikácii BSM uzavretá medzi manželmi v rozpore s dobrými mravmi?" 4. Žalovaná sa vo vyjadrení k dovolaniu nestotožnila s dovolacou argumentáciou žalobcu a žiadala, aby dovolací súd zamietol dovolanie žalobcu ako nedôvodné. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. 6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/42/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 8Cdo/99/2017). 7. Dovolanie aj za účinnosti Civilného sporového poriadku treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie ani

novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012, 7Cdo/92/2012).

1. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (1Cdo/26/2017, 2Cdo/154/2017, 3Cdo/42/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/163/2017, 8Cdo/73/2017). Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
2. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
3. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Dovolanie

§ 420písm.

f) CSP 11.

§ 420písm.

1. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12. Citované ustanovenie § 420 písm.
2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 13. Z dovolania

§ 420písm.

1. f)CSP v podstatnom vyplynulo (bod 3.1.), že žalobca namieta (
2. i)porušenie ustanovenia § 382 CSP zo strany odvolacieho súdu, (
3. ii)neuvedenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, neuvedenie rozsahu dokazovania, nevyslovenie právneho názoru súdom prvej inštancie, (iii) nevykonanie listinných dôkazov, výsluchu žalovanej a porušenie povinnosti

§ 182

CSP, (

1. iv)zmätočnosť rozsudkov konajúcich súdov a nereagovanie na argumenty žalobcu a (
2. v)interpretáciu zmluvy o budúcej zmluve ako neplatnej. 14. O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018, sp. zn. 7Cdo/1/2018). 14.1.

§ 382

CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 14.

1. Citované ustanovenie je odrazom princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý tvorí súčasť princípu právnej istoty a práva na spravodlivý proces. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. „prekvapeniu" účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce (I. ÚS 736/2016). Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí sa prejavuje v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho rozhodnutia o odvolaní ešte pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím v konaní ešte nevysloveným právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí súdu prvej inštancie, a vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko. 14.
2. Aplikácia ustanovenia § 382 CSP odvolacím súdom však prichádza do úvahy výlučne za splnenia dvoch kumulatívnych podmienok, a to 1/ ak žalobou uplatnený procesný nárok treba posúdiť

celkom iného („nového") právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce

toho istého právneho predpisu, ale iného jeho ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku), a 2/ ak toto iné zákonné ustanovenie je rozhodujúce pre meritórne rozhodnutie, t. j. že má byť právnym základom, pod ktorý treba subsumovať skutkový stav zistený súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) alebo po doplnení dokazovania odvolacím súdom (§ 384 CSP). Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, odvolací súd nemá povinnosť postupovať v zmysle § 382 CSP, z čoho potom vyplýva, že jeho rozhodnutie nemožno považovať za prekvapivé a takýto jeho postup nemôže viesť k vade zmätočnosti a založeniu prípustnosti dovolania

§ 420písm.

f) CSP (porovnaj 3Obdo/1/2019). 14.4. V danom prípade odvolací súd nebol povinný postupovať

§ 382

CSP a vyzývať strany na vyjadrenie k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu, pretože odvolací súd žalobou uplatnený nárok právne neposúdil

takého ustanovenia právneho predpisu, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní vo veci nebolo použité a bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Odvolací súd prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a stotožnil s podstatnými dôvodmi zamietavého rozhodnutia, ako ich uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (tam, kde sa odvolací súd nestotožnil s niektorými čiastkovými závermi súdu prvej inštancie, uviedol vlastné závery). S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu sa vyjadril osobitne (porovnaj bod 4. rozhodnutia odvolacieho súdu). Súdy oboch nižších inštancií na prejednávanú vec aplikovali ustanovenia § 39, § 50a, § 143, § 143a, § 148, 149 ods. 1 až 3 OZ. Dovolateľ namietal, že v merite veci boli odvolacím súdom aplikované aj ďalšie ustanovenia hmotného práva a to § 146 ods. 2 a § 148a ods. 2 OZ, ktoré neboli použité súdom prvej inštancie. Dovolací súd konštatuje, že aplikácia ustanovení hmotného práva mala za následok totožný právny záver spočívajúci v neplatnosti Zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM. Súd prvej inštancie považoval zmluvu za neplatnú

§ 39

OZ pre rozpor s § 143a OZ a tiež z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a odvolací súd považoval zmluvu za neplatnú

§ 39OZ pre rozpor s § 149 ods.

1 OZ a zároveň konštatoval obchádzanie ustanovení § 143a ods. 1 a 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1 a 2 a § 148a ods. 2 OZ. Pokiaľ odvolací súd aplikoval ďalšie ustanovenia a to § 146 ods. 2 OZ upravujúci rozhodnutie súdu o užívaní spoločných vecí z dôvodu násilia medzi manželmi a § 148a ods. 2 OZ regulujúci návrh na súd na zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva v prípade, ak jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť, tieto ustanovenia

dovolacieho súdu neboli pre rozhodnutie veci rozhodujúce. Ustanovenia právneho predpisu § 146 ods. 2 a § 148a ods. 2 OZ samé osebe netvorili právny základ posúdenia vo veci na základe skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Pokiaľ odvolací súd aplikoval aj ustanovenia § 146 ods. 2 a § 148a ods. 2 OZ tieto spolu s ďalšími aplikovanými ustanoveniami predstavovali dokreslenie riešenia celého spektra situácií na podporu právneho záveru súdu prvej inštancie. 14.

1. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nemohlo byť pre dovolateľa prekvapivé, keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie v rozhodujúcom na zhodných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, vychádzajúc pritom zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keď dovolateľ mal možnosť k nim vyjadriť svoje stanovisko, čo aj učinil prostredníctvom podaného odvolania. Na postup odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP, ktorého zmyslom je predchádzať tzv. prekvapivým rozhodnutiam súdov, tak nebol v danom prípade žiaden dôvod.
2. Dovolateľ ďalej namietal absenciu určenia sporných a nesporných skutočností a predbežného právneho posúdenia veci

§ 181ods.

2 CSP a reakciu odvolacieho súdu na namietané vady. 15.1.

§ 181ods.

2 CSP po úkonoch

odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uvedie tiež svoje predbežné právne posúdenie veci, čo neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.15.

1. Dovolací súd k predmetnej dovolacej námietke vychádzajúc zo svojej rozhodovacej praxe, ako aj rozhodnutí ústavného súdu, uvádza, že nie každé formálne nenaplnenie procesného predpisu, či doslovné nedodržanie formálne predpísaného procesného postupu súdu dosahuje intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. 15.
2. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/167/2012 z
3. mája 2013 uviedol: „Striktné nedodržanie postupu

§ 118ods.

2 OSP (teraz § 181 ods. 2 CSP - pozn. dovolacieho súdu) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b ) OSP odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe však nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f ) OSP." 15.4. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 2Obdo/56/2020 aj s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 16/2012 k postupu súdu prvej inštancie v rozpore s § 181 ods. 2 CSP uviedol, že „(...) V zásade platí, že postup súdu

§ 181ods.

2 CSP je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. (...) Ak samosudca citované zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie. Striktné nedodržanie postupu

§ 181ods.

2 CSP zo strany súdu, spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné, možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorá však sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP,(...) cieľom § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú

posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú

názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu

§ 118ods.

2 OSP, vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (porovnaj aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/3/2016 z

1. marca 2017, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/211/2013)." 15.
2. Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 366/2018 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď ani v ďalej uvedenom právnom závere Krajského súdu v Prešove nezistil porušenie namietaných práv: „Je pravdou, že prvoinštančný súd nepostupoval

§ 181ods.

2 CSP. Prvoinštančný súd neuviedol stranám sporu počas konania ... ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a taktiež neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci. Opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP vydaním rozhodnutia vo veci samej sa konvaliduje. V rozhodnutí o veci samej prvoinštančný súd svoje názory oznámil, a tým zhojil tento procesný nedostatok a prípadné odňatie práva na spravodlivý súdny proces stranám sporu. Preto tento dôvod odvolací súd nepovažuje za dôvod, pre ktorý by bolo potrebné napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie." (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/7/2017 z 23. januára 2018). 15.6. K vyššie uvedenému dovolací súd dodáva, že CSP v ustanovení § 181 ods. 2 v podstatných rysoch prevzal úpravu priebehu pojednávania po prednesoch strán

§ 118ods.

2 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do 30. júna 2016.

§ 181ods.

2 CSP, po úkonoch

odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak samosudca toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod. 15.7. Dovolací súd v súvislosti s posúdením absencie predbežného právneho posúdenie uvádza, že žalobcovi súd prvej inštancie doručil výzvu

§ 138

CSP na späťvzatie návrhu na začatie konania, ktorý sa javil ako nedôvodný z dôvodu, že zmluva o budúcej zmluve z 19. marca 2020 sa javí pre rozpor so zákonom ako absolútne neplatná, z ktorej sa žalobca dozvedel o predbežnom právnom posúdení z ktorého vyplynul záver, že žalobe nie je možné vyhovieť, teda rozhodnúť tak, ako navrhoval žalobca. 15.8. Odvolací súd k porušeniu § 181 ods. 2 CSP uviedol „súd prvej inštancie výzvou z 25. 11. 2021 v zmysle § 138 CSP vyzval žalobcu na späťvzatie žaloby, keďže ju považoval za zjavne nedôvodný. V tejto výzve tiež uviedol, že zmluvu o budúcej zmluve zo dňa 19. 03. 2020, predloženú žalobcom, považuje za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom. Svoje predbežné právne posúdenie teda súd uviedol už v písomnej výzve na späťvzatie žaloby. Ako vyplýva zo samotného odvolania, súd svoj predbežný názor uviedol opätovne bezprostredne pred otvorením pojednávania dňa 25. 08. 2022 (v rámci pokusu o zmierne riešenie sporu). Pokus o zmier pred otvorením pojednávania síce nie je formálne predbežným prejednaním sporu, avšak jeho účel je v zásade rovnaký - pokúsiť sa ukončiť spor bez pojednávania po tom, čo súd uvedie svoj názor na vec. Žalobca teda poznal právne posúdenie veci súdom, preto to, že súd neuviedol formálne právne posúdenie opätovne po otvorení pojednávania, nemožno považovať vo vzťahu k žalobcovi za nesprávny procesný postup (bod 5. rozhodnutia odvolacieho súdu). Skutočnosť, že súd na pojednávaní výslovne neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné, nepredstavuje taký vážny nesprávny procesný postup, že by ním došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm.

1. b)CSP), pokiaľ skutkové posúdenie veci jednoznačne vyplynulo z dovtedajších písomných či ústnych vyjadrení súdu. V tomto prípade, ako už bolo uvedené vyššie, bolo žalobcovi z výzvy na späťvzatie žaloby aj z pokusu o zmier pred otvorením pojednávania zrejmé, že súd považuje žalobcom predloženú zmluvu o budúcej dohode o vyporiadaní BSM za neplatnú, a teda nie je potrebné ďalej zisťovať skutkový stav a vykonávať dokazovanie k skutkovým tvrdeniam strán" (bod 6. rozhodnutia odvolacieho súdu). 15.9. Zároveň sa žalobca o nosných záveroch, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby dozvedel z rozsudku súdu prvej inštancie vyhlásenom na pojednávaní 25. augusta 2022 za prítomnosti žalobcu, jeho splnomocneného zástupcu a žalovanej a následne z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku, ktorý bol riadne doručený a proti ktorému podal opravný prostriedok (odvolanie). Dovolací súd tak zastáva názor, že žalobcom tvrdené opomenutie aplikácie § 181 ods. 2 CSP v prejednávanom prípade sa konvalidovalo (
2. aj)vydaním rozhodnutia vo veci samej súdom prvej inštancie, v ktorom rozhodnutí súd oznámil svoje názory a tým zhojil tento procesný nedostatok. 15.10. Z uvedených dôvodov bolo potrebné námietku dovolateľa týkajúcu sa absencie vyslovenia sporných a nesporných skutočností a predbežného právneho názoru prvoinštančným súdom vyhodnotiť ako neopodstatnenú. 16. Dovolateľ tiež namietal nevykonanie listinných dôkazov, nevykonanie výsluchu žalovanej a porušenie povinnosti

§ 182CSP súdom prvej inštancie.

V konkrétnostiach poukazoval na podstatné pochybenie v tom, že prvoinštančný súd neoboznámil strany sporu s listinami a s pripojeným spisom sp. zn. 7C/10/2020, teda dôkazy neboli vôbec vykonané v zmysle § 204 CSP. 16.1.

§ 204

CSP dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. 16.

1. Dôkaz listinou sa vykoná spravidla tak, že ju sudca pri pojednávaní prečíta alebo oboznámi jej obsah. Tieto spôsoby vykonávania dôkazu listinou však nie sú nutné v prípade, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane v priebehu konania doručený, a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Ide o podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne. 16.
2. Odvolací súd k námietke neoboznámenia strán sporu s listinami a pripojeným spisom konštatoval, že jediným podkladom pre rozhodnutie súdu bola v tomto prípade samotná Zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM, ktorá bola obom stranám známa, preto ju nebolo potrebné oboznamovať (§ 204 CSP, časť za bodkočiarkou). Pre zamietavé rozhodnutie v zásade nebolo potrebné ani dokazovanie samotnou zmluvou, keďže právne posúdenie takejto zmluvy ako neplatnej bolo možné už na základe tvrdenia žalobcu o existencii a obsahu takejto zmluvy ako dôvodu pre ním požadované uloženie povinnosti žalovanej (bod
3. rozhodnutia odvolacieho súdu). 16.
4. Keďže rozhodujúcou listinnou, od ktorej bol závislý uplatnený nárok žalobcu bola Zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM, pričom ide o listinu, ktorej odpis bol žalovanej v priebehu konania doručený (č. l. 36 rub), ktorá skutočnosť predpokladá, že sa s ňou oboznámila a listina alebo jej obsah nebola protistranou spochybnená, potom prvoinštančný súd nebol povinný dôkaz listinou vykonávať. 16.
5. Vyššie uvedené závery možno subsumovať aj pod námietku neoboznámenia obsahom spisu sp. zn. 7C/10/2020, z ktorého bolo na danú vec relevantný rozsudok vo veci z
6. apríla 2020, právoplatný
7. júna 2020, ktorým došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu. Uvedené súdne rozhodnutie bolo žalovanej doručené (ako príloha spolu so žalobou), oboznámila sa s jeho obsahom, ktorý jej navyše už bol známy ako strane z konania sp. zn. 7C/10/
8. 16.
9. Pokiaľ žalobca namietal, že v konaní neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy - výsluch žalovanej, dovolací súd vo všeobecnosti uvádza, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná (porov. § 185 ods. 1 CSP). Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci súdu korigovať návrhy strán na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. 16.
10. Z ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky zároveň vyplýva, že zásah do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). 16.
11. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre prijatie záveru, že súdy nižších inštancií svojím postupom, keď nevykonali žalobcom navrhovaný dôkaz výsluchom žalovanej, zaťažili konanie procesnou vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. V súvislosti s uvedeným záverom dovolací súd v prvom rade konštatuje, že síce prvoinštančný súd opomenul, ale odvolací súd z hľadiska odôvodňovania svojich rozhodnutí riadne splnil svoju povinnosť „uviesť prečo nevykonali ďalšie navrhnuté dôkazy". Odvolací súd uviedol, že nebolo potrebné žiadne ďalšie dokazovanie, a to ani dokazovanie výsluchom žalovanej, ktorého nevykonanie namietal žalobca v odvolaní. Akékoľvek vyjadrenie žalovanej a akékoľvek jej odpovede na prípadné otázky by nemohli nič zmeniť na právnom názore, že zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM je neplatná pre jej samotný obsah (pre obchádzanie zákona resp. pre rozpor s dobrými mravmi) [bod
12. rozhodnutia odvolacieho súdu].
13. Dovolateľ argumentoval, že došlo k porušeniu povinnosti

§ 182

CSP v tom, že sudca vyzval na záverečné reči, avšak nevyzval na vyjadrenie k dokazovaniu a k právnej stránke veci. 17.1. Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že

§ 182

CSP súd vyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Následne sa vyjadril splnomocnený zástupca žalobcu: „Odkazujem na naše vyjadrenie po právnej stránke zo dňa

2. 2022 na strane 3 predposledný a posledný odsek, kde sa rieši právna otázka tejto záležitosti a tohto sa pridržiavam". 17.
3. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že uvedeným procesným postupom vyplývajúcim zo zápisnice o pojednávaní neboli porušené práva žalobcu, pretože strany sporu boli vyzvané na prednesenie záverečných rečí, pričom uvedené právo aj vykonali. 17.
4. Pokiaľ sa odvolací súd uvedenou námietkou nezaoberal, so zreteľom na stabilizovanú judikatúru, odvolací súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Z ust. § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP ani z práva na spravodlivý proces nemožno dovodiť povinnosť súdov vysporiadať sa s každou jednotlivou námietkou strany sporu. 17.
5. Dovolací súd dodáva, že na pojednávaní prítomný advokát žalobcu ako úplne právnicky vzdelaná osoba (čl. 11 ods. 2 a 3 CSP) si musel byť vedomý povinnosti súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 182 CSP, aj preto dovolacia námietka postráda relevanciu.
6. Záverom dovolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že právo na spravodlivý súdny proces sa týka konania súdov chápaného ako celok (toto právo je „výsledkové"). V súvislosti s tým najvyšší súd pripomína svoj záver vyjadrený už v judikáte R 13/1993, v zmysle ktorého „podmienka prípustnosti dovolania

§ 237písm.

1. f)O. s. p. nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie". Tento záver je plne opodstatnený aj po 01. júli 2016 vo vzťahu k ustanoveniu § 420 písm.
2. f)CSP. V danom prípade vo svojom riadnom opravnom prostriedku žalobca využil možnosť uplatniť svoj vplyv na konanie, a to vyjadrením sa nielen k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, ale aj k v dovolaní tvrdeným procesným vadám. V nadväznosti na uvedené dovolací súd tiež konštatuje, že obsah dovolacích námietok uvádzaných žalobcom v dovolaní je totožný s jeho odvolacími námietkami, pričom s týmito sa dostatočne v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal už odvolací súd. 19. Dovolateľ vytýkal rozsudkom nižších súdov nedostatok odôvodnenia, nezrozumiteľnosť, označil ich za zmätočné. 19.1. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm.
3. f)CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10), či rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.). 19.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
4. f)CSP. Vzhľadom k tej skutočnosti, že odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie

§ 387ods.

2 CSP, rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií dovolací súd vyhodnotil v ich vzájomnej jednote a dospel k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľa sa vysporiadal s právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne, pričom je potrebné zvýrazniť, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tak vyhodnotením skutkového stavu ako aj právnymi závermi, na ktoré odkázal i odvolací súd. 19.

1. Pokiaľ ide o dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, najvyšší súd poukazuje na to, že odvolací súd sa v jeho odôvodnení venoval odvolacím námietkam žalobcu. K námietke ohľadom odkladacej podmienky v zmluve, odvolací súd poukázal „ak žalobca v odvolaní namietal, že súd neuviedol, v ktorom ustanovení zmluvy mal nájsť odkladaciu podmienku, išlo o nepochopenie argumentácie súdu prvej inštancie. Ten v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádzal, že dohoda medzi žalobcom a žalovaným obsahuje odkladaciu podmienku, ale že dohoda o budúcej dohode o vyporiadaní BSM, uzavretá ešte počas existencie BSM, by bola v rozpore so zákonom aj v prípade, ak by bola uzatvorená s odkladacou podmienkou" (bod
2. rozhodnutia odvolacieho súdu). Ďalej žalobca namietal nejasnosť pojmu „vynucovanie dohody" zo strany súdu prvej inštancie v tom, že nie je založený na žiadnom dokazovaní ani na žiadnom právnom dôvode, k čomu odvolací súd uviedol „uzavretie dohody o budúcej dohode o vyporiadaní BSM ešte počas existencie BSM je možné považovať aj za rozporné s dobrými mravmi, keďže takáto dohoda umožňuje podmieňovanie súhlasu s dohodou o modifikácii BSM alebo so zrušení BSM (resp. podmieňovanie návrhu na zrušenie BSM) súhlasom druhej strany s konkrétnym spôsobom budúceho vyporiadania BSM. Takéto (hoci len potenciálne) vynucovanie súhlasu nie je v súlade s dobrými mravmi. Je však potrebné dodať, že toto kritérium je len podporné, podstatný je však rozpor predmetnej dohody o budúcej dohode o vyporiadaní BSM so zákonom. Pre rozpor so zákonom je táto dohoda neplatná

§ 39Občianskeho zákonníka" (bod 16.

rozhodnutia odvolacieho súdu). K námietke nepreskúmateľnosti ohľadom nepravosti podpisu žalovanej, odvolací súd v kontexte nepotrebnosti ďalšieho dokazovania k skutkovým tvrdeniam strán, pretože predloženú zmluvu súd považoval za neplatnú, konštatoval, že pre prípad nepravosti podpisu žalovanej by síce išlo o neplatnú, ale skôr neexistujúcu zmluvu, pričom dôsledky k predmetu konania by boli rovnaké spočívali v zamietnutí žaloby, preto rozsudok súdu prvej inštancie nemožno považovať za prekvapivý (bod

1. rozhodnutia odvolacieho súdu). 19.
2. V tejto súvislosti sa žalobca uvedenými námietkami nezameral na podstatu a ťažisko odôvodnenia rozsudkov nižších súdov. Dovolací súd akcentuje záver súdu prvej inštancie, že zmluva o budúcej zmluve je právny úkon, ktorý svojím obsahom a účelom odporuje ustanoveniam OZ a zároveň ich obchádza, konkrétne § 143a OZ a navyše sa prieči dobrým mravom, ktorým odporuje vynucovanie takejto dohody uzavretej v priebehu manželstva. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že uzavretie dohody/zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM v čase, keď BSM nezaniklo ani nebolo zákonným spôsobom zrušené, je v rozpore so zákonom a aj s dobrými mravmi. Dal za pravdu žalobcovi v tom, že jeden právny úkon nemôže byť v rozpore s niektorým ustanovením zákona a súčasne toto ustanovenie obchádzať. Odvolací súd dospel k záveru, že dohoda/zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní BSM uzavretá ešte počas existencie BSM je v priamom rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého sa vyporiadanie vykonáva až po zániku BSM („ak zanikne..."). Je zrejmé, že k zániku BSM môže dôjsť za zákonom stanovených podmienok aj počas trvania manželstva (tak ako tomu bolo aj v prípade žalobcu a žalovanej), avšak nie je možné vyporiadať také BSM, ktoré ešte nezaniklo. Dohoda o budúcom vyporiadaní, uzavretá ešte počas existencie BSM, je teda v rozpore s ustanovením § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak súčasne predstavuje obchádzanie zákonom ustanovených modifikácií BSM

§ 143aods.

1, ods. 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 2, § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že výpočet možných modifikácií BSM v § 143a Občianskeho zákonníka je taxatívny (tzv. numerus clausus), rovnako ako výpočet dôvodov zániku BSM v § 146 ods. 2, § 148 a § 148a ods. 2, ide o kogentné právne normy (t. j. také, od ktorých nie je možné sa odchýliť ani dohodou strán), v dôsledku čoho nie je prípustná žiadna iná dohoda medzi manželmi týkajúca sa majetku patriaceho do BSM. Kritérium rozporu dohody s dobrými mravmi považoval odvolací súd už len ako podporné (pozri bod 16. rozhodnutia odvolacieho súdu), podstatný bol rozpor predmetnej zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM so zákonom. 19.5. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa zaoberal vyššie uvedenými argumentmi žalobcu, napriek tomu, že boli v konečnom dôsledku subsidiárnymi a druhoradými k postačujúcemu prioritnému záveru o nedovolenosti zmluvy o budúcej dohode o vyporiadaní BSM. 19.6. Z týchto dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že dovolateľ nedôvodne argumentoval, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený. Dovolací súd zároveň považuje rozhodnutia nižších súdov za náležite odôvodnené a preskúmateľné, nesvedčiace o ich arbitrárnosti. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm.

1. f)CSP. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 20. Napokon dovolateľ považoval za porušenie práva na spravodlivý proces interpretáciu zmluvy o budúcej zmluve ako neplatnej. Zároveň vytýkal odvolaciemu súdu, že neaplikoval možnosť čiastočného vyporiadania BSM. 20.1. Uvedené výhrady smerujú k namietaniu nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi/strane v zásade neznemožňuje právnym posúdením. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci preto v zásade nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP (viď aj R 24/2017). 21. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že vadu konania v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP nezistil, preto je dovolanie v tejto časti procesne neprípustné. Dovolanie

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. b)CSP 22.

§ 421ods.

1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 23. V zmysle § 432 ods. 1 CSP dovolanie prípustné

§ 421

CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 432ods.

2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 24. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalobca (kvalifikovane zastúpený advokátom) podal dovolanie

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. b)CSP. K možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a (zároveň) písm.
2. b)CSP v zásade platí, že uplatnenie týchto dvoch dovolacích dôvodov naraz (t. j. dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm. a),

1. b)CSP) sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje. Odvolací súd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie stavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 25. Žalobca poukazujúc na ustanovenie § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP, namieta nesprávne právne posúdenie otázky „Či je možné zmluvu o budúcej zmluve uzavrieť aj v oblasti úpravy BSM, či už na modifikáciu BSM, alebo na budúce vyporiadanie BSM" pri posúdení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/42/2007, 2Cdo/274/2004, 4Cdo/149/1999, 1Cdo/180/2009, 1Obdo/23/2007 a 1Cdo/109/2004, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 247/07.

dovolateľa odvolací súd vyslovil nesprávny právny názor, že inštitút zmluvy o budúcej zmluve nie je použiteľný na oblasť BSM. Bol toho názoru, že tak ako je zmluva o budúcej zmluve použiteľná pri akomkoľvek inom type zmluvy, alebo pri zmluve nepomenovanej, tak je plne použiteľná aj na uzavretie predmetnej budúcej dohody o vyporiadaní BSM (bod 3.2.).

1. K uvedenej otázke odvolací súd konštatoval „doslovným výkladom ustanovenia § 50a Občianskeho zákonníka by síce bolo možné dospieť k záveru, že je možné uzavrieť v zásade akúkoľvek zmluvu o budúcej zmluve (ako to naznačoval žalobca v odvolaní), avšak výklad ustanovení zákona musí byť v súlade nielen s jeho slovným (doslovným) vyjadrením (jazykový výklad), ale každé ustanovenie treba vykladať v kontexte s ostatnými ustanoveniami (bod
2. rozhodnutia odvolacieho súdu). Zároveň odvolací súd podal výklad ustanovenia § 149 ods. 1 OZ, z ktorého vyplynul záver, že „Dohoda o budúcom vyporiadaní, uzavretá počas existencie BSM je v rozpore s týmto ustanovením" a súčasne konštatoval, že „zákon presne stanovuje, za akých okolností a podmienok je možné rozšíriť, zúžiť, inak modifikovať alebo zrušiť BSM (numerus clausus). Iné dohody o modifikácii alebo zrušení BSM, než sú upravené v ustanoveniach Občianskeho zákonníka (§ 143a ods. 1, ods. 2, § 146 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 2, § 148a ods. 2), nie je možné uzavrieť. Dohoda o budúcej dohode o vyporiadaní BSM, uzavretá počas existencie BSM, tento princíp (numerus clausus) obchádza, keďže umožňuje takú modifikáciu stále existujúceho BSM, akú zákon neustanovuje, teda predstavuje obchádzanie zákona (vyššie uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka , ktoré obsahujú taxatívny výpočet možných modifikácií BSM)".
3. Označený rozsudok Najvyššieho súdu SR z
4. januára 2008 sp. zn. 5Cdo/ 42/2007 ) publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 15/2009, judikoval: „Pokiaľ z výpisu z obchodného registra vyplýva určitý spôsob konania štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, treba ho dodržať nielen pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ale aj pri uzavretí zmluvy o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka ). Ak sa u obchodnej spoločnosti pre formu prejavu jej vôle v zmluve o prevode jej nehnuteľného majetku vyžadujú podpisy všetkých členov predstavenstva spoločnosti, takto ustanovenú formu prejavu treba dodržať nielen v samotnej kúpnej zmluve, ale aj v zmluve o budúcej zmluve (§ 50a Občianskeho zákonníka )". 27.
5. V ďalšom rozsudku z
6. júna 2005 sp. zn. 2Cdo/274/2004 najvyšší súd posudzoval otázky súvisiace so sporom, v ktorom sa žalobcovia sa domáhali, aby súd žalovaným, ako predávajúcim, uložil povinnosť uzavrieť s nimi, ak