Obsah (7)

§ 420§ 397§ 429§ 421§ 357§ 95§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9CdoR/11/2024 Identifikačné číslo spisu: 1620202079 Dátum vydania rozhodnutia: 29.04.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

názoru súdu prvej inštancie sa tak nemožno domáhať ani obnovy tohto konania. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa by v obnovenom konaní nemohla vstúpiť do procesného postavenia žalovaného (domnelého otca) o určenie otcovstva, a preto nie je oprávnená na podanie žaloby na obnovu konania o určenie otcovstva.

1. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z
2. apríla 2024 sp. zn. 15Co/68/2023 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil vo výrokoch, ktorým bola žaloba na obnovu konania o určenie otcovstva odmietnutá a ktorým žiadnemu z účastníkov nebol priznaný nárok na náhradu trov konania, a zrušil a vrátil súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vrátil žalobkyni súdny poplatok vo výške 92,50 eura. Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobu na obnovu konania podala neoprávnená osoba. Žalobu na obnovu konania môže podať iba ten účastník, ktorý sa ako účastník zúčastnil pôvodného konania. Odvolací súd ďalej uviedol, že z viacerých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v zásade vyplýva, že po uplynutí zákonných lehôt na zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb nad záujmami otca na zosúladení právnej situácie s biologickou realitou. Európsky súd pre ľudské práva

tohto pravidla postupuje predovšetkým v prípadoch, ak sa preukáže, že sťažovateľmi neboli využité právne prostriedky zapretia otcovstva (napr. Yildirim proti Rakúsku, Rasmussen proti Dánsku a Kňákal proti Českej republike). Zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie vo výroku o vrátení súdneho poplatku žalobkyni zdôvodnil odvolací súd tým, že o vrátení tohto súdneho poplatku rozhodol nesprávne sudca namiesto vyššieho súdneho úradníka, čím uprel žalobkyni právo na podanie riadneho opravného prostriedku. 3. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“). Uviedla v ňom, že napáda uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu, a to z dôvodov

§ 420písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. b)Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhla, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedla, že jej bývalý manžel J. P., ktorý zomrel dňa X. XX. XXXX, bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava - vidiek sp. zn. 7C/20/80 určený za otca T. W. napriek tomu, že počas celého súdneho konania o určenie otcovstva tvrdil, že nie je biologickým otcom T. W.. Súd vtedy svoje rozhodnutie oprel o krivú výpoveď matky maloletého G. W., ktorá tvrdila, že v rozhodnom čase (III. domnienka otcovstva) mala pohlavný styk s J. P.. Ako ďalší dôkaz použil súd znalecký posudok č. 28/80 z 26. 5. 1980, v ktorom sa konštatovalo, že nie je možné vylúčiť J. P. ako otca dieťaťa. Znalec sa vôbec nevyjadril, akým percentom určil otcovstvo. J. P. spísal u notára listinu o vydedení T. W.G.. V konaní vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 6C/214/2014 o určenie, že T. W. je dedičom po poručiteľovi J. P., bolo znaleckým dokazovaním za využitia metódy analýzy ľudského genetického materiálu (DNA) znalcom prof. G.. Ľ.D. W., J.. určené, že otcovstvo poručiteľa J. P. k T. W. je vylúčené. 3.1. Dovolateľka zdôraznila, že pri určovaní otcovstva mala byť preferencia toho, aby biologická realita bola uvedená do súladu s právnym vzťahom. Zapretie otcovstva poručiteľom až do jeho smrti nebolo možné. V § 86 ods. 1 zákona o rodine lehota na podanie žaloby o zapretie otcovstva má prekluzívny charakter a má plynúť nie od narodenia dieťaťa, ale od získania dôvodnej pochybnosti o otcovstve (judikatúra ESĽP). Novela nadobudla účinnosť od 1. 1. 2016, kedy poručiteľ už nežil. Poukázala pritom aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011 sp. zn. PL. ÚS 1/2010, v ktorom ústavný súd vyslovil nesúlad vtedajšieho ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 3.2.

dovolateľky boli postupom súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu porušené jej základné ľudské práva slobody, najmä

čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súdy vychádzali len z predpokladu, že oprávnenou osobou na podanie žaloby na obnovu konania musí byť len účastník konania v pôvodnom rozhodovaní. Právna prax, ani judikatúra najvyššieho súdu a ani judikatúra ESĽP doposiaľ neriešila prípad, keď účastník v konaní o zapretie otcovstva zomrel, resp. otázku eventuálneho právneho nástupcu. Na základe nových skutočností (keď vyšlo najavo, že poručiteľ nebol biologickým otcom dieťaťa) sa vdova po poručiteľovi stala jeho jedinou zákonnou dedičkou a má teda právny, morálny aj spravodlivý nárok na dedičstvo po poručiteľovi, zaručený ústavou. Nadobudnutiu majetku dedičstvom však bráni právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava - vidiek zo dňa 10. 6. 1980 sp. zn. 7C/20/80, ktorý deklaruje, že T. W. je tiež zákonný dedič. 3.3. Dovolateľka tiež uviedla, že súd prvej inštancie ani odvolací súd sa neriadili princípom právnej istoty, pričom poukázala aj na tzv. Radbruchovu formulu. Súdy mali

nej riešiť ako prejudiciálnu otázku, či J. P. mal možnosť

platného a účinného zákona o rodine podať žalobu na zapretie otcovstva do X. XX. XXXX, kedy zomrel. V napadnutom uznesení súd

dovolateľky pripustil zákonom odobrený zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie poručiteľa J. P.. Európskym súdom pre ľudské práva bola zásada res iudicata niekoľkokrát prelomená vzhľadom na konflikt medzi Dohovorom o právach dieťaťa chráneným právom dieťaťa poznať svojho otca, resp. právom otca poznať svoje dieťa, a požiadavkou právnej istoty. J. P. sa s maloletým nestýkal, nekontaktoval ho, nenavštevovali sa. Určenie otcovstva považoval za veľkú krivdu a nespravodlivosť, vzdoroval proti tomu aj tak, že odmietal platiť výživné určené súdom aj za cenu spáchania trestného činu neplnenia vyživovacej povinnosti. Všetky tieto neprávosti zanechali následky na ňom a na jeho manželke (dovolateľke). 3.4. Dovolateľka zdôraznila, že síce nebola stranou v pôvodnom konaní o určenie otcovstva, ale žila v manželstve s určeným otcom, viedli spoločnú domácnosť, nadobúdali spoločný majetok. Teda má právo na ochranu minimálne v právach vlastniť majetok a práve na dedičstvo

čl. 20 ústavy ako jediná zákonná dedička. V prípade nepovolenia obnovy konania má žalovaný reálny predpoklad získať dedičský podiel nielen po poručiteľovi, ale aj po nedávno zosnulej matke poručiteľa H. P. ako jej vnuk. Týmto by sa umožnili zo strany žalovaného ďalšie nezákonné obohatenia odobrené právom. Napokon dovolateľka uviedla, že prípustnosť obnovy konania by sa mohla riešiť ustanovením opatrovníka v konaní o povolenie obnovy konania. Pripomenula, že znaleckým posudkom L.. G.. Ľ. W., J.., bolo jednoznačne preukázané, že matka žalovaného v konaní 7C/20/80 úmyselne klamala o skutočnosti, že v rozhodnom období nemala pohlavný styk s iným mužom než s J. P.. Svojím konaním teda spáchala trestný čin krivej výpovede, čo napĺňa dôvod obnovy konania

§ 397písm.

c) CSP.

1. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie žalobu na povolenie obnovy konania odmietol, v zmysle § 413 ods. 2 CSP nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodnutie odvolacieho súdu ani dovolanie žalobkyne doručované žalovanému.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je prípustné a je potrebné ho odmietnuť.

1. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].
2. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. 8.

§ 421ods.

1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 9.

§ 421ods.

2 CSP dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu

§ 357písm.

a) až n). 10.

§ 357písm.

1. c)CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o odmietnutí žaloby na obnovu konania. 11. Keďže uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvej inštancie o odmietnutí žaloby na obnovu konania, je vymedzené v § 357 písm.
2. c)CSP, je dovolanie proti nemu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 2 CSP neprípustné, pokiaľ by bolo odôvodnené nesprávnym právnym posúdením veci (§ 421 ods. 1 CSP). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o odmietnutí žaloby na obnovu konania je však prípustné dovolanie

§ 420CSP, teda z dôvodu tzv.

vád zmätočnosti. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa v dovolaní uviedla oba dovolacie dôvody (§ 420 písm.

1. f)aj § 421 ods. 1 písm.
2. b)CSP), pričom odmietnutie žaloby je procesným rozhodnutím, teda aj dovolateľkou nastolená právna otázka je otázkou procesnoprávnou, dovolací súd neodmietol dovolanie ako (čiastočne) neprípustné

§ 421ods.

2 CSP, ale zaoberal sa jeho prípustnosťou komplexne (vrátane nastolenej právnej otázky) z pohľadu dovolacieho dôvodu

§ 420písm.

f) CSP. 12.

§ 420písm.

f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13. Dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

1. Dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva právo procesnej strany na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, a ani právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné zákonu zodpovedajúce konanie súdov, čo vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci znamená najmä povinnosť súdov relevantne zdôvodniť svoje právne posúdenie a v prípade, ak strany argumentovali inak, zdôvodniť aj neaplikovanie právnych názorov strán.
2. Žalobkyňa v dovolaní zamieňala inštitúty určenia otcovstva a zapretia otcovstva. Aj spornú (procesno)právnu otázku nastolila ako riešenie prípadu, keď účastník v konaní o zapretie otcovstva zomrel. Jej žaloba na obnovu konania však nesmerovala k zapretiu otcovstva, ale ku konaniu o určenie otcovstva. Tu je potrebné uviesť, že Civilný mimosporový poriadok rieši otázku, kto je účastníkom konania o určenie otcovstva, v ustanovení § 108 ods. 2,

ktorého účastníkom konania o určenie otcovstva je navrhovateľ

predpisov rodinného práva, dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť určené. Okrem dieťaťa, jeho matky a muža, ktorého otcovstvo má byť určené, teda môže byť účastníkom konania aj navrhovateľ, avšak z citovaného znenia § 108 ods. 2 CMP je zrejmé, že to nemôže byť akýkoľvek navrhovateľ, ale len navrhovateľ

predpisov rodinného práva. Týmto predpisom je zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý v § 94 ods. 1 ustanovuje, že navrhnúť určenie otcovstva môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom. Zákon o rodine v § 95 ods. 1 výslovne rieši aj situáciu, keď domnelý (resp. matkou označený) otec už nežije - v takom prípade sa návrh na určenie otcovstva podáva proti opatrovníkovi, ktorého ustanovil súd. Napokon

§ 95ods.

2 Zákona o rodine ak navrhovateľ v priebehu konania zomrie, môže v konaní pokračovať (len) ďalšia osoba oprávnená na podanie návrhu. Potomkovia dieťaťa môžu podať návrh na určenie otcovstva do šiestich mesiacov od smrti dieťaťa, ak majú na tomto určení právny záujem.

1. Z citovaných ustanovení je zrejmé, že po smrti domnelého otca nemožno v konaní o určenie otcovstva pokračovať s dedičmi tohto domnelého otca, ale len s osobami, ktoré samé majú oprávnenie podať návrh na určenie otcovstva. Z toho vyplýva, že ani v prípade povolenia obnovy konania by žalobkyňa nemohla vstúpiť do obnoveného konania o určenie otcovstva. Preto dovolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie a odvolací súd, teda že žalobu na obnovu konania podala neoprávnená osoba. Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní konštatovala, že „prípustnosť obnovy konania by sa mohla riešiť ustanovením opatrovníka“, dovolací súd uvádza, že jej žaloba vôbec neobsahovala návrh na ustanovenie opatrovníka jej bývalému manželovi na podanie žaloby na obnovu konania. Naopak, zo žaloby je zrejmé, že ju podala ako žalobu na obnovu konania, a to ako žalobkyňa vo vlastnom mene.
2. Dovolateľka argumentovala aj tým, že jej bývalý manžel ako súdnym rozhodnutím označený otec nemal počas svojho života možnosť zaprieť otcovstvo, pričom poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. apríla 2011 sp. zn. PL. ÚS 1/2010 a na to, že zákon, ktorým bolo novelizované ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine tak, aby bolo v súlade s ústavou a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bol prijatý až po smrti J. P.. Dovolací súd k tomu uvádza, že ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine vo všetkých zneniach (pred uvedeným nálezom ústavného súdu aj po novelizácii zákonom č. 175/2015 Z. z.) upravovalo a upravuje iba zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa, teda zapretie otcovstva určeného

prvej domnienky otcovstva (§ 85 zákona o rodine), nie zapretie otcovstva mužom, ktorý bol za otca určený súdnym rozhodnutím (§ 94 zákona o rodine). Zákon o rodine ani pred novelou ani po nej neumožňoval zapretie otcovstva mužom, ktorý bol za otca určený súdnym rozhodnutím. Z uvedeného dôvodu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z

1. apríla 2011 sp. zn. PL. ÚS 1/2010 ani ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine (pred ani po novelizácii) nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.
2. Neobstojí teda argumentácia dovolateľky, že jej bývalý manžel počas života nemal možnosť zaprieť otcovstvo. V tom sa jeho situácia nijako neodlišovala od situácie iných mužov určených za otcov súdnym rozhodnutím na základe § 94 zákona o rodine. Zákon o rodine totiž vôbec nepredpokladal a ani po novelizácii zákonom č. 175/2015 Z. z. nepredpokladá zapretie otcovstva mužom, ktorý bol za otca určený súdnym rozhodnutím. Zapretie otcovstva je totiž zákonnou možnosťou na vyvrátenie zákonom stanovených právnych domnienok otcovstva (otcovstvo manžela matky, otcovstvo určené súhlasným vyhlásením rodičov), nie na revíziu súdneho rozhodnutia. Prostriedkom na revíziu súdneho rozhodnutia sú (okrem iného) aj opravné prostriedky, medzi ktoré patrí aj žaloba (predtým návrh) na obnovu konania. Je teda možné súhlasiť s dovolateľkou v tom, že jej bývalý manžel nemal možnosť zaprieť otcovstvo (čo však vzhľadom na vyššie uvedené nie je relevantné), avšak je potrebné uviesť, že jej bývalý manžel ako domnelý otec mal počas svojho života možnosť podať žalobu (návrh) na obnovu konania o určenie otcovstva. Ak tak neurobil on, nemôže to z vyššie uvedených dôvodov po jeho smrti urobiť jeho bývalá manželka.
3. Ako správne pripomenuli súdy nižšej inštancie, ako aj samotná dovolateľka, je potrebné, aby súdy dôsledne ochraňovali právo dieťaťa poznať svojho otca, prípadne právo otca poznať svoje dieťa. V tomto prípade však nejde ani o jedno z týchto práv. Tu neuplatňuje dieťa svoje právo poznať otca a pokiaľ ide o právo otca, po smrti súdom určeného otca už nemožno hovoriť o práve otca poznať svoje dieťa. Z rovnakého dôvodu dovolaním napadnuté rozhodnutie nemôže predstavovať zásah do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života súdom určeného otca, keďže bolo vydané až po smrti tohto otca, na základe žaloby podanej inou osobou.
4. Pokiaľ dovolateľka argumentovala tzv. Radbruchovou formulou, dovolací súd konštatuje, že z vyššie uvedených dôvodov v tomto prípade nejde o taký neznesiteľný rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou, že by zákon musel ustúpiť spravodlivosti. Zo samotného dovolania (rovnako ako zo žaloby na obnovu konania) je zrejmé, že po smrti domnelého otca už nejde o ochranu jeho súkromia či rodinného života (v zmysle ochrany jeho rodiny vytvorenej so žalobkyňou), ale len o dedičstvo po ňom. Takýto spor určite nenapĺňa predpoklady pre aplikáciu tzv. Radbruchovej formuly. Napokon pokiaľ dovolateľka argumentovala právnou istotou, treba uviesť, že v záujme právnej istoty je zachovanie platnosti súdnych rozhodnutí, pričom ich zrušenie cestou mimoriadnych opravných prostriedkov musí byť odôvodnené výnimočnými okolnosťami, ktoré v posudzovanej veci nezistili ani súdy nižšej inštancie, ani dovolací súd.
5. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, dovolací súd nezistil v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu dovolateľkou namietanú vadu, teda žiaden prípustný dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP a dovolanie nebolo prípustné ani

§ 421ods.

1 CSP. Preto bolo potrebné dovolanie odmietnuť

§ 447písm.

f) CSP ako dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP. 22. Napokon dovolací súd uvádza, že dovolateľka podala dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu „v celom rozsahu“, teda aj proti výroku, ktorým odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvej inštancie výrok o vrátení súdneho poplatku žalobkyni, avšak k tejto časti uznesenia odvolacieho súdu neuviedla žiadne dôvody, pre ktoré ho považuje za nesprávne (dovolacie dôvody). Preto dovolací súd v tejto časti dovolanie odmietol

§ 447písm.

d) CSP ako dovolanie, ktoré nemá požadované náležitosti.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.