objektívneho hľadiska, odvodzuje sa od toho, či držiteľ práva pri primeranej opatrnosti nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Podmienkou pre vyhovenie žalobe z titulu vydržania bolo preukázanie hoci i domnelého právneho titulu za predpokladu, že by tento spĺňal zákonom požadované náležitosti. Ak však držbu práva neopierajú o zodpovedajúci právny titul, nemohlo ísť o držbu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale len o správanie realizované z iného právneho dôvodu, ako vyžaduje zákon. Mohlo ísť o držbu, prípadne aj o výkon práva bez právneho dôvodu.
záverov súdu prvej inštancie takéto správanie nemohlo byť kvalifikované ako držba práva a nemohlo viesť k vydržaniu. Z vykonaného dokazovania však
súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobcovia v rámci sporu netvrdili a ani nepoukazovali na tituly nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, z ktorých by vyvodzovali oprávnenosť svojej držby, neopierali svoju argumentáciu o právny dôvod, s ktorým zákon spája vydržanie vecného bremena. Oprávnenosť držby opierali len o akési obyčajové právo medzi jednotlivými spoluvlastníkmi parciel, cez ktoré prechádzala prístupová cesta k nehnuteľnostiam žalobcov - vlastníci parciel tolerovali prechod po ceste cez svoje parcely. Žalobcovia svoju argumentáciu opierali o ubezpečenie predchádzajúceho vlastníka, že tu právo cesty k nehnuteľnostiam žalobcov je, že toto právo nebolo nikým spochybňované a svoju argumentáciu podporili aj poukazom na mapové operáty,
ktorých prístupová cesta na parcele č. XXXX končila až pri nehnuteľnostiach žalobcov. Súd prvej inštancie uviedol, že v tomto prípade absentuje písomná dohoda, dohoda dedičov, rozhodnutie príslušného orgánu pre vznik vecného bremena zo zákona v súvislosti s vydržaním. Ak teda žalobcovia svoju dobromyseľnosť neopierali o zákonný právny dôvod, nemožno konštatovať, že ide o dobromyseľnú a oprávnenú držbu výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Iba obyčajová tradícia výkonu práva nemôže založiť dobromyseľnosť tohto práva. Z uvedeného dôvodu ani prípadný výkon práva nemôže byť dobromyseľným a oprávneným výkonom. Nepostačuje, že žalobcovia boli pôvodným vlastníkom ubezpečení, že tu právo cesty k ich nehnuteľnostiam je a nepostačuje ani to, že cesta bola zaznačená v starých mapách až po nehnuteľnosť žalobcov. Ani uvedenie služobnosti v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXX nepostačuje; pre okresný súd nebola poznámka služobnosti uvedená dostatočne určito, nevyplývalo z nej, aký je obsah práva služobnosti; navyše právo služobnosti bolo zriadené nielen v prospech parciel žalobcov, ale aj parcely č. XXXX vo vlastníctve žalovanej. Z uvedenej služobnosti explicitne nevyplýva, že by viazla na parcelách žalobcov voči parcele žalovanej, ale naopak, služobnosť viazne voči iným parcelám, aj v prospech parcely žalovanej. Súd prvej inštancie nemal za preukázaný ani dobromyseľný a oprávnený výkon práva vecného bremena po dobu viac ako desať rokov a zdôraznil, že obsahom výkonu tohto práva majú byť práva a povinnosti v rovnakom rozsahu, ako si ho žalobcovia uplatňujú v žalobe. Ak uplatňovali právo cesty pešo, práva prechodu a prejazdu motorovými a nemotorovými vozidlami a mechanizmami cez pozemok žalovanej, museli preukázať, že od roku 1993, keď to právo v takomto rozsahu vykonávali. V spore ani netvrdili, že by k svojim nehnuteľnostiam po parcele č. XXXX chodili autom alebo nejakým mechanizmom, netvrdili to na ohliadke ani žalobcami navrhnutí svedkovia. Žalobcovia tak ani nevykonávali výkon práva faktického prechodu cez predmetnú parcelu uvedeným spôsobom a ak nebol tento výkon práva realizovaný s uvedenými obsahom, nemohlo k vydržaniu práva vecného bremena dôjsť. Súd prvej inštancie dodal, že maximálne mohlo ísť o výkon práva pešo, ktorý žalobcovia realizovali, avšak ani toto právo cesty pešo nemohlo byť realizované dobromyseľne a oprávnene, vzhľadom na absenciu právneho titulu. 1.3. Pokiaľ ide o alternatívny petit žalobcov, ktorým sa domáhali aplikácie ustanovenia § 151o ods. 3 OZ a v tomto smere tvrdili, že k ich stavbe nie je možný prístup iným spôsobom, ako požadovaným vecným bremenom. Súd prvej inštancie vyložil ustanovenie § 151o ods. 3 OZ a ustálil, že žalobcovia podali návrh na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty z dôvodu, že sú výlučnými vlastníkmi k pozemkom parc. č. XXXX/X a č. XXXX/X a na parcele č. XXXX/X je evidovaná stavba - roľnícka usadlosť so súpisné č. XXX. V spore nebol produkovaný žiaden dôkaz, že v minulosti bol realizovaný iný prístup k stavbe ako cez parcelné č. XXXX a táto nie je vo vlastníctve žalobcov. Vzhľadom na argumentáciu žalovanej súd prvej inštancie posudzoval, že či na pozemkoch žalobcov sa nachádza stavba v stavebnom, najmä však v právnom zmysle slova. V tomto smere aplikoval ustanovenia § 43 ods.1 písm. a) a § 43a ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), poukázal na závery vyplývajúce z ohliadky na mieste samom, na ktorej zistil, že na parcelách žalobcov sa nachádzajú iba pozostatky dvoch stavieb, a to stavby stodoly a stavby roľníckej usadlosti. Zo stavby roľníckej usadlosti sa na mieste nachádza torzo kamenných základov, porastené vegetáciou, vo vnútornom obvode základov vyrastajú náletové dreviny, samotné základy nie sú celistvé, sú v značnom štádiu rozpadu. Rovnako neudržiavaný bol aj prístup k nehnuteľnostiam žalobcov po parcele č. XXXX. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie tiež zistil, že už pri kúpe stavby roľníckej usadlosti, táto bola vo veľmi zlom stave. Pôvodne boli ponechané len drevené obvodové múry prvého nadzemného podlažia, avšak počas ohliadky v roku 2022 bolo zistené, že z prvého nadzemného podlažia sa nezachovalo nič, iba zvyšky kamenných základov čiastočného podpivničenia v značnom štádiu rozpadu. Nie je vôbec rozpoznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia, nakoľko sa z neho nezachovalo vôbec nič. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že pôvodná stavba roľníckej usadlosti zanikla v zmysle právnom, stavba v zmysle právnom neexistuje a k neexistujúcej stavbe nemožno rozhodnutím súdu zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby na jeho návrh. Žalobcovia sú síce evidovaní na liste vlastníctva ako vlastníci stavby, stavba však neexistuje a nemôže byť k neexistujúcej stavbe zriadené vecné bremeno rozhodnutím súdu. Z uvedeného dôvodu okresný súd zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa domáhali žalobcovia zriadenia vecného bremena postupom
1.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP") tak, že priznal trovy konania v rozsahu 100% žalovanej, keďže mala plný úspech v konaní.
pôvodnej mapy vyhotovenej v rokoch 1937 až 1939 a poľný nákres č. XX/X,
ktorých k predmetu kúpnej zmluvy, a teda nehnuteľnostiam domu č. p. XXX v hone E. spolu so zastavanou plochou parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X prislúcha právo služobnosti. Až do vydania rozhodnutia o oprave chyby v katastrálnom operáte k rodinnému domu súpisné č. XXX viedla cesta označená parc. č. XXXX. Predávajúcim N. U. boli ubezpečení o tom, že toto právo cesty je platné. Práve z uvedeného vychádzala ich dobromyseľnosť a teda, že zapísaná služobnosť ako vecné právo sa vzťahuje práve na právo cesty cez nehnuteľnosť CKN parc. č. XXXX. Odvolací súd k uvedenému konštatoval, že záver súdu prvej inštancie, že žalobcom nesvedčí žiadny titul nadobudnutia práva vecného bremena v rozsahu v akom ho požadovali určiť, nesvedčí im ani titul (ani domnelý) nadobudnutia práva vecného bremena vydržaním a len ubezpečenie pôvodného vlastníka nehnuteľností v tom, že právo cesty k nehnuteľnostiam žalobcov existuje a že toto pre pozitívne rozhodnutie o určení vecného bremena nepostačuje, sú v plnom rozsahu správne a súladné s vykonaným dokazovaním. S predmetnými závermi sa odvolací súd stotožnil. K otázke služobnosti zapísanej v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXX odvolací súd uviedol, že zo zápisu služobnosti v poznámke „nehnuteľnostiam parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX prislúcha právo služobnosti viaznuce na parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX vo vložkách č. XXX, XXX, XXXX tejto knihy (č.d.XXXX/XXXX, XXXX/XXXX, XXXX/XXXX, XXXX/XX", nemožno vyvodiť význam, ktorý jej pripisujú žalobcovia. Vzájomný vzťah parciel patriacich žalobcom (XXXX/X a XXXX/X) a žalovanej (XXXX) je taký, že vo vzťahu k služobnosti zapísanej v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXX sú všetky tieto parcely parcelami oprávnenými; z uvedeného nemožno vyvodiť žiadnu podriadenosť parcely č. XXXX k parcelám č. XXXX/X a XXXX/X, a teda ani existenciu akejkoľvek služobnosti viaznucej na pozemku žalovanej (XXXX) vo vzťahu k pozemkom patriacim žalobcom. Z vymedzenia služobnosti zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č.XXXX navyše nemožno
odvolacieho súdu vyvodiť ani taký jej obsah, ktorý jej žalobcovia pripisujú, a teda, že išlo o služobnosť spočívajúcu v práve cesty. Odvolací súd v tejto súvislosti napokon poukázal na skutočnosť, že z kúpnej zmluvy (z roku 1993) nevyplýva akákoľvek existencia vecného bremena (prípadne služobnosti), na základe ktorého by nadobúdatelia spoluvlastníckych podielov boli z vecného bremena (služobnosti) oprávnení. Ak žalobcovia neformálne na prístup k stavbe využívali aj pozemok (č. XXXX) v súčasnosti vo vlastníctve žalovanej, existenciu titulu vecného bremena, čo aj domnelého, pre účely vydržania nepreukázali. Odvolací súd konštatoval, že iba ubezpečenie predávajúceho o tom, že prístup im patrí, nie je titulom pre nadobudnutie práva vecného bremena, ale iba neformálnym umožnením prístupu k stavbe, najmä za situácie, keď zmluva medzi nimi dohodu o zriadení vecného bremena neobsahuje a o vecnom bremene mlčí. Napokon k existencii vecného bremena žalobcovia poukazovali aj na mapové operáty,
ktorých parcela č. XXXX (ktorá mala byť prístupovou cestou k ich nehnuteľnostiach cez parcelu žalovanej č. XXXX) končila až pri nehnuteľnostiach žalobcov. Odvolací súd sa stotožnil v s argumentáciou súdu prvej inštancie, že mapový podklad titul nadobudnutia práva vecného bremena nepreukazuje. Navyše takýto zákres chybne zobrazenej parcely registra CKN č. XXXX a XXXX/X v katastrálnej mape a mape určeného operátu v katastrálnom území R. bol rozhodnutím príslušného správneho orgánu opravený z dôvodu, že bol preukázaný jeho chybný zápis. Odvolací súd jednoznačne v tomto smere konštatoval, že opierať dobromyseľnosť iba v zápis v katastrálne mape, ktorý sa neskôr ukáže ako chybný, bez preukázania nadobúdacieho titulu, čo aj domnelého, pre záver o dobromyseľnosti žalobcov vo vzťahu k vydržaniu nepostačuje. 2.
názoru odvolacieho súdu nerobí. Uvedené sa
odvolacieho súdu vzťahuje aj na argumentáciu žalobcov, že účelom stavby pre aplikáciu ustanovenia § 151o ods. 3 OZ môže byť aj zmena dokončenej stavby roľníckej usadlosti pre účely stavebného konania. Z vykonaného dokazovania však súčasná existencia dokončenej stavby nevyplynula, stavba roľníckej usadlosti už v minulosti stratila reálny spôsob využitia, ako stavba sa žalobcami neužívala a jej stav sa aj od doby jej kúpy
ustanovenia § 151o ods. 3 OZ. 2.5. Odvolací súd uviedol, že podstatnými pre rozhodnutie súdu prvej inštancie bola neexistencia čo aj domnelého titulu nadobudnutia vecného bremena, skutočnosť, že v pozemkovej knihe boli zo služobnosti oprávnenými parcely žalobcov i žalovanej a nemal vzájomné postavenie parciel oprávnených a povinných a napokon konštatovanie o neexistencii stavby, ktoré založil súd prvej inštancie na základe záverov vyplývajúcich z ohliadky na mieste samom. Žalobcovia v odvolaní iba vo všeobecnosti namietali nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku, k čomu odvolací súd uvádza, že touto vadou napadnuté rozhodnutie netrpí, odvolaciemu súdu z neho vyplývajú všetky podstatné závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, v ktorom zároveň poskytol odpoveď na všetky podstatné otázky. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi a argumentáciou súdu prvej inštancie tak ako sa premietla do napadnutého rozsudku. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok postupom
1, ods. 2 CSP ako vecne správy potvrdil vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania, keď súd prvej inštancie správne aplikoval zásahu úspechu v konaní a náhradu trov konania priznal v spore plne úspešnej žalovanej. 2.
f) CSP dovolatelia uviedli, že súd nesprávnym procesným postupom a nedostatočným odôvodnením svojich rozhodnutí dovolateľom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
mienky dovolateľov odvolací súd tým, že svoj záver o nesplnení podmienok oprávnenej držby vyvodil z neexistencie právneho titulu držby a neexistencie stavby v právnom a stavebnotechnickom zmysle a neprihliadol na ich argumenty a skutkové zistenia, preukazujúce dobromyseľný výkon práva zodpovedajúci vecnému bremenu po zákonom stanovenú vydržaciu dobu a existenciu stavby v právnom aj stavebnotechnickom zmysle porušil zásadu materiálneho právneho štátu, v ktorom spravodlivosť by mala byť vždy prítomná v procese v ktorom súd interpretuje a aplikuje právo. Dovolatelia vyjadrili presvedčenie, že zákonné predpoklady vydržania preukázateľne naplnili a k prerušeniu doby ich dobromyseľnej držby došlo až rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota, katastrálny odbor sp.zn. W z X. apríla XXXX, ktorým došlo k neoprávnenému výmazu parc. registra CKN parc.č. XXXX, ktorá viedla cez parcelu CKN parc.č. XXXX k ich nehnuteľnostiam CKN parc.č. XXXX/X a XXXX/X a tým došlo aj k reálnemu prerušeniu dobromyseľnej držby práva prechodu cez nehnuteľnosť CKN parc.č. XXXX k ich nehnuteľnostiam. Toto rozhodnutie
dovolateľov popiera zásady vlastníckeho práva a vyjadrenie, že práva z vecného bremena sa premlčujú za tri roky, takže k ich premlčaniu došlo už 01. januára 1954, je právny nezmysel. Právo určené in rem, ako vecné bremeno je zapísané v prospech parcely, nie v prospech vlastníka parcely. Ako kupujúci mali od predávajúceho potvrdené, že prechod a prejazd na parcely, ktoré nám predával je zabezpečený cez parcelu CKN parc. č. XXXX, pretože tadiaľ vedie poľná cesta. Toto tvrdenie predávajúceho si overili cez mapové podklady, tak ako ich predložili súdu.
mienky dovolateľov okresný úrad nemal právo túto cestu priradiť k parcele č. XXXX, zbavil ich tým prístupu k stavbe roľníckej usadlosti, túto stavbu udržiavať a tiež získať stavebné povolenie na zmenu dokončenej stavby spojené so zmenou v užívaní stavby. Tvrdenie žalovanej, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že pozemky dovolatelia neudržiavajú, je
nich účelové a vytrhnuté z celkového výsledku dokazovania. Bolo
nich preukázané, že sa nemajú ako dostať na svoje pozemky a z toho dôvodu ich nemôžu udržiavať, keďže žalovaná po oprave chyby v katastrálnom operáte im v tom bráni. Prístup, ktorý uvádza žalovaná nie je
dovolateľov vhodný ani na to, aby na svoj pozemok mali prístup pešo a nie ešte aby si mohli so sebou priniesť techniku na úpravu pozemku. Z tohto dôvodu už v žalobe poukázali na ustanovenie § 127 ods. 3 OZ. S aplikáciu tohto ustanovenia sa súdy
dovolateľov vôbec nezaoberali. Porušenie práv na spravodlivý proces vzhliadajú aj v tom, že napriek ohliadke na mieste samom a výpovediam vypočutých svedkov súdy prijali záver, že nehnuteľnosť, ku ktorej žiadajú zriadiť právo cesty neslúžila v minulosti ako príjazdová cesta a teda, že ani reálne právo cesty nevyužívali. Súdy neodôvodnili jasne a zrozumiteľne z akého dôvodu nemožno pre posudzovanie dobromyseľnosti dovolateľov zápis služobnosti priradiť taký význam, pre ktorý by bolo možné žalobe vyhovieť.
názorov súdov z vymedzenia služobnosti nemožno vyvodiť ani taký obsah, že išlo o služobnosť spočívajúcu v práve cesty. Tento záver vnímajú dovolatelia v rozpore s ich tvrdením a najmä v rozpore s výpoveďami vypočutých svedkov o stave cesty, keď nehnuteľnosti dovolatelia nadobudli. 3.2. Vo vzťahu k otázke dobromyseľnosti sú dovolatelia toho názoru, že aj keď nebola údajne potvrdená žiadnym právnym titulom, ale len obyčajovým právom, ako to uvádza súd, mala by byť zohľadnená nakoľko existencia príjazdovej cesty bola oficiálne vedená cez pozemok EKN parc. č. XXXX, CKN parc. č. XXXX bola z parcely EKN parc. č. XXXX vyčlenená ako samostatná parcela a takto aj z nej žalobcovia kupovali spoluvlastnícky podiel. Ide
nich o skutočnosti, ktoré boli v minulosti riadne zapísané v katastri nehnuteľností. Odvolací súd nesprávne právne vyhodnotil zápis v pozemkovej knihe vo vložke XXXX a to služobnosť ako vecné právo. Služobnosť ako vecné právo platila do prijatia občianskeho zákonníka v bývalej československej republike a bola viazaná na pozemky a nie na fyzické osoby, nemohlo dôjsť k jej premlčaniu, tak ako to uviedol okresný úrad a preto sa táto služobnosť zmenila na vecné bremeno a v rámci registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len „ROEP") mala byť zapísaná na listy vlastníctva. Služobnosť bola zapísaná aj v prospech parc. č. XXXX, táto služobnosť riešila susedské vzťahy, ale nie je neprenosná. Pokiaľ bola služobnosť viazaná na parcelu, je služobnosť a vecné bremeno prenosné. Nehnuteľnosti dovolateľov a nehnuteľnosť žalovanej boli v rámci služobnosti rovnocenné a preto by mala byť táto služobnosť - vecné bremeno akceptované aj pre dovolateľov, nielen pre žalovanú. Tento výklad existencie dobromyseľnej držby na základe zapísanej služobnosti dovolatelia podporili odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/65/2015 z 31. marca 2016. K uvedenému dovolatelia dodali, že oprava v katastri nehnuteľností bola vykonaná až po vyše dvanástich rokoch po uskutočnení ROEP, to preukazuje, že boli dobromyseľnými držiteľmi práva a ich názor prezentovaný v odvolaní voči rozsudku súdu prvej inštancie je správny a z pohľadu dovolateľov právne podložený. Dovolatelia tiež nesúhlasili s výkladom pojmu stavby v rámci konania.
ich názoru (a to aj napriek zlému technickému stavu) sa v danom prípade o stavbu jedná, keďže jej základy siahajú až do výšky jedného metra, aj keď sú porastené vegetačným porastom, sú rozpoznateľné jej základy aj vnútorné členenie stavby. V tomto smere dovolatelia dodali, že stavba by bola zrekonštruovaná a teda v lepšom stave, ak by ako jej vlastníci mali k nej prístup cez pozemky vo vlastníctve žalovanej a stavebný úrad by vydal stavebné povolenie
návrhu v zákonnej lehote. V súvislosti s prípustnosťou dovolania
1 písm. b) CSP dovolatelia v predmetnej právnej veci identifikovali dve právne otázky, ktoré
ich názoru, ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neboli vyriešené. Prvú z týchto otázok formulovali v znení: Je možné právo vecného bremena nadobudnúť vydržaním dobromyseľným výkonom práva po zákonom stanovenú vydržaciu dobu /§ 134 OZ/ bez toho aby oprávnenému držiteľovi práva vecného bremena svedčil titul nadobudnutia práva vecného bremena /písomná zmluva, závet, výsledok konania o dedičstve, schválená dohoda dedičov, rozhodnutie príslušného orgánu/? Druhú z otázok dovolatelia formulovali nasledovne: Môže súd na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok, ak stavba je zapísaná na liste vlastníctva a pre nemožnosť udržiavať stavbu v riadnom stavebnotechnickom stave je stavba nespôsobilá na riadne užívanie? Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že s podaným dovolaním nesúhlasí, považuje ho v celom rozsahu za nedôvodné a nesprávne a
jej mienky dovolanie nespĺňa podmienku prípustnosti a to ani
f) a ani
1 písm. b) CSP. K námietke dovolateľov, že nebolo dodržané ich právo na riadne odôvodnenie žalovaná uviedla, že súd riadne, zrozumiteľne, podrobne objasnil a vysvetlil ako posúdil skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu. Tým, že dovolatelia nepreukázali svoj žalobný nárok, ocitli sa v dôkaznej núdzi. Záver odvolacieho súdu ju
žalovanej v súlade s vykonaným dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením, ktoré vychádza z ustálenej súdnej praxe. Žalovaná, odkazujúc na rozhodnutia Ústavného súd Slovenskej republiky, poukázala tiež na to, že do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami. Odvolací súd
žalovanej objektívne vyhodnotil nesplnenie podmienok vydržania, spravodlivo posúdil dobromyseľnosť výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a správne vyvodil závery s poukazom na vykonané dokazovanie. Žalovaná uviedla, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola otázka vydržania, nadobúdacích titulov práva vecného bremena ako aj posudzovanie stavby ako nehnuteľnosti v stavebnotechnickom a právnom zmysle slova a jej spôsobilosti na riadne užívanie v súvislosti so zriadením vecného bremena práva prechodu a prejazdu k stavbe riešená nespočetne krát a preto nie je splnená ani podmienka prípustnosti v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP. K námietke dovolateľov, že odvolací súd neprihliadol na argumenty dovolateľov týkajúce sa dobromyseľného výkonu práva, žalovaná uvádza, že dovolatelia v spore nepreukázali existenciu právneho titulu držby, a to čo i len domnelého titulu držby. Žalovaná sa v plnej miere stotožnila so závermi odvolacieho súdu aj v otázke posúdenia obsahu pojmu stavba a na ňu nadväzujúcom závere, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané vykonaným dokazovaním, že stavba dovolateľov nemá charakter stavby. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná navrhla, aby dovolací súd zamietol dovolanie ako nedôvodné a zaviazal dovolateľov spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy dovolacieho konania.
f) CSP 11.
f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12. Z hľadiska prípustnosti dovolania
CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcov, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti (bod 11. a body 3., 3.1.). 13. Porušením základného práva na spravodlivý proces
čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení chýba určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr - pokiaľ ich strana sporu namietala, ale krajský súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dostatočným spôsobom odôvodnil ich irelevantnosť; pokiaľ krajský súd takto v prejednávanej veci postupoval, dopustil sa okrem iného aj svojvôle, zakázanej v čl. 2 ods. 2 ústavy. Obdobne ako v skutkovej oblasti, i v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie nastávajú podobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne k nepresvedčivosti rozhodovania, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež i zásadami spravodlivého procesu. 14. Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018, 5Cdo/7/2019). 15.
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 16. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
f) CSP.
predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). 21. Ani námietka odkazom na § 127 ods. 3 OZ, s aplikáciou ktorého sa
dovolateľov mali súdy tiež zaoberať, keďže naň v žalobe odkazovali, nemôže založiť prípustnosť dovolania. Je tomu tak preto, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je vo vzťahu k odvolaniu ako riadnemu opravnému prostriedku subsidiárny nielen z procesného hľadiska, teda že dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní (čo znamená, že odvolacie konanie predchádza dovolaciemu konaniu), ale aj z obsahového hľadiska, ktoré zohľadňuje skutočnosť, že dovolatelia môžu v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietali už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli na základe ich odvolacej argumentácie meritórne posudzované odvolacím súdom. V prípade, že takéto námietky v odvolacom konaní neuplatnili, hoci tak urobiť mohli a mali, tieto námietky ex post nemôžu byť spôsobilé založiť prípustnosť dovolania.
dovolateľov dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania
ustanovenia § 420 písm.
1 písm. b) CSP 26.
1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 27.
CSP dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2).
CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 30. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm.
1 písm. b) CSP, pričom formulačne nastolil celkovo 2 právne otázky (bod 3.2.).
dovolateľov je predmetný záver nesprávny, pretože existencia príjazdovej cesty bola oficiálne vedená cez pozemok EKN parc. č. XXXX, z ktorej parcely bola vyčlenená CKN parc. č. XXXX a takto z nej kupovali spoluvlastnícky podiel. Dobromyseľnosť tak bola opretá nielen o obyčajové právo, ale aj o skutočnosti v minulosti riadne zapísané v katastri nehnuteľností. Súd nesprávne právne vyhodnotil zápis služobnosti v pozemkovej knihe vo vložke XXXX ako vecné právo a viažucu sa na fyzickú osobu, pretože služobnosť, ktorá platila do prijatia občianskeho zákonníka v bývalej Československej republike bola viazaná na pozemky. Služobnosť sa zmenila na vecné bremeno až následne a v rámci ROEP-u mala byť zapísaná na listy vlastníctva. Služobnosť bola zapísaná aj v prospech parc. č. XXXX a riešila susedské vzťahy a nebola neprenosná. Pokiaľ bola služobnosť viazaná na parcelu, je služobnosť a vecné bremeno prenosné.
dovolateľov nehnuteľnosti v ich vlastníctve a nehnuteľnosť žalovanej boli v rámci služobnosti rovnocenné a preto by mala byť táto služobnosť - vecné bremeno akceptované aj v ich prospech, nielen pre žalovanú. Podaný výklad existencie dobromyseľnej držby na základe zapísanej služobnosti potvrdzuje aj historický náhľad na problematiku vydržania uvedený v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/65/
ktorého žalobcom nesvedčí žiadny titul nadobudnutia práva vecného bremena v rozsahu v akom ho žalobou požadovali určiť; nesvedčí im ani titul (čo aj domnelý) nadobudnutia práva vecného bremena vydržaním a len ubezpečenie pôvodného vlastníka nehnuteľností v tom, že právo cesty k nehnuteľnostiam žalobcov existuje, pre pozitívne rozhodnutie o určení vecného bremena nepostačuje. Uvedené závery súdu prvej inštancie odvolací súd odobril a dodal, že zo spôsobu zápisu služobnosti v pozemkovej knihe nemožno vyvodiť význam, ktorý jej žalobcovia prikladajú, pretože zo zápisu vyplýva, že oprávnenými parcelami sú parc. č. XXXX/X, XXXX/X a XXXX; povinnými parcelami sú parcely, ktoré vlastnícky nepatria žalobcom a ani žalovanej; k uvedeným povinným parcelám (parc.č.XXXX, XXXX/X, XXXX/X a XXXX) žalobcovia nežiadali určiť vecné bremeno a ani netvrdili, že povinné parcely majú nejaký súvis s parc. č. XXXX vlastnícky patriacej žalovanej; vzájomný vzťah parciel patriacich žalobcom (XXXX/X a XXXX/X) a žalovanej (XXXX) je taký, že vo vzťahu k služobnosti zapísanej v pozemno-knižnej zápisnici č. XXXX sú všetky tieto parcely parcelami oprávnenými; z uvedeného nemožno vyvodiť žiadnu podriadenosť parcely č. XXXX k parcelám č. XXXX/X a XXXX/X, a teda ani existenciu akejkoľvek služobnosti viaznucej na pozemku žalovanej (XXXX) vo vzťahu k pozemkom patriacim žalobcom; z vymedzenia služobnosti zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici č.XXXX navyše nemožno vyvodiť ani taký jej obsah, ktorý jej žalobcovia pripisujú, a teda, že išlo o služobnosť spočívajúcu v práve cesty. 37. Odvolací súd poukáz
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.