← Slovensko

ochranu osobnosti

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/159/2023 Identifikačné číslo spisu: 4308206823 Dátum vydania rozhodnutia: 16.10.2025 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Valentová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:4308206823.2 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Valentovej a členov senátu JUDr. Petra Brňáka a JUDr. Andrey Dudášovej v spore žalobcu JUDr. C. Q., narodeného XX. W. XXXX, W., U. tr. XX, zastúpeného Havlát & Partners - advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, Rudnayovo nám. 4549/1, IČO: 55474853, proti žalovanému Ústavu pamäti národa, Bratislava, Miletičova 19, P. O. Box 29, IČO: 37977997, zastúpenému advokátom JUDr. Ing. Branislavom Pechom, PhD., Nitra, Piaristická 2, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 6C/122/2008, o dovolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 08. júna 2023 sp. zn. 9Co/95/2022, takto rozhodol: Dovolanie žalobcu z a m i e t a. Dovolanie žalovaného z a m i e t a. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Levice (ďalej aj ako „súd prvej inštancie" alebo „prvoinštančný súd") dňa 18. februára 2010 rozsudkom č. k. 6C/122/2008-308 určil, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a jeho evidencia vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti. Žalovaný 2/ (Ústav pamäti národa) je povinný sprístupňovať zväzok bývalej Štátnej bezpečnosti registračné č. XXXXX archívne č. XXXXX výlučne s týmto rozsudkom, priznal žalobcovi právo uverejniť rozsudok v denníkoch uvedených vo výroku a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 10. 03. 2010 okrem časti výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku. Na strane žalovaného vystupovali Slovenská republika Ústav pamäti národa (žalovaná 1/) a Ústav pamäti národa (žalovaný 2/). 2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd") na odvolanie žalobcu rozsudkom č. k. 9Co/108/2010-382 z 11. novembra 2010 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo vzťahu k pôvodne žalovanej 1/ potvrdil, v napadnutej zamietajúcej časti a vyhovujúcej časti týkajúcej sa priznania práva žalobcovi uverejniť právoplatný rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 2/ (Ústav pamäti národa) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení vyslovil záver, že bolo preukázané, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo činnosťou žalovaného 2/, že konanie žalovaného 2/ prekročilo zákonnej licencie zákona z hľadiska účelu a obsahu zák. č. 533/2002 Z. z. a zasiahlo do chránených osobnostných práv žalobcu. 3. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zo 14. februára 2017, č. k. 6C/122/2008-1872, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 150.000 eur (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (výrok III.). 3.1. Vychádzajúc z ustanovení § 391 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok" alebo „CSP"), § 2 ods. 3 a 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z."), čl. 19 ods. 1, 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava"), § 11, 13 ods. 1, 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník" alebo „OZ") a na základe vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca v spore preukázal, že neoprávnený zásah zasiahol vážne žalobcovu občiansku česť a to tak, že sa zo dňa na deň šokujúco a nepredvídateľne zmenil jeho život. Tento zásah bol mimoriadne intenzívny a v podstate nereparovateľný preto, že zasiahol žalobcovu ľudskú dôstojnosť. Ustálil, že akýkoľvek zásah, či zníženie ľudskej dôstojnosti je nutné vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda ťažko reparovateľný, pretože ľudská dôstojnosť je horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami, či spoločenskými normami. Žalobca bol zásadným spôsobom vylúčený zo spoločnosti a bola znížená jeho vážnosť v spoločnosti a negatívne vnímanie žalobcu zo strany širokej verejnosti, sa prejavilo aj voči osobám, ktoré ho odporučili ako advokáta, ktorí boli tiež negatívne vnímaní. Žalobca tlak nepravdivých informácii evidovaných a uverejnených o ňom, ktoré spočívali v jeho údajnej spolupráci zo zločineckou organizáciou, masívne porušujúcou základné práva a slobody občanov v oblasti neslobody, pociťoval ako krajne dehonestujúci. Bol terčom posmeškov a urážok, napr. na stretnutí spolužiakov gymnázia, na spoločenských udalostiach, ale aj v bežnom živote. Neoprávnený zásah sa mimoriadne dotkol žalobcu i v oblasti jeho rodinného života, najmä tým, že nepravdivá informácia o žalobcovi negatívne zasiahla vzťah otca s dcérou, v dôsledku čoho dochádzalo medzi nimi ku konfliktom, pričom vzhľadom na povesť žalobcu sa dcéra rozhodla študovať v zahraničí a odísť od otca. Ich vzťah sa zmenil a dokonca aj samotná dcéra sa kvôli otcovi stretávala voči sebe s urážkami, odcudzovaním zo strany spolužiakov na cirkevnom gymnáziu, ale aj zo strany pedagógov. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v rozsudku zo dňa 11. novembra 2010 dokazovanie ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného nevykonával, nakoľko v danom spore je pasívne legitimovaný subjekt, ktorý je pôvodcom zásahu do osobnostných práv žalobcu, teda žalovaný. 3.2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v podstatnom konštatoval, že v konaní bolo nesporne preukázané, že pod vplyvom prežitého nadmerného stresu žalobca ochorel v roku 2008 na poruchu metabolizmu cukrov a tukov a následne s prechodom do diabetes mellitus 2 typ, pre ktorý je aj v súčasnosti liečený. Čo sa týka pracovnej oblasti, tu žalobca ktorého povolanie advokáta je slobodným povolaním, bol tento zásah zvlášť závažným. Žalobca preukázal, že v dôsledku neopravného zásahu došlo k rapídnemu zníženiu jeho klientely o čom svedčí evidencia prevzatých klientov. Došlo k poklesu príjmov žalobcu z výkonu povolania. Čo s týka straty kľúčových klientov, súd mal za preukázanú stratu klienta Poisťovne Z. L., a.s, a Mesta W.. Čo sa týka spoločnosti K. K., s.r.o., dňa 28. augusta 2007 bolo ukončené právne zastupovanie uvedenej spoločnosti žalobcom. Žalobca tak prišiel o klienta, ktorý mu vyplácal paušálnu mesačnú odmenu. V konaní však nebolo sporné, že žalobca naďalej zastupoval uvedenú spoločnosť v drobných veciach a v jednej veci k ukončeniu spolupráce nedošlo. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že žalobca v dôsledku neoprávneného zásahu nezískal ani len potenciálnych klientov. Z výpovedí svedkov taktiež vyplynulo, že kolegovia advokáti, notári a sudcovia sa vyjadrovali o žalobcovi negatívne. Žalobca preukázal, že skutočnosť, že bol evidovaný ako agent vo zväzku Štátnej bezpečnosti (ďalej aj ako „ŠtB"), ktorá bola nepravdivá, mu zabránila pracovať v orgánoch Slovenskej advokátskej komory. Žalobca bol činný aj v charitatívnej oblasti v organizácii N. Z. K.. Bolo preukázané, že nepravdivá informácia mu zabránila v postupe v rámci hierarchie tejto organizácie, a to konkrétne pôsobiť v medzinárodných orgánoch. Súd prvej inštancie však mal tiež za preukázané, že žalobca sa v uvedenej charitatívnej organizácii mohol angažovať na regionálnej úrovni kde v období pre obdobie roku 2011/2012 zastával funkciu dictrict guvernér. Žalobca preukázal, že jeho evidencia ako agenta Štb mu znemožnila sa politicky angažovať a pracovať v orgánoch SDKÚ. 3.3. Vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy poukázal, že vychádzal z kritérií stanovených v § 13 ods. 3 OZ. V danom prípade ide o zvlášť citeľný zásah do osobnostných práv žalobcu, náhradou za zničený život, za úplné znemožnenie žalobcu vo všetkých sférach života, dospel k záveru, že žaloba je v časti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 eur dôvodná vychádzajúc zo zásady primeranosti zadosťučinenia z hľadiska jeho účelu. Súd pri určení výšky zadosťučinenia vychádzal z princípu zákonnosti a teda zákonných podmienok stanovených v Občianskom zákonníku. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil to, že zásah do práva na česť a dôstojnosť žalobcu mal výnimočne závažné dôsledky a v značnej miere bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti. Súd výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje za primeranú aj vzhľadom na dĺžku protiprávneho stavu, kedy žalobca bol neoprávnene evidovaný ako agent ŠtB od 12. marca 1984 do 21. augusta 1986 a žalovaný dňa 16. novembra 2004 zverejnil registračné protokoly vedené Krajskou správou ZNB - správa ŠtB Košice, ktoré obsahovali záznam o evidencii zväzku reg. č. XXXXX krycie meno „Q." vedeného na žalobcu a až dňa 12. novembra 2010 boli na webovej stránke žalovaného znečitateľnené. Žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 350.000 eur, súd však prihliadol na individualizáciu prípadu a požadovanú sumu v prevyšujúcej časti považoval za neprimeranú vzhľadom na právnu úvahu o tom, že v súčasnosti sú dôsledky zásahu v živote žalobcu zmiernené a z tohto dôvodu súd vo zvyšku žalobu zamietol. 3.4. V nadväznosti na vznesenú námietku premlčania uviedol, že nárok žalobcu za premlčaný nepovažuje a to s poukazom na vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 11. novembra 2010, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o žalobe nepravdivú informáciu o žalobcovi žalovaný sprístupňoval verejnosti na svojej internetovej stránke a táto sa naďalej šírila tretím osobám. Ako vyplynulo z potvrdenia zo dňa 14. júla 2014, žalovaný dňa 12. novembra 2010 na svojej webovej stránke znečitateľnil údaje o osobe žalobcu. Až od tohto momentu začala plynúť premlčacia lehota. Žalobca podal žalobu na prvoinštančný súd 09. júna 2008 a až do 14. júla 2014 trval neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv žalovaným. 3.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko v spore o ochrane osobnosti, kde výška nároku závisí od voľnej úvahy súdu, môže súd priznať plnú náhradu trov konania aj keď nepriznal nárok v požadovanej výške. 4. Odvolací súd rozsudkom zo 14. júna 2018, č. k. 9Co/362/2017-2409 odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil (prvá výroková veta), rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil tak, že žalobu zamieta (druhá výroková veta), o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (tretia výroková veta). 4.1. Odvolací súd za rozhodujúce považoval posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní. Žalobca v pôvodnej žalobe označil za žalovaného Slovenská republika Ústav pamäti národa, v podaní zo dňa 18. 03. 2009 navrhol, aby súd pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného: Ústav pamäti národa, pričom súd prvej inštancie uznesením z 25. 08. 2009 sp. zn. 6C/122/2008 pripustil, aby do konania ako žalovaný 2/ vstúpil Ústav pamäti národa. V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu z 11. 11. 2010 sp. zn. 9Co/108/2010 potvrdením napadnutého zamietajúceho výroku vo vzťahu k žalovanému 1/ v ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný už len Ústav pamäti národa. Odvolací súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") sp. zn. II. ÚS 285/2017 z 12. 10. 2017. 5. Na dovolania žalobcu a žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") uznesením z 30. júna 2022 sp. zn. 7Cdo/295/2018 rozhodol tak, že rozsudok odvolacieho súdu zo 14. júna 2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dovolací súd v tomto rozhodnutí uviedol, že nie je akceptovateľný postup odvolacieho súdu, ktorý si osvojil jednu časť právneho názoru ústavného súdu a druhú časť tohto právneho záveru neakceptoval a neriadil sa ňou. Uvedený postup, keď sa žalobca pôvodne domáhal ochrany svojich práv, tak proti Slovenskej republike zastúpenej Ústavom pamäti národa, a zároveň proti Ústavu pamäti národa, následne bola jeho žaloba v časti zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie SR zastúpenej Ústavom pamäti národa a pôvodne bol prijatý záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v spore a v nasledujúcom rozhodnutí odvolací súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 285/2017 bez toho, aby riadne označil pasívne vecne legitimovaný subjekt, je odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae). Svojím rozhodnutím odvolací súd tak dostal žalobcu do neriešiteľnej situácie, keďže o. i. nie je z jeho rozhodnutia možné ani zistiť, kto je pasívne vecne legitimovaným v spore. 6. Následne odvolací súd napadnutým rozsudkom z 08. júna 2023, č. k. 9Co/95/2022-2889, odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavil (prvá veta výroku), uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. titulom nemajetkovej ujmy čo do sumy 25.000 eur potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP a vo zvyšnom vyhovujúcom výroku v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamieta (druhá veta výroku). O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania ohľadom určovacieho výroku a výrokov o uložení povinnosti žalovanému (tretia veta výroku). Zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania ohľadom nároku na nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu s tým, že výška týchto trov vyčísli zo súdom priznanej sumy (štvrtá veta výroku). 6.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že napriek rozhodovacej činnosti v obdobných veciach, vychádzajúc zo zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/295/2018, z ktorého závery si každá zo strán v tejto veci vykladala inak a skôr vydané rozhodnutie odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/108/2010, kde bolo konštatované, že i keď právoplatnými výrokmi bolo určené, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štb a jeho evidencia bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti, žalobcovi v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka prináleží aj nemajetková ujma, pričom morálna satisfakcia nie je postačujúca, uviedol, že sa priklonil k záveru, že ak už odvolací súd v tejto veci raz právoplatne rozhodol, že pasívne vecne legitimovaným v danej veci je žalovaný - Ústav pamäti národa (vychádzajúc z v tom čase ustálenej judikatúry najvyššieho súdu), nemôže mať na tento jeho záver v danej veci vplyv zmena rozhodovacej činnosti súdov ohľadom otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, a to aj za situácie, že odvolací súd v súčasnom zložení sa so zmenou rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu stotožňuje. Odvolací súd preto dospel k záveru, že pre naplnenie záverov vyplývajúcich zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu nepostačuje, ak by v danej veci opätovne žalobu pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie zamietol a len v dôvodoch by uviedol, že za pasívne vecne legitimovaného považuje Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra SR. V opačnom prípade by sa postupom súdov žalobca dostal do situácie, kedy bola jeho žaloba voči subjektu - Slovenskej republike zastúpenej Ústavom pamäti národa právoplatne zamietnutá a za pasívne vecne legitimovaný subjekt považovaný žalovaný Ústav pamäti národa, a následne by voči takto pasívne vecne legitimovanému subjektu bola žaloba už len ohľadom výšky nemajetkovej ujmy zamietnutá, čím by došlo zo strany súdov k odňatiu spravodlivosti žalobcu. Preto považoval v danej veci za pasívne vecne legitimovaného žalovaného - Ústav pamäti národa, o ktorého pasívnej vecnej legitimácii už bolo súdmi v tejto veci právoplatne rozhodnuté. 6.2. V rámci posúdenia námietky premlčania vznesenej žalovaným týkajúcej sa začiatku plynutia premlčacej doby uplatneného práva na náhradu nemajetkovej ujmy, poukazujúc na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5MCdo/7/2010, 5MCdo/18/2010 a 5Cdo/152/2022 konštatoval, že premlčacia doba, vzťahujúca sa na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy má povahu objektívnej premlčacej doby, teda jej počiatok je daný objektívne, nezávisle od subjektívnych okolností na strane žalobcu, a teda začína plynúť odo dňa, keď sa mohlo vykonať po prvý raz. Keďže k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť práva žalobcu v danej veci došlo zverejnením registračných protokolov žalovaného dňa 16. 11. 2004, nasledujúcim dňom mohol žalobca toto svoje právo uplatniť po prvý raz. Žaloba v danej veci bola podaná dňa 09. 06. 2008, teda bola podaná po uplynutí premlčacej doby, ktorá je trojročná. Keďže žalobca uvádzal k námietke premlčania tiež to, že ju považuje za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, keďže nepravdivá informácia o žalobcovi bola evidovaná tajne, takže sa nemohol dozvedieť o neoprávnenom zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti, odvolací súd sa zaoberal aj touto jeho námietkou. 6.3. Odvolací súd v tejto súvislosti, posudzujúc rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu (najmä sp. zn. 3Cdo/441/2013, 1Cdo/203/2018) i ústavného súdu (najmä sp. zn. I. ÚS 33/2012, II.ÚS 176/2011), v rámci zohľadnenia individuálnych okolností daného prípadu zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že žalobca nemal dôvod si nesprávnosť evidencie vo vzťahu k jeho osobe hneď po zverejnení registračných protokolov overovať, preto ak nepodal žalobu v trojročnej lehote, v tomto jeho konaní nemožno vidieť, že by nepostupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti. Žalobca podal žalobu do roka po tom, ako bola táto informácia zverejnená na Markíze a ako sa o jeho nedôvodnej evidencii v registračných protokoloch dozvedel. Na druhej strane, konaním žalovaného, ako právnickej osoby zriadenej štátom, došlo vo vzťahu k žalobcovi ku konaniu, ktorým došlo k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti, pričom v danom prípade ide o zvlášť citeľný zásah do osobnostných práv žalobcu. O tomto konaní žalovaného sa pritom žalobca dozvedel až s určitým časovým odstupom. Žalobca teda márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, pričom odvolací súd dospel k záveru, že prihliadnutie na vznesenú námietku žalovaného ohľadom nároku uplatneného v pôvodnej žalobe by v danej veci bolo, vzhľadom k okolnostiam daného prípadu, neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré si svoje právo neuplatnil včas. Toto však už neplatí ohľadne zvýšenej sumy nemajetkovej ujmy na sumu 350.000 eur, na ktorú rozšíril žalobu podaním z 02. mája 2011, pretože takejto sumy sa žalobca mohol domáhať už aj v pôvodnej žalobe, preto neprihliadnutie námietky premlčania aj voči tejto rozšírenej sume odvolací súd nepovažoval za spravodlivé a námietku v tejto časti nepovažoval za vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, čo však nemá vplyv na rozhodnutie súdu, keďže odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi prináleží nemajetková ujma v nižšej sume, ako bola uplatnená pôvodnou žalobou. 6.4. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu následkov neoprávneného zásahu vo všetkých oblastiach života bližšie špecifikovaných v napadnutom rozhodnutí, odvolací súd tiež poukázal, odkazujúc i na obdobné konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 6C/239/2009 a judikát najvyššieho súdu R 1/2015, že ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach. Tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Vychádzajúc z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo, Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko) a najvyššieho súdu (sp. zn. 3Cdo/18/2016, 7Cdo/215/2020, 5Cdo/42/2009, 2Cdo/269/2009), za súčasného porovnávania svojej rozhodovacej činnosti ohľadom nemajetkovej ujmy v obchodných právnych veciach, odvolací súd považoval za preukázané, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu neoprávnenou evidenciou žalobcu v materiáloch ŠtB došlo v takom rozsahu, že samotné určujúce výroky ohľadne tejto neoprávnenej evidencie nie sú dostačujúce a nárok žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy bol dôvodný, avšak k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu nedošlo vo všetkých ním uvádzaných oblastiach v takom rozsahu, ktorý by odôvodňoval priznanie nemajetkovej ujmy, nie v takom rozsahu, ako uvádzal v žalobe alebo trval len po určitý čas, čo odvolací súd zohľadňoval pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Odvolací súd mal za to, že šírením nepravdivej informácie o žalobcovi sa zasiahlo do práva na ochranu jeho osobnosti, pričom najviac sa to prejavilo v spoločenskej oblasti, ale tiež aj pracovnej a zdravotnej, avšak v menšom rozsahu aj v rodinnej, avšak len určitú dobu. Odvolací súd tiež zohľadnil, že v pracovnej oblasti si žalobca uplatnil aj náhradu škody, ktorú odvodzoval vo veľkej miere z tých istých skutkových tvrdení, ako nárok na náhradu nemajetkovej umy v tejto oblasti. 6.5. Záverom v podstatnom konštatoval, že z individuálnych okolností tohto prípadu, za ktorých k porušeniu práv došlo, intenzite zásahu, jeho trvania a dopadu a dôsledkov na osobu žalobcu, dospel k záveru, že za primerané v danej veci je odškodnenie žalobcu titulom nemajetkovej ujmy v rozsahu 25.000 eur, keď mal za to, že aj každá iná fyzická osoba by takýto zásah do svojho života považovala za značnú ujmu. Pri určení samotnej výšky nemajetkovej ujmy odvolaciemu súdu nebolo známe rozhodnutie iného súdu v obdobnej veci, preto pri výške zohľadňoval rozhodovaciu činnosť ostatných súdov, ale najmä jej výšku porovnával so svojimi rozhodnutiami. Najčastejšie odvolací súd rozhoduje o nemajetkovej ujme v súvislosti s dopravnými nehodami, pri ktorých dochádza k usmrteniu blízkej osoby, pričom práve ochrana života a zdravia by mala byť absolútna, a to i s ohľadom na výšku nemajetkovej ujmy priznávanú súdmi pri mediálnych deliktoch alebo v obdobných veciach ako je táto, keďže z hierarchie osobnostných práv je nesporne na prvom mieste právo na život a zdravie. Rovnako nie je potrebné osobitne zdôrazňovať fakt, že stratu najbližšieho rodinného príslušníka pri bezproblémovo fungujúcich pevných rodinných vzťahoch nie je spôsobilá kompenzovať žiadna náhrada, či už vo forme nemateriálneho plnenia alebo finančnej náhrady nemajetkovej ujmy. Preto akákoľvek peňažná kvantifikácia duševných útrap je spojená s problémom, že pri nej nie je možné vychádzať z objektívne merateľných výsledkov. Potom ako vodiaci parameter proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia z hľadiska atribútu primeranosti a docielenia vzťahu priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady je práve uplatnená zásada rozhodovania v porovnateľných veciach, ktorú odvolací súd aplikoval aj v tomto prípade. K zásahu do práva na ochranu osobnosti došlo u žalobcu v čase, keď zverejnenie takejto informácie v médiách, označenie fyzickej osoby za spolupracovníka ŠtB, bolo vnímané veľmi negatívne. Bolo tomu tak preto, že išlo o obdobie, keď sa štát v snahe učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony, sprístupnil informácie o utajenej činnosti represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 - 1989, tak, aby sa takéto konanie neopakovalo, keď mal za to, že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom, ani nemôže byť zabudnuté. Samotné zverejnenie tejto informácie o žalobcovi žalovaným nemalo na ochranu osobnosti žalobcu rozhodujúci vplyv, pretože k rozšíreniu tejto informácie o ňom došlo až po zverejnení tejto informácie v médiách. Keďže žalovaným je Ústav pamäti národa, táto skutočnosť mala potom tiež vplyv na samotnú výšku priznanej nemajetkovej ujmy voči žalovanému. 6.6. O trovách konania prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z predmetu konania, ako aj úspechu či neúspechu strán sporu, prípadne ich zavinení na zastavení konania, ohľadne jednotlivých požadovaných výrokov. Poukázal, že predmetom konania bolo jednak určenie, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti. V tejto časti bol žalobca v plnom rozsahu úspešný. Predmetom konania bolo tiež určenie, že žalovaný je povinný sprístupňovať predmetný zväzok bývalej Štátnej bezpečnosti výlučne spolu s týmto rozsudkom, pričom aj v tejto časti bol žalobca úspešný. Ohľadom výroku o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa poskytovania, sprístupňovania alebo zverejňovania informácií o tom, že žalobca bol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent, bola žaloba zamietnutá, avšak žalobca odvolanie voči tomuto zamietajúcemu výroku nepodal, preto zamietajúci výrok ohľadom tohto výroku zostal právoplatný, a teda žalobca v ňom nemal úspech. Vo vzťahu k výroku o práve žalobcu uverejniť rozsudok na náklady žalovaného v denníkoch SME, PRAVDA, PLUS 1 DEŇ a v televízii MARKÍZA v rozsahu výroku, v ktorom sa určuje, že žalobca nebol spolupracovníkom bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent a evidencia žalobcu vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agenta bola porušením jeho práva na ochranu osobnosti, bolo v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti konanie zastavené bez uvedenia dôvodu, preto podľa § 256 ods. 1 CSP platí, že keďže žalobca zavinil zastavenie konania v tejto časti, mal by znášať trovy konania v tejto časti. Ohľadom týchto výrokov je pre posúdenie nároku na náhradu trov konania rozhodujúci úspech strán v spore a zavinenie zastavenia konania. Mal za to, že žalobca bol úspešný v dvoch výrokoch zo štyroch (2/4), v jednom výroku zavinil zastavenie konania, teda ide o úspech žalovaného (1/4) a žalovaný mal úspech ohľadom jedného výroku zo štyroch (1/4), teda žalobca a žalovaný mali v konaní rovnaký úspech v jednej polovici. V súvislosti s priznaním nemajetkovej ujmy bol žalobca v konaní čiastočne úspešný, pričom ohľadom tohto nároku platí, že ak mu bol priznaný aspoň sčasti, bol úspešný a výška priznanej nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu 7. Proti druhej vete výroku rozsudku odvolacieho súdu v zmeňujúcej časti podal žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ 1/") dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzoval z § 420 písm.

  1. f)CSP a z § 421 ods. 1 písm. a),
  2. b)CSP, žiadajúc, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil a aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil aj v časti, v ktorej priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 125.000 eur, alternatívne, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 7.1. Žalobca vo vzťahu k namietaným dovolacím dôvodom úvodom poukázal, že vzhľadom na niektoré vady konania, prostredníctvom ktorých predmetné dovolanie odôvodňuje sa prelínajú, možno jeho dovolaciu argumentáciu podradiť tak pod ust. § 420 písm.
  3. f)CSP, ako aj § 421 ods. 1 písm. a),
  4. b)CSP. Preto pod uvedenými dôvodmi namietal riešenie otázky premlčania a posúdenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania žalovaným, poukazujúc na judikát najvyššieho súdu R 38/1975, uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nemohlo premlčať, pretože protiprávne konanie žalovaného malo charakter pokračovacieho, resp. trvajúceho deliktu. Mal za to, že zverejnením na internete žalovaný navodil protiprávny stav, nesporne porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti a tento stav udržiaval, v porušovaní práva žalobcu pokračoval, čo sa týka zverejnenia, až do 12. novembra 2010. V tejto súvislosti tiež poukázal na to, že žalobca si náhradu ujmy môže uplatniť až potom, ako samotná ujma vznikne a ako sa o nej dozvie, nie predtým. Ak si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch do troch rokov od okamihu, kedy ujma vznikla, zmysel a účel právneho inštitútu premlčania tomu žiadnym spôsobom nebráni. Práve naopak, právny názor odvolacieho súdu je v rozpore so zmyslom a účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ a aj právneho inštitútu premlčania. V dôsledku neho si žalobca nemôže uplatniť náhradu ujmy, ktorá vznikla po troch rokoch od začiatku protiprávneho konania. Podľa dovolateľa 1/ odvolací súd sa nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s argumentáciou žalobcu ohľadom aplikácie uvedeného judikátu v otázke premlčania, ktorý možno analogicky aplikovať, i keď sa týka náhrady škody a odchýlil sa od ustálenej rozhodovacej praxe, preto považuje napadnuté rozhodnutie za nelogické a zmätočné. 7.2. V rámci namietaného premlčania v rozpore s dobrými mravmi poukázal, že žalovaný zneužíval právo na úkor žalobcu aj neustálymi útokmi na jeho osobu, ktoré prekročili hranice obrany proti žalobe, pričom aj po 02. máji 2011, kedy došlo k rozšíreniu žaloby pokračoval v porušovaní práva žalobcu na ochranu osobnosti zverejňovaním, uchovávaním a sprístupňovaním nepravdivého údaja o spolupráci žalobcu s ŠtB, čo implicitne vyplýva z bodu 59. rozsudku odvolacieho súdu, kde odvolací súd v zhode s rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že zásahom do práva na súkromie je aj uchovávanie údajov o jednotlivcovi a ich používanie, čo potvrdzuje aj poukaz na R 38/1996. Preto je namieste aj po uvedenom dátume posudzovať námietku premlčania ako námietku v rozpore s dobrými mravmi a nie je teda správny právny záver o dôvodnosti neposudzovať túto námietku premlčania ako námietku v rozpore s dobrými mravmi len k momentu podania pôvodnej žaloby, keďže zásah stále trvá. Mal za to, že záver odvolacieho súdu o odopretí účinkov námietky premlčania, s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/265/2009, je aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, čo zakladá aj dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
  5. a)CSP, nakoľko rozhodujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania, a teda nie ku dňu podania žaloby, ako to ustálil odvolací súd. 7.3. V nadväznosti na posudzovanie namietaného uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v bodoch 75. až 80. rozhodnutia odvolacieho súdu, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobca utrpel ujmu vo všetkých oblastiach súkromného života. Pritom podľa žalobcu nebolo zrejmé a dostatočne odôvodnené prečo nehodnotil rozsah a intenzitu spôsobenej ujmy z takéhoto komplexného hľadiska, ale izolovane. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy následne určil na základe rekapitulácie skutočností, ktoré vzal do úvahy a komparáciou s výškami náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch v iných prípadoch ochrany osobnosti, ktoré súd priznal. Zdôraznil, že odvolací súd sa obmedzil len na jeho vlastnú judikatúru a nezohľadnil judikatúru súdov komplexne ako v prípade rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/69/99. Navyše, v prípadoch ochrany osobnosti, v ktorých priznané výšky náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd vzal na porovnanie v prejednávanej veci, neoprávnený zásah smeroval voči osobám úplne iných profesií, inej spoločenskej angažovanosti a postavenia, než je tomu u žalobcu, čo je neprípustné. Zdôraznil, že odvolaciemu súdu ušlo pozornosti, že v zmysle judikátu R 1/2015 mal dôsledne odlíšiť a posúdiť, v ktorých oblastiach práv žalobcu sa neoprávnený zásah prejavil. Dovolateľ 1/ ďalej uviedol, že náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa domáhal z dôvodu obzvlášť závažného zníženia dobrej povesti a kredibility u klientov, čo preukázal znížením príjmov z výkonu advokácie a v tej súvislosti aj za strach, úzkosť, beznádej, psychickú traumu prežité z titulu obavy o stratu možnosti vykonávať svoje povolanie, nie z dôvodu majetkovej straty. Uplatnením tohto nároku sa žalobca nedomáhal náhrady majetkovej straty. Náhrady škody sa však domáhal z dôvodu majetkovej straty. Podľa žalobcu nie je žiadny dôvod zmiešavať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za stratu dobrej povesti a kredibility u klientov, strach, úzkosť, beznádej, psychickú traumu prežitými z obavy o stratu možnosti vykonávať svoje povolanie, a náhradu škody za majetkovú stratu a „započítavať" náhradu škody na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako tak odvolací súd fakticky urobil. Žalobca v dovolaní bližšie špecifikoval okolnosti, na ktoré je súd povinný prihliadať v rámci voľnej úvahy pri priznaní výšky peňažného zadosťučinenia, a to s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/153/2014, pričom mal za to, že odvolací súd ich komplexne neposúdil, v dôsledku čoho je jeho odôvodnenie nepreskúmateľné. 7.4. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm.
  6. f)CSP tiež poukázal na pochybenie odvolacieho súdu súvisiace s postupom podľa § 388 CSP tým, že zmenil vo výroku vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie bez bližšieho zdôvodnenia, keď napriek totožným skutkovým zisteniam súdov nižšej inštancie došlo v dôsledku porušenia práva na spravodlivý proces a nesprávnym vyriešením právnych otázok v súvislosti s vyriešením otázok týkajúcich sa premlčania, uplatnením námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi a nesprávnym započítaním náhrady škody do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zo strany odvolacieho súdu k zmene rozsudku v neprospech žalobcu. 7.5. V záverečnej argumentácii žalobca nastolil jednak právne otázky, ktoré podľa žalobcu neboli v rozhodovacej praxi ešte vyriešené (§ 421 ods. 1 písm.
  7. b)CSP), a to: „či zákonná úprava dáva možnosť odvolaciemu súdu znížiť výšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 ObčZ, ktorá bola výsledkom voľnej úvahy súdu prvej inštancie pri komplexnom posúdení založenom na konkrétnych preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch, ktoré objasnili ako a akým spôsobom bola zasiahnutá dôstojnosť osoby v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami pri viazanosti skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ak súd prvej inštancie, aplikoval správny právny predpis, správne ho vyložil, správne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na preskúmateľných hľadiskách a dôkazoch a v odvolaní neboli oprávnene použité novoty s poukazom na § 365 C.s.p." ; „či koniec premlčacej lehoty na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 2 ObčZ nastáva uplynutím 3 ročnej lehoty počítanej odo dňa nasledujúceho po zverejnení registračných protokolov žalovaného na oficiálnej webovej stránke ÚPN ( v našom prípade 17.11.2007 )" a „či premlčacia doba plynie aj naďalej, a to počas celej doby ďalšieho uchovávania a sprístupňovania daného zväzku."; „či je možné časovo limitovať prihliadanie na námietku premlčania pre rozpor s dobrými mravmi, od kedy je uplatnená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi a kedy už nie je " a „či pri určení výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 ObčZ súd prihliada na náhradu škody uplatnenú podľa § 16 ObčZ , ktorá vznikla oprávnenému v súvislosti s neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti, teda či nárok na náhradu škody v sebe konzumuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, či fyzická osoba má právo domáhať sa náhrady škody spôsobenej neoprávneným zásahom do práva na ochranu jej osobnosti a súčasne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch". V tejto súvislosti, poukazujúc i na už spomínanú argumentáciu v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  8. f)CSP, v podstatnom uviedol, že právny názor odvolacieho súdu v otázke premlčania je nesprávny, pretože v prípade pokračujúceho protiprávneho konania, konania, ktoré trvá dodnes, vznikajú žalobcovi samostatné ujmy, ktoré je preto potrebné posudzovať samostatne, a to aj čo sa týka premlčacej doby. Právny názor odvolacieho súdu je podľa žalobcu v rozpore nielen s inštitútom premlčania, ale aj so zmyslom a účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ. Podľa názoru žalobcu v tomto prípade nezačala plynúť premlčacia doba 17. novembra 2004, keďže ujmy vznikali postupne, údaj o osobe žalobcu na webovej stránke žalovaného bol znečitateľnený 12. novembra 2010. Každý deň dochádzalo k neoprávnenému zásahu, preto je logické, že ujma neustále vznikala a narastala, takže posledná mohla vzniknúť 11. novembra 2010. Mal za to, že ujma uchovávaním a sprístupňovaním nepravdivého údaja o žalobcovi a tiež neustálymi útokmi žalovaného a dohladateľnými článkami vzniká doteraz, a teda 3 ročná premlčacia lehota nemohla skončiť ani 12. novembra 2013. Podľa žalobcu dovolací súd musí dať odpovede na otázky začiatku a konca plynutia premlčacej lehoty. V súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy tiež poukázal, že pre samotný vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je rozhodujúci vznik škody, nakoľko vzniká popri nároku na náhradu škody. Neplatí ani, že sa škoda započítava a zohľadňuje pri posúdení výšky nároku na nemajetkovú ujmu. Podľa žalobcu ani zaplatením škody nezaniká nárok, primárna povinnosť zaplatiť ujmu, ktorá vznikla neoprávneným zásahom - zverejňovaním, sprístupňovaním a uchovávaním nepravdivého údaja. 7.6. Dovolateľ 1/ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm.
  9. a)CSP iba podrobil kritike závery odvolacieho súdu o odopretí účinkov námietky premlčania a o započítaní nároku na náhradu škody do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy rovnako, ako v prípade namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm.
  10. f)CSP. 8. Proti druhej a štvrtej výrokovej vete uvedeného rozhodnutia odvolacieho súdu podal i žalovaný (ďalej aj „dovolateľ 2)") dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z § 420 písm.
  11. f)a § 421 ods. 1 písm.
  12. a)CSP. 8.1. Vadu zmätočnosti podľa § 420 písm.
  13. f)CSP žalovaný videl najmä v nezrozumiteľnosti, arbitrárnosti a nesprávnosti rozhodnutia spočívajúcej v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v rámci ktorého sa odvolací súd nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami a argumentami týkajúcimi sa jednak jeho pasívnej vecnej legitimácie, ako aj priznaného nároku na náhradu trov predmetného konania, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné. 8.2. Dovolateľ 2/ v tejto súvislosti najprv poukázal na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súde v bode 34. a zdôraznil, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto spore nebola nikdy daná a nemohlo ju založiť ani odôvodnenie nesprávneho, a teda nezákonného rozhodnutia súdu prvej inštancie z 18. februára 2010 sp. zn. 6C/122/2008 a odvolacieho súdu z 11. novembra 2010 sp. zn. 9Co/108/2010-382. Podľa žalovaného nikdy nezodpovedal za zaregistrovanie žalobcu vo zväzkoch Štátnej bezpečnosti, pričom žalovaný konal pri zverejnení dokumentov Štátnej bezpečnosti presne v zmysle zákonnej licencie. Žalovaný zo zákona nie je oprávnený skúmať správnosť zverených mu materiálov, nemá hodnotiť oprávnenosť/neoprávnenosť zverejňovanej evidencie. Mal za to, že odvolací súd nešpecifikoval údajné prekročenie rámca zákonnej licencie, neuviedol akým protiprávnym konaním či spôsobom žalovaný údajne prekročil rámec zákonnej licencie. Jeho argumentácia predstavovala rezignáciu na správne, zákonné a spravodlivé rozhodnutie, a je tak zjavným odmietnutím spravodlivosti pre žalovaného a založením zjavnej nespravodlivosti voči žalovanému. Vo vzťahu k nesprávnosti odôvodnenia náhrady trov konania, poukazujúc na body 57. a 98. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, zdôraznil, že sa odvolací súd nezaoberal s neuplatnením ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP v súvislosti s neúspešnosťou žalobcu z dôvodu vznesenia námietky premlčania. Žalovaný mal za to, že žalobca bol z dôvodu námietky premlčania vznesenej žalovaným neúspešný vo výške 316.806,08 eura a zo sumy 33.193,92 eura bol úspešný len do sumy 25.000 eur, čo predstavuje iba 7,14% z celkovej žalovanej sumy. Naopak žalovaný bol úspešný v rozsahu 92,86%. 8.3. Žalovaný uplatnil i ďalší dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
  14. a)CSP a síce, že odvolací súd nerešpektoval rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu z 25. mája 2023 sp. zn. 1VCdo/5/2022 (ďalej aj rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1VCdo/5/2022) a odklonil sa tak od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom tento svoj odklon náležite, zrozumiteľne a presvedčivo neodôvodnil. V rámci namietaného dovolacieho dôvodu považoval za nesprávne a arbitrárne posúdenie právnych otázok: „...(
  15. i)pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, (
  16. ii)údajné „protiprávne" konanie žalovaného a (iii) údajný vznik ujmy žalobcovi.". Poukazujúc na rozhodnutie ústavného súdu z 12. októbra 2017, č. k. II. ÚS 285/2017-163, mal za to, že nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný, a to nielen z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ale ani z hľadiska zodpovednosti za uchovávanie, sprístupňovanie a zverejnenie tejto evidencie. Podľa dovolateľa 2/ zo skutočnosti, že sa stal ex lege držiteľom fyzických nosičov, na ktorých sú zachytené výstupy úradnej činnosti iných orgánov verejnej moci a spravuje tieto archívne materiály, a teda že má prípadnú edičnú povinnosť, nemožno odvodiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v tomto súdnom spore. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného nemožno vyvodiť ani z titulu, že žalovaný drží a spravuje dokumenty po bývalej Štátnej bezpečnosti. Držba zakladá nanajvýš to, že žalovaný je archivárom tohto kultúrneho dedičstva bez toho, aby do obsahu týchto dokumentov zasahoval, pritom povinnosť zverejňovania dokumentácie je zákonným príkazom pre žalovaného, ktorý žalovaný musí bez výhrad splniť. Je iba správcom dokumentov, ktorých pôvodcom je bývalá Štátna bezpečnosť, nie je právnym nástupcom bývalej Štátnej bezpečnosti a ani pôvodcom dokumentácie pochádzajúcej z jej činnosti, činnosť správy a zverejnenia dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti, ktoré sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období v ktorom vznikli, vykonáva na základe povinnosti uloženej príslušným zákonom. Pričom s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 9Cdo/119/2021 tiež zdôraznil, že nie je samotným zákonom oprávnený skúmať správnosť zverených mu materiálov, nemá hodnotiť oprávnenosť/neoprávnenosť zverejňovanej evidencie. Okrem iného uviedol, že v rozsudku súdu prvej inštancie z 18. februára 2010 sp. zn. 6C/122/2008 sa síce konštatuje neoprávnenosť evidencie, ale vôbec neurčuje, kto za vytvorenie tejto evidencie zodpovedá. Z predmetného rozsudku tak vôbec nevyplýva pasívna vecná legitimácia žalovaného v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Naviac v ňom nebolo spochybnené ani zverejňovanie evidencie registračných protokolov so žalobcovým menom, iba súd ustanovil povinnosť prikladať predmetný rozsudok k zväzku žalobcu. Preto mal žalovaný za to, že interpretácia nesprávnych a prekonaných právnych záverov odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie z 18. februára 2010 a odvolacieho súdu z 11. novembra 2010, tak ako ich interpretoval odvolací súd, založila očividnú chybu a zjavne nespravodlivý rozsudok voči žalovanému. Vo vzťahu k absencii protiprávneho konania žalovaného zároveň upriamil pozornosť na judikatúru (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/274/2007, ako ja Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo/795/2002), v zmysle ktorej o neoprávnenom zásahu nie je možné hovoriť vtedy, ak zásah zákon dovoľuje, alebo ak k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva alebo ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Preto plnenie povinnosti uloženej § 19 Zákona o pamäti národa, ktorý je lex specialis a zároveň aj lex posteriori, nie je možné označiť za protiprávne konanie, a teda ani za neoprávnený zásah. Podľa názoru žalovaného, jeho činnosť, ktorá je predmetom tohto konania, je plnením zákonnej povinnosti a bez ďalšieho ho nemožno napadnúť žalobou na náhradu škody pričom neexistuje ani žiadny hmotnoprávny predpis, ktorý by akýmkoľvek spôsobom zakladal zodpovednosť žalovaného v tomto spore. 8.4. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby najvyšší súd v napadnutej časti rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a zaviazal žalobcu k náhrade trov dovolacieho konania. Zároveň žiadal, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť i právoplatnosť napadnutých výrokov rozsudku odvolacieho súdu pre dôvodnosť podaného dovolania a s poukazom na hospodárenie žalovaného súvisiace so spôsobom schvaľovania rozpočtu ako verejnoprávnej ustanovizne a nedostatkom voľných peňažných prostriedkov na účte. 9. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného v podstatnom uviedol, že právny názor vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúci sa riešenia otázky pasívnej vecnej legitimácie je náležitý, plne zrozumiteľný a ústavne konformný. Zdôraznil, poukazujúc na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, že v danom prípade sú splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti bližšie špecifikované v predmetnom vyjadrení a navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol. 10. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení nestotožnil s dovolacou argumentáciou žalobcu a navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie zamietol a v prípade úspechu priznal žalovanému náhradu trov konania. 11. V ďalšom vyjadrení žalobca nesúhlasil so stanoviskom žalovaného. 12. Dovolací súd po zistení, že dovolania podali v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie, resp. jeho časť vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu aj žalovaného je nedôvodné. Dovolanie žalobcu podľa § 420 písm.
  17. f)CSP 13. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za zmätočné pre (
  18. i)nevysporiadanie sa s argumentáciou žalobcu ohľadom premlčania, pretože odvolací súd nereagoval na judikát R 38/1975, podľa ktorého ide o pokračujúci delikt, (
  19. ii)rozhodnutie je podľa žalobcu nelogické a zmätočné, nedostatočné a arbitrárne vo vzťahu k odôvodneniu výšky náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že odvolací súd určil výšku len izolovane, bez komplexného posúdenia všetkých dôsledkov ujmy a nezohľadnil celú judikatúru (iii) závery podľa žalobcu nezodpovedajú vykonaným skutkovým zisteniam, (
  20. iv)postup odvolacieho súdu podľa § 388 CSP, ktorý zmenil vo výroku vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie bez dostatočného zdôvodnenia, čím porušil princípy spravodlivého procesu, (
  21. v)odvolací súd bez jasného skutkového a dôkazného základu zmiešal nároky náhrady škody do nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a tým spôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutia. 14. Podľa § 420 písm.
  22. f)CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm.
  23. f)CSP treba rozumieť taký vadný postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). 15. Dovolací súd predovšetkým pripomína, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní v zásade nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, ani prieskumu nim vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly má síce dovolací súd možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm.
  24. f)CSP, avšak dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci v dostatočnej intenzite nezistil. 16. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm.
  25. f)Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020). 17. Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 a § 393 ods. 2 CSP, preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj ich všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Argumentácia odvolacieho súdu je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, zvolené premisy aj závery, ku ktorým na ich základe odvolací súd dospel, je prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. 17.1. Odvolací súd po rekapitulácii priebehu konania posudzoval otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného (body 16. až 37. odôvodnenia odvolacieho rozsudku). Následne sa zaoberal správnosťou záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania, pričom vychádzal z toho, že tento súd neuviedol príslušné zákonné ustanovenia. Preto vyzval strany podľa § 382 CSP na vyjadrenie k § 100, § 101 a § 3 OZ. Odvolací súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná po uplynutí premlčacej doby (body 39. až 48.). Zaoberal sa aj tvrdením žalobcu, že námietka premlčania bola uplatnená v rozpore s dobrými mravmi (body 49. až 57.). Uzavrel, že nepodanie žaloby v trojročnej premlčacej lehote nemožno považovať za prejav nedostatočnej starostlivosti či neopatrnosti. Zároveň však uviedol, že pokiaľ žalobca rozšíril žalobu na sumu 350.000 eur podaním z 02. mája 2011, neprihliadnutie na námietku premlčania v tejto časti by nebolo spravodlivé. Ďalej odvolací súd zdôvodnil existenciu neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to jeho neoprávneným evidovaním ako spolupracovníka bývalej Štátnej bezpečnosti. Z podaného petitu vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia, že nebol spolupracovníkom bývalej ŠtB ako agent a že jeho evidencia v zväzkoch tejto organizácie predstavovala zásah do práva na ochranu osobnosti. Po citácii § 11 a § 13 ods. 1 až 3 OZ odvolací súd podrobne uviedol, ako žalobca zdôvodnil následky tohto zásahu v jednotlivých oblastiach života (body 65. až 73.). Následne skúmal, či v týchto oblastiach došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti (body 77. až 84.). Potom posudzoval výšku oprávnenej nemajetkovej ujmy a rozobral kritériá, ktoré treba zohľadniť (body 85. až 95.). Pri hodnotení vychádzal z individuálnych okolností prípadu, pričom prihliadol na intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky na žalobcu. Za primerané považoval odškodnenie vo výške 25.000 eur. Okrem toho preskúmal aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v obdobných veciach (bod 96.) a napokon zdôvodnil, prečo zamietol návrh na doplnenie dokazovania (bod 97.). 17.2. Z uvedeného vyplýva, že argumentačná rovina napadnutého rozsudku je zrozumiteľná, logická, dostatočná, umožňujúca pochopiť ako odvolací súd dospel k svojim záverom. 18. Dovolateľ 1/ namietal nevysporiadanie sa s jeho argumentáciou v tom smere, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa nemohlo premlčať, pretože protiprávne konanie žalovaného malo charakter pokračujúceho resp. trvajúceho deliktu. 18.1. Odvolací súd v bode 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatoval „K námietke premlčania žalobca uviedol, že ju považuje za zjavne neopodstatnenú. K neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného dochádza opakovane každým jedným dňom, po ktorý žalovaný evidoval, resp. sprístupňoval o žalobcovi nepravdivú informáciu o tom, že bol agentom bývalej ŠtB. Je teda zrejmé, že ak žalovaný nepochybne porušoval jeho právo ešte v čase, keď už bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, toto jeho právo sa nemohlo premlčať. Vznesenú námietku premlčania považoval za uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi. Nepravdivá informácia o žalobcovi bola evidovaná tajne, takže sa nemohol dozvedieť o neoprávnenom zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti, a jednak dôsledkom neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti dochádzalo až po rozšírení žalovaným sprístupňovanej nepravdivej informácie. Následne v bode 47. odôvodnenia uviedol „Žalovaný bol toho názoru, že zverejnenie registračných protokolov je jednorazový úkon, vykonaný v deň, kedy došlo k zverejneniu na webovej stránke. Uvedené podporuje aj ustálená judikatúra. To, že účinky môžu pretrvávať dlhší čas, nemá na určenie okamihu zásahu žiaden vplyv. S poukazom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty, pričom mal za to, že právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je premlčané. V bode 48. pokračoval „Odvolací súd dospel ohľadom počiatku premlčacej doby k záveru, že premlčacia doba, vzťahujúca sa na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy má povahu objektívnej premlčacej doby, teda jej počiatok je daný objektívne, nezávisle od subjektívnych okolností na strane žalobcu, a teda začína plynúť odo dňa, keď sa mohlo vykonať po prvý raz. Keďže k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť práva žalobcu v danej veci došlo zverejnením registračných protokolov žalovaného dňa 16. 11. 2004, nasledujúcim dňom mohol žalobca toto svoje právo uplatniť po prvý raz. Žaloba v danej veci bola podaná dňa 09. 06. 2008, teda bola podaná po uplynutí premlčacej doby, ktorá je trojročná". 18.2. Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd sa primerane a dostatočne vysporiadal s vyššie uvedenou námietkou. 18.3. Dovolateľ vytýkal odvolaciemu súdu, že neaplikoval judikát R 38/1975. Pokiaľ odvolací súd nedal v tejto súvislosti exaktnú odpoveď, išlo o nepodstatný argument. Odvolací súd hodnotil poukaz žalobcu na rozhodnutie R 38/1975 (ktoré sa týkalo náhrady škody- pozn. dovolacieho súdu) bez podstatného významu a to so zreteľom na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odvolací súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Z ust. § 220 ods. 2 CSP v spojení s § 393 ods. 2 CSP ani z práva na spravodlivý proces nemožno dovodiť povinnosť súdov vysporiadať sa s každou jednotlivou námietkou strany sporu. 19. Žalobca tiež namietal, že odôvodnenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je nelogické a zmätočné, nedostatočné a arbitrárne z dôvodu, že odvolací súd určil výšku len izolovane, bez komplexného posúdenia všetkých dôsledkov ujmy a nezohľadnil celú judikatúru. 19.1. Odvolací súd pri odôvodnení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že žalobca si svoj nárok uplatňoval z dôvodu, že následky neoprávneného zásahu sa prejavili vo všetkých oblastiach jeho života, teda v pracovnom živote, v profesijnej špecializácii, v stavovskej organizácii, v politickej oblasti, v charitatívnej oblasti, spoločenskej oblasti, v rodinnej oblasti a tiež na jeho zdravotnom stave. V bodoch 66. až 73. odvolací súd prezentoval vyjadrenia žalobcu k jednotlivým následkom. Zároveň odvolací súd poukázal, že žalobca vedie aj spor o náhradu škody, v bode 74. zhrnul priebeh takéhoto konania, následne odvolací súd poukázal na judikát R 1/2015, ktorý aplikoval na danú vec a preto sa odvolací súd zaoberal aj tým, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z totožných alebo odlišných dôvodov, prípadne, či sa v nejakej časti prekrývajú. Odvolací súd vychádzal z tvrdení žalobcu, podľa ktorých zverejnenie nepravdivej informácie v médiách (TV Markíza, denníky Plus jeden deň, SME, Pravda) a jej sprístupnenie na internete viedlo k výraznému poklesu jeho klientely a príjmov z advokátskeho povolania, čím bola ohrozená možnosť výkonu jeho celoživotného povolania. Súd konštatoval, že náhrada škody z týchto skutkových tvrdení mu bola už priznaná, a preto nemajetková ujma v tejto oblasti neprináleží. Napriek tomu bolo preukázané, že zverejnenie informácie negatívne ovplyvnilo vnímanie žalobcu v spoločnosti a jeho dôveryhodnosť, hoci zásah nebol taký závažný, aby odôvodnil plnú uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy. V oblasti profesijnej špecializácie žalobca preukázal, že stratil spoluprácu s poisťovníckymi spoločnosťami a možnosť rozvíjať odbornú špecializáciu, pričom svedkovia potvrdili prerušenie spolupráce. Odvolací súd však uznal, že zásah nebol natoľko významný, aby oprávňoval priznanie nemajetkovej ujmy. Čo sa týka stavovských orgánov Slovenskej advokátskej komory, žalobca nebol zvolený do ďalšieho funkčného obdobia, pričom svedkovia potvrdili, že zverejnenie informácie malo na výsledok volieb vplyv, avšak nezvolenie nemožno pripísať výlučne tejto skutočnosti. Nemajetková ujma v tejto oblasti nebola priznaná. V politickej oblasti žalobca stratil možnosti uchádzať sa o ďalšie pozície, avšak odvolací súd uznal, že ujma nepredstavuje zásah do jeho osobnosti natoľko závažný, aby bola priznaná nemajetková ujma. Podobne v charitatívnej činnosti, kde pôsobil v N. Z. K. a bol navrhnutý na vyššie pozície, nebolo preukázané, že by zverejnenie informácie významne ovplyvnilo jeho pôsobenie, a nemajetková ujma mu preto neprináleží. Naopak, v spoločenskej oblasti bolo preukázané zníženie prestíže, dôveryhodnosti a spoločenského kreditu žalobcu, pričom prejavy pohŕdania voči nemu pokračovali aj po zverejnení informácie, a preto v tejto oblasti súd priznal nemajetkovú ujmu. V rodinných vzťahoch, najmä s dcérou, došlo k zhoršeniu vzťahov, hádkam a vypätým situáciám, pričom zásah trval určitú dobu a nemajetková ujma mu v tejto oblasti prináleží. Z lekárskych správ vyplýva, že po zverejnení nepravdivej informácie žalobca začal byť liečený pre poruchy metabolizmu a diabetes mellitus 2. typu, pričom príčinou ochorenia bol nadmerný stres. Súd uznal, že stres mohol prispieť k zdravotným problémom, hoci nebol ich jedinou príčinou, avšak nemajetková ujma žalobcovi prináleží. Odvolací súd následne posudzoval výšku nemajetkovej ujmy, vychádzal pritom z podrobne rozobratých kritérií vychádzajúc z judikatúry najvyššieho súdu (3Cdo/18/2016, 7Cdo/215/2020, 5Cdo/42/2009, 2Cdo/269/2009, 9Cdo/14/2021 a ESĽP (bod 90.). Súd konštatoval, že k zásah

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.