Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/126/2025 Identifikačné číslo spisu: 6124229535 Dátum vydania rozhodnutia: 29.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Mario Dubaň Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 396CSP.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm.

1. f)CSP. Odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zo strany odvolacieho súdu považovala za zmätočné, vnútorne rozporné, neúplné, nepresvedčivé a vykazujúce znaky závažnej hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle, čím zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivé súdne konanie. Právnym výkladom, podľa ktorého (akýkoľvek) nárok na náhradu škody môže mať charakter budúcej pohľadávky sa odvolací súd odchýlil od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v ustanovení § 442 ods. 1 OZ spôsobom, že tým poprel samotný účel a význam tejto zásady (§ 442 ods. 1 OZ). Odvolací súd sa dopustil závažnej meritórnej (hmotnoprávnej) svojvôle aj vo vzťahu k výkladu § 580 OZ, keď mal za to, že v dôsledku právneho úkonu započítania malo zo strany poškodeného dôjsť k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla a teda k vzniku škody v majetkovej sfére poškodeného vo výške 2 172 eur. Podľa dovolateľky odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne nespĺňa kvalitatívne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, ako ani požiadavku presvedčivosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplývajúcu z § 220 ods. 2 CSP. 4.1. Odvolací súd porušil právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie v týchto troch rovinách: (
2. i)odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zo strany odvolacieho súdu je na viacerých miestach vnútorne rozporné, nekonzistentné, zmätočné, nezrozumiteľné, neurčité a nepresvedčivé, (
3. ii)odvolací súd sa buď vôbec nevysporiadal s niektorou podstatnou argumentáciou žalovanej uvádzanou počas odvolacieho konania týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, resp. odvolací súd sa s niektorou podstatnou argumentáciu žalovanej uvádzanou žalovanou počas odvolacieho konania týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie nevysporiadal dostatočne presvedčivým a zrozumiteľným spôsobom, (iii) posúdenie otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zo strany odvolacieho súdu vykazuje na niektorých miestach znaky závažnej hmotnoprávnej (meritórnej) svojvôle (najmä vo vzťahu k výkladu a aplikácií § 442 ods. 1 OZ a § 580 OZ). Ad (
4. i)Z argumentácie súdu prvej inštancie uvedenej v bode 35. odôvodnenia jeho rozsudku pre žalovanú jednoznačne vyplýva, že súd v rozpore s dlhodobo ustáleným resp. zaužívaným výkladom § 442 ods. 1 OZ považoval za skutočnú škodu už len vznik samotných nákladov za prenájom náhradného vozidla (t. j. už len samotné vyfakturovanie nájomného poškodenému zo strany prenajímateľa náhradného vozidla): „Náklady na prenájom náhradného motorového vozidla možno považovať za skutočnú škodu definovanú v ustanovení 442 OZ ako ujmu v majetkovej sfére poškodeného, ktorá nastala v súvislosti so škodovou udalosťou a nemôže byť žiadnym spôsobom závislá od správania poškodeného po škodovej udalosti.“ Odvolací súd teda na jednej strane v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku (správne) uviedol, že v danom prípade mohla škoda vzniknúť až vynaložením nákladov za prenájom náhradného vozidla, no na strane druhej neskôr v rozpore s týmito jeho (správnymi) závermi odobril (nesprávnu) argumentáciu prvoinštančného súdu uvedenú v bode 35. odôvodnenia jeho rozsudku. Žalovaná má za to, že takáto vzájomne protirečivá, zmätočná a nejednoznačná argumentácia odvolacieho súdu týkajúca sa posúdenia zásadnej otázky okamihu vzniku škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, porušuje jej právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako jednej z integrálnych súčastí práva na spravodlivé súdne konanie. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je čo sa týka odôvodnenia aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zmätočný a vnútorne protirečivý aj z toho hľadiska, že z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, či podľa odvolacieho súdu: nárok poškodeného na výplatu poistného plnenia voči žalovanej ako poisťovateľovi z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 2 172 eur mal existovať už pred uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky, alebo či právnym dôvodom vzniku vôbec samotnej pohľadávky poškodeného na výplatu poistného plnenia mala byť až samotná Zmluva o postúpení pohľadávky z 13. septembra 2023. Poukázala na zjavné protirečenia, keď najskôr v bode 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa uvádza, že právnym dôvodom vôbec vzniku samotnej škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla vo výške 2 172 eur mala byť až samotná Zmluva o postúpení pohľadávky, ale neskôr v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd túto jeho skoršiu argumentáciou poprel, keď uviedol, že v dôsledku započítania pohľadávok a postúpenia sa nezmenilo postavenie žalovanej, ako ani povaha a výška jeho záväzku. Ad (
5. ii)Vo vzťahu k námietke nevysporiadania sa s podstatnou argumentáciou žalovanej z hľadiska rozhodnutia vo veci, dovolateľka postrádala vyrovnanie sa s jej argumentáciou, že právny úkon započítania je vo všeobecnosti ekvivalentný právny úkon, pri ktorom vzájomné pohľadávky zanikajú vždy len v rozsahu v akom sa vzájomne kryjú. To znamená, že na strane každého účastníka dohody o započítaní vzájomných pohľadávok je strata aktív (t. j. pohľadávok) kompenzovaná v rovnakom rozsahu stratou pasív (t. j. záväzkov). Odvolaciemu súdu dovolateľka vyčítala, že bol povinný zohľadniť a zaoberať sa touto zásadnou argumentáciou žalovanej, v zmysle ktorej právny úkon započítania je vo všeobecnosti ekvivalentný právny úkon, v dôsledku ktorého nikdy nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku účastníkov právnych vzťahov. Ad (iii) Žalovaná v ďalšom namietala svojvoľný výklad ustanovení § 442 ods.

§ 580OZ, pretože výkladom § 442 ods.

1 OZ, podľa ktorého by nárok na náhradu škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla mohol byť postupovaný ako akási budúca pohľadávka, sa odvolací súd odchýlili od zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 OZ, čím odvolací súd poprel význam a účel tohto hmotnoprávneho ustanovenia. Takýto výklad predstavuje závažnú meritórnu svojvôľu, majúcu za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivé súdne. Odvolací súd sa takisto výkladom, podľa ktorého v dôsledku právneho úkonu započítania (ako obligatórne ekvivalentného právneho úkonu) mohlo dôjsť k vzniku škody v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla, taktiež natoľko odchýlil od podstaty hmotnoprávneho ustanovenia 580 OZ, že tým poprel jeho zmysel a účel. Zopakovala, že z charakteristík pojmu skutočná škoda je zrejmé, že na to aby mohol poškodený vôbec vykonávať akékoľvek práva v súvislosti s nárokom na náhradu škody z titulu účelne a nevyhnutne vynaložených nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla (t. j. úspešne uplatňovať nárok na náhradu škody voči poistenému škodcovi, resp. postúpiť jeho nárok na náhradu škody voči poistenému škodcovi na inú osobu a pod.), musela byť škoda v rozhodnom čase (t. j. v čase uzatvárania Zmluvy o postúpení pohľadávky) už reálna a existujúca, a nielen hypotetická s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Neexistencia skutočnej škody v čase uzatvárania právneho úkonu, ktorý sa jej týka, má podľa žalovanej jednoznačne za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s hmotnoprávnym ustanovením § 442 ods. 1 OZ. Z charakteristík pojmu skutočná škoda (t. j. že musí ísť o škodu už reálne existujúcu) vyplýva, že pri posudzovaní platnosti právneho úkonu týkajúceho sa (akéhokoľvek) nároku na náhradu škody je na základe vykonaného dokazovania potrebné posúdiť, či škoda v čase uzatvorenia právneho úkonu existovala alebo neexistovala, pričom do úvahy podľa žalovanej neprichádza žiadna špekulácia, že škoda môže byť v čase uzatvorenia daného právneho úkonu, ktorý sa jej týka, budúca, sporná či neistá. Zdôraznila, že pokiaľ na základe vykonaného dokazovania nie je preukázané, že škoda v čase uzatvorenia daného právneho úkonu skutočne existovala, tak táto skutočnosť má za následok absolútnu neplatnosť dotknutého právneho úkonu, jednak pre rozpor so zákonom (t. j. § 442 ods. 1 v spojení s 39 OZ), resp. aj z dôvodu, že predmetom takéhoto právneho úkonu je nemožné plnenie (§ 37 OZ). V súvislosti s touto argumentáciou poukázala aj na zásadu „impossibilium nulla obligatio est“, t. j. že z nemožného právo (nárok, záväzok) nevznikne s odkazom na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo/5/2017. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie podľa § 447 písm. c) CSP odmietnuť, nakoľko v odôvodnení aktívnej vecnej legitimácie súdom prvej inštancie a následným stotožnením sa odvolacieho súdu s týmto záverom a v ďalšej argumentácii odvolacieho súdu ohľadom aktívnej vecnej legitimácie, nemožno identifikovať žiadne pochybenie súdov majúce za následok porušenie práva žalovanej na spravodlivý proces. Dovolateľka sa snaží vymedziť dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, avšak skutočnou príčinou je jej nespokojnosť s právnym posúdením aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, o čom svedčí jej argumentácia v časti III. písm. c) dovolania o svojvoľnom výklade § 442 ods.

§ 580OZ zo strany odvolacieho súdu.

Správnosťou týchto záverov sa však dovolací súd pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm.

1. f)CSP nemôže zaoberať. Poukázala na to, že aktívna a pasívna legitimácia strán sporu bola už v minulosti ustálená v totožných sporoch, ktoré strany sporu medzi sebou vedú po tom, čo poškodený postúpi na žalobkyňu svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla v dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej poistencom žalovanej, respektíve inej poisťovne. Viaceré súdy konštatovali, že aktívna legitimácia žalobkyne vyplýva nielen zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ale aj zo samotného správania sa žalovanej, ktorá časť poistného plnenia zaplatila žalobkyni. V zmluve o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok žalobkyne na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa navzájom započítajú. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) oprávnená osoba, zastúpená zamestnancom, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm.
2. b)CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. 7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. 8. Podľa § 420 písm.
3. f)CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
4. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 13. Dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania. Žalovaná uplatnila dovolací dôvod, ktorým namietala vady konania podľa § 420 písm.
5. f)CSP, ktoré mali spočívať v tom, že sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore, čím možno aj rozhodnutie odvolacieho súdu považovať za nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne, ďalej že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovanej týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne a napokon, že odvolací súd sa vo vzťahu k ustanoveniu § 442 ods. 1 OZ dopustil aj závažnej meritórnej svojvôle (čím poprel účel a význam zásady náhrady skutočnej škody vyjadrenej v § 442 ods. 1 OZ), keď dospel k záveru, že v zásade (akýkoľvek) nárok na náhradu škody môže mať charakter budúcej pohľadávky s možnosťou jej vzniku niekedy v budúcnosti. Rovnako sa odvolací súd dopustil závažnej meritórnej svojvôle aj vo vzťahu k výkladu § 580 OZ, kedy mal za to, že započítaním pohľadávok mohlo dôjsť k vzniku škody, respektíve k vzniku nároku na náhradu škody. 14. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 15. V posudzovanej veci sa dovolací súd nestotožnil s názorom dovolateľky, že odôvodnenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne zo strany odvolacieho súdu je na viacerých miestach vnútorne rozporné, nekonzistentné, zmätočné, nezrozumiteľné, neurčité a nepresvedčivé; dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti v zmysle § 420 písm.
6. f)CSP. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia (§ 220 CSP) a jeho odôvodnenie je preskúmateľné z hľadiska skutkových i právnych záverov. Odvolací súd sa nielen formálne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v intenciách § 387 ods. 2 CSP, ale k nosným otázkam sporu pripojil vlastnú právnu argumentáciu, čím vytvoril dostatočný podklad pre preskúmanie správnosti jeho záverov. Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal s odvolacími námietkami žalovanej, konkrétne v bodoch 13. a 14. odôvodnenia, pričom poukázal taktiež na množstvo súdnych rozhodnutí, v ktorých súdy dospeli k totožným záverom v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne. Dovolaním napádaný rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaná preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm.
7. f)CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom. 16. K aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne najskôr osobitne zdôraznil, že v posudzovanej veci „sa nejedná o pohľadávku, ktorá by nemohla byť predmetom postúpenia podľa § 525 OZ a v zmysle záverov ustálenej súdnej praxe predmetom postúpenia môže byť aj budúca pohľadávka, t. j. taká, ktorá v čase uzavretia zmluvy ešte neexistuje a má vzniknúť v budúcnosti, či pohľadávka, ktorej existencia je sporná alebo viazaná na vznik podmienky. Zmluvnou cesiou prakticky, reflektujúc na problémy praktického života spojené s úhradou škôd spôsobených prevádzkou motorového vozidla a krytých PZP zodpovednosti za škodu, poškodený a postupník postúpili pohľadávku zodpovedajúcu úhrade nákladov na prenájom náhradného vozidla na žalobkyňu a zároveň si vzájomne vysporiadali záväzky, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla a odplatným postúpením. Započítaním vzájomných pohľadávok tak fakticky došlo ich úhrade.“ Odvolací súd v tejto súvislosti náležitým spôsobom ozrejmil, že „v dôsledku uzatvoreného kontraktu bol poškodený odbremenený od fyzickej úhrady záväzku spadajúceho do vecného rozsahu poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. a následného vymáhania pohľadávky titulom náhrady škody voči poisťovateľovi, čím súčasne došlo k minimalizácii nepriaznivých následkov do majetkovej sféry poškodeného, čomu by primárne malo slúžiť práve PZP motorových vozidiel podľa zákona č. 381/2001 Z. z. zabezpečované okrem iných aj žalovanou. Súhlasil, že zvoleným postupom sa predišlo dvojitému plneniu s negatívnym dopadom na postavenie poškodeného a uvedená pragmatickosť nie je v rozpore so zákonom ani ho neobchádza a nevyvoláva žalovanou namietanú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.“ Tiež zdôraznil, že „majetkový status poškodeného by bol celkom rovnaký aj pokiaľ by pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky fyzicky žalobkyni vyfakturovaný nájom uhradil a následne by pri rovnakej výšky odplaty ním uhradené peniaze žalobkyňa vrátila poškodenému ako odplatu za postúpenie žalovanej pohľadávky a v kontexte uvedeného uzavrel, že poškodeným postúpený nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov tak ostal zachovaný; k zmene došlo len v osobe oprávnenej domáhať sa jeho uspokojenia voči žalovanej ako poisťovateľovi.“ 16.1. K obsahu pojmu skutočná škoda a jej preukaznosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. odvolací súd dostatočne zrozumiteľne reagoval tak, že „závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie nie je popretý význam a obsah tohto inštitútu. Rozhodujúcim je stav v čase rozhodovania súdu, kedy celkom nepochybne náklady na nájom náhradného vozidla poškodeným boli refundované v dôsledku vzájomného započítania pohľadávky, ktorej vlastníkom je žalobkyňa na základe platne uzatvorenej zmluvy o postúpení pohľadávky, zakladajúcej jej aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie nepriznal budúcu či neexistujúcu škodu, ale len uznal legitímnosť postúpenia budúcej pohľadávky titulom škodového nároku, ktorý v čase rozhodovania súdu existoval, keď náklady na prenájom motorového vozidla boli uhradené prostredníctvom inštitútu započítania.“ Z týchto dôvodov neprisvedčil odvolacej argumentácii žalovanej, že „právny záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobkyne je výsledkom svojvôle prvoinštančného súdu či ničím neodôvodneného odklonu od dlhodobo ustáleného výkladu pojmu skutočná škoda.“ Vyslovil presvedčenie, že „súdom prvej inštancie prijatý záver ani nijako nespochybňuje ustálenú judikatúru všeobecných súdov, v zmysle ktorej skutočnou škodou je aj škoda spočívajúca v nákladoch, ktoré musel poškodený vynaložiť na požičanie/prenájom veci, ktorá mu má suplovať vec, ktorá sa v dôsledku poškodenia stala dočasne nepoužiteľnou; skutočnou škodou je aj majetková ujma reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, prípadne, aby boli v peniazoch vyvážené dôsledky toho, že navrátenie do pôvodného stavu nebolo možné zabezpečiť ihneď.“ Odvolací súd dostatočne určitým spôsobom vyjadril svoj názor, že „rovnako prijatý právny záver nie je v rozpore ani s ustanovením § 4 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorému žalovaná pripisuje iný ako zákonodarcom sledovaný význam; zákonodarca totiž v predmetnom ustanovení vymedzil rozsah povinného zmluvného poistenia a podmienky pre úspešné uplatnenie nároku voči poisťovateľovi.“ Odvolací súd logicky ďalej vychádzal z toho, že „žiadnym logickým argumentačným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že jediným oprávneným subjektom na uplatnenie škodového nároku je výlučne poškodený, a že predmetné ustanovenie vylučuje možnosť postúpenia pohľadávky titulom nároku na náhradu škody spôsobenej prevádzkou poisteného motorového vozidla. Uvedené nevyplýva ani z všeobecných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/52/2022 vyslovených vo vzťahu k potrebe uplatniť si a preukázať nárok na náhradu škody voči poisťovateľovi. Žalobkyňa si ako právny nástupca poškodeného v predmetnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poistenca žalovanej a jeho dôvodnosť a výšku aj riadne v čase rozhodovania prvoinštančného súdu preukázala.“ 16.2. Žalovanej argumentáciu odvolací súd zhodnotil ako zavádzajúcu snahu podsunúť, že súd prvej inštancie za okamih vzniku škody určil už samotné vystavenie faktúry za prenájom motorového vozidla, a že škoda spočívajúca v nákladoch za prenájom motorového vozidla vznikla už v okamihu dopravnej nehody. V nadväznosti na to vysvetlil, že „súd prvej inštancie pritom dôsledne rozlíšil charakter a obsah pohľadávok (ods. 37.) a okamih vzniku škody v podobe nákladov na prenájom náhradného vozidla nenaviazal na okamih dopravnej nehody, len konštatoval príčinnú súvislosť medzi touto škodou a spôsobenou dopravnou nehodou (viď použité slovné spojenie v dôsledku dopravnej nehody a nie okamihom dopravnej nehody).“ Odvolací súd neuznal ani odvolaciu námietku nesprávneho skutkového zistenia spočívajúceho v tom, že v ods. 37. odôvodnenia prvoinštančný súd uviedol, že vznik pohľadávky poškodeného na náhradu škody z titulu prenájmu náhradného vozidla žalobkyňa neviazala na právny úkon započítania, nakoľko takýto skutkový záver z označeného odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd jasne konštatoval, že „súd prvej inštancie správne právne kvalifikoval náklady na prenájom náhradného vozidla ako skutočnú škodu (viď ods. 35.).“ Pri vysporiadavaní sa s obranou žalovanej prihliadol na to, že „poškodený v dôsledku protiprávneho konania poistenca žalovanej v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla dočasne stratil možnosť využívať svoje vlastné motorové vozidlo a tento ním nezavinený a nanútený stav bol oprávnený riešiť prenájmom náhradného vozidla, náklady na ktoré predstavujú skutočnú škodu spôsobenú v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou, nakoľko nebyť škodovej udalosti poškodený by mohol riadne využívať svoje motorové vozidlo a nemusel by si prenajať náhradné.“ 16.3. Odvolací súd pri vyhodnotení časti oponentúry žalovanej ako zavádzajúcej - v zmysle ktorej v dôsledku započítania pohľadávok došlo k ich zániku a nemožnosti ich vymáhania, keď fakticky zanikol len záväzok poškodeného uhradiť titulom nájmu žalobkyni sumu 2 172 eur a na žalobkyňu bola postúpená pohľadávka, ktorú mal poškodený voči tretej osobe, resp. žalovanej ako poisťovateľovi motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda, a to vo výške účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného motorového vozidla - v dôvodoch rozhodnutia konzistentne poukázal na to, že „žalovaná vo svojej argumentácii absolútne nerozlišovala právne úkony a účinky vyvolané zmluvou o postúpení pohľadávok ako aj rozdielny charakter a samostatnosť dotknutých pohľadávok a vzájomné vzťahy nimi založené, keď žalobkyňa ako prenajímateľ mala voči poškodenému pohľadávku titulom neuhradeného nájomného a poškodený, ktorý uvedenú pohľadávku uhradil prostredníctvom započítania, mal pohľadávku na náhradu škody titulom nákladov na prenájom motorového vozidla voči žalovanej ako poisťovateľovi motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená, a ktorej vymáhanie postúpil na žalobkyňu. Inými slovami povedané poškodený odplatne postúpil žalobkyni zákonný nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a odplata, ktorú by žalobkyňa ako postupník mala uhradiť z