náhradu nemajetkovej ujmy
Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/144/2023 Identifikačné číslo spisu: 2115226622 Dátum vydania rozhodnutia: 25.09.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:2115226622.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudkýň JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Nory Halmovej v spore žalobcov 1/ Y. Š., narodeného XX. B. XXXX, X. XX, 2/ T. U., narodenej XX. K. XXXX, zomrelej XX. B. XXXX, naposledy bytom I., 3/ T. R., narodenej XX. K. XXXX, V., Z. XXXX/XXA, žalobcovia 1/ a 3/ zastúpení advokátskou kanceláriou BANÍK & Partners s. r. o., Bratislava, Mlynské Nivy 4948/53, IČO: 51 329 972, proti žalovaným 1/ I. T., narodenej XX. T. XXXX, T., Y. W. XXX/X, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Trnava, Hlavná 11, IČO: 47 254 581, 2/ obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej advokátom JUDr. Baltazárom Mucskom, Bratislava, Vajnorská 55, 3/ obchodnej spoločnosti DIPLOMAT DENTAL s. r. o., Piešťany, Vrbovská cesta 17, IČO: 36 222 089, zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Csenkym, Piešťany, Moyzesova 8, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 8C/495/2015, o dovolaní žalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 19. októbra 2022 sp. zn. 10Co/77/2021, takto rozhodol:
Dovolanie zamieta.
Žalobcom 1/ a 3/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanej 1/ v plnom rozsahu.
Odôvodnenie 1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) v poradí druhým rozsudkom z 18. decembra 2020 č. k. 8C/495/2015-302 I. konanie o nároku žalobkyne 2/ na zaplatenie sumy 10 000 eur zastavil; II. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 8 000 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého; III. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 8 000 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého; IV. žalobu v časti o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2 000 eur a žalobkyni 3/ sumu 2 000 eur zamietol;
V. žalobu v časti o povinnosti žalovanej 3/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 10 000 eur a žalobkyni 3/ sumu 10 000 eur zamietol; VI. nárok na náhradu trov konania z titulu nároku žalobkyne 2/ žiadnemu z účastníkov nepriznal; VII. žalobcom 1/ a 3/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 60 % s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich; VIII. žalovanej 3/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 3/ v rozsahu 100 % s tým, že plnením jedného zo žalobcov zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich; IX. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 532,50 eur na účet Okresného súdu Trnava do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich.
1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že 29. októbra 2012 okolo 6:17 v V. v križovatke ulíc V., O. a K. viedla žalovaná 1/ vozidlo Dacia Logan s evidenčným číslom L. smerom na železničnú stanicu a plne sa nevenovala riadeniu, pričom pre čiastočne neočistené čelné sklo mala zhoršený rozhľad, čo viedlo k zrážke s chodkyňou, matkou žalobcov, ktorá prechádzala mimo vyznačený priechod zľava doprava a 31. októbra 2012 následkom zranení zomrela. Súd poukázal na právoplatné trestné rozhodnutia a na znalecký posudok, z ktorých vyplynulo, že rýchlosť 40 až 45 km/h nebola sama osebe nadmerná, rozhodujúce však bolo, že vodička na chodkyňu nereagovala včas, hoci ju pri danej viditeľnosti mohla spozorovať už vo vzdialenosti približne 42,6 až 60,2 metra a kolízii zabrániť bezpečným brzdením, prípadne ešte asi 26 metrov pred miestom stretu havarijným brzdením, pričom reagovala až po náraze.
Zároveň konštatoval, že poškodená prechádzala križovatkou deväť až jedenásť metrov pred priechodom a vozidlo mohla rozpoznať už pri vstupe do križovatky, najmenej v polohe dvanásť až trinásť metrov pred prichádzajúcim vozidlom, čo svedčí o nesprávnej technike jej prechodu, ktorá mala na nehodu menší vplyv než porušenie povinností vodičky. Súd vychádzal aj z výpovedí žalobcov, ktorí opísali blízky a harmonický vzťah k matke a pravidelný kontakt, a vzal na vedomie ľútosť vyjadrenú žalovanou 1/. Ďalej uviedol, že vozidlo bolo v držbe žalovanej 3/ a bolo poistené u žalovanej 2/, avšak žalovaná 1/ ho použila bez vedomia a súhlasu prevádzkovateľa na cestu do práce, keď jej ho poskytol iný zamestnanec v rozpore s internými pravidlami.
Tieto skutkové závery súd oprel o trestný spis, znalecké závery a listinné dôkazy, ktoré neboli relevantne spochybnené.
1.2. Súd prvej inštancie konanie o nároku žalobkyne 2/ zastavil, pretože počas konania zomrela a uplatnený nárok patrí do sféry ochrany osobnosti podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ktorá je striktne viazaná na osobu a neprechádza na dedičov. Súčasne rozhodol, že vzhľadom na stratu procesnej subjektivity nebolo možné spravodlivo priznať trovy podľa zásady úspechu ani podľa procesného zavinenia, a preto ich žiadnej strane nepriznal. Následne sa sústredil na nároky žalobcov 1/ a 3/ a poukázal na to, že náhla smrť ich matky spôsobená protiprávnym konaním žalovanej 1/ predstavuje kvalifikovaný zásah do práva na súkromie a rodinný život. Pri takom zásahu už nie je možná negatórna ani reštitučná ochrana, a preto prichádza do úvahy primerané zadosťučinenie v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, ktorého výšku treba určiť so zreteľom na závažnosť ujmy a na všetky okolnosti prípadu. Súd konštatoval, že žalobcovia sú dospelé deti, so zosnulou nežili v spoločnej domácnosti a neboli na ňu ekonomicky odkázaní, udržiavali s ňou však pravidelný a blízky kontakt a smrť matky prežívali ako intenzívnu citovú stratu. Trestné odsúdenie žalovanej 1/ nepovažoval za okolnosť, ktorá by mohla nahradiť civilnoprávnu satisfakciu a súčasne priznanie len symbolicky nízkej sumy by neplnilo kompenzačnú funkciu a mohlo by viesť k sekundárnej viktimizácii pozostalých. Pri úvahe o primeranosti vzal do úvahy aj majetkové a príjmové možnosti žalovanej 1/ tak, aby náhrada nemala l ikvidačné účinky. Jej tvrdenie, že je schopná uhradiť spolu len päťtisíc eur vyhodnotil ako účelové, keďže už od právoplatnosti trestnej veci v septembri 2016 mala pri obvyklej opatrnosti počítať s povinnosťou nahradiť ujmu a svoje pomery tomu prispôsobiť. Ľútosť prejavenú žalovanou 1/ konajúci súd vzal na vedomie ako elementárny prejav, ktorý však nemá podstatný vplyv na výšku relutárnej náhrady. Pri kvantifikácii náhrady podporne prihliadol na iné právne režimy a na rozhodovaciu prax v porovnateľných sporoch. Uviedol, že jednorazové odškodnenie podľa zákona o odškodňovaní obetí násilných trestných činov sa v roku 2012 poskytovalo vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy, čo predstavovalo približne 6 350 eur, a že v občianskoprávnych sporoch o nemajetkovú ujmu plnoletých potomkov po obeti dopravnej nehody sa v posledných rokoch ustálilo rozpätie približne od 6-7,5 tis. do 13 tis. eur, s mediánom okolo 9 až 10 tis. eur.
Z týchto východísk vyvodil, že základná suma 10 000 eur pre každého zo žalobcov je primeraná a zodpovedá princípu proporcionality, keďže nejde o prípad s mimoriadnymi následkami nad rámec obvyklej intenzity prežívania. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval správanie poškodenej vo svetle § 441 OZ. Poukázal na to, že chodkyňa prechádzala križovatkou mimo vyznačeného priechodu približne 9 až 11 metrov pred priechodom a pri riadnej opatrnosti mohla prichádzajúce vozidlo rozpoznať už pri vstupe do križovatky. Zároveň porovnal reálne možnosti odvrátenia kolízie na oboch stranách a vyhodnotil, že vodička mala objektívne výrazne lepšie predpoklady zabrániť nehode, pretože pri riadnom sledovaní premávky mohla chodkyňu spozorovať už vo vzdialenosti okolo 42 až 60 metrov, bezpečne spomaliť alebo najmenej 26 metrov pred miestom stretu brzdiť, avšak nereagovala skôr než po náraze.
Z týchto dôvodov ustálil mieru spoluzavinenia poškodenej na 20 % a o túto mieru znížil základnú sumu zadosťučinenia. Každému zo žalobcov preto priznal 8 000 eur a žalobu v prevyšujúcej časti po 2 000 eur na osobu zamietol. Tento postup označil za výsledok komplexného zhodnotenia vzťahu žalobcov k poškodenej, okolností zásahu a správania žalovanej 1/ aj poškodenej, pri zachovaní porovnateľnosti s rozhodovacou praxou v obdobných veciach.
1.3. Pri nároku uplatnenom voči žalovanej 2/ súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobcovia zakladajú jej pasívnu legitimáciu na postavení poisťovateľa, ktorý je podľa § 4 ods. 1 a 2 písm. a) a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) povinný nahradiť poškodeným škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného v rámci povinného zmluvného poistenia. Nebolo sporné, že v čase nehody bolo vozidlo v držbe žalovanej 3/ a poistené u žalovanej 2/. Spornou sa stala otázka, či nemajetková ujma uplatnená žalobcami podľa § 13 OZ spadá pod pojem „škoda“ v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. Názor žalovanej 2/, podľa ktorého ide o odlišný nárok, ktorý nie je krytý povinným zmluvným poistením, súd prvej inštancie odmietol s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä rozsudok vo veci C-22/12 Haasová, podľa ktorého sa pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel“ vykladá autonómne a zahŕňa aj nemajetkovú ujmu blízkych osôb obetí dopravnej nehody, pokiaľ vnútroštátne právo priznáva právo na jej náhradu.
Súd zdôraznil, že tento výklad prekonal skoršie stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalovaná 2/ odkazovala, a že v súlade s eurokonformným výkladom pojmu „škoda“ treba pod tento pojem zaradiť aj ujmu na osobnostných právach pozostalých. Na uvedené nadväzuje aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6MCdo/1/2016, R 61/2018), ako aj uznesenia Ústavného súdu SR (III. ÚS 666/2016, II. ÚS 695/2017), ktoré potvrdzujú, že poisťovňa je pasívne legitimovaná aj v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ. Na tomto základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia boli oprávnení uplatniť svoj nárok priamo proti žalovanej 2/ a ich žaloba je v tejto časti dôvodná.
1.4. Vo vzťahu k žalovanej 3/ súd prvej inštancie skúmal, či ako prevádzkovateľ vozidla zodpovedá za následky nehody. Vychádzal z § 430 OZ, podľa ktorého sa zodpovednosť prevádzkovateľa vylučuje, ak bolo vozidlo použité bez jeho vedomia alebo proti jeho vôli. Vozidlo, ktoré bolo pridelené inému zamestnancovi žalovanej 3/, ten bez jej vedomia a súhlasu prenechal do užívania žalovanej 1/. Takéto konanie bolo v rozpore s internými pokynmi zamestnávateľa a predstavovalo tzv. exces, teda neoprávnené použitie motorového vozidla mimo rámca plnenia pracovných úloh. Žalovaná 3/ nemala žiadnu vedomosť o tom, že žalovaná 1/ vozidlo použije, a preto na ňu nemožno preniesť zodpovednosť za následky nehody. Z tohto dôvodu žalobu proti žalovanej 3/ v celom rozsahu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
1.5. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval námietku premlčania vznesenú žalovanou 2/ i žalovanou 3/, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Poukázal na to, že rozhodujúcou skutočnosťou je smrť poškodenej, ku ktorej došlo 31. októbra 2012 v dôsledku dopravnej nehody, čo predstavuje neoprávnený zásah do práv žalobcov. Podľa § 101 OZ začína všeobecná trojročná premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim po dni, keď k zásahu došlo, teda 1. novembra 2012, a uplynula by 1. novembra 2015. Žaloba bola podaná na súd 29. októbra 2015 a doplnená nasledujúci deň, a preto bola uplatnená včas.
1.6. Súd sa zaoberal aj otázkou, v akom režime majú žalovaní 1/ a 2/ plniť svoju povinnosť. Vysvetlil, že podľa § 511 ods. 1 OZ možno spoločné a nerozdielne plnenie požadovať len vtedy, ak to stanoví zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Zákon o povinnom zmluvnom poistení, ani iný predpis, výslovne neupravuje solidárnu povinnosť škodcu a poisťovateľa. Zo systematiky právnej úpravy však vyplýva, že poškodený má právo obrátiť sa buď na škodcu, alebo priamo na poisťovateľa, pričom plnenie jedného z nich zbavuje druhého povinnosti v rozsahu tohto plnenia. Tento záver je v súlade s judikatúrou týkajúcou sa povahy záväzkov, konkrétne s rozhodnutiami publikovanými pod R 2/1968 a R 2/1975, podľa ktorých obsahovo nejde o odlišný záväzok od solidarity, keďže veriteľ môže žiadať plnenie od ktoréhokoľvek z povinných subjektov a splnenie záväzku jedným z nich vedie k zániku záväzku druhého. Na tomto základe súd rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcom priznané sumy tak, že plnením jedného zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého.
1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Uviedol, že vychádzal zo zásady úspechu vo veci, pričom konštatoval, že hoci ustálená prax všeobecných súdov považuje za úspešného žalobcu aj toho, ktorému bola priznaná iba časť nároku v konaniach, kde výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, v tomto prípade bolo potrebné sa od tejto praxe odchýliť. Poukázal pritom na nálezy Ústavného súdu SR (IV. ÚS 625/2018, III. ÚS 474/2018), podľa ktorých je potrebné prihliadať aj na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v časti výšky nároku, najmä ak bol pôvodne uplatnený v zjavne nadsadenej výške. Keďže žalobcovia 1/ a 3/ nebrali do úvahy spoluzavinenie poškodenej a zotrvali na plnej výške nároku, súd ich úspech vyhodnotil len na 80 % a priznal im náhradu trov konania v rozsahu 60 %. Žalované 1/ a 2/ boli úspešné v 20 %, žalovaná 3/ bola plne úspešná, preto jej priznal náhradu trov v celom rozsahu. Zároveň uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť súdny poplatok 532,50 eura, čo zodpovedá ich procesnému neúspechu.
2.1. Odvolací súd sa najskôr zaoberal odvolaním žalovaných 1/ a 2/ proti IX. výroku prvoinštančného rozsudku, ktorým im bola uložená poplatková povinnosť a odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v tejto časti podľa § 386 písm. c) CSP odmietol, keďže podľa § 355 ods. 2 CSP je odvolanie prípustné len proti tým uzneseniam, ktoré zákon výslovne uvádza v § 357 CSP. Rozhodnutie o vyrubení súdneho poplatku medzi tieto prípady nepatrí, ani zákon o súdnych poplatkoch takúto možnosť nepripúšťa - predpokladá iba sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, odvolanie bolo preto zo zákona neprípustné. Odvolací súd zdôraznil, že nesprávne poučenie súdu prvej inštancie o prípustnosti odvolania na tom nič nemení.
2.2. Odvolací súd ďalej vo vzťahu k otázke subjektívnej prípustnosti odvolania zdôraznil, že odvolanie môže podať len tá strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a ktorá disponuje subjektívnou legitimáciou. V danej veci žalovaná 1/ napadla aj IV. výrok rozsudku, ktorým bola žaloba voči nej a žalovanej 2/ v časti sumy 2 000 eur zamietnutá. Keďže týmto výrokom bolo rozhodnuté v jej prospech, jej odvolanie nebolo subjektívne prípustné. Odvolací súd odvolanie žalovanej 1/ voči IV. výroku podľa § 386 písm. b) CSP odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
2.3. Pokiaľ išlo o rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie. Napriek tomu, a to aj z dôvodu povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľov, sa odvolací súd podrobnejšie vyjadril k niektorým námietkam. V súvislosti s námietkami žalovanej 2/, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné, konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení jasne uviedol rozhodujúci skutkový stav, priebeh konania, stanoviská strán, výsledky dokazovania aj právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje závery. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva nie je súd povinný reagovať na každý jednotlivý argument účastníka, ale postačuje, ak jeho rozhodnutie jasne a zrozumiteľne vysvetľuje skutkový a právny základ rozhodnutia.
V danom prípade nemožno hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie prvoinštančného rozsudku podľa názoru odvolacieho súdu ukazuje vzťah medzi skutkovými zisteniami, hodnotením dôkazov a prijatými právnymi závermi. Súd prvej inštancie posúdil všetky relevantné okolnosti, vrátane intenzity vzťahu žalobcov s nebohou, ich osobných pomerov, ale aj miery zavinenia a postoja žalovanej 1/. Pri určení výšky náhrady vychádzal zo zákonných aj judikatúrnych kritérií, ako sú závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti jej vzniku, vek a rodinné väzby, či otázka spoluzavinenia poškodenej. Tieto podoprel aj odkazmi na rozhodovaciu prax vyšších súdov. Odvolací súd preto uzavrel, že rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a dostatočne odôvodnený.
2.4. Odvolací súd sa ďalej zaoberal aj námietkou žalovanej 2/, podľa ktorej žalobcovia nepreukázali taký zásah do ich práv, ktorý by odôvodňoval priznanie finančnej satisfakcie. Pripomenul, že už v žalobe žalobcovia uvádzali okolnosti vyjadrujúce silný a harmonický vzťah s matkou, ktorá im bola po celý život oporou, a zdôrazňovali traumatizujúci a nenahraditeľný charakter jej náhlej straty. Súd prvej inštancie sa s týmito tvrdeniami podľa jeho názoru podrobne vysporiadal, keď v odôvodnení hodnotil intenzitu rodinných väzieb a vyvodil závery o podstate utrpenej ujmy. Odvolací súd doplnil, že smrť blízkej osoby vzhľadom na úzke citové a sociálne väzby predstavuje pre pozostalých tak závažný zásah, že je spôsobilý znížiť ich dôstojnosť a narušiť možnosť rozvíjať ich osobnosť, čo judikatúra ústavných súdov v Českej i Slovenskej republike opakovane potvrdzuje. V prejednávanej veci smrť matky žalobcov mala šokujúci a nečakaný kontext a spôsobila im ujmu absolútneho charakteru, ktorú nemožno nahradiť inou než finančnou satisfakciou. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na intenzívne rodinné väzby so zosnulou a nenahraditeľnosť vzniknutej straty je namieste poskytnúť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ.
2.5. Odvolací súd ďalej reflektoval námietku žalovanej 2/, ktorá spochybňovala primeranosť a proporcionalitu výšky priznanej nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že zákon nestanovuje rámcové sumy pre odškodnenie nemajetkovej ujmy a jej určenie je otázkou voľnej úvahy súdu, ktorá sa musí opierať o kritériá závažnosti zásahu a konkrétne okolnosti prípadu. Účelom priznanej náhrady je poskytnúť primerané a účinné zadosťučinenie, ktoré má zmierniť následky neoprávneného zásahu, a zároveň nesmie viesť k bezdôvodnému obohateniu či likvidačnému účinku voči škodcovi. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu tieto zásady rešpektoval, keď sa vo svojom rozhodnutí podrobne venoval okolnostiam na strane žalobcov i žalovaných, hodnotil intenzitu vzťahu žalobcov k usmrtenej osobe, okolnosti vzniku ujmy, vek a rodinné väzby, ako aj mieru zavinenia účastníkov nehody.
Rovnako za neopodstatnenú označil aj ďalšiu námietku, že súd nedostatočne zohľadnil spoluzavinenie poškodenej. Odvolací súd poukázal na to, že táto námietka je nekonkrétna a neuvádza, v čom presne malo byť zohľadnenie miery účasti nesprávne. Ani argument, že uložený trest žalovanej 1/ v trestnom konaní predstavoval pre žalobcov určitú formu satisfakcie, ktorá mala byť zohľadnená pri určení výšky náhrady, nebol akceptovaný. Odvolací súd pripomenul, že súd prvej inštancie sa zaoberal prejavom ľútosti žalovanej 1/, avšak správne zareagoval, že ide len o elementárny prejav slušnosti bez zásadného významu pre určenie výšky náhrady. Samotné odsúdenie žalovanej 1/ možno považovať za formu sankcie, avšak jeho dopad na mieru utrpenia pozostalých nebol v prejednávanej veci preukázaný.
Odvolací súd tak uzavrel, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď priznal žalobcom primerané peňažné zadosťučinenie, ktoré reflektuje vážnosť zásahu do ich rodinného a osobného života. Hodnotu ľudského života a rodinných vzťahov nemožno presne vyčísliť, možno ju však dôstojne zmierniť náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. Morálne zadosťučinenie, či už vo forme ľútosti alebo samotného trestu, nemožno v takýchto prípadoch považovať za postačujúce.
2.6. Následne sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovanej 1/, podľa ktorej súd prvej inštancie neprihliadol na zmenu jej osobných a majetkových pomerov, ktorá nastala až po rozhodnutí odvolacieho súdu a ňou navrhnuté dokazovanie v tomto smere nevykonal z dôvodu predchádzajúceho skoncentrovania konania. Rovnako namietala, že pokiaľ súd trval na predchádzajúcom skoncentrovaní konania, nebol potom oprávnený vykonávať dokazovanie čítaním jednotlivých častí trestného spisu, s ktorými sa strany predtým nemali možnosť oboznámiť. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že dokazovanie trestným spisom a uznesením z prípravného konania bolo navrhnuté už žalobcami, a preto nemožno tvrdiť, že by žalovaná 1/ nemala možnosť sa s obsahom týchto listín oboznámiť, keďže v trestnom konaní vystupovala ako obžalovaná a bola s obsahom spisu oboznámená.
Na margo tvrdení žalovanej, že jej pôvodne bol dostupný úver, z ktorého by mohla odškodnenie uhradiť no momentálne má k dispozícii len 5 000 eur, odvolací súd konštatoval, že samotná možnosť získať úver nemôže byť považovaná za zmenu osobných pomerov a že skutočná výška príjmu či absencia úspor nebráni tomu, aby bola žalobcom priznaná primeraná satisfakcia. Pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry majetkové pomery škodcu sú významné len vtedy, ak by výška náhrady mala likvidačné následky, čo v danom prípade nehrozilo, keďže zodpovednosť nesie aj poisťovňa. K porovnaniu s inými rozhodnutiami, na ktoré sa žalovaná 1/ odvolávala, odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie na tieto poukázal iba príkladmo a nie ako priamo použiteľné paralely.
Námietku žalovanej 1/, že výška odškodnenia mala byť posudzovaná podľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, odvolací súd odmietol s tým, že táto právna úprava bola súdom prvej inštancie použitá iba ilustratívne a nemala zásadný vplyv na určenie výšky náhrady. Rovnako nepovažoval za dôvodnú ani jej námietku vo veci paričnej lehoty na splnenie povinnosti, keďže samotný fakt, že z trojdňovej lehoty by prakticky ostal len jeden pracovný deň, nepredstavuje dôvod na jej predĺženie. Napokon, keď žalovaná 1/ po uplynutí odvolacej lehoty doplnila svoje odvolanie o tvrdenia súvisiace s jej tehotenstvom, zvýšenými výdavkami a predpokladaným poklesom príjmu, odvolací súd konštatoval, že tieto skutočnosti už nemohol zohľadniť.
Podľa § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd viazaný dôvodmi uvedenými v lehote na podanie odvolania a nové dôvody po jej uplynutí nemožno pripustiť.
2.7. Pokiaľ išlo o odvolacie námietky žalobcov 1/ a 3/, odvolací súd v prvom rade konštatoval, že argumentačný rámec prvoinštančného súdu je presvedčivý a vnútorne konzistentný. K výhrade, že súd prvej inštancie pri určovaní „mediánu“ relutárnej náhrady mechanicky prevzal sumy z iných rozhodnutí, odvolací súd zdôraznil, že porovnávacia kazuistika slúžila len ako orientačný kompas pre zachovanie proporcionality; pripomenul zásadu non ultra petita, ktorá v tejto veci nepripúšťala priznať viac, než žalobcovia sami uplatnili (10 000 eur na osobu). Prvoinštančný súd teda vychádzal z aktuálnej praxe, no rozhodujúce boli konkrétne skutkové okolnosti zistené v spore a individuálne kritériá na oboch stranách - intenzita rodinných väzieb a dopad straty na žalobcov na jednej strane a forma zavinenia, postoj a objektívne možnosti škodcu na strane druhej.
Pokiaľ žalobcovia spochybnili záver o 20 % spoluzavinení poškodenej, odvolací súd poukázal na hranice viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom, keď viazanosť sa týka viny a osoby páchateľa, nie posúdenia prípadného spolupôsobenia ďalších osôb na vzniku škody. Konajúci súd preto samostatne posúdil podmienky § 441 OZ. Zo znaleckého posudku a skutkových zistení trestného súdu mu vyplynulo, že poškodená prechádzala križovatkou mimo priechodu, prichádzajúce vozidlo mohla a mala rozpoznať už pri vstupe do križovatky a svojím vstupom do jazdného pruhu vytvorila vodičke kolíznu situáciu. Hoci primárnou a rozhodujúcou príčinou kolízie bolo porušenie povinností vodičkou, správanie poškodenej sa na vzniku následku spolupodieľalo, a tak miera 20 % primerane odráža reálny príspevok jej konania bez toho, aby sa spochybňovala trestná zodpovednosť vodičky.
K procesným výhradám žalobcov, že súd prvej inštancie neumožnil doplniť ďalšie dôkazy (výsluchy svedkov, lekársku správu žalobkyne 3/), odvolací súd uviedol, že rozhodujúce skutočnosti o povahe a intenzite rodinných väzieb už boli bezpečne preukázané a priznal základnú sumu, ktorú žalobcovia žiadali. Dodatočné „novoty“ neboli nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie a nešlo o porušenie rovnosti zbraní, pričom konanie prebehlo v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového stavu. Vo veci pasívnej legitimácie žalovanej 3/ odvolací súd potvrdil správnosť aplikácie § 430 OZ a zdôraznil, že išlo o exces - použitie vozidla bez vedomia a proti vôli prevádzateľa. Za tejto dôkaznej situácie nebol podľa jeho názoru dôvod prenášať objektívnu zodpovednosť na prevádzateľa a potvrdil, že vylúčenie zodpovednosti žalovanej 3/ je vecne správne, rovnako ako záver o primeranej výške priznanej relutárnej náhrady po zohľadnení 20 % spoluzavinenia poškodenej.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto v týchto častiach potvrdil.
2.8. Napokon, odvolací súd vo vzťahu k výroku o trovách konania z veľkej časti akceptoval námietky žalobcov 1/ a 3/, podľa ktorých v prípadoch, keď výška priznanej náhrady závisí od úvahy súdu, nie je možné považovať žalobcu, ktorému bola priznaná len časť nároku, za procesne neúspešného, pretože rozsah priznaného plnenia nemožno dopredu predvídať. Pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, kde výška plnenia závisí od súdnej úvahy, treba za základ úspechu považovať rozhodnutie o dôvodnosti samotného nároku a nie jeho presnú kvantifikáciu. Ak teda žalobcovia uspeli v merite veci, majú byť považovaní za plne úspešných, aj keď im súd priznal o niečo nižšiu sumu, než pôvodne žiadali. Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobcom 1/ a 3/ proti žalovaným 1/ a 2/ plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Vo vzťahu k žalovanej 3/ odvolací súd uznal, že tá bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, keďže žaloba proti nej bola zamietnutá. Napriek tomu však uplatnil výnimku podľa § 257 CSP. Dôvodom hodným osobitného zreteľa bolo, že žalobcovia nemali inú procesnú možnosť, než žalovanú 3/ žalovať ako prevádzateľa vozidla, pričom až dokazovanie preukázalo, že vozidlo bolo použité bez jej vedomia a súhlasu. Za týchto okolností by priznanie náhrady trov konania žalovanej 3/ nebolo spravodlivé. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
Odvolací súd síce odôvodnil neprihliadnutie na túto skutočnosť tým, že bola uplatnená až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, avšak prehliadol § 366 písm. d) CSP. Dovolateľka namietala aj to, že súd prvej inštancie po vrátení veci nevykonal dôkazy, ktoré predložila na preukázanie jej aktuálnych majetkových pomerov, hoci ich predložila v reakcii na pokyny obsiahnuté v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Napokon poukázala na skutočnosť, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcom aj za predchádzajúce odvolacie konanie, v ktorom boli úspešní žalovaní na základe výlučne nimi podaného odvolania, keďže odvolací súd zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.2. Žalovaná 1/ ďalej nastolila právne otázky, ktoré podľa jej názoru doposiaľ neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené a od ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie: i. „je súd povinný zohľadniť pri určení výšky náhrady duševnej útrapy v spojení s úmrtím blízkej osoby vo forme nemajetkovej ujmy individuálne okolnosti na strane pozostalých, ako aj na strane osoby zodpovednej za vznik predmetnej nemajetkovej ujmy?“; ii. „aká je základná čiastka náhrady nemajetkovej ujmy modifikovateľná s použitím zákonných a judikatúrou odvodených hľadísk?“; iii. „predstavuje tehotenstvo osoby zodpovednej za vznik nemajetkovej ujmy spolu s právnymi, osobnostnými a majetkovými okolnosťami z neho vyplývajúcimi, prípustné prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany v odvolacom konaní podľa § 366 písm. d) CSP, a to za situácie, že toto nastalo (resp. bolo potvrdené medicínskymi postupmi) až po vyhlásení rozhodnutia súdu prvej inštancie?“; iv. „ak súd druhej inštancie na základe odvolania podaného stranou konania zruší napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti tomuto vec na nové konanie a doplnenie dokazovania, uplatňuje sa na takéto konanie pred súdom prvej inštancie sudcovská koncentrácia z konania, ktoré predchádzalo odvolaciemu konaniu, a to aj vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré majú byť predmetom opätovného alebo nového posúdenia súdom prvej inštancie a pre ktoré bolo predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené?“; v. „ak súd druhej inštancie na základe odvolania podaného stranou konania zruší napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti tomuto vec na nové konanie a doplnenie dokazovania, je súd prvej inštancie povinný vykonať dôkazy, ktoré do vyhlásenia zrušeného rozhodnutia neexistovali a sú tzv. novými dôkazmi?“.
I.
16.1. Cieľom tohto prístupu je zabezpečiť, aby výška peňažného zadosťučinenia mohla byť určená pružne, v súlade s princípom spravodlivosti a so zreteľom na všetky konkrétne okolnosti prípadu. Súd je preto povinný vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a svoje rozhodnutie opierať o preskúmateľné a konkrétne hľadiská. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí súčasne zdôraznil, že maximálna výška priznaného zadosťučinenia je ohraničená žalobným návrhom, teda sumou, ktorú poškodený v konaní uplatnil.
16.2. Dovolací súd v uvedenom rozhodnutí okrem iného uviedol, že „Rovnako tak sú správne závery odvolacieho súdu vzťahujúce sa na nemožnosť dopadu osobných a majetkových pomerov odporcu na priznanú výšku nemajetkovej ujmy, na ktorú, ako už bolo uvedené, majú vplyv (popri závažnosti vzniknutej ujmy) okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.“.
20.1. Súdy pri posudzovaní výšky relutárnej náhrady správne aplikovali základné kritériá vyplývajúce z § 13 ods. 3 OZ - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. V tejto súvislosti zdôraznili, že smrť matky žalobcov mala šokujúci a nečakaný kontext, spôsobila im nenahraditeľnú citovú stratu a zasiahla do ich dôstojnosti a možnosti rozvíjať osobnosť. Zohľadnili aj intenzitu vzťahu žalobcov k zosnulej, ktorá im bola celoživotnou oporou, ako aj okolnosti na strane škodcu - zavinené porušenie povinností vodiča, ktoré bolo primárnou príčinou nehody. Súdy zároveň vyhodnotili správanie poškodenej a primerane zohľadnili jej spoluzavinenie vo výške 20 %. Takto nižšie súdy v medziach voľnej úvahy správne vyhodnotili všetky rozhodné okolnosti prípadu a dospeli k primeranej sume zadosťučinenia, ktorá napĺňa jeho primárnu satisfakčnú funkciu a zároveň rešpektuje princíp proporcionality.
21.1. Bez ohľadu na uvedené dovolací súd konštatuje, že hoci možno vnímať určitú nekonzistentnosť medzi odôvodnením predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia a následného napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj medzi jeho závermi o význame majetkových pomerov škodcu, táto skutočnosť sama osebe nezakladá procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP. Ako už bolo uvedené v bode 20, výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedá zákonným kritériám podľa § 13 ods. 3 OZ, princípu primeranosti i ustálenej judikatúre dovolacieho súdu. Keďže je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v konečnom dôsledku vecne správne, namietaným postupom nedošlo k založeniu vady podľa § 420 písm. f) CSP.
23.1. V judikatúre dovolacieho súdu sa ustálil názor, že určenie výšky peňažného zadosťučinenia je výsledkom individuálneho posúdenia všetkých rozhodných okolností každého prípadu, pričom nemožno vychádzať zo žiadnej fixnej čiastky aplikovateľnej na všetky prípady (porov. napr. sp. zn. 4Cdo/139/2011, 7Cdo/131/2020). Súdy však môžu - a v záujme zachovania proporcionality aj majú - prihliadať na sumy priznávané v porovnateľných prípadoch, nie ako na záväznú tarifu, ale ako na orientačné vodidlo pre udržanie rozhodovacej praxe v rozumných a predvídateľných hraniciach.
23.2. Z toho vyplýva, že otázka „základnej čiastky“ je v slovenskom právnom prostredí koncipovaná nie ako presne určená suma, ale ako výsledok aplikácie zákonných kritérií na skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, s podporou komparatívnej judikatúry. Takto určená výška môže byť následne modifikovaná zohľadnením ďalších relevantných okolností, napríklad miery zavinenia, spoluzavinenia poškodenej osoby, intenzity rodinných väzieb či správania škodcu po zásahu. Dovolací súd v tejto súvislosti opätovne odkazuje na svoje závery uvedené v bode 20, z ktorých vyplýva, že výška priznanej náhrady za nemajetkovú ujmu v posudzovanej veci v konečnom dôsledku rešpektuje zákonné aj judikatúrne medze a zodpovedá princípu spravodlivosti a zásade primeranosti.
II.
24.1. Dovolací súd uvádza, že všetky tieto námietky majú spoločný základ - dovolateľka nimi v podstate spochybňuje procesný postup nižších súdov pri zisťovaní skutkového stavu a pri aplikácii procesných pravidiel, a to z hľadiska, či jej nebolo odňaté právo predniesť všetky rozhodné tvrdenia a dôkazy a či súdy správne posúdili prípustnosť tzv. novôt v odvolacom konaní.
26.1. Dovolací súd preto nepovažuje za úplne správny postup súdu prvej inštancie, ktorý sa napriek existencii predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu odvolal na skoncentrovanie konania v pôvodnom štádiu konania. Avšak vzhľadom na vyššie uvedené hodnotenia a závery (porov. body 17. až 20.) konštatuje, že tvrdenia žalovanej 1/ o zmene zamestnávateľa, či nemožnosti čerpať úver v predtým dostupnej výške a s tým spojenej zmene jej majetkových pomerov neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť a primeranosť určenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Takéto okolnosti nepredstavujú výnimočný prípad, v ktorom by bolo opodstatnené prelomiť zásadu prioritnej satisfakčnej funkcie relutárnej náhrady podľa § 13 ods. 3 OZ a uplatniť moderačné oprávnenie súdu. Ich zohľadnenie by neviedlo k naplneniu účelu primeraného zadosťučinenia, ale naopak, k neodôvodnenému oslabeniu ochrany poskytovanej pozostalým ako poškodeným subjektom.
Tieto skutočnosti by neboli spôsobilé ovplyvniť správnosť ani primeranosť určenej výšky nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 OZ, keďže - ako už bolo vysvetlené - osobné a majetkové pomery škodcu môžu zohrávať úlohu len vo výnimočných prípadoch, pričom nemusí postačovať ani len poukaz na hrozbu likvidačných dôsledkov priznanej náhrady. Keďže tvrdené skutočnosti dovolateľkou samy osebe nepreukazujú existenciu mimoriadnych okolností významných z pohľadu uplatnenia moderačného oprávnenia súdu vo vzťahu k ustanoveniu § 13 ods. 3 OZ, dovolací súd uzatvára, že nevykonanie navrhovaného dokazovania nemalo vplyv na zákonnosť a spravodlivosť rozhodnutia a nepredstavovalo zásah do procesných práv žalovanej 1/.
Ani táto námietka preto nezakladá dôvodnosť podaného dovolania.
III.
Aj rozhodnutie vo veci samej (t. j. meritórne rozhodnutie) je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí „vo veci samej“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t. j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvoinštančného súdu a pred rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357 CSP, ktoré síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom vylúčené.
Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“. Ústavný súd z týchto záverov vychádzal aj v ďalších svojich rozhodnutiach (por. napr. nález I.
ÚS 47/2021).