Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/47/2024 Identifikačné číslo spisu: 3722201411 Dátum vydania rozhodnutia: 30.09.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Erika Šobichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 92ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom v čase postúpenia pohľadávky (ďalej aj „Zo

B“) predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne či touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“ Zároveň naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.

1. a)CSP (rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu) podľa dovolateľa spočívalo v prípade písomnej výzvy v zmysle § 92 ods. 8 ZoB v otázke „či zákon vyžaduje kvalifikované požiadavky na túto výzvu, teda okrem výzvy na zaplatenie, aj upozornenie, že pokiaľ aj napriek písomnej výzve banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta.“ Dovolateľ pri oboch vymedzených právnych otázkach preventívne uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b), keďže predmetné otázky neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené jednotne. 3.1. K právnej otázke nastolenej v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
2. c)dovolateľ uviedol, že so záverom odvolacieho súdu o potrebe osobitnej a samostatnej písomnej výzvy banky podľa § 92 ods. 8 ZoB korešponduje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/266/2020 z 31. marca 2022. Dovolateľ však v dovolaní v tejto súvislosti poukázal na rozdielnosť výkladov predmetného ustanovenia v rámci jednotlivých senátov dovolacieho súdu (viď napr. rozhodnutia sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023, sp. zn. 1Cdo/4/2020 zo dňa 25. mája 2022 a sp. zn. 8Cdo/139/2020 zo dňa 29. marca 2022). Dovolateľ v dovolaní citoval závery z rôznych senátov dovolacieho súdu, z ktorých podľa jeho názoru vyplýva, že výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ale aj výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti, teda v prejednávanom prípade výzva zo dňa 20. 11. 2019, resp. 21. 10. 2019. Dovolateľ prezentoval názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách pojednáva o akejkoľvek písomnej výzve banky, bez osobitných náležitostí, pričom k interpretačným odlišnostiam tohto ustanovenia dochádza len z dôvodu spotrebiteľského charakteru sporu, čo označil za nesprávne a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Za predmetnú výzvu preto možno považovať aj zosplatňujúcu výzvu a to za predpokladu, že obsahuje zároveň výzvu na splnenie záväzku a bola preukázaná objektívna možnosť dlžníka sa s touto výzvou oboznámiť. 3.2. Čo sa týka druhej právnej otázky, dovolateľ poukázal na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v podobe rozhodnutia sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27. septembra 2023, keďže odvolací súd dospel k záveru, že výzva podľa § 92 ods. 8 ZoB musí spĺňať špecifické obsahové náležitosti, najmä poučenie, v ktorom banka vyzve dlžníka na zaplatenie a upozorní ho, že po márnom uplynutí lehoty bude banka aj bez súhlasu samotného dlžníka oprávnená postúpiť pohľadávku inému subjektu. Súd tak svojím výkladom dospel k záveru, že táto výzva musí byť kvalifikovaná. Podľa názoru dovolateľa takýto výklad z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB absolútne nevyplýva. Uvedené ustanovenie predpisuje len obligatórnu písomnú formu výzvy banky voči svojmu klientovi a ak by zákonodarca mal zámer vyžadovať v tejto výzve aj určité osobitné obsahové náležitosti, potom by tak bolo v zákonnom znení bezpochyby uvedené. Dovolateľ zastáva názor, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia požiadaviek na obsahové náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila, pričom jej dovolanie spolu s výzvou na vyjadrenie bolo riadne doručené dňa 04. 03. 2024. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. 8. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), § 421 ods. 1 písm.
3. c)a preventívne aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
4. b)CSP. 9. Relevanciu podľa § 421 ods. 1 CSP má právna otázka (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by bola vyriešená správne, súdy by nevyhnutne rozhodli inak, pre dovolateľa priaznivejším spôsobom. 10. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. 11. Dovolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je viazaný iba vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá. Najvyšší súd nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky podľa § 421 ods. 1 CSP oprel prípustnosť dovolania dovolateľ. Situácia dovolateľa sa totiž môže v priebehu dovolacieho konania meniť. Napríklad ak dovolateľ tvrdí, že právna otázka ešte nebola na dovolacom súde riešená a medzičasom k jej vyriešeniu došlo. Z uvedeného dôvodu dovolací súd z hľadiska prípustnosti dovolania posudzuje (iba) materiálny substrát samotného dovolacieho konania spočívajúci vo vymedzení právnej otázky a predostretí vlastnej argumentácie dovolateľa v zmysle § 432 ods. 2 CSP, súčasne zohľadňujúc vlastnú rozhodovaciu prax (iura novit curia, 4Cdo/11/2021, 8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020). 12. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľ v danom prípade zákonom prípustným spôsobom vymedzil dve právne otázky, a to: 1/

§ 92ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom v čase postúpenia pohľadávky (ďalej aj „Zo

B“) predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne či touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný a 2/ či zákon vyžaduje kvalifikované požiadavky na túto výzvu, teda okrem výzvy na zaplatenie, aj upozornenie, že pokiaľ aj napriek písomnej výzve banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta. 13. Najvyšší súd prioritne pristúpil k posúdeniu prvej otázky (1/), ktorú považuje za nosnú, keďže druhá otázka (2/) je otázkou nadväzujúcou v tom smere, že je potrebné najprv sa zaoberať výkladom § 92 ods. 8 ZoB, a síce či je predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitná (samostatná) výzva klientovi a až následne v závislosti od nutnosti osobitnej výzvy klientovi je potrebné zaoberať sa aj príslušnými obsahovými náležitosťami takejto výzvy. Vec prejednávajúci senát v tejto súvislosti poznamenáva, že právna otázka 1/ síce v čase podania dovolania (a teda aj rozhodovania odvolacieho súdu) nebola vyriešená jednotne rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, v súčasnosti však bola táto otázka predmetom prieskumu veľkého senátu najvyššieho súdu pod sp. zn. 1VCdo/4/2025 a preto v zmysle vyššie uvedeného výkladu pre záver o prípustnosti dovolania nebolo určujúce subsumovanie prvej vymedzenej otázky dovolateľom pod ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c), resp. § 421 ods. 1 písm.

1. b)CSP. 14. Po konštatovaní prípustnosti dovolania pristúpil dovolací súd k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke a eventuálneho odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm.
2. a)CSP. 15. Podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (účinného v čase postúpenia uplatnenej pohľadávky), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 16. V napadnutom rozsudku v bode 29. odôvodnenia odvolací súd prezentoval názor, že „z právnej úpravy ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ako aj vychádzajúc z teleologického výkladu tohto zákonného ustanovenia, sledujúc účel a zmysel tejto právnej úpravy, má za to, že pred samotným postúpením pohľadávky banky na iný subjekt zákonná úprava vyžaduje osobitnú a samostatnú písomnú výzvu banky, v ktorej banka v relevantnej časovej súvislosti pred samotným uskutočnením postúpenia pohľadávky klienta na iný subjekt vyzve tohto klienta na eventuálne zaplatenie a splnenie si zameškaného záväzku voči banke s upozornením, že v súlade s dikciou ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, pokiaľ aj napriek písomnej výzve banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta.“ Žalobca v dovolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke,

§ 92ods. 8 Zo

B predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom mal za to, že za takúto možno považovať akúkoľvek písomnú výzvu banky klientovi, a teda prezentoval názor, že touto výzvou môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka alebo oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný. 16.

1. Dovolateľom vymedzenou prvou právnou otázkou (1/), ktorú považoval za otázku dovolacím súdom rozhodovanú rozdielne, resp. za otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená jednotne, možno v súčasnosti pokladať za jednotne a ustálene vyriešenú rozsudkom veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/4/2025 z
2. júla 2025, v ktorom sa veľký senát zaoberal riešením otázok, „či výzvou podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť aj výzva o mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ako aj výzva o vyhlásení predčasnej splatnosti ?“ a súvisiacou otázkou „

§ 92ods.

8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, konkrétne či touto výzvou (ne)môže byť výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, resp. oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný?“. Veľký senát najvyššieho súdu v predmetnom rozhodnutí podrobne analyzoval rozhodovaciu prax jednotlivých senátov dovolacieho súdu (viď body

1. až
2. predmetného rozsudku) Po sumarizácii rozdielnej rozhodovacej praxe jednotlivých senátov v nastolenej otázke veľký senát dospel k záveru (zastal názor), ktorý sa prejavil aj v právnej vete v znení: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“ V bode
3. rozsudku sp. zn. 1VCdo/4/2025 z
4. júla 2025 veľký senát ďalej dodal: „Takýto výklad je podľa veľkého senátu najvyššieho súdu súladný s princípom zvýšenej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských veciach (ktorý vychádza z požiadavky korektných spotrebiteľských zmlúv voči spotrebiteľom, zo zákazu zneužívania dominantného postavenia dodávateľa a zákazu používania zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán) a tiež zodpovedá základnému výkladovému pravidlu zakotvenému v spotrebiteľskom práve v § 54 Občianskeho zákonníka. Možno k nemu dospieť tak gramatickým (jazykovým) ako aj systematickým výkladom ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách a tiež so zreteľom na zmysel právnej normy. Predmetné ustanovenie poskytuje ochranu klientom banky (a teda aj spotrebiteľom). Jeho cieľom a účelom je umožniť klientovi, aby po upozornení na právo veriteľa postúpiť pohľadávku na iný, hoci aj nebankový subjekt (nepodliehajúci dozoru NBS, čo nemusí byť v záujme spotrebiteľa), mal možnosť tomuto postupu účinne zabrániť tým, že vo výzve vyčíslenú výšku pohľadávky dodatočne uhradí (viď úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu o bankách). Ešte predtým ako sa banka rozhodne vzniknutú pohľadávku postúpiť musí nevyhnutne v prvom rade realizovať kroky predpokladané v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, a teda musí predovšetkým platne zosplatniť svoju pohľadávku a až následne môže realizovať kroky k jej postúpeniu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Prvým zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky je teda existencia splatnej pohľadávky alebo jej časti, čo tiež predpokladá výzvu „meškajúcemu“ spotrebiteľovi, avšak povahou a účelom odlišnú, než akú má na mysli ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravuje za akých podmienok môže banka žiadať o zaplatenie celej pohľadávky; ide o kumulatívne podmienky, a to nesplácanie úveru po dobu troch mesiacov a upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Naproti tomu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách má postavenie lex specialis k § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže sprísňuje všeobecné podmienky ustanovené v Občianskom zákonníku požadované pre platnosť postúpenia pohľadávky. Zákonodarca prostredníctvom stanovenia prísnejších podmienok pre postúpenie pohľadávky chráni klienta pred tým, aby ním poskytnuté informácie týkajúce sa jeho osoby a pomerov neboli postupované bez žiadnych zákonných obmedzení a preto pred samotným postúpením stanovil povinnosť banky spotrebiteľa/dlžníka o tomto zámere informovať. Ak by zákonodarca zamýšľal spojenie povinností banky do jedného právneho úkonu, tak by to explicitne uviedol v zákone alebo by jednotlivé ustanovenia prepojil odkazom.“
5. Dovolateľ v druhej vymedzenej otázke vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a), pri riešení ktorej sa odvolací súd mal odkloniť od rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa
6. septembra 2023 a teda „či zákon vyžaduje kvalifikované požiadavky na túto výzvu, teda okrem výzvy na zaplatenie, aj upozornenie, že pokiaľ aj napriek písomnej výzve banky zostane naďalej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti peňažného záväzku voči banke, môže banka využiť svoje oprávnenie a svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť aj inému subjektu aj bez súhlasu klienta.“ Odvolací súd prezentoval názor, že táto výzva musí byť kvalifikovaná, nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy a upozorniť ho, že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt, bez súhlasu dlžníka a preto nemožno považovať výzvy zo dňa
8. 2019, resp. zo dňa
10. 2019 za výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB, z obsahu ktorých vyplýva, že ich účelom a cieľom bolo najmä dodržanie postupu v súvislosti s vyhlásením predčasnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. (viď bod
11. napadnutého rozsudku). Podľa názoru dovolateľa takýto výklad z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB absolútne nevyplýva. Dovolateľ mal za to, že uvedené ustanovenie predpisuje len obligatórnu písomnú formu výzvy banky voči svojmu klientovi a ak by zákonodarca mal zámer vyžadovať v tejto výzve aj určité osobitné obsahové náležitosti, potom by tak bolo v zákonnom znení bezpochyby uvedené. 17.
12. Vec prejednávajúci senát aj pri riešení druhej (2/) dovolateľom nastolenej otázky poukazuje na recentný rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/4/2025 z
13. júla 2025, keď na záver bodu
14. odôvodnenia sa veľký senát zaoberal aj obsahovými náležitosťami výzvy podľa § 92 ods. 8 ZoB, pričom prezentoval názor, že táto výzva má byť výzvou kvalifikovanou, keď uviedol: „obsahom výzvy banky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách má byť aj zamýšľaný/pripravovaný zámer banky previesť existujúcu pohľadávku (uvedením jej výšky) zo spotrebiteľskej zmluvy na inú osobu, s upovedomením že tak môže učiniť aj bez súhlasu klienta/spotrebiteľa, a to aj mimo bankového sektora.“
15. Závery vyslovené v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/4/2025 je možné plnohodnotne aplikovať aj na prejednávanú vec a vec prejednávajúci senát nemá dôvod sa od záverov, resp. právneho názoru vysloveného v predmetnom rozhodnutí odchýliť, keďže tento je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48 ods. 3 veta prvá CSP). Pokiaľ odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s § 92 ods. 8 ZoB a neboli splnené zákonné podmienky, v dôsledku čoho postúpenie pohľadávky z pôvodného veriteľa (banky) na žalobcu je neplatné a žalobca tak nie je aktívne vecne legitimovaný v danom spore, spor z hľadiska právneho posúdenia veci vo vymedzených právnych otázkach rozhodol vecne správne.
16. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c) CSP, keď toto smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, pretože s poukazom na rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/4/2025 z
17. júla 2025 bolo zistené, že v súčasnosti neexistuje rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu v dovolateľom nastolenej právnej otázke a dovolateľ neopodstatnene namietal, že sa odvolací súd pri riešení ním nastolených právnych otázok odklonil od záverov vyplývajúcich z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
20. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.