Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Cdo/62/2024 Identifikačné číslo spisu: 6115218678 Dátum vydania rozhodnutia: 22.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6115218678.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Branislava Krála, v spore žalobcu Poľnohospodárske družstvo Badín, Badín, Družstevná 73, IČO: 31 622 500, zastúpenému Advokátska kancelária Krnáč, s. r. o., Banská Bystrica, Horná 65A, IČO: 47 232 293, proti žalovaným 1/ D. Y., narodenej XX. B. XXXX, Y., H. XXX, zastúpenej JUDr. Petrom Dlhopolčekom ml., advokátom, Banská Bystrica, Horná 51, 2/ G. Y., narodeného XX. G. XXXX, Y., H. XXX, zastúpeného JUDr. Petrom Dlhopolčekom st., advokátom Banská Bystrica, Horná 51, o zriadenie vecného bremena, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 8C/350/2015, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22. februára 2022 sp. zn. 14Co/52/2021, takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalobca má proti žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Odôvodnenie 1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 8C/350/2015 - 565 zo 16. 09. 2020 výrokom I. zriadil vecné bremeno v prospech vlastníka stavby - vodojemu, ktorý vodojem sa nachádza na parcele registra „C“ parcelné číslo 263/2 a parcelné číslo XXX/X, katastrálne územie Y., spočívajúce v práve cesty cez priľahlé pozemky: - parcely registra „C“ parcelné číslo XXX/XX, záhrady o výmere 2185 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Y., obec Y., okres Banská Bystrica, - parcely registra „C“ parcelné číslo XXX/X, záhrady, o výmere 4604 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie Y., A. Y., okres Banská Bystrica, - parcely registra „C“ parcelné číslo XXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 797 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie Y., A. Y., okres Banská Bystrica, a to v rozsahu vymedzenom v dieloch 1, 2 a 3 Geometrického plánu č. 32027788-04/20 na vyznačenie vecného bremena na priznanie práva prechodu a prejazdu cez pozemky p. č. XXX/X, XXX/XX N. XXX zo dňa 31. 01. 2020, ktorý vyhotovil G. H. - Geoplán a úradne overila M.. O. W. dňa 18. 02. 2020, pod číslom 101/2020 tvoriaci prílohu tohto rozsudku, a to pešo, motorovými vozidlami, alebo inými dopravnými prostriedkami nevyhnutnými pre údržbu a obhospodarovanie stavby - vodojemu v čase od 8.00 h do 18.00 h podľa vlastného uváženia vlastníka stavby - vodojemu, za účelom údržby alebo obhospodarovania stavby - vodojemu. Výrokom II. súd vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť platiť žalovanej 1/ ako náhradu za zriadenie vecného bremena sumu 250,- Eur ročne, a to vždy do 31. 01. kalendárneho roka. Výrokom IV. súd žalobcovi povinnosť platiť žalovanému 2/ ako náhradu za zriadenie vecného bremena sumu 250,- Eur ročne, a to vždy do 31. 01. kalendárneho roka. Výrokom V. uložil žalovaným povinnosť nahradiť žalobcom náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v rozsahu 33,4 %. Výrokom VI. súd priznal znalcovi E.. M.. G. N., I.., s miestom výkonu činnosti H. XXX/X, P., nárok na znalečné voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100 %. Výrokom VII. súd priznal znalcovi E. D., s miestom výkonu činnosti Z. XXXX/XXX, E. Y., nárok na znalečné voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100 %. 1.1. Po právnej stránke aplikoval § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 151n ods. 1 Občianskeho zákonníka , § 151o ods. 1 a 3, § 151p ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie s prihliadnutím na právny názor vyslovený Krajským súdom v Banskej Bystrici, ktorým je konajúci súd prvej inštancie viazaný, dospel k záveru, že žalobe je potrebné sčasti vyhovieť. Súd mal za dostatočne preukázané, že v predmetnom spore je potrebné zriadiť vecné bremeno v prospech žalobcu na úkor žalovaných 1/, 2/, nakoľko ani odvolací súd vo svojom odôvodnení uznesenia č. k. 14Co/16/2018 - 427 zo dňa 24. 04. 2019 nespochybnil rozhodnutie prvoinštančného súdu v tom zmysle, že v danom spore nie je potrebné zriadiť vecné bremeno. Odvolací súd bol toho názoru, že v ďalšom priebehu konania bude potrebné doplniť geometrický plán a trasovanie pozemkov. Na základe pripustenia zmeny petitu žaloby na ostatnom pojednávaní konanom dňa 17. 08. 2020 týmto došlo k doplneniu I. výroku o geometrický plán, na základe čoho došlo k odstráneniu tohto nedostatku, ktorý bol pôvodnému rozsudku tamojšieho súdu vyčítaný. Súd nevyhovel žalobcovi v časti týkajúcej sa zriadenia vecného bremena v povinnosti vlastníka pozemku parcela registra ,,C“ č. XXX/XX, záhrady o výmere 2185 m2, zapísanej na LV č. XXXX, katastrálne územie Y., A. Y., strpieť údržbu, prevádzkovanie, opravy, úpravy a užívanie stavby vodojemu, ktorý vodojem sa nachádza na parcele registra ,,C“ č. XXX/X N. Č.. XXX/X, katastrálne územie Y., nakoľko stavba, ktorá je vo vlastníctve žalobcu (vodojem) je stavbou oprávnenou, čo konštatoval aj odvolací súd a vecné bremeno na základe dikcie § 135c ods. 3 OZ je možné zriadiť len pri vyporiadaní neoprávnenej stavby. V týchto súvislostiach zaujal právny názor i odvolací súd v uznesení zo dňa 24. 04. 2019, konkrétne v bodoch 18., 20. a 22., pričom podľa názoru súdu prvej inštancie bolo nadbytočné tieto znova opakovať, a preto na ne v konkrétnostiach odkázal. K námietkam žalovaných, ktorí tvrdili, že vodojem nie je stavbou a že šachty, ktoré sú umiestnené na pozemku susediacom s pozemkami žalovaných, sú súčasťou hlavnej veci (vodojemu), a preto len k šachtám nemôže byť zriadené vecné bremeno, súd uviedol, že v danom prípade sa pridŕžal svojho predchádzajúceho odôvodnenia, vyplývajúceho z rozsudku, kde detailne popísal, prečo vodojem je stavbou a prečo nemožno vyhovieť námietke žalovaných, ktorí túto skutočnosť spochybňovali počas celého konania. V čase budovania a kolaudácie vodojemu (05. 12. 1955) nebol účinný zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a v tom čase ani neexistoval jednotný právny predpis na úseku stavebníctva s ohľadom na skutočnosť, že predmetom konania je osobitný druh stavby - vodohospodárske dielo (vodojem, ktorého účelom je zhromaždiť vodu v akumulačnej nádrži za účelom ďalšieho využitia nahromadenej vody). Pojem stavba v tom čase nedefinoval ani Občiansky zákonník. Z dokazovania súdu vyplynulo, že vodojem je teda stavbou, pozostávajúcou z troch častí: akumulačná nádrž, potrubie a šachta, ktorá vedie k Badínskemu potoku. Neobstojí ani tvrdenie žalovaných, že žalobca sa domáha zriadenia vecného bremena len k súčasti veci, t. j. len k šachte. Vodojem je jedna stavba, pozostávajúca z viacerých častí, ktoré však nemôžu byť oddelené bez toho, aby sa tým vec neznehodnotila. Žalobca sa nepochybne domáha zriadenia vecného bremena k veci - vodojemu. Na základe vykonaného dokazovania bol prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd, toho názoru, že vodojem v súdenej veci je potrebné považovať za stavbu, pričom vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že sa jedná o stavbu riadne skolaudovanú, o čom svedčí aj kolaudačné rozhodnutie, nachádzajúce sa v obsahu spisového materiálu. Záver okresného súdu o charaktere vodojemu ako stavby sa aj odvolaciemu súdu javil ako vecne správny a rovnako vecne správny je aj záver z vykonaného dokazovania, že žalobca dostatočným spôsobom listinnými dôkazmi preukázal svoje vlastníctvo k predmetnej stavbe. Pokiaľ žalovaní spochybňovali vlastníctvo vodojemu žalobcom, pretože ako vlastník nie je zapísaný na liste vlastníctva, súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že len žalobca (resp. jeho právny predchodca) investoval do stavby vodojemu a tento majetok vedie aj v inventarizačnej knihe. Z listinného dôkazu „inžiniersko - projektová organizácia č. 15/011/05/91“ nepochybne vyplýva, že právny predchodca žalobcu bol investorom rekonštrukcie vodojemu a aj z rozhodnutia Okresného národného výboru v Banskej Bystrici č. výst. - 7360/58 je nepochybné, že právny predchodca žalobcu požiadal o zvláštne užívanie vody k stavbe močovkovej závlahy jeho lúk a investoval do tejto výstavby. Je pravdou, že žalobca nie je zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností, čo však vychádza zo skutočnosti, že list vlastníctva pre túto nehnuteľnosť nie je ani založený, čo je však spôsobené aj konaním žalovaných, ktorí znemožňujú žalobcovi prístup k šachtám a ktorý tak nemôže vykonať ani nevyhnutné geodetické a kartografické činnosti, na základe ktorých by následne mohol byť založený list vlastníctva. Žiadna iná osoba nebola zistená ako vlastník vodojemu. Samotné vlastníctvo žalobcu k vodojemu považoval navyše za preukázané i Krajský súd v Banskej Bystrici ešte v konaní pred prvým rozsudkom prvoinštančného súdu, na čom nič nemenila nová argumentácia nových právnych zástupcov žalovaných, ktorú predniesli na posledných dvoch pojednávaniach konaných dňa 08. 07. 2020 a 17. 08. 2020, kde uvádzali, že vodojem bol skolaudovaný JRD Badín v roku 1955, resp. zhotoviteľom stavby bolo toto družstvo, pričom zaniklo zlúčením s JRD, SNP Banská Bystrica dňa 13. 02. 1974, na základe čoho mal právny zástupca žalovaného 2/ za to, že žalobca nie je právnym nástupcom a ani univerzálnym sukcesorom JRD Badín. Na základe vykonaného dokazovania tak súd konštatoval, že dospel k záveru, že žalobca je vlastníkom stavby - vodojemu a nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku, resp. pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných, preto žalobca je takým vlastníkom stavby, v prospech ktorého (za splnenia ďalších zákonných podmienok) možno zriadiť vecné bremeno v zmysle § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa týka dôvodnosti samotného návrhu žalobcu na zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty, ktorú namietali žalovaní i v podanom odvolaní, aj samotnému odvolaciemu súdu sa takýto návrh javil ako plne opodstatnený a dôvodný predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že výkon práva, ktorého zriadenia sa v súčasnosti predmetným žalobným návrhom žalobca domáha, žalobca a jeho právny predchodca realizovali minimálne od roku 1955, keď bol vodojem vystavaný a skolaudovaný a právo užívania stavby (vodojemu), ako i právo prechodu k stavbe umiestnenej na pozemku žalovaného 2/, sa tak na pozemkoch žalovaných 1/, 2/ vykonáva žalobcom a jeho právnym predchodcom už vyše 60 rokov. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že je možné zriadiť vecné bremeno, spočívajúce v práve nevyhnutnej cesty v prospech žalobcu. Na druhej strane však súd zistil, že vzťahy medzi žalobcom a žalovanými sú vážne narušené a konfliktné, preto súd nezriadil vecné bremeno, spočívajúce v práve prechodu (cesty) pešo, motorovými vozidlami alebo inými dopravnými prostriedkami v ktorúkoľvek dennú hodinu podľa uváženia žalobcu, t. j. neobmedzene, ale tak, ako vo svojom predchádzajúcom rozsudku, toto vecné bremeno obmedzil jednak časom, druhmi vozidiel a účelom tohto vecného bremena, a to tak, že zriadil vecné bremeno, spočívajúce v práve cesty pešo, motorovými vozidlami, ktorých vlastník stavby - vodojemu je držiteľom alebo vlastníkom, alebo inými dopravnými prostriedkami nevyhnutnými pre údržbu a obhospodarovanie stavby - vodojemu v čase od 8.00 h do 18.00 h podľa vlastného uváženia vlastníka stavby - vodojemu, za účelom údržby alebo obhospodarovania stavby. Súd považoval takto zriadené vecné bremeno za primerané. Poukázal tiež na dôvody svojho predchádzajúceho rozsudku, pre ktoré považoval zriadenie vecného bremena za nevyhnutné a zároveň za primerané s ohľadom na všetky okolnosti (body 32., 34., 36. - 38. rozsudku zo dňa 04. 10. 2017). K výške primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena súd konštatoval, že právo z vedeného bremena, spočívajúce v práve nevyhnutnej cesty za účelom obhospodarovania stavby - vodojemu nemožno považovať za tak málo významné a málo zasahujúce do práv žalovaných, aby nebol žalobca povinný zaplatiť žalovaným náhradu. Súd zvýraznil, že pri úvahe o primeranej náhrade nie je viazaný návrhom, pričom nie je vylúčená jednorazová peňažná náhrada, ani poskytovanie opakujúceho sa peňažného plnenia. Súd tak uložil žalobcovi povinnosť pravidelne (ročne) opakujúcu náhradu za zriadené vecné bremeno vo výške 250,- Eur jednak v prospech žalovanej 1/. ako aj v prospech žalovaného v 2/, ktorá náhrada je splatná vždy do 31. 01. daného kalendárneho roka. V tejto otázke súd vzal do úvahy i intencie dané Krajským súdom v Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení. Záverom súd prvej inštancie uviedol, reagujúc na tvrdenia žalovaných vo vzťahu k pochybnostiam o vlastníckom práve žalobcu k stavbe - vodojemu, ktorá je predmetom tohto konania, že takýto spor v podstate neexistoval, keď okrem predchádzajúceho rozsudku prvoinštančného súdu i odvolací súd jednoznačne konštatoval, že vlastníctvo žalobcu je nesporné, je preukázané. 1.2. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, pričom priznal strane náhradu trov konania podľa jej úspechu vo veci. Súd mal preukázané, že žalobca bol úspešný v pomere 2/3 z celkového úspechu, pričom žalovaní boli úspešní v pomere 1/3. Na základe uvedeného súd bral navrhované tri žalobné výroky, resp. návrhy, ako 100 %, žalobca bol úspešný v 66,7 %, žalovaní boli úspešní v 33,3 %, keďže boli úspešní v jednom výroku z troch výrokov v plnom rozsahu a následne súd odpočítal nárok na náhradu trov konania, v ktorej boli žalovaní úspešní (33,3 %) od nároku na náhradu trov konania, v ktorej bol úspešný žalobca (66,7 %), a preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,4 %. 2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. februára 2022 sp. zn. 14Co/52/2021prvým výrokom rozsudok súdu prvej inštancie v výrokoch I., II. IV. potvrdil; druhým výrokom zmenil výrok V. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznal; tretím výrokom zmenil výrok IV. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že znalcovi E.. M.. G. N., I.., s miestom výkonu činnosti H. XXX/X, P. priznal nárok na znalečné voči žalobcovi v rozsahu 50% , voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25%; štvrtým výrokom zmenil výrok VII. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že znalcovi E. D., s miestom výkonu činnosti Rozkvet 2061/128, Považská Bystrica, priznal nárok na znalečné voči žalobcovi v rozsahu 50% , voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25% a posledným výrokom určil, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým okresný súd rozhodne o výške trov odvolacieho konania. 2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia na základe vykonaného dokazovania ustálil, že v prejednávanom spore sa jedná o osobitný druh jednoduchej stavby- vodohospodárske dielo, (vodojem, ktorého účelom je zhromaždiť vodu v akumulačnej nádrži za účelom ďalšieho využitia nahromadenej vody). Súčasťou tejto stavby - vodojemu - sú šachty nachádzajúce na pozemku žalovaného 2/. Tieto šachty sú neoddeliteľnou súčasťou vodojemu, bez ktorých by vodojem nemohol fungovať a nemohol by spĺňať svoju funkciu - a to predovšetkým protipožiarnu a rezervnú ( pričom ďalšou osobitnou je funkcia akumulačná, kedy vodojem ako zásobník vody zabezpečuje plynulú dodávku vody v prípade jej nerovnomerného odberu). Preto možno uzavrieť, že vodojem, ktorého hlavná časť - akumulačná nádrž, z ktorej sa realizuje samotný odber vody, sa nachádza v areáli žalobcu - a jeho súčasti tvoria jednu stavbu, ktorej súčasťou sú šachty a potrubie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaných, že žalobca sa domáha zriadenia vecného bremena (spočívajúce v práve cesty) len k šachte, ako k predmetu, ku ktorému právo zriadiť vecné bremeno zákon neumožňuje, pretože táto súčasť stavby (šachta, resp. šachty) - hoc nachádzajúca na inom pozemku ako vec hlavná - je súčasťou stavby neoddeliteľnou, zabezpečujúcou jej celkovú funkčnosť. Uviedol, že podstatné je v predmetnej veci nielen kritérium možného (ne)znehodnotenia, ale zásadné je zachovanie funkčnosti vodojemu. Bez pripojenia akumulačnej nádrže potrubím na zdroj vody z Badínskeho potoka, ktorý tvorí alternatívny zdroj vody, ktorého prítok je zabezpečený i dvoma šachtami (na pozemku žalovaného), akumulačná nádrž nemôže spĺňať svoju funkciu, pokiaľ nie je zabezpečený prítok vody tak, ako bolo v projektovej dokumentácii mienené. Z uvedeného možno uzavrieť, že žalobcovia žiadajú zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve cesty k stavbe. Pokiaľ sa týka oprávnenosti stavby, je predovšetkým nutné zdôrazniť, že odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa už nezaoberá otázkou zriadenia vecného bremena k stavbe umiestnenej na cudzom pozemku v zmysle ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže v tejto časti bola žaloba právoplatne zamietnutá, ale predmetom odvolacieho prieskumu je dôvodnosť zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka. Preto na zodpovedanie otázky, či sú šachty nachádzajúce sa na pozemku žalovaného súčasťou stavby vodojemu, ako stavby oprávnenej, je nutné uviesť, že z predložených listinných dôkazov vyplýva dátum kolaudácie 05. 12. 1955 konštatovaný v inventárnej karte JRD Badín predloženej žalobcom a následné zaradenie stavby do majetku právneho predchodcu žalobcu - JRD Badín. Už súd prvej inštancie konštatoval, že v roku 1955 nejestvoval jednotný stavebný zákon. Zákon č. 50/1976 Zb. o stavebnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) bol prijatý až v roku 1976. Oprávnenosť realizovania stavby družstvom v roku 1955 nemožno teda posudzovať podľa ustanovení zákona č. 50/1976 - stavebného zákona. Vzhľadom na skutočnosť, že v uvedenom období päťdesiatych rokov minulého storočia bolo stavebníkom jednotné roľnícke družstvo, pre zriaďovanie jednoduchých zariadení na jednotlivých nehnuteľnostiach na zachytenie vody pre vlastné potreby sa osobitné stavebné podklady nevyžadovali. Takúto povinnosť neukladal ani zákon č. 280/1949 Sb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí, na ktorý predpis poukazujú žalovaní v podaných odvolaniach. Nariadenie č. 128/1945 Zb. SNS o výstavbe miest a obcí na Slovensku, na ktoré rovnako odvolatelia poukazujú, bolo platné a účinné od 22. 10. 1945 do 01. 01. 1951, teda v čase realizácie tejto stavby a zaradenia vodojemu do užívania právneho predchodcu žalobcu už uvedený právny predpis účinný nebol. 2.2. Odvolací súd zdôraznil, že v súdenej veci je stavbou vodojem - teda jednoduchá vodohospodárska stavba na zachytávanie povrchových vôd slúžiaca pre potreby - v čase jej realizácie - jednotného roľníckeho družstva. Na základe Rozhodnutia Odboru výstavby a vodného hospodárstva Rady ONV v Banskej Bystrici č. výst. - 7360/58 dospel k záveru, že stavbu vodojemu nemožno považovať za stavbu neoprávnenú a preto k nej zriadil vecné bremeno spočívajúce v práve cesty. Následne konštatoval, že medzi stranami zároveň ani nebolo sporné, že práve žalobca v súčasnosti a predtým jeho právny predchodca vykonáva triádu vlastníckych oprávnení k stavbe vodojemu od roku 1955 a od uvedeného času stavbu vodojemu užíval, nakladal s ňou, bral z nej požitky a o túto sa staral sám - vynakladanými investíciami a zabezpečením priebežnej údržby, či už pracovníkmi právneho predchodcu žalobcu alebo za odplatu i prostredníctvom osoby otca žalovaných 1/,2/. Uvedené okolnosti by svedčili i o nadobudnutí vlastníckeho práva vydržaním. Odvolací súd tak i opätovne v odvolacom konaní, na základe skutočností preukázaných v konaní, dospel k záveru o dostatočne preukázanom vlastníckom práve žalobcu k stavbe vodojemu, pričom v zmysle zásady akcesority svedčí žalobcovi vlastnícke právo k celej stavbe, t. j. i k jej súčasti, ktorou sú dve šachty nachádzajúce sa na pozemku žalovaného 2/. Ďalej dodal, že napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zriadil „len“ vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez priľahlé pozemky (podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka), pričom žalobu žalobcov v časti o zriadenie vecného bremena k stavbe (vodojemu, resp. jeho časti) nachádzajúcej sa na cudzom pozemku zamietol. Uvedený žalobu zamietajúci výrok žalobca odvolaním nenapadol, preto odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania, otázku vecného bremena k stavbe už nebol oprávnený preskúmavať a o veci bolo tak v tejto časti právoplatne rozhodnuté. 2.3. Vzhľadom však ku skutočnosti, že na pozemku žalovaného 2/ sa nachádzajú súčasti stavby vo vlastníctve žalobcu, ktoré je potrebné udržiavať, vykonávať priebežné kontroly, opravy a údržby, súd prvej inštancie k predmetným pozemkom zriadil právo cesty podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka, cez pozemky žalovaných. Z vykonaného dokazovania vyplynulo pre zriadenie tohto vecného práva niekoľko zásadných skutočností: šachty, ktoré sú súčasťou vodojemu vo vlastníctve žalobcu sa na pozemku žalovaného 2/ nachádzajú viac než 60 rokov, žalobca k nim iný prístup nemá, pričom od uvedeného obdobia tieto zároveň vyžadujú údržbu a priebežnú starostlivosť o ne: v prípade potreby vyžadujú uvedenie (šachty) do stavu, aby bola schopná funkcie prepúšťať vodu, ktorej dodávka je nevyhnutná jednak pre hospodárske fungovanie žalobcu, ale predovšetkým pre zabezpečenie akcieschopnosti protipožiarnych hydrantov. Uvedenú údržbu o šachty vykonával najprv otec žalovaných, neskôr samotný žalovaný 2/ - za odplatu - a konal tak až do zhoršenia vzájomných vzťahov so žalobcom, resp. jeho zástupcom. Okolnosť zhoršenia osobných vzťahov však nemôže mať vplyv na nutnosť priebežnej údržby, prípadne vykonanie opráv šachiet, pokiaľ má vodojem i protipožiarnu funkciu. Pokiaľ túto údržbu od času bezprostredne predchádzajúceho vzniku súdneho konania už nevykonáva za odplatu žalovaný 2/ na svojom pozemku, je dôvodné, aby tak bolo umožnené konať vlastníkovi stavby, aby tento mal možnosť udržiavať vodojem v prevádzkyschopnom stave. Otázke vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok, ktorý je vo vlastníctve inej osoby podľa ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka sa odvolací súd venoval v odseku 18 odôvodnenia svojho predchádzajúceho rozhodnutia. 2.4. Na základe konkrétne zisteného skutkového stavu v predloženej veci, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o dôvodnosti zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez pozemky žalovaných. Aby žalobca mohol realizovať triádu oprávnení vyplývajúcu z vlastníckeho práva, k súčasti svojej nehnuteľnosti nemá iný prístup, ako cez pozemky žalovaných, ktorí existenciu/umiestnenie šácht na svojom pozemku (žalovaného 2/) tolerovali po dobu viac než 60 rokov. Zároveň, na strane druhej, keďže platí, že vlastníctvo i zaväzuje, uvedená zásada znamená pre vlastníka i povinnosť o predmet vlastníctva sa starať. V danom prípade to znamená, tak ako to bolo uvedené vyššie, udržiavať vodojem vo funkčnom stave, odstraňovať prípadný havarijný stav, zabezpečovať prietok vody a to i pre účely zabezpečenia protipožiarnej ochrany. Jednou z funkcií vodojemu je práve akumulačná a protipožiarna funkcia, keď, tak ako už i sám odvolací súd uviedol, protipožiarny systém žalobcu, ako subjektu vykonávajúceho poľnohospodárske činnosti je priamo zabezpečený a napojený na prísun vody z Badínskeho potoka, keď hydranty žalobcu sú napĺňané a napojené práve na tento zdroj vody. Iný spôsob dodávania vody (cisternami a podobne) postupného privážania vody - ktorý systém je značne časovo náročný - v prípade možného požiaru v priestoroch poľnohospodárskeho družstva, v ktorom sa nachádzajú i chovné zvieratá, je nedostatočný a zakladajúci reálne nebezpečenstvo vzniku škôd veľkého rozsahu jednak na majetku žalobcu, ale i na majetku tretích osôb. V prípade neriešenia havarijného stavu vodojemu, ktorý môže nastať napr. po prívalových dažďoch, pri akomkoľvek znepriechodnení systému vodojemu v časti šachiet (alebo ktorý havarijný stav navodil v súdenej veci priamo žalovaný 2/ úmyselným zabetónovaním šachty), sú tak priamo ohrozené životy, zdravie i majetok tretích osôb. 2.5.V danom prípade je preto zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty cez priľahlý pozemok v nevyhnutnom rozsahu dôvodné, keď rozsah výkonu práva vyplýva z výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie a trasovanie cesty vyplýva z vypracovaného geometrického plánu, ktorý je súčasťou rozsudku, z ktorého je zrejmé, že právo cesty je vymedzené rozsahom 3 metrov „na šírku“, teda v rozsahu nevyhnutnom na prechod pešo a prejazd motorovým vozidlom v prípade potreby, tak aby šachty vodojemu boli dosiahnuteľné čo najkratšom cestou. Odvolací súd tak konštatuje, že v danom prípade vzhliadol ako danú nielen dôvodnosť zriadenia vecného bremena, ale i podmienku proporcionality zriadeného vecného práva, keď v súdenej veci bolo zistené, že cesta v zmysle vypracovaného geometrického plánu povedie ťažiskovo cez zatrávnenú záhradu resp. záhrady žalovaných, pričom nebolo zistené (ani tvrdené), že by v týchto žalovaní realizovali pestovanú činnosť, či v dotknutej časti mali nasadené ovocné stromy a podobne. Záverom je nevyhnutné doplniť, že už v predchádzajúcom priebehu konania bolo ustálené, že prístup vlastníka k predmetnej stavbe (jej súčasti) nemožno zabezpečiť inak ako cez priľahlé pozemky žalovaných, ktorá skutočnosť bola preukázaná i ohliadkou na mieste samom vykonanou súdom prvej inštancie. 2.6. Pokiaľ sa týka primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena, s touto čiastkovou otázkou sa súd prvej inštancie zaoberal v oboch svojich predchádzajúcich meritórnych rozhodnutiach a to jednak poskytnutím všeobecného výkladu a ozrejmením všeobecných zásad pre určenie primeranej náhrady, keď konajúci súd v oboch svojich rozhodnutiach konkrétne uviedol, ktoré okolnosti bral na zreteľ v súdenej veci. Vo svojom prvom meritórnom rozhodnutí súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť plniť obom žalovaným pravidelne (ročne) opakujúcu sa náhradu za zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve cesty, ale tiež za vecné bremeno viažuce sa k stavbe (vodojemu) v celkovej výške 500,- Eur, ktorá bude splatná vždy do 31. 01. kalendárneho roka (teda vopred). Súd vzal do úvahy skutočnosť, že v minulosti žalovaný 2/ vykonával údržbu šácht za odmenu v obdobnej výške (do času, kým nepožadoval odmenu vo výške 730,- Eur ročne). Súd ďalej uviedol, že hoci žalobca údržbu šácht nevykonáva len z dôvodu napájania zvierat, ale aj z dôvodu udržiavania vodojemu za účelom schopnosti tejto stavby na účely využitia protipožiarnej ochrany, súd nemohol opomenúť, že zriadením vecného bremena spočívajúcom v práve cesty bude žalobca vo výhode oproti žalovaným, ktorí zo svojich (vecným bremenom dotknutých) pozemkov nemajú prospech žiadny. 2.7. Odvolací súd následne uviedol, že po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom súd prvej inštancie postupoval v zmysle intencií daných odvolacím súdom v tom smere, aby výrok o povinnosti žalobcu plniť primeranú náhradu bol materiálne vykonateľný voči každému zo žalovaných, ktorí sú samostatnými výlučnými vlastníkmi jednotlivých dotknutých pozemkov. Preto súd prvej inštancie osobitným výrokom uložil žalobcovi povinnosť plniť žalovanej 1/ ako náhradu za zriadenie vecného bremena sumu 250,- Eur ročne, vždy do 31. 01. kalendárneho roka a rovnako povinnosť plniť žalovanému 2/ náhradu za zriadenie vecného bremena v sume 250,- Eur ročne, vždy do 31. 01. kalendárneho roka. Pri určení výšky primeranej náhrady prvoinštančný súd zotrval na svojom predchádzajúcom odôvodnení a vysvetlil v akom zmysle a v akej miere zasiahne výkon práva vecného bremena spočívajúceho v práve cesty do vlastníckeho práva žalovaných a aká je resp. bude výhoda zo zriadeného vecného bremena pre žalobcu - ako osobu z vecného bremena oprávnenú. Uvedeným úvahám súd prvej inštancie venoval odsek 51. odôvodnenia rozsudku, pričom zároveň v podrobnostiach odkázal i na svoje predchádzajúce odôvodnenie rozhodnutia zo dňa 04. 10. 2017. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je i v tejto časti vecne správne, dostatočne právne i skutkovo argumentované a teda náležite odôvodnené. Súd prvej inštancie konštatoval, že zriadenie vecného bremena nie je tak „málo zasahujúce“ do vlastníckeho práva žalovaných, že by mohlo byť spravodlivo zriadené bez nároku na náhradu. Pri určení výšky súd prvej inštancie vychádzal z okolností zistených v súdenej veci, keď do času vzniku súdneho sporu žalovaný 2/ vykonával údržbu šácht, čo znamenalo i ich čistenie, spriechodnenie, odstránenie nečistôt, nánosov prípadne iného materiálu (žalovaným 2/ udávaný odvoz štrku), pričom uvedené žalovaný 2/ vykonával za odmenu v obdobnej výške, ako určil súd náhradu za samotné zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty, keď súdom určená suma má výlučne charakter náhrady za súdom uloženú povinnosť strpieť výkon práva vecného bremena, pričom žalovaný už nie je povinný vykonávať akékoľvek práce, akúkoľvek údržbu. Uvedené predstavuje finančnú kompenzáciu za umožnenie prechodu či prejazdu osoby z vecného bremena oprávnenej, pričom možno dôvodne očakávať, že uvedené právo sa nebude vykonávať na dennej báze, naopak, bude sa vykonávať nepravidelne, príležitostne, niekoľkokrát ročne, pri kontrole funkčnosti šácht, prípadne pri odstraňovaní porúch funkčnosti šácht. Uvedenú okolnosť „nevyhnutného rozsahu“ i z časového hľadiska musí mať na zreteli i žalobca. Súd prvej inštancie tak už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že žalovaným priznal kompenzáciu za zriadené vecné bremeno v takej výške, akú predstavovala odplata žalovaného za prácu údržby šácht, pričom výška odplaty bola medzi stranami pôvodne vzájomne dojednaná ( čo času, pokiaľ žalovaný 2/ nepredniesol požiadavku na odmenu vo výške 730,- Eur a pokiaľ žalovaná nepožadovala „nájomné“ vo výške 365,- Eur ročne). Súd prvej inštancie teda prihliadol na skutočnosti zistené v konaní, pričom žalobca, ako osoba, ktorej povinnosť platiť náhradu za zriadenie vecného bremena je ukladaná, pôvodne v konaní navrhoval náhradu za zriadenie vecného bremena, resp. vecných bremien, celkovo vo výške 400,- Eur. Po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom žalobca nenavrhoval ukladať povinnosť náhrady v inej, nižšej výške, než akú určil vo svojom prvotnom rozhodnutí prvoinštančný súd. Pokiaľ však žalovaní považovali súdom určenú, či žalobcom navrhovanú, výšku náhrady za neprimerane nízku, bolo ich povinnosťou v kontradiktórnom civilnom procese uniesť nielen bremeno tvrdenia o neprimerane nízkej odmene, ale v tejto časti súdu i predložiť alebo označiť dôkaz na preukázanie takéhoto svojho tvrdenia. Žalovaní v konaní prejavovali nesúhlasný postoj jednak k samotnému zriadeniu vecného bremena, ako k uloženiu povinnosti náhrady v určitej výške, neuviedli však prečo, na základe akých objektívnych okolností považujú žalobcom navrhovanú, či súdom určenú výšku za neprimerane nízku, a aká výška náhrady by podľa ich názoru primerane kompenzovala v zásahu do ich vlastníckych práv. V koncentrovanom kontradiktórnom procese však nepostačuje nesúhlasiť, ale v dôsledku prenesenia procesnej aktivity a zodpovednosti za výsledok konania na sporové strany, musí každá sporová strana uniesť bremeno dôkazu v ňou tvrdených okolnostiach. 2.8. V súvislosti s odvolacou námietkou, že z geometrického plánu vyplýva, že žalovaný 2/ má záber v dieloch 2/, 3/ v celkovej výmere 128 m2, čo je o 18 m2 viac ako žalovaná 1/ a „teda kritérium voľnej úvahy v tomto smere nie je namieste a bolo potrebné sa touto problematikou dôsledne zaoberať“, odvolací súd uvádza, že je potrebné prisvedčiť konštatovanému rozdielu v záberoch pri jednotlivých žalovaných, avšak uvedený rozdiel nebol pri celkovej výmere záberu žalovaných tak výrazný ( 110m2 a 128m2), aby sa musel nevyhnutne prejaviť vo výške náhrady za zriadené vecné bremeno. Súd prvej inštancie navyše nepoužil postup zistenej náhrady za 1m2 a neurčil primeranú náhradu následne násobením dotknutou výmerou (pri ktorom postupe by sa rozdielny záber výmery prejavil), ale vychádzal z okolností zistenej dohodnutej odmeny medzi žalobcom a žalovaným 2/ za vykonávanie údržby šácht v predchádzajúcom období, z ktorej žalovaná 1/ navyše nemala žiadny prospech, úžitok. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevyhodnotil odvolaciu námietku žalovaných v tomto smere za spôsobilú privodiť iné rozhodnutie o veci. 2.9. V spojitosti s trovami prvoinštančného konania z dôvodu celkového procesného úspechu sporových strán v rovnakom pomere, odvolací súd pristúpil i k zmene rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch VI. a VII., ktorými súd prvej inštancie priznal nárok na znalečné znalcovi E.. M.. G. N. voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100% (výrok VI.) a ktorým výrokom VII. súd priznal znalcovi E. D. nárok na znalečné voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/ v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko boli v konaní vypracované dva znalecké posudky, súd rozhodoval na základe § 258 ods. 2 CSP a priznal nárok na znalečné v prospech znalcov voči neúspešným v konaní - žalovanej 1/ a žalovanému 2/. Keďže odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o celkovom procesnom úspechu žalobcu a tomu zodpovedajúcemu procesnému neúspechu žalovaných, tak ako zdôvodnil vyššie, nebol dôvod ukladať povinnosť náhrady trov vzniknutým do konania pribratým znalcom výlučne žalovaným, ako procesnú sankciu za neúspech v spore. Keďže úspech žalobcu je rovnaký ako úspech žalovaných, je spravodlivé, aby v konaní vzniknuté trovy v súvislosti so znaleckým dokazovaním nahradili obe sporové strany rovným dielom, teda v pomere 50: 50. Vzhľadom však na skutočnosť, že na strane žalovanej boli dvaja žalovaní, ktorí boli každý samostatným, výlučným vlastníkom jednotlivých dotknutých nehnuteľností, netvorili solidárne spoločenstvo, preto odvolací súd rozhodol o znalečnom tak, že znalcovi E.. M.. G. N., I., priznal nárok na znalečné voči žalobcovi v rozsahu 50%, voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25 %. Sčítaním povinností nahradiť znalečné uložených strane žalovanej, má znalec nárok na znalečné v rozsahu 50% voči žalovaným a 50% voči žalobcovi, čo zodpovedá celkovému procesnému úspechu sporových strán v konaní. Rovnakým spôsobom a z rovnakých dôvodov odvolací súd rozhodol i o nároku do konania pribratého znalca E. D., keď odvolací súd osobitným výrokom vyslovil, že znalcovi Petrovi Mišíkovi priznáva nárok na znalečné voči žalobcovi vo rozsahu 50% a voči žalovanej 1/ v rozsahu 25% a voči žalovanému 2/ v rozsahu 25%. O trovách odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP, § 369 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/ (ďalej „dovolatelia“), ktorého prípustnosť dôvodili s poukazom na § 420 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.