Obsah (8)

§ 29§ 446§ 39§ 421§ 420§ 429§ 419§ 431

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/56/2024 Identifikačné číslo spisu: 6920200341 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Klenková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

ktorého, ak záložné právo zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, môže sa záložný veriteľ v rámci výkonu záložného práva uspokojiť len predajom zálohu na dražbe

osobitného zákona alebo predajom zálohu

osobitných zákonov. S poukazom na prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka bol toho názoru, že na výkon záložného práva vzniknutého pred

1. júnom 2018 sa použije ustanovenie novšieho zákona. Aj keď záložné právo v danom prípade vzniklo pred
2. júnom 2014, nemohlo byť záložné právo realizované inak, ako predajom na dražbe, teda nemohlo byť vykonané priamym predajom. Na základe uvedeného preto uzavrel, že kúpna zmluva zo
3. júna 2017 uzatvorená formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 je neplatná. Právny nástupca pôvodného veriteľa mohol realizovať výkon záložného práva predajom nehnuteľností len formou dražby. Záložnou zmluvou bol zabezpečený záväzok veriteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Priamy predaj zálohu sa v takomto prípade nepripúšťal a mal byť dodržaný postup

ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka aj pri výkone záložného práva, ktoré vzniklo na základe záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec z

1. októbra
2. Pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu uzatvorenú vo forme notárskej zápisnice č. N 309/2017, Nz 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo
3. júna 2017, túto považoval súd prvej inštancie za absolútne neplatnú z dôvodu, že sa ňou realizoval výkon záložného práva, pričom nehnuteľnosť v nej uvedená netvorila predmet zálohu. 1.
4. Následne súd prvej inštancie poukázal aj na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet,

ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má. Aj keď žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo

1. marca 2016, súd prvej inštancie bol toho názoru, že v danom prípade bolo potrebné aplikovať závery vyplývajúce aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 239/2016 z
2. apríla 2016, v ktorom ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň konštatoval ústavnú konformitu právneho názoru súdov nižšej inštancie vo vzťahu k uvedenej zásade a teda, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. V kontexte uvedeného teda akcentoval, že žalovaná nemohla platne nadobudnúť vlastnícke právo z dôvodu, že ani jej právni predchodcovia toto právo k nehnuteľnostiam nikdy nenadobudli, a teda nemohli ho na žalovanú ani platne previesť. V tejto súvislosti tiež poukázal na závery vyplývajúce z uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného sp. zn. 1VObdo/2/2020 z
3. apríla 2021, ako aj na aktuálnu rozhodovaciu činnosť senátov občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. uznesenie sp. zn. 8Cdo/278/2019 z
4. júna 2021, z ktorého vyplýva, že „Na základe absolútne neplatnej kúpnej zmluvy sa kupujúci nestal vlastníkom predávanej nehnuteľnosti, preto sa jej vlastníkom nestal ani ten, kto aj keď v dobrej viere v správnosť údajov z katastra nehnuteľností odvodzuje od tohto kupujúceho (nevlastníka) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti.“ Na základe uvedených dôvodov preto žalobe vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“).
5. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z
6. júna 2023 sp. zn. 11Co/59/2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie; žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. 2.
7. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal riadne a dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Závery súdu prvej inštancie boli v plnom rozsahu správne a súladné s vykonaným dokazovaním, s ktorými sa odvolací súd stotožnil vrátane preukázania existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v zmysle ustanovenia § 137 CSP. V tejto súvislosti dodal, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu.

ustálenej súdnej praxe žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom nehnuteľnosti vždy, ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie posudzoval naliehavý právny záujem bez toho, aby ho žalobca tvrdeniami a dôkazmi preukázal. Zo žaloby síce výslovné tvrdenie o naliehavom právnom záujme nevyplývalo, ale žalobca uviedol, že je vlastníkom nehnuteľností, pri ktorých je ako vlastníčka zapísaná žalovaná, pričom takéto tvrdenie je

ustálenej judikatúry postačujúce.

názoru odvolacieho súdu postačovalo, že žalobca poukázal na konkrétne skutkové okolnosti ako svoje tvrdené vlastníctvo sporných nehnuteľností, vlastníctvo žalovanej k sporným nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ako aj na dôvod, pre ktorý mal za to, že jeho vlastníctvo nikdy nezaniklo v dôsledku neplatnosti právnych úkonov, preto sa žalovaná platne vlastníčkou sporných nehnuteľností nikdy nestala. Ak z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba o určenie vlastníckeho práva je procesne vhodným nástrojom a je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nemožno jeho záverom nič vytknúť. Aj

názoru odvolacieho súdu určovacia žaloba odstraňuje neistotu vzťahu strán sporu a rozhodnutie o takejto žalobe vytvára pevný základ pre usporiadanie vzťahu medzi stranami sporu a definitívne rieši spor určením, ktorej zo strán sporu vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam patrí. Ani s námietkou, že podaná žaloba neodstraňuje stav právnej neistoty a nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práv žalobcu, sa odvolací súd nestotožnil. Naopak zdôraznil, že určovacia žaloba je práve v situácii, keď obe strany sporu tvrdia a preukazujú vlastníctvo k tým istým nehnuteľnostiam, vhodným prostriedkom na vyriešenie právnej neistoty a na usporiadanie vzťahov medzi nimi. Zo sporu nevyplývajú žiadne iné vzájomné nároky, ktoré by bolo možné riešiť iným spôsobom, napríklad žalobou na plnenie. Skutočnosť, že rozhodnutie o určovacej žalobe môže nepriamo viesť k ďalším sporom s inými subjektmi neznamená, že medzi žalobcom a žalovanou dôjde k neodôvodnenému rozmnoženiu sporov. Ich sporná otázka bude vyriešená. To, že žalovanej môže vzniknúť nárok na vrátenie kúpnej ceny voči predávajúcemu, neznamená absenciu naliehavého právneho záujmu v tomto spore, keďže medzi jeho účastníkmi nevznikajú nové vzájomné nároky. Ak žalovanej v dôsledku pozitívneho rozhodnutia o určovacej žalobe vznikne ujma, zatiaľ čo žalobcovi prospech, tak to samo o sebe nevylučuje existenciu naliehavého právneho záujmu. Aj vzhľadom k ústavnoprávnej ochrane vlastníckeho práva je žiadúce, aby k zmene vlastníckeho práva dochádzalo právom dovoleným spôsobom, najmä ak pôvodný vlastník má postavenie spotrebiteľa a realizuje sa záložné právo spôsobom, akým tomu bolo v danom prípade. Ak boli scudzovacie tituly postihnuté sankciou neplatnosti v dôsledku rozporu so zákonom, má ochrana vlastníckeho práva prednosť pred inými nárokmi vzniknutými v dôsledku neplatných právnych úkonov. V konečnom dôsledku každému zo subjektov, zúčastnených na neplatných prevodoch sporných nehnuteľností, jeho právo na vrátenie kúpnej ceny ostáva proti predávajúcemu zachované. 2.2.

názoru odvolacieho súdu je síce pravdou, že podanou určovacou žalobou nemožno obnoviť právny stav, aký existoval v čase uzavretia neplatných právnych úkonov formou notárskych zápisníc zo 6. júna 2017, najmä pokiaľ ide o existenciu záložných práv na nehnuteľnostiach viaznucich v dôsledku úverovej a záložnej zmluvy. To však nepredstavovalo prekážku pre rozhodnutie vo veci určovacej žaloby, najmä ak žalobca neplatnosť zmlúv o prevode vlastníckeho práva nespôsobil. Medzi žalobcom a žalovanou neexistoval synalagmatický vzťah, ale spor sa týkal výlučne otázky, kto je vlastníkom sporných nehnuteľností. Riešenie tejto otázky neovplyvňuje vznik, zmenu ani zánik právneho vzťahu medzi nimi, keďže medzi nimi žiadny zmluvný vzťah nevznikol. Určovacia žaloba smeruje len k vyriešeniu vlastníckeho práva, a nerieši nároky žalovanej voči tretím osobám, ani nároky tretích osôb voči žalobcovi, hoci ich vznik môže byť rozhodnutím súdu nepriamo ovplyvnený. V rozpore s naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení nie je ani skutočnosť, že na dotknutom LV č. XXXX pre k. ú. J. Q. sú evidované ťarchy v prospech Š. C.. Žalobca sa žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie určenia, že na nich neviazne záložné právo Š. C.. Samotná existencia záložného práva nebráni ani podaniu určovacej žaloby, ani zápisu rozsudku súdu v katastri nehnuteľností. Rozsudok súdu teda netrpí vadou vykonateľnosti. Ak súdne rozhodnutie záväzne upravuje právo k nehnuteľnosti vo vzťahu k osobe zapísanej v katastri, okresný úrad vykoná záznam

výroku rozhodnutia. Záložné právo tretej osoby týmto rozhodnutím ostáva nedotknuté. Ak žalovaná poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24Sp/42/2014-57 z 30. októbra 2014, pripisovala mu význam, ktorý v tejto veci nemal. V danom prípade išlo o správnu žalobu proti rozhodnutiu okresného úradu, katastrálneho odboru, ktorým bol zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho práva z dôvodu existencie ťarchy na liste vlastníctva. Išlo však o iný typ ťarchy, a to poznámky o predbežnom opatrení, exekúcii, daňových a colných exekučných príkazoch, ktoré predstavujú obmedzenie nakladania s nehnuteľnosťou

§ 29ods.

1 vyhlášky č. 461/2009 Z. z. Na rozdiel od toho, v danom prípade išlo o zmluvné záložné právo, ktoré takýto obmedzujúci účinok nemá. 2.

1. Následne odvolací súd skonštatoval, že pokiaľ ide o záložnú zmluvu na nehnuteľnú vec, predmetom záložného práva neboli všetky nehnuteľnosti vedené na LV č. XXXX, ale len položky č. X, č. X a č. X. Uvedené skutkové zistenia sú súladné s vykonaným dokazovaním a v podanom odvolaní neboli namietnuté. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že k zabezpečeniu pohľadávky pôvodného veriteľa došlo na základe záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec a k realizácii záložného práva došlo priamym predajom na základe kúpnych zmlúv uzatvorených vo forme notárskych zápisníc dňa
2. júna
3. Záložný veriteľ pri výkone záložného práva bol povinný postupovať v zmysle ustanovení platných právnych predpisov. 2.
4. Citujúc ustanovenia § 53 ods. 10 a § 879r Občianskeho zákonníka, odvolací súd dôvodil, že pokiaľ záložný veriteľ mienil realizovať výkon záložného práva zo zmluvy, ktorá zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, mal postupovať predajom zálohu na dražbe

osobitného zákona alebo predajom zálohu

osobitných predpisov. Pokiaľ tak nepostupoval, kúpna zmluva uzatvorená čo aj vo forme notárskej zápisnice, je neplatná

ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom; ide o absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva zo zákona od začiatku (ex tunc) a pôsobí voči každému. K aplikácii ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka žalovaná s poukazom na závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011-30 z

1. decembra 2011 namietala, že je neakceptovateľné pripustiť, aby sa nároky účastníkov záložnej zmluvy riadili novou právnou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku ani poznať nemohli. Tvrdila, že práve prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam realizovaným formou dobrovoľnej dražby by bol neplatný. Odvolací súd k tejto argumentácii uviedol, že v uvedenom náleze ústavný súd potvrdil, že nároky zo záložného práva vzniknuté pred
2. januárom 2003 sa posudzujú

vtedy platných právnych predpisov, čo je v súlade s princípom právnej istoty. Zároveň zdôraznil, že nie je možné, aby sa tieto nároky riadili novou úpravou, ktorú v čase vzniku nároku nepoznali. Žalovaná však opomenula, že ústavný súd vyložil prechodné ustanovenie k zmene právnej úpravy z roku 2003 (§ 879e Občianskeho zákonníka), nie však k prechodným ustanoveniam účinným od roku 2014 (§ 879r Občianskeho zákonníka), ktoré sa na danú vec vzťahujú a ktoré ústavný súd v danom náleze nemohol posudzovať. Argumentácia žalovanej, že došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka, preto nebola dôvodná. Prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka neobmedzuje účinnosť novej právnej úpravy len na právne vzťahy vzniknuté po 1. júni 2014. Naopak, táto úprava sa vzťahuje aj na vzťahy vzniknuté pred týmto dátumom, ak ide o spotrebiteľské zmluvy alebo zmluvy zabezpečujúce záväzky zo spotrebiteľských zmlúv. Vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú

predchádzajúcich predpisov, avšak obsah týchto zmlúv mohol byť zosúladený s novou právnou úpravou v záujme ochrany spotrebiteľa. K nutnosti aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka platného v čase výkonu záložného práva (

1. júna 2017) odvolací súd dodal, že nejde o pravú retroaktivitu, pričom odkázal na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/98/2010 z
2. júna 2010, z ktorého relevantnú časť citoval. V kontexte uvedeného odvolací súd poznamenal, že zákonodarca stanovením podmienok výkonu záložného práva zo zmlúv zabezpečujúcich pohľadávku zo spotrebiteľských zmlúv, nezasiahol do práv a povinností nadobudnutých

skoršieho právneho predpisu. Podmienka realizácie výkonu záložného práva formou dražby platí až od 1. júna 2014 a pôsobí len do budúcna. Nejde teda o spätné zneplatnenie úkonov pred týmto dátumom, ale o zavedenie novej podmienky na platnosť výkonu záložného práva, čo nepredstavuje neprípustnú (pravú) retroaktivitu. Napokon podotkol, že úmyslom zákonodarcu bolo v záujme zamedzenia obchádzaniu zákona výslovne upraviť, aby sa záložné právo zabezpečujúce záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, realizovalo v rámci výkonu záložného práva len predajom zálohu na dražbe alebo predajom zálohu

osobitných zákonov. Pri výkone záložného práva zabezpečujúceho spotrebiteľské záväzky je preto zakázaná a absolútne vylúčená realizácia tzv. priameho predaja zálohu alebo iného spôsobu speňaženia zálohu obsiahnutého v záložnej zmluve, mimo zákonom dovolených spôsobov. Zákonodarca napokon prechodné ustanovenie § 879r Občianskeho zákonníka považoval za štandardné prechodné ustanovenie, ktoré na základe nepravej retroaktivity reguluje vzťah novej právnej úpravy a skoršej právnej úpravy. 2.

1. Odvolací súd súhlasil s názorom súdu prvej inštancie o neplatnosti zmluvy o kúpe nehnuteľností uzatvorenej formou notárskej zápisnice č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo
2. júna
3. Predmetom tejto zmluvy mali byť nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. J. Q., a to pozemok parcelného č. X o výmere 271m2, zastavané plochy a nádvoria, stavba so súpisným č. XXX, postavená na pozemku parcelného č. X; nebytový priestor č. X-X, o výmere 131m2, vo vchode č. X, na prízemí bytového domu, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/1, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku v rozsahu 131/
4. Porovnaním záložnej zmluvy na nehnuteľnú vec, ňou definovaným predmetom záložného práva a zmluvy o kúpe nehnuteľnosti bolo nepochybné, že predmetom tejto zmluvy boli nehnuteľnosti, ktoré neboli predmetom záložného práva. Vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam záložnému veriteľovi BENEFIT GROUP I a. s. nevzniklo a ani nemohlo vzniknúť oprávnenie konať v mene žalobcu (§ 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka). Ak veriteľ BENEFIT GROUP I a. s. previedol na tretiu osobu nehnuteľnosti, ku ktorým mu nepatrilo žiadne oprávnenie záložného veriteľa, takýto úkon nemohol v žiadnom prípade požívať právnu ochranu, pretože ním došlo k porušeniu vlastníckeho práva žalobcu, nakoľko dispozičný úkon s nehnuteľnosťami vykonal subjekt, ktorý k uvedenej dispozícii nemal žiadne oprávnenie. Vo vzťahu k zmluve o kúpe nehnuteľnosti uzatvorenej formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, NZ 19378/2017 a NCRls 19776/2017 zo
5. júna 2017 platí, že v danom prípade síce došlo k prevodu nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložnej zmluvy, ale výkon záložného práva bol v rozpore s ustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Priamy predaj nehnuteľností bol uskutočnený v rozpore so zákonom a z tohto dôvodu je neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Spoločnou argumentáciou žalovanej pre platnosť prevodu nehnuteľností bolo tvrdenie, že prekročenie oprávnení záložným veriteľom zakladá zodpovednosť záložného veriteľa vo vzťahu ku škode spôsobenej vlastníkovi nehnuteľnosti, nie však neplatnosť právneho úkonu. Obe odvolateľom citované rozhodnutia sa však zaoberali inou skutkovou situáciou, a to porušením ustanovenia § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda povinnosti záložného veriteľa postupovať pri predaji zálohu s náležitou starostlivosťou tak, aby záloh predal za cenu, za ktorú sa rovnaký alebo porovnateľný predmet zvyčajne predáva za porovnateľných podmienok v čase a v mieste predaja zálohu. V danom prípade nedošlo k obdobnému pochybeniu, ale záložný veriteľ v jednom prípade previedol na iného vec, ktorá nebola predmetom záložného práva a v druhom prípade previedol na iného vec spôsobom, ktorý ustanovenia právneho predpisu neumožňovali. Nevyhnutnou sankciou za postup záložného veriteľa v rozpore so zákonom je vyslovenie neplatnosti týchto úkonov. V prvom prípade z dôvodu absencie akéhokoľvek dispozičného oprávnenia subjektu, ktorý pred notárom uviedol, že je vo vzťahu k nehnuteľnostiam záložným veriteľom, a preto mu patrí oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka. V druhom prípade z dôvodu zvolenia formy priameho predaja v prípade, keď ustanovenie právneho predpisu umožňovalo len realizáciu záložného práva predajom na dražbe

osobitného zákona alebo predajom zálohu

osobitných predpisov. 2.

1. K posúdeniu tvrdenej dobromyseľnosti žalovanej pri nadobudnutí vlastníckeho práva s odkazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo
2. marca 2016, pripúšťajúci ochranu nadobúdateľa s odkazom na jeho dobrú vieru, odvolací súd zdôraznil, že uvedený nález v čase jeho vydania predstavoval prelomové rozhodnutie, ktorého závery boli prevzaté do niekoľkých ďalších rozhodnutí. Daný názor bol následne korigovaný nálezom ústavného súdu z
3. januára 2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016, ktorý v súvislosti s dobromyseľnosťou nadobúdateľa vyjadril potrebu prihliadnutia na mimoriadne výnimočné okolnosti pri poskytnutí ochrany právam nadobúdateľa, zároveň však vyjadril presvedčenie, že k tejto otázke je potrebné pristupovať zdržanlivo. Nesúlad rozhodovacej praxe založený týmito rozhodnutiami bol zjednotený uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020 z
4. apríla 2021, v ktorom sa veľký senát vysporiadal s otázkou prelomenia zásady nemo plus iuris a s ňou súvisiacou možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa. Konštatoval, že slovenská právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka len v zákonom stanovených prípadoch, kedy uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. V zmysle záveru vyššie uvedeného rozhodnutia neprichádza do úvahy, aby súdy bez existencie zákonného podkladu „rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jej vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.“

právnej vety citovaného rozhodnutia „Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.“ Zmluva o kúpe nehnuteľností uzavretá medzi spoločnosťou INVESTCOM s. r. o. ako predávajúcou a žalovanou ako kupujúcou bola uzatvorená

ustanovení § 5 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 588 Občianskeho zákonníka. Nešlo tak o žiadnu z výnimiek, kedy slovenská právna úprava umožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka a uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Nešlo o kúpnu zmluvu

§ 446

Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie je jedným zo zákonných predpokladov umožňujúcich prelomenie zásady nemo plus iuris. V tomto smere bola ďalšia argumentácia žalovanej nadbytočná, pokiaľ poukazovala na žalobcu ako nedbalého vlastníka. V danom prípade spôsob voľby ochrany vlastníckeho práva spočíval na žalobcovi, ako aj zároveň, kedy prípadné nároky z dôvodu nepremlčateľnosti vlastníckeho práva a absolútnej neplatnosti právnych úkonov uplatní. Nebolo možné dôvodne tvrdiť, že k podaniu žaloby došlo neočakávane, nakoľko jedným z tvrdení žalovanej bolo, že sa užívania nadobudnutých nehnuteľností ujať nemohla. Nebolo ani možné poprieť, že medzi žalobcom a žalovanou existovali určité rokovania k vyriešeniu sporných otázok, aj keď obe strany sporu obsah týchto rokovaní popisovali odlišne. Navyše odvolací súd dodal, že žalovanú nemožno v plnom rozsahu považovať za plne dobromyseľnú, nakoľko sa v plnom rozsahu neoboznámila s históriou prevodov sporných nehnuteľností od namietanej a spornej realizácie záložného práva obchodnou spoločnosťou BENEFIT GROUP a. s., ktoré prevody teda nemohla ani relevantne vyhodnotiť. Inak by žalovaná nepochybne nadobudla pochybnosti ovplyvňujúce rozhodnutie o ich kúpe.

názoru odvolacieho súdu uvedené pochybnosti vyplývajú z výpovede svedka F.. F. A. (spoločnosť INVEST-COM s. r. o. nemala ani vedomosť, čo kupuje, kupovali to ako produkt, nevedeli, že kupujú problém), ako aj svedka G. (kúpa a predaj nehnuteľností D.. P. C. bez toho, aby tento nehnuteľnosti videl a teda kúpna nehnuteľnosti na firmu, ktorá je platcom dane z pridanej hodnoty). Napokon história prevodov a oboznámenie sa so spôsobom realizácie záložného práva a jeho vyhodnotenie, ku ktorému došlo dva roky pred uzavretím kúpnej zmluvy medzi INVESTCOM s. r. o. a žalovanou a následné prevody vlastníckeho práva, do ktorých boli zapojené aj personálne prepojenými subjektami (INVEST-COM s. r. o. a INVESTCOM s. r. o.), by pre bdelého nadobúdateľa musela vyvolať vyššiu mieru obozretnosti. Uvedené u žalovanej absentovalo. 2.7. K ostatným odvolacím námietkam odvolací súd uviedol, že žalobca v žalobe svoje vlastnícke právo tvrdil a preukazoval s poukazom na neplatnosť zmlúv, ktorými došlo k prevodu nehnuteľností v jeho vlastníctve. Je pravdou, že žalobca časť svojej žalobnej argumentácie venoval postupu záložného veriteľa v rozpore s ustanoveniami § 151l a § 151m Občianskeho zákonníka. Uvedené tvrdenia sa nepreukázali a na takomto porušení citovaných ustanovení súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie nezaložil. Nemenej podstatnou bola ale argumentácia žalobcu, že k predaju nehnuteľností došlo v rozpore so zákonom z dôvodu, že záložný veriteľ realizoval záložné právo predajom veci, ktorá nebola predmetom záložného práva a zároveň, že veriteľ v rozpore s ustanovením § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka realizoval výkon záložného práva priamym predajom. Nebolo preto možné jednoznačne konštatovať, že všetka žalobná argumentácia bola v konaní vyvrátená. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, ktorá namietala, že určenie neplatnosti notárskej zápisnice sa nepripúšťa. Uvedené tvrdenie je v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie neurčil neplatnosť notárskych zápisníc, ale konštatoval neplatnosť zmlúv uzatvorených vo forme notárskej zápisnice a na základe takéhoto záveru určil vlastnícke právo žalobcu k sporným nehnuteľnostiam, pričom takáto žaloba je prípustná. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je založené na konštatovaní, že záložný veriteľ previedol na tretiu osobu viac práv ako sám mal a prevádzal na základe zákonného splnomocnenia len to, čo vlastnil žalobca, čo zakladá len zodpovednostný vzťah medzi žalobcom a záložným veriteľom a nie neplatnosť zmluvy z dôvodu porušenia zásady nemo plus iuris. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na závere, že právne úkony záložného veriteľa sú neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom

§ 39Občianskeho zákonníka.

Až pri následných prevodoch vlastníckeho práva zo spoločnosti INVEST-COM s. r. o. na Š. C., následne na INVESTCOM s. r. o. a na žalovanú sa zásada nemo plus iuris uplatňuje, z dôvodov vyššie uvedených. Žalovaná tvrdila, že žalobca nesprávne vymedzil okruh subjektov na žalovanej strane a tiež tvrdila, že ako žalovaní mali byť označení všetci účastníci zmlúv, na základe ktorých dochádzalo k prevodu vlastníckeho práva od žalobcu k žalovanej. Ani s uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, o ktorých žalobca tvrdil, že sú v jeho vlastníctve a zápis na liste vlastníctva svedčal žalovanej. V takomto prípade nie je dané ani nerozlučné a ani nútené spoločenstvo a nejde o žalobu o určenie právnej skutočnosti

ustanovenia § 137 písm.

1. d)CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie posudzoval otázku platnosti ucelenej reťaze prevodov až na žalovanú ako otázku predbežnú, nebol žiaden dôvod, aby subjektami na žalovanej strane boli aj predošlí nadobúdatelia vlastníckeho práva. S poukazom na iné rozhodnutia okresného súdu v obdobných veciach žalovaná tvrdila, že došlo k porušeniu zásady právnej istoty z dôvodu, že okresný súd v obdobnej veci rozhodol inak a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nebol viazaný iným rozhodnutím toho istého okresného súdu, najmä v prípade, ak iné rozhodnutie v obdobnej veci právoplatnosť nenadobudlo. V súvislosti s tvrdením, že súd má poznať vlastnú judikatúru, odvolací súd poukázal na to, že v právne a skutkovo obdobnej veci s totožným žalobcom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 25. októbra 2022 sp. zn. 14Co/59/2022 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bolo určené vlastníctvo žalobcu k nehnuteľnosti, a to na základe rovnakých právnych záverov, aké boli prijaté aj v danom prípade. Odvolací súd si overil aj tvrdenie odvolateľa ohľadom rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/48/2014 a zistil, že zo skutkovej vety konania kladeného za vinu obžalovanému - žalobcovi v danom spore, nezistil žiaden súvis. 2.8. Napokon k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia rozsudku pre odvolací súd vyplynuli všetky rozhodujúce skutočnosti, bolo z neho zrejmé, čoho sa žalobca domáhal, aká bola procesná obrana žalovanej. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, čo z vykonaného dokazovania zistil, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav aplikoval a ako vec právne posúdil. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej len „dovolateľka“), ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.
2. f)CSP, § 421 ods. 1 písm.
3. b)CSP a § 421 ods. 1 písm.
4. c)CSP. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
5. f)CSP namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nesprávne, arbitrárne a porušujúce právo žalovanej na spravodlivý súdny proces. Argumentovala tým, že žalobca v čase prevodu nehnuteľností, resp. v čase výkonu záložného práva, bol vlastníkom sporných nehnuteľností, pričom všetky boli zaťažené záložným právom. Vlastnícke právo žalobcu malo v čase výkonu záložného práva charakter výlučného vlastníctva, zaťaženého záložným právom, ktoré slúžili na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňovalo uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva. V súvislosti s výkonom záložného práva žalovaná akcentovala, že záložný veriteľ zrealizoval výkon záložného práva v súlade s uzavretou záložnou zmluvou, a to priamym predajom. Zmluvy boli aj z dôvodu právnej istoty uzavreté formou notárskej zápisnice. Na túto skutočnosť žalobca nijako nereflektoval, len tvrdil, že zmluva je absolútne neplatná, čo sa

dovolateľky v konaní nepotvrdilo. Tomuto skutkovému a právnemu stavu však nezodpovedá znenie žalobného petitu ani výrokom rozsudkov súdov nižšej inštancie. Napriek týmto skutočnostiam súdy v rozpore so zákonom žalobnému petitu v plnom rozsahu vyhoveli. Nezohľadnili špecifický charakter notárskej zápisnice, ani to, že z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že určenie neplatnosti notárskej zápisnice ako formy zachytenia právneho úkonu sa nepripúšťa. Žalobcom zvolený žalobný petit žalovaná považovala za neakceptovateľný, nakoľko vyhovenie žalobnému petitu v zmysle žaloby spôsobilo, že žalobca nadobudol nehnuteľnosti, ktoré boli v čase realizácie právneho úkonu zaťažené záložným právom, ako aj množstvom exekučných záložných práv. Vlastnícke právo žalobcu malo v čase výkonu záložného práva určitý charakter (ťarchy viaznuce na nehnuteľnostiach) a rozhodnutia súdu prvej inštancie, aj odvolacieho súdu tieto skutočnosti odignorovali. Odvolací súd tak rozsudkom priznal žalobcovi viac práv ako mal, keďže v dôsledku jeho rozhodnutia žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, bez tiarch, a tým zmenil nielen charakter jeho vlastníckeho práva, ale zasiahol tým do akcesorických právnych vzťahov, na čo neexistuje žiadny právny dôvod. 3.1. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. b) CSP dovolateľka namietala porušenie zásady vigilantibus iura scriptpta sunt žalobcom. Dovolateľka v konaní opakovane poukazovala na nezodpovednosť a nedbalosť žalobcu ako vlastníka, keďže od roku 2014 mal vedomosť o realizácii výkonu záložného práva, a od roku 2017 už nebol evidovaný ako vlastník predmetných nehnuteľností. I napriek tomu v tejto veci nekonal až do roku 2020, kedy podal žalobu voči žalovanej. Vzhľadom na uvedené dovolateľka bola toho názoru, že žalobca v predmetnom konaní nemal naliehavý právny záujem. Žalobca ako vlastník zanedbal svoje práva, keď po tom, čo bol informovaný o výkone záložného práva a o prevode vlastníctva na spoločnosť INVESTCOM s. r. o., nepodnikol žiadne právne kroky ani nezapísal poznámku o prebiehajúcom súdnom spore do katastra. Tým mohol zabrániť ďalším prevodom, keďže žalovaná by pri vedomí o spornosti vlastníckeho práva zrejme zmluvu neuzavrela. V rámci svojej argumentácie odkázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 65/2011 a uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 59/

1. Ďalej dovolateľka namietala posúdenie dobromyseľnosti pri nadobúdaní vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Argumentovala tým, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalovaná nadobudla predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere a ako dobrý hospodár spravila všetko, čo sa od nej mohlo vyžadovať pred realizáciou kúpy predmetných nehnuteľností, keď sa riadne a zodpovedne zaujímala o predmet kúpy, nehnuteľnosť si riadne obhliadla, vyžiadala si aktuálne listy vlastníctva, oboznámila sa so znaleckým posudkom predloženým zo strany predávajúceho, úhradu kúpnej ceny zrealizovala formou notárskej úschovy. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 151/2016 z
2. mája 2017, v zmysle ktorého by súd mal poskytnúť ochranu žalovanému ako dobromyseľnému nadobúdateľovi oproti žalobcovi, ktorý nedbal o svoje vlastníctvo a sp. zn. II. ÚS 845/2014 z
3. decembra 2014, v zmysle ktorého výkon záložného práva zo strany záložného veriteľa musí prebiehať v súlade s § 151m ods. 8 Občianskeho zákonníka, teda s náležitou starostlivosťou, aby bol záloh predaný za obvyklú cenu za porovnateľných podmienok. V prípade, že záložný veriteľ túto povinnosť poruší a dôjde k zníženiu majetku záložcu alebo k zhoršeniu postavenia záložného dlžníka, nejde automaticky o neplatnosť právneho úkonu

§ 39Občianskeho zákonníka.

Takýto postup však môže zakladať zodpovednosť záložného veriteľa za škodu

§ 420a nasl.

Občianskeho zákonníka. V tomto smere poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 222/2012 z 30. septembra 2013.

názoru dovolateľky, ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka nie je kogentnej povahy a jeho prípadné porušenie nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, tak ako to nesprávne posúdili súdy nižších inštancií. Pokaľ by zákonodarca s porušením tohto zákonného ustanovenia spájal absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nepochybne by to v znení zákonného ustanovenia explicitne uviedol, a neumožňoval by v inom zákonom ustanovení možnosť záložcu a záložného veriteľa dohodnúť sa na spôsobe výkonu záložného práva napr. ustanovenia § 151j, § 151m ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Súdy oboch inštancií opomenuli základné interpretačné pravidlo,

ktorého je potrebné uprednostniť výklad zmluvy, ktorý zachováva jej platnosť, pred výkladom vedúcim k jej neplatnosti, ak sú možné oba výklady, v záujme zachovania autonómie vôle zmluvných strán a funkcie zmluvy v súkromnom práve. Ako uviedol ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 242/2007, nie je ústavne konformné, ak všeobecné súdy preferujú výklad smerujúci k neplatnosti zmluvy. Dovolateľka vytkla odvolaciemu súdu, že neuviedol, či právny úkon posúdený ako absolútne neplatný odporuje zákonu svojím obsahom alebo účelom. Z tohto dôvodu možno jeho rozhodnutie v tejto časti považovať za nepreskúmateľné a neodôvodnené. Dovolateľka namietala, že odvolací súd v bode 10.13 rozhodnutia nesprávne vyvodil úmysel zákonodarcu, keď sa odvolával na dôvodovú správu, ktorá však nijako nepodporuje jeho tvrdenia. Dôvodová správa k zákonu č. 106/2014 Z. z., ktorým bolo doplnené aj ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka neobsahuje nič, čo by naznačovalo, že porušenie tohto ustanovenia má za následok absolútnu neplatnosť. Ak by takýto úmysel zákonodarca mal, výslovne by ho vyjadril v rámci predmetnej novely, v ktorej zároveň zaviedol aj ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka a presne definoval prípady absolútnej neplatnosti. Následne opätovne poukázala na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 250/2011 k výkladu ustanovenia § 879e Občianskeho zákonníka, pričom trvala na tom, že ak by bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam realizovaný formou dobrovoľnej dražby, tak by bol, v zmysle uvedeného rozhodnutia, realizovaný v rozpore so zákonom. Podporne odkázala aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/92/2012 z 26. marca 2013 a sp. zn. 6Cdo/71/2011. Vzhľadom na uvedené vymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie súdu v znení, či „je ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka kogentnej povahy, ktorého porušenie zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu

ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka“. 3.2. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom

§ 421ods.

1 písm. c) CSP s poukazom na uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu (sp. zn. 7Cdo 222/2012, 6Cdo/71/2011 a 4Obo/92/2012) je

dovolateľky otázka posúdenia „kolízie princípu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet a ústavného princípu ochrany dobrej viery legitímne očakávanie o nadobudnutom majetku v spojení so zásadou vigilantibus iura scripta sunt, t. j. práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým), a teda tým, ktorí sa aktívne zajímajú o ochranu a výkon svojich práv a zároveň s poukazom na zachovanie princípu právnej istoty, s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti“, dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, ako ju posúdil veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. apríla 2021. Uvedené rozhodnutie

názoru dovolateľky nepredstavuje finálne vyriešenie dotknutej otázky, pretože k nej doposiaľ nezaujalo stanovisko plénum ústavného súdu, prípadne občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

názoru dovolateľky, plošné a formalistické uplatňovanie uvedeného rozhodnutia na všetky spory o určenie vlastníckeho práva vytvára priestor pre špekulatívne nároky aj po dlhom časovom odstupe. Takýto výklad ohrozuje právnu istotu dobromyseľných nadobúdateľov, ktorí ani pri vynaložení maximálnej starostlivosti nemôžu predvídať staré alebo utajené nároky. V tejto súvislosti zdôraznila, že dobromyseľného nadobúdateľa je potrebné chrániť, inak by vlastnícke práva boli trvalo ohrozené. V danom prípade žalobca zjavne sleduje špekulatívny cieľ nadobudnúť nehnuteľnosti bez tiarch, čo by viedlo k popretiu viacerých právnych inštitútov. Takýto výklad nemôže požívať právnu ochranu, keďže by otvoril priestor pre zneužitie zo strany nepoctivých subjektov a poprel princípy právneho štátu. Z uvedeného dôvodu navrhla postúpiť vec veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Napadnutý rozsudok navrhla zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť, prípadne zrušiť aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnila si nárok na náhradu trov konania. 4. Žalobca sa k doručenému dovolaniu písomne nevyjadril. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky

§ 429

CSP, v rámci dovolacieho prieskumu s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia v súlade s § 438 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné. 6.

§ 419

CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8.

§ 420

CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
3. c)strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
4. d)v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5. e)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
6. f)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 431

CSP dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm.

1. f)CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 11. Ustanovenie § 420 písm.
2. f)CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (sp. zn. II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, 4Cdo/140/2019, 4Cdo/120/2019). 13. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
3. f)CSP dovolateľka namietala arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, jeho nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie, vrátane absencie právneho posúdenia neplatnosti právneho úkonu, ignorovania právneho významu notárskej zápisnice a nevysporiadania sa so skutkovým stavom ohľadom záložných práv. Zároveň namietala prekročenie žalobného petitu a porušenie zásady kontradiktórnosti spočívajúce v opomenutí kľúčových dôkazov o jej dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporných nehnuteľností. 14. V preskúmavanej veci predmetom sporu bolo určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dňa 26. októbra 1998 žalobca uzatvoril s Prvou stavebnou sporiteľňou, a. s. zmluvu o mimoriadnom medziúvere, ako aj záložnú zmluvu k položkám č. X, X a X sporných nehnuteľností. Pohľadávka z uvedeného medziúveru bola dňa 7. júla 2014 postúpená spoločnosti BENEFIT GROUP I a. s., ktorá túto skutočnosť dňa 24. júla 2014 oznámila žalobcovi, spolu s oznámením o začatí realizácie výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam. Dňa 6. júna 2017 uzatvorili spoločnosť BENEFIT GROUP I a. s. a spoločnosť INVEST - COM s. r. o. dve kúpne zmluvy vo forme notárskych zápisníc č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 na položky č. 2 a 6 sporných nehnuteľností a č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 na položky č. X, X a X sporných nehnuteľností. Dňa 16. novembra 2017 spoločnosť INVEST - COM s. r. o. ako predávajúca s D.. P. C. ako kupujúcim uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej predmetom boli všetky sporné nehnuteľnosti a dňa 8. decembra 2017 uzatvorili D.. P. C. ako predávajúci a spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako kupujúca kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli taktiež všetky sporné nehnuteľnosti. Následne dňa 1. októbra 2019 uzatvorili spoločnosť INVESTCOM s. r. o. ako predávajúca so žalovanou ako kupujúcou kúpnu zmluvu, ktorou bolo žalovanej prevedených všetkých šesť položiek sporných nehnuteľností. V napadnutom rozhodnutí sa odvolací súd stotožnil s konštatovaním, že právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo 4. novembra 1998 je potrebné považovať za vzťah spotrebiteľský, ako aj záložnú zmluvu na nehnuteľnú vec, a to z dôvodu jej akcesority k hlavnej úverovej zmluve. Pokiaľ išlo o zmluvu spísanú vo forme notárskej zápisnice č. N 309/2017, NZ 19377/2017, NCRls 19775/2017 zo 6. júna 2017, túto považoval za neplatnú z dôvodu, že ňou došlo pri výkone záložného práva k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá nebola predmetom zálohu. Za neplatnú bola považovaná aj kúpna zmluva spísaná formou notárskej zápisnice č. N 310/2017, Nz 19378/2017, NCRls 19776/2017 zo 6. júna 2017, nakoľko pri realizácii záložného práva nebolo dodržané ustanovenie § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka. K predaju zálohu nedošlo na dražbe

osobitného zákona a ani predajom zálohu

osobitných predpisov. Voľba spôsobu realizácie záložného práva formou priameho predaja tak bola v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov a z toho dôvodu neplatná pre rozpor so zákonom

§ 39Občianskeho zákonníka.

Nutnosť aplikácie ustanovenia § 53 ods. 10 Občianskeho zákonníka umocňuje prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2014, a to § 879r Občianskeho zákonníka,

ktorého na výkon záložného práva, ktoré vzniklo pred

1. júnom 2014, sa použijú ustanovenia tohto zákona.
2. K namietanej arbitrárnosti dovolací súd uvádza, že ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach, aktuálne napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 44/2022 z
3. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna) arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovými postupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť i zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). 16.

názoru dovolacieho súdu dovolateľka nevytýka žiadne nedostatky v procesnom postupe odvolacieho súdu, jej nesúhlas s právnym posúdením odvolacieho súdu, nepredstavuje vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP (R 54/2012, sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm.
2. f)CSP. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06), čo sa netýka preskúmavanej veci. 17. V reakcii na dovolacie argumenty dovolateľky dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania

§ 420písm.

f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie neodôvodnil

predstáv sporovej strany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).

1. K dovolacej námietke ohľadom prekročenia žalobného návrhu dovolací súd uvádza, že z ustanovení § 131 a § 216 ods. 1 CSP vyplýva dispozičný princíp, ktorým je ovládané každé sporové konanie. Tento princíp znamená, že súd môže rozhodovať o ochrane ohrozených alebo porušených subjektívnych práv len v medziach žaloby, najmä v rozsahu samotného žalobného návrhu (petitu), teda návrhu na výrok požadovaného rozhodnutia. Žalobu môže žalobca v priebehu konania meniť, na rozdiel od jej podania však na toto už potrebuje súhlas súdu, vyjadrený v uznesení o pripustení zmeny žaloby. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným návrhom, ako aj skutkovými okolnosťami vyplývajúcimi z obsahu, preto vyhovením žalobnému petitu nedošlo k rozhodnutiu vydanému nad jeho rozsah. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva, v ktorom konaní súdy nižších inštancií prejudiciálne posudzovali namietanú (ne)platnosť právnych úkonov, ktorými došlo k jednotlivým prevodom sporných nehnuteľností. Otázka existencie záložného práva nebola predmetom sporu. Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021).
2. V preskúmavanej veci však k prekročeniu žalobného petitu napadnutým rozhodnutím nedošlo. Uplatnená námietka preto nezakladá prípustnosť a ani dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu

420 písm. f) CSP. 20. K namietanému hodnoteniu dôkazu odvolacím súdom dovolací súd uvádza, že nesúhlas dovolateľky s procesným postupom odvolacieho súdu, s hodnotením dôkazov nemožno považovať za porušenie jej procesných práv. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP v spojení s § 191 CSP, vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne, jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykona