Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/146/2023 Identifikačné číslo spisu: 6120407098 Dátum vydania rozhodnutia: 27.08.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 657, § 658 ods.

1, § 39, § 35 ods. 2, § 121 ods. 3 a § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu sú stranami Zmluvy o pôžičke z 20. augusta 2012, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej sumu 6.000 Eur. Žalovaná sa zaviazala požičanú sumu s príslušenstvom

čl. 4 a čl. 5 zmluvy vrátiť do 17. septembra 2012.

čl. 4 Zmluvy o pôžičke sa jej strany dohodli, že pôžička bude bezúročná do

1. septembra 2012 a od
2. septembra 2012 bude úročená úrokovou sadzbou 26 % p. a.; v čl. 5 Zmluvy o pôžičke bolo okrem iného uvedené, že nesplatené úroky sa stávajú súčasťou istiny k
3. decembru kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Časť nárokov vyplývajúcich zo Zmluvy o pôžičke žalobca od žalovanej vymohol v exekučnom konaní vedenom pred súdnym exekútorom Mgr. Miroslavom Ľuptákom pod sp. zn. 393EX/273/18; predmetom exekučného konania bola pohľadávka vo výške 6.000 Eur s prísl.; Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 31C/5/2019 rozhodoval o nároku na zmluvnú pokutu (v konaní bol schválený zmier) a v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 8C/43/2020 súd rozhodoval o úroku z omeškania z kapitalizovaných úrokov. 1.
4. Súd prvej inštancie ustálil predmet sporu, ktorým bol nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie úroku z omeškania z istiny, ku ktorej bol pripočítaný úrok vo výške 26 % ročne; nebolo sporné, že žalobca na základe Zmluvy o pôžičke poskytol žalovanej sumu 6.000 Eur, ktorú sa zaviazala vrátiť do
5. septembra 2012; žalovaná nespochybnila, že so splatením pôžičky sa dostala do omeškania a pohľadávka žalobcu vo výške 6.000 Eur bola vymožená až v exekučnom konaní. 1.
6. V konaní bolo sporné, či žalobcom uplatnený úrok vo výške 26 % ročne je úrokom zmluvným alebo úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie definoval zmluvný úrok a úrok z omeškania; zmluvný úrok považoval za odmenu veriteľa za poskytnutie finančných prostriedkov dlžníkovi; veriteľovi, ktorý poskytne dlžníkovi úver, popri nároku na vrátenie poskytnutej sumy úveru vzniká aj právo na zmluvné úroky, a teda na odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok a vo výške, ktorú si dohodnú v zmluve. Naproti tomu úrok z omeškania má povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splatením záväzku. 1.
7. Okresný súd na základe právneho posúdenia mal za to, že ide o úrok sankčný; zmluva (o pôžičke) bola počas celej doby splatnosti uzavretá ako bezúročná. V takom prípade sa veriteľ nemohol domáhať od dlžníka zaplatenia zmluvných úrokov, ktoré mu neprináležia. V prípade, ak bola pôžička úročená, ale až po dátume jej splatnosti, išlo o dohodu ohľadom úroku z omeškania; takýto úrok nastúpi až v prípade, ak dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť (finančné prostriedky) riadne a včas, treba ho považovať za úrok sankčný, a teda za úrok z omeškania. Právna úprava zmluvy o pôžičke umožňuje, aby si zmluvné strany dojednali úroky z omeškania pre prípad omeškania s plnením peňažného dlhu; právna úprava však kogentne stanovuje hornú hranicu úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné; dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom, je

§ 39Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom.

1.

1. Žalobca sa domáhal zaplatenia kapitalizovaného zmluvného úroku a nie úroku z omeškania, z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu zamietol. Napokon úrok z omeškania od
2. februára 2017 do
3. novembra 2018 bol žalobcovi priznaný už v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/43/2020; priznanie úroku z omeškania od doby splatnosti pôžičky by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Okresný súd dodal, že súčasťou zmluvy bola aj zmluvná pokuta vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy; žalovaná titulom bezúročnej pôžičky vo výške 6.000 Eur ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie uhradila sumu 14.911,91 Eur, čo predstavuje 250 % pôvodne dlžnej sumy; priznanie ďalšieho príslušenstva žalobcovi by bolo v zrejmom rozpore s dobrými mravmi. 1.
4. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), náhradu trov konania priznal v spore plne úspešnej žalovanej.
5. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu rozsudkom z
6. marca 2023 č. k. 9Co/151/2022-344 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvá výroková veta); rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (druhá výroková veta). 2.
7. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil postupom

§ 387ods.

1, ods. 2 CSP. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu konštatoval, že je potrebné zobrať do úvahy rozdiel medzi zmluvne dohodnutými úrokmi a úrokmi z omeškania; vysvetlil tento rozdiel a v zhode so závermi súdu prvej inštancie uzavrel, že dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu ustanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. 2.2. Krajský súd uviedol, že veriteľovi nič nebráni s dlžníkom uzavrieť dohodu,

ktorej sa dohodnuté úroky stanú súčasťou istiny a pripočítajú sa k nej ako civilné plody peňazí; takáto dohoda predstavuje kapitalizáciu úrokov a nemožno ju zamieňať s atomizáciou, ktorá je neprípustná. V prípade kapitalizácie úrokov ide o úročenie istiny, zväčšenej o dohodnutý úrok a nie o priame úročenie úrokov. 2.3. Odvolací súd vyslovil, že dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. Z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. V opačnom prípade by na ťarchu účastníka dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu jednak v podobe úrokov z pôžičky a úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi; po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. 2.4.

názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v čl. 4 Zmluvy o pôžičke nedošlo k dohode o zmluvných úrokoch vo výške 26 %, ktoré mali predstavovať odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej; úroky možno dohodnúť len do splatnosti pôžičky a v takomto prípade majú charakter odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom. Z jazykového výkladu je zrejmé, že žalobca nemal v úmysle požadovať od žalovanej odplatu za poskytnutie pôžičky; zo zmluvy vyplýva, že strany sporu si dojednali pôžičku bezúročnú, čo označili aj v zmluvných dojednaniach, že do splatnosti sa nebude pôžička úročiť. 2.5. Tak ako je naformulované úročenie v čl. 4 Zmluvy o pôžičke má za následok, že bol dohodnutý sankčný úrok, a teda úrok z omeškania ako sankcia za omeškanie so splatením pôžičky. Žalobcovi muselo byť zrejmé pri uzatváraní zmluvy, že ak by neprišlo k omeškaniu, ale k riadnemu uhradeniu dlžnej sumy, tak by nemal nárok na žiaden úrok. Tým, že úročenie bolo dohodnuté odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky, malo to za cieľ motivovať žalovanú k splateniu dlžnej sumy riadne a včas a predmetné ustanovenie zmluvy v prípade omeškania sankcionuje žalovanú úrokmi z omeškania. Odvolací súd tak mal za to, že zmluvné strany v čl. 4 zmluvy uzavreli dohodu o úrokoch z omeškania. Takáto dohoda je ale limitovaná § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.; dohoda o úrokoch z omeškania prevyšuje najvyššiu prípustnú mieru úrokov z omeškania niekoľkonásobne; z toho dôvodu je neplatná

§ 39Občianskeho zákonníka.

2.

1. Vzhľadom k uvedenému bolo dôvodné skúmať, v akej výške a za aké obdobie má žalobca nárok na úrok z omeškania. K uvedenému odvolací súd uviedol, že žalobca sa úrokov z omeškania domáhal v inom, samostatnom konaní a v prejednávanej veci nebolo možné priznávať ani úrok z omeškania za ďalšie obdobie, nakoľko žalovanou už uhradená suma je v hrubom nepomere s poskytnutou pôžičkou a nebolo by spravodlivé priznávať žalobcovi ďalšie čiastky. 2.
2. K nároku na kapitalizované úroky odvolací súd uviedol, že žalobca má dohodu o nich uzavretú v rozpore so zákonom. Krajský súd považoval dohodu medzi stranami o kapitalizácii úrokov za možnú; jej účelom je obídenie zákazu atomizácie úrokov, a teda zákazu, požadovať úroky z omeškania z úrokov. Nie je však možné dohodnúť kapitalizáciu úrokov, v ktorých by veriteľ požadoval ten istý zmluvný úrok; takýmto spôsobom by došlo k neprimeranému narastaniu odmeny a nebolo by možné pri takejto zmluvnej praxi poskytnúť ochranu; dlžník by pôžičku niekoľkonásobne preplatil. Takáto dohoda by odporovala dobrým mravom a malo by prísť k úročeniu po splatnosti pôžičky. K čl. 5 Zmluvy o pôžičke odvolací súd uviedol, že je nekonzistentný k ostatným ustanoveniam zmluvy; úroky vzniknuté pred splatnosťou pôžičky sú

tohto článku splatné ku dňu pôžičky; pred splatnosťou pôžičky žiadne úroky nemohli vzniknúť, nakoľko do dňa splatnosti bola pôžička bezúročná. 2.

1. Ak odvolateľ poukazoval na „nesporné uznanie záväzku žalovanej v notárskej zápisnici“ odvolací súd konštatoval, že pokiaľ ide o uznanie dlhu na úrokoch, toto uznanie nie je spôsobilé; ide o uznanie dlhu do budúcnosti, ktoré je neurčité do dôvodu, aj výšky; ide o uznanie dlhu, ktoré ráta s tým, že zo strany žalovanej príde k porušeniu zmluvy v časti splatnosti. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nie je možné aplikovať z dôvodu, že upravuje zmluvu o úvere, ktorá má platenie úrokov ako obligatórnu náležitosť, oproti zmluve o pôžičke, pri ktorej sú úroky len náležitosťou fakultatívnou. 2.
2. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania. 2.
3. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a náhradu trov odvolacieho konania priznal v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej.
4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie

§ 420písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm.
2. a)a
3. b)CSP; namietal porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3.1. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších inštancií; tvrdil, že rozhodnutie odvolacieho súdu v otázke dojednania o úroku za obdobie po splatnosti pôžičky, dojednania o kapitalizácii nesplateného úroku na istinu a otázke hrubého nepomeru plnení

zmluvy o pôžičke je svojvoľné a nepreskúmateľné; absentuje riadne odôvodnenie rozsudku v týchto častiach, odvolací súd sa riadne nezaoberal argumentáciou žalobcu ohľadom týchto otázok. Týmto nesprávnym postupom odvolací súd odoprel žalobcovi právo na spravodlivý proces. 3.2. Uplatniac dovolací dôvod

§ 421ods.

1 CSP dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie v otázkach (a) oprávnenia strán dohodnúť si úroky z pôžičky

§ 658ods.

1 Občianskeho zákonníka počínajúc dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky, (

1. b)primeranosti výšky úroku z pôžičky a jej súladu s dobrými mravmi, (
2. c)právnej aprobácie dohody o kapitalizácii zmluvných úrokov v zmluve o pôžičke a (
3. d)súbehu nárokov na úrok z pôžičky popri nároku na úrok z omeškania. 3.3. Vo vzťahu k argumentácii k oprávneniu strán dohodnúť si úroky z pôžičky počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky dovolateľ poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka a zdôraznil, že zmluvné strany sú oprávnené upraviť si pomery tak, aby to najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom a umožňovalo realizáciu právom chránených potrieb a záujmov jednotlivcov v súlade s ich potrebami a záujmami. Citoval čl. 4 Zmluvy o pôžičke,

ktorého veriteľ a dlžník v

1. rade a dlžník v
2. rade sa dohodli, že pôžička bude bezúročná do
4. 2012, od
6. 2012 bude pôžička úročená úrokovou sadzbou 26 % p. a. 3.3.
7. K uvedenému dovolateľ zdôraznil, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka kogentne nestanovuje, že strany si môžu dohodnúť úroky iba za dobu do splatnosti pôžičky a nesmú tak spraviť za dobu po splatnosti pôžičky. Záver súdov nižších inštancií je výsledkom neprípustného súdneho aktivizmu, právne nepodložený a prekračujúci zásadu proporcionality. Za nesprávny považoval záver odvolacieho súdu, že ak obe zmluvné strany vyjadrujú vôľu, aby bola inak bezúročná pôžička úročená, ale až po dátume jej splatnosti, ide o dohodu ohľadom úroku z omeškania. Odvolací súd nevysvetlil, prečo na výslovný, zrozumiteľný, určitý, nepodmienený a vážne mienený prejav vôle aplikoval ustanovenia o výklade, ktorým dospel k odlišnému výkladu prejavenej vôle účastníkov konania. 3.3.
8. Poukázal na svoju argumentáciu uvedenú už v odvolaní, tvrdil, že zmluvné úroky možno v zmluve dojednať od reálneho poskytnutia pôžičky do reálneho splatenia peňažného dlhu; je zrejmé, že zmluvné strany dojednávajú rovnaký inštitút zmluvných úrokov za obdobie do
9. septembra 2012 (formuláciou „bezúročná“) ako sú zmluvné úroky za obdobie od
10. septembra 2012 (formuláciou „úročená úrokovou sadzbou“); došlo k rozdeleniu celkovej doby platenia úrokov od reálneho poskytnutia pôžičky do reálneho splnenia dlhu na dve obdobia, a to od poskytnutia pôžičky do
11. septembra 2012 a od
12. septembra 2012 do splnenia dlhu. Strany zmluvy o pôžičke nemali v úmysle ponechať určenie výšky úrokov za poskytnutie pôžičky

zmluvy o pôžičke na súd; dojednanie žalobcu so žalovanou o zvyšovaní istiny o civilné plody peňazí dáva zmysel výlučne len v spojení s dojednaním zmluvných úrokov; strany zmluvy o pôžičke neprejavili vôľu nadbytočne a neplatne dojednať výšku úrokov z omeškania v rozpore s vykonávacím predpisom. 3.3.3. S poukazom na logický výklad prejavu vôle dovolateľ zdôraznil, že súdy nižších inštancií sa nevysporiadali so skutočnosťou, že pôžička bola poskytnutá na podnikateľské účely žalovanej a ňou kontrolovanej spoločnosti KOMPATIBILY s. r. o.; podnikateľský charakter poskytnutej pôžičky determinoval dojednanie obsiahnuté v čl. 5 zmluvy o pôžičke o kapitalizácii úrokov do istiny a po poskytnutí pôžičky žalovaná a spoločnosť KOMPATIBILY s. r. o. vykonali ďalší slobodný, vážne mienený, zrozumiteľný a nepodmienený právny úkon v podobe uznania dlhu vo forme notárskej zápisnice. Nie je možné tak identifikovať logiku, na základe ktorej súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že uzavretie dohody o úrokoch

§ 658ods.

1 Občianskeho zákonníka po splatnosti pôžičky nie je prípustné a úmyslom účastníkov konania bolo prostredníctvom čl. 4 uzatvoriť dohodu o úroku z omeškania

§ 517ods.

2 Občianskeho zákonníka. 3.3.4. Ak súdy nižších inštancií vyslovil neplatnosť dohody o úrokoch

čl. 4 zmluvy o pôžičke, dovolateľ zdôraznil, že v zmysle judikatúry ústavného súdu základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. 3.3.5. Dovolateľ túto otázku uzavrel tak, že

jeho názoru možnosť uzavretia dohody o úroku z pôžičky za dobu po splatnosti je prípustná. Právnu otázku považoval dovolacím súdom za neriešenú. 3.4. Za predpokladu, že dovolací súd posúdi otázku možnosti uzavretia dohody o úroku z pôžičky ako konformnú s § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dovolenú a neprekračujúcu zmluvnú autonómiu strán, bola pre dovolateľa podstatnou otázkou aj otázka posúdenia výšky dohodnutého úroku z pôžičky vo vzťahu k platnosti tohto dojednania

§ 39Občianskeho zákonníka.

3.4.

1. Tvrdil, že prípustnosť dohodnutého zmluvného úroku z pôžičky vo výške 26 % ročne vo svojich podaniach odargumentoval; súdy nižších inštancií prekvalifikovaním zmluvného úroku na úrok z omeškania sa alibisticky vyhli riadnemu meritórnemu posúdeniu tejto otázky. Tým, že odvolací súd sa tejto otázke nevenoval, zaťažil svoje rozhodnutie nielen vadou nesprávneho právneho posúdenia (§ 421 ods. 1 CSP), ale aj zmätočnostnou vadou (§ 420 písm. f) CSP), spočívajúcou v nepreskúmateľnosti rozsudku. 3.4.
2. Vo vzťahu k súladu dohodnutého úroku z pôžičky vo výške 26 % ročne s dobrými mravmi dovolateľ uviedol, že tento súlad musí byť posudzovaný s ohľadom na existujúci právny rámec a test proporcionality. Inštitút neplatnosti zmluvy, resp. zmluvného dojednania pre rozpor s dobrými mravmi možno vnímať ako korektív zmluvnej autonómie;

právnej doktríny však na základe rozporu s dobrými mravmi nemožno sankcionovať čistý nepomer medzi hodnotou zmluvných plnení; nie je vhodné, aby sa súdy púšťali do materiálnej korekcie zmluvných podmienok, ak nie je možné identifikovať procedurálnu vadu v kontraktačnom procese. Dovolateľ zdôraznil, že procedurálna vada v procese uzatvorenia zmluvy o pôžičke nenastala a ani súdy nižších inštancií žiadnu procedurálnu vadu v kontraktačnom procese neidentifikovali. 3.4.3. Súdy nižších inštancií však nevykonali žiadnu kvalitatívnu analýzu, prečo takéto dojednanie predstavuje neprimerané plnenie, na ktoré je potrebné uplatniť korektív zmluvnej autonómie. Ak vychádzali aj z úhrady zmluvnej pokuty, táto predstavuje úplne iný právny základ, voči ktorému nie je možné započítavať úroky z pôžičky ako neprimerané plnenie; v čase uzavretia zmluvy o pôžičke išlo o plnenie zjavne primerané, aktuálnu zdanlivú neprimeranosť plnení spôsobila výlučne žalovaná tým, že si nesplnila riadne a včas svoje záväzky voči žalobcovi. Dovolateľ zdôraznil, že hrubý nepomer musí existovať v dobe poskytnutia pôžičky; takto to mali posudzovať súdy. Ku dňu uzavretia pôžičky dlžník nezaplatil dovolateľovi žiadnu zmluvnú pokutu ani úrok z omeškania, ani nevrátil požičanú sumu. V čase uzavretia zmluvy tak neexistovali predpoklady, z ktorých odvolací súd vychádzal, keď dospel k právnemu posúdeniu, že dovolateľom uplatňovaný nárok je v hrubom nepomere k plneniu dovolateľa

zmluvy o pôžičke, aj v rozpore s dobrými mravmi. 3.4.

1. Dovolateľ uviedol, že táto otázka nebola dovolacím súdom doposiaľ vyriešená. Mal za to, že prichádza do úvahy analogické použitie výkladu o zmluvných úrokoch z úveru, úprave spotrebiteľských zmlúv vo vzťahu k stanoveniu štandardu ochrany slabšej strany a názor doktríny. V tomto smere mal tiež za to, že k posudzovaniu právnej otázky majú najbližšie právne inštitúty nepovoleného prečerpania účtu v banke a kreditná karta. Už v konaní pred súdmi nižších inštancií pritom poukázal na priemernú ročnú mieru nákladov pri kreditných kartách a spotrebiteľských úveroch; z uvedeného nepovažoval dohodnutý úrok z pôžičky vo výške 26 % ročne za vybočujúci z rámca obdobných finančných operácií. Obdobný záver prijal vo vzťahu k úprave spotrebiteľských zmlúv, ku ktorým zákonodarca v § 1 a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. stanovil, že ak ide o poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi na obdobie kratšie ako 3 mesiace, je najvyššia prípustná výška odplaty zo sumy zmluvne dohodnutých peňažných prostriedkov 30 % ročne. 3.
2. Súdy nižších inštancií posudzovali aj otázku dovolenosti dojednania o kapitalizácii zmluvných úrokov z pôžičky predstavujúcich civilné plody peňazí. Dovolateľ citoval čl. 5 Zmluvy o pôžičke,

ktorého úroky, ktoré vznikli pred splatnosťou pôžičky, sú splatné ku dňu splatnosti pôžičky. Úroky, ktoré vznikli po splatnosti pôžičky, sú splatné ku dňu

2. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Nesplatené úroky sa stanú súčasťou istiny k
4. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. 3.5.
5. Dovolateľ mal za to, že citované ustanovenie zmluvy predstavuje kapitalizáciu zmluvných úrokov, ktorá nie je právnym poriadkom zakázaná, ani vylúčená. Túto otázku posúdil odvolací súd zmätočne, keď na jednej strane explicitne uviedol, že veriteľovi a dlžníkovi nič nebráni uzavrieť dohodu,

ktorej sa dohodnuté úroky stanú súčasťou istiny, teda sa nepripočítajú ako civilné plody peňazí a na strane druhej konštatoval, že pokiaľ ide o nárok na kapitalizované úroky, žalobca má túto dohodu uzavretú v rozpore so zákonom. 3.5.

1. Tento názor odvolacieho súdu považoval dovolateľ za právne neudržateľný, vecne nepodložený a zmätočný, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť. 3.5.
2. Predmetné dojednanie zmluvy predstavuje dohodu o kapitalizácii zmluvných úrokov a právny poriadok Slovenskej republiky uzavretie takejto dohody nevylučuje, ani nezakazuje. Žalobca uplatnením nároku na zaplatenie istiny zvýšenej o úroky ako civilné plody peňazí sleduje výlučne len hospodársky cieľ, účel a zmysel sledovaný zákonodarcom v § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a neexistuje úmysel žalobcu poškodiť dlžníka. V tomto smere poukázal na závery vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z
3. marca 2001 sp. zn. 25Cdo/2895/99 a podporne na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a rozhodnutia krajských súdov Slovenskej republiky. 3.5.
4. Aj v tejto otázke, a teda otázke aprobácie dohody o kapitalizácii zmluvných úrokov v zmluve o pôžičke konštatoval, že táto otázka dovolacím súdom doposiaľ vyriešená nebola. 3.
5. Napokon

názoru dovolateľa podstatnou právnou otázkou bola aj otázka súbehu nárokov na úrok z pôžičky popri nároku na úrok z omeškania, keď odvolací súd formuloval právny názor, že nie je možné priznať zmluvný úrok popri úroku z omeškania. 3.6.

1. Tento názor odvolacieho súdu považoval dovolateľ za prekonaný aktuálnou judikatúrou dovolacieho súdu; poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/118/2020, 2Cdo/115/2019, 7Cdo/135/2019 a iné, ktoré formulovali závery o prípustnosti úhrady úrokov z pôžičky i po splatnosti pohľadávky a o súbežnom uplatňovaní úroku z pôžičky a úroku z omeškania ako samostatných dovolených nárokoch. Odvolací súd mal pri aplikácii relevantnej judikatúry dovolacieho súdu vec právne posúdiť tak, že úroky možno dojednať a priznať za obdobie po splatnosti do reálneho zaplatenia dlhu, a že úroky možno priznať popri úrokoch z omeškania.
2. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu mala za to, že neboli splnené dovolacie dôvody a navrhla, aby dovolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II v celom rozsahu a dovolanie zamietol. 4.
3. Žalovaná poukázala na genézu vzniku dlhu a okolnosti podpisu zmluvy o pôžičke a uznania dlhu. Zdôraznila, že nebola uzrozumená, že je pôžička úročená 26 %-tným úrokom a ten sa bude pripočítavať k istine a každoročne sa táto celá suma znovu bude úročiť úrokom vo výške 26 % a z koncovej sumy po zaplatení bude počítaný úrok z omeškania. Na základe textu zmluvy žalovaná dospela k záveru, že pôžička je na dobu určitú a je bezúročná, keďže je to zmluve explicitne napísané. 4.
4. Poukázala tiež na v minulosti vedené exekučné konanie, ktoré bolo ukončené vymožením vymáhaného nároku vrátane trov exekúcie v roku
5. Exekučný súd pritom nepriznal oprávnenému úroky; poukázala pritom na § 53 ods. 1, ods. 3 písm. g) Exekučného poriadku. 4.
6. V prejednávanej veci mala za to, že § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať vo väzbe na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka; výklad a aplikácia právnej normy, ktorá by viedla k záveru, že úrok alebo úrok z omeškania by sa stával istinou, by bol v priamom rozpore s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Prejednávaná vec je pritom v poradí už štvrtým súdnym sporom žalobcu a žalovanej ohľadom tej istej zmluvy o pôžičke; žalobcovi už bolo zaplatených 14.911,91 Eur. Postup, aký aplikoval žalobca v prejednávanej veci, aplikoval aj v iných, sedemnástich súdnych sporoch, ide o modus operandi žalobcu, ktorý uzatvára zmluvy o pôžičkách a následne notárske zápisnice za účelom, aby sa predĺžila doba premlčania a pred koncom premlčania začne uplatňovať svoje nároky na súde. Toto konanie žalobca nazýva „fructus civiles v súlade s dobrými mravmi“. Žalovaná mala naopak za to, že žalobca takýmto spôsobom de facto neoprávnene podniká a zo zisku z krátkodobých pôžičiek žiadne dane neodvádza. 4.
7. Pokiaľ žalobca poukazuje na rôzne rozsudky krajských a najvyšších súdov Slovenskej a Českej republiky, tieto pojednávajú v sporoch o obchodnom práve a zmluvách o úvere; zmluva o pôžičke je diametrálne odlišná a spravuje sa výlučne Občianskym zákonníkom. 4.
8. Žalovaná taktiež poukázala na už vedené exekučné konanie pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 69Ek/273/2020, kedy bol nárok žalobcu zamietnutý z dôvodu, že záväzok odporuje zákonu a je v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala tiež na skutočnosť, že žalobca istinu zo zmluvy o pôžičke žaloval už v upomínacom konaní a na skutočnosť, že istina zo zmluvy o pôžičke bola zaplatená
9. novembra
10. Spochybnila reálne odovzdanie predmetu pôžičky. 4.
11. Žalovaná sa so závermi vyslovenými odvolacím súdom v napadnutom rozhodnutí stotožnila, v písomnom vyjadrení na ne v podstatnom rozsahu poukázala.
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné zamietnuť.
13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, majúci v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013, 3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).
14. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdov nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť vo veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015).
15. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorý sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto podmienka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/348/2013, 3Cdo/319/2013, 3Cdo/357/2016, 3Cdo/208/2014).
16. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých spor bol právoplatne skončený meritórnym rozhodnutím musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
17. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti; z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky).
18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu

§ 447písm.

1. f)CSP, je procesnou povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 12. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
3. a)a
4. b)CSP. 13. Z ustanovenia § 420 písm.
5. f)CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 15. Vo vzťahu k § 420 písm.

1. f)CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.
2. f)CSP, sú
3. a)zásah súdu do práva na spravodlivý proces a
4. b)nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 17. Pokiaľ dovolateľ uplatnil odvolací dôvod

§ 420písm.

f) CSP, z obsahu dovolania možno vyvodiť, že namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (ktorý v spojení s potvrdzovaným rozsudkom okresného súdu vytvára organickú /kompletizujúcu/ jednotu) vo vzťahu k otázke dojednania o úroku za obdobie po splatnosti pôžičky, dojednania o kapitalizácii nesplateného úroku na istinu a otázke hrubého nepomeru plnení

zmluvy o pôžičke. 17.

1. Vo vzťahu k otázke dojednania úroku z omeškania namietal, že súdy nižších inštancií sa nevysporiadali so skutočnosťou, že pôžička bola poskytnutá na podnikateľské účely žalovanej a ňou kontrolovanej spoločnosti KOMPATIBILY s. r. o.; práve podnikateľský charakter poskytnutej pôžičky determinoval dojednanie o kapitalizácii úroku do istiny a po poskytnutí pôžičky žalovaná a spoločnosť KOMPATIBILY s. r. o. vykonali ďalší právny úkon v podobe uznania dlhu a forme notárskej zápisnice. 17.
2. K otázke prípustnosti dohodnutého zmluvného úroku namietajúc vadu nepreskúmateľnosti dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií sa tejto otázke nevenovali tým, že účelovo a nesprávne prekvalifikovali zmluvný úrok na úrok z omeškania. 17.3.

dovolateľa je napokon rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné (absentuje riadne odôvodnenie) aj v otázke právneho posúdenia odvolacieho súdu týkajúceho sa hrubého nepomeru plnení

zmluvy o pôžičke. 18. Dovolací súd pripomína, že žalobca v spore uplatnil nárok na istinu pôžičky, istina pôžičky pritom predstavovala v zmysle žaloby úrok, ktorý prirástol k istine pôžičky po jej splatnosti; samotná istina

zmluvy o pôžičke (6.000 Eur) bola žalobcom v inom konaní vymožená a nebola predmetom sporu. 18.

1. Po vykonaní dokazovania posudzujúc predovšetkým otázku prípustnosti úroku z pôžičky už okresný súd vyhodnotil, že úrok z pôžičky za dobu po splatnosti pôžičky bol dohodnutý v rozpore so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), a preto toto zmluvné dojednanie (čl. 4 zmluvy o pôžičke, pokiaľ ním zmluvné strany dojednali úrok na obdobie po splatnosti pôžičky) je neplatné. Už okresný súd zvážil, či citované ustanovenie zmluvy o pôžičke nemá považovať za dojednanie o úroku z omeškania a uzavrel, že ak došlo k dojednaniu o úroku z omeškania, zmluvné strany konali v rozpore s kogentnou úpravou Občianskeho zákonníka o úrokoch z omeškania a takáto dohoda o úroku z omeškania vo výške 26 % ročne, by bola pre rozpor so zákonom (§ 39) neplatná. Súd prvej inštancie sa v zásade k možnosti dojednať kapitalizáciu úrokov nevyjadril. Tu dovolací súd uvádza, že vyjadrenie k tejto otázke by bolo nadbytočné z dôvodu, pre ktorý už okresný súd žalobu zamietol. Ak bola neplatná dohoda o úrokoch z pôžičky za obdobie po splatnosti pôžičky, nebolo by možné žiadne úroky z pôžičky kapitalizovať, ako to predpokladá čl. 5 druhá a tretia veta zmluvy o pôžičke (úroky, ktoré vznikli pred splatnosťou pôžičky sú splatné ku dňu splatnosti pôžičky, úroky, ktoré vznikli po splatnosti pôžičky sú splatné ku dňu
3. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Nesplatené úroky sa stávajú súčasťou istiny k
5. kalendárneho roka, v ktorom vznikli). 18.
6. Odvolací súd právne posúdenie súdom prvej inštancie vo vzťahu k neplatnosti dojednania o úroku z pôžičky aproboval a vyjadril názor, že tak ako je naformulované úročenie v čl. 4 zmluvy o pôžičke má za následok, že bol dohodnutý sankčný úrok, a teda úrok z omeškania, ako sankcia so splatením pôžičky. Už z uvedeného je zrejmé, že išlo o podstatnú otázku, ktorá bola rozhodujúcou pre rozhodnutie vo veci samej; iba okrajovo sa odvolací súd zaoberal otázkou prípustnosti výšky úroku z omeškania (26 % ročne). Nebol dôvod sa zaoberať prípustnosťou výšky úroku z pôžičky po jej splatnosti (keďže základ tohto nároku na úrok vychádzal z neplatného ustanovenia zmluvy). Pokiaľ sa zaoberal otázkou kapitalizácie úrokov, dával odpoveď na odvolaciu argumentáciu avšak bez toho, aby tieto závery mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Síce stručne, ale priliehavo sa vyjadril aj k uznaniu dlhu, keď považoval uznanie dlhu ako neurčité do dôvodu a výšky. Dovolací súd iba dodáva, že ani z dovolacej argumentácie nevyplýva, aký malo mať uznanie dlhu (čo aj formou notárskej zápisnice) vplyv na platnosť dojednania o úrokoch z pôžičky po jej splatnosti. 18.
7. Odvolací súd (a ani súd prvej inštancie) sa nevyjadrili k otázkam súvisiacim so skutočnosťou, že popri žalovanej mala byť z pôžičky zaviazaná aj spoločnosť KOMPATIBILY s. r. o., túto skutočnosť žalobca v dovolaní spája s dovolenosťou kapitalizácie úrokov a táto z dôvodov vyššie uvedených (neplatnosť dojednania o úroku z pôžičky po jej splatnosti) sa podstatnou právnou otázkou v prejednávanom spore nestala. 18.
8. Odvolací súd napokon uviedol, z akého dôvodu sa ostatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní nezaoberal; bolo to z dôvodu, že tieto námietky neboli spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
9. Dovolaciemu súdu je zrejmé, z akých dôvodov súdy nižších inštancií rozhodli tak, ako rozhodli a z akých dôvodov žalobu žalobcu zamietli. Tieto dôvody (a teda aj právne posúdenie) je dovolateľovi dostatočne zrejmé, keď jednotlivé závery odvolacieho súdu napáda (aj) z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia. Aj uvedené svedčí o tom, že nepreskúmateľnosťou napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí.
10. K dovolacej argumentácii opierajúcej sa o § 420 písm. f) CSP vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu vo všeobecnosti dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či sp. zn. 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/57/2019), alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola strane odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu javila ako významná pre jeho rozhodnutie. 20.
11. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že základné právo

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) aj právo

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. 20.2. Rovnako

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 20.3. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivý súdny proces, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania

§ 420písm.

f) CSP. 20.4. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Žalobca v zásade nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vidí práve v tom, že odvolací súd sa nestotožnil v podstatnej otázke s ním realizovaným výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka, iný právny záver odvolacieho súdu (ako ho prezentoval žalobca) potom nie je prípadnou vadou zmätočnosti, ale podkladom pre dovolaciu námietku

§ 421ods.

1 CSP (vada nesprávneho právneho posúdenia), ktorú dovolateľ v podanom dovolaní rozsiahlo uplatnil. 21. Pokiaľ teda dovolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 CSP v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, či nedostatočne odôvodnený. 22. Uzatvárajúc vyššie uvedené k zmätočnostnej vade dovolací súd konštatuje, že dovolanie namietajúce vadu nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu (§ 420 písm.
2. f)CSP) je síce prípustné, ale nie dôvodné; na základe uvedeného je potom daný v tejto časti dovolacej argumentácie dôvod pre zamietnutie dovolania postupom

§ 448CSP.

23. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodil aj z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. 24.

§ 421ods.

1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

1. a)pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
2. b)ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
3. c)je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 25. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková), ktorá musí mať zreteľné charakteristické znaky. Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1 písm.
4. a)až
5. c)CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/126/2017, 2Cdo/225/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/89/2017, 5Cdo/12/2017, 7Cdo/20/2017, 8Cdo/73/2017). 25.1. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (§ 421 ods. 1 písm.
6. a)CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa ako procesnej strany
7. a)konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom, uviesť ako ju riešil odvolací súd,
8. b)uviesť ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22. februára 2018) a
9. c)uviesť rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť. 25.2. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm.
10. b)CSP), je povinnosťou dovolateľa
11. a)konkretizovať právnu otázku,
12. b)uviesť, ako ju odvolací súd riešil a
13. c)uviesť, ako mala byť otázka správne právne riešená. 26. Pred posúdením samotného ,,vyriešenia právnej otázky“ (§ 421 ods. 1 písm.
14. a)CSP) dovolací súd zdôrazňuje, že správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP); skutková okolnosť (t. j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je irelevantná. 26.1. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej aplikácie na podklade skutkových zistení (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, 7Cdo/99/2018). 26.2. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP vôbec musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili prvoinštančný a odvolací súd. 27. Z dovolania síce nevyplýva detailná konkretizácia nastolených právnych otázok v zmysle dovolacieho dôvodu

§ 421ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)CSP; zo všeobecného vymedzenia ich však možno abstrahovať nasledovne: I. Je prípustné, aby si zmluvné strany zmluvy o pôžičke dohodli úroky z pôžičky

§ 658ods.1 Občianskeho zákonníka počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky?

II. Je dohodnutý zmluvný úrok z pôžičky

§ 658ods.

1 Občianskeho zákonníka vo výške 26 % ročne v prípade krátkodobej nespotrebiteľskej pôžičky súladný s dobrými mravmi? III. Je dohoda o kapitalizácii zmluvných úrokov v zmluve o pôžičke právne prípustná? 28. Dovolací súd sa najskôr zaoberal tým, či sú splnené predpoklady prípustnosti dovolania, a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním nastolené právne otázky sú také otázky, od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, pričom uzavrel, že dovolateľom vyslovená právna otázka, či je prípustné, aby si zmluvné strany zmluvy o pôžičke dohodli úroky z pôžičky

§ 658ods.

1 Občianskeho zákonníka počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti pôžičky je právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Nastolená dovolacia otázka je tak otázkou prípustnou. 29. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že nastolenú právnu otázku zodpovedal tak, že v zmluve o pôžičke je možné dohodnúť zmluvné úroky len do splatnosti pôžičky, teda len takéto úroky majú charakter odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom. Úroky z pôžičky dojednané na obdobie po splatnosti pôžičky sú dojednané v rozpore so zákonom a z toho dôvodu je takéto dojednanie

§ 39Občianskeho zákonníka neplatné.

30. Dovolateľ vychádzal z Ústavy Slovenskej republiky,

ktorej čl. 2 ods. 3 každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá a zároveň z § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka,

ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Dôvodil, že § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka explicitne stanovuje, že pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky a žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka kogentne neustanovuje, že tak strany musia spraviť iba za dobu do splatnosti pôžičky a nesmú tak urobiť po splatnosti pôžičky. Názor odvolacieho súdu, že ak obe zmluvné strany vyjadria vôľu, aby bola inak bezúročná pôžička úročená, ale až po dátume jej splatnosti, jedná sa bez pochýb o dohodu ohľadom úroku z omeškania, považoval za nesprávny. Vyjadril názor (a teda ako mal odvolací súd riešenú právnu otázku posúdiť), že dohoda o úročení pôžičky po jej splatnosti neodporuje zmluvnej autonómii predvídanej v § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 31.

§ 517ods.

2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je

tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 31.1.

§ 121ods.

3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 31.2.

§ 519

Občianskeho zákonníka právo veriteľa na náhradu škody spôsobenej omeškaním dlžníka nie je dotknuté; pri omeškaní s plnením peňažného dlhu možno však náhradu škody požadovať, len pokiaľ nie je krytá úrokmi z omeškania alebo poplatkom z omeškania. 31.3.

§ 657

Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 31.4.

§ 657Občianskeho zákonníka

čl. 2 Zmluvy o pôžičke z

1. augusta 2012 (ďalej len „zmluva o pôžičke“): Touto zmluvou o pôžičke poskytuje dlžníkovi v
2. rade a dlžníkovi v
3. rade pôžičku v sume 6.000 Eur v hotovosti a dlžník v
4. rade a dlžník v
5. rade túto sumu od veriteľa preberajú. Dlžník v
6. rade a dlžník v
7. rade svojím podpisom potvrdzujú prevzatie pôžičky v sume 6.000 Eur od veriteľa. 31.6.

čl. 3 Zmluvy o pôžičke Dlžník v

1. rade a dlžník v
2. rade sa spoločne a nerozdielne zaväzujú požičanú sumu vo výške

čl. 2 tejto zmluvy spolu s príslušenstvom

čl. 4 a čl. 5 tejto zmluvy v hotovosti vrátiť k rukám veriteľa v lehote do dňa 17. septembra 2012. 31.7.

čl. 4 Zmluvy o pôžičke Veriteľ a dlžník v

1. rade a dlžník v
2. rade sa dohodli, že pôžička bude bezúročná do
4. 2012, od
6. 2012 bude pôžička úročená úrokovou sadzbou 26 % p. a. 31.8.

čl. 5 druhá a tretia veta Zmluvy o pôžičke Úroky, ktoré vznikli pred splatnosťou pôžičky sú splatné ku dňu splatnosti pôžičky, úroky, ktoré vznikli po splatnosti pôžičky sú splatné ku dňu

2. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. Nesplatené úroky sa stávajú súčasťou istiny k
4. kalendárneho roka, v ktorom vznikli. 32.

doktrinálnej definície pôžička je zmluvné poskytnutie peňazí alebo vecí na dohodnutý čas alebo návratných na požiadanie za určitú odmenu (zdroj: slov-lex.sk).

rovnakého zdroja je úrok suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi z jeho pohľadávky. Je stanovený určitým percentom z dlžnej sumy za určité obdobie, najčastejšie za rok alebo polrok. Je cenou peňazí, ktorá sa utvára na trhu a ktorá vyjadruje vzťah k aktuálnemu dopytu a ponuke peňazí. 32.

1. Úrok predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny, prichádza do úvahy len pri peňažných záväzkoch. Od zmluvných úrokov je potrebné odlíšiť úroky z omeškania, ktoré predstavujú sankciu za porušenie povinnosti dlžníka splniť riadne a včas svoj peňažný záväzok (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - §
2. Komentár.
3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s.). 32.
4. Úroky sú vecou dohody účastníkov právneho úkonu, avšak táto dohoda nesmie odporovať § 3 Občianskeho zákonníka (JUDr. Peter Vojčík a kol., Občiansky zákonník). 32.
5. Zmluvnými úrokmi nazývame vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny. Do úvahy prichádzajú len u peňažných pohľadávok. Úroky predstavujú hodnotu peňazí, resp. stratu veriteľa v dôsledku zmeny hodnoty peňazí. Výšku úrokov neustanovuje právny predpis a ich výška závisí od dohody zmluvných strán. Úroky je povinný dlžník platiť len vtedy, ak sa to výslovne alebo mlčky dohodlo v zmluve o pôžičke a pri zmluve o vklade. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky. Úroky sa stávajú príslušenstvom pohľadávky v prípade omeškania dlžníka. Zmluva o pôžičke je spravidla bezodplatná. Za odplatnú sa považuje vtedy, keď odplatný charakter zmluvy o pôžičke vyplýva z jej obsahu. Pri peňažnej pôžičke vyplýva odplatnosť zmluvy z povinnosti dlžníka platiť úroky ako odplatu za poskytnutie pôžičky. Dojednané úroky sa v takom prípade považujú za odplatu za užívanie požičanej istiny (JUDr. Imrich Fekete, Občiansky zákonník, komentár). 32.
6. Úroky predstavujú zmluvnými stranami dohodnutú odplatu za dočasné poskytnutie likvidity veriteľom dlžníkovi. Úrok môže byť určený pevnou sumou, no prevažne sa vypočítava z istiny peňažného záväzku dlžníka na základe úrokovej sadzby spravidla uvádzanej v percentách ročne. Ak sú predmetom zmluvy o pôžičke peniaze, zmluvné strany sa môžu dohodnúť na jej odplatnosti v podobe úrokov. Bez výslovnej dohody zmluvných strán o odplatnosti pôžičky platí, že pôžička je bezodplatná. Úroky plnia funkciu odplaty za poskytnutý kapitál, s ktorým veriteľ nemôže dočasne nakladať. Je nevyhnutné ich odlíšiť od úrokov z omeškania, na ktoré má veriteľ nárok ex lege, v prípade, ak sa dlžník omešká s platením peňažného dlhu. Veriteľ má právo na úroky až do skutočného zaplatenia pôžičky, nielen do doby ich splatnosti. Po dobe splatnosti pôžičky má veriteľ právo na úroky, aj na úroky z omeškania. Ak by sme pripustili názor, že veriteľ má právo na úrok len do času splatnosti pôžičky, dlžník by sa omeškaním s platením pôžičky mohol dostať do výhodnejšieho postavenia, keďže úroky z omeškania sú spravidla nižšie ako úroky (Dufalová, L. a kol. Občiansky zákonník. Komentár.
7. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2025, s. 774). 32.
8. Peňažný záväzkový právny vzťah je v právnej teórii i v praxi všeobecne chápaný buď ako hlavný, alebo ako vedľajší (akcesorický). O hlavný záväzok ide vtedy, ak smeruje jeho kauza priamo k zaplateniu, resp. získaniu určitej peňažnej čiastky. Vedľajším (akcesorickým) peňažným záväzkovým vzťahom je okrem iného záväzok (povinnosť) dlžníka zo zmluvy zaplatiť veriteľovi úrok ako pomernú časť (spravidla určenú percentuálnou sadzbou) hlavného peňažného záväzku. Úrokový právny vzťah môže vzniknúť iba vtedy, ak bol medzi účastníkmi platne založený hlavný peňažný záväzkový právny vzťah. Splnením hlavného záväzku alebo jeho zánikom z iného dôvodu zaniká (končí) aj akcesorický úrokový záväzok; pretrváva iba povinnosť uhradiť už splatné úroky. Občiansky zákonník rozoznáva úroky a úroky z omeškania. Pokiaľ úroky z omeškania sú sankciou za omeškanie dlžníka so splnením záväzku a povinnosť platiť ich vzniká zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie požičanej istiny a povinnosť dlžníka zaplatiť ich veriteľovi vzniká zo záväzku v zmluve (§ 568 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohodnuté úroky sú splatné v termínoch dohodnutých stranami alebo najneskôr spolu s istinou (Jedlička, O., Švestka, J., Škárová, M. a kol. Občiansky zákonník, Komentár.
9. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2003, 875 s., in rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
10. januára 2008 sp. zn. 33Odo/1631/2005).
11. Dovolací súd v dostupnej databáze nedohľadal rozhodnutia dovolacieho alebo ústavného súdu, ktoré by explicitne riešili otázku prípustnosti dohody o úrokoch z pôžičky týkajúcich sa doby po splatnosti pôžičky (dohodnutých na obdobie po splatnosti pôžičky).
12. Doktrinálny a judikatórny názor na úroky a úroky z omeškania je stabilný. Kým úrok charakterizuje ako vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny (poskytnutie pôžičky), úrok z omeškania chápe ako sankciu za porušenie povinnosti dlžníka splniť svoj záväzok spočívajúci v riadnom a vča