4 Trestného poriadku z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Ntc/45/2024, zo 17. júna 2025. II.
1, ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, Rakúska republika, sp. zn. 55Hv 10/24b, z
1 riadok 1, § 130 ods. 2 druhý prípad, § 15 rakúskeho Trestného zákonníka, na tom skutkovom základe, že: ,,v období od
2 písm. a) Trestného zákona bude odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom, sp. zn. 3Ntc/45/2024, zo 17. júna 2025 tak, že
1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, vo výroku o vine a treste uznal a vykoná sa na území Slovenskej republiky rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 55Hv 10/24b, z 29. februára 2024, právoplatný 12. júna 2024, ktorým bol I. I., uznaný za vinného z trestného činu krádeže vlámaním za účelom dosiahnutia zisku
1 riadok 1, § 130 ods. 2 druhý prípad, § 15 rakúskeho Trestného zákonníka, ktorého sa dopustil na skutkovom základe tam podrobne rozvedenom. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Zároveň rozhodol
2 Trestného poriadku v spojení s § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, že odsúdený bude vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Po preskúmaní splnenia podmienok uznania rozhodnutia
zákona krajský súd konštatuje, že odsúdenému nebola v Rakúskej republike právoplatne uložená trestná sankcia pre trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 3 roky, ktorý by orgán štátu pôvodu zároveň priradil k niektorej z kategórií trestných činov vymedzených v ustanovení § 4 odsek 3 zákona. Z uvedeného dôvodu krajský súd v zmysle ustanovenia § 4 odsek 2 zákona skúmal, či ide o čin trestný aj
právneho poriadku Slovenskej republiky. V rámci tejto prieskumnej povinnosti zistil, že spáchaný skutok je trestným činom aj
právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne napĺňa všetky obligatórne znaky prečinu krádeže
odsek 1 písmeno a), písmeno b) Trestného zákona čiastočne v štádiu pokusu
Súčasne mal súd z obsahu osvedčenia a zápisnice spísanej s odsúdeným v justičnom zariadení dňa 25.09.2024 preukázané, že I. I. má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Odsúdený v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že „Som občanom vykonávajúceho štátu a bývam na tejto adrese: XXX XX O., Š. XX, Slovenská republika“. Na základe zistených skutočností o obvyklom pobyte menovaného dospel krajský súd k záveru, že cudzie rozhodnutie možno uznať a vykonať z dôvodu
Rovnako zo zistení o obvyklom pobyte odsúdeného na území vykonávajúceho štátu vyplýva, že jeho súhlas so zaslaním osvedčenia sa nevyžaduje. Záverom krajský súd sumarizuje, že nezistil dôvody odmietnutia uznania a výkonu rozsudku
Pri posudzovaní uloženého druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 17 odsek 2, odsek 3 zákona súd nezistil potrebu primeranej úpravy trestu a uznávaný výrok ponechal bez zmeny, nakoľko je v celom rozsahu zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Dôsledkom tohto uznania je, že slovenské orgány prevezmú na seba povinnosti a právomoci vo vzťahu k častiam rozsudku týkajúcich sa výroku o treste, pričom časti týkajúce sa výrokov o vine zostávajú v zmysle medzinárodnoprávnej úpravy v celom rozsahu v dispozícii rozhodnutia štátu pôvodu. Rozhodnutie o uznaní a výkone rozhodnutia na území Slovenskej republiky sa stáva súdnym rozsudkom tohto štátu a musí byť na jeho území aj reálne vykonateľné, pričom uloženie trestu odňatia slobody v zmysle slovenského právneho poriadku predpokladá aj zaradenie odsúdeného do ústavu s príslušným stupňom stráženia
Vo vzťahu k zaradeniu odsúdeného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s príslušným stupňom stráženia krajský súd konštatuje, že prevzatie výroku o treste z cudzieho rozhodnutia
kritérií na prevzatie a výkon rozhodnutia uvedených v § 17 zákona musí zabezpečovať, aby uložená trestná sankcia jednak nezhoršila postavenie odsúdeného, a súčasne musí v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii. Inak povedané pri zaraďovaní odsúdeného do príslušného ústavu na výkon trestu odňatia slobody v prípade uznania cudzieho rozhodnutia sa súd neriadi hmotnoprávnymi podmienkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 48 Trestného zákona (t. j. preverovanie trestnej minulosti). Súd pri rozhodovaní o zaradení odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody vychádzal z toho, že uznávané rozhodnutie neobsahuje výrok o type ústavu, do ktorého má byť odsúdený zaradený, ani neobsahuje bližšiu špecifikáciu režimu výkonu trestu odňatia slobody.
ustálenej rozhodovacej praxe (porovnať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1TdoV/3/2019, zo dňa
odsúdeného proti právnemu poriadku Slovenskej republiky. Odvolanie bolo podané aj prostredníctvom ustanoveného obhajcu odsúdeného Mgr. Štefanom Krnáčom (opatrenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Ntc/45/2024, zo 14. júla 2025, č. l. 174 a rub súdneho spisu). V odvolaní vo vzťahu k nesúladu s Trestným zákonom a zásadou proporcionality trestu uviedol nasledovné: ,,Pôvodný skutok, pre ktorý bol v cudzine uložený trest, bol správne klasifikovaný ako prečin krádeže
1 písm.
platného znenia tohto ustanovenia je za takýto skutok možné uložiť trest odňatia slobody do dvoch
slovenského práva. Hoci v tomto prípade krádež trestným činom je, problém spočíva v neprijateľnom navýšení trestu na základe iného, typovo odlišného skutku, ktorý by
slovenského práva nebol priťaženou okolnosťou krádeže ani by nemal vplyv na výšku trestu za krádež.“ Vo vzťahu k nesúladu s princípom špeciality a autonómie trestných činov odsúdený uviedol: ,,Navýšenie trestu za prečin krádeže na základe rozsudku týkajúceho sa marenia súdneho rozhodnutia je v rozpore s princípom špeciality trestných činov. Slovenský Trestný zákon jasne rozlišuje medzi jednotlivými trestnými činmi a priraďuje im špecifické skutkové podstaty a trestné sadzby. Krádež (§ 212 TZ) je majetkový trestný čin, ktorý chráni vlastnícke právo. Marenie súdneho rozhodnutia (§ 343 TZ) je trestný čin proti výkonu právomoci orgánu verejnej moci, ktorý chráni riadny chod súdnictva a vymožiteľnosť práva. Tieto dva trestné činy sú autonómne a nezávislé. Skutočnosť, že osoba spáchala trestný čin marenia súdneho rozhodnutia, nemá priamy vplyv na spoločenskú nebezpečnosť alebo závažnosť prečinu krádeže. Nemôže slúžiť ako faktor pre iné, prísnejšie posúdenie krádeže, než aké by bolo aplikované, keby sa marenie súdneho rozhodnutia nestalo. Zohľadnenie takého, odlišného skutku pri uznávaní a navýšení trestu za krádež predstavuje neprijateľné prepojenie a kumuláciu trestnej zodpovednosti, ktorá nemá oporu v slovenskom trestnom práve. Ak by aj došlo k súbehu týchto trestných činov, slovenský súd by v prípade uznania viny za oba činy postupoval
zásad súhrnného alebo úhrnného trestu, ktoré však vždy rešpektujú horné hranice trestných sadzieb pre jednotlivé činy a neumožňujú svojvoľné navýšenie nad limit pre daný čin. Zhrnuté, Krajský súd pri svojom rozhodnutí ignoroval základné zásady slovenského trestného práva, najmä zásadu proporcionality trestu k spáchanému činu a zásadu legálnosti, ktorá vyžaduje, aby trest bol uložený výlučne na základe zákona a v jeho medziach. Navýšenie trestu nad zákonnú sadzbu pre prečin krádeže z dôvodu nesúvisiaceho trestného činu je nielen neopodstatnené, ale aj nezákonné. Z uvedených dôvodov žiadam, aby súd v odvolacom konaní zrušil napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa výšky uznaného trestu v trvaní troch
1 písm.
1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odsúdený I. I. podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, pričom zistil, že odvolanie odsúdeného je dôvodné.
1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, súd rozhodne o tom, či sa rozhodnutie uzná a vykoná na neverejnom zasadnutí po písomnom vyjadrení prokurátora. Súd rozhoduje rozsudkom.
5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii proti rozhodnutiu
odseku 1 je prípustné odvolanie, ktoré môže podať odsúdený alebo prokurátor. Odvolaním nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané v inom členskom štáte. Odvolanie má odkladný účinok.
1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia
, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu.
3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím
odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví. Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie ustanovené pre rovnaké trestné činy
právneho poriadku Slovenskej republiky. Na základe prípisu zaslaného súdom prvého stupňa vyjadrila najprv Krajská prokuratúra v Bratislave súhlas s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia za predpokladu, že takýto potup je vhodný a účelný, pokiaľ ide o úspešné zaistenie začlenenia odsúdeného do spoločnosti. Pokiaľ ide o úvahy a závery Krajského súdu v Bratislave, týkajúce sa nezistenia dôvodov na odmietnutie rozhodnutia o uznaní a výkone (§ 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii) a splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok na pozitívne rozhodnutie
1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku, tieto považuje najvyšší súd za relevantné, opodstatnené a dostatočné. Príslušný súd v prípade občana Slovenskej republiky odsúdeného na trestnú sankciu v niektorom z členských štátov Európskej únie, za predpokladu splnenia zákonných podmienok ustanovení § 16 a § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, nemôže konať inak, než také rozhodnutie uznať. V rámci uznávacieho konania odsudzujúce rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nie je možné preskúmavať zo žiadnych iných hľadísk. V zmysle Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, je totiž jedným zo základných pilierov uznávacieho konania vzájomná dôvera v právne systémy ostatných členských štátov, pričom má uľahčiť uznávanie a výkon rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii. Zjednodušene povedané, ak súd nezistí niektorý z dôvodov odmietnutia špecifikovaný v § 16 ods. 1, ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, rozhodne o tom, že rozhodnutie sa uzná a vykoná; nepostupuje teda ako ďalšia odvolacia inštancia a konanie v štáte pôvodu neskúma nad rámec priloženého osvedčenia a rozhodnutia, ktoré má byť predmetom uznávacieho konania. Čo sa týka samotného odvolania odsúdeného I. I., v prvom rade je potrebné uviesť, že dôvody odmietnutia rozhodnutia o uznaní a výkone sú taxatívne uvedené v § 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii. Žiadne také najvyšší súd ale nezistil a menovaný nič konkrétne v tomto smere nenamietal. Odsúdený však poukázal na neprijateľné uloženie výšky trestu odňatia slobody pre prečin krádeže nad zákonnú sadzbu.
právneho poriadku Slovenskej republiky je pre prečin krádeže
1 písm. a), písm. b) Trestného zákona maximálna trestná sadzba vo výmere 2 (dva) roky. Najvyšší súd dal v tomto odsúdenému za pravdu a práve z tohto dôvodu zohľadňujúc skôr citovaný § 17 ods. 3 veta prvá zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa prikláňa k názoru súdu prvého stupňa, že spáchaný skutok je trestným činom aj
právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne napĺňa všetky obligatórne znaky prečinu krádeže
1 písm. a), písm. b) Trestného zákona, čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona. Za tento trestný čin je možné aktuálne v Slovenskej republike uložiť trest odňatia slobody s maximálnou výmerou dvoch rokov. Dĺžka trestnej sankcie, ktorá bola menovanému uložená v Rakúskej republike, vo výmere troch rokov, je teda nezlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, pretože prekračuje maximálnu možnú výmeru trestu pre danú trestnú činnosť v Slovenskej republike. Preto bolo potrebné postupom
3 zákona č. 549/2011 Z. z., o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii, upraviť trvanie uloženej trestnej sankcie tak, aby nebola kratšia ako najdlhšie trvanie ustanovené pre rovnaké trestné činy
právneho poriadku Slovenskej republiky. Riadiac sa uvedeným rozhodol najvyšší súd tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto rozsudku, keď zvolil taký procesný postup, že najprv zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, aby potom na tom istom skutkovom a právnom podklade vyniesol ten istý záver o uznaní a výkone rozhodnutia rakúskeho justičného orgánu. Upravil len výšku uloženého trestu odňatia slobody, ktorá mala byť z vyššie spomenutých dôvodov nižšia. Zároveň rovnako, ako krajský súd, zaradil I. I.
2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia (najvyšší súd je viazaný zásadou zákazu reformatio in peius
4 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii), keďže stupeň stráženia v rozsudku rakúskeho súdu uvádzaný nebol a zaradením do stredného stupňa by došlo k zhoršeniu jeho postavenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku sťažnosť nie je prípustná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.