1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
c) Trestného poriadku dovolanie obvineného I. L. sa odmieta. Odôvodnenie I. Konanie predchádzajúce dovolaniu Rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) z 23. novembra 2023, sp. zn. 3T/87/2022, bol obvinený I. L. uznaný za vinného zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom
1, ods. 2 písm. b), písm.
140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením pre jeho výkon do II. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest čiastočne vykonal dňa
1, § 234 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 13 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest čiastočne vykonal dňa 25. júna 2010. Za to mu prvostupňový súd
2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m), § 47 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov.
2 písm. b) Trestného zákona prvostupňový súd obvineného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
2 Trestného zákona prvostupňový súd zároveň zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Komárno z
II. Dovolanie a vyjadrenie k nemu Proti vyššie citovanému uzneseniu Krajského súdu v Nitre podal obvinený I. L. dovolanie vlastným písomným podaním z
1 písm. h), písm. i) Trestného poriadku. Naplnenie týchto dovolacích dôvodov odôvodnil obvinený tým, že uložený trest je
jeho názoru v rozpore so zákonom, pretože trestného činu sa dopustil v cudzine. Poukázal na to, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prevzala
1, ods. 3 Trestného poriadku trestné konanie, pričom argumentovala okrem iného tým, že
1 Trestného poriadku je rozhodnutie o prevzatí trestného konania do Slovenskej republiky v záujme potreby zachovania úkonov proti obvinenému v trestnom konaní vedenom orgánmi činnými v trestnom konaní na území Českej republiky. Súdy pritom mali
obvineného postupovať
Európskeho dohovoru o odovzdaní trestného konania, pričom po citácii čl. 2 a 25 tohto dohovoru doplnil, že v Trestnom zákonníku Českej republiky nie je adekvátne ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona. Z tohto dôvodu je obvinený toho názoru, že konajúce súdy mu mohli uložiť trest iba v rozmedzí 2-10 rokov (§ 173 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky). Po citácii čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky a § 8 Trestného zákona uviedol, že je diskriminovaný, pretože mu bol uložený trest odňatia slobody vo vyššej sadzbe, než v štáte, v ktorom sa skutok stal. Na hlavnom pojednávaní pritom obvinený žiadal, aby súd jeho trestnú vec postúpil do Českej republiky, avšak súd o tejto jeho žiadosti nerozhodol. S poukazom na uvedené obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Nitre z
jej názoru založené na správnom použití hmotnoprávnych ustanovení a uložený trest nebol mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby. K argumentácii obvineného prokurátorka uviedla, že predmetná trestná vec nebola prevzatá
Európskeho Dohovoru o odovzdávaní trestného konania. K prevzatiu trestnej veci došlo na základe žiadosti Okresného štátneho zastupiteľstva v Tachove, Česká republika, z 30. júla 2015, sp. zn. ZN 1740/2014,
čl. 21 ods. 1 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. apríla 1959 ako trestné oznámenie v trestnej veci podozrivých I. L., D. L. a A. L. pre skutok spáchaný na území Českej republiky. O prevzatie trestného oznámenia požiadal justičný orgán Českej republiky z dôvodu, že v súvislosti so skutkom, ktorého sa mali na území Českej republiky dopustiť I. L., D. L., A. L. a Ľ. E., títo neboli obmedzení na osobnej slobode a neboli im ani odňaté žiadne veci. Navyše, pre skutok, ktorý bol predmetom trestného oznámenia, nebolo v Českej republike začaté trestné stíhanie ani jedného z podozrivých. Jurisdikcia slovenských súdov je preto
prokurátorky odvodená z § 4 Trestného zákona, t.j. z tzv. osobnej pôsobnosti Trestného zákona, v zmysle ktorej odsúdený, ktorý je občanom Slovenskej republiky, spáchal skutok mimo územia Slovenskej republiky. Vo vzťahu k prednosti čl. 25 Európskeho Dohovoru o odovzdávaní trestného konania prokurátorka uviedla, že pôsobnosť
medzinárodných zmlúv je síce daná ústavným princípom prednosti niektorých medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi, avšak uvedené platí v prípadoch, v ktorých sa pôsobnosťou
medzinárodných zmlúv umožňuje začatie konania za trestný čin spáchaný v cudzine voči cudziemu štátnemu príslušníkovi, ktorý sa nachádza na území Slovenskej republiky. Námietka obvineného spočívajúca v tom, že voči nemu malo byť použité hmotné právo Českej republiky,
prokurátorky nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. i) Trestného poriadku. K tvrdeniu obvineného, že novela Trestného zákona sa dotkla aj § 47 ods. 2 Trestného zákona a z tohto dôvodu nemožno toto ustanovenie v súčasnosti použiť, prokurátorka poukázala na časovú pôsobnosť Trestného zákona vyjadrenú v § 2 ods. 1 a doplnila k tomu, že v predmetnej veci novela Trestného zákona nadobudla účinnosť až po právoplatnosti napadnutých rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. S poukazom na uvedené prokurátorka navrhla, aby dovolací súd dovolanie obvineného
1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté. Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Úvodom je potrebné uviesť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok (s výnimkou dovolacieho dôvodu
3 Trestného poriadku) neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa. Zároveň je potrebné poukázať na to, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia
augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120, roč. 2012). Naplnenie dovolacích dôvodov
1 písm. h) Trestného poriadku (
ktorého dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa) a
1 písm. i) Trestného poriadku (
ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), odôvodnil obvinený I. L. tým, že mu bol uložený trest v rozpore so zákonom a mal mu byť ukladaný trest
právneho poriadku Českej republiky, bez použitia § 47 ods. 2 Trestného zákona. V tejto súvislosti považuje najvyšší súd za potrebné v prvom rade ozrejmiť vzájomný vzťah dovolacích dôvodov
1 písm.
Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach uverejneného pod č. 550/1992 Zb., pričom však správne malo byť odovzdané
Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania, uverejneného pod č. 551/1992 Zb. Keďže tomu tak však nebolo, nemohli mať
obvineného úkony urobené orgánmi trestného konania českej republiky v Slovenskej republike náležitú validitu, pretože sa v tom prípade nepoužije ustanovenie § 528 ods. 3 Trestného poriadku. Zároveň, keďže bolo potrebné postupovať
Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania,
ktorého článku 2 ods. 1 na účely vykonávania tohto dohovoru bude ktorýkoľvek zmluvný štát mať právomoc viesť trestné stíhanie
svojho trestného práva pre ktorýkoľvek trestný čin, na ktorý sa použije právo iného zmluvného štátu. Zároveň
článku 25 uvedeného dohovoru v dožiadanom štáte budú uložené tresty, ktoré možno uložiť za trestné činy, také, ako ustanovuje jeho právny poriadok, pokiaľ tento právny poriadok neustanovuje inak. Tam, kde je právomoc dožiadaného štátu založená výlučne na článku 2, tresty uložené v tomto štáte nesmú byť prísnejšie než tie, ktoré ustanovuje právny poriadok dožadujúceho štátu. Inými slovami, obžalovaný tvrdí, že skutok, za ktorý bol uznaný za vinného mal byť kvalifikovaný
českého Trestného zákonníka a v tom smere boli i slovenské súdy limitované pri ukladaní trestu - nesmel mu byť uložený prísnejší trest, než aký mu mohol byť uložený
českého Trestného zákonníka. Obvinený, preto tvrdí, že v dôsledku nesprávneho „prevzatia“ jeho trestnej veci z Českej republiky bola použitá nesprávna právna kvalifikácia na konanie, za ktorý bol uznaný za vinného, čo malo v konečnom dôsledku za následok uloženie trestu mimo zákonom uloženú trestnú sadzbu. I keď teda obvinený namieta aj nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, a teda aj dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. b) Trestného poriadku. V dôsledku tejto skutočnosti je takéto vyhlásenie neodvolateľné a nie je napadnuteľné dovolaním, okrem dovolania
1 písm. c) Trestného poriadku. Inak povedané, priznaním viny priznáva obvinený i právnu kvalifikáciu, a preto ju už v ďalšom konaní nemôže namietať. Z toho vyplýva, že obvinený jednak nemohol z dôvodu neprípustnosti namietať nesprávne právne posúdenie skutku - nesprávnu právnu kvalifikáciu a jednak, že najvyšší súd nemohol prípadné neprávne posúdenie skutku ani preskúmavať, pretože vyhlásením viny „priznal“ obvinený i použitú právnu kvalifikáciu. V dôsledku toho bolo irelevantné posudzovať námietku obvineného, že jeho trestná vec bola z Českej republiky prevzatá
nesprávneho medzinárodného dohovoru. Z uvedeného dôvodu sa najvyšší súd zameral výlučne na skúmanie, či v danom prípade bol naplnený dovolací dôvod
1 písm. h) Trestného poriadku. K dôvodu dovolania
1 písm. h) Trestného poriadku:
1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, ako aj prekročenie maximálne povolenej výmery trestu (trestu domáceho väzenia, trestu povinnej práce, peňažného trestu, zákazu činnosti, zákazu pobytu a vyhostenia a pod.). Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa (napr. uloženie trestu zákazu pobytu za nedbanlivostný trestný čin). Tento dovolací dôvod možno použiť aj v prípadoch, pri ktorých boli súčasne uložené tresty, pričom Trestný poriadok uloženie takýchto trestov súčasne nepripúšťa - § 34 ods. 7 Trestného zákona. V rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku obvinený argumentoval vecne (nie však relevantne), že trest mu bol uložený v rozpore so slovenským Trestným zákonom z dôvodu, že trestného činu lúpeže sa dopustil v Českej republike, kde mu súd s poukazom na český Trestný zákonník v spojitosti s článkom 25 Európskeho Dohovoru o odovzdávaní trestného konania mohol uložiť trest medzi 2 (dva) až 10 (desať) rokov. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. h) Trestného poriadku najvyšší súd, vzhľadom na vyššie uvedené uvádza, že trest bol obvinenému uložený v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby a bol mu uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon pripúšťa za prejednávaný trestný čin uložiť. Z rozsudku súdu prvého stupňa (potvrdeného uznesením krajského súdu) je zrejmé, že súd prvého stupňa zistil u obvineného dve poľahčujúce okolnosti
2 Trestného zákona rozhodoval v rozpätí 25 (dvadsaťpäť) rokov až doživotie. Najvyšší súd v tomto smere bližšie odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa (konkrétne na str. 3 a nasl.), s ktorým sa ako vecne i zákonne správnym v úplnostiach stotožnil. Najvyšší súd ďalej nezistil pochybenie súdov nižšieho stupňa ani pri ukladaní trestu obvinenému v zmysle zásady „trikrát a dosť“ (§ 47 ods. 2 Trestného zákona), nakoľko v danom prípade boli kumulatívne splnené podmienky na jeho uloženie, a to i s poukazom na prechodné ustanovenie uvedené v § 437 ods. 5 Trestného zákona. Keďže obvinený I. L. bol už za trestné činy lúpeže dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody a vzhľadom na okolnosť, že v posudzovanej trestnej veci ho súd uznal za vinného zo spáchania dokonaného trestného činu lúpeže
1, ods. 2 písm. b), písm.
1 písm. h) Trestného poriadku nie je naplnený.“ Predmetnou námietkou sa taktiež zaoberal aj prvostupňový súd v následnom konaní (po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí vydaných v tejto veci na základe rozsudku najvyššieho súdu z 22. septembra 2022, sp. zn. 5 Tdo 43/2022), pričom na str. 5 rozsudku uviedol: „Záverom súd uvádza, že obžalovaný v podstate počas celého konania spáchanie prejednávanej činnosti ani nepopieral. Jeho obrana spočívala v tvrdení, že by ale mal byť súdený za tento skutok súdom v Českej republike, respektíve, že by mal tento súd pri ukladaní trestu aplikovať ustanovenia Trestného zákona Českej republiky a tam uvedené trestné sadzby (kde zásada tzv. “trikrát a dosť“ § 47 odsek 2 Trestného zákona neexistuje). Zo spisového materiálu však súd zistil, že na základe žiadosti Okresného štátneho zastupiteľstva v Tachove, Česká republika,
čl. 21 odsek 1 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20.4.1959 došlo k prevzatiu trestnej veci - trestného oznámenia podozrivého I. L. a spol. V danom prípade má súd za to, že pôsobnosť Trestného zákona (zák č. 300/2005 Z. z.) zakladá v tejto veci ustanovenie § 4 Trestného zákona (tzv. osobná pôsobnosť Trestného zákona), ktorá bola založená tým, že obžalovaný I. L. je občanom Slovenskej republiky a spáchal trestný čin mimo územia Slovenskej republiky. Vzhľadom na vyššie uvedené nebol dôvod obžalovanému ukladať trest
zákonných úprav nejakého iného štátu (konkrétne v tomto prípade
trestnoprávnych ustanovení platných a účinných na území Českej republiky).“ Krajský súd k tomu na str. 6 napadnutého uznesenia doplnil: „Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného spočívajúce v tvrdeniach obžalovaného, že jeho trestné stíhanie malo byť vedené na území Českej republiky, resp. že jeho konanie malo byť posúdené
skutkovej podstaty trestného činu lúpeže Trestného zákona Českej republiky, krajský súd udáva, že okrem splnených procesných náležitostí ustanovenia § 528 Trestného poriadku je osobná pôsobnosť Trestného zákona vyjadrená v teórii ako zásada personality upravená ustanovením § 4 Trestného zákona,
ktorého sa
Trestného zákona, samozrejme Slovenskej republiky, posudzuje aj trestnosť činu, ktorý mimo územia Slovenskej republiky spáchal občan Slovenskej republiky alebo cudzinec, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Zásada personality vyjadruje suverenitu štátu a právo štátu vykonávať jurisdikciu nad vlastnými občanmi a pri uplatňovaní zásady personality sa vychádza z predpokladu, že protiprávne konanie, ktoré je zakázané Trestným zákonom, je potrebné postihovať aj v prípade, že sa ho občan Slovenskej republiky alebo osoba bez štátnej príslušnosti s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky dopustí v cudzine. Medzi slovenskou a cudzou právnou úpravou môže nastať rozpor v prípade, že slovenský Trestný zákon určité konanie zakazuje a v cudzine, kde bol čin spáchaný, takéto konanie nie je zakázané alebo naopak. Pri uplatnení zásady personality sa nevyžaduje obojstranná trestnosť činu, postačuje trestnosť činu
slovenského právneho poriadku, a to vrátane všetkých znakov skutkovej podstaty upravenej osobitnou časťou Trestného zákona. Ak sa občan Slovenskej republiky alebo osoba s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky dopustí konania, ktoré je v cudzine beztrestné, ale slovenský Trestný zákon toto konanie prehlasuje za trestný čin,
slovenského Trestného zákona by bola osoba trestne zodpovedná. Z daného teda vyplýva, že právomoc slovenských orgánov je založená na § 4 Trestného zákona a nie na článku 2 odsek 1 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania, a teda konanie obžalovaného popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku je potrebné posúdiť
Trestného zákona Slovenskej republiky, a teda ako konanie, ktorým sa dopustil zločinu lúpeže
odsek 1, odsek 2 písmeno b), písmeno c) Trestného zákona.“ Najvyšší súd sa s vyššie uvedenou argumentáciou súdov stotožňuje a v zhode s vyjadrením prokurátorky k nej dopĺňa, že trestné stíhanie obvineného bolo z Českej republiky prevzaté
Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach, nie
Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania, ktorého články obvinený v podanom dovolaní cituje. Aj v prípade, ak by bolo trestné stíhanie prevzaté
ním uvádzaného Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania, na správnosti postupu konajúcich súdov v predmetnej veci by to nič nezmenilo, pretože
čl. 25 ods. 1 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania „v dožiadanom štáte budú uložené tresty, ktoré možno uložiť za trestné činy, také, ako ustanovuje jeho právny poriadok, pokiaľ tento právny poriadok neustanovuje inak. Tam, kde je právomoc dožiadaného štátu založená výlučne na článku 2, tresty uložené v tomto štáte nesmú byť prísnejšie než tie, ktoré ustanovuje právny poriadok dožadujúceho štátu.“ Hoci obvinený v podanom dovolaní predmetný článok cituje, zameriava sa len na jeho druhú vetu, hoci právomoc dožiadaného štátu (v tomto prípade Slovenskej republiky) v predmetnej veci by nebola založená výlučne na článku 2 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania.
čl. 2 ods. 1 tohto Dohovoru: „na účely vykonávania tohto dohovoru bude ktorýkoľvek zmluvný štát mať právomoc viesť trestné stíhanie
svojho trestného práva pre ktorýkoľvek trestný čin, na ktorý sa použije právo iného zmluvného štátu.“
čl. 2 ods. 2 Dohovoru „právomoc priznanú zmluvnému štátu iba na základe odseku 1 tohto článku možno využiť len na základe žiadosti iného zmluvného štátu o začatie stíhania.“ V predmetnej veci však trestné stíhanie obvineného nebolo začaté na základe žiadosti iného zmluvného štátu (v tomto prípade Českej republiky), ale došlo k odovzdaniu už začatého trestného stíhania z Českej republiky a jeho prevzatiu Slovenskou republikou. Právomoc slovenských orgánov by preto nebola založená výlučne na čl. 2 Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania a z tohto dôvodu by neprichádzala do úvahy ani aplikácia čl. 25 ods. 1 veta druhá tohto Dohovoru. S poukazom na uvedené je preto zrejmé, že konajúce súdy postupovali správne, keď obvinenému ukladali trest
právneho poriadku Slovenskej republiky, a to aj s použitím § 47 ods. 2 Trestného zákona, pričom tomuto postupu by nebránil ani obvineným uvádzaný čl. 25 ods. 1 veta druhá Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v predmetnej veci nie sú splnené dôvody dovolania
1 Trestného poriadku a z tohto dôvodu dovolanie obvineného I. L.U. na neverejnom zasadnutí
c) Trestného poriadku odmietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.