článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
odvolacieho súdu je rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku vecne správne. Odvolací súd zdôraznil, že všeobecné súdy nie sú vo vzťahu k rozhodcovským súdom v postavení súdov odvolacích. Vo vzťahu k všeobecným súdom zákonodarca umožnil a upravil len obmedzený prieskum rozhodcovských rozsudkov, v rámci ktorého možno takýto rozsudok napadnúť žalobou na jeho zrušenie na všeobecnom súde len z dôvodov taxatívne vymedzených v § 40 ods. 1 ZoRK spočívajúcich v dodržiavaní zákonnosti. V súvislosti s odvolaním žalobcov považoval odvolací súd za potrebné s prihliadnutím na zásadu viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcu z § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „CSP“) poukázať na skutočnosť, že žalobcovia v zásade len zopakovali obsah argumentácie uplatnenej v rámci procesnej obrany pred rozhodcovským súdom a procesného útoku pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie správne vysporiadal. Odvolací súd podotkol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Argumentácia žalobcov v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj obsah odvolacích dôvodov uplatnených v konaní pred odvolacím súdom, má v prevažnom rozsahu charakter argumentácie vo veci samej, i keď v snahe túto subsumovať a modelovať ako dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku
RK. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v dostatočnom rozsahu pre meritórne rozhodnutie uviedol, akými úvahami sa spravoval, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako zrozumiteľné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a
akej právnej normy bola vec posúdená. 6. K námietke žalobcov, že rozhodcovský rozsudok bol v rozpore s § 1 ods. 3 ZoRK vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania z dôvodu, že rozhodcovské konanie vzniklo v priebehu konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania odvolací súd dospel rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že jednoznačne nejde o spor s vyňatím arbitrability rozhodcovského súdu
RK. Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZKR), konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKR), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 3 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26 ZKR, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu (s poukazom na 6Ndc 33/2011). 7. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcov spočívajúcou v tom, že pohľadávka, ktorej zaplatenie bolo predmetom rozhodcovského konania, zanikla z dôvodu jej úspešného popretia správcom
5 ZKR. Zánik vymáhateľnosti pohľadávky voči veriteľovi, hoc aj z dôvodov popretia pohľadávky správcom a nepodania žaloby o určenie pravosti pohľadávky, nespôsobuje nemožnosť vymáhania pohľadávky voči ručiteľom. Odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci pohľadávka žalovaného nezanikla, ale stala sa nevymáhateľnou voči dlžníkovi. V prípade, že by prišlo k jej zániku, záväzok je splniteľný ručiteľmi, teda ani prípadný zánik pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi v prejednávanej veci by nespôsobil zánik ručiteľského záväzku žalobcov. 8. K námietke žalobcov ohľadne neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie sa správne zaoberal otázkou, či žalobcovia uplatnili námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, pričom dospel k správnemu skutkovému zisteniu, že žalobcovia túto námietku v konaní pred rozhodcovským súdom neuplatnili včas, pri prvom úkone vo veci. Procesná obrana žalobcov v konaní pred rozhodcovským súdom tvrdenou neplatnosťou leasingovej zmluvy, dohody o pristúpení, všeobecných podmienok a ani ručiteľských vyhlásení, nemôže nahradiť neuplatnenie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone v konaní pred rozhodcovským súdom. Ani argumentácia žalobcov, že nemohli uplatniť námietku nedostatku právomoci pri prvom úkone vo veci, nakoľko sa o neplatnosti leasingovej zmluvy, dohody o pristúpení, všeobecných podmienok a ručiteľských vyhlásení dozvedali až postupne, po predložení dokumentov žalovaným a pri prvom úkone vo veci samej ich ešte nemali k dispozícii
názoru odvolacieho súdu neobstojí. Právomoc rozhodcovského súdu bola založená ručiteľskými vyhláseniami, ktoré sú právnymi úkonmi samotných žalobcov v postavení ručiteľov a v ktorých žalobcovia výslovne vyhlásili, že sa oboznámili s leasingovou zmluvou, prílohou zmluvy boli všeobecné podmienky, preto tvrdenie žalobcov, že sa o týchto úkonoch dozvedali postupne až po ich predložení žalovaným v rozhodcovskom konaní, považuje odvolací súd za účelové. Žalobcovia okrem tohto tvrdenia neuviedli a nepreukázali žiadne objektívne dôvody zmeškania uplatnenia námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pri prvom úkone, ktoré by mal rozhodcovský súd posudzovať ako spôsobené príčinou, ktorú považuje za dostatočnú a z tohto dôvodu pripustiť uplatnenie námietky. 9. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov odvolací súd opätovne zdôraznil, že ide o námietky vo veci samej, ktoré podliehajú posúdeniu v konaní pred rozhodcovským súdom, pričom z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že sa námietkami žalobcov (žalovaných v rozhodcovskom konaní) zaoberal. Všeobecný súd nie je vo vzťahu k rozhodnutiu rozhodcovského súdu súdom odvolacím, preto vyhodnotenie dôkazov a právne závery z toho rozhodcovským súdom prijaté nie sú dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd neskúma vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a nevykonáva prieskum z hmotnoprávnej stránky. Súd posudzuje len zákonnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk, pre ktoré je možné podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 ZoRK. Ak by aj všeobecný súd zistil vecnú nesprávnosť rozhodcovského rozsudku, takáto okolnosť nie je dôvodom na jeho zrušenie. Rovnako je potrebné posudzovať aj odvolaciu námietku žalobcu 2/,
ktorého sa mal rozhodcovský súd zaoberať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) upravujúcim úžeru z dôvodu neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty. 10. K námietke neplatnosti ručiteľských vyhlásení pre nedostatok súhlasu jedného z manželov
1 Občianskeho zákonníka odvolací súd uviedol, že za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa
ustálenej súdnej praxe nepovažuje ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973). Odvolací súd poukázal na dlhodobo ustálenú súdnu prax týkajúcu sa platnosti dispozície s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva alebo výkonu jeho správy (napr. R 46/1966, R 104/1967, R 61/1973, R 71/1994, 4Cdo 123/2008, 4Cdo 234/2010), z ktorej vyplýva záver, že medzi vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí nepatrí o. i. ani prevzatie ručenia (R 1/1998). 11. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie nezistil ani porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Zo spisu rozhodcovského súdu vyplýva, že žalobcom boli doručené všetky listinné dôkazy, ktorými žalovaný v konaní preukazoval dôvodnosť uplatneného nároku, súčasťou spisu rozhodcovského súdu sú všetky dôkazy, ktoré žalobcovia (v rozhodcovskom konaní žalovaní) predložili na svoju obranu. Odvolací súd poukázal na § 27 ods. 1 ZoRK, v zmysle ktorého rozhodcovský súd uváži výber a spôsob vykonania dôkazov
ich možného prínosu k objasneniu sporu. Rozhodcovský súd vykonáva dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré sú sporné a výber dôkazu a jeho vykonanie smeruje k ich objasneniu. Preto nie je procesným pochybením, ak rozhodcovský súd nevykonal dôkazy, ak vec považoval za objasnenú. Z ustanovenia § 27 ods. 1 ZoRK, ako aj skutočnosti, že všeobecný súd nie je vo vzťahu k rozhodcovskému súdu súdom odvolacím, potom vyplýva, že nielen samotný výber dôkazov
ich možného prínosu k objasneniu sporu, ale aj spôsob, akým rozhodcovský súd dôkazy vyhodnotil, nemôže byť dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade námietky nedoručenia dohody medzi spoločnosťou AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a žalobcom o demontáži predmetu leasingu spoločnosťou ecomac Gebrauchtmaschinen GmbH, odvolací súd konštatoval, že táto je súčasťou spisu rozhodcovského súdu. Odvolací súd mal za to, že ani v prípade porušenia ustanovenia § 26 ods. 5 veta druhá ZoRK sa nejednalo o listinu, o ktorú sa rozhodcovský súd opieral pri svojom rozhodovaní, preto odvolací nevzhliadol nedoručenie dohody o demontáži predmetu leasingu za taký kvalifikovaný nedostatok konania pred rozhodcovským súdom, ktorý by mal za následok porušenie zásady rovnosti. 12. Žalobcovia vo svojich odvolaniach
odvolacieho súdu neargumentovali žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by boli relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré by mali za následok zmenu zisteného skutkového stavu alebo právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom nevyplýva iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie zisteného skutkového stavu veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol v celom rozsahu, je vecne správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej, ako aj v závislom výroku o trovách konania potvrdil.
dovolateľov podstatou právneho názoru ústavného súdu je to, že za úkony týkajúce sa spoločných vecí teda nemožno považovať iba také úkony, ktorých predmetom musí byť striktne vlastníctvo, t. j. s priamym vzťahom k spoločným veciam, ale aj také, ktoré môžu mať účinky vo sfére spoločných vecí. Nejde pritom o izolovaný právny názor, ale je podporený ďalšími rozhodnutiami ústavného súdu (napríklad III. ÚS 588/2021). Odvolací súd sa
dovolateľov žiadnym spôsobom nevysporiadal s uvedenou relevantnou rozhodovacou činnosťou, keď iba bez dodatočnej argumentácie vo vzťahu k uvedenému nálezu, odkazuje na judikatúru všeobecných súdov, proti ktorej pritom uvedené nálezy mieria. Táto skutočnosť sama o sebe zakladá vadnosť rozhodnutia, konkrétne jeho odôvodnenia, nakoľko odvolací súd neposkytol dostatočné odpovede na rozhodujúcu právnu otázku a ignoroval existenciu rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na ktorú dovolatelia poukazovali, čím založil namietanú vadu zmätočnosti (§ 420 písm. f) CSP). 15. Odvolací súd sa týmto dopustil aj nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko túto dôležitú právnu otázku posúdil v rozpore s právnym názorom ústavného súdu. Rozhodujúcou právnou otázkou je otázka, či je pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, alebo stačí, že ide o vzťah sekundárny, resp. o vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. Argumentácia odvolacieho súdu vo vzťahu k tejto otázke je neudržateľná a nesprávna, nakoľko za úkon týkajúci sa spoločných vecí považuje iba taký, ktorého bezprostredným predmetom sú spoločné veci. Účelom ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka je však predísť tomu, aby k výraznému zásahu do majetkovej sféry manželov mohlo dôjsť aj takým úkonom, s ktorým druhý manžel nesúhlasí, hoci ich to môže napríklad pripraviť aj o takmer celý majetok. Nakoľko ide o potenciálny zásadný zásah do majetkovej sféry manželov (bezpodielového spoluvlastníctva), zákonodarca takýto úkon podriadil podmienke súhlasu druhého z manželov. Ani z textácie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že úkon sa musí priamo týkať spoločných vecí. Zákon totiž hovorí iba o podmienke „týkania sa spoločných vecí“, a to nie nevyhnutne „priamo“ či „bezprostredne“. Spoločných vecí sa pritom nepochybne týka aj vyhlásenie ručiteľa, v zmysle ktorého by sa následne veriteľ mohol domáhať uspokojenia svojej pohľadávky z takýchto spoločných vecí. Dovolatelia podotkli, že v predmetnom prípade bola hodnota lízingu 3 milióny eur, čo nepochybne nespadá do rámca „bežných vecí“.
dovolateľov mal odvolací súd reflektovať nielen rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ale aj aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, čo však neurobil. Z hľadiska prípustnosti dovolania ide
dovolateľov o právnu otázku, ktoré je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená rozdielne. Judikatúra ústavného súdu potvrdzuje, že do rámca ustálenej rozhodovacej praxe možno zaradiť aj rozhodovaciu prax ústavného súdu (III. ÚS 91/2021).
RK v spojení s § 40 ods. 1 písm. g) ZoRK. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že odvolací súd uvedené ustanovenia interpretoval tak, že o relevantné porušenie zásady rovnosti ide v prípade nedoručenia dôkazného prostriedku (listiny) na vyjadrenie sa protistrane iba vtedy, ak ide o taký dôkazný prostriedok (listinu), na ktorom rozhodcovský súd priamo založil svoje rozhodnutie. Dovolatelia zastávajú právny názor, že pre konštatovanie porušenia zásady rovnosti
RK v spojení s § 17 ZoRK nie je rozhodujúce samotné posúdenie povahy či významu uvedeného dôkazného prostriedku (listiny), ale fakt, že strane nebol doručený a teda strana prišla o možnosť sa k nemu vyjadriť. 17. Žalobcovia v priebehu konania tiež namietali, že v prejednávanej veci ide o rozhodcovský rozsudok vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania v zmysle § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK, v zmysle ktorého v rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania. Zákonná úprava teda používa slovné spojenie „spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania“. Naproti tomu súdy nižších inštancií vo svojich rozhodnutiach operovali s pojmami spory „vyvolané“ či „súvisiace“ s konkurzným či reštrukturalizačným konaním.
dovolateľov odvolací súd nesprávne odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 6Ndc 33/2011. V uvádzanom rozhodnutí sa žiadnym spôsobom nerieši otázka interpretácie, či ide o spor vzniknutý v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania tak, ako to uvádza ZoRK. Otázka, či ide o spor vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzným či reštrukturalizačným konaním je pritom celkom zjavne otázkou rozdielnou od toho, či ide o spor, ktorý vznikol v priebehu konkurzného či reštrukturalizačného konania. Spor, ktorý vznikol v priebehu konkurzného či reštrukturalizačného konania totiž nemusí byť sporom, ktorý je konkurzným či reštrukturalizačným konaním vyvolaný a ani s ním priamo súvisieť. Ide tu o zjavné a jednoznačné použitie rozdielnych pojmov/výrazov rozličnými právnymi predpismi, pričom je úplne štandardným metodologickým východiskom pri interpretácii právnych predpisov, že ak zákonodarca používa rozdielne pojmy či rozdielne slovné spojenia, vychádza sa z toho, že odkazuje na rozdielne skutočnosti. Žalobcovia považujú za neudržateľné, svojvoľné a bez zákonnej opory, aby odvolací súd reagoval na ich argumentáciu, že ide o spor vzniknutý v priebehu konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania tak, ako to uvádza ZoRK, odpovedal tak, že jednoznačne nejde o spor vyvolaný konkurzom. Odvolací súd de facto odpovedal na niečo iné, než čo žalobcovia namietali, a na žalobcami vznesenú námietku tak vôbec neodpovedal. To zakladá nedostatočnosť odôvodnenia a vadu zmätočnosti, nakoľko odvolací súd neodpovedal na podstatnú námietku žalobcov, a teda ide o vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP. Implicitne možno
dovolateľov dedukovať, že odvolací súd § 1 ods. 3 písm.
žalovaného zjavne nedôvodné. Žalovaný poukázal na to, že žalobcovia podali dovolanie aj proti výroku o trovách konania, avšak neuviedli žiadny dôvod dovolania, ktorý by sa akokoľvek týkal tohto výroku. Skutočnosť, že výrok o trovách konania je závislým od výroku vo veci samej, automaticky neznamená, že tento výrok sa tiež môže napadnúť dovolaním. Dovolanie proti výroku o trovách konania je preto
žalovaného neprípustné. 21. Argumentácia žalobcov týkajúca sa toho, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, a že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s ich námietkou, je
žalovaného nesprávna. Výklad ustanovenia § 1 ods. 3 ZoRK odvolacím súdom je
žalovaného správny. V prvom rade žalovaný zdôraznil, že predmetný spor (ktorý bol predmetom rozhodcovského rozsudku) nielenže nevznikol počas konkurzného alebo reštrukturalizačného konania, ktoré by sa týkalo strán sporu, ale takéto konanie ani nezačalo v priebehu trvania sporu. Skutočnosť, že na hlavného dlžníka bol vyhlásený konkurz (alebo dokonca začalo konkurzné konanie), je nepodstatná, nakoľko hlavný dlžník (spoločnosť AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o.) nebol žalovaným subjektom. Spor medzi hlavným dlžníkom a žalovaným nebol predmetom rozhodovania pred rozhodcovským súdom. Predmetom sporu bol spor medzi žalovaným a žalobcami ako ručiteľmi. V druhom rade žalovaný zdôraznil, že žalobcovia nesprávne stotožňujú vznik sporu s podaním žaloby na rozhodcovskom súde.
žalovaného spor medzi žalovaným a žalobcami vznikol v momente, keď žalovanému v čase, kedy boli na to povinní (tento vyplýva z rozhodcovského rozsudku), nesplnili svoj záväzok. Účelom výluky uvedenej v § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK je len to, aby sa v rozhodcovskom konaní neuplatňovali spory, ktorých uplatňovanie upravuje osobitný predpis, a to zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 22. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcovia sa domáhajú neplatnosti ručiteľského vyhlásenia z dôvodu, že nejde o bežnú vec týkajúcu sa spoločných vecí manželov a druhý manžel na daný úkon nedal súhlas. Ich dovolacia otázka sa však nijako netýka prípadnej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi (t. j. výkladu § 39 Občianskeho zákonníka).
žalovaného nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 26/2010 nedal jednoznačnú odpoveď na to, či sa predmetný úkon má posúdiť
ustanovení o relatívnej neplatnosti úkonu
1 Občianskeho zákonníka alebo
ustanovení o rozpore s dobrými mravmi
Ústavný súd poukázal na to, že najvyšší súd mohol určitým spôsobom vyložiť § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak následne poukázal tiež na to, že najvyšší súd v podstate mohol zotrvať na svojej judikatúre (t. j. neaplikovať § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka na výlučné záväzky jedného z manželov), avšak v takom prípade mal posúdiť daný vzťah cez prizmu dobrých mravov
Žalobcovia túto druhú možnosť (posúdenie cez prizmu dobrých mravov) v dovolaní nenamietajú.
žalovaného dovolanie v tejto časti nie je prípustné, nakoľko odvolací súd rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu v tejto otázke. V tomto smere žalovaný poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/27/2017, v ktorom zosumarizoval ustálenú súdnu prax k predmetnej právnej otázke. Ustálená prax najvyššieho súdu je taká, že úkon ručiteľského vyhlásenia nepredstavuje úkon, na ktorý sa vzťahuje § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Prípadné ojedinelé opačné rozhodnutie najvyššieho súdu by neznamenalo, že došlo k „zrušeniu“ ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené nemožno konštatovať, že by táto otázka nebola v praxi dovolacieho súdu vyriešená, ani to, že by bola rozhodovaná rozdielne; ako už aj bolo uvedené vyššie, prípadne ojedinelé opačné rozhodnutie najvyššieho súdu ešte neznamená, že otázka je rozhodovaná rozdielne, ak najvyšší súd v následných rozhodnutiach vôbec nenadviazal na toto ojedinelé rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania
1 CSP. 23.
žalovaného nie je správna ani argumentácia žalobcov, že za súčasť rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu treba považovať aj rozhodovaciu činnosť ústavného súdu. Táto skutočnosť je okrem iného zrejmá aj z toho, že ústavný súd nie je orgánom určeným na výklad práva. Týmto povolaným orgánom je výlučne najvyšší súd. Zároveň nie je zrejmé, ako môže byť nález ústavného súdu, na ktorý poukazujú žalobcovia, súčasťou rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ak ústavný súd predmetnú otázku nevyriešil, ale stanovil určité možné alternatívy, t. j. nechal ju na vyriešenie najvyššiemu súdu.
žalovaného samotná skutočnosť, že žalobcovia uzatvorili ručiteľské vyhlásenia vylučuje, aby sa žalobcovia domáhali neplatnosti, nakoľko, ak by išlo o dôvod, ktorý by takúto neplatnosť založil, tento dôvod spôsobili sami. Takýto výkon práv je v rozpore s dobrými mravmi. Takejto neplatnosti by sa prípadne mohli domôcť manželky žalobcov, ak by sa cítili dotknuté (a zároveň by aj skutočne existoval rozpor s dobrými mravmi). 24. Z pohľadu žalovaného je z dovolania tiež zrejmé, že žalobcovia odkazujú na aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka len v kontexte inštitútu ručenia, a nie rozhodcovskej doložky. Neplatnosť právneho úkonu, ktorého súčasťou je aj rozhodcovská doložka, nespôsobuje neplatnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka sa výlučne týka rozhodovania osobného sporu medzi žalobcami a žalovanými, a na túto doložku (rozhodcovskú zmluvu) nemožno nijako aplikovať § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a ani ustanovenia o neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko rozhodcovská doložka sama o sebe v žiadnom prípade nemôže zasiahnuť do práv druhého manžela. Navyše, ak by aj rozhodcovská doložka bola neplatná, túto námietku boli povinní žalobcovia vzniesť pri prvom úkone pred rozhodcovským súdom, čo nespravili, pričom v takom prípade túto otázku už nemôže skúmať súd v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Skutočnosť, či ručiteľské vyhlásenie bolo platné alebo nebolo platné, patrilo do pôsobnosti rozhodcovského súdu, pričom i prípadná nesprávnosť takéhoto posúdenia nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tiež je
žalovaného potrebné poukázať na to, že žalobcovia odkázali na aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rámci podaného odvolania proti prvostupňovému rozsudku vo vzťahu k neexistencii platnej rozhodcovskej doložky. Hoci v rámci podaného odvolania poukazovali na to, že ručiteľské vyhlásenie je neplatné, žalobcovia (v odvolaní) nespochybňovali rozhodcovský rozsudok preto, že rozhodcovský súd posúdil ich ručiteľské záväzky ako platné, ale preto, že dôvod tejto neplatnosti vzťahovali aj na rozhodcovskú doložku, pričom touto svojou argumentáciou odôvodňovali údajnú nesprávnosť záverov prvostupňového súdu o platnosti rozhodcovskej doložky a právomoci rozhodcovského súdu. V rámci podaného dovolania sa však snažia rozšíriť túto argumentáciu na neplatnosť inštitútu ručenia, pričom prakticky túto argumentáciu v rámci podaného dovolania obmedzili len na neplatnosť inštitútu ručenia. Nič z podaného dovolania nenasvedčuje, že by žalobcovia touto argumentáciou stále rozporovali platnosť rozhodcovskej doložky a závery odvolacieho súdu týkajúceho sa toho, že bola daná právomoc rozhodcovského súdu. V tomto smere dovolanie dokonca presahuje rozsah žaloby, v ktorom nežiadali zrušiť rozhodcovský rozsudok z dôvodu, že rozhodcovský súd rozhodol o ich povinnosti pre neplatný ručiteľský záväzok, ale žiadali ho zrušiť pre neexistujúcu/neplatnú rozhodcovskú doložku. Žalobcovia
žalovaného nevymedzili dovolací dôvod tak, že by spochybňovali závery odvolacieho súdu o platnosti rozhodcovskej doložky, resp. o právomoci rozhodcovského súdu (z dôvodu uzatvorenej rozhodcovskej doložky, resp. včasného nenamietania právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť rozhodcovskej doložky).
žalovaného žalobcovia svoje tvrdenia, ktorými tento návrh odôvodňujú, nijako nekonkretizujú a nepreukazujú, pričom žalovaný tieto tvrdenia rozporuje. Žalovaný preto navrhol, aby dovolací súd návrhu na odklad právoplatnosti rozsudku nevyhovel.
1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcov je potrebné zamietnuť, pretože nie je dôvodný. 28.
CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu, ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď napr. III. ÚS 474/2017). 29. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti
CSP. Dovolanie v systéme opravných prostriedkov nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (1Cdo/113/2012, 4Cdo/280/2013, 7Cdo/92/2012, 3Cdo/539/2014). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Dovolací súd pristupuje k preskúmaniu samotnej dôvodnosti dovolacích dôvodov výlučne za predpokladu, že sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, ktoré je dovolací súd povinný preskúmať prednostne. 30. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. K prípustnosti dovolania
f) CSP 31. Relevantnými znakmi, ktoré charakterizujú vadu zmätočnosti
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V kontexte dovolacích námietok dovolateľov najvyšší súd zdôrazňuje, že funkciou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu, pričom odôvodnenie je zároveň aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie rozhodnutia by malo stranám sporu umožniť posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní 33. Pod pojmom nesprávny procesný postup, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania
ktorej má tento mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov, ako prvkov naplnenia princípu právnej istoty (III. ÚS 73/2018, IV. ÚS 528/2020, I. ÚS 204/2023). 35. Podstatou prvej námietky dovolateľov proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu je namietaná absencia vysporiadania sa s nimi označenými rozhodnutiami ústavného súdu (I . ÚS 26/2010, III. ÚS 588/2021). Dovolateľom sa v tejto súvislosti javí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k právnej otázke ohľadne absolútnej neplatnosti ich ručiteľských vyhlásení, keďže odvolací súd sa nezaoberal nimi označenými rozhodnutiami ústavného súdu a v nich uvedenými právnymi názormi.
dovolateľov z týchto rozhodnutí v rozpore so závermi súdov nižších inštancií vyplýva, že za úkony týkajúce sa spoločných vecí nemožno považovať iba také úkony, ktorých predmetom musí byť striktne vlastníctvo, ale aj také, ktoré môžu mať účinky vo vzťahu k spoločným veciam (teda aj ručiteľské vyhlásenia). 36. Najvyšší súd najskôr vo všeobecnosti uvádza, že sa stotožňuje s názorom odvolacieho súdu, že všeobecné súdy vo vzťahu k rozhodcovským súdom nie sú v postavení súdov odvolacích. Konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu
ZoRK s poukazom na ustálenú judikatúru na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za opravné konanie. Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku
ZoRK (k tomu pozri R 56/2020 a R 8/2023). Odvolací súd správne poukázal na to, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku je len obmedzeným prieskumom rozhodcovských rozsudkov z dôvodov taxatívne vymedzených v § 40 ods. 1 ZoRK. Súdy nižších inštancií sú povinné mať na zreteli dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku počas celého konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, keďže predmet a rozsah prieskumu v tomto konaní je obmedzený taxatívnym výpočtom dôvodov
RK. Dovolací súd osobitne zdôrazňuje, že považuje za neprípustný zásah do právomoci rozhodcovského súdu, ak príslušný súd zruší rozhodcovský rozsudok len z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti bez jasnej identifikácie aspoň jedného z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku
RK. 37. V nadväznosti na námietky dovolateľov najvyšší súd uvádza, že prípustnosť a dôvodnosť dovolania s poukazom na § 420 písm. f) CSP môže založiť arbitrárnosť (svojvoľnosť) alebo zjavná neodôvodnenosť rozhodnutia všeobecného súdu.
ústavného súdu je arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť súdneho rozhodnutia daná najčastejšie rozporom súvislostí právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (II. ÚS 302/2019). V takom prípade všeobecný súd svojim postupom založí nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho protiústavnosť. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, svedčí to o ľubovôli v súdnom rozhodovaní, pričom zásada právneho štátu ľubovôľu v rozhodovaní orgánov verejnej moci zakazuje; len vecne správne rozhodnutie a náležite, t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ako neoddeliteľná súčasť „stanoveného postupu“ - ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 38. Náležitosti odôvodnení rozsudkov upravujú tiež procesnoprávne predpisy.
2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 prvá veta CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. 39. Dovolací súd viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) preto ďalej skúmal, či odvolací súd v napadnutom rozsudku dal jasné odpovede na všetky pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku relevantné skutkové a právne otázky súvisiace s námietkami dovolateľov tak, aby bolo zabezpečené právo žalobcov na spravodlivý proces v dostatočnej miere. Nahliadnutím do napadnutého rozsudku dovolací súd zistil, že odvolací súd sa pred tým, ako pristúpil k samotnému skúmaniu platnosti ručiteľských vyhlásení, zaoberal najskôr prípustnosťou námietky žalobcov ohľadne neplatnosti ručiteľských vyhlásení (a rozhodcovskej doložky) z hľadiska dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku
RK. Svoj názor vo vzťahu k prípustnosti tejto námietky žalobcov formuloval v bode
odvolacieho súdu správne zaoberal otázkou, kedy žalobcovia uplatnili námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní, pričom dospel k skutkovému zisteniu, že žalobcovia námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy neuplatnili v súlade s § 21 ods. 2 ZoRK včas, t. j. pri prvom úkone vo veci. Vychádzajúc z rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 3MObdo/5/2013 zo dňa 29. mája 2014 odvolací súd skonštatoval, že keďže žalobcovia neuplatnili námietku nedostatku právomoci včas, t. j. pri prvom úkone rozhodcovského súdu vo veci samej, zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy/rozhodcovskej doložky všeobecným súdom
RK neprichádzalo s poukazom na § 21 ods. 2 ZoRK do úvahy. 41. Záver odvolacieho súdu,
ktorého žalobcovia v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie sú oprávnení namietať neplatnosť ručiteľského vyhlásenia a rozhodcovskej doložky z dôvodu, že námietku nedostatku právomoci pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) neuplatnili v rozhodcovskom konaní včas, je pre rozhodnutia súdov nižších inštancií vo veci samej v tomto konaní kľúčový. Všetky ďalšie vyslovené úvahy o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení žalobcov boli zo strany súdov nižších inštancií vyslovené nadbytočne, keďže skúmanie tejto otázky by bolo pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku relevantné výlučne za predpokladu, že by bola konštatovaná prípustnosť tejto námietky. Inými slovami otázka platnosti, resp. neplatnosti rozhodcovskej doložky a s tým súvisiacej platnosti, resp. neplatnosti ručiteľského vyhlásenia by mala pre konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku význam výlučne za predpokladu, že by súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že námietka nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť rozhodcovskej doložky bola v rozhodcovskom konaní podaná včas. 42. Najvyšší súd preto poznamenáva, že námietky dovolateľov smerujú k spochybneniu dostatočnosti a preskúmateľnosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia v časti pre rozhodnutie vo veci samej nadbytočných úvah odvolacieho súdu o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení. Polemika dovolateľov s názormi odvolacieho súdu na platnosť ručiteľských vyhlásení nemá dopad na rozhodnutia súdov vo veci samej s poukazom na kľúčový záver súdu obsiahnutý v bode 33. napadnutého rozsudku,
ktorého sú námietky neplatnosti ručiteľských vyhlásení pre účely konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku neprípustné. Dovolací súd pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (6Cdo/145/2011). Pokiaľ aj súd dá odpoveď na otázku nastolenú účastníkom konania, ktorá však nemá pre meritórne súdne rozhodnutie podstatný význam, prípadné nedostatočné odôvodnenie takejto odpovede bez ďalšieho nezakladá dôvod prípustnosti dovolania
f) CSP, ak odpovede na rozhodujúce skutkové a právne otázky konajúci súd odôvodnil dostatočne. 43. Dovolací súd sumarizuje, že vyššie uvedené námietky dovolateľov spochybňovali len dostatočnosť a preskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozsahu nadbytočných úvah odvolacieho súdu o platnosti, resp. neplatnosti ručiteľských vyhlásení. Najvyšší súd preto vychádzajúc z obsahu námietok dovolateľov uplatnených v dovolaní nevzhliadol v tejto časti prípustnosť dovolania
f) CSP. 44. Súdy nižších inštancií
dovolateľov založili vadu zmätočnosti
f) CSP ďalej tým, že aprobovali nedostatok rozhodcovského konania, v ktorom žalobcovia nemali rovnakú možnosť vyjadriť sa ku všetkým predloženým dôkazom. Žalobcom nebola v rozhodcovskom konaní doručená dohoda medzi obchodnou spoločnosťou AQUADOL SLOVAKIA, s.r.o. a žalovaným o demontáži predmetu leasingu zo dňa
ich názoru bolo na žalobcoch ako strane sporu, aby sami posúdili, aký význam má dôkazný prostriedok pre vec, a či a ako sa k nemu vyjadria. Napadnuté rozhodnutie je
dovolateľov z týchto dôvodov neudržateľné a prístup odvolacieho súdu zasahuje do samotnej podstaty rovnosti a kontradiktórnosti. 45. K predmetným námietkam dovolateľov najvyšší súd uvádza, že vada zmätočnosti
f) CSP môže byť založená iba v príčinnej súvislosti s nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie nenapraveným v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Prípustnosť dovolania
f) CSP nemôže založiť nesprávny procesný postup rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Napriek tomu, že rozhodcovské konanie a konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú vzájomne previazané, nejde o totožné konanie. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu opravným konaním (pozri R 56/2020 a R 8/2023). Pokiaľ teda dovolatelia zamýšľali podaným dovolaním namietať porušenie princípu rovnosti a princípu kontradiktórnosti konania rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, dovolací súd predmetnou námietkou nezaoberal, nakoľko ňou nebol napadnutý procesný postup súdov nižších inštancií v civilnom sporovom konaní. 46. Zamerajúc sa na sporové konanie prebiehajúce pred súdmi nižších inštancií dovolací súd konštatuje, že námietky dovolateľov z časti smerujú k spochybneniu tej časti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej nevzhliadol relevantné porušenie princípu rovnosti v rozhodcovskom konaní. Samotné vyhodnotenie, či zo strany rozhodcovského súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania
RK a naplneniu dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku
RK, bolo otázkou zisťovania skutkového stavu a následne otázkou právneho posúdenia predmetných ustanovení súdmi nižších inštancií. Najvyšší súd pripomína, že správnosťou skutkových zistení, vrátane správnosti konajúcimi súdmi vykonaného hodnotenia dôkazov a tvrdení, sa v rozsahu uplatneného dôvodu prípustnosti dovolania
f) CSP nemohol zaoberať, nakoľko je viazaný skutkovými závermi odvolacieho súdu (§ 442 CSP), ako je aj povinný nezasahovať do konajúcimi súdmi vykonaného hodnotenia dôkazov, pokiaľ procesný postup smerujúci k zisteniu skutkového stavu (dokazovanie), či procesný postup hodnotenia dôkazov alebo tvrdení dovolateľa nezasahuje do je jeho práva na spravodlivý proces (napr. svojou arbitrárnosťou alebo zjavnou nelogickosťou realizovaného procesného postupu). Nesprávne právne posúdenie veci
ustálenej judikatúry taktiež nezakladá procesnú vadu zmätočnosti (pozri R 24/2017). V nadväznosti na uvedené sa dovolací súd rešpektujúc zákonom upravený rozsah dovolacieho prieskumu nezaoberal na podklade dovolateľmi vymedzenej vady zmätočnosti správnosťou skutkových zistení ohľadne porušenia princípu rovnosti v rozhodcovskom konaní, a ani správnosťou právneho posúdenia týchto skutkových zistení.
f), obsahom ktorého je len vyjadrenie nespokojnosti a polemika s odôvodnenými závermi súdov nižších inštancií, bude mať vždy za následok konštatovanie nedostatočného vymedzenia dovolacieho dôvodu
CSP s následkom odmietnutia dovolania
f) CSP. 49. Dovolatelia podaným dovolaním ďalej napádajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko odvolací súd
ich názoru dostatočne neodpovedal na ich námietku, že predmetný spor nemohol byť s poukazom na § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK prejednaný v rozhodcovskom konaní. Nahliadnutím do napadnutého rozsudku dovolací súd zistil, že odvolací súd sa k námietke vyňatia arbitrability vyjadril nasledovne: „K odvolacej námietke nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci, a to uplatneného dôvodu zrušenia rozhodcovského rozsudku
RK, spočívajúceho
odvolateľov v tom, že rozhodcovský rozsudok bol v rozpore s § 1 ods. 3 ZoRK vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania z dôvodu, že rozhodcovské konanie vzniklo v priebehu konkurzného, resp. reštrukturalizačného konania vedeného voči spoločnosti AQUADOL SLOVAKIA s.r.o., odvolací súd dospel rovnako ako súd prvej inštancie k záveru, že jednoznačne nejde o spor s vyňatím arbitrability rozhodcovského súdu
RK. Za konania vyvolané konkurzom sa považujú v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky (§ 32 ods. 6 ZKR), konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (§ 19 ods. 2 ZKV), resp. konanie o vylúčenie majetku zo súpisu (§ 78 ods. 3 ZKR), osobitne aj konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26 ZKV, resp. § 53 a nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu (NS SR, spis. zn. 6Ndc 33/2011 zo dňa 09.11.2011).“ 50. Najvyšší súd dáva za pravdu dovolateľom, že odvolací súd zjavne vykladá ustanovenie § 1 ods. 3 písm. d) ZoRK tak, že za spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho konania považuje spory vyvolané konkurzom. Na rozdiel od dovolateľov dovolací súd nezistil, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.