V/5/2012 2 Ţalobca nárok uplatnil za obdobie od
3 ZKV u SKP dňa
1 Zákonníka práce nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil na súde v lehote, v tomto zákonníku ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá: v takom prípade nemoţno premlčaný nárok účastníkovi, ktorý ho uplatňuje, priznať.
1 Zákonníka práce, lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. V zákone č. 311/2001 premlčanie nie je riešené, preto je potrebné vychádzať z Občianskeho zákonníka. V zmysle ust. § 111 Obč. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V zmysle § 262 Zákonníka práce, právo na náhradu mzdy moţno po prvý raz uplatniť, keď sa táto náhrada stane splatnou. Splatnou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným 2ObdoV/5/2012 4 právom, teda stáva sa nárokom a od tohto okamihu začína plynúť 3-ročná premlčacia doba v zmysle § 236 ods. 1 Zákonníka práce. Z ust. § 119 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, ţe náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to v najbliţšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje. Premlčujú sa jednotlivé náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac
toho, kedy nastala ich splatnosť. Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru začína teda plynúť od splatnosti kaţdej jednotlivej náhrady mzdy za ten-ktorý mesiac, za ktorý sa poţaduje. Nárok ţalobcu bol splatný vo výplatnom termíne, ktorým je posledný deň v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci, za ktorý mala byť odmena vyplatená, t. j. ţalobca si mohol uplatniť svoj nárok za jednotlivé mesiace od 1.1. mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, za ktorý má byť odmena vyplatená. Uplatnený nárok ţalobcu je nárokom proti podstate v zmysle § 31 ods. 1 ZKV,
ktorého nároky na vylúčenie vecí z podstaty (§ 19 ods. 2), pohľadávky proti podstate (§ 31 ods. 2), nároky na oddelené uspokojenie (§ 28), nároky
2, nároky
3 a pracovné nároky (§ 31 ods. 3) moţno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzného konania. Iné nároky moţno uspokojiť len
právoplatného rozvrhového uznesenia. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 31 ods. 3, 4, 5 ZKV, § 20 ods. 7 ZKV.
názoru súdu prvého stupňa pre uplatnenie pohľadávky u správcu platí, ţe uplatnenie u správcu nemá právne účinky podania ţaloby pre plynutie lehôt, tak ako je to u prihlášok, ktoré sa podávajú na súde. Ţalobca si svoj nárok na náhradu mzdy vo výške 88 258,20 eur uplatnil u správcu konkurznej podstaty dňa 17.03.
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 28. septembra 2011 pod č. k. 4 Obo 13/11-268 rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je opodstatnené. V odôvodnení konštatoval, ţe je nesporné, ţe ţalobca si uplatnil v konkurze mzdový nárok za obdobie od 01.01.1999 do 31.12.2009 v súvislosti s neplatným rozviazaním členského a pracovného pomeru k úpadcovi, ktorý súd posúdil
č. 65/1965 Zb. (Zákonník práce). Z hľadiska určenia poradia pre účely uspokojenia veriteľov v konkurze, súd správne konštatoval, ţe uplatnený nárok je pohľadávkou proti podstate
3 zák. č. 328/1991 Zb. ZKV, ktorú moţno uspokojiť kedykoľvek v priebehu konkurzu a
ods. 5 uvedeného ustanovenia je potrebné ju uplatniť u správcu. Súd prvého stupňa tieţ správne hodnotil námietku premlčania, vznesenú v konaní ţalovaným. Z právneho predpisu,
ktorého súd posudzoval uplatnené právo - mzdový nárok - nevyplýva, ţe sa na neho vzťahuje 10-ročná premlčacia doba, preto námietka ţalobcu v tomto smere nie je opodstatnená. 2ObdoV/5/2012 6 Ţalobca si uplatnil v konkurznom konaní mzdový nárok proti úpadcovi a svoje tvrdenie o vzniku práva na mzdu za obdobie od 17.03.2006 do 31.12.2009 aj
názoru odvolacieho súdu nepreukázal. Z dokazovania vyplynulo, ţe ţalobca bol v pracovnom pomere u iných zamestnávateľov a od r. 1995 uţ nemal záujem u neho pracovať a opakovane navrhoval ukončenie členského pomeru i pracovného vzťahu. Napriek uvedeniu výšky nároku ţalobca mzdový nárok za obdobie od 17.03.2006 nepreukázal, a preto odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd konštatoval, ţe odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje náleţitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., vyplýva z neho, čoho sa ţalobca domáhal, ako sa ţalovaný vyjadril, vysvetlil tieţ, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané, aj akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. V tejto súvislosti námietky ţalobcu v odvolaní nie sú opodstatnené. Nebola dôvodná ani námietka, ţe súd nepoučil účastníkov
4 O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, ţe právnemu zástupcovi ţalobcu súd doručil poučenie o uvedenom procesnom práve dňa 09.07.2009. Odvolací súd neprihliadol v zmysle ust. § 15a ods. 5 O. s. p. na námietku zaujatosti vznesenú ţalobcom v odvolaní, pretoţe dôvodom vylúčenia sudcu mal byť jeho postup v konaní. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol zrušiť rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
názoru ţalobcu rozsudkom najvyššieho súdu došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ a g/ O. s. p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
2 písm. b/ O. s. p. a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
2 písm. c/ O. s. p. Ţalobca tvrdil, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces tým, ţe odvolací súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie. 2ObdoV/5/2012 7 Ţalobca za najpodstatnejšiu okolnosť povaţuje objasnenie otázky dôkazného bremena v konaní v súvislosti so špecifikáciou nároku na náhradu mzdy
Svoj nárok ţalobca presne špecifikoval listom zo dňa
ktorého nemal záujem opätovne nastúpiť do práce u úpadcu, keďţe v konaní bolo preukázané, ţe bol v pracovnom pomere u iných zamestnávateľov. Tieţ namietal správnosť postupu ţalovaného, ktorá
krajského súdu má vyplývať z § 39 Zákonníka práce. Je zrejmé, ţe v prvom rade trvale zamietavý postoj zamestnávateľa k ţalobcovým pracovným pomerom, ho donútil k tomu, aby úpadcovi po 5-rokoch navrhol zrušenie členského i pracovného pomeru dohodou. Odvolací súd sa taktieţ nevysporiadal s námietkou poučovacej povinnosti súdu pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Ţalobca je tieţ toho názoru, ţe súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkou premlčania. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, prečo súd nevykonal navrhované dôkazy. 2ObdoV/5/2012 8 Ţalobca ďalej namietal, ţe odvolací súd bez pojednávania nemohol meritórne rozhodnúť v danej veci, keďţe na účely správneho zistenia skutkového stavu mal vykonať dôkazy. Odvolací súd nevykonal navrhnutý dôkaz pre výpočet pravdepodobného zárobku a jeho vykonanie neodôvodnil. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu. Ţalobca navrhol zrušiť rozsudok aj z dôvodu, ţe vzhľadom na námietku zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, v konaní rozhodoval vylúčený sudca. Ţalobca tieţ namietal, ţe mu nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobcu, ktoré bolo doručené Krajskému súdu v Bratislave 1. februára 2011 a o vyjadrení sa dozvedel aţ po obdrţaní rozsudku najvyššieho súdu zo dňa 28. septembra 2011. Nedoručením tejto písomnosti
názoru ţalobcu bolo taktieţ porušené procesné právo účastníka konania a ako účastníkovi konania mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Vzhľadom na uvedené ţalobca povaţuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne. K dovolaniu ţalobcu sa vyjadril ţalovaný podaním zo dňa
priloţenej špecifikácie. Ţalovaný poukázal na tú skutočnosť, ţe táto ţaloba je len pokračovaním sporu pod sp. zn. 8Cbsi/48/2005 o uznanie pravosti pohľadávky vo výške 19 288,24 eur, v ktorej si ţalobca uplatnil pracovný nárok za obdobie od 28.09.1990, t. j. obdobie pred vyhlásením konkurzu na úpadcu A. PD L.. Ide o spor s tými istými účastníkmi konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo, len za iné časové obdobia. Uvedenú ţalobu krajský súd rozsudkom pod sp. zn. 8Cbsi/48/2005-296 zo dňa
poţiadavky súdu v súlade s § 130 nešpecifikoval a neupravil. Krajský súd preto jeho ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno a tzv. bremeno tvrdenia. Ţalobca v dovolaní poukázal aj na niektoré ďalšie listinné dôkazy, s ktorými sa súd prvého stupňa ani odvolací súd
jeho názoru nevysporiadali, resp. ich vyhodnotili nesprávne. Týmto postupom súdu mu bola
jeho názoru odňatá moţnosť konať pred súdom. Toto tvrdenie ţalobcu ţalovaný povaţuje za nepravdivé, nakoľko zo súdnych spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa postupoval v súlade s ust. § 132 O. s. p., keď dôkazy vyhodnotil
svojej úvahy, a to kaţdý jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo hodnotil všetko, čo vyšlo najavo počas konania, včítane toho, čo uviedli účastníci konania a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa stotoţnil odvolací súd. Postupom súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu nebola ţalobcovi znemoţnená realizácia tých súdnych práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva.
2ObdoV/5/2012 10 názoru ţalovaného rozhodnutie prvostupňového i odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
ust. § 236 ods. 1 dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ust. § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani
ust. § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodol. S prihliadnutím na ust. § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu, uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd SR len na skúmanie prípustnosti dovolania, smerujúceho proti rozsudku
p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak 2ObdoV/5/2012 11 konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných v písm. a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania, uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, dovolací súd nezistil. So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ust. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné 3 pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem „odňatie moţnosti konať pred súdom“ nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. 2ObdoV/5/2012 12
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II.ÚS 3/97, II.ÚS 25/03). K odňatiu moţnosti ţalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý proces malo
jeho názoru dôjsť tým, ţe odvolací súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania aj napriek tomu, ţe bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie, ţe ţalobcovi nebolo doručené vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (podanie zo dňa 26. januára 2011, doručené Krajskému súdu Bratislava 1. februára 2012).
2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôkazov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne 2ObdoV/5/2012 13 iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Pokiaľ ţalovaný namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo účastníka na také odôvodenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces (IV.ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúma v odvolacom konaní (II.ÚS 78/05). Aj
názoru dovolacieho súdu právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd dospel k záveru, ţe právo ţalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen zhrnutie podstatných odvolacích námietok ţalobcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj ich primerané právne posúdenie. Odvolací súd sa osobitne zaoberal kaţdou odvolacou námietkou a vysvetlil, z akých hľadísk tieto povaţuje za nedôvodné. Taktieţ uviedol dôvody, pre ktoré sa stotoţnil so záverom 2ObdoV/5/2012 14 prvostupňového súdu o nepreukázaní nároku ţalobcu na sumu 88 258,20 eur, a teda o nedôvodnosti ţaloby na určenie pravosti, výšky a pohľadávky ţalobcu popretej správcom konkurznej podstaty. V podrobnostiach dovolací súd odkazuje na dôvody odvolacieho rozsudku v spojení so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa.
právneho názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v potrebnej miere zodpovedá zákonnej poţiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.ÚS 188/06). Odňatie moţnosti konania a porušenie práva na spravodlivý proces ţalobca vyvodzuje aj z toho, ţe odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania aj napriek tomu, ţe bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.
ust. § 214 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom do 31.12.2011, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol
bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
2 O. s. p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, ţe na prejedanie odvolania, ktoré smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, musí predseda senátu nariadiť pojednávanie, okrem iného aj vtedy, ak je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, ţe súd prvého stupňa náleţitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone vymedzené prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Z obsahu spisu vyplýva, ţe v posudzovanej veci odvolací súd povaţoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie za správne. Nepovaţoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie 2ObdoV/5/2012 15 doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho kompetencii. Odvolací súd teda v danom prípade nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania nenariadil odvolacie pojednávanie. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe tým, ţe odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ust. § 214 ods. 1, 2 O. s. p., nebola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe postup súdu odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobcovi znemoţnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
názoru dovolateľa mu odvolací súd odňal moţnosť pred súdom konať tým, ţe mu nedoručil vyjadrenie ţalovaného k jeho odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Ústavný súd Slovenskej republiky uţ zaujal názor, ţe nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako súčasti práva na spravodlivý proces (M.I.ÚS 2/05, I.ÚS 100/04, I.ÚS 335/06), zároveň ale tieţ pripustil, ţe v niektorej veci môţe byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti treba poukázať na uznesenie ústavného súdu z 20. decembra 2010, sp. zn. IV.ÚS 462/2010, v zmysle ktorého z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Najvyšší súd zastáva názor, ţe vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania má byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi vtedy, keď 2ObdoV/5/2012 16 vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania.
názoru dovolacieho súdu by takýto pohľad mohol mať aţ znaky príliš právneho formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní ţiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy). Z týchto dôvodov dovolací súd v ďalšom vychádzal z názoru, ţe odňatie moţnosti konať pred súdom nezakladá sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Po preskúmaní spisu a s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci, ktoré z nej vyplývajú, dospel najvyšší súd k záveru, ţe nedoručenie vyjadrenia ţalovaného k odvolaniu ţalobcu druhej procesnej strane nemalo v danom prípade za následok odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Predmetné vyjadrenie ţalovaného nemalo ţiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu o opravnom prostriedku. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku nevyplýva, ţe by odvolací súd prijatiu záverov, na ktorých zaloţil svoje rozhodnutie, viedlo vyjadrenie ţalovaného k odvolaniu ţalobcu.
názoru ţalobcu je daná v danej veci prípustnosť dovolania, s poukazom na ust. § 237 písm. g/ O. s. p., keďţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. V dovolaní uviedol, ţe vzhľadom na námietku zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, je dôvod na zrušenie rozsudku, keďţe v konaní rozhodoval vylúčený sudca. Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je upravené v § 14 O. s. p. Súdna prax v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom (§ 237 písm. g/ O. s. p.) zaujala názor,
ktorého neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle uvedeného ust. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne aj inak, neţ ju posúdil súd nadriadený súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové 2ObdoV/5/2012 17 skutočnosti. Pre moţnosť uplatnenia tejto vady nie je rozhodujúce, či k nej došlo v konaní na súde prvého alebo druhého stupňa. V námietke zaujatosti zo dňa 13. januára 2011, ktorá bola súdu doručená v priebehu odvolacieho konania, ţalobca ako dôvod na vylúčenie sudcu - JUDr. T. P. - uviedol jej procesné pochybenia v konaní. Vzhľadom k spôsobu konania je
názoru ţalobcu moţné objektívne pochybovať o nezaujatosti sudkyne. Preto tu bol dôvod na vylúčenie JUDr. T. P. z prejednávania a rozhodovania veci.
ust. § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O. s. p.). Občiansky súdny poriadok v ust. § 14 ods. 3 výslovne vylučuje, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu, vrátane rozhodnutí, a to aj vo veci samej. Okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, teda sami o sebe nemôţu byť dôvodom zaujatosti sudcu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd správne s poukazom na ust. § 15a ods. 5 O. s. p. neprihliadol na námietku zaujatosti, keďţe námietka zaujatosti sa týkala len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 O. s. p. Dovolací súd dospel k názoru, ţe v danej veci nerozhodoval vylúčený sudca ani nesprávne obsadený súd, a preto nie je daná prípustnosť dovolania
ust. § 237 písm. g/ O. s. p. Ţalobca v dovolaní tieţ namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. písm. b/ O. s. p.). Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenie existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť 2ObdoV/5/2012 18 k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Ţalovaný tieţ ako dovolací dôvod uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod
2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Je potrebné uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania
p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ust. § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania voči ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd preto priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, spočívajúcu v právnom zastúpení advokátom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 2ObdoV/5/2012 19 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších predpisov) je 58,69 eur, celkom trovy právneho zastúpenia ţalovaného predstavujú odmenu advokáta za 2 úkony právnej sluţby /príprava a prevzatie a vyjadrenie k dovolaniu/, náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za tento úkon vo výške á 7,63 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky), zvýšené o 20% DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky), t. j. 26,53 eur, spolu teda trovy činia 159,17 eur. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2012 JUDr. Jana Zemaníková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: M.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.