názoru súdu je nutné účelnosť a opodstatnenosť jednotlivých položiek dôsledne zvažovať. 1.
1, 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
1 CSP, žalovaný bol v konaní úspešný v zamietajúcej časti, ktorá predstavovala 65,55% zo žalovanej sumy, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 31,10%.
1 CSP potvrdiť a sčasti
Žalobcovia napadli rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti, avšak výslovne uviedli, že svoje odvolanie podávajú len v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba vo výške 16.634,70 eura spolu s príslušenstvom. Výslovne vo svojom odvolaní uviedli, že nepodávajú odvolanie čo do nepriznaných nákladov na lieky, zdravotnícke a hygienické pomôcky, uvedené v jednotlivých faktúrach R. a T., ani čo do nepriznaných liečebných nákladov na prednostné vyšetrenie MRI a liečivá
bodu 69. odôvodnenia rozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej zamietajúcej časti, v dôsledku absencie odvolania nadobudlo právoplatnosť a prieskumom odvolacieho konania zostala len jeho vyhovujúca časť a zamietajúca časť v sume 16.634,70 eura spolu s príslušenstvom. 2.1.
1 OZ pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením. Rozsah náhrady zákon obmedzuje na „účelne vynaložené náklady“, pričom obsah tohto pojmu sa v zákone ďalej nerozvádza. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že súdna prax vykladá pojem „účelne vynaložených nákladov“ extenzívnym spôsobom. Zahŕňa sem nielen výdaje vecného charakteru, ako sú náklady na doplnky liečby, náklady na zdravotné a rehabilitačné pomôcky (R III/1967), ale aj náklady spojené s tým, že je nutné, vzhľadom na zdravotný stav poškodeného, zaopatriť pomoc tretej osoby, či iné náklady, spojené s výkonom niektorých úkonov za účelom obnovenia alebo zlepšenia zdravotného stavu poškodeného (rehabilitácia). Akceptuje sa, že takáto starostlivosť môže trvať niekoľko rokov a nie je nutné, aby tieto náklady mali pozitívny výsledok, a tiež nerozhoduje, že neskôr došlo k úmrtiu poškodeného. Súd prvej inštancie poukázal vo svojom rozhodnutí na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 444/11, a taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 3838/2018. Ústavný súd ČR vo svojom náleze (sp. zn. IV. ÚS 444/11 z 5. 12. 2012) dospel k názoru, že jednou zo záruk na ochranu zdravia fyzickej osoby, garantovanej v článku 31 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je princíp plného odškodnenia za vytrpenú ujmu na zdraví, ktorý zakladá nárok na náhradu nákladov, spojených so starostlivosťou o nesebestačnú poškodenú osobu a jej domácnosť, po ukončení liečby. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že ak poškodený po liečení nedosiahne sebestačnosť v starostlivosti o seba a svoju domácnosť, je nútený vyhľadať pomoc tretích osôb, a to buď z okruhu rodinných príslušníkov, priateľov alebo požiada o profesionálnu opateru.
súdu nemožno spravodlivo trvať na tom, aby v prípade profesionálnej starostlivosti, súdy takéto náklady uznávali a pri opatere zabezpečovanej bezplatne rodinnými príslušníkmi odmietali.
ústavného súdu ide o samostatný nárok, v rámci odškodňovania ujmy, ktorá vznikla v súvislosti so škodou na zdraví, a na ktorý je poškodená osoba aktívne legitimovaná bez ohľadu na to, či sa o ňu bezplatne stará alebo nestará blízka osoba. Ak súd prvej inštancie poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 3838/2018, treba osobitne podotknúť, že toto rozhodnutie vychádza z nového ust. § 2960 Z.č. 89/2012 Zb. Občianskeho zákonníka, ktorý s účinnosťou od
ustanovenia § 449 ods. 1 OZ, sú predmetom odškodnenia za podmienky, že boli vynaložené na liečenie poškodeného, a že boli vynaložené účelne a preukázateľne. Ak boli vynaložené po skončení liečebného procesu, treba zvážiť, či nejde o skutočnú škodu v zmysle § 442 OZ. Ustanovenie § 449 ods. 1 OZ zakladá nárok na náhradu nákladov na liečbu, ktorých účelom je obnovenie zdravia, alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu poškodeného po úraze, nie nákladov, hoci skutočne vynaložených, na zabezpečenie pomoci pri životných úkonoch poškodeného alebo zabezpečenie chodu jeho domácnosti, ktoré poškodený nemôže sám vykonávať, vzhľadom na trvalé následky poškodenia zdravia. V prípade, ak nie je možné pod náklady liečenia v zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ považovať aj náklady na zabezpečenie chodu domácnosti poškodenej osoby, súd sám nemôže svojím rozhodnutím konštituovať nárok na náhradu škody, ktorý nie je upravený v zákone. Ak teda súd prvej inštancie priznal žalobcom nárok na zaplatenie nákladov za pobyt pôvodnej žalobkyne v zariadeniach sociálnych služieb a to v zariadení R. a v zariadení T., jeho rozhodnutie v tejto časti nebolo správne. Ak súd považoval za dôvodne uplatnené položky ubytovanie, strava, upratovanie, pranie, odborné činnosti a hygiena, tieto náklady nie je možné zaradiť ako účelne vynaložené náklady spojené s liečením v zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ. Odvolací súd preto dospel k záveru, že je možné žalobcom priznať len náklady spojené v súvislosti s rehabilitačnými cvičeniami, ktoré boli poskytnuté organizáciou Empatia, a to v sume 691,50 eura. Keďže ostatné náklady boli vynaložené po skončení liečebného procesu, tieto by bolo možné považovať za skutočnú škodu v zmysle ust. § 442 OZ. 2.3.
2 zákona č. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Keďže v zmysle ust. § 449 ods. 1 OZ pri škode na zdraví sa uhrádzajú účelné náklady spojené s liečením, pod tieto účelné náklady spojené s liečením však nie je možné považovať náklady spojené s osobnou starostlivosťou poškodeného v zariadeniach sociálnych služieb, nie je potom možné vyvodiť ani vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného, a preto z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ostatnej vyhovujúcej časti zmenil a žalobu zamietol. V zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď dospel k záveru, že náklady, ktoré žalobcovia požadovali od žalovaného nie je možné zaradiť pod náklady definované v § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z.. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a keďže žalovaný mal neúspech len v nepatrnej časti, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu výrokov 2 až 4 podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“), prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm.
CSP, tak došlo k odňatiu možnosti žalobcov konať pred odvolacím súdom, a teda žalobcovia nemali zabezpečený riadny prístup k spravodlivému procesu v odvolacom konaní. Dovolatelia považujú napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok riadneho odôvodnenia. Odvolací súd sa pri svojom závere, že žalované nároky nemožno považovať za účelne vynaložené náklady spojené s liečením, žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, že náklady na pobyt pôvodnej žalobkyne v špecializovaných zariadeniach boli preukázateľne vynaložené ešte počas jej liečby (v zmysle, v akom ju vyložil samotný odvolací súd). Pri dopravnej nehode pôvodná žalobkyňa utrpela o. i. polytraumu, zlomeninu krčka ramennej kosti, zlomeniny stavcov, dolnej končatiny. Pokiaľ ide o zlomeninu dolnej končatiny, zámerom lekárov bolo v prvom období po dopravnej nehode aj vykonanie operácie zlomených kostí predkolenia. Operácia sa však neustále odkladala pre zdravotné komplikácie súvisiace s liečbou ostatných zranení (napr. 2x embólia). Pôvodná žalobkyňa tak musela 13 mesiacov ležať bez pohnutia a vo veľkých bolestiach s otvorenou zlomeninou predkolenia v špecializovanom zariadení, ktoré jediné jej dokázalo poskytnúť potrebnú odbornú zdravotnú a ošetrovateľskú starostlivosť. Napokon bola pôvodná žalobkyňa nútená podstúpiť amputáciu dolnej končatiny. Prinajmenšom počas týchto 13 mesiacov plus obdobie rehabilitácie po amputácii tak nesporne prebiehala liečba pôvodnej žalobkyne, o čom však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje akákoľvek zmienka. Odvolací súd v rozpore s vykonaným dokazovaním dokonca uvádza, že „náklady boli vynaložené po skončení liečebného procesu“ (bod 23 in fine). Žalobcom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké dôvody viedli odvolací súd k uvedenému záveru, ktorý je v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním. Pokiaľ odvolací súd argumentuje aj tým, že nákladmi
1 OZ sa rozumejú len tie, ktorých „účelom je obnovenie zdravia alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu poškodeného po úraze“, potom nie je z odôvodnenia zrejmé, ako tento názor odvolací súd konfrontoval so záverom znaleckého dokazovania (konkrétne doplnok k znaleckému posudku č. 37/2019 G.. F. K.), ktorý jednoznačne uvádza, že všetky služby poskytované pôvodnej žalobkyne v špecializovaných zariadeniach sociálnej služby „priamo či nepriamo zlepšovali jej zdravotný stav“. 3.2. Prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnili tým, že právne posúdenie žalovaných nárokov na náhradu nákladov poškodenej na jej pobyt v špecializovaných zariadeniach sociálnej služby odvolacím súdom ako nárokov, ktoré nespadajú pod vecný rozsah povinného zmluvného poistenia
2 zákona č. 381/2001 Z. z., považujú za nesprávne. V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu pritom doposiaľ nebola vyriešená právna otázka, či nárok poškodeného na náhradu nákladov potrebných na zabezpečenie jeho starostlivosti pri jeho odkázanosti na pomoc resp. opateru tretej osoby, je nárokom spadajúcim pod rozsah povinného zmluvného poistenia
2 zákona č. 381/2001 Z. z., a teda či je daná pasívna legitimácia poisťovne. Žalobcovia nemajú výhrady voči právnemu posúdeniu žalovaných nárokov ako nákladov spojených s liečením
1 OZ tak, ako učinil okresný súd. Len v dôsledku dopravnej nehody sa pôvodná žalobkyňa ocitla v stave, ktorý si vyžadoval 24- hodinovú zdravotnícku, ošetrovateľskú i sociálnu starostlivosť, ktorá jej nemohla byť poskytnutá v domácom prostredí, ale len v špecializovanom zariadení sociálnej služby. Zariadenia sociálnej služby (R. R., U..O.., následne T. U..O..) poskytovali pôvodnej žalobkyni primárne zdravotnícku a ošetrovateľskú starostlivosť, bez ktorej nebola schopná bývať sama bez ohrozenia svojho života. Odvolací súd pri výklade pojmu „účelne vynaložené náklady“ postupoval reštriktívne a formalisticky ho viazal na pojem „liečba“, ktorý taktiež reštriktívne vyložil ako proces smerujúci len k obnoveniu alebo zlepšeniu zdravotného stavu poškodeného. Odvolací súd absolútne neprihliadal na špecifické okolnosti prejednávaného prípadu. Účelnosť liečebných nákladov je
názoru žalobcov nutné posudzovať vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a dôsledne prihliadať na jeho špecifiká. Účelnosťou nákladov na liečenie pritom nemožno rozumieť len stav, kedy umiestnením poškodenej do špecializovaného zariadenia musí bezpodmienečne dôjsť k zlepšeniu jej zdravotného stavu. Takisto aj nezhoršenie resp. stabilizovanie zdravotného stavu poškodenej je tým aspektom, ktorý umožňuje vysloviť záver o účelnosti daných nákladov. Inak povedané, žalované nároky možno charakterizovať ako nároky na náklady potrebné na „zachovanie života“, t. j. nemusia slúžiť výslovne k zlepšovaniu zdravotného stavu, ako to predpokladá odvolací súd. V rozhodnutí Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/46/2020 zo dňa
ktorého liečba je vedomé ovplyvnenie zdravotného stavu osoby s cieľom navrátiť jej zdravie, zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky jej choroby. Ak teda odvolací súd pristúpil k výkladu pojmu „liečba“, mohol a mal za použitia analogie legis dospieť k záveru, že aj proces smerujúci k zabráneniu ďalšieho zhoršovania zdravotného stavu poškodenej je nutné považovať za „liečbu“. Žalobou uplatnené náklady sú účelne vynaloženými nákladmi na liečenie pôvodnej žalobkyne, smerujúce k zlepšeniu jej stavu resp. vynakladané na stabilizáciu jej zdravotného stavu, pretože bez nich by sa stav pôvodnej žalobkyne rapídne zhoršil až by viedol k jej úmrtiu. 3.3. Odhliadnuc od argumentácie vyššie, je možné žalované nároky alternatívne posúdiť aj ako skutočnú škodu
1 OZ, a to ako tzv. skutočnú škodu na zdraví, ktorá spadá pod rozsah povinného zmluvného poistenia
2 písm. a) zákona o PZP, čím je daná vecná pasívna legitimácia žalovanej. Pôvodná žalobkyňa bola doživotne nútená vynakladať finančné prostriedky na to, aby „stále žila“. To znamená, aj keby sa žalované nároky nepovažovali za náklady spojené s liečením (ako to ustálil odvolací súd), sú to stále náklady vynaložené len v dôsledku škodovej udalosti: pôvodná žalobkyňa sa len v dôsledku dopravnej nehody dostala do životnej situácie, kedy bola preukázateľne odkázaná na 24-hodinovú starostlivosť (pomoc) iného subjektu, za čo bola nútená každý mesiac vynaložiť finančné prostriedky, ktoré predstavujú zmenšenie jej majetkových hodnôt ergo jej skutočnú škodu (majetkovú ujmu) na zdraví. V súlade s uvedeným sú potom aplikovateľné právne závery nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. US IV. 444/11 zo dňa 5. 12. 2012, ktorý vychádza z právnej úpravy náhrady škody
zákona č. 40/1964 Zb. totožnej s právnou úpravou v SR. Po jeho dôkladnej analýze sú žalobcovia toho názoru, že žalobou uplatnené nároky na náhradu nákladov spojených s nevyhnutným pobytom pôvodnej žalobkyne v špecializovaných zariadeniach sú nákladmi vynaloženými v súvislosti so škodou na zdraví. Inak povedané, možno ich posúdiť ako nároky na náhradu skutočnej škody (materiálnej ujmy) subsumované pod inštitút náhrady škody na zdraví. Zásadné argumenty Ústavného súdu ČR sp. zn. US IV. 444/11 sú plne aplikovateľné aj na prejednávaný prípad: „Náklady vynaložené v souvislosti s léčením judikatura obecných soudů chápe jako účelně vynaložené náklady, které slouží k obnovení zdraví anebo alespoň ke zlepšení zdravotního stavu poškozeného, mezi něž řadí náklady na doplňky léčby, rehabilitaci, nákup léčebných či ortopedických pomůcek, dietní či vydatnější stravu a na péči o poškozeného v případě jeho bezmocnosti, jakož i náklady nejbližších příbuzných spojené s návštěvami nemocného v nemocnici (srov. usnesení Nejvyššího soudu sp. zn. 28 Cdo 1358/2010 ze dne 16. 12. 2010, sp. zn. 23 Cdo 312/2010 ze dne 17. 6. 2011 a rozsudek sp. zn. 25 Cdo 682/2005 ze dne 20. 6. 2006).“
dovolateľov ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody nemožno vykladať tak, že pokiaľ výslovne neupravujú nároky charakteru žalovaných nárokov v ustanoveniach § 444 až § 449, nevzniká poškodenému nárok na ich úhradu. Ustálená súdna prax definuje škodu ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a teda spočíva v zmenšení jeho majetku oproti stavu pred škodovou udalosťou, pričom je vyjadriteľná v peniazoch. Je pritom irelevantné, či k zmenšeniu majetku poškodeného došlo v súvislosti so škodou na veci alebo na zdraví. 3.4.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Akceptujúc právnu argumentáciu o tom, že náklady na nevyhnutnú starostlivosť o poškodeného pri jeho nesebestačnosti sú skutočnou škodou spadajúcou pod inštitút škody na zdraví, je potom taktiež nutné dospieť k záveru, že tieto náklady spadajú pod rozsah povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ergo k záveru o existencii vecnej pasívnej legitimácie žalovanej. Žalobcovia sú toho názoru, že pri právnom posúdení žalovaných nárokov či už
1 (ako tak učinil krajský súd) alebo
1 OZ (právny názor okresného súdu), vždy je nutné dospieť k záveru, že tieto nároky sú kryté povinným zmluvným poistením (PZP), a teda je daná vecná pasívna legitimácia žalovanej. Pri posudzovaní žalovaných nárokov je nevyhnutné vykladať ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP tak, že pod pojem „škoda na zdraví“ je nutné zahrnúť všetky náklady poškodeného účelne vynaložené v súvislosti s poškodením jeho zdravia. Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalované nároky sú nárokmi na náhradu skutočnej škody, potom formalisticky prevzal doslovné znenie ust. § 4 ods. 2 zákona o PZP v rozpore s účelom zákona o PZP, ústavnými princípmi i zásadami spravodlivosti. Je potrebné si tiež uvedomiť, že účelom inštitútu PZP je zabezpečiť, aby poškodený skutočne obdržal náhradu celej utrpenej škody, čo najmä pri vyšších sumách nie je vždy reálne možné získať priamo od poškodeného. Je potrebné aplikovať zásadu úplnej náhrady škody, pričom účelom inštitútu náhrady škody je poskytnúť poškodenému možnosti žiť tak ako pred škodovou udalosťou; ak to nie je dobre možné, potom tak, aby sa čo najviac priblížil k životu pred nehodou. Je potrebné aplikovať tiež zásadu eurokonformného výkladu vnútroštátnej právnej úpravy (zákona o PZP), s poukazom najmä na tzv. Piatu motorovú smernicu (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), ktorá ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť taký právny stav, aby z PZP boli hradené všetky nároky poškodených na náhradu škody v súvislosti s dopravnou nehodou. Nemožno opomenúť rozsudok Súdneho dvora EU z 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 (K. Haasová v. Rastislav Petrík, Blanka Holingová), ktorého závery k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy možno analogicky použiť aj na prejednávaný prípad v zmysle potreby krytia všetkých nákladov vyvolaných poškodením zdravia z PZP. Pokiaľ judikatúra dovolacieho súdu (R 61/2018) dospela k ustálenému právnemu názoru, že aj nemajetková ujma spadá pod rozsah PZP
2 písm. a) zákona o PZP, o to viac by sa malo dospieť k totožnému záveru pri všetkých majetkových nárokoch súvisiacich so škodou na zdraví. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol ako neprípustné, resp. zamietol ako nedôvodné a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania.
1 CSP ak tento zákon neustanovuje lehotu na vykonanie úkonu, môže ju určiť súd. Úvaha súdu o určení lehoty na vykonanie konkrétneho procesného úkonu (t. j. úvaha o tom, či lehotu stanoviť a ak áno, tak v akej dĺžke) je preto úvahou v prvom rade o tom, či je vhodné, resp. potrebné týmto spôsobom v konkrétnej procesnej situácii „režírovať“ tempo posunu v konaní alebo nie. Súdy nemajú povinnosť určiť stranám konania lehotu pri takých procesných úkonoch, kde to zákon vyslovene súdom neprikazuje, a je preto len na voľnej úvahe súdu, či sa rozhodne pri tom ktorom procesnom úkone stranám konania určiť lehotu. Uvedené vyplýva aj z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/106/2011,
ktorého sudcovské lehoty určuje súd v prípadoch, v ktorých mu to zákon dovoľuje, ukladá alebo v prípadoch, v ktorých to uzná za potrebné, a zákon lehotu neurčuje. Samotné neuloženie lehoty na vyjadrenie zo strany odvolacieho súdu tak nepredstavuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu. Ako uvádzajú v dovolaní sami žalobcovia, výzva im bola doručená dňa
Žalobcovia sa v dovolaní obšírne venujú skutkovým otázkam spojeným s vynaložením nákladov na celkovú starostlivosť o nebohú p. T.. Spochybňujú závery prvostupňového (nepriamo) ako i odvolacieho (priamo) súdu ohľadom toho, či tieto náklady slúžili alebo neslúžili na zlepšenie zdravotného stavu p. T.. Namietajú skutkový záver súdov nižších inštancií, v akom momente došlo k ukončeniu liečby, a teda či náklady spojené so starostlivosťou o p. T. boli vynaložené pred ukončením jej liečby alebo po nej. Žalobcovia spochybňujú záver súdov nižších inštancií, že nejde o účelne vynaložené náklady, ktoré by slúžili k zlepšeniu zdravotného stavu p. T.. Z dovolania vyplýva, že žalobcovia sledujú, aby dovolací súd vykonal revíziu skutkových záverov súdov nižších inštancií. To však nie je v dovolacom konaní prípustné. 4.2. Ak sa žalobcovia v rámci dovolania domáhajú toho, aby žalované nároky boli posúdené v zmysle § 449 ods. 1 OZ ako účelne vynaložené náklady spojené s liečením,
žalovanej tieto náklady neboli ani účelné a ani ich nie je možné považovať za náklady spojené s liečením. Predmetom žaloby sú totižto náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného (t.j. p. T.) a jej domácnosť, netýkajú sa zdravotného stavu poškodeného, a preto takéto náklady nemožno považovať za účelne vynaložené náklady spojené s liečením, ktorých náhrada je právne ukotvená v § 449 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia v rámci dovolania síce formálne namietajú, že súd vec nesprávne právne posúdil, avšak základ argumentácie žalobcov spočíva v tom, že nesúhlasia so skutkovým posúdením odvolacieho súdu ohľadom účelnosti vynaložených nákladov spojených s liečením. Ak odvolací súd dospel k skutkovému záveru, že nejde o účelne vynaložené náklady spojené v liečením v zmysle § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko neslúžili k zlepšeniu zdravotného stavu p. T., tak uvedené by už nemalo byť predmetom dovolacieho prieskumu. Pokiaľ žalobcovia poukázali na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. US IV. 444/11 zo dňa 5. 12. 2012, predmetné rozhodnutie síce vychádzalo z totožnej úpravy Občianskeho zákonníka, avšak úprava povinného zmluvného poistenia v Českej republike je koncipovaná iným spôsobom. Ohľadom posúdenia krytia takejto škody z hľadiska povinného zmluvného poistenia je však rozhodnutie ÚS ČR úplne nepoužiteľné.
žalovanej z rozhodnutia ÚS ČR vyplýva, že náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného alebo jeho domácnosť predstavujú nárok na náhradu majetkovej ujmy a nie sú nárokom na náhradu škody na zdraví, ale osobitným nárokom, ktorý vzniká v súvislosti so vzniknutou škodou na zdraví. Náklady spojené s pobytom pôvodnej žalobkyne v zariadeniach R. a T. môžu nanajvýš predstavovať škodu
1 Občianskeho zákonníka (o škodu však ani nemusí ísť), ktorá však nie je krytá PZP. Ak mali žalobcovia v dovolaní za cieľ namietať právne posúdenia rozsahu krytia povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v tom smere, že toto kryje aj škodu
1 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavuje náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného alebo jeho domácnosť, tak žalovaná namieta, že takéto nároky nie sú kryté povinným zmluvným poistením. Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nekryje všetky škody. 4.3. Náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného alebo jeho domácnosť nemožno považovať za škodu na zdraví, je ich možné posúdiť ako skutočnú škodu
Občianskeho zákonníka, avšak výlučne za predpokladu, že poškodený (žalobca) riadne preukáže zmenšenie svojho majetku, ktoré vzniklo v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou v dôsledku vynakladania primeraných nákladov spojených so starostlivosťou o osobu poškodeného alebo jeho domácnosť a zároveň existuje legitímny a primeraný dôvod na ich vynaloženie. Ak slovenský právny predpis do rozsahu krytia PZP nezahŕňa náklady spojené so starostlivosťou o osobu poškodeného alebo jeho domácnosť, nie je možné pojem "škoda na zdraví" vykladať contra legem v tom smere, že škodou na zdraví je aj majetková škoda, ktorá vznikla v dôsledku zmenšenia majetku poškodeného pri vynakladaní nákladov na zabezpečenie starostlivosti o osobu poškodeného alebo jeho domácnosť. Závery rozsudku Haasová nie je možné aplikovať na tento prípad (a to ani len analogicky), pretože predmetom posúdenia sú úplne odlišné nároky (nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý vznikol pozostalým vs. nárok na náhradu majetkovej škody).
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti dovolania (t. j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 ods. 1 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.
CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 13. V danom prípade dovolatelia prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP odôvodnili tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, namietli tiež spôsob vyhodnotenia dokazovania a neuvedenie lehoty vo výzve
stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 21. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o taký prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva dovolateľov na spravodlivý proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci i zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah odvolania strán, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu, jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v časti za vecne správne a v časti za vecne nesprávne, k čomu na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami strán (§ 387 ods. 2 CSP).
f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľov, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor,
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok.
ktorého realizácia procesných oprávnení sa strane sporu neznemožňuje právnym posúdením (R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 24/2017 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Ak teda dovolateľ svoju dovolaciu argumentáciu založil výlučne na dovolacom dôvode
f) CSP, nemôžu sa v rámci uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu úspešne domáhať prieskumu správnosti či nesprávnosti právneho posúdenia, (k tomu por. napr. sp.zn. III. ÚS 219/2024). 30. Pokiaľ ide o námietku dovolateľov, že odvolací súd pri výzve
CSP neurčil žiadnu lehotu na vyjadrenie, dovolací súd ani túto námietku nepovažuje za dôvodnú.
1 CSP ak tento zákon neustanovuje lehotu na vykonanie úkonu, môže ju určiť súd. Úvaha súdu o určení lehoty na vykonanie konkrétneho procesného úkonu (t. j. úvaha o tom, či lehotu stanoviť a ak áno, tak v akej dĺžke) je preto úvahou v prvom rade o tom, či je vhodné, resp. potrebné týmto spôsobom v konkrétnej procesnej situácii „režírovať“ tempo posunu v konaní alebo nie. Súdy nemajú povinnosť určiť stranám konania lehotu pri takých procesných úkonoch, kde to zákon vyslovene súdom neprikazuje, a je preto len na voľnej úvahe súdu, či sa rozhodne pri tom ktorom procesnom úkone stranám konania určiť lehotu. Uvedené vyplýva aj z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 3Cdo/106/2011,
ktorého sudcovské lehoty určuje súd v prípadoch, v ktorých mu to zákon dovoľuje, ukladá alebo v prípadoch, v ktorých to uzná za potrebné, a zákon lehotu neurčuje. Samotné neuloženie lehoty na vyjadrenie zo strany odvolacieho súdu tak nepredstavuje nesprávny procesný postup odvolacieho súdu. Ako uvádzajú v dovolaní sami žalobcovia, výzva im bola doručená dňa
c) CSP. 32.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 33. V zmysle § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, pričom právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 34. Dovolací súd v prvom rade uvádza, že otázkou relevantnou
1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou
1 CSP môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). 35. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.