40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ktorá je striktne viazaná na osobu a neprechádza na dedičov. Súčasne rozhodol, že vzhľadom na stratu procesnej subjektivity nebolo možné spravodlivo priznať trovy
zásady úspechu ani
procesného zavinenia, a preto ich žiadnej strane nepriznal. Následne sa sústredil na nároky žalobcov 1/ a 3/ a poukázal na to, že náhla smrť ich matky spôsobená protiprávnym konaním žalovanej 1/ predstavuje kvalifikovaný zásah do práva na súkromie a rodinný život. Pri takom zásahu už nie je možná negatórna ani reštitučná ochrana, a preto prichádza do úvahy primerané zadosťučinenie v peniazoch
2 a 3 OZ, ktorého výšku treba určiť so zreteľom na závažnosť ujmy a na všetky okolnosti prípadu. Súd konštatoval, že žalobcovia sú dospelé deti, so zosnulou nežili v spoločnej domácnosti a neboli na ňu ekonomicky odkázaní, udržiavali s ňou však pravidelný a blízky kontakt a smrť matky prežívali ako intenzívnu citovú stratu. Trestné odsúdenie žalovanej 1/ nepovažoval za okolnosť, ktorá by mohla nahradiť civilnoprávnu satisfakciu a súčasne priznanie len symbolicky nízkej sumy by neplnilo kompenzačnú funkciu a mohlo by viesť k sekundárnej viktimizácii pozostalých. Pri úvahe o primeranosti vzal do úvahy aj majetkové a príjmové možnosti žalovanej 1/ tak, aby náhrada nemala likvidačné účinky. Jej tvrdenie, že je schopná uhradiť spolu len päťtisíc eur vyhodnotil ako účelové, keďže už od právoplatnosti trestnej veci v septembri 2016 mala pri obvyklej opatrnosti počítať s povinnosťou nahradiť ujmu a svoje pomery tomu prispôsobiť. Ľútosť prejavenú žalovanou 1/ konajúci súd vzal na vedomie ako elementárny prejav, ktorý však nemá podstatný vplyv na výšku relutárnej náhrady. Pri kvantifikácii náhrady podporne prihliadol na iné právne režimy a na rozhodovaciu prax v porovnateľných sporoch. Uviedol, že jednorazové odškodnenie
zákona o odškodňovaní obetí násilných trestných činov sa v roku 2012 poskytovalo vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo predstavovalo približne 6 350 eur, a že v občianskoprávnych sporoch o nemajetkovú ujmu plnoletých potomkov po obeti dopravnej nehody sa v posledných rokoch ustálilo rozpätie približne od 6-7,5 tis. do 13 tis. eur, s mediánom okolo 9 až 10 tis. eur. Z týchto východísk vyvodil, že základná suma 10 000 eur pre každého zo žalobcov je primeraná a zodpovedá princípu proporcionality, keďže nejde o prípad s mimoriadnymi následkami nad rámec obvyklej intenzity prežívania. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval správanie poškodenej vo svetle § 441 OZ. Poukázal na to, že chodkyňa prechádzala križovatkou mimo vyznačeného priechodu približne 9 až 11 metrov pred priechodom a pri riadnej opatrnosti mohla prichádzajúce vozidlo rozpoznať už pri vstupe do križovatky. Zároveň porovnal reálne možnosti odvrátenia kolízie na oboch stranách a vyhodnotil, že vodička mala objektívne výrazne lepšie predpoklady zabrániť nehode, pretože pri riadnom sledovaní premávky mohla chodkyňu spozorovať už vo vzdialenosti okolo 42 až 60 metrov, bezpečne spomaliť alebo najmenej 26 metrov pred miestom stretu brzdiť, avšak nereagovala skôr než po náraze. Z týchto dôvodov ustálil mieru spoluzavinenia poškodenej na 20 % a o túto mieru znížil základnú sumu zadosťučinenia. Každému zo žalobcov preto priznal 8 000 eur a žalobu v prevyšujúcej časti po 2 000 eur na osobu zamietol. Tento postup označil za výsledok komplexného zhodnotenia vzťahu žalobcov k poškodenej, okolností zásahu a správania žalovanej 1/ aj poškodenej, pri zachovaní porovnateľnosti s rozhodovacou praxou v obdobných veciach. 1.3. Pri nároku uplatnenom voči žalovanej 2/ súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobcovia zakladajú jej pasívnu legitimáciu na postavení poisťovateľa, ktorý je
1 a 2 písm. a) a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) povinný nahradiť poškodeným škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného v rámci povinného zmluvného poistenia. Nebolo sporné, že v čase nehody bolo vozidlo v držbe žalovanej 3/ a poistené u žalovanej 2/. Spornou sa stala otázka, či nemajetková ujma uplatnená žalobcami
381/2001 Z. z. Názor žalovanej 2/,
ktorého ide o odlišný nárok, ktorý nie je krytý povinným zmluvným poistením, súd prvej inštancie odmietol s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä rozsudok vo veci C-22/12 Haasová,
ktorého sa pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ vykladá autonómne a zahŕňa aj nemajetkovú ujmu blízkych osôb obetí dopravnej nehody, pokiaľ vnútroštátne právo priznáva právo na jej náhradu. Súd zdôraznil, že tento výklad prekonal skoršie stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalovaná 2/ odkazovala, a že v súlade s eurokonformným výkladom pojmu „škoda“ treba pod tento pojem zaradiť aj ujmu na osobnostných právach pozostalých. Na uvedené nadväzuje aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6MCdo/1/2016, R 61/2018), ako aj uznesenia Ústavného súdu SR (III. ÚS 666/2016, II. ÚS 695/2017), ktoré potvrdzujú, že poisťovňa je pasívne legitimovaná aj v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
Na tomto základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia boli oprávnení uplatniť svoj nárok priamo proti žalovanej 2/ a ich žaloba je v tejto časti dôvodná. 1.4. Vo vzťahu k žalovanej 3/ súd prvej inštancie skúmal, či ako prevádzkovateľ vozidla zodpovedá za následky nehody. Vychádzal z § 430 OZ,
ktorého sa zodpovednosť prevádzkovateľa vylučuje, ak bolo vozidlo použité bez jeho vedomia alebo proti jeho vôli. Vozidlo, ktoré bolo pridelené inému zamestnancovi žalovanej 3/, ten bez jej vedomia a súhlasu prenechal do užívania žalovanej 1/. Takéto konanie bolo v rozpore s internými pokynmi zamestnávateľa a predstavovalo tzv. exces, teda neoprávnené použitie motorového vozidla mimo rámca plnenia pracovných úloh. Žalovaná 3/ nemala žiadnu vedomosť o tom, že žalovaná 1/ vozidlo použije, a preto na ňu nemožno preniesť zodpovednosť za následky nehody. Z tohto dôvodu žalobu proti žalovanej 3/ v celom rozsahu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. 1.5. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval námietku premlčania vznesenú žalovanou 2/ i žalovanou 3/, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou je smrť poškodenej, ku ktorej došlo 31. októbra 2012 v dôsledku dopravnej nehody, čo predstavuje neoprávnený zásah do práv žalobcov.
OZ začína všeobecná trojročná premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď k zásahu došlo, teda
1 OZ možno spoločné a nerozdielne plnenie požadovať len vtedy, ak to stanoví zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Zákon o povinnom zmluvnom poistení, ani iný predpis, výslovne neupravuje solidárnu povinnosť škodcu a poisťovateľa. Zo systematiky právnej úpravy však vyplýva, že poškodený má právo obrátiť sa buď na škodcu, alebo priamo na poisťovateľa, pričom plnenie jedného z nich zbavuje druhého povinnosti v rozsahu tohto plnenia. Tento záver je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa povahy záväzkov, konkrétne s rozhodnutiami publikovanými pod R 2/1968 a R 2/1975,
ktorých obsahovo nejde o odlišný záväzok od solidarity, keďže veriteľ môže žiadať plnenie od ktoréhokoľvek z povinných subjektov a splnenie záväzku jedným z nich vedie k zániku záväzku druhého. Na tomto základe súd rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcom priznané sumy tak, že plnením jedného zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého. 1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uviedol, že vychádzal zo zásady úspechu vo veci, pričom konštatoval, že hoci ustálená prax všeobecných súdov považuje za úspešného žalobcu aj toho, ktorému bola priznaná iba časť nároku v konaniach, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, v tomto prípade bolo potrebné sa od tejto praxe odchýliť. Poukázal pritom na nálezy Ústavného súdu SR (IV. ÚS 625/2018, III. ÚS 474/2018),
ktorých je potrebné prihliadať aj na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v časti výšky nároku, najmä ak bol pôvodne uplatnený v zjavne nadsadenej výške. Keďže žalobcovia 1/ a 3/ nebrali do úvahy spoluzavinenie poškodenej a zotrvali na plnej výške nároku, súd ich úspech vyhodnotil len na 80 % a priznal im náhradu trov konania v rozsahu 60 %. Žalované 1/ a 2/ boli úspešné v 20 %, žalovaná 3/ bola plne úspešná, preto jej priznal náhradu trov v celom rozsahu. Zároveň uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť súdny poplatok 532,50 eura, čo zodpovedá ich procesnému neúspechu. 2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolania žalobcov 1/ a 3/, žalovanej 1/ a žalovanej 2/ v poradí druhým rozhodnutím z 19. októbra 2022 sp. zn. 10Co/77/2021 (
c) CSP odmietol, keďže
2 CSP je odvolanie prípustné len proti tým uzneseniam, ktoré zákon výslovne uvádza v § 357 CSP. Rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku medzi tieto prípady nepatrí, ani zákon o súdnych poplatkoch takúto možnosť nepripúšťa - predpokladá iba sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, odvolanie bolo preto zo zákona neprípustné. Odvolací súd zdôraznil, že nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o prípustnosti odvolania na tom nič nemení. 2.2. Odvolací súd ďalej vo vzťahu k otázke subjektívnej prípustnosti odvolania zdôraznil, že odvolanie môže podať len tá strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a ktorá disponuje subjektívnou legitimáciou. V danej veci žalovaná 1/ napadla aj IV. výrok rozsudku, ktorým bola žaloba voči nej a žalovanej 2/ v časti sumy 2 000 eur zamietnutá. Keďže týmto výrokom bolo rozhodnuté v jej prospech, jej odvolanie nebolo subjektívne prípustné. Odvolací súd odvolanie žalovanej 1/ voči IV. výroku
b) CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou. 2.3. Pokiaľ išlo o rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Napriek tomu, a to aj z dôvodu povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, sa odvolací súd podrobnejšie vyjadril k niektorým námietkam. V súvislosti s námietkami žalovanej 2/, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení jasne uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania, stanoviská strán, výsledky dokazovania aj právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje závery.
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súd povinný reagovať na každý jednotlivý argument účastníka, ale postačuje, ak jeho rozhodnutie jasne a zrozumiteľne vysvetľuje skutkový a právny základ rozhodnutia. V danom prípade nemožno hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie prvoinštančného rozsudku
názoru odvolacieho súdu ukazuje vzťah medzi skutkovými zisteniami, hodnotením dôkazov a prijatými právnymi závermi. Súd prvej inštancie posúdil všetky relevantné okolnosti, vrátane intenzity vzťahu žalobcov s nebohou, ich osobných pomerov, ale aj miery zavinenia a postoja žalovanej 1/. Pri určení výšky náhrady vychádzal zo zákonných aj judikatúrnych kritérií, ako sú závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti jej vzniku, vek a rodinné väzby, či otázka spoluzavinenia poškodenej. Tieto podoprel aj odkazmi na rozhodovaciu prax vyšších súdov. Odvolací súd preto uzavrel, že rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a dostatočne odôvodnený. 2.4. Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj námietkou žalovanej 2/,
ktorej žalobcovia nepreukázali taký zásah do ich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie finančnej satisfakcie. Pripomenul, že už v žalobe žalobcovia uvádzali okolnosti vyjadrujúce silný a harmonický vzťah s matkou, ktorá im bola po celý život oporou, a zdôrazňovali traumatizujúci a nenahraditeľný charakter jej náhlej straty. Súd prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami
jeho názoru podrobne vysporiadal, keď v odôvodnení hodnotil intenzitu rodinných väzieb a vyvodil závery o podstate utrpenej ujmy. Odvolací súd doplnil, že smrť blízkej osoby vzhľadom na úzke citové a sociálne väzby predstavuje pre pozostalých tak závažný zásah, že je spôsobilý znížiť ich dôstojnosť a narušiť možnosť rozvíjať ich osobnosť, čo judikatúra ústavných súdov v Českej i Slovenskej republike opakovane potvrdzuje. V prejednávanej veci smrť matky žalobcov mala šokujúci a nečakaný kontext a spôsobila im ujmu absolútneho charakteru, ktorú nemožno nahradiť inou než finančnou satisfakciou. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na intenzívne rodinné väzby so zosnulou a nenahraditeľnosť vzniknutej straty je namieste poskytnúť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy
2 OZ. 2.5. Odvolací súd ďalej reflektoval námietku žalovanej 2/, ktorá spochybňovala primeranosť a proporcionalitu výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že zákon nestanovuje rámcové sumy pre odškodnenie nemajetkovej ujmy a jej určenie je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá sa musí opierať o kritériá závažnosti zásahu a konkrétne okolnosti prípadu. Účelom priznanej náhrady je poskytnúť primerané a účinné zadosťučinenie, ktoré má zmierniť následky neoprávneného zásahu, a zároveň nesmie viesť k bezdôvodnému obohateniu či likvidačnému účinku voči škodcovi. Súd prvej inštancie
odvolacieho súdu tieto zásady rešpektoval, keď sa vo svojom rozhodnutí podrobne venoval okolnostiam na strane žalobcov i žalovaných, hodnotil intenzitu vzťahu žalobcov k usmrtenej osobe, okolnosti vzniku ujmy, vek a rodinné väzby, ako aj mieru zavinenia účastníkov nehody. Rovnako za neopodstatnenú označil aj ďalšiu námietku, že súd nedostatočne zohľadnil spoluzavinenie poškodenej. Odvolací súd poukázal na to, že táto námietka je nekonkrétna a neuvádza, v čom presne malo byť zohľadnenie miery účasti nesprávne. Ani argument, že uložený trest žalovanej 1/ v trestnom konaní predstavoval pre žalobcov určitú formu satisfakcie, ktorá mala byť zohľadnená pri určení výšky náhrady, nebol akceptovaný. Odvolací súd pripomenul, že súd prvej inštancie sa zaoberal prejavom ľútosti žalovanej 1/, avšak správne zareagoval, že ide len o elementárny prejav slušnosti bez zásadného významu pre určenie výšky náhrady. Samotné odsúdenie žalovanej 1/ možno považovať za formu sankcie, avšak jeho dopad na mieru utrpenia pozostalých nebol v prejednávanej veci preukázaný. Odvolací súd tak uzavrel, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď priznal žalobcom primerané peňažné zadosťučinenie, ktoré reflektuje vážnosť zásahu do ich rodinného a osobného života. Hodnotu ľudského života a rodinných vzťahov nemožno presne vyčísliť, možno ju však dôstojne zmierniť náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Morálne zadosťučinenie, či už vo forme ľútosti alebo samotného trestu, nemožno v takýchto prípadoch považovať za postačujúce. 2.6. Následne sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovanej 1/,
ktorej súd prvej inštancie neprihliadol na zmenu jej osobných a majetkových pomerov, ktorá nastala až po rozhodnutí odvolacieho súdu a ňou navrhnuté dokazovanie v tomto smere nevykonal z dôvodu predchádzajúceho skoncentrovania konania. Rovnako namietala, že pokiaľ súd trval na predchádzajúcom skoncentrovaní konania, nebol potom oprávnený vykonávať dokazovanie čítaním jednotlivých častí trestného spisu, s ktorými sa strany predtým nemali možnosť oboznámiť. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že dokazovanie trestným spisom a uznesením z prípravného konania bolo navrhnuté už žalobcami, a preto nemožno tvrdiť, že by žalovaná 1/ nemala možnosť sa s obsahom týchto listín oboznámiť, keďže v trestnom konaní vystupovala ako obžalovaná a bola s obsahom spisu oboznámená. Na margo tvrdení žalovanej, že jej pôvodne bol dostupný úver, z ktorého by mohla odškodnenie uhradiť no momentálne má k dispozícii len 5 000 eur, odvolací súd konštatoval, že samotná možnosť získať úver nemôže byť považovaná za zmenu osobných pomerov a že skutočná výška príjmu či absencia úspor nebráni tomu, aby bola žalobcom priznaná primeraná satisfakcia. Pripomenul, že
ustálenej judikatúry majetkové pomery škodcu sú významné len vtedy, ak by výška náhrady mala likvidačné následky, čo v danom prípade nehrozilo, keďže zodpovednosť nesie aj poisťovňa. K porovnaniu s inými rozhodnutiami, na ktoré sa žalovaná 1/ odvolávala, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie na tieto poukázal iba príkladmo a nie ako priamo použiteľné paralely. Námietku žalovanej 1/, že výška odškodnenia mala byť posudzovaná
zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, odvolací súd odmietol s tým, že táto právna úprava bola súdom prvej inštancie použitá iba ilustratívne a nemala zásadný vplyv na určenie výšky náhrady. Rovnako nepovažoval za dôvodnú ani jej námietku vo veci paričnej lehoty na splnenie povinnosti, keďže samotný fakt, že z trojdňovej lehoty by prakticky ostal len jeden pracovný deň, nepredstavuje dôvod na jej predĺženie. Napokon, keď žalovaná 1/ po uplynutí odvolacej lehoty doplnila svoje odvolanie o tvrdenia súvisiace s jej tehotenstvom, zvýšenými výdavkami a predpokladaným poklesom príjmu, odvolací súd konštatoval, že tieto skutočnosti už nemohol zohľadniť.
1 CSP je odvolací súd viazaný dôvodmi uvedenými v lehote na podanie odvolania a nové dôvody po jej uplynutí nemožno pripustiť. 2.7. Pokiaľ išlo o odvolacie námietky žalobcov 1/ a 3/, odvolací súd v prvom rade konštatoval, že argumentačný rámec prvoinštančného súdu je presvedčivý a vnútorne konzistentný. K výhrade, že súd prvej inštancie pri určovaní „mediánu“ relutárnej náhrady mechanicky prevzal sumy z iných rozhodnutí, odvolací súd zdôraznil, že porovnávacia kazuistika slúžila len ako orientačný kompas pre zachovanie proporcionality; pripomenul zásadu non ultra petita, ktorá v tejto veci nepripúšťala priznať viac, než žalobcovia sami uplatnili (10 000 eur na osobu). Prvoinštančný súd teda vychádzal z aktuálnej praxe, no rozhodujúce boli konkrétne skutkové okolnosti zistené v spore a individuálne kritériá na oboch stranách - intenzita rodinných väzieb a dopad straty na žalobcov na jednej strane a forma zavinenia, postoj a objektívne možnosti škodcu na strane druhej. Pokiaľ žalobcovia spochybnili záver o 20 % spoluzavinení poškodenej, odvolací súd poukázal na hranice viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom, keď viazanosť sa týka viny a osoby páchateľa, nie posúdenia prípadného spolupôsobenia ďalších osôb na vzniku škody. Konajúci súd preto samostatne posúdil podmienky § 441 OZ. Zo znaleckého posudku a skutkových zistení trestného súdu mu vyplynulo, že poškodená prechádzala križovatkou mimo priechodu, prichádzajúce vozidlo mohla a mala rozpoznať už pri vstupe do križovatky a svojím vstupom do jazdného pruhu vytvorila vodičke kolíznu situáciu. Hoci primárnou a rozhodujúcou príčinou kolízie bolo porušenie povinností vodičkou, správanie poškodenej sa na vzniku následku spolupodieľalo, a tak miera 20 % primerane odráža reálny príspevok jej konania bez toho, aby sa spochybňovala trestná zodpovednosť vodičky. K procesným výhradám žalobcov, že súd prvej inštancie neumožnil doplniť ďalšie dôkazy (výsluchy svedkov, lekársku správu žalobkyne 3/), odvolací súd uviedol, že rozhodujúce skutočnosti o povahe a intenzite rodinných väzieb už boli bezpečne preukázané a priznal základnú sumu, ktorú žalobcovia žiadali. Dodatočné „novoty“ neboli nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie a nešlo o porušenie rovnosti zbraní, pričom konanie prebehlo v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového stavu. Vo veci pasívnej legitimácie žalovanej 3/ odvolací súd potvrdil správnosť aplikácie § 430 OZ a zdôraznil, že išlo o exces - použitie vozidla bez vedomia a proti vôli prevádzateľa. Za tejto dôkaznej situácie nebol
jeho názoru dôvod prenášať objektívnu zodpovednosť na prevádzateľa a potvrdil, že vylúčenie zodpovednosti žalovanej 3/ je vecne správne, rovnako ako záver o primeranej výške priznanej relutárnej náhrady po zohľadnení 20 % spoluzavinenia poškodenej. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto v týchto častiach potvrdil. 2.8. Napokon, odvolací súd vo vzťahu k výroku o trovách konania z veľkej časti akceptoval námietky žalobcov 1/ a 3/,
ktorých v prípadoch, keď výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, nie je možné považovať žalobcu, ktorému bola priznaná len časť nároku, za procesne neúspešného, pretože rozsah priznaného plnenia nemožno dopredu predvídať. Pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, kde výška plnenia závisí od súdnej úvahy, treba za základ úspechu považovať rozhodnutie o dôvodnosti samotného nároku a nie jeho presnú kvantifikáciu. Ak teda žalobcovia uspeli v merite veci, majú byť považovaní za plne úspešných, aj keď im súd priznal o niečo nižšiu sumu, než pôvodne žiadali. Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobcom 1/ a 3/ proti žalovaným 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Vo vzťahu k žalovanej 3/ odvolací súd uznal, že tá bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, keďže žaloba proti nej bola zamietnutá. Napriek tomu však uplatnil výnimku
Dôvodom hodným osobitného zreteľa bolo, že žalobcovia nemali inú procesnú možnosť, než žalovanú 3/ žalovať ako prevádzateľa vozidla, pričom až dokazovanie preukázalo, že vozidlo bolo použité bez jej vedomia a súhlasu. Za týchto okolností by priznanie náhrady trov konania žalovanej 3/ nebolo spravodlivé. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 v spojení s § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 1/ (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm.
jej názoru doposiaľ neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené a od ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie: i. „je súd povinný zohľadniť pri určení výšky náhrady duševnej útrapy v spojení s úmrtím blízkej osoby vo forme nemajetkovej ujmy individuálne okolnosti na strane pozostalých, ako aj na strane osoby zodpovednej za vznik predmetnej nemajetkovej ujmy?“; ii. „aká je základná čiastka náhrady nemajetkovej ujmy modifikovateľná s použitím zákonných a judikatúrou odvodených hľadísk?“; iii. „predstavuje tehotenstvo osoby zodpovednej za vznik nemajetkovej ujmy spolu s právnymi, osobnostnými a majetkovými okolnosťami z neho vyplývajúcimi, prípustné prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany v odvolacom konaní
d) CSP, a to za situácie, že toto nastalo (resp. bolo potvrdené medicínskymi postupmi) až po vyhlásení rozhodnutia súdu prvej inštancie?“; iv. „ak súd druhej inštancie na základe odvolania podaného stranou konania zruší napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti tomuto vec na nové konanie a doplnenie dokazovania, uplatňuje sa na takéto konanie pred súdom prvej inštancie sudcovská koncentrácia z konania, ktoré predchádzalo odvolaciemu konaniu, a to aj vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré majú byť predmetom opätovného alebo nového posúdenia súdom prvej inštancie a pre ktoré bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené?“; v. „ak súd druhej inštancie na základe odvolania podaného stranou konania zruší napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti tomuto vec na nové konanie a doplnenie dokazovania, je súd prvej inštancie povinný vykonať dôkazy, ktoré do vyhlásenia zrušeného rozhodnutia neexistovali a sú tzv. novými dôkazmi?“.
f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.
1 písm.
d) CSP a nesprávnom uplatnení zásady sudcovskej koncentrácie. 12.
názoru dovolacieho súdu sa žalovanou 1/ uplatnené dovolacie námietky po obsahovej stránke do značnej miery prekrývajú, pokiaľ ide o dôvody prípustnosti dovolania
OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy 13.1. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady
odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ).
3 OZ zákon neustanovuje pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žiadne pevné hranice. Úvaha súdu je síce voľná, avšak limitovaná dvoma taxatívne stanovenými kritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Čím závažnejšia je ujma svojou intenzitou a trvaním, tým vyššia by mala byť aj priznaná peňažná satisfakcia. Druhé kritérium je zámerne formulované široko tak, aby umožňovalo prihliadať na okolnosti existujúce nielen na strane pôvodcu zásahu (napr. či konal len z ľahkej nedbanlivosti alebo úmyselne), ale aj na strane postihnutej osoby (napr. jej vlastný podiel na priebehu udalostí vedúcich k zásahu). 16.
3 OZ a ich prípadnej hierarchie. 18. Dovolací súd v nadväznosti na uvedené zdôrazňuje, že posudzovanie majetkových pomerov zodpovedného subjektu a s tým spojené prihliadnutie na možné likvidačné účinky priznanej náhrady nemôže byť rovnocenným kritériom popri zákonných hľadiskách
3 OZ, ani samostatným dôvodom na zníženie sumy náhrady. Vzhľadom na samotnú podstatu náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých blízkych osôb nemožno pri vyvažovaní protichodných záujmov poškodeného a škodcu pripustiť, aby záujmy škodcu prevážili nad právom poškodeného na primeranú satisfakciu. Pri úvahe o tejto otázke nemožno opomenúť primárne deliktný charakter náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý je prejavom zodpovednosti škodcu za neoprávnený zásah do chránených osobnostných práv. Z toho dôvodu je prihliadanie na osobné či majetkové pomery škodcu možné len za mimoriadnych okolností, za analogického splnenia moderačného pravidla
Samotné tvrdenie alebo preukázanie, že škodcovi - fyzickej osobe - vzniknú v dôsledku povinnosti nahradiť ujmu určité finančné ťažkosti, nie je postačujúce. Takéto ťažkosti patria k prirodzenej sfére následkov vyplývajúcich z deliktnej zodpovednosti a samy osebe nemôžu odôvodniť zásah do satisfakčnej funkcie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých.
3 OZ, princípu primeranosti i ustálenej judikatúre dovolacieho súdu. Keďže je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v konečnom dôsledku vecne správne, namietaným postupom nedošlo k založeniu vady
d) CSP a (iii) proti nesprávnemu uplatneniu zásady sudcovskej koncentrácie. 24.
d) CSP, vo vzťahu ku ktorej nastolila aj samostatnú právnu otázku [c)], dovolací súd zdôrazňuje, že možnosť uplatniť nové skutočnosti v odvolacom konaní je výnimočná a podlieha striktnej interpretácii. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 141/2019 výslovne uviedol, že ustanovenie § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie je možné meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, je premietnutím zásady koncentrácie civilného procesu. Táto zásada znamená, že určité procesné úkony sú koncentrované do zákonom určenej lehoty (pri odvolaní 15 dní); umožnenie dopĺňania odvolacích dôvodov po jej uplynutí by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania, ale najmä s koncepciou odvolacieho konania, ktoré vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Bez ohľadu na uvedené dovolací súd dodáva, že samotné tehotenstvo žalovanej 1/ za daných okolností nepredstavovalo takú výnimočnú skutočnosť, ktorá by zakladala mimoriadne oprávnenie súdu moderovať náhradu nemajetkovej ujmy určenú
3 OZ. Vychádzajúc z uvedeného ani táto námietka žalovanej 1/ nezakladá dôvodnosť jej dovolania. 26. Žalovaná 1/ ďalej namietala nesprávne uplatnenie zásady sudcovskej koncentrácie [aj právna otázka - d)]. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/81/2022 (R 29/2025),
ktorého pravidlám sporového konania, ktoré sa riadi zásadou koncentrácie a objektívnym stavom existujúcim v čase vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP), neodporuje, ak sa uplatňovaný nárok preukáže vykonaním dôkazu, ktorý prišiel na rad až po vyslovení právneho názoru odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy v rozsahu dôvodov zrušujúceho uznesenia, bez toho, aby boli obmedzované tým, že ich v pôvodnom konaní neuviedli; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie tým nie sú nad rámec dôvodov zrušujúceho uznesenia dotknuté. 26.
3 OZ a uplatniť moderačné oprávnenie súdu. Ich zohľadnenie by neviedlo k naplneniu účelu primeraného zadosťučinenia, ale naopak, k neodôvodnenému oslabeniu ochrany poskytovanej pozostalým ako poškodeným subjektom. 27. To isté platí aj v prípade dovolacej námietky smerujúcej proti nevykonaniu navrhovaného dokazovania. Je nesporné, že vo všeobecnosti je na úvahe súdu, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), pričom súd nie je viazaný návrhmi strán a rozhoduje
toho, ktoré dôkazy považuje za potrebné pre zistenie skutkového stavu. V prejednávanej veci však odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení výslovne uložil súdu prvej inštancie, aby sa zaoberal aj osobnými a majetkovými pomermi žalovanej 1/. Nevykonanie dôkazov v tomto smere sa preto na prvý pohľad môže javiť ako nedostatočné naplnenie pokynov odvolacieho súdu. Dovolací súd však považuje za rozhodujúce, že aj keby k vykonaniu navrhovaných dôkazov došlo, tvrdenia žalovanej 1/, ktoré mali byť ich prostredníctvom preukázané (najmä zmena zamestnávateľa či neschopnosť čerpať úver a s tým súvisiaca zmena jej majetkových pomerov), nesvedčia o okolnostiach výnimočného charakteru. Tieto skutočnosti by neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť ani primeranosť určenej výšky nemajetkovej ujmy
3 OZ, keďže - ako už bolo vysvetlené - osobné a majetkové pomery škodcu môžu zohrávať úlohu len vo výnimočných prípadoch, pričom nemusí postačovať ani len poukaz na hrozbu likvidačných dôsledkov priznanej náhrady. Keďže tvrdené skutočnosti dovolateľkou samy osebe nepreukazujú existenciu mimoriadnych okolností významných z pohľadu uplatnenia moderačného oprávnenia súdu vo vzťahu k ustanoveniu § 13 ods. 3 OZ, dovolací súd uzatvára, že nevykonanie navrhovaného dokazovania nemalo vplyv na zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia a nepredstavovalo zásah do procesných práv žalovanej 1/. Ani táto námietka preto nezakladá dôvodnosť podaného dovolania. 28. Konkludujúc vyššie uvedené, hoci v základnom konaní dovolací súd identifikoval určité procesné pochybenia, tieto nedosiahli takú intenzitu, aby boli spôsobilé zasiahnuť do práva žalovanej 1/ na spravodlivý proces v rozsahu zodpovedajúcom dovolaciemu dôvodu
f) CSP. Nie každé procesné pochybenie je totiž automaticky dôvodom na úspešnosť dovolania. Vždy je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti posudzovanej veci a skúmať, či malo zistené pochybenie reálny vplyv na výsledok konania. Právo na spravodlivý proces nie je absolútne a jeho obsah i rozsah sa konkretizuje v závislosti od špecifických okolností prípadu. Ako už dovolací súd zdôraznil v bode 20, výška priznanej náhrady zodpovedá zákonným kritériám
3 OZ, princípu primeranosti i ustálenej judikatúre. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je preto v napadnutej časti v konečnom dôsledku vecne správne a nie je spôsobilé zasiahnuť do základných práv žalovanej 1/. Ani druhá množina dovolacích námietok žalovanej 1/ tak nepreukazuje existenciu pochybení, ktoré by odôvodňovali zásah dovolacieho súdu do princípu nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. III.
CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm.
Civilného sporového poriadku sa zaoberal v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil: „Ustanovenie § 420 CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania
CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam
CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.