Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3CdoR/2/2025 Identifikačné číslo spisu: 1322201225 Dátum vydania rozhodnutia: 24.09.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1322201225.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloletú F. T., narodenú XX. L. XXXX, bývajúcu u matky, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, Galanta, Staničná 5, dieťa rodičov: matky C.. R.. M. M., narodenej XX. O. XXXX, U. XXX, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK GG, s.r.o., Galanta, Agátova 2513/15, IČO: 50954709, a otca U.. Z. T., narodeného XX. D. XXXX, U. - R. dvor, M. ulica XX/XX, zastúpeného advokátom Mgr. Michalom Zemanom (účastníkom združenia Advokátska kancelária Zárecký Zeman), Bratislava, Medená 18, v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 21P/52/2022, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 28. augusta 2024 sp. zn. 14CoP/25/2024, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Galanta rozsudkom z 11. septembra 2023, č. k. 21P/52/2022-740 zveril maloletú do osobnej starostlivosti matky (výrok I.); určil, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloletú zastupovať a spravovať jej majetok (výrok II.); určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 280 eur mesačne od 17. marca 2022, so splatnosťou do 15teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky (výrok III.); uložil otcovi povinnosť uhradiť zročné výživné od 17. marca 2022 do 31. augusta 2023 vo výške 2.495,45 eura, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.), upravil styk otca s maloletou, a to bližšie špecifikovaný vo výrokovej časti (výrok V.); zrušil uznesenia Okresného súdu Galanta z 01. júla 2022, č. k. 21P/52/2022 - 224 a z 02. decembra 2022 č. k. 21P/216/2022- 41 (výrok VI.); rozhodol o vrátení častí preddavkov zložených na znalecké dokazovanie obom rodičom maloletej (výroky VII. a VIII.); zamietol návrh otca na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti rozsudku (výrok IX.) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok X.). 1.1. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil aplikáciou § 36 ods. 1, § 24 ods. 3, § 24 ods. 5, § 25 ods. 1 a ods. 2, § 28 ods. 1 a ods. 2, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a ods. 5, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine"). 1.2. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania je úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, v ktorom matka navrhovala zveriť maloleté dieťa do jej osobnej starostlivosti, otec navrhoval zveriť maloleté dieťa do jeho osobnej starostlivosti, prípadne striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. 1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov zohľadňuje množstvo faktorov jednak na strane rodičov, jednak na strane maloletého dieťaťa. Vo veciach starostlivosti o maloleté deti je nevyhnutné prihliadať predovšetkým na záujem maloletého dieťaťa. Zásadne na rozhodnutie o zverení majú vplyv viaceré okolnosti, predovšetkým ide o osobnosť rodiča, vzťah rodiča k dieťaťu, vzťah dieťaťa ku každému rodičovi, rešpekt k právu dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom, charakter, morálka a štruktúra mravných noriem rodičov, ako aj všetky ostatné dôležité okolnosti ovplyvňujúce základné právo dieťaťa na to, aby vyrastalo v harmonickom prostredí. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ideálnym stavom je, keď dieťa môže vyrastať v starostlivosti oboch rodičov. Zároveň je však potrebné uviesť, že základným právom dieťaťa je právo na pokojné a harmonické rodinné prostredie a je povinnosťou rodičov mu takéto prostredie zabezpečiť. V prípade, ak medzi rodičmi dieťaťa dochádza k dlhodobým nezhodám, prípadne obaja, alebo jeden z nich sa správa neprimerane a ich spolužitie nevytvára vhodné prostredie pre zdravý rast dieťaťa, je dôvodné, ak sa dieťa zverí do osobnej starostlivosti len jedného z nich a upravia sa rodičovské práva a povinnosti. Základné podmienky pre zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov vyžadujú, aby rodičia boli spôsobilí dieťa vychovávať, aby mali o výchovu dieťaťa záujem, aby bolo zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov v jeho záujme a aby touto úpravou boli lepšie zabezpečené potreby dieťaťa. Samotná skutočnosť, že obaja rodičia majú o osobnú starostlivosť záujem a že sú z hľadiska fyzického, psychického a existujúcich vhodných bytových podmienok obaja spôsobilí sa o dieťa starať, nevedie ešte k opodstatnene k záveru, že striedavá osobná starostlivosť je pre dieťa vhodná, pokiaľ nie je preukázané aj splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok kumulatívne požadovaných právnou úpravou. Pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa nemožno postupovať podľa vopred danej schémy, pričom striedavá osobná starostlivosť nemôže byť paušálne využívaná ako forma „spravodlivého" rozdelenia starostlivosti o maloleté dieťa medzi rodičov. Záujem a potreby konkrétneho dieťaťa súd musí posudzovať v každom prípade zvlášť so snahou o minimalizáciu negatívnych dôsledkov pre dieťa. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na Komentár Výboru OSN pre práva dieťaťa, ktorým interpretoval čl. 3 ods. 1 Dohovoru. 1.4. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že obaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať a o osobnú starostlivosť dieťaťa majú záujem. Obaja rodičia majú k dieťaťu vytvorený pozitívny vzťah, ich záujem o dieťa je skutočný a trvalý a pre dieťa predstavujú primárne vzťahové osoby. Obaja rodičia odvádzajú skvelú rodičovskú prácu a obaja sú dosť dobrými rodičmi. Maloleté dieťa sprevádzajú oddelenými domácnosťami. Vzťah maloletého dieťaťa je k obom rodičom pozitívny. Otec vie bazálne zabezpečiť potrebnú starostlivosť o dieťa, najmä na úrovni inštrumentálnych, funkčných potrieb, vzhľadom na jeho osobnostné predpoklady menej v oblasti emočnej podpory. Matka vie zabezpečiť potrebnú starostlivosť o maloleté dieťa na úrovni inštrumentálnych, funkčných potrieb i v oblasti emočnej podpory. Matka je s maloletým dieťaťom naviazaná emocionálne a empaticky. Aktuálna potreba maloletého dieťaťa je byť viacej časovej dotácie so svojou matkou. Vo svetle vývinovej psychológie i teórie pripútania dieťa aktuálne potrebuje emocionálnu saturáciu viac matkou ako otcom. V správaní matky maloletého dieťaťa je prítomná vnútorná psychická vyrovnanosť, ktorá pre dieťa predstavuje potrebnú emocionálnu stabilitu. Zo strany otca maloletého dieťaťa by mala byť prítomná väčšia empatia k aktuálnemu prežívaniu maloletého dieťaťa, ktorým dáva najavo, že potrebuje väčšiu časovú, resp. emocionálnu dotáciu s matkou. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a najmä s ohľadom na emocionálnu orientáciu dieťaťa, ktoré je k svojej matke citovo pripútané, súd nemal za preukázané, že by zverením maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, nehovoriac o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti otca, boli zaistené potreby dieťaťa lepšie než jeho zverením do osobnej starostlivosti matky. Súd pri svojom rozhodovaní zohľadnil osobnosť dieťaťa a hodnotu danou stálosti výchovného prostredia. Matka vie aktuálne lepšie zabezpečiť citovú výchovu dieťaťa a pre dieťa by jej dlhšia neprítomnosť bola frustrujúca a nevhodná. 1.5. Súd prvej inštancie sa zároveň zaoberal otcom dieťaťa predloženými nálezmi Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR. Súd prvej inštancie poukázal, že striedavá osobná starostlivosť nie je riešením jediným, a ani riešením automatickým. Prioritným meradlom pre zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti nie je ani (mnohokrát subjektívne) prianie jedného z rodičov, ale najlepší záujem dieťaťa. Posúdenie naplnenia tohto meradla prislúcha obecným súdom, ktoré sú povinné posudzovať vec individuálne s prihliadnutím k jej konkrétnym okolnostiam a zvláštnostiam. Striedavá osobná starostlivosť pripadá do úvahy vtedy, pokiaľ obaja rodičia prejavujú o zverenie dieťaťa do ich starostlivosti úprimný a skutočný záujem (subjektívne kritérium) a obaja napĺňajú relevantné objektívne kritériá zhruba v rovnakej miere. V prípade, ak jeden z rodičov napĺňa relevantné kritériá výrazne lepšie, je spravidla v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti tohto rodiča (zároveň s nastavením vhodného styku druhého rodiča s dieťaťom). Vo výnimočných prípadoch môže byť dôvodom k vylúčeniu striedavej osobnej starostlivosti aj nevhodná, či absentujúca komunikácia medzi rodičmi, ale je nevyhnutné pokúsiť sa zistiť príčinu tohto stavu komunikácie a tento stav za pomoci vhodných opatrení napraviť a zlepšiť. Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 216/2018, ktorý sa týkal otázky najlepšieho záujmu dieťaťa. 1.6. Súd prvej inštancie, okrem iného, konštatoval, že zo záverov znaleckého posudku, od ktorých nemal dôvod sa odkloniť, keďže závery v poradenskej psychológii sú postavené najmä na záveroch psychického prežívania detí a vychádzajú najmä z prežívania maloletého dieťaťa, pozorovania jeho správania, opisov správania jeho rodičmi v súlade s vývinovou psychológiou a teóriou vzťahovej väzby a bezpečného pripútania sa, vyplývalo, že zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov sa aktuálne nejaví ako vhodné riešenie úpravy práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu, a to práve vzhľadom na to, že hoci obaja rodičia sú pre maloleté dieťa primárne vzťahové osoby, matka maloletého dieťaťa je pre dieťa primárnou emocionálnou vzťahovou osobou, stará sa o dieťa nepretržite od narodenia a dieťaťu poskytuje nielen potrebnú starostlivosť, bezpečie a istotu, ale aj významnú podporu v oblasti emočnej saturácie. Pre maloleté dieťa je emocionálnym, sociálnym, aj regulačným zdrojom rozvoja osobnosti dieťaťa, ktorá sýti jeho potreby od malička. Tomuto záveru plne zodpovedá aj skutočnosť, že maloleté dieťa vo verbálnych i neverbálnych prejavoch prejavuje voči svojim rodičom, matke aj otcovi, pozitívne prežívanie, avšak počas znaleckého vyšetrenia maloletého dieťaťa zvlášť s matkou a zvlášť s otcom, bola pri znaleckom vyšetrení s otcom na dieťati pozorovaná potreba emocionálnej saturácie prostredníctvom plyšovej hračky, pričom išlo o prenos emocionálnej osoby do symbolu. Súd prihliadol aj na to, že dieťa počas znaleckého vyšetrenia s matkou zvolilo hru, počas ktorej samé objavovalo hračky, teda situáciu nepotrebovalo mať pod kontrolou, zatiaľ, čo pri vyšetrení so svojím otcom, situáciu už dieťa nemalo emocionálne pod kontrolou nevedome a vtedy dieťa zvolilo hru, ktorá má pravidlá, lebo mu dodáva istotu. Znaleckým dokazovaním mal súd za preukázané, že rodičia k maloletému dieťaťu pristupujú vzhľadom na svoje osobnostné charakteristiky odlišne, pričom prejavy správania otca je pre dieťa náročnejšie spracovávať v prežívaní, najmä z pohľadu nepredvídanosti emocionality a prejavov rodiča, resp. skratové reakcie s emocionálnym nábojom. Do role a prejavov otca sa mu premietajú aj osobnostné vlastnosti s prevahou egocentrického zamerania (na vlastnú osobu zamerané vnímanie a potreby a pod.), s rozhodným niekedy až ráznym konaním, ktoré sa vo vzťahu k dieťaťu premietajú najmä do autoritatívnejších foriem výchovného pôsobenia. Pokojné emocionálne prejavy a prístup bol pozorovaný v kontakte vo vzťahu matky k dieťaťu, keďže matka uplatňuje skôr anticipáciu s emocionálnou rezistenciou a sebaovládaním, je vnútorne psychicky vyrovnaná s primeranou situačnou vzrušivosťou, čo jej umožňuje kontrolovanejšie správania a tým väčšiu predvídateľnosť reakcií pre svoje dieťa. V spoločnej domácnosti rodičov sa odlišnosti vo výchovnom pôsobení rodičov väčšinou vzájomne dopĺňajú. Z pohľadu dieťaťa to má možnosť vlastného rozhodnutia, ktorý rodič bude sanovať jeho aktuálne potreby a vyhľadá ho. V rozdelených domácnostiach toto nie je pre dieťa možné, a preto saturáciu niektorých potrieb musí odložiť, resp. dlhodobejšie odkladať. 1.7. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj ďalšiu skutočnosť brániacu zvereniu maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, a to, že vzťah medzi rodičmi je negatívny a vážne narušený, matka maloletého dieťaťa nie je aktuálne emocionálne ešte schopná priamej komunikácie s otcom maloletého dieťaťa (čo sa prejavovalo aj tým, že počas dyadickej konzultácie rodičov u psychológa v rámci prvého výchovného opatrenia mala matka maloletého dieťaťa slzy v očiach a bola uzavretá), ani prejavov dôvery a otvorenosti v otázkach spoločnej výchovy a otec maloletého dieťaťa vníma odchod matky zo spoločnej domácnosti s maloletým dieťaťom za okolnosť, ktorá mu zväčšila vzdialenosť k maloletému dieťaťu a ako reakciu na to žiada zveriť maloleté dieťa do svojej starostlivosti (prípadne striedavej starostlivosti), s tým obmedziť styk dieťaťa s jeho matkou, jeho primárnou emocionálnou osobou. Negatívny vzťah rodičov maloletého dieťaťa je dôsledkom nevyriešeného vážneho vzájomného partnerského konfliktu, čo sa prejavuje aj podávaním vzájomných trestných oznámení, žalôb a spochybňovaním rodičovskej kompetencie matky maloletého dieťaťa zo strany otca maloletého dieťaťa. Obaja rodičia maloletého dieťaťa popisovali spolužitie v spoločnej domácnosti ako nestabilné, konfliktné, sprevádzané búrlivými výbuchmi emócií a následnými hádkami, pričom matka dieťaťa hodnotila toto spolužitie ako neuspokojivé, konanie otca maloletého dieťaťa pociťovala negatívne (popisovala psychické a fyzické násilie zo strany otca dieťaťa, s ktorým sa bála niekomu zdôveriť, keďže sa ho bála) a vyvolávalo u nej stres, a táto záťaž ponechala na jej psychike následky v podobe miernej reakcie na stres. Aj znalec RNDr. U.. Y. M., P.., ktorý vykonal psychologické posúdenie matky maloletého dieťaťa ako poškodenej v trestnej veci zločinu týrania blízkej a zverenej osoby, konštatoval, že u poškodenej sa neprejavujú tendencie ku klamstvu, skresľovaniu prežitých udalostí, konfabulovaniu, prípadne k nadmernej fantázii, ako prevažný spôsob spracovania reality. Obaja rodičia sa snažia byť pred maloletým dieťaťom a pre maloleté dieťa vo vzájomnom vzťahu neutrálni a zameraní hlavne na podporu vlastných pozitívnych vzťahov maloletého dieťaťa. Ich vedomé a nevedomé reakcie vo vzťahu k druhému rodičovi môžu mať vplyv najmä na emocionálne prežívanie maloletého dieťaťa. To sa prejavilo aj počas zisťovania názoru, resp. realizácie pohovoru s maloletým dieťaťom, ktoré sa pred kolíznym opatrovníkom vyjadrilo, že by chcelo byť s rodinou, avšak na otázku, kto by mal tvoriť rodinu, koho má na mysli uviedlo, že zabudlo. Následne dieťa oznámilo, že už chce ísť za matkou, čo mu bolo umožnené a dieťa sa rozbehlo za matkou na chodbu. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že je len veľmi málo pravdepodobné, že by striedavá osobná starostlivosť o maloleté dieťa mohla prispieť k zlepšeniu, ozdraveniu vážne narušeného vzťahu medzi rodičmi. Takýto vzťah medzi rodičmi nedáva ani dostatočnú záruku na to, aby striedavá osobná starostlivosť fungovala uspokojivo. 1.8. Súd prvej inštancie uviedol, že sa pokúsil obnoviť komunikáciu medzi rodičmi maloletej tým, že im aj s maloletou uložil výchovné opatrenie, a to uznesením zo 06. júna 2022, č. k. 21P/52/2022-154, ktoré spočívalo v ich povinnosti podrobiť sa psychologickému poradenstvu v trvaní 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti uznesenia, realizované Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Galanta, referátom poradensko-psychologických služieb, v intenzite po dohode so psychológom, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. júna 2022. Zo záverečnej správy z 26. januára 2023 vyplývalo, že obaja rodičia spolupracovali, avšak uskutočnila sa iba jedna dyadická konzultácia, pričom ostatné prebiehali individuálne. Na dyadickej konzultácii komunikácia medzi rodičmi viazla. Na nej bol v komunikácii aktívnejší otec maloletého dieťaťa, matka dieťaťa bola uzavretá a v očiach mala slzy, odpovedala iba na otázky psychológa. Bolo evidentné, že komunikácia medzi rodičmi sa obmedzila a prebieha iba formou textových správ (SMS), ktoré mali zo strany otca na začiatku výchovného opatrenia veľakrát deštruktívny charakter (návraty do minulosti, vťahovanie príbuzných do sporu a pod.) Rodičia navzájom deklarovali nedôveru, z ktorej pramenili negatívne pocity strachu, zranenia, krivdy. V iných smeroch komunikácia medzi nimi absentuje, čo je nepostačujúce na to, aby boli ciele výchovného opatrenia zhodnotené ako splnené. Podľa psychológa je akákoľvek komunikácia medzi rodičmi do značnej miery podmienená prebiehajúcimi súdnymi konaniami v iných oblastiach. Pre otca maloletého dieťaťa sú kľúčové závery súdnoznaleckého dokazovania, pre matku zase závery z vyšetrovania podaného trestného oznámenia. Maloleté dieťa nebolo do poradenského procesu vôbec zapojené, keďže je vo vývinovom období, kedy je potrebné, aby získalo pocit istoty a bezpečia s postupným uvoľňovaním väzby k matke a „otváraniu sa" svetu. Keďže sa ciele prvého výchovného opatrenia naplniť nepodarilo a komunikácia medzi rodičmi maloletého dieťaťa sa neobnovila, súd uznesením z 15. mája 2023, č. k. 21P/52/2022-565, právoplatným 30. mája 2023, nariadil rodičom a maloletému dieťaťu v poradí druhé výchovné opatrenie, na obdobie 6 mesiacov, ktoré prebiehalo v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. 1.9. Súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné zdôrazniť a upozorniť oboch rodičov na to, že rodičovská vyspelosť, zodpovednosť a empatia vo vzťahu k chápaniu citových potrieb na rovnakej úrovni zaručuje a má viesť k obnoveniu narušených väzieb medzi rodičmi. Záujem nielen maloletého dieťaťa, ktorý by mali obaja rodičia sledovať, by naplnilo akékoľvek usporiadanie roztrieštených vzťahov v rodine uvedomujúc si, že sú to práve rodičia, ktorí nesú zodpovednosť za výchovu a vývoj svojho dieťaťa. Akýkoľvek súd nie je schopný takéto usporiadanie vzťahov zabezpečiť (porovnaj uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 60/04). V predmetnom prípade na jednej strane stojí právo rodiča realizovať svoje rodičovské práva v rozsahu, v akom mu tieto prislúchajú (ktorú skutočnosť súd nijako nepopiera), na druhej strane však stojí záujem maloletého dieťaťa vyrastať v pokojnom a harmonickom prostredí v súlade s jeho najlepším záujmom. 1.10. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2020, sp. zn. 4Cdo/157/2020 týkajúceho sa otázky zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti rodičov. 1.11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Následne, súd prvej inštancie, pri rozhodovaní o výške výživného, vychádzal z veku dieťaťa (4 roky a 3 mesiace) a jeho odôvodnených potrieb, ktoré navštevuje MŠ v U. a jeho zdravotného stavu (je zdravé), a jednak z možností, schopností a majetkových pomerov oboch rodičov. Súd výživné zo strany otca na maloletú určil vo výške 280 eur mesačne, počnúc od 17. marca 2022 (podania návrhu na súd), pričom vychádzal z otcovho priemerného čistého mesačného príjmu dosahovaného u zamestnávateľa vo výške 1.499,90 eura (pričom podľa ustálenej súdnej praxe je možné postihnúť príjem povinnému rodičovi v rozsahu 20% z jeho čistého mesačného príjmu na výživné na maloleté dieťa), ako aj z jeho životnej úrovne, ktorého majetkové a zárobkové možnosti sú nadštandardné, čo mal súd za preukázané tým, že maloletému dieťaťu kupuje oblečenie luxusných značiek a absolvuje s ním dovolenky, či už v Grécku alebo na Maldivách. Sám otec maloletej sa na pojednávaní vyjadril, že dieťa sa má nadštandardne, pričom súd nezistil dôvod, aby tento nadštandard nebol dieťaťu aj naďalej zabezpečovaný. Otec maloletej má iba jednu vyživovaciu povinnosť. Je vlastníkom rodinného domu, ktorého kúpu financoval z prostriedkov z predaja bytu v sume 214.500 eur, ktorý mu darovala jeho matka. Je vlastníkom takmer nového osobného motorového vozidla s rokom výroby 2021. Po vyhodnotení zárobkových pomerov a majetkových pomerov otca a jeho životnej úrovne, súd dospel k záveru, že je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať výživným na maloleté dieťa tak, ako bolo uvedené v III. výroku rozsudku, pričom súd prihliadol aj na pravidelné základné mesačné výdavky maloletej zahŕňajúce poplatok za MŠ a poplatok za stravu v MŠ v sume cca 49,46 eura, stravu doma v sume 100 eur, drogériu v sume 20 eur, oblečenie a obuv v sume 100 eur, výlety (bez cestovného) v sume cca 50 eur. Vyživovacia povinnosť na maloletú pritom prináleží obom rodičom, t. j. nielen tomu rodičovi, ktorý dieťa nemá vo svojej osobnej starostlivosti, v tomto prípade je to otec, u matky je však táto povinnosť v prevažnej miere vykompenzovaná práve osobnou starostlivosťou, ktorú maloletej poskytuje. Po zvážení všetkých vyššie uvedených skutočností, súd dospel k záveru, že výživné vo výške 280 eur na dieťa, na platenie ktorého zaviazal otca, je adekvátne a malo by postačovať na vykrytie všetkých základných, pravidelných i nadštandardných potrieb dieťaťa, zodpovedajúc tomu, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, v tomto prípade výživou povinného rodiča. Súd mal za to, že ustálená výška výživného zodpovedá aj kritériám zákona o rodine. Súd prvej inštancie zároveň uložil otcovi povinnosť zaplatiť zročné výživné vo výške 2.495,45 eura za obdobie od 17. marca 2022 (začatia konania) do 31. augusta 2023. 1.12. Súd prvej inštancie v súvislosti s úpravou styku otca s maloletou konštatoval, že kontakt rodičov s ich maloletým dieťaťom je takým významným činiteľom ovplyvňujúcim zdravý vývoj dieťaťa, ktorý sa zákonodarca rozhodol riešiť právnou úpravou styku rodičov s ich maloletými deťmi, považuje ho za neoddeliteľnú súčasť rodičovských práv a práv dieťaťa upravených v Zákone o rodine. Zákon zasahuje do úpravy styku rodičov s dieťaťom len v špecifických, neštandardných situáciách, a to najmä v prípadoch, keď rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, ide najmä o prípad rozvodu manželov s maloletými deťmi. Právna úprava v § 25 ods. 1 Zákona o rodine pripúšťa, že rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom, zákon tak preferuje dohodu rodičov o úprave styku s maloletým dieťaťom. Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 26/05. Súd prvej inštancie upravil styk otca s maloletou v rozsahu uvedenom vo výroku V. rozsudku, teda počas týždňa, párnych víkendov, letných prázdnin a vianočných sviatkov, keď mal za to, že takouto úpravou styku bude mať maloleté dieťa aktuálne primerané možnosti tráviť čas so svojím otcom, s ktorým má vytvorený blízky vzťah, ktorého ľúbi, teší sa z jeho prítomnosti a je mu u otca dobre, a ktorý na dieťa bude môcť vplývať svojím výchovným pôsobením aspoň v takejto miere. Súd mal za to, že úprava styku v takomto rozsahu je primeraná aj k veku a režimu maloletého dieťaťa, ktoré navštevuje predškolské zariadenie. Je teda nevyhnutné, aby dieťa malo zabezpečený pravidelný styk so svojím otcom, ktorý je schopný zabezpečiť riadnu starostlivosť o maloleté dieťa, za súčasného rešpektovania najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa. Niet pochýb o tom, že otec má o maloletú záujem, má k nej vytvorený vrúcny citový vzťah a s maloletou sa stretával v rozsahu upravenom v neodkladných opatreniach. V domácnosti otca sú vytvorené vynikajúce podmienky na zabezpečenie starostlivosti o maloletú. Pre dieťa je dôležité, aby malo príležitosť rozvíjať a prehlbovať svoj vzťah ku každému z rodičov, teda nielen k svojej matke, ktorá bude zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, ale aj k svojmu otcovi, ktorý je pre dieťa blízkou vzťahovou osobou. 1.13. Súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté otcom maloletej, a to výsluchom svedkov, najmä spoločných známych, rodičov, susedov, nariadením znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, výsluchom kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Senec, U.. P.j a výsluchom maloletej, keď dospel k záveru, že nemohli byť relevantným podkladom pre iné rozhodnutie súdu. Všetky dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu veci súd vykonal. V prípade výsluchu svedkov susedov, rodičov a spoločných známych, neboli navrhnuté konkrétne osoby. V spise sú založené dve správy U.. P. B., ktorá sa zúčastnila styku otca s maloletou a ktorá popísala detailne jeho priebeh (č. l. 110) a druhá (č. l. 526), v ktorej bolo konštatované, že maloletá má u otca vytvorené veľmi dobré podmienky na zabezpečovanie rovnomerného, priaznivého psychického a fyzického vývoja, má s otcom vybudovaný blízky vzťah a obaja rodičia sa maloletému dieťaťu plne venujú a venujú mu všetku svoju pozornosť, pričom tieto správy súdu postačovali na rozhodnutie v prejednávanej veci bez potreby ďalšieho výsluchu danej kolíznej opatrovníčky. Súd sa nestotožnil so žiadosťou otca na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom, nakoľko predložený znalecký posudok č. 01/2023 z 05. marca 2023, vypracovaný znalkyňou P.. R. M., P.. je dostatočným dôkazom, na ktorý súd pri svojom rozhodovaní prihliadol, keďže jeho odbornosť a pravdivosť nemožno spochybňovať. Súd skonštatoval, že znalkyňa prehľadným a logickým zdôvodnením vyložila svoje odborné závery a podklady, pri ktorých pri zodpovedaní jej zadanej odbornej otázky postupovala. Skutočnosť, že účastník konania nie je spokojný so závermi prezentovanými v znaleckom posudku, nakoľko nekorešpondujú s jeho očakávaniami, nie sú dôvodom pre nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania. Výsluch maloletého dieťaťa, resp. zisťovanie jeho názoru, bol v prejednávanej veci vykonaný prostredníctvom kolízneho opatrovníka a súd nevzhliadol dôvod jeho opätovného výsluchu, resp. zisťovania jeho názoru. Súd musí vždy s ohľadom na okolnosti prípadu dbať predovšetkým na to, aby jeho postupom pri zisťovaní názoru dieťaťa nedošlo k zbytočnému stresu a psychickej záťaži dieťaťa, osobitne to platí u detí predškolského veku. Zákon ponecháva v tomto smere sudcom procesný priestor pri zisťovaní názoru dieťaťa, ktorý môže dieťa vypočuť sám, alebo získava informácie o názore dieťaťa sprostredkovane, na základe interpretácie treťou osobou, najčastejšie orgánom sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kurately, príp. znalcom a podobne. 1.14. Súd prvej inštancie s poukazom na § 363 zákona č. 161/2015 Z. z Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP") zrušil uznesenia tunajšieho súdu o nariadených neodkladných opatreniach. 1.15. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol o vrátení nespotrebovanej časti preddavku na znalecké dokazovanie obom rodičom. 1.16. V prejednávanej veci otec nepreukázal hrozbu nebezpečenstva ťažko nahraditeľnej (značnej) ujmy vo vzťahu k záujmom maloletého dieťaťa, preto súd návrh otca na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti rozsudku zamietol. 1.17. O trovách konania súdu prvej inštancie rozhodol v zmysle § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie otca maloletej rozsudkom z 28. augusta 2024 sp. zn. 14CoP/25/2024 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil (§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP) a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. Odvolací súd uviedol, že dovolateľ podal odvolanie v časti rozhodnutia o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, úprave vyživovacej povinnosti k maloletej a úprave styku s maloletou. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil vecne správne a v súlade s jej logickým významom a svoje rozhodnutie jasne, zrozumiteľne, dostatočne obsiahlo a presvedčivo zdôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými okolnosťami prípadu majúcimi pre jeho rozhodnutie význam. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. 2.2. Odvolací súd vysporiadajúc sa s jednotlivými odvolacími námietkami otca uviedol, že odvolateľ nenamietal použitie konkrétneho na vec sa nevzťahujúceho právneho predpisu, keď taktiež nekonkretizoval nesprávnosť aplikácie predpisov, podľa ktorých súd postupoval a vec posudzoval. Odvolací súd mal za to, že daná námietka spočíva v subjektívnom názore odvolateľa, že skutkové okolnosti prípadu odôvodňujú zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, s čím sa ale odvolací súd nestotožnil. 2.3. Odvolací súd v súvislosti s námietkou odvolateľa, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so skutočnosťou nedôvodného podania oznámenia matky pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby otcom, nevzhliadol logickú súvislosť nepotvrdenia dôvodnosti trestného oznámenia s predmetom konania v danej veci. Odvolací súd dodal, že prípadná nesprávnosť úsudku matky o tom, že by správanie otca voči nej mohlo napĺňať znaky uvádzaného trestného činu, nenaznačuje nedostatku kompetencie matky na zabezpečovanie osobnej starostlivosti o maloletú, ani záujem maloletej na striedavej starostlivosti oboch rodičov. Súd prvej inštancie o forme starostlivosti o maloletú nerozhodol z dôvodu, že by sa domnieval o sklone otca k tyranizovaniu blízkych osôb, ani preto, že by podanie oznámenia na otca považoval za úkon zvýhodňujúci matku, pričom v jej konaní nemohol vidieť ani otcom (v súvislosti s ustanovením § 25 ods. 4 Zákona o rodine) uvádzaný zámer bezdôvodne otcovi styk s maloletou znemožňovať. Odvolací súd poukázal, že z okolností prípadu je naopak zrejmé, že matka doterajšie úpravy styku otca s maloletou rešpektovala, ako aj, že k porušeniu súdom nastavených pravidiel došlo práve otcom, po tom, čo s maloletou absolvoval v rozsahu úpravy styku dovolenku a maloletú nevrátil do starostlivosti matky. 2.4. V súvislosti s námietkami otca voči výsledkom znaleckého dokazovania odvolací súd poukázal na doplňujúci výsluch znalca na pojednávaní, na stanovisko súdu prvej inštancie uvedené k výhradám otca (bod 29. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) a na záver odvolacieho súdu prijatý v uznesení z 09. mája 2024 sp. zn. 14CoPno/9/2024, v zmysle ktorého odporúčanie zverenia maloletej do starostlivosti niektorého z rodičov na otázku súdu, nie je riešením právnej otázky neprislúchajúcej znalcovi. Odvolací súd ďalej k námietkam otca uviedol, že znalec M. - klinický psychológ dospelých (v posudku vypracovanom pre potreby orgánov činných v trestnom konaní) v osobnosti matky nekonštatoval žiadne negatíva ovplyvňujúce jej spôsobilosť poskytovať starostlivosť maloletej. Odvolací súd poukázal, že súd prvej inštancie sa k nemu výstižne vyjadril v bode 30 odôvodnenia jeho rozsudku. Taktiež k otcom predloženej úvahe klinickej psychologičky sa odvolací súd vyjadril už v uznesení z 31. júla 2024 sp. zn. 14CoP/40/2024. Odvolací súd ďalej v súvislosti s otcovými námietkami týkajúcimi sa znaleckého dokazovania dospel k záveru, že v rozhodnutí o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ktorého podkladom je kvalifikovaný znalecký posudok, nemožno vidieť ani odvolateľom namietaný odklon od zaužívanej súdnej praxe. 2.5. Odvolací súd mal za to, že správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie opodstatňuje aj vývoj situácie medzi rodičmi a maloletou, ktorý nastal po rozhodnutí súdu prvej inštancie, keď otec maloletú po absolvovaní letnej dovolenky v júli tohto roku neodovzdal matke podľa pravidiel úpravy styku s odvolaním sa na maloletou prejavený záujem zotrvať naďalej v jeho starostlivosti. Odvolací súd dodal, že nedospel k žiadnemu dôvodu o zmene názoru na správanie otca, ktoré pri rozhodovaní o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia dočasným zverením maloletej do jej osobnej starostlivosti, označil za zlyhávanie otca v jeho úlohe pôsobiť na maloletú tak, aby nemohlo dôjsť k jej negatívnemu nastaveniu voči matke, aby nemala dôvod zdráhať sa návratu do starostlivosti matky, a súčasne za prenášanie zodpovednosti na maloletú vo veku 5 rokov, ktorá nemôže chápať svoj objektívny záujem, poznanie ktorého je ovplyvnené vekom, mentálnou a fyzickou vyspelosťou, ale aj prostredím, v ktorom sa momentálne nachádza a osobami, ktoré na ňu pôsobia. 2.6. Odvolací súd uviedol, že nenašiel v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky nedostatky odôvodňujúce zmenu rozhodnutia, či jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazov. Odvolací súd poukázal, že, nevykonanie navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež dostatočne zdôvodnil. 2.7. Odvolací súd dospel k záveru, že námietky odvolateľa ohľadom úpravy styku otca s maloletou, nie sú schopné spochybniť ani správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o úprave styku. Odvolací súd mal za to, že daná úprava poskytuje otcovi dostatok priestoru pre rozvíjanie vzťahu s maloletou a zúčastňovanie sa na jej výchove a starostlivosti o ňu. 2.8. Odvolací súd zároveň považoval za správne rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výživného, keď stanovenie výšky výživného zodpovedalo zákonným kritériám vyplývajúcim z ustanovení § 62 a § 75 Zákona o rodine, ako aj okolnostiam prípadu, a pomerom účastníkov vyplývajúcim z obsahu spisu. Odvolací súd doplnil, že otec opomína skutočnosť, že vyživovacia povinnosť matky v jej finančnej forme je vzhľadom na vek dieťaťa prakticky v celom rozsahu konzumovaná osobnou starostlivosťou matky zabezpečujúcou maloletej starostlivosť o bývanie, výživu, výchovu, ošatenie, hygienu, zdravie a ďalšie oblasti vyžadujúce faktické úkony dospelej osoby. 2.9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 CMP. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie otec maloletej (ďalej aj „dovolateľ, alebo „otec"), pričom prípustnosť dovolania vyvodzoval v zmysle § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.