← Slovensko

o 755,33 eur s prísl.

Najvyšší súd 5 Obdo 18/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: P.F., s. r. o., G.B., IČO: X., zastúpeného advokátom Mgr. M.V., M.B. proti ţalovanému: M.B., P.B., IČO: X., o zaplatenie 755,33 eur s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24Cb/102/2010, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2011, č. k. 1Cob/220/2011-183, takto r o z h o d o l: Dovolanie ţalobcu o d m i e t a. Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e: Okresný súd Bratislava III rozsudkom z
  2. marca 2011, č. k. 24Cb/102/2010-146 návrh zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy konania v sume 351,13 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca sa domáhal voči ţalovanému zaplatenia sumy 755,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z dlţnej sumy od
  3. mája 2009 do zaplatenia titulom náhrady škody. Dňa
  4. apríla 2003 uzavrel ţalobca so ţalovaným zmluvu o obchodnom zastúpení, na základe ktorej sa ţalovaný ako obchodný zástupca zaviazal konať v mene ţalobcu ako zastúpeného a za podmienok určených ţalobcom uzatvárať zmluvy o úvere s tretími osobami. Dňa
  5. októbra 2004 ţalovaný uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo výške 23 985 Sk na meno M.K.. Túto zmluvu však podpísala jej nevesta A.K., ktorej úver ţalovaný aj vyplatil. Podľa bodu 7.2 zmluvy o obchodnom zastúpení sa ţalovaný zaviazal uzatvárať zmluvy o spotrebiteľskom úvere výlučne podľa 5 Obdo 18/2012 2 podmienok Príručky pre zástupcu. Podľa tejto príručky je vţdy potrebné vyplniť riadne a úplne všetky poţadované údaje, a to v prítomnosti zákazníka. Keďţe zmluvu podpísala a peniaze prevzala iná osoba, ako bola uvedená v zmluve, ţalovaný konal v rozpore so zmluvou o obchodnom zastúpení, ako aj v rozpore s Príručkou obchodného zástupcu. Ţalobca si svoj nárok voči ţalovanému uplatnil titulom náhrady škody. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 652 ods. 1, 654 ods. 1 a 2, 655 ods. 1, 658 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, ust. § 373 a § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu prvého stupňa predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je porušenie zmluvnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a škody. Ţalobca mohol byť v konaní úspešný iba v prípade, ak by preukázal splnenie všetkých troch predpokladov. Súd dospel k záveru, ţe ţalovaný síce porušil svoju zmluvnú povinnosť, ţalobcovi však nevznikla ţiadna škoda. Ak by ţalobcovi škoda vznikla, tak neexistuje príčinná súvislosť. Nie sú splnené teda dva z troch nevyhnutných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, navyše súd mal za preukázané, ţe ţalobca nevykonal potrebné opatrenia na zmiernenie alebo odvrátenie škody. Súd mal za preukázanú skutočnosť, ţe súčasťou zmluvy o obchodnom zastúpení bola aj príručka pre zástupcu a ţalovaný jej obsah poznal. V Príručke pre zástupcu síce nie je výslovne zakázané uzavrieť zmluvu o úvere a úver aj poskytnúť na základe splnomocnenia, sú tu však uvedené viaceré ustanovenia, z ktorých sa dá vyvodiť, ţe úver sa splnomocnenému zástupcovi poskytnúť nesmie, predovšetkým je v príručke uvedené, ţe zmluvu treba vyplňovať v prítomnosti zákazníka a je v nej aj inštrukcia, ţe osoba uvedená v záhlaví zmluvy ako zákazník musí byť totoţná s osobou, ktorá zmluvu poskytuje. Z toho moţno usudzovať, ţe zastúpenie je neprípustné. Podľa príručky mal obchodný zástupca pred uzatvorením zmluvy brať do úvahy aj správanie sa zákazníka, t. j. či sa správa vyhýbavo, či bolo ťaţké dohovoriť si s ním schôdzku. Obchodný zástupca mal konať priamo so zákazníkom, nie s jeho zástupcom. Významné pre posúdenie sporu však bolo, ţe ţalobcovi nevznikla ţiadna škoda, keďţe stále má pohľadávku voči A. alebo M.K.. Od vymáhania svojej pohľadávky ţalobca upustil z dôvodov, ktoré sa podľa súdu nedajú akceptovať. Skutočnosť, ţe M.K. podala trestné oznámenie, s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu, nie sú dôvodom na to, aby sa ţalobca nedomáhal plnenia zo zmluvy, ktorú v jeho mene uzavrel ţalovaný, prípadne aby sa nedomáhal vrátenia plnenia poskytnutého A.K.. Ţalobca nepodal relevantné vysvetlenie, prečo po podaní trestného oznámenia svoju pohľadávku uţ nevymáhal a od jej vymáhania 5 Obdo 18/2012 3 nakoniec upustil. V tejto súvislosti súd poukázal na to, ţe ţalobca sa voči ţalovanému domáhal zaplatenia celého nesplateného úveru aj s poplatkom (úrokom). Náhrady škody, ktorá by mohla spočívať napr. vo zvýšených nákladoch, ktoré by mu vznikli s vymáhaním pohľadávky nielen voči M.K., ale aj voči A.K., t. j. voči obom moţným dlţníkom sa ţalobca nedomáhal, ani ju nepreukázal. Ţalobca sa domáhal takého nároku, akoby ţalovaný ručil za splatenie úveru. Ţalovaný sa však nikdy nezaručil za splnenie záväzkov zo spornej zmluvy. Aj v prípade, ţe by ţalobcovi skutočne vznikla škoda, tak tu neexistuje príčinná súvislosť. Existencia príčinnej súvislosti musí byť preukázaná, nemoţno ju len predpokladať. Skutočnosť, ţe ţalovaný s M.K. nerokoval osobne a zrejme s ňou telefonoval a ţe zmluvu podpísala iná osoba, neţ je uvedená v záhlaví, nie je hlavnou príčinou toho, ţe ţalobcovi nebol úver splatený. Ţiadne z ustanovení zmluvy o obchodnom zastúpení, ani Príručky obchodného zástupcu, nevylučovalo M.K. ako vhodného zákazníka a navyše pracovník ţalobcu úver tejto osobe pred jeho poskytnutím aj schválil. Sám ţalobca pred vyšetrovateľom potvrdil, ţe po ukončení zmluvy so ţalovaným bol vykonaný audit jeho zákazníkov, pričom ţalobca nezistil ţiadne pochybenie vo vedení agendy poskytnutých pôţičiek, ktoré ţalovaný uzatváral s klientmi. Podľa súdu ţalovaný pri uzatváraní zmluvy postupoval v dobrej viere, ţe koná podľa zmluvy a v súlade so záujmami ţalobcu získať pre neho čo najviac klientov. Naopak, úplne nedôveryhodné boli výpovede M. a A.K.. Pri konaní týchto osôb moţno mať váţne pochybnosti o ich dobromyseľnosti. Samotná M.K. potvrdila, ţe v septembri 2004 vystavila pre svoju nevestu plnú moc na právne úkony, čo svedčí o tom, ţe vedela, resp. minimálne bola uzrozumená s tým, ţe zmluvu uzavrela a úver v hotovosti prevzala jej nevesta. Hoci bola A.K. nakoniec zbavená obvinenia a trestné konanie bolo prerušené, táto okolnosť v ţiadnom prípade nemohla viesť navrhovateľa k tomu, aby upustil od vymáhania svojej pohľadávky. Ţalobca je povinný sa starať o svoje pohľadávky a vymáhať ich od dlţníkov tak, aby nedošlo k ich premlčaniu. V konečnom dôsledku by tak ţalovaný nebol povinný nahradiť ţalobcovi škodu, s odvolaním sa na ust. § 384 ods. 1 Obch. zák., lebo ţalobca neurobil vôbec nič na zmiernenie alebo odvrátenie škody, ktorá mu hrozí. V záujme úplného prejednania veci súd poukázal na skutočnosť, ţe faktické úročenie poskytnutého úveru (to znamená súhrnný poplatok vo výške 8 985 Sk) prevyšuje 200% p. a., čo je v zrejmom rozpore s poctivým obchodným stykom, resp. s dobrými mravmi a ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa. Domáhanie sa takého nároku, či uţ voči ţalovanému titulom náhrady škody alebo voči obom dlţníčkam je preto vylúčené. 5 Obdo 18/2012 4 O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a úspešnému ţalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 351,13 eur. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie ţalobca. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  6. novembra 2011 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z
  7. marca 2011, č. k. 24Cb 102/2010-
  8. Súčasne uloţil ţalobcovi povinnosť zaplatiť ţalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 58,86 eur. Krajský súd Bratislava v rozhodnutí uviedol, ţe po oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi odvolania, ako i vyjadrením ţalovaného dospel k záveru, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto ho v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. Odvolací súd sa odvolal na správne a vyčerpávajúce dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Ďalej uviedol, ţe predmetom sporu je náhrada škody podľa ust. § 373 a nasl. Obch. zák. Škoda podľa Obch. zák. je kreovaná na princípe objektívnej zodpovednosti, preto pre jej naplnenie je potrebné kumulatívne splnenie všetkých jej predpokladov, a to vznik škody, porušenie povinnosti, ako i príčinná súvislosť. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ţe nedošlo k splneniu všetkých týchto predpokladov, predovšetkým nebolo preukázané, ţe vôbec došlo ku škode a v akej výške. Ţalobca pohľadávku z poskytnutého úveru voči M.K. postúpil v súlade s ust. § 524 Obč. zák. tretej osobe na vymáhanie a nemôţe sa domáhať tejto čiastky z iného právneho titulu voči ţalovanému. Odvolací súd tieţ konštatoval, ţe je dubiózne, či zo strany ţalovaného došlo k porušeniu zmluvy alebo zákonnej povinnosti. Odvolací súd je toho názoru, ţe ţiadne ustanovenie zmluvy o obchodnom zastúpení a ani Príručka pre zástupcu nevylučujú moţnosť zastúpenia na základe splnomocnenia pri uzatváraní zmluvy. Skutočnosť, ţe splnomocnenie existovalo pri uzatváraní zmluvy, nepoprel ani samotný ţalobca. Nepoprel ani, ţe ţalovaný pred uzatváraním predmetnej zmluvy telefonicky kontaktoval zamestnanca ţalobcu a tento mu takýto postup odobril. V neposlednom rade nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Odvolací súd sa taktieţ zhoduje s názorom súdu prvého stupňa, ţe ţalobca neurobil nič na odvrátenie škody a nedomáhal sa svojho nároku voči A. či M.K.. 5 Obdo 18/2012 5 O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca podaním z
  9. februára
  10. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave v zmysle ust. § 243b ods. 2 O. s. p. v spojení s ods. 4 O. s. p. zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov dovolacieho konania, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za dovolanie a trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej sluţby vo výške 70,90 eur. Dôvodom podania dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava je skutočnosť, ţe odvolací súd v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom neumoţnil ţalobcovi vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia, ktoré nebolo pouţité v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, čím odňal ţalobcovi ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a zároveň aj zaťaţil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 písm. b/ O. s. p.). Ţalobca je toho názoru, ţe odvolací súd sa náleţite nezaoberal tvrdeniami ţalobcu uvedenými v odvolaní, vychádzal zo skutočností, ktoré v ţiadnom prípade nevyplývajú z obsahu spisu a zaloţil svoje rozhodnutie na inom právnom názore, odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, bez poskytnutia moţnosti ţalobcovi vyjadriť sa k názoru odvolacieho súdu (najmä aplikácii ust. zákona, ktoré nebolo predmetom rozhodnutia prvostupňového súdu), v dôsledku čoho odvolací súd odňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Ţalobca poukázal na to, ţe odvolací súd bez existencie relevantného listinného dôkazu dospel k záveru, ţe ţalobca previedol svoju pohľadávku z úveru na tretiu osobu podľa ust. § 524 Obč. zák., a teda sa nemôţe domáhať svojej pohľadávky ani z iného titulu voči ţalovanému. Odvolací súd týmto názorom naznačil, ţe ţalobca nie je aktívne vecne legitimovaný. Na to, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, musí existovať písomná zmluva. Ţiadna takáto zmluva sa v súdnom spise nenachádza, keďţe ţiadna neexistuje. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom právneho zástupcu ţalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, uvedeného vo vyjadrení k odvolaniu, avšak urobil tak bez toho, aby si zadováţil relevantné listinné dôkazy. Navyše ţalobca je toho názoru, ţe aj keby ţalobca postúpil pohľadávku z úveru voči M.K., tak by táto skutočnosť nijakým spôsobom nemala dopad na moţnosť domáhať sa nároku voči ţalovanému titulom náhrady škody. Ţalobca je toho názoru, ţe ak mal odvolací súd pochybnosti o takto závaţnej a pre 5 Obdo 18/2012 6 rozhodnutie vo veci podstatnej skutočnosti, mal ţalobcu vyzvať, aby sa k prevodu pohľadávky, ako aj k zamýšľanej aplikácii ust. § 524 Obč. zák. vyjadril. Povinnosť súdu vyzvať účastníka konania na vyjadrenie sa k relevantným skutočnostiam vyplýva aj z ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Ţalobca v dovolaní tieţ uviedol, ţe ak by ţalovaný informoval ţalobcu o tom, ţe zmluva o spotrebiteľskom úvere sa podpisuje v neprítomnosti zákazníka, nikdy by ţalovanému poskytnutie úveru za takýchto okolností odsúhlasené nebolo, nakoľko takýto postup odporuje pokynom ţalobcu, uvedených v pokynoch pre obchodného zástupcu. Závery odvolacieho súdu o odobrení postupu ţalovaného pri poskytnutí úveru M.K. ţalobca povaţuje za nezodpovedajúce skutočnému stavu veci. Postup odvolacieho súdu je dôkazom toho, ţe sa odvolací súd náleţite nezaoberal vyjadreniami ţalobcu a zaloţil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré nemajú oporu v listinných dôkazoch uţ zaloţených v súdnom spise, pričom odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu ako vecne správne z úplne iných dôvodov, ako boli prezentované súdom prvého stupňa, bez toho, aby ţalobcovi umoţnil vyjadriť sa k týmto skutočnostiam. Rovnako odlišný názor zaujal odvolací súd aj v súvislosti s otázkou porušenia povinnosti ţalovaného pri uzatvorení zmluvy o úvere, keď prvostupňový súd uzavrel, ţe v Príručke pre zástupcu sú uvedené viaceré ustanovenia, z ktorých sa dá vyvodiť, ţe úver sa splnomocnenému zástupcovi poskytnúť nesmie a ţe obchodný zástupca mal konať priamo so zákazníkom, nie s jeho zástupcom, zatiaľ čo odvolací súd skonštatoval, ţe ţiadne ustanovenia zmluvy o obchodnom zastúpení ani Príručka obchodného zástupcu nevylučuje moţnosť zastúpenia na základe splnomocnenia pri uzatváraní zmluvy. Ţalobca sa nestotoţňuje ani s názorom súdu prvého stupňa ohľadom neexistencie vzniku škody, nakoľko má ţalobca stále pohľadávku voči M.K., resp. A.K.. Ţalobca v priebehu konania uviedol, z akého dôvodu nepokračoval vo vymáhaní pohľadávky voči M.K., resp. prečo neexistuje dôvod pre uplatnenie nároku voči M.K. či A.K.. Podľa názoru ţalobcu odvolací súd nielenţe zaloţil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré nemajú oporu v listinných dôkazoch, zaloţených v súdnom spise, ale súčasne postupoval v rozpore so zákonom, keď nedal ţalobcovi priestor na vyjadrenie sa k relevantným skutočnostiam, rozhodujúcich pre rozhodnutie vo veci, čím účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu nevyjadril. 5 Obdo 18/2012 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či dovolanie ţalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku, ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  11. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký jeho potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. 5 Obdo 18/2012 8 Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd SR k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. procesne prípustné. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ust. § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písm. a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. /i keby k nim v konaní došlo, aj prípadne mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/, ale ani samotné nesprávne právne posúdenie veci, opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. 5 Obdo 18/2012 9 Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom /§ 237 písm. f/ O. s. p./ sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva /v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv - viď napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom - § 41 O. s. p., vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.), právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 O. s. p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)/. Dovolací súd v danom prípade z obsahu spisu nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou znemoţňujúcou ţalovanému realizáciu jeho procesných práv. Dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal, ţe v rozpore s ust. O. s. p. neumoţnil ţalobcovi vyjadriť sa k aplikácii ust., ktoré nebolo pouţité v priebehu konania pred súdom prvého stupňa (§ 524 Obč. zák.), potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iných dôvodov, bez toho, aby vytvoril ţalobcovi procesnú moţnosť vyjadriť sa k tomuto odlišnému právnemu názoru a odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré nemajú oporu v listinných dôkazoch, čím účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom. Dovolací súd je toho názoru, ţe odvolací súd neporušil ust. § 213 ods. 2 O. s. p., z ktorého vyplýva, ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. V danom prípade nárok ţalobcu, ktorý je predmetom konania, nebol zo strany odvolacieho súdu posúdený podľa iného ustanovenia právneho predpisu, ako ho posúdil súd 5 Obdo 18/2012 10 prvého stupňa, resp. podľa toho istého právneho predpisu ako ho posúdil súd prvého stupňa, ale podľa iného ustanovenia /iného paragrafu alebo iného jeho odseku/. Oba súdy posúdili nárok ţalobcu v súlade s ust. § 373 Obch. zák. titulom náhrady škody, pričom oba súdy zhodne skonštatovali, ţe neboli preukázané všetky predpoklady pre priznanie nároku ţalobcu na náhradu škody, a to súčasne neboli splnené predpoklady: porušenie povinnosti ţalovaného zo zmluvy o obchodnom zastúpení a Príručky obchodného zástupcu, existencia škody (vznik samotnej škody ani výška škody v rozsahu tak, ako ju poţadoval ţalobca) a príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vzniknutou škodou. Je potrebné uviesť, ţe odvolací súd prejednával odvolanie ţalobcu a v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p. bol odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ţalobcu. Ţalobca v odvolaní ako odvolací dôvod uviedol, ţe súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil (odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p.). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, ţe by zistil, ţe na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ţe by nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazné prostriedky, pričom by došlo k porušeniu niektorého z ust. § 132 aţ 135 O. s. p. Ţalobca v odvolaní nenamietal napriek tomu, ţe uvádzal, ţe zo strany prvostupňového súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ţe súd prvého stupňa neaplikoval príslušnú právnu normu alebo ţe aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Ţalobca neuviedol, ktorú právnu normu mal súd správne aplikovať na zistený skutkový stav. Odvolací súd nezistil, ţe by bol teda daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., a teda ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, pričom pod vecnou správnosťou treba rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu príslušnej hmotno-právnej normy na zistený skutkový stav a súčasne aj vydanie rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so správnymi a vyčerpávajúcimi dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. 5 Obdo 18/2012 11 Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ešte, ţe ţalobca pohľadávku z poskytnutého úveru postúpil v súlade s ust. § 524 Obč. zák. tretej osobe na vymáhanie a ţe ţalobca neurobil nič na odvrátenie škody a nedomáhal sa svojho nároku voči A. či M.K.. Nie je správny názor dovolateľa, ţe mu nebol daný priestor na vyjadrenie sa k skutočnosti, ţe previedol svoju pohľadávku z úveru na tretiu osobu a ţe sa nemohol vyjadriť k aplikácii ust. § 524 Obč. zák. Zo zápisnice o pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III z
  12. februára 2001 vyplýva, ţe právny zástupca ţalovaného namietal, ţe chýba aktívna legitimácia ţalobcu, keďţe tak z vyjadrení ţalobcu, aj z vyšetrovacieho spisu vyplýva, ţe pohľadávka bola postúpená na tretiu osobu. Právny zástupca ţalobcu na tomto pojednávaní uviedol, ţe vo svojom vyjadrení zo dňa
  13. januára 2011 odpovedal na otázku súdu, ako postupoval pri vymáhaní pohľadávky, preto došlo k postúpeniu pohľadávky na inkasnú spoločnosť. Toto vymáhanie bolo neskôr pozastavené vzhľadom na trestné oznámenie M.K.. V podaní ţalobcu, ktoré bolo doručené súdu
  14. februára 2011, ţalobca uviedol, ţe v súvislosti s tvrdeniami ţalovaného o absencii aktívnej vecnej legitimácie ţalobcu v konaní zdôrazňuje, ţe ţalobca si v súdnom konaní neuplatňuje nárok na zaplatenie dlţnej sumy voči M.K., ale nárok na zaplatenie sumy 755,33 eur voči ţalovanému titulom náhrady škody, pričom je nespochybniteľné, ţe ide o dva samostatné úplne odlišné nároky. Z uvedeného teda vyplýva, ţe odvolací súd nepotvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu, vychádzajúceho zo skutočností, ktoré neboli účastníkmi tvrdené a súd prvého stupňa sa nimi nezaoberal, prípadne ţe odvolací súd neumoţnil k tvrdeniam účastníkov predloţiť dôkazy a nedošlo ani k porušeniu ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Dovolací súd je teda toho názoru, ţe postupom odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu moţnosti odvolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolací súd ešte poznamenáva, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov; jeho rozhodnutie síce môţe byť z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo o sebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe súd pri rozhodovaní vychádzal z nesprávnych, resp. neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej vade (neţ v § 237 O. s. p. vymenovanej procesnej vady, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci); takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím 5 Obdo 18/2012 12 dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak len v procesne prípustnom dovolaní (čo však nie je prejednávaný prípad), sama osebe by nezakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku procesne neprípustné, so zreteľom na to jeho mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.). P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  15. mája 2012 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.