a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej tiež „CSP“) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
2 privatizačného zákona, teda existencia predchádzajúceho súhlasu Fondu s prevodom privatizovaného majetku, splnená. Žalobcovia sa s poukazom na uvedené skutočnosti domnievajú, že pri uvedenom právnom posúdení veci musí odvolací súd, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, dospieť k záveru, že kúpna zmluva zo dňa 12.10.2000 v znení jej dodatku č. 1 je platná, a preto odchýlne vyriešenie prejudiciálnej otázky posúdenia platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 24.06.2002 zakladá dôvodnosť žaloby na obnovu konania.
ktorej: „Pri rozhodnutiach, ktorých existencia bude dôvodom obnovy konania, pôjde o dve skupiny rozhodnutí. Jednak to budú rozhodnutia, ktoré strana bez svojej procesnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, napriek tomu, že reálne existovali, a jednak rozhodnutia nové, také, ktoré boli prijaté až po právoplatnom rozhodnutí veci. Druhý prípad predstavuje neskoršie rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, ktorú si súd v pôvodnom konaní posúdil inak. Ak súd prejudiciálne posúdi otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať, a po právoplatnom skončení tohto konania si orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi odchylne, pôjde o typický prípad dôvodu obnovy konania
a).“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalobcovia namietali, že neodôvodňovali podanú žalobu tým, že by v inom konaní s podobným skutkovým stavom bol vyslovený iný právny názor, ale tým, že tá istá právna otázka s identickým skutkovým stavom bola v inom konaní vyriešená inak. V zmysle uvedeného teda súd prvej inštancie nesprávne právne vyhodnotil, že žaloba na obnovu konania je nedôvodná, pričom citovaný nález ústavného súdu posudzuje situáciu skutkovo a právne analogickú, nie identickú. K súdom prvej inštancie uvádzanej odbornej literatúre žalobcovia zaujali stanovisko,
ktorého z citovaného textu nevyplýva, že by išlo o taxatívny výpočet prípadov prípustnosti a dôvodnosti obnovy konania a uviedli: „že je niečo typickým prípadom, ešte neznamená, že nemôže byť daný aj iný prípad.“ Vyjadrili svoj názor,
ktorého uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 zo dňa 25.02.2021 gramaticky spadá pod dôvod obnovy konania v zmysle § 397 písm. a) CSP, keďže ide o rozhodnutie týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, pričom žalobcovia ho bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom konaní a zároveň v dôsledku právnych záverov, na ktorých toto uznesenie spočíva, je spôsobilé žalobcom privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej. 8. V súvislosti s uplatneným odvolacím dôvodom
1 písm. b) CSP, žalobcovia uviedli, že považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnené, pretože súd prvej inštancie použil teleologickú redukciu bez toho, aby svoj názor riadne zdôvodnil. Vo vzťahu k tomu žalobcovia konkretizovali, že za presvedčivé odôvodnenie nemožno považovať poukaz na demonštratívny výpočet dôvodov obnovy konania v komentári k CSP a na jedno uznesenie ústavného súdu riešiace podstatne odlišný prípad.
1 CSP vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyjadrenie žalovaného
jeho názoru súd svoje rozhodnutie dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnil. 13. K namietanému priznaniu nároku žalovanému na náhradu trov konania voči žalobcom, sa žalovaný vyjadril tak, že v priebehu konania a ani na pojednávaní, na ktorom súd vo veci rozhodol, žalobca k uplatnenej náhrade trov nevzniesol žiadnu námietku a nežiadal súd, aby trovy konania v prípade neúspechu žalobcov posudzoval
Žalovaný uviedol, že vzhľadom na početnosť konkurzných konaní, v ktorých vystupuje ako správca konkurznej podstaty, využíva vzhľadom na pracovnú vyťaženosť pri riešení sporovej agendy potenciál vlastnej advokátskej kancelárie, nakoľko jedine advokát pri zastupovaní klienta môže poveriť jednotlivými úkonmi svojich zamestnancov, vrátane zastupovanie klienta na pojednávaniach pred súdom. Podporne uviedol nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 104/08-45 zo dňa 24.09.
n) CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania
1 písm. a) a § 164. Z použitej dikcie zákona o prerušení konania je zrejmé, že odvolanie bude prípustné len vtedy, ak súd prvej inštancie návrhu na prerušenie konania vyhovie (konanie preruší), a nie aj vtedy, ak návrh na prerušenie konania zamietne. Keďže odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania prípustné nie je, odvolací súd v tejto časti odvolanie žalobcov odmietol ako neprípustné
c) CSP. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobcovia v odvolaní bližšie nekonkretizovali dôvody, pre ktoré napadli aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie. 18. Po čiastočnom odmietnutí odvolania ostal predmetom odvolacieho prieskumu len výrok zamietajúci žalobu na obnovu konania, proti ktorému je odvolanie prípustné
1 CSP a závislý výrok o nároku na náhradu trov konania [odvolanie je prípustné
m) CSP]. Žalobcovia súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne právne posúdenie prípustnosti podanej žaloby na obnovu konania a tiež to, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Uvedenú argumentáciu odvolateľov možno podradiť pod odvolacie dôvody
1 písm.
ktorého judikatúru súdov nemožno považovať za skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné požiadať o obnovu konania (II. ÚS 109/2012-12). Súd prvej inštancie vo vzťahu k tomu dodal, že posúdenie platnosti právnych úkonov aplikáciou § 19a privatizačného zákona sa menilo a ani aktuálne nie je možné hovoriť o ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu. Z toho dôvodu odlišný právny názor vyjadrený najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 2ObdoV/9/2020 nemôže byť dôvodom pre povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 6Cbi/32/2010. 20. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalobcovia namietajú právny názor súdu prvej inštancie,
ktorého uznesenie sp. zn. 2ObdoV/9/2020 a závery v ňom obsiahnuté, nepredstavuje zákonný dôvod na povolenie obnovy konania. Preto odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, posudzoval otázku, či neskorší posun v judikatúre tvorí dôvod pre vyhovenie žaloby o povolenie obnovy konania, podanej v zmysle § 397 písm. a) CSP. 21.
a) CSP, proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 22.
CSP, žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo zrušenie možno dosiahnuť inak.
ktorého obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, ktoré dotknutý účastník bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní. Obnova konania preto neprichádza do úvahy v prípadoch nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle citovanej judikatúry ústavného súdu možno vo všeobecnosti konštatovať, že inštitút obnovy konania nie je aplikovateľný v prípade, kedy v inom konaní, hoci je skutkovo a právne obdobné, súd dospeje k opačnému právnemu záveru, než súd v pôvodnom konaní. Uvedené nezakladá dôvod na povolenie obnovy konania, pretože problematiku odlišného právneho názoru, resp. odlišného právneho posúdenia veci v rámci obnovy konania nemožno riešiť, a to ani v prípade, ak sa súd v pôvodnom konaní dopustí nesprávneho právneho posúdenia veci. Z takto formulovaného záveru vychádza aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/1/2018 zo 06.03.2018 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/44/2016 z 28.02.2017, z ktorých je zrejmé, že žaloba na obnovu konania nie je dôvodná, ak smeruje k náprave prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy. Obnova konania je teda mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy. Na nápravu týchto nesprávností slúžia
povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/62/2022 z 27.03.2024, obdobne aj sp. zn. 5Cdo/116/2022 zo dňa 29.06.2023, ako aj sp. zn. 3Cdo/98/2011 zo dňa 11.08.2011). Dôvodom na obnovu konania nie je, ak iný orgán verejnej moci posúdi právnu otázku riešenú v súdnom konaní inak (sp. zn. I. ÚS 94/2005 zo dňa 02.06.2005). Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie podané v časti
a) CSP, nie je dôvodné, nakoľko právne závery súdu prvej inštancie korešpondujú s citovanou judikatúrou. 25. Čo sa týka odvolania podaného v časti
1 písm. b) CSP, odvolací súd uvádza, že nevzhliadol vadu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorej by bolo odvolateľom znemožnené uskutočňovať procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietaná stručnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v danom prípade nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by spočíval v jeho nepreskúmateľnosti, pričom odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia ako celok nevykazuje známky takej závažnosti, ktoré by mali za následok porušenie práva odvolateľov na spravodlivý proces. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že na to, aby bol konštatovaný zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, musí pochybenie súdu presahovať „intenzitu nezákonnosti“ a musí ísť o také závažné chyby, v ktorých dôsledkoch už nebude existovať garancia, že daný proces vyústi do spravodlivého usporiadania vzťahov medzi jeho stranami (IV. ÚS 79/2020, III. ÚS 400/2020). Relevantné je, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dal dostatočné odpovede na všetky pre rozhodnutie vo veci samej podstatné skutkové a právne otázky, ako odvolací súd už osvetlil vyššie. Skutočnosť, že odvolatelia sa nestotožňujú s právnym názorom súdu prvej inštancie, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postup a rozhodnutia súdu prvej inštancie. 26. Odvolací súd na doplnenie uvádza, že v obdobnom duchu a s porovnateľnými právnymi závermi pristupuje k inštitútu obnovy konania aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý zastáva názor, že obnova konania nemôže slúžiť ako nástroj na revíziu právoplatne ukončených sporov bez existencie nových, právne relevantných skutočností, či dôkazov. Právny názor vyjadrený v neskôr prijatom rozhodnutí v inej právnej veci, sám o sebe dôvodom na obnovu konania nie je (sp. zn. 30 Cdo 864/2023 z 02.07.2024, sp. zn. 27 Cdo/2659/2020 zo dňa 15.09.2021, ako aj 23Cdo/1793/2013 zo dňa 31.12.2013). Takto súladná judikatúra poukazuje na spoločné chápanie inštitútu obnovy konania v rámci porovnateľných právnych systémov, postavených na rovnakých základných procesných princípoch. Žiada sa taktiež dodať, že odvolaciemu súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozhodujúc vo veľkom senáte (§ 48 CSP), napokon odstránil názorovú nejednotnosť dovolacích senátov v otázke interpretácie § 19a zákona o tzv. veľkej privatizácii (zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby), keď v rozhodnutí sp. zn. 1VObdo/1/2024 z 26.06.2025 dospel k záveru (ustálil), že „sankcia neplatnosti právneho úkonu
odseku 4 privatizačného zákona za porušenie povinnosti nadobúdateľa privatizovaného majetku
odseku 3 privatizačného zákona, sa vzťahuje na právny úkon - prevod privatizovaného majetku z nadobúdateľa privatizovaného majetku (dlžníka fondu) na tretiu osobu, a nie na použitie finančných prostriedkov získaných nadobúdateľom privatizovaného majetku od tretej osoby na základe kúpnej/prevodnej zmluvy“. Uvedené rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4 ročník 2025, pod č. 35/2025). Tým je v samej podstate vylúčená opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, založenej na odlišnom (aktuálne prekonanom) právnom názore dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 2ObdoV/9/2020. 27. Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a jeho rozhodnutie nie je nedostatočne odôvodnené. Vzhľadom na závery prijaté a vysvetlené v tomto rozhodnutí, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti druhého výroku o zamietnutí obnovy konania
1 CSP potvrdil. 28. Ako vecne správny potvrdil odvolací súd aj výrok o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, keď sa nestotožnil s názorom žalobcov o potrebe aplikovať ustanovenie § 257 CSP,
ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), aj od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). V zmysle ustanovenia § 257 CSP súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon bližšie neuvádza a výklad podmienok na aplikáciu § 257 CSP ponecháva na súdnej praxi. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa (čo znamená výnimočne) súd prihliada k okolnostiam (osobným, majetkovým, sociálnym, resp. iným) strán sporu, ako aj k okolnostiam prejednávanej veci. Len v prípade, ak takéto okolnosti súd zistí, nemusí priznať (celkom alebo sčasti) nárok na náhradu trov konania tej strane sporu, ktorá mala vo veci úspech (či už plný alebo sčasti) a z tohto dôvodu jej vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu. Žalobcovia neposkytli súdu žiadne tvrdenia o svojich osobných, majetkových, sociálnych, či iných pomeroch, na základe ktorých by odvolací súd mohol dospieť k záveru, že by bolo nanajvýš nespravodlivé, aby boli zaviazaní celkom alebo sčasti nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré žalovanému vznikli jeho (v podstate nútenou) účasťou v spore (keďže spor vyvolali žalobcovia). Argumentácia žalobcov smeruje skôr k tomu, aby odvolací súd nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, keď takéto trovy nepovažuje za účelne vynaložené, vzhľadom na to, že žalovaný správca konkurznej podstaty udelil splnomocnenie na zastupovanie v spore advokátskej kancelárii, v ktorej je on sám jediným spoločníkom a štatutárom (
názoru žalobcov ide o duplicitné odmeňovanie). 29.
CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodovanie o tom, ktoré výdavky možno v zmysle § 251 CSP považovať za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené, nepatrí do rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, teda rozhodovania o tom, ktorá strana sporu má nárok na náhradu trov konania a v akom rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), ale do rozhodovania o výške priznanej náhrady trov konania
2 CSP. Odvolací súd poukazuje na to, že aj odvolateľmi citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 113/2023 z 11. mája 2023 bol vydaný v konaní o ústavnej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo o sťažnosti proti uzneseniu súdneho úradníka o výške trov konania
2 CSP. Predmetný nález bol publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2023 s nasledovnou právnou vetou: Výklad § 251 Civilného sporového poriadku,
ktorého účelne vynaloženým výdavkom vzniknutým v konaní v súvislosti s uplatňovaním práva sú trovy právneho zastúpenia žalobcu, ktorý bol v spore zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorej je jediným spoločníkom a konateľom, je zjavne mylný, a preto v rozpore s ústavnými právami žalovaného
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zastúpeniu žalobcu samým sebou chýba hospodársky účel pridanej hodnoty právneho zastúpenia advokátom. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s jeho závermi pri rozhodovaní
2 CSP, t. j. pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania žalovanému na súde prvej inštancie a odvolacieho konania (obdobne rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/2/2024 z 27.8.2025). 30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 CSP, v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému vznikol proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom odvolací súd svojím rozhodnutím stanovil jeho solidaritu na strane žalobcov, vzhľadom na podanie spoločného odvolania a s prihliadnutím na obdobné rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštačného konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 31. Uznesenie prijal odvolací senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je dovolanie prípustné (§ 420 CSP), ak:
ust. § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). Dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci (§ 432 CSP).
ust. § 429 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí, ak je:
druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.