1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. účinného do
c/ Tr. por. dovolanie obvineného T. L. sa o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín z 2. septembra 2010, sp. zn. 3T 17/2001, bol obvinený T. L. uznaný za vinného z trestného činu vydierania
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v znení účinnom do 31.08.2002 (body 1 a 3 rozsudku) a trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi
zák. v znení účinnom do 31.07.2001 (bod 2 rozsudku) na skutkovom základe, ţe 1/ dňa
2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom do 31. augusta 2002 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. mu výkon uloţeného trestu odňatia slobody podmienečne odloţil na skúšobnú dobu 4 (štyroch) rokov. Proti tomuto rozsudku podal obvinený T. L. odvolanie, v ktorom namietal vyhodnotenie vykonaného dokazovania, podrobne sa v odvolaní zaoberal vykonaným dokazovaním, jednotlivými výpoveďami aj ich rozpormi. Domáhal sa zrušenia napadnutého rozsudku a oslobodenia spod obţaloby. V dodatku k odvolaniu tvrdil, ţe súdy nekonali vo veci efektívne zhruba 8 (osem) rokov, od 29. júna 2001 do 21. mája 2009, preto vzniesol námietku premlčania. 3 5 Tdo 29/2012 Na základe odvolania obvineného vo veci rozhodoval Krajský súd v Ţiline, ktorý rozsudkom z 20. júla 2011 sp. zn. 2To 117/2010
1 písm. d/ Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a
3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, ţe obvineného T. L. uznal za vinného z trestného činu vydierania
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkom základe, ţe dňa 20. októbra 1999 asi o 08.30 hod. v Suchej Hore, okr. Námestovo, na konci miestnej komunikácie neďaleko areálu závodu spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s. v konkurze (pôvodne RAŠELINA QUIDO, a.s.), kde prebiehala ťaţba a úprava rašeliny (ďalej len „areál závodu"), po tom, ako zastal so svojím osobným motorovým vozidlom pred zábranou na regulovanie príjazdu nákladných motorových vozidiel do areálu závodu, ţiadal M. Š., nar. X., aby odstránil zábranu z príjazdovej cesty, pričom mieril na neho pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla so slovami „Otvor tú bránu, lebo ak nie, tak ťa odjebem ako psa!", v dôsledku čoho M. Š. z obavy, ţe obţalovaný zbraň voči nemu pouţije, odstránil z príjazdovej cesty zábranu, a keď sa nachádzal po pravej strane vozidla obţalovaného, obţalovaný stiahol okno na svojom motorovom vozidle zo strany spolujazdca vodiča, opätovne namieril pištoľ na M. Š. a povedal mu „Ty tu dneska skončíš!", čím vzbudil u neho dôvodnú obavu o svoj ţivot a zdravie; následne podišiel so svojím osobným motorovým vozidlom asi 5 metrov od miesta, kde predtým stál, smerom k unimobunke slúţiacej ako vrátnica na stráţenie lokality rašeliniska, v ktorej pri obloku stál J. Š., nar. X., ktorý predtým sledoval konanie obţalovaného, a obţalovaný s pištoľou nezistenej značky a výrobného čísla, ktorú drţal v ruke, namieril na J. Š. so slovami „Odstrelím ťa ako psa!", v dôsledku čoho sa J. Š. z obavy, ţe obţalovaný na neho vystrelí, okamţite skryl za stenu unimobunky. Krajský súd v Ţiline za to obvineného T. L. odsúdil
2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. súd obvinenému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odloţil na skúšobnú dobu 2 (dvoch) rokov. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal obvinený T. L. na Okresný súd Dolný Kubín dňa 2. marca 2012 dovolanie prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. Branislava Jablonku, PhD. a uplatnil v ňom dovolacie dôvody
1 4 5 Tdo 29/2012 písm. c/ a písm. i/ Tr. por. a dôvod
3 Tr. por., pretoţe výrok rozhodnutia odvolacieho súdu nebol urobený. Obvinený T. L. vo vzťahu k obom dovolacím dôvodom spoločne argumentoval tým, ţe - uţ v pôvodnom konaní celý čas poukazoval na neprimeranú dĺţku trestného konania, ktoré odo dňa vznesenia obvinenia aţ do právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu trvalo dvanásť rokov, čo je v zjavnom nepomere s jeho právom na spravodlivé súdne konanie bez prieťahov, ktoré garantuje článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, - súdom prvého stupňa bol skutkový stav ustálený uţ v roku 2001, no po záverečných rečiach sa súd rozhodol doplniť dokazovanie, kde následne súd počnúc rokom 2002 síce vykonal niekoľko úkonov trestného konania, tie ale neboli účelné, resp. efektívne neviedli k skončeniu trestného konania s tým, ţe obdobie, kedy súd nekonal efektívne je obdobie od
názoru obvineného T. L. takýto postup odvolacieho súdu odporuje nielen Ústave Slovenskej republiky a príslušným ustanoveniam Trestného poriadku, ale je aj dôkazom arbitrárnosti 5 5 Tdo 29/2012 a nesprávnosti rozhodovania odvolacieho súdu, ktorý v konečnom dôsledku obvineného vystavuje právnej neistote, pretoţe o merite obţaloby nebolo do dnešného dňa rozhodnuté. V tejto súvislosti obvinený T. L. poukázal na právnu vetu vyslovenú v rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To 4/2007,
ktorej „ak pri posudzovaní pokračovacieho trestného činu súd dospeje k záveru, ţe sa niektorý čiastkový útok nestal, nemôţe rozhodnúť „iba“ o vypustení takéhoto čiastkového útoku zo skutku uvedeného v obţalobe, ale má rozhodnúť v tejto časti o oslobodení spod obţaloby, ţe sa čiastkový útok nestal.“ Obvinený T. L. namietal tieţ to, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vetou „Krajský súd sa s týmto rozsudkom, pokiaľ ide o rozsah a skutkové vyhodnotenie vykonaného dokazovania v bodoch 1/ a 2/ stotoţnil a v podrobnostiach naň odkazuje.“ Obvinený T. L. je totiţ presvedčený, ţe ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, je akékoľvek poukazovanie na rozsah a skutkové vyhodnotenie dôkazov prvostupňovým súdom ústavne neudrţateľné a vedie k úvahám ad absurdum, pretoţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa opiera o zrušený, teda ničotný rozsudok súdu prvého stupňa. Rozsudok odvolacieho súdu
obvineného T. L. vzhľadom na uvedené nie je riadne odôvodnený v intenciách § 125 Tr. por., čo je
jeho názoru ústavne neudrţateľné, v rozpore s imanentnými princípmi právneho štátu. Zároveň to spôsobuje zásadnú arbitrárnosť konania a rozhodovania odvolacieho súdu, a tak neakceptovateľne zasahuje do jeho práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu. V tejto súvislosti dal súdu do pozornosti nález Ústavného súdu SR z
jeho názoru z dokazovania jednoznačne vyplynulo, ţe v ruke nemal ţiadnu zbraň, na poškodených nemohol zbraňou mieriť, ani sa im so zbraňou v ruke nevyhráţal. Vzhľadom na uvedené je nesprávnym právnym posúdením veci, pokiaľ prvostupňový súd a odvolací súd bez bliţšieho hodnotil ako vierohodnú výpoveď svedka Š. a neprihliadol na výpovede ostatných prítomných svedkov. Správnym právnym posúdením veci by totiţ súdy dospeli k záveru, ţe pre absenciu úmyslu obvineného T. L. nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky stíhaného trestného činu, ako ani objektívnej stránky, a to z dôvodu absencie všetkých jej znakov. Na záver zdôraznil, ţe nikoho nevydieral a ani sa nikomu so zbraňou v ruke nevyhráţal. V petite dovolania potom navrhol, aby Najvyšší súd SR ako súd dovolací zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 20. júla 2011, sp. zn. 2To/117/2010, prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol a postupom
por. zároveň Krajskému súdu v Ţiline uloţil, aby o chýbajúcom výroku napadnutého rozsudku (v bode 4/ obţaloby prokurátora) rozhodol tak, ţe obvineného oslobodzuje spod obţaloby prokurátora z
nej účelovo vykonštruované a nezodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania v rámci trestného konania. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, bol vydaný na podklade dôkladného a riadneho právneho úsudku, v zmysle príslušných hmotnoprávnych predpisov a v súlade so zásadami trestného konania.
nej obvinený T. L. zrejme opomenul prihliadnuť na ostatné zásady trestného konania (konkrétne zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu objektívnej pravdy - § 2 ods. 5, 6 Tr. por. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov). Vo vzťahu k námietke porušenia práva na obhajobu prokurátorka uviedla len toľko, ţe ak má obhajca týmto na mysli dobu trestného konania na súde, čomu nasvedčujú ním rozpísané skutočnosti, je potrebné poukázať na platnú právnu úpravu vedenia konania pred súdom v danom období (obžaloba bola podaná ešte v roku 2000 -
ustanovení Tr. por. účinného do
3 Tr. por. je jednoznačne určené, ţe vo veciach, v ktorých bola podaná obţaloba na okresný súd pred dňom účinnosti tohto zákona, vykoná konanie okresný súd
doterajších predpisov. Konania o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná krajský súd
doterajších predpisov. Čo sa týka "vynechania" skutku z obţaloby krajským súdom, aj v tomto smere má prokurátorka za to, ţe postup súdu bol v súlade s Trestným poriadkom.
jej názoru obhajca pravdepodobne opäť čerpal svoj názor z Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 a za základ si vzal ust. § 206 ods. 4, ods. 5 Tr. por., ktoré analogicky aplikoval v prípade čiastkového skutku pokračovacieho trestného činu vydierania kvalifikovaného
ustanovení Trestného zákona účinného do
por. Spisový materiál Okresného súdu Dolný Kubín spolu s dovolaním obvineného T. L. bol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky riadne predloţený na rozhodnutie
por. Obvinený T. L. ako prvé namietal, ţe v jeho trestnej veci došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, ktoré porušenie zakladá dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. Z dikcie zákona je pritom zrejmé, ţe nie kaţdé porušenie práva na obhajobu obsahovo napĺňa uvedený dovolací dôvod. Tento dôvod dovolania je daný len v prípade, ak bolo toto právo porušené zásadným spôsobom. O zásadné porušenie práva na obhajobu
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ide najmä vtedy, keď boli porušené ustanovenia o povinnej (predtým nutnej) obhajobe. Ide teda o prípady, kedy sa úkony trestného konania vykonávali bez obhajcu obvineného napriek tomu, ţe obvinený obhajcu mať musel. V posudzovanom prípade bolo trestné stíhanie obvineného T. L. vedené pre viaceré trestné činy, z nich najprísnejšie trestný bol trestný čin vydierania
1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., za ktorý v tom čase účinný Trestný zákon - zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov ustanovoval trestnú sadzbu trestu odňatia slobody vo výmere od 2 do 8 rokov. 9 5 Tdo 29/2012 Zdôrazniť treba aj to, ţe trestné stíhanie obvineného T. L. sa začalo 22. novembra 1999, teda za účinnosti „starého“ Trestného poriadku - zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov. Prípady nutnej obhajoby upravovalo ustanovenie § 36 citovaného zákona. Vzhľadom na trest, ktorý obvinenému T. L. hrozil, išlo v jeho trestnej veci o prípad nutnej obhajoby
3 Tr. por. účinného do
1 písm. a/ Tr. por. účinného do
1 písm. a/ Tr. por., teda z dôvodu väzobného stíhania obvineného T. L. v inej trestnej veci, namiesto toho, aby mu ustanovil obhajcu predovšetkým z dôvodu
3 Tr. por., keďţe v danom prípade sa konalo o trestnom čine, na ktorý Trestný zákon ustanovoval trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšovala päť rokov. V tom prípade by nenastala situácia, ţe po prepustení obvineného T. L. z väzby v inej jeho trestnej veci predseda senátu len prípisom (v spise na č. l. 1673) oznámil dovtedy ustanovenému obhajcovi JUDr. Branislavovi Jablonkovi, PhD., ţe „dôvody nutnej obhajoby v tejto trestnej veci aj naďalej existujú z dôvodu
3 Tr. por. účinného do
1 písm. c/ Tr. por. je tak podstatné len to, ţe obvinený T. L. mal zabezpečenú riadnu obhajobu počas celého trestného konania. Vzhľadom k tomu dovolací súd konštatuje, ţe v trestnej veci obvineného T. L. porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom nezistil. Námietka obvineného T. L. spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu (ktorá námietka bola vyššie v texte na str. 5 – 6 podrobne rozvedená), nielenţe obsahovo nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por., keďţe pod tento primárne spadá porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej (predtým nutnej) obhajobe, ale navyše táto námietka nebola v danom prípade uplatnená dôvodne. Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je moţné uvedené právo vykladať tak, ţe zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, ţe uvedené právo nespočíva v tom, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. O porušenie tohto práva nejde ani v prípade, ak odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukáţe resp. odkáţe v podstatnej časti na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, hoci zároveň tento odvolaním napadnutý rozsudok zrušuje. Podstatným v tomto smere je totiţ dôvod, pre ktorý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušuje. V posudzovanom prípade odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
1 písm. d/ Tr. por. účinného do 31. decembra 2005,
ktorého odvolací súd zruší napadnutý rozsudok tieţ, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Následne vo veci
3 Tr. por. účinného do
1 písm. i/ Tr. por.,
ktorého dovolanie moţno podať, ak rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôţe skúmať a meniť. 12 5 Tdo 29/2012 K uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné uviesť, ţe uvedený dovolací dôvod je daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vţdy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, ţe dôvodom dovolania nemôţu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôţe ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, jednak ţe skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin, alebo ţe skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, ţe rozhodnutie je zaloţené na nesprávnom pouţití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V rámci tohto dovolacieho dôvodu ako prvé obvinený T. L. namietal, ţe v jeho trestnej veci došlo k premlčaniu trestného stíhania argumentujúc tým, ţe premlčacia doba u najprísnejšie ţalovaného skutku bola päťročná (v zmysle § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák. účinného do 31. augusta 2002), ktorá začala plynúť od hlavného pojednávania vykonaného 29. júna 2001 a uplynula 29. júna 2006, keď v tomto období nebol zo strany prvostupňového súdu vykonaný ţiadny efektívny úkon, ktorý by mal za následok prerušenie plynutia premlčacej doby.
1 písm. c/ Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej tri roky.
3 Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, premlčanie trestného stíhania sa prerušuje 13 5 Tdo 29/2012
4 Tr. zák. účinného do účinného do 31. augusta 2002, prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba. V prvom rade treba uviesť, ţe námietka premlčania trestnosti činu obsahovo spadá pod dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., lebo sa namieta nesprávna interpretácia hmotnoprávneho ustanovenia upravujúceho zánik trestnosti činu uplynutím premlčacej doby. Pod pojmom trestnosť činu treba totiţ v súlade s ustálenou súdnou praxou rozumieť súhrn všetkých podmienok, od ktorých závisí výrok súdu o vine a treste, vrátane podmienok premlčania. Z toho vyplýva, ţe pri posudzovaní trestnosti činu je nevyhnutné zisťovať, či nedošlo k zániku jeho trestnosti aj z dôvodov premlčania. Premlčanie trestného stíhania patrí medzi tzv. negatívne znaky trestnosti. Pri premlčaní trestného stíhania zaniká trestná zodpovednosť páchateľa trestného činu uplynutím doby, ktorá je stanovená zákonom. Uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby je jedinou podmienkou zániku trestnosti činu. Ustanovenie o premlčaní trestného stíhania sa vzťahuje na všetky trestné činy s výnimkou trestných činov uvedených v § 67a Tr. zák. účinného do
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záleţitosti v primeranej lehote
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3T 17/2001 obrátil i na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý vo veci rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 353/2011 z 22. novembra 2011 (ďalej len „nález“) v bode I. výroku tak, ţe základné právo T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záleţitosti v primeranej lehote
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 3T 17/2001 porušené bolo. V odôvodnení nálezu na strane 21 ústavný súd konštatuje, ţe v postupe okresného súdu zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne predstavujú ústavnú relevanciu (bod 1 výroku nálezu), keď okresný súd svojou nesústredenou a neefektívnou činnosťou sa podieľal na predĺţení konania v rozsahu pribliţne piatich rokov, najmä v období od septembra 2003 (po vzdaní sa funkcie zákonnou sudkyňou JUDr. Bobíkovou) do 1. júla 2008 (pridelenie veci JUDr. Stierankovi, ktorý začal efektívne konať).
názoru ústavného súdu tak obdobie nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu nepresiahlo päť rokov. S týmto záverom ústavného súdu sa dovolací súd stotoţnil a vzhľadom k tomu konštatuje, ţe k premlčaniu trestnosti činu v posudzovanej trestnej veci obvineného T. L. nedošlo. K tomu ďalej dovolací súd uvádza, ţe obdobie od septembra 2003 do
1 písm. i/ Tr. por. Dovolací súd konštatuje, ţe dovolacia námietka spočívajúca v tom, ţe v rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný, obsahovo nenapĺňa nielen dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., ale ani ţiaden iný dôvod dovolania. Inak je tomu v Českej republike, kde je tento dôvod dovolania v Trestnom poriadku expresis verbis uvedený. V Slovenskej republike pochybenie súdov v tomto smere nie je moţné napraviť v dovolacom konaní. Na druhej strane treba uviesť, ţe v posudzovanej trestnej veci obvineného T. L. k takémuto pochybeniu ani nedošlo. Ak odvolací súd dospel k záveru, ţe skutok opísaný pod bodom 3/ rozsudku prvostupňového súdu je len pokračovaním v trestnom čine (jeho čiastkovým útokom) a zároveň k záveru, ţe sa tohto čiastkového útoku obvinený T. L. nedopustil, potom sa správne s touto skutočnosťou vyrovnal len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez toho, aby samostatným výrokom rozhodol o oslobodení obvineného T. L. v tejto časti spod obţaloby. Postup odvolacieho súdu bol v tomto smere správny, korešpondujúci s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, ktorá vychádzala z inej, neţ v súčasnosti platnej, koncepcie skutku pri pokračovaní v trestnom čine. Do 31. decembra 2005 totiţ pokračovanie v trestnom čine tvorilo z hľadiska hmotného i procesného práva jeden skutok. Rozhodujúcim okamihom pre oddelenie jednotlivých 16 5 Tdo 29/2012 čiastkových útokov a ich posúdenie ako nového skutku bol okamih vznesenia obvinenia. Pokiaľ súd rozhodol čo i len o časti takéhoto skutku, tak de iure rozhodol o celom skutku a nové trestné stíhanie pre inú časť tohto skutku bolo vylúčené pre neprípustnosť (zásada ne bis in idem – pozn. súdu). Inak povedané, čiastkové útoky tvorili len jeden skutok a o jedinom skutku, ktorý bol pokračovaním v trestnom čine, nebolo moţné rozhodnúť vo výroku rozsudku viacerými spôsobmi, napr. v časti odsudzujúcim a v časti oslobodzujúcim výrokom. Ako správne poukázala prokurátorka vo svojom vyjadrení, postup, ktorého sa domáhal obvinený T. L. (poukazujúc pritom na právnu vetu rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To 4/2007) by bol moţný len v prípade, ak by sa v jeho trestnej veci rozhodovalo
Trestného poriadku účinného od
ktorého skutkom sa rozumie aj čiastkový útok pokračovacieho trestného činu, ak nie je výslovne ustanovené inak. Nemenej dôleţité je v tomto smere aj ust. § 9 ods. 2 Tr. por. účinného od 1. januára 2006,
ktorého, ak sa týka dôvod uvedený v odseku 1 (dôvod neprípustnosti trestného stíhania – pozn. súdu) len niektorého z čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, nebráni to, aby sa vo zvyšnej časti takého činu viedlo trestné stíhanie. Zmyslom tejto „novej“ úpravy je umoţniť oddelené prejednávanie čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu bez toho, aby bolo nutné vyčkávať kompletného objasnenia všetkých do úvahy prichádzajúcich útokov, ktoré tvoria pokračovací trestný čin. A v neposlednom rade tieţ bez toho, aby v prípade právoplatného odsúdenia páchateľa za čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu bolo treba zrušiť toto rozhodnutie v konaní o niektorom z mimoriadnych opravných prostriedkov, ak dodatočne vyšli najavo ďalšie čiastkové útoky tohto pokračovacieho trestného činu, ako tomu bolo do 31. decembra 2005 (pozri § 41 ods. 3 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 o ukladaní spoločného trestu). Len pre úplnosť treba uviesť, ţe uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. by inak zodpovedala námietka o nesprávnom právnom posúdení skutku pod bodom 4/ obţaloby resp. pod bodom 3/ rozsudku súdu prvého stupňa ako pokračovacieho trestného činu. Išlo by totiţ o posúdenie otázky, či súdy správne aplikovali iné hmotnoprávne 17 5 Tdo 29/2012 ustanovenie, konkrétne § 89 ods. 19 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, čo obsahovo spadá pod tento dovolací dôvod. Dovolanie moţno podať iba z dôvodov taxatívne vymenovaných v ustanovení § 371 Tr. por., pričom dôvod dovolania sa musí v dovolaní vţdy uviesť (§ 374 ods. 2 Tr. por.). Dovolací súd je viazaný uplatnenými dôvodmi dovolania a ich odôvodnením (§ 385 ods. 1 Tr. por.) a nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Právne fundovanú argumentáciu má zabezpečiť povinné zastúpenie obvineného obhajcom – advokátom. Obvinený T. L. v dovolaní nesprávne právne posúdenie skutku pod bodom 3/ výroku rozsudku súdu prvého stupňa ako čiastkového útoku pokračovacieho trestného činu výslovne nenamietal, keď ako uţ bolo vyššie uvedené svoju pozornosť sústredil len na „absenciu oslobodzujúceho výroku.“ Z dôvodov vyššie uvedených sa preto dovolací súd touto otázkou ďalej nezaoberal. Obvinený T. L. v rámci dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. nakoniec namietal, ţe ţalované skutky nespáchal, nikomu sa so zbraňou v ruke nevyhráţal a na nikoho so zbraňou nemieril. V tejto časti dovolania rozoberal a hodnotil jednotlivé dôkazy, najmä výpovede svedkov a zároveň poškodených M. Š. a J. Š., ktorí ho zo ţalovanej trestnej činnosti usvedčovali, pričom ich výpovede označil za nevierohodné, keďţe
jeho názoru sú v nich značné rozpory, ktoré mali byť súdmi vyhodnotené v jeho prospech. Naopak, vyzdvihoval význam svedeckých výpovedí H., G. a V., ktoré vypovedali v jeho prospech, no súd ich výpovede označil za nevierohodné. Následne na základe takéhoto vlastného hodnotenia vykonaných dôkazov predostieral dovolaciemu súdu vlastnú verziu skutkového deja. V dovolacom konaní sa obvinený nemôţe úspešne domáhať zmeny právnej kvalifikácie skutku na podklade iných skutkových zistení, ako sú tie, ktoré ustálili súdy prvého a druhého stupňa. Takéto tzv. skutkové námietky obsahovo nenapĺňajú nielen dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., ale ani ţiaden iný dôvod dovolania. 18 5 Tdo 29/2012 Obvinený T. L. vykonané dôkazy podrobuje vlastným hodnotiacim úsudkom, z ktorých následne vyvodzuje iné, neţ súdmi ustálené, za to však pre neho priaznivé, skutkové zistenia. Evidentne sa teda obvinený T. L. v tejto časti dovolacích námietok nedomáha posúdenia právnej kvalifikácie ţalovaných skutkov, ale domáha sa revízie skutkových zistení súdov a v konečnom dôsledku oslobodenia spod obţaloby. To ale v dovolacom konaní z dôvodu viazanosti dovolacieho súdu skutkovými zisteniami súdov niţších stupňov nie je moţné. S týmito skutkovými námietkami preto obvinený T. L. stojí zjavne mimo dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. V dovolacom konaní platí, ţe obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu
por. Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť
c/ Tr. por.
c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, ţe nie sú splnené dôvody dovolania
. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, úvah a právnych záverov konštatuje, ţe v trestnej veci obvineného T. L. neboli splnené zákonné podmienky dovolania, preto s pouţitím § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného T. L. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. mája 2012. JUDr. Juraj K l i m e n t, v. r. predseda senátu Vyhotovil : JUDr. Peter Szabo Za správnosť vyhotovenia: Gabriela Véghová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.