1, ods. 2 Trestného zákonníka Českej republiky a iné na neverejnom zasadnutí konanom
1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného L. I. zamieta. Odôvodnenie Krajský súd v Prešove (ďalej tiež „krajský súd“) uznesením z 3. septembra 2025, sp. zn. 8Ntc/2/2024,
1 Trestného poriadku, § 68 ods. 2 Trestného zákona vyslovil, že odsúdený L. I. sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, určenej mu uznesením Krajského súdu v Prešove z
názoru odsúdeného krajský súd iba formálne zamietol jeho námietky zaujatosti bez vecného odôvodnenia, čo
neho možno vyhodnotiť, ako porušenie jeho práva na spravodlivý proces a porušenie zásady nestrannosti súdu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo vzťahu ku skutkovým a právnym dôvodom sťažnosti odsúdený argumentoval, že krajský súd nesprávne vyhodnotil správanie odsúdeného počas skúšobnej doby. V tejto súvislosti konajúci súd prijal záver o neosvedčení sa odsúdeného bez náležitého zohľadnenia jeho pozitívnych prejavov počas trvania jeho skúšobnej doby, a to najmä, že sa riadne zamestnal, založil si rodinu a zabezpečil si stabilné bývanie. V tejto súvislosti mal
odsúdeného krajský súd taktiež v zmysle § 68 ods. 2 Trestného zákona zvážiť použitie aj iných, menej represívnych opatrení namiesto nariadenia výkonu trestu, a to napr. predĺženie skúšobnej doby, resp. uloženie primeraných povinností alebo obmedzení. Poznamenal, že aplikácia týchto menej represívnych opatrení by v prejednávanom prípade v súlade so zásadou proporcionality, a zároveň by umožnili účinnú kontrolu správania odsúdeného bez potreby opätovného výkonu trestu. Krajský súd však uvedenú zákonnú možnosť vôbec nevzal do úvahy, čím
názoru odsúdeného došlo k porušeniu zásady individualizácie trestnej represie a zásady ultima ratio. Na základe všetkých doteraz uvedených skutočností mal odsúdený za to, že napadnuté uznesenie krajského súdu trpí závažnými vecnými a procesnými nedostatkami, na podklade ktorých je potrebné toto uznesenie v súlade s § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 Trestného poriadku správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť odsúdeného L. I. nie je dôvodná. Najvyšší súd z predloženého spisu a ďalších doplnených skutočností zistil nasledovné: Uznesením Krajského súdu v Prešove z
1 Trestného zákona pre skutok, ktorého sa dopustil 25. januára 2025 a bol mu uložený
Trestného zákona, § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Z lustrácie v systéme Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže vyplynulo, že odsúdený nastúpil výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený vyššie uvedeným trestným rozkazom, 6. júna 2025. Z lustrácie v systéme Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky tiež vyplynulo, že odsúdenému bolo 16. apríla 2025 vznesené obvinenie pre prečin krádeže
1 písm. b) Trestného Zákona pre skutok z
1 Trestného poriadku o tom, či sa podmienečne prepustený osvedčil alebo zvyšok trestu vykoná, rozhoduje súd na verejnom zasadnutí. Rozhodnutie, že sa podmienečne prepustený osvedčil, môže so súhlasom prokurátora urobiť aj predseda senátu.
2 Trestného zákona ak podmienečne prepustený viedol v skúšobnej dobe riadny život a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že zvyšok trestu vykoná. Ak sa odsúdený nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, súd rozhodne tak, aby výkony trestov odňatia slobody nasledovali plynule za sebou. Podmienečným prepustením sa odsúdenému dáva možnosť, aby preukázal, že nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody nie je potrebný a účel trestu možno dosiahnuť s uložením primeranej skúšobnej doby aj trestom na slobode. Pokiaľ má podmienečne prepustený viesť v skúšobnej dobe riadny život, znamená to, že rešpektuje právny poriadok a neporušuje právne normy. Ak však tieto závažným spôsobom alebo vo väčšom rozsahu poruší, najmä tým, že spácha úmyselný trestný čin - ako aj v tejto veci - vypovedá to o tom, že podmienečné prepustenie nesplnilo svoj cieľ a je potrebné, aby odsúdený vykonal aj zvyšok trestu odňatia slobody. Z ustanovenia § 68 ods. 2 Trestného zákona je zrejmé, že na to, aby súd vyslovil, že podmienečne prepustený sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody osvedčil, musia byť súčasne (kumulatívne) splnené dve zákonné podmienky a podmienečne prepustený musí viesť riadny život a splniť súdom uložené obmedzenia a povinnosti. Naopak, k rozhodnutiu o neosvedčení podmienečne prepusteného môže dôjsť aj v priebehu skúšobnej doby vtedy, ak podmienečne odsúdený v skúšobnej dobe nevedie riadny život alebo nevykonáva riadne iné uložené sankcie alebo neplní uložené obmedzenia alebo povinnosti. Z negatívneho vymedzenia týchto podmienok spojkou „alebo“ vyplýva, že ak súd zistí, že podmienečne odsúdený svojím správaním porušil čo i len jednu z uvedených podmienok, nariadi výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody a vysloví, že podmienečne prepustený sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Takéto rozhodnutie je totožné s rozhodnutím, ktoré súd môže za rovnakých podmienok urobiť po uplynutí celej skúšobnej doby. Pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne prepustený osvedčil, možno hodnotiť len okolnosti, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Pre rozhodnutie o neosvedčení podmienečne prepusteného z výkonu trestu odňatia slobody nepostačia, napr. len drobné morálne poklesky v správaní odsúdeného v rámci povinnosti viesť riadny život, či menej významné porušenie niektorej povinnosti, pokiaľ k nemu nedochádza opakovane (sústavne). Nie každé pochybenie, ku ktorému došlo v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, musí automaticky viesť k rozhodnutiu o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe a je potrebné vždy osobitne zohľadniť a prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu a na jej špecifiká. K hodnoteniu, či odsúdený v skúšobnej dobe viedol riadny život, musí súd pristupovať komplexne a posudzovať jednotlivé skutočnosti týkajúce sa života odsúdeného vo vzájomnej súvislosti. Rozhodnutie o tom, či sa podmienečne odsúdený osvedčil alebo nie závisí od úvahy súdu a individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Po oboznámení sa s obsahom spisu najvyšší súd sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorého odsúdený L. I. v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody neviedol riadny život a teda sa neosvedčil, a preto je potrebné, aby zvyšok uloženého trestu odňatia slobody vykonal. Najvyšší súd považuje takýto záver krajského súdu za vecne i zákonne správny, aj keď zistil pochybenie krajského súdu, ktorý vychádzal z neúplných a neaktuálnych údajov, preto najvyšší súd dopĺňa nasledovné: Ako už bolo uvedené vyššie, správne krajský súd zistil, že odsúdený L. I. bol trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza z 25. apríla 2025, sp. zn. 1T/27/2025, uznaný vinným z prečinu porušovania domovej slobody
1 Trestného zákona pre skutok ktorého sa dopustil
1 písm. b) Trestného zákona pre skutok z
Trestného poriadku, navyše je zrejmé že smeruje len k rozhodovacej činnosti súdu a týka sa riadneho procesného postupu súdu v konaní. Správne postupoval krajský súd, keď postup
6 Trestného poriadku vyjadril v napadnutom uznesení, z čoho je zrejmé, že námietka nezostala nepovšimnutá, ale krajský súd sa ňou riadne zaoberal. Napokon k námietkam odsúdeného, že súd nezohľadnil jeho pozitívne prejavy počas trvania jeho skúšobnej doby, a to najmä, že sa riadne zamestnal, založil si rodinu a zabezpečil si stabilné bývanie, k čomu možno zvážiť použitie iných, menej represívnych opatrení namiesto nariadenia výkonu trestu, a to napr. predĺženie skúšobnej doby, resp. uloženie primeraných povinností alebo obmedzení najvyšší súd uvádza, že odsúdený - napriek predchádzajúcim odsúdeniam, kedy už v čase rozhodovania o podmienečnom prepustení mal 14 záznamov v registri trestov a svojim správaním v skúšobnej dobe, dal jednoznačne najavo svoju ignoráciu k rešpektovaniu právnych noriem, keď ani nie po uplynutí jedného roka skúšobnej doby sa dopustil opätovne trestnej činnosti a následne ďalšej. Akékoľvek menej represívne opatrenie sa vo vzťahu k osobe odsúdeného javí ako neúčelné. Najvyšší súd uzatvára, že v prejednávanej veci je primárnou úlohou súdov ochrániť spoločnosť pred odsúdeným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej protiprávnej činnosti, keďže vzhľadom na postoj odsúdeného k dodržiavaniu všeobecne záväzných právnych predpisov existuje vysoké riziko, že odsúdený bude aj naďalej konať protiprávne a prípadne i pokračovať v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Z uvedených dôvodov najvyšší súd jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.