podmienok dohodnutých v zmluve o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam uzatvorenej dňa 18. februára 1994 evidovanej pod č. V 983/94.
uvedenej zmluvy sa záložný veriteľ Moravia Banka, a. s. Frýdek Místek, pobočka Žilina, Bottova č. 7, IČO: 00 621 064, a záložca - žalobkyňa dohodli, že úver poskytnutý spoločnosťou Moravia Banka, a. s. Žilina
zmluvy o úvere z 21. júna 1993 dlžníkovi - žalobkyni vo výške 15 000 000 Sk spolu s príslušenstvom, vrátane tej čiastky, ktorá sa stane súčasťou úveru v dôsledku prirastania úrokov k istine, sa zaisťuje touto zmluvou. Predmetom záložného práva bola sporná nehnuteľnosť s hodnotou
znaleckého posudku vo výške 35 888 756 Sk.
čl. III. bodu 4 zmluvy o zriadení záložného práva z 18. februára 1994 sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ dlžník nesplní svoje záväzky z uvedenej zmluvy o úvere riadne a včas, môže záložný veriteľ založenú nehnuteľnosť predať na verejnej dražbe alebo priamym predajom za cenu, akú uzná záložný veriteľ za vhodnú, najmenej však za 50 % z ceny určenej znaleckým posudkom
platných oceňovacích noriem.
čl. III bodu 5 ods. 4 tejto zmluvy bol záložný veriteľ povinný písomne upozorniť záložcu a dlžníka na zamýšľaný výkon záložného práva aspoň 15 dní vopred. Ak záložný veriteľ v tejto lehote nedostane správu o splnení záväzku, vrátane príslušného dokladu, môže predať založenú nehnuteľnosť spôsobom uvedeným v bode 4 zmluvy. Pri podpise zmluvy za záložného veriteľa konal riaditeľ pobočky F.. F. V. a za záložcu F.. N. S., konateľ.
výpisu z obchodného registra v čase podpisu zmluvy o zriadení záložného práva boli za žalobkyňu - záložcu oprávnení konať konatelia F.. S. P. a F.. N. S. v období od
zmluvy o úvere reg. č. 805/1/006/S/93 z
čl. II. bolo dohodnuté zaistenie úveru o. i. aj zmluvou o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam. Doklady o zaistení úveru boli prílohou tejto zmluvy a tvorili ich neoddeliteľnú súčasť. Dňa 20. januára 2005 bola podpísaná kúpna zmluva medzi predávajúcou M- REAL, a. s., zastúpenou záložným veriteľom LEGURA, s. r. o., Žilina, Hálkova, IČO: 31 730 752, a kupujúcou MISTA, s. r. o., Žilina, Hálkova 3, IČO: 36 403 776, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, na základe ktorej predávajúca nadobudla sporné nehnuteľnosti, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Martin pod č. V 1294/95, od pôvodného veriteľa Moravia Banka, a. s.
uvedenej kúpnej zmluvy mala predávajúca - M-REAL, a. s. uhradiť kúpnu cenu pôvodnému záložnému veriteľovi v splátkach a pohľadávka pôvodného záložného veriteľa zostala zabezpečená záložným právom zapísaným na LV č. XXXX Správy katastra Martin pod č. V 1294/95 - 629/95. Keďže predávajúca ako dlžník svoj záväzok z uvedenej kúpnej zmluvy riadne a včas veriteľovi nesplnila, záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva
čl. III. zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam. Na základe uzatvorenej zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Martin pod č. V 983/94, záložný veriteľ predal záloh priamym predajom touto zmluvou. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že dňa 13. mája 2005 bola podpísaná zmluva o predaji časti podniku medzi predávajúcou MISTA, s. r. o. a kupujúcou SUAR, s. r. o., IČO: 36 429 252, o predaji odštepného závodu predávajúcej zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Žilina v oddelení: Sro, vl. č. 13403/L, s názvom MISTA, s. r. o., odštepný závod, Martin, M.R. Štefánika 16, ktorej vklad bol povolený pod č. V 1601/2005.
čl. II uvedenej zmluvy sa predávajúca zaviazala touto zmluvou previesť na kupujúcu vlastnícke právo ku všetkým nehnuteľným veciam, k iným právam a k majetkovým hodnotám, ktoré slúžia na prevádzkovanie časti podniku špecifikovanej v bode 1.1. tejto zmluvy.
čl. II. bodu 2.2 tejto zmluvy sa predávajúca zaviazala previesť na kupujúceho vlastnícke právo okrem iného k nehnuteľnostiam zapísaným Správou katastra Martin pre k. ú. S. na LV č. XXXX
špecifikácie, ktorá tvorí prílohu tejto zmluvy. Vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo zapísané v prospech spoločnosti MISTA, s. r. o. v celosti. Dňa
výpisu z LV č. XXXX bolo k
zmluvy o predaji časti podniku z
a) Katastrálneho zákona do právoplatného skončenia konania o predbežnej otázke, ktorá mala význam pre rozhodnutie o vklade, ktoré bolo rozhodnutím z 10. februára 2006 zamietnuté
3 Katastrálneho zákona. K
názoru súdu prvej inštancie dospieť aj za účinnosti pôvodnej právnej úpravy, t. j. nová právna úprava účinná od
názoru súdu prvej inštancie nezodpovedá ekonomickej realite, keďže v ňom nie sú zohľadnené výdavky, ktoré by žalobkyňa určite vynaložila, ak by predmetné nehnuteľnosti spravovala (energie, údržba a investície, poistenie, dane atď.). Neskôr v priebehu konania výpočet ušlého zisku zmenila tak, že sa domáhala ušlého zisku za obdobie od
žalobkyne predstavoval sumu vo výške 11 022,90 Sk resp. 365,90 eura denne. Takto stanovený ušlý zisk však žalobkyňa riadne nezdôvodnila a najmä nepreukázala jeho výšku relevantnými dôkazmi. I napriek predloženým zmluvám o nájme nebytových priestorov z 20. novembra 2000, z 31. augusta 2006 a z 1. augusta 1998, dodatku k zmluve o nájme nebytových priestorov z 1. augusta 1998, súd prvej inštancie nepovažoval tieto dôkazy za dostatočné na preukázanie skutočnej výšky ušlého zisku za celé uplatnené obdobie od 12. septembra 1995 do 22. marca 2021. V tejto súvislosti podotkol, že pri výpočte ušlého zisku žalobkyňa opätovne nezohľadnila skutočnosť, že so správou nehnuteľností, resp. s jej podnikateľským využitím napr. prenájmom nebytových priestorov sú spojené nevyhnutné výdavky, ktoré by ako vlastník - správca nehnuteľnosti vynaložil a ktoré by znížili zisk z nájomného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval neunesenie dôkazného bremena ohľadom preukázania skutočnej výšky škody z titulu ušlého zisku. 1.9. K rovnakému záveru dospel súd prvej inštancie aj vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyňa odôvodňovala tým, že nesprávnym úradným postupom žalovanej utrpela stratu povesti, dôvery jej obchodných partnerov a noví obchodní partneri odstúpili od zmlúv z dôvodu, že na liste vlastníctva boli vyznačené plomby. Stratou nehnuteľnosti žalobkyňa stratila svoju opodstatnenosť, keďže jej existencia bola založená na prenájme tejto nehnuteľnosti. Žalobkyňa neuviedla žiadne ďalšie skutočnosti na odôvodnenie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a na jej preukázanie ani nenavrhla vykonanie žiadneho dôkazu. Z príslušnej právnej úpravy pritom vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch sa uhrádza len v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na
ustanovení zákona o nezákonnom rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej moci pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Pokiaľ teda postup katastrálneho úradu (správy katastra, resp. okresného úradu, katastrálneho odboru) vyústil do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu, chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť, nezákonnosť samotného rozhodnutia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
ustanovenia § 151b ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu vkladu boli splnené predpoklady pre vznik záložného práva. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pri zriadení záložného práva na základe zmluvy je potrebné rozlišovať právny dôvod nadobudnutia záložného práva a právny spôsob jeho nadobudnutia. I keď zo zmluvy vznikajú ich účastníkom práva a povinnosti, k vzniku záložného práva
záložnej zmluvy ešte nedochádza, vznik záložného práva totiž nastáva až účinnosťou záložnej zmluvy, k čomu dochádza jej vkladom do katastra nehnuteľností.
právnej úpravy účinnej ku dňu uzavretia a zavkladovania záložnej zmluvy vznikalo k nehnuteľnostiam záložné právo nielen
platnej záložnej zmluvy, ale aj na základe neplatnej záložnej zmluvy, ak vec bola odovzdaná záložnému veriteľovi a ten ju prijal v dobrej viere, že záložca je oprávnený vec založiť (§ 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu vkladu záložnej zmluvy). Z tohto právneho stavu vyplýva, že určenie neplatnosti záložnej zmluvy ešte neznamená, že
takejto zmluvy záložné právo nemohlo vzniknúť. Vyslovenie neplatnosti záložnej zmluvy, v podmienkach danej veci dokonca len prejudiciálne, lebo zaväzujúca je len výroková časť rozhodnutia súdu, nepotvrdzuje právny vzťah vzniku záložného práva, ale len danú záložnú zmluvu. I keď správa katastra mala pri svojom rozhodovaní skúmať právny titul, na základe ktorého záložca - žalobkyňa pre účely získania úverovej istiny dala nehnuteľnosť do zálohy, nemá opomenutie správy katastra v tomto smere, resp. (ne)správnosť vyhodnotenia právneho charakteru záložnej zmluvy, keď iba v prípade obchodného vzťahu pri hodnote vyššej ako 1 000 000 Sk (33 193,92 eura) v mene spoločnosti žalobkyne, mali konať dvaja konatelia určujúci význam, pretože z postupu správy katastra pri rozhodovaní o vklade záložnej zmluvy nie je možné usudzovať dobrú vieru záložného veriteľa. Predmetný postup nevypovedá nič o tom, ako záložný veriteľ pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného práva postupoval resp. mal postupovať. 3.
záložnej zmluvy žalobkyne ako záložcu a záložného veriteľa Moravia Banka a. s. z
zmluvy o zriadení záložného práva pod č. V 983/94, zapísanej na LV č. XXXX k. ú. S. dňa
teórie príčinnej súvislosti je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda
všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností dôsledkom protiprávneho úkonu alebo škodovej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci. Namietanou zmluvou o zriadení záložného práva z 18. februára 1994, bola zabezpečená pohľadávka veriteľa Moravia Banka a. s. voči žalobkyni ako dlžníkovi zo zmluvy o úvere reg. č. 805/1/006/S/93 z 21. júna 1993 (v spise na č. l. 6, 374, 376), preto škoda v podmienkach danej veci by bola spôsobená prvotne tým, že žalobkyňa si povinnosti úverového dlžníka riadne neplnila. Pokiaľ by žalobkyňa dodržala podmienky úverovej zmluvy, neboli by dané podmienky pre výkon záložného práva. V kontexte uvedeného odvolací súd podotkol, že na základe uvedených dôvodov neboli splnené podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 3.5. K odvolacím námietkam týkajúcim sa uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy následne uviedol, že aj keď s ohľadom na vyššie uvedené je posúdenie záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k zadosťučineniu bezpredmetné, poukázal na to, že primerané zadosťučinenie sa poskytuje za vzniknutú ujmu nemajetkovej povahy, nie už v dôsledku existencie nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia. Inak povedané, aby mohlo byť poskytnuté zadosťučinenie je potrebné, aby poškodený tvrdil a aj preukázal, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia vznikla ujma nemajetkovej povahy, teda musí v konaní pred súdom prvej inštancie predniesť tvrdenia o tom, v čom táto ujma spočíva a navrhnúť príslušné dôkazy podporujúce tieto tvrdenia. Výsledky dokazovania v preskúmavanej veci nedávajú podklad pre prijatie záveru o splnení týchto procesných povinností žalobkyňou. Žalobkyňa v odvolaní odvodzovala nemajetkovú ujmu od poškodenia jej dobrého mena medzi podnikateľmi a obyvateľmi mesta Martin, ktorú argumentáciu považoval odvolací súd za novú, neuplatnenú v konaní pred súdom prvej inštancie, preto v súlade s § 366 písm.
názoru dovolateľky mal nesprávny procesný postup spočívať aj v nevykonaní dokazovania k otázke preukázania ušlého zisku, i napriek predloženého návrhu na jeho vykonanie. Napokon tvrdila, že nebolo rozhodnuté o zmene žaloby, ako aj, že odvolací súd vychádzal z odlišných dôvodov zamietnutia žaloby ako súd prvej inštancie v posúdení otázky preukázania vzniku škody. Nestotožnila sa so záverom odvolacieho súdu v posúdení otázky o vzniku záložného práva, z dôvodu nesplnenia úveru, ktorú argumentáciu súdu považovala za uvedenú prvýkrát. 4.1. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 CSP dovolateľka nesúhlasila so záverom odvolacieho súdu v posúdení otázky vzniku záložného práva,
ktorého
právnej úpravy účinnej ku dňu uzatvorenia a zavkladovania záložnej zmluvy vzniklo k nehnuteľnostiam záložné právo nielen
platnej záložnej zmluvy, ale aj na základe neplatnej záložnej zmluvy, ak vec bola odovzdaná záložnému veriteľovi a ten ju prijal v dobrej viere, že záložca je oprávnený vec založiť. Zároveň poukázala na konštatovanie odvolacieho súdu, ktorý nepovažoval za správny jej názor, spočívajúci v tvrdení, že už z prejudiciálneho určenia neplatnosti záložnej zmluvy je možné nepochybne vyvodiť aj neexistenciu záložného práva, a tým nezákonnosť rozhodnutí správy katastra spojených so vznikom záložného práva. Odvolací súd dôvodil, že v zmysle ním uvedenej právnej úpravy v čase podpisu zmluvy, a to Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 278/1993 Z. z. platného a účinného od 1. januára 1994 do 30. septembra 1994, záložné právo k nehnuteľnosti vzniklo, a teda názor žalobkyne o neexistencii záložného práva neobstojí. Následne dovolateľka tvrdila, že uvedeným právnym názorom odvolací súd založil prípustnosť a dôvodnosť dovolacieho dôvodu
1 písm. a) CSP spočívajúceho v riešení právnej otázky v znení, či „umožňovala právna úprava Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 278/1993 Z. z. platného a účinného od
1 Občianskeho zákonníka odovzdaním dobromyseľnému záložnému veriteľovi k nehnuteľným veciam“. S poukazom na judikát R 13/1999 uviedla, že odvolací súd nesprávne právne vec vyložil v rozpore s rozhodovacou praxou, keďže judikatúra vykladá predmetné ustanovenie tak, že prijatím veci odovzdanej dobromyseľnému veriteľovi bez súhlasu vlastníka alebo inej osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné s iným právom, môže vzniknúť záložné právo len k hnuteľnej veci. Neexistenciu záložného práva skonštatoval aj súd prvej inštancie v právoplatne skončenom konaní vedenom pod sp. zn. 18Cb/277/2007. Otázka (ne)existencie záložného práva mala pre tento spor význam, pretože z nej odvolací súd vyvodil konštatovanie, že neplatnosť záložnej zmluvy so sebou v tomto prípade nenesie existenciu záložného práva, a teda nezákonnosť postupu Správy katastra Martin, preto jej zodpovedanie má význam vo vzťahu k základu nároku na náhradu škody a je pre toto konanie podstatným. K dobromyseľnosti záložného veriteľa, na ktorú odkázal odvolací súd, dovolateľka namietala, že banka ako záložný veriteľ nemohla byť nikdy dobromyseľná, keďže spôsob konania konateľov spoločnosti vyplýval z obchodného registra ako verejného zoznamu.
názoru dovolateľky v tomto ohľade došlo k svojvoľnému posúdeniu dobromyseľnosti záložného veriteľa, pretože nemohla existovať ani pochybnosť o nedobromyseľnosti banky. 4.2. K otázke posúdenia potreby zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť, dovolateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, s vymedzením otázky v znení: ,,Má právoplatné rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli prevedené na základe absolútne neplatnej scudzovacej zmluvy, neplatnej v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, ktorá jej predchádzala, povahu vyslovenia nezákonnosti (zrušenia) rozhodnutia orgánu, ktorý o vklade záložného práva rozhodoval, ak sa jednalo o vadu záložnej zmluvy, o ktorej orgán o vklade záložného práva rozhodoval, a ktorú vadu záložnej zmluvy bol orgán katastra povinný z úradnej povinnosti skúmať“.
názoru dovolateľky rovnaký význam ako zrušenie rozhodnutia orgánu katastra pre nezákonnosť má aj rozhodnutie všeobecného súdu o určení vlastníckeho práva v prípade, ak nezákonnosť rozhodnutia orgánu katastra spočívala v zavkladovaní absolútne neplatnej zmluvy, avšak len vtedy, ak neplatnosť zmluvy spočívala v podmienke, ktorú bol orgán katastra povinný z úradnej povinnosti skúmať. S poukazom na právny záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009, vychádzajúc zo zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu dôvodila, že správa katastra mala k dispozícii výpis z obchodného registra a teda pokiaľ by záložnú zmluvu riadne preskúmala, nerozhodla by o nej obratom v ten istý deň, ale by zistila, že konatelia museli konať dvaja. Rozsudkom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 17Cb/131/2014 bolo určené vlastnícke právo v prospech žalobkyne a rozhodnuté, že vlastnícke právo nadobudnuté kúpnou zmluvou evidovanou pod č. V 1564/1993 nikdy nestratila. V danom prípade súd vychádzal z posúdenia záložnej zmluvy ako absolútne neplatnej zmluvy, čo bolo už prejudiciálne konštatované v právoplatnom rozhodnutí Okresného súdu Martin v rozsudku č. k. 18Cb/277/2007-868 z 25. novembra 2011, že záložné právo nevzniklo. Ak účinky záložnej zmluvy nenastali a výsledok v podobe zápisu záložného práva bol zrušený, preto
presvedčenia dovolateľky bolo potrebné postupovať v súlade s účelom zákona a nie prísne formálne. V kontexte uvedeného podotkla, že do úvahy by prichádzala otázka dôvodnosti podania správnej žaloby proti rozhodnutiu správy katastra namiesto určovacej žaloby, teda konkurencia týchto dvoch žalôb. 4.3. K obmedzenosti rozsahu uplatňovanej škody vo vzťahu k (ne)prerokovaniu jej uplatňovanej výšky, dovolateľka vymedzila v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP otázku v znení, či ,,Je možné aplikovať obmedzenie
4 druhá veta zákon č. 514/2003 Z. z. v znení novely zákona č. 412/2012 Z. z. aj zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla pred účinnosťou daného zákona“. Dôvodila, že obmedzenie nie je možné aplikovať s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ zákon č. 58/1969 Zb. takéto obmedzenie neobsahoval, nebolo možné dospieť k záveru, že bolo potrebné predbežne prerokovať základ nároku, resp. jeho právny dôvod.
názoru dovolateľky, súdy nesprávne aplikovali uvedené ustanovenie aj na zodpovednosť štátu za škodu, ktorá vznikla pred účinnosťou daného zákona, čím vec nesprávne právne posúdili. Napokon nesprávne právne posúdenie spočívalo malo spočívať aj v aplikácii iba
zákona č. 58/1969 Zb. V tejto súvislosti dovolateľka zdôraznila, že došlo k zjavne nesprávnemu právnemu posúdeniu ostatných titulov vzniku škody, keď nebol aplikovaný zákon č. 514/2003 Z. z., čím je daný dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP pre riešenie otázky, či ,,ak žalobca tvrdí viacero titulov nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným postupom (nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu), a za situácie, ak za sebou nasledovalo viac nezákonných úradných postupov (rozhodnutí toho istého orgánu), posudzuje sa nárok na náhradu škody z každého postupu (rozhodnutia) zvlášť, a teda
zákona účinného v čase, keď ku konkrétnemu nezákonnému postupu (rozhodnutiu) došlo, alebo sa posudzuje
úpravy účinnej v čase prvého rozhodnutia ako prvého článku v reťazci“.
názoru dovolateľky bolo potrebné k splneniu podmienok nároku na náhradu škody pristupovať jednotlivo a hodnotiť každý nárok zvlášť
úpravy platnej a účinnej v čase jeho vydania, resp. vykonania postupu. V tejto súvislosti dodala, že nemožno opomenúť napríklad aj nesprávny úradný postup, vyjadrený Katastrálnym úradom v Žiline v rozhodnutí sp. zn. Vo-35/2006-Le, keď uviedol, že priamym predajom v roku 2005 bolo druhýkrát realizované záložné právo evidované pod č. V 983/94, ktoré však v čase druhej realizácie neexistovalo. Nesprávny procesný postup preto spočíval v tom, že po prvom priamom predaji toto záložné právo nebolo vymazané. Dovolateľka v závere podotkla, že podstatným v danom prípade bolo, že bez rozhodnutia správy katastra by nedošlo k zápisu nezákonného záložného práva a toto by nemohlo byť vykonané, a teda by nebolo možné stratiť právne panstvo nad vecou. Z uvedeného teda uzavrela, že bez konania štátu (správy katastra) by k obmedzeniu vlastníckeho práva nikdy nedošlo. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 5. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že posúdenie vzniku záložného práva v okolnostiach predmetnej právnej veci nemalo zásadný právny význam.
jej názoru by skôr zásadný právny význam mohla mať otázka, či právoplatné rozhodnutie súdu o určení práva možno považovať za rozhodnutie, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie okresného úradu, katastrálneho odboru, resp. jeho právneho predchodcu o povolení vkladu. Podmienkou vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu je totiž nezákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, resp. štátneho orgánu. V súvislosti s otázkou nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci ako podmienky vzniku nároku na náhradu škody poukázala na právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v rozsudku z 20. februára 2012, sp. zn. 15Co/210/2011 v skutkovo a právne podobnom prípade.
jej názoru rozhodnutie o určení práva k nehnuteľnosti alebo o povinnosti vydať nehnuteľnosť nie je takým rozhodnutím, ktorým by bolo zrušené alebo zmenené rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v konaní o návrhu na vklad, ako to má na mysli zákonodarca v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. resp. v ustanovení § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Taktiež uviedla, že ako účastník súkromnoprávneho vzťahu nie je právnickou osobou. Nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž štát, okrem prípadov, kedy je škoda spôsobená orgánmi územnej samosprávy. Je teda zrejmé, že rozhodnutia súdov vo veci určenia práva k nehnuteľnostiam a vo veci povinnosti vydať nehnuteľnosti žalobkyni, ktoré v tomto konaní predložila súdu, nie sú pre žalovanú záväzné. Preto je neakceptovateľné, aby bolo pre žalovanú záväzné rozhodnutie súdu vydané v konaní, v ktorom nemala možnosť uplatňovať prostriedky procesnej obrany, resp. v ktorom nemala vôbec žiadnu možnosť ovplyvniť jeho priebeh a výsledok prostriedkami procesnej obrany. V tejto súvislosti zdôraznila, že zrušením alebo zmenou rozhodnutia správneho orgánu, akým je aj okresný úrad, katastrálny odbor, či jeho právny predchodca, je potrebné rozumieť zrušenie alebo zmenu rozhodnutia správneho orgánu v rámci správneho konania na základe riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku sui generis (protest prokurátora) alebo v rámci správneho súdnictva. Akýkoľvek iný výklad by viedol k vzniku nekonsolidovaného právneho stavu. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia. K otázke posúdenia príčinnej súvislosti uviedla, že z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že je potrebná priama, bezprostredná a nesprostredkovaná príčina škody, nestačí, ak je iba sprostredkovaná príčina škody. Žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa aj k posudzovaniu príčinnej súvislosti v tom zmysle, že namietané rozhodnutie alebo postup orgánu verejnej moci musí byť priamou, bezprostrednou a nesprostredkovanou príčinou škody. Argumentáciu odvolacieho súdu, na ktorú poukázala dovolateľka nemožno označiť za novú a prekvapivú. K vyhodnoteniu možnosti domôcť sa vydania bezdôvodného obohatenia od tretích subjektov žalovaná konštatovala, že žalobkyňa sa mohla domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od tretích subjektov už aj pred vykonaním zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý mal len evidenčné účinky (§ 5 ods. 2 Katastrálneho zákona). Poukázala na skutočnosť, že v civilnom sporovom konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia sa mohla otázka vlastníctva príslušnej nehnuteľnosti riešiť ako otázka predbežná, pričom súd rozhodujúci takýto spor by sa aj mohol odchýliť od stavu zápisov v katastri nehnuteľností ohľadom vlastníckeho práva. K obmedzeniu rozsahu uplatňovanej škody vo vzťahu k (ne)prerokovaniu uplatňovanej výšky škody považovala prezentovaný záver súdmi nižšej inštancie za vecne správny. Dôvodila, že už aj pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., a to aj vo vzťahu k nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
zákona č. 58/1969 Zb. platilo, že pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Uvedenému nasvedčuje aj dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z. z.,
ktorej, ak právna úprava požaduje, aby poškodený predbežne prerokoval nárok, táto podmienka nemôže byť riadne splnená, ak poškodený požaduje iný rozsah nároku, ktorý si uplatňuje v rámci konania na súde. Ďalej na doplnenie uviedla, že podmienka predbežného prerokovania nároku je splnená, len ak v oboch konaniach si poškodený uplatňoval nárok v rovnakom rozsahu a z rovnakého titulu. Tvrdenie dovolateľky, že nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci
zákona č. 58/1969 Zb. možno uplatniť bez ohľadu na rozsah, v akom bol tento nárok predbežne prerokovaný, a bez ohľadu na titul, ktorý bol pri predbežnom prerokovaní, popiera tým zmysel a účel predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Uvedená argumentácia vychádza len z gramatického výkladu § 16 ods. 4 druhej vety zákona č. 514/2003 Z. z., s ktorým výkladom žalovaná nesúhlasila. Podotkla, že je potrebné uplatniť aj ďalšie druhy výkladu napr. systematický a teleologický výklad. K posúdeniu aplikovania zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z. poznamenala, že právna úprava obsiahnutá v týchto právnych predpisoch je do takej miery podobná, že určité drobné rozdiely medzi týmito právnymi predpismi nemôžu viesť k vecne inému rozhodnutiu, než ako rozhodli súdy oboch inštancií. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgán štátu alebo jeho nesprávnym predpisom sú v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z. z. prakticky zhodné. Pokiaľ žalobkyňa namietala nesprávnosť aplikovania iba zákona č. 58/1969 Zb., žalovaná k tomu zdôraznila, že jednotlivé časti odôvodnenia súdneho rozhodnutia nemožno vnímať izolovane, ale je potrebné ich vnímať v kontexte celého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd vyslovil, že nárok žalobkyne je potrebné posúdiť
zákona č. 58/1969 Zb., nakoľko škoda, ktorej náhrady sa žalobkyňa domáhala, mala vzniknúť primárne výkonom záložného práva, ktoré bolo zavkladované na základe zmluvy o záložnom práve v roku 1994. Ak teda vnímame vyjadrenie odvolacieho súdu o správnosti aplikácie zákona č. 58/1969 Zb. zo strany súdu prvej inštancie v tomto kontexte, nemožno než konštatovať, že je správne. K námietke nevykonania znaleckého dokazovania žalovaná akcentovala, že táto námietka nie je dôvodná.
jej názoru súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre riadne posúdenie veci. Osobitne zdôraznila, že žalobkyňa nepreukázala existenciu nezákonných rozhodnutí, ktorými jej mala byť spôsobená škoda, ktorej náhrady sa domáhala. Taktiež nepreukázala, že sa nemohla domôcť vydania bezdôvodného obohatenia od tretích subjektov. Za nedôvodnú považovala námietku týkajúcu sa nerozhodnutia o zmene žaloby. Konštatovala, že petitom žaloby je v zásade s určitou mierou zjednodušenia povedané návrh výroku rozhodnutia súdu. Právny titul, o ktorý žalobkyňa opierala uplatňovaný nárok, sa do petitu neuvádza. Z tohto hľadiska nemožno hovoriť o zmene petitu, skôr by sa malo hovoriť o zmene skutkového základu, od ktorého žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na náhradu škody. V závere dodala, že súdy sa dostatočne vysporiadali aj s podaním žalobkyne z 18. januára 2021. Navrhla dovolanie zamietnuť. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky
CSP, s nariadením termínu pojednávania verejného vyhlásenia rozhodnutia v súlade s § 438 CSP v spojení s § 219 ods. 1 a ods. 3 CSP dospel k záveru, že dovolanie je sčasti procesne prípustné, ale nedôvodné. 7.
CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 9.
CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
CSP dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 11. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.